Zlatý fond > Diela > Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné


E-mail (povinné):

Ján Kollár:
Národnie spievanky 1 – Piesne a zlomky z mytologického ohľadu pamätné

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Karol Šefranko, Martina Kališová, Lucia Kancírová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 150 čitateľov

Tátoš

[60]

40. Tátoš a biela kňažná

[61]

Žiaci v škole pred príchodom učiteľa alebo i inde, posadajú do kola. Kto zná rozprávku, sadnúc do prostriedku, povie najprv počiatok a prístup v týchto veršoch:

Bola jedna biela Kňažna,
veľmi pekná a víťazná,
pritom veštica veliká,
mala koňa Tátošíka.

Lietala s ním po Uhorskej,
po Erdieli[62] i po Poľskej.
Kto chce počuť tú rozprávku,
nech dá do klobúka babku.

Tu, keď poslucháči rozprávačovi nejaký peniaz alebo pero, gombík, jablko atď. do klobúka pohádzali, on samu rozprávku v prostomluve takto prednáša:

Jeden kráľ mal veľmi peknú a smelú dcéru, ktorá sa ale nechcela vydať za nikoho, hoci ju mnohí vysokí páni a kniežatá žiadali a nahovárali. Na mnohé žiadanie a nútenie svojho otca riekla: „Otče, vydám sa teda, ale pod jednou výmienkou, totiž tak: Postavím na najvyššiu vežu práporec, meč a jablko na striebornom tanieri. Kto tieto veci tam dostane a dolu šťastne snesie, tomu dám ruku a budem jeho manželkou.“ Toto sa i hneď v známosť uviedlo, v krátkom čase množstvo pánov a rytierov so všetkých strán k tomuto závodu sa shromaždilo, ale po dvakrát daromne. V jednom panskom rode a dome boli štyria bratia: traja z nich pyšní a vysokého ducha, štvrtý chatrný, od ostatných pecúchom a popolválkom (J. K.: popelválkem) zvaný preto, že najviac pri ohništi sedával a zriedka kam vyšiel. Tento ale mal Tátošíka, ktorý obyčajne bol chudej postavy, ale kde zapotreby bolo, v nádherného sa premeniť mohol. Koľkokrát tohoto Tátoša potreboval, musel ísť pod istý most a tam ho trasením a štrkaním uzdy volať čiže citovať. — Oní traja bratia šli tiež po každý raz na nádherných koňoch k tomu závodu, nechajúc brata pecúcha doma pri ohni. Tento však po odchode ich, preoblieknuc sa, tiež sa tajne tam ustanovil, aby vedel, čo a ako sa deje, a potom opäť, skôr než bratia, domov sa vrátiac, pýtal sa týchto: „Kto to jablko dostal?“ — Títo však sotvi ho za odpovede hodného držali. Keď sa závod po tretíkrát trímal,[63] šiel onen potupenec, preoblečený opäť tajne tam, ale s Tátošom, chudým, nepoznaným a od iných jazdcov vysmievaným a odstrkovaným. Pri konci závodu skrútne sa jazdec s Tátošíkom, ktorý sa teraz na krásnu a skvostne krytú paripu (J. K.: oře) premenil, vyletí na vežu, uchopí práporec jednou, meč však s jablkom druhou rukou a zmizne s očí divákov. Kráľ a jeho dcéra kňažna dali hneď vyhlásiť, aby sa ten víťaz zjavil a dostavil. Pretože sa to nestalo, dali skrze sluhov prísne v celej krajine domy prehliadať, kde by sa to jablko nachádzalo. Služobníci tí po dlhom hľadaní prišli (hoci ich oní pyšní bratia z opovrženia ani tam pripustiť nechceli) i k ohnišťu oného pecúcha, a prehľadávajúc jeho popol, našli tam jablko, i hneď viedli toho víťaza a budúceho ženícha ku kňažne. Keď sa kňažna za neho vydala, zjavil jej tajomstvo s Tátošíkom, ona radujúc sa takému divotvornému koňu, šla hneď k onému mostu, osedlala Tátoša a sadnúc na neho, skákala s ním letmo jedným skokom na Matru, druhým skokom na Fatru, tretím skokom na Tatru, a činila všelijaké divy a čarodejné skutky atď.

41. Rákoš, tichý Rákoš…

[64]


Rákoš, tichý Rákoš,
po ňom chodí Tátoš,
Tátoš hľadá Jánoša,
Jánoš hľadá Tátoša.

42. Od Blatnice k Čerňakovu…

[65]


Od Blatnice[66] k Čerňakovu[67]
potok je, Žliebkom ho zovú,
tam som išiou včera v noci,
vodilo ma do pounoci.

Chodím sem tam po barinách,
trasoviskách, patočinách,[68]
až ma k lúke sviedou chodník,
tam stáu pekný čierny koník.

Chvála Bohu, to je dobre!
Čo si koľvek, poď sem ko mne,
ty ma musíš domov niesti,
potom sa príď zasa pásti.

Na, na, činko![69] koňa lapím,
ale čím ho zazubadlím?
Hore hrivu! vycer zuby!
Ha, kuoň nemá spodnej gemby.

Ej, ej, myslím, už viem, kto si,
nesklameš ma, spomuožem si:
Spravím povrieslo zo slamy,
mesto uzdy dám do tlamy.

Hopsa, potom naňho skočím,
hi, hi, Tátoš, cválaj, kričím,
a za jedno okamženia,
priniesou ma na záhumnia.

43. Bača muoj, bača muoj…

[70]


Bača muoj, bača muoj, aj všetci valasi,
dobre sa tu majte na vašom salaši!

Už ma tu neteší táto vaša bieda,
idem ja preč od vás, idem skúsiť sveta.

Pásou by ja ovce, ale sa mi nechce,
že pri nich nemuožem chodiť ku frajerce.

Pásou by ja kozy, ale ma to mrzí,
že každá kozička hore chvostík drží.

Pásou by ja voly, ale netrúfam si
skríknuť na medveďa: Macko, poď za pasy!

Chodiu by po horách od buka do buka,
ale ľudí zbíjať — srdce sa mi puká.

Bou by som sedliakom, ale tá panština,
tá tvrdá panština, každý ju preklína.

Zanechám vás, Tatry, idem za husára,
puojdem na Kuruca, Turka i Tatára.

Dajú mi tam, dajú, šabličku s koníkom,
tak na ňom poletím ako s Tátošíkom.



[60] J. K., NZ I, 423 — 424: Tátoš je u Slovákov (a Maďarov,) tajomstvaplný kôň, čiernej farby a chudej postavy; jemu podobný je u Čechov Šemik a u Srbov Šarac. Meno Tátoš pochodí od staroslovanského, teraz ešte u Chorvátov a iných obyčajného tat, t. j. tajne, kradmo, odtiaľ tatoš = tajný, čarodejný kôň, Tat = zlodej (tajne berúci), tatba (krádež) po tatme u Slovákov to, čo pokradomky, tajne… Rozprávok o Tátošovi je u Slovákov (ale i u Maďarov, kam od Slovákov prešly) veľmi mnoho. Temer každá dedina má vo svojom chotári miesto, lúku, rieku a most pre Tátoša. Jedna z najpamätnejších a najstarodávnejších zdá sa byť oná prvá „Tátoš a Biela kňažná“, ktorú vydavateľ týchto Spievaniek sám vo svojej mladosti v Kremnici i inde počul. Náš dohad a domnienka o tejto jazdkyni bude sa azda niektorým príliš smelá zdať, avšak vidí sa nám aspoň veľmi pravdepodobná. — Či nie je táto Biela kňažná oná historická Beloknegini, ktorú Ditmar Merseburský spomína, totiž Šarolta čiže Šarholta, manželka Gejzu, kniežaťa uhorského, a matka Štefana kráľa? … Beloknegini táto prijala krst r. 980, zomrela potom 984, žila teda práve na konci X. storočia, asi pred 800 rokmi. Niť tejto rozprávky vždy z tohto mena počať až k našim časom priasť a tkať sa mohla: čo nič prílišného nie je, pretože mnohé slovenské piesne, napr. Ďunďa, Morena a iné ešte omnoho staršie sú. Reč alebo radšej jednotlivé slová v týchto piesňach mohly sa v behu storočí niekoľkokrát premeniť a omladzovať, ale ich koreň je hlboký, ich pôvod, obsah a celá osnova prastará. … Tátoš je Slovákom všade čiernej farby a zlej povahy kôň, obyčajný človek vraj nemôže bez nebezpečenstva na Tátoši jazdiť, iba ak mu namiesto uzdy povrieslo alebo motúz z gatí do tlamy vopchá, tak vraj kôň stratí zlú moc a dá sa podľa vôle jazdcovej viesť.

Slovenské slovo „tátoš“ je prebratím z maďarského a nie naopak, ako sa domnieva J. K. Celý text je umele preštylizovaným podaním rozprávky o Popolvárovi (porov. J. Polívka, Súpis II, 226 a nasl.). Nie je pravdepodobné, že by táto verzia bola žila v slovenskom ľudovom podaní a nie sú pravdepodobné ani závery J. Kollára o historickom pozadí tejto rozprávky.

[61] Jakub Goldberger, Jonáš Guoth

[62] Erdiel — Sedmohradsko

[63] trímať sa — držať sa, konať sa

[64] Apollonia Baltazarová. ČČM VI, 1832, 388.

[65] Juraj Hrúz

Nie je to ľudový text. Ide tu o umelé zveršovanie prozaického podania. V Slovenských pohľadoch XVI, 251 je také prozaické podanie z Novohradu. Podľa tohto podania sú kone bez čeľusti čerti.

[66] Blatnica — dedina v Turčianskej pri Mošovciach

[67] Čerňakov — majer medzi Blatnicou a Mošovcami

[68] patočina — mláka, barina pri potoku

[69] činko — žrebec

[70] Juraj Rohoň, Šal. Petian. Tento ľudový text je interpolovaný. Aspoň dve ostatné dvojveršia sú umele doplnené.




Ján Kollár

— slovenský básnik, zberateľ ľudovej slovesnosti, jazykovedec, estetik a historik, predstaviteľ slovenského preromantizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.