ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Horela lipa, horela,
pod ňou panenka sedela.

Keď na ňu iskry padaly,
všetci mládenci plakali.

Chyba ten jeden neplakal,
čo ju falešne miloval.

V šírom poli stojí lipa zelená,
zpod tej lipy tečie voda studená.
Kto z tej vody piť bude,
peknú ženu mať bude,
však tá žena nikdy dobrá nebude.

Mati dievča sháňa
s postele za rána:

„Choďže, Anna moja,
choďže ty na vodu,

na vodu studenú,
pod lipu zelenú.“

Okolo kostola štyri lipy,
chcú ma dva mládenci a dva chlapi.
Nechcem chlapov,
starých vdovcov,
volím si jedného z tých mládencov.

Po sobáši:
Pri kostole lipa stojí,
už sme, milá, už sme svoji,
mimo graca^[104] a motyka,
už nás nikto nerozdvojí.

Pod Muráňom stojí lipka zelená,
pod tou lipkou teče voda studená;
kto tú vodu piť bude,
mrcha ženu mať bude,
a tá žena nikdy dobrá nebude.

Neboj sa ty, šuhajíčko, ženy zlej,
len sa napi tej vodičky studenej;
dostaneš ty ženičku,
červenú jak ružičku,
tá zostane verná tvému srdiečku.

Pod Muráňom stojí hruška zelená,
na tej hruške visí hruška červená;
kto tú hrušku jesť bude,
mrcha dcéru mať bude,
a tá dcéra nikdy dobrá nebude.

Neboj sa ty, šuhajíčko, dcéry zlej,
len sa najedz tej hruštičky červenej,
budeš ty mať dcérečku,
červenú jak ružičku,
a tá dcéra milovať ťa vždy bude.

Napil som sa tej vodičky studenej,
najedol som sa hruštičky červenej;
mrcha ženu som dostal,
mrcha dcéru som ja mal,
bodaj ohnivý Zmok starú babu vzal.

Vyrástla lipka z potoka,
čakaj ma, milá, do roka!

Ej, jakže ťa čakať mám,
ja som chudobná a ty pán.

Pod dedinou lipka, na dva buočky hybká,
viac je pod ňou blistu^[107] ako na nej listu.

Prosred nášho dvora mladá lipka kvitne,
šuhajík sa stroji, že ju veru vytne.

Dobrý večer, srdce moje,
vítaj, vítaj v našom dvore,
uviaž si tam o lipu,
tuto tvoju paripu.

Pod nitranským hoscincom lipka zelená,
tancujú tam mládenci
s pannami pod venci,
muzika jim hrá.

Tá nitranská vicišpanka^[110] peknú dcéru má,
poďme my mládenci,
všetci sme jednací,
asnad nám ju dá.

A keď sme my tam prišli, nám ju nedala,
v červenom lajblíčku,^[111]
v vysokom klobúčku,
tomu ju dala.

Pod zelenou lipkou stála,
dve ružičky v ruce mala,
ružičky červené,
jednu z nich dala mne.

Keď mi mala druhú dati,
počala sa vymlúvati,
že nemá, že nedá,
že si tú zanechá.

Pod zelenou lipkou veru bych si chlipkou
pohár páleného s medom vareného.

Stala ja na lodze^[115]
po kolena u vodze,
čekala ja mileho,
zakli on mi pridze.

Stala ja pod lipu,
terhala ja rokytku,
terhala ja listočky,
pobožkam ci gambočky.^[116]

V zelenom hájíčku sedeli dva v chládku,
oni sa ľúbili láskú príliš sladkú.

Zelený hájíček pre nich bou radosný,
pokuď jich nepotkau pád v ňom prežalosný.

Do toho hájíčka sami sa scházali,
o svojem neštestí ništ nezmerkovali.^[118]

V najprvšej ľúbosti lipka na nich spadla,
hned boli zabití a krev jejich schladla.

Stojí lipka, stojí, na poli zelená,
pod ňou sa Anička s milým na karty hrá.

Jak sa oni hrali, tak sa oni hrali,
od veľkej ľúbosti obidva zaspali.

Zaspala Anička na zelenom kríčku,
zaspal i mládenec na jej bielom líčku.

Prišel k nim čierny vták, sadnul na jedličku,
tak tuho zaspieval, prebudil Aničku.

„Anička, vstaň hore, kravy ti na dvore,
pastier kravy ženie, tvoje nedojené.“

„Všetko mi na dvore, len šochtár na puojde,
milý, večný Bože, ktože mi poň puojde?

Pošlem si ja, pošlem, len mojho milého,
nech mi ho on snesie s puojdu vysokého.“

Medzi horami
lipka zelená,
zabili Janka,
Janíčka, Janka,
mesto jelena.

Keď ho zabili,
zamordovali,
na jeho hrobe,
na jeho hrobe,
kríž urobili.

Ej, krížu, krížu,
ukrižovaný,
tu leží Janík,
Janíček, Janík,
zamordovaný.

Tašla Anička,
plakať Janíčka,
hned na hrob padla,
a viac nevstala,
dobrá dušička.

Pod lipou, pod lipou, kačka vodu pije,
ach beda, prebeda, žena muža bije.

Pod rebry, pod rebry, a on sa jej modlí:
„Ženičko, dušičko, veď už budem dobrý.“

Došly mi noviny z Francúzskej krajiny,
že mojho milého Francúzi zabili.

Kebych ja vedela, že ho len chytili,
išla bych ja za ním, snad by ho vydali.

Ale som počula, že ho rozstrílali,
pod lipku zelenú že ho pochovali.

Kebych ja vedela, že ho rozstrílali,
hneď by moje šaty na černo farbili.

Budem sa na mojho milého dovedať,
až ho nevydajú, strojím krvú hledať.

Sadnem ja na koňa, koníčka vraného,
který mi je daný od mojho milého.

Oblečem si šaty, ty svetlé husarské,
vezmem ostrý paloš do ruky víťazské.^[123]

Zavesím na seba pantalír červený,
karabín nábitkom dobre naplnený.

Prešla som francúzskú, spolu aj uherskú,
armady obedve svú ručičkú herskú.

Všade som hledala, nikde som nenašla,
len jeho pajtáša^[124] veru sem nalezla.

Ale ten hovorí, že ho rozstrílali,
pod lipu zelenú že ho pochovali.

Presmutná novina, čo pre žiaľ robiti?
Mosím na milého hrobe též umrieti.

Ej, Bože, Bože, pobil śi me,
moja mladosc darmo hyne.

Ej, hyne, hyne, už zahyne
jak listočok na lipine.

Jeden vadne, druhy spadne,
moja mladosc tak prepadne.

Ako tá včelička za lipovým kvetom,
tak mi srdce letí za mojím frajerom.

Kdeže je muoj milý, kdeže mi je teraz?
Pozrú moje očká na podolia^[127] neraz.

Kdeže je muoj milý, kdeže mi je veru,
kdeže mu previeva vetríček košeľu?

Kdeže sa muoj milý, kdeže sa obracia?
V abelovskom^[128] poli, tam ovce zavracia.

Nepuojdem, šuhajko, nepuojdem za teba,
veď ty nemáš stola z lipového dreva.

Tvoj stolík jedlový, na ňom obrus čierny,
a na tom obruse len chlebík ovsený.

Ach škoda, preškoda, že peňazí není,
sľúbiu mi muoj milý kočík maľovaný;

kočík maľovaný z lipového dreva,
vozila by sa v ňom, kde mi bude treba.

Mám črievičky vystrúhané
z dreva lipového,
pekne, krásne cifrované
podle gustu^[130] mého.

Pec kúriti počala,
zhorela jej košeľa,
máme kuoru lipovú,
udeláme jej novú.

Stojí lipka v čírém poli listu širokého.

A keď sa najedli, odtud sa preč brali
k tej vode Morave ti šuhaji silní.
Potom šli do hory, peniaze schovali
do lipy širokej, hrubej i bohatej.
Okolo tej lipy boli služebníci,
vartu si držali, aby jich nezbili.
Nedali si sobe pristúpiti k sobe,
k tej lipe širokej, hrubej a bohatej,
jenž byla široká na dvanáct siah^[133] hrubá.
Keď sa v noci tmilo anebo deštilo,
do lipy jsú vnišli a tam sa potiskli.
Poklad velký meli v tej lipe schovaný,
víc v nej bolo blistu nežli na nej listu,
dukátú^[134] ješte víc nežli stokrát tisíc.
Když pod ní sedeli, takto si spívali:
„O, lipa široká, hrubá a bohatá,
víc je v tebe dutkú než na tebe prútkú.“