ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[21] J. K., NZ I, 409 — 411: Koleda je teraz u Slovákov cirkevná obyčaj, podľa ktorej kňaz, rechtor, kostolník, niekoľko spevákov a vrecia na pleciach majúcich vreconosov na Nový rok po meste alebo dedine po poriadku z domu do domu chodievajú, na ulicu nábožnú pieseň, obyčajne „Rok nový zase k nám prišiel“ verš za veršom spievajú, hospodárom novoročný vinš, od duchovného hovorený, prinášajú a potom od svojich cirkevníkov častovaní a obdarovaní bývajú. Tieto dary bývajú peniaze, obilie, ovocie, koláče, a kde sú panny v dome, tie pridávajú k tomu i plátno, cverny čiže nite. Táto obyčaj zaväzuje duchovného pastiera k tomu, aby aspoň jeden raz v roku domy všetkých svojich bohatých i chudobných ovečiek navštívil. S touto obyčajou spojená alebo totožná je u tých istých Slovákov obyčaj spievať pod oblokmi pred domom, v ten večer pred Vianocami a pred Novým, rokom. Pacholiatka, dievčatá, panny, mládenci, niekde i starší, najmä chudobné osoby, len čo sa zmrkne na Štedrý večer, keď Slováci skvostne hodujú, idú po uliciach pred domami hneď po jednom, hneď v sboroch a spievajú zvučným hlasom všelijaké vianočné a novoročné piesne. Po skončenom speve dostávajú od otca alebo matky domu peniaze, koláče, ovocie. Ak sa spevákovi dlho nič nedáva, vtedy hovorí:

Po uvedení dokladov zo všetkých slovanských národov a jazykov J. K. uvádza: Pretože obyčaj koledovania, nakoľko je nám známe, u iných národov nenachádzame, len u Slovanov, teda sa domnievame, že sa slovo Koleda, Koljada z čriev samej slovanskej reči najpravšie a najbezpečnejšie vyvedie. Žriedlo jeho je teda nepochybne kol, kolo (okolo, vôkol), odkiaľ s pridaním formovacieho prídavku ada, eda povstalo Kolada, Koljada, Koleda, t. j. … okolovanie, okolkovanie, okolo chodenie s vinšom, so spevom, naposledy žobranie. … Zpočiatku, zdá sa, bola koleda len ľudská obyčaj, potom ju neskorší čas zbožstvil a samej obyčaji modlu vystavil, menom obyčaje zvanú. … — Ostatne nemôžeme nepoznamenať, že sa nám melódia onej starodávnej piesne slovenskej „Rok nový zase k nám prišel“ pôvodne pohanskoslovenskou a do cirkvi kresťanskej len prenesenou a presadenou zdá. Kratušké verše, časté refrény čiže opakovanie tej istej slohy a toho istého slova, nevyskytovanie sa tejto melódie u iných kresťanských národov, jej užívanie pri kolede, vôbec celý tok a duch toho nápevu potvrdzujú tento dohad. Aj viacej melódií v Tranovského knihe Zpěvů, najmä piesní pri výročných slávnostiach, sú ešte dedičstvom z pohanských časov nášho národa. K takým, by sme asi nasledujúce počítali: 1. Moc boží divná. 2. Kristus syn boží. 3. Narodil se Kristus Pán. 4. Jezu Kriste, Pane milý. 5. Třetího dne atď. V kancionále Silvánovom spomínajú sa vskutku mnohé svetské piesne, podľa ktorých melódií duchovné piesne složené a spievané boly. Mali však pohanskí Slovania i nábožné piesne a melódie, ktoré vzali so sebou aj do kresťanstva.

Koleda v skutočnosti je starý pohanský zvyk, súvisiaci so slávnosťami zimného slnovratu a spočívajúci v tom, že na začiatku zimného slnovratu sa chodilo s oblečenou figurínou prosiť o milodary po domoch. Prosilo sa príslušnými riekankami a piesňami. Tento zvyk alebo aspoň meno preň rozšírilo sa na konci rímskej pohanskej doby a prišlo k Slovanom ešte za pohanstva. Kresťanstvo čelilo tomuto zvyku zavedením kresťanskej koledy. Samo slovo koleda súvisí s latinským slovom calendae (prvý deň v mesiaci), ktoré v tejto súvislosti značilo prvý deň zimného slnovratu alebo prvý deň v roku. Kollárova etymologia je nesprávna. „Kancionál Silvanov“ — Písně nové na sedm žalmů kajících a jiné žalmy, r. 1571. „Tranovského kniha Zpěvů“ — Cithara sanctorum, 1. vyd. 1635.

^[22] Juraj Hrúz