ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[23] Gabr. Rutkay, Theres. Artner. J. K., NZ I, 412 — 413 uvádza najprv nesprávnu etymologiu slova víla (súvisí vraj s biely — biela a vzniklo zámenou b-v: bíla — víla). Potom uvádza: Podivná náhoda, že práve dve Bielohlavy (t. j. ženy, E. P.) o slovenských vílach písaly, t. j. Theresia Artnerová a Theresia Jakobová. Tá prvá v knihe Taschenbuch von Hormayr und Mednyanszky, Dritter Jahrgang 1822, 240; „Tanec víl. Slovenská ľudová povesť. V trenčianskej stolici, na okolí Žiliny — nakoľko je rozšírená, je autorke neznáme — panuje ľudová povera, že duše neviest, ktoré umrely po zasnúbení, nepožívajú pokoja, ale sú nútené k nočným potulkám, takže v čase nového mesiaca kolá tancujú a smutné piesne spievajú. Keď spozorujú nejakého mužského, ten musí s nimi tak dlho tancovať, kým neumrie. Títo duchovia sa menujú víly.“ … Pripojená tam nemecká dlhá báseň od pani Artnerovej porovnáva sa síce s touto našou a táto naša slúžila jej nepochybne za základ a studnicu. Ale v tom urobila skladateľka chybu, že víly ako hnevlivé a vraždiace bytosti vyobrazovala. Podľa národnej povesti ony nikomu neubližujú, kto im neublíži, kto im v ich plese prekážku nečiní. … Eugen Wesely, Serb. Hochzeitslieder, 17: „Víly nie sú celkom neznáme ani ostatným slovanským kmeňom. Slováci v Trenčianskej a Nitrianskej stolici menujú ich vílami a rozumejú tým duše neviest, ktoré zomrely pred sobášom. Usporadujú svoje tanečné kolá o polnoci na krížnych cestách, a beda mužskému, ktorý na ne naďabí; musí tak dlho tancovať, kým dušu nevypustí.“ … Pravdepodobné, že od mena víla pochodí aj vilný (chlípný, k ženám náchylný), vilnosť, víliť a poľské mesto Vilno.

^[24] Nejde tu o ľudový text, ale o novú umelú skladbu, opierajúcu sa tematicky o záznamy Theresie Artnerovej (St. Souček, Domnělá píseň, 42, a nasl.). ČČM VI, 1832, 385 — 386.