ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Caput XI. De Collegii Eperiensis Exitu)

V roku 1705 v dňoch oživenia náboženskej slobody v Uhorsku,^[592] sa vracali farári a učitelia húfne na svoje pôvodné pôsobiská, na školy, bez ktorých boli obce ako vymreté. Aj prešovské kolégium starostlivosťou viacerých evanjelikov sa vrátilo spod moci rímskych katolíkov. Inšpektori a kurátori sa postarali o učiteľov.

V prvom rade povolali Jána Rezika z Torune, aby sa ujal správy školy v Kežmarku, ale súčasne poslali prešovskí inšpektori do Kežmarku listinu s prosbou, aby Rezik prevzal úrad profesora elokvencie na tamojšom kolégiu.^[593]

Hoci kežmarskí prispeli nemalým nákladom na jeho príchod a prisťahovanie s manželkou, deťmi a knihami, predsa — vzhľadom na verejný prospech — splnili želanie prešovských inšpektorov a dopomohli Rezikovi dosiahnuť vyššiu hodnosť. Takto prišiel Ján Rezik 18. marca 1705 opäť do Prešova a 21. marca začal pôsobiť na kolégiu.

V tom istom roku vyšiel jeho Libellus ad Euergetas^[594] (Pamätný list k dobrodincom), v ktorom Rezik tlmočí prosbu inšpektorov a kurátorov prešovského kolégia o podporu.

Dňa 6. júna 1705 sa uskutočnil v Prešove konvent prešovských inšpektorov a kurátorov s vecným zacielením na zabezpečenie kolégia. Na konvente sa prítomní dohodli vyslať Mikuláša Szirmaya a Michala Meltza s posolstvom k švédskemu kráľovi, ktorý práve vtedy bol na vojnovej výprave v Poľsku, a chceli ho požiadať o štedrú podporu pre kolégium. Vycestovali 22. júna 1705 a vrátili sa 16. augusta v tom istom roku do Bardejova s kráľovským dekrétom v ruke, podpísaným 20. júla 1705 v Rawiczi „vo Veľkopoľsku“. Švédsky kráľ v dekréte uviedol, že sa rozhodol zriadiť pri teologickej fakulte v Greifswalde v Pomoransku štyri štipendijné miesta pre uhorských študujúcich.

V ďalšom posolstve ku švédskemu kráľovi, ktorý bol v tom čase s vojnovou výpravou pri Lipsku, priniesli mu uhorskí vyslanci Mikuláš Szirmay so synom Tomášom a Samuel Matthaeides zoznam uhorských študujúcich, ktorých odporúčali na štúdiá greifswaldskej akadémie. Boli to poslucháč teológie Peter Vitnay zo Zadunajska, študent teológie a filozofie Ján Sexti z Jelšavy a študent teológie Šimon Galli z Gemera. Štvrté miesto bolo voľné.

V tom čase zvolili v Prešove 20. júna 1706 Matiáša Motúza, uhorského farára (o ktorom pozri Gymnasiologiu, II, hlava XI, § 6) za profesora poetickej triedy.^[595] V nasledujúcom roku 1. marca 1707 sa v prítomnosti inšpektorov a kurátorov, ako aj účastníkov z okolitých obcí uskutočňoval v Prešove exámen. Keď sa skončil, študenti zahrali divadelné predstavenie: Pigrities hostis Scholarum ad Caucasum deportatus (Lenivosť, nepriateľ žiakov, odvlečená na Kaukaz). Proti tejto dráme boli aj námietky, ale rozporné názory sa čoskoro prekonali pre nezávadnosť hry z obsahovej teologickej, politickej a mravnej stránky.

M. Jána Buriussa zvolili za profesora poetiky a rétoriky v auguste roku 1707, keď sa po dlhom putovaní nevedno ako dostal do Prešova, kde získal priazeň patrónov. Rezik vo vlastnoručne písanom Diariu opisuje Buriussa ako človeka mravne zvrhlého. Z príležitosti sobáša levočského šľachtica Göschkeho Buriuss napísal nemeckú báseň, ktorú chcel dať vytlačiť v Bardejove. Ale vtedajší cenzor, superintendent Zabler, túto báseň ako nehodnotnú zamietol, preto Buriuss ostro zaútočil na Zablera a na bardejovského arcidiakona Serpilia. Napokon sa svojou veľkou nedbanlivosťou a nevzdelanosťou znemožnil na verejnej skúške, preto musel opustiť kolégium a odísť do Nemecka.

Dňa 12. septembra 1709 uskutočnil sa v kolégiu exámen, ktorého programm a tézy sa opisujú v Gymnasiologii II, hlava XI, § 12.^[596] Exámen zvolal Ján Rezik, „director kolégia“ a program tejto súvahy o učení vytlačili v Bardejove. Na exámene sa rozoberali teologické otázky o podstate cirkvi, o pietizme a o príbuznej náuke socianizme, napokon aj otázky o základných ideologických pojmoch scholastickej filozofie.^[597] Spomenuté tézy obhajoval Ján Rezik. Oponentmi mu boli Jakub Paldiaky z Brezna a Michal Masnitius zo Slovenského Pravna.

V roku 1710 morte et Marte undique furente (keď zúrila všade smrť a vojna), inšpektori a kurátori prešovského kolégia pozvali 27. apríla M. Samuela Matthaeidesa,^[598] keď sa vracal z akadémie v Greifswalde, aby zaujal miesto profesora elokvencie a poetiky. Matthaeides 16. novembra 1710 zvolal osobitným listom študentstvo na prešovskú školu.^[599]

Matthaeides si vzal za manželku vdovu Zuzanu Rezikovu, dcéru torunského profesora Václava Johannidesa. Zvolení učitelia zaujali miesta v pridelených triedach. Spomedzi nich vynikali dvaja žiaci profesora Michala Mišovica — Pavol Áldasy a Riberi.^[600] Prvý z nich, Áldasy, na Matthaeidesovo odporúčanie a na návrh Mikuláša Szirmaya študoval na niekoľkých akadémiách a neskôr ako rektor v Ožďanoch stal sa tam aj farárom. Druhý, Riberi, spravoval cirkev v Boci. V nižších triedach vyučovali dvaja z bývalých starších žiakov, N. Grudi a Ján Glosius.

Z veľkého požiaru, ktorý postihol mesto pri jeho obliehaní na Veľkú noc, vyšlo kolégium bez pohromy. Stal sa však prípad, ktorý veštil skorý zánik kolégia. Študentom prísne zakázali vychádzať z budovy kolégia so zbraňou do mesta. Akýsi mladík menom Ján Topperczer aj s pisárom prišiel práve v tom čase z Bardejova do Prešova a zranil zbraňou dievku pri mestskej studni. Tento prípad dal popud na roznietenie nenávisti a nepriateľský útok na prešovskú študujúcu mládež, na ktorú neprávom padlo podozrenie. No po dlhšom čase, keď sa záležitosť objasnila, na túto nešťastnú príhodu sa zabudlo.

Odsek XVI kapitoly 11 Gymnasiologie obsahuje Zákony a štatút prešovského kolégia evanjelických stavov, ktoré v zmysle uvedeného originálu svedomite a podľa možnosti neporušiteľne má zachovávať každý občan spomenutého kolégia.

Každý nový žiak sa má zapísať do zoznamu študujúcich a prísažne sa zaviazať, že bude zachovávať školské zákony a predpisy.^[601]

Keďže svedomitosť je spomedzi všetkých povahových vlastností najcennejšia, najmä svedomite si plniť morálne povinnosti, čo je základ správneho životného povolania a ďalších cností, a je súčasne aj vodkyňou života a ochranou v ľudských ťažkostiach. Predovšetkým na túto vlastnosť, žiaci, vynaložte čo najviac úsilia a cvičte sa v tejto cnosti nielen v súkromí, ale aj verejne v chrámoch. Svoje modlitby a vzdychy spájajte s cirkvou, vyhýbajte sa nevyhnutne rúhaniu a nič nezmýšľajte, nepíšte, nerobte, čo by slúžilo pohŕdaniu a na škodu kresťanského náboženstva, na škodu čistého božieho slova a čo by mohlo vyvolať rozkol.

Ak sa niekto vyhýba zhromaždeniu a cirkevnému zboru, učeniu božsky zjavenému a všeobecne uznávanému, vyslúži si opovrženie, áno, kto i len čiastočne toto učenie potupí a hanebne poruší, nebudú ho v kolégiu trpieť.

II. Žiaci nech prejavujú čo najväčšiu úctu, poslušnosť a vďačnosť pánom inšpektorom, kurátorom, rektorovi a profesorom, ako by to boli vlastní rodičia, majú prijímať ich rady a pokyny bez reptania a vzdorovitosti.

III. Na dôkaz a prejav poslušnosti nech všetci, čo do kolégia odkiaľkoľvek prišli a budú sa uchádzať o spoločenstvo nášho zhromaždenia, oznámia svoje mená rektorovi alebo jeho zástupcom, aby ho zapísali do zoznamu študujúcich. Nech pánom inšpektorom a kurátorom, ako aj rektorovi a profesorom dobrovoľne zložia prísahu, že budú zachovávať všetky zákony.

IV. Neplnoletí uchádzači, ktorých schopnosti sú ešte nepostačujúce, nech si zadovážia súkromných učiteľov, nech ich poslúchajú, ich pokynov, rád a napomenutí sa pridržiavajú.

V. Ďalej ktokoľvek by sa chcel venovať štúdiu slobodných vied, nech čo najviac bočí od širokej spoločnosti a nech si uvedomí, že za nijakým iným cieľom neprišiel na kolégium, iba za tým, aby zo dňa na deň čo najviac prospieval v humanistických vedách, ako aj v iných vedách a disciplínach, takisto aj v cnostiach a v dobrých mravoch. Zameraní na tieto ciele nech sa zo všetkých síl o to usilujú. A dôležité je aj to, aby sa čo najviac vyhýbali záhaľke, lenivosti, rozkošiam, prostopašnosti, neviazanosti a vôbec všetkému, čo je na závadu dobrému prospechu a dobrým mravom, čo poškvrňuje dobré meno študenta a meno tohto vedeckého ústavu a čo plodí iba odpor a pohŕdanie verejnosti. Kto sa nemieni oddať vyšším štúdiám a nebude sa správať, ako sa na študentov sluší, kto sa bude vzpierať proti rozkazom rektora a profesorov a bude ich zľahčovať, z ústavu ho vylúčia a pošlú domov k rodičom alebo tútorom, prípadne k príbuzným s písomným oznámením celej záležitosti.

VI. Žiaci nech sa v striedmosti a zdržanlivosti vyhýbajú nemiernemu hodovaniu, pijanstvu a nočným potulkám. Nanajvýš prísne a pod trestom vyobcovania zo štúdií sa zakazujú návšteva krčiem, nečestné rozptýlenia a účasť na podradných tanečných zábavách, ktoré vedú k prostopašnosti mysle, ale aj v najnevinnejšej forme zvádzajú k pochabostiam.

VII. Nech čo najviac pečujú o čistotu tela a správajú sa pokorne, vzývajú boha, ktorý ako pravý duch čistoty preveľmi nenávidí zakázané bezuzdnosti.

VIII. V obliekaní a zovňajšku nech takisto zachovávajú istú dôstojnosť. Najmä do kostola prichádzajú ako občania v plášťoch odení a nech sa vyhýbajú výstrednému obliekaniu.

IX. Nech pestujú medzi sebou a medzi občanmi pokojné a svorné spolunažívanie, čo je základ občianskej bezúhonnosti a mravnej dokonalosti. Voči cudzincom nech sa správajú mierumilovne a skromne.

X. Nech sa vystríhajú dišputácií s inovercami, najmä so študentmi na verejných priestranstvách a uliciach. Nech neroznecujú pod nijakou zámienkou a pri nijakej príležitosti škriepky, zvady a výtržnosti.

XI. Nech sa ani jeden študent nedopúšťa nivočenia polí a záhrad, nech nesiahne na cudziu zeleninu a ovocie. Nech sa takých činov vonkoncom zdržuje, lebo ničím nemôže tak veľmi utrpieť dôstojnosť učeného človeka, ako keď si poškvrní svoje meno krádežou. Kto by sa takéhoto činu dopustil, bude prísne potrestaný a bude musieť škodu nahradiť.

XII. Naskrze nie je dovolené nosiť pušky a akékoľvek zbrane, či už v meste alebo mimo mesta. Previnilcom sa zbrane odnímu a potrestajú ho bitím alebo väzením.

XIII. Zakazuje sa ďalej kúpať a plávať v riekach. Kto to urobí, a bezohľadne sa bude vydávať nebezpečenstvu života, veď podľa skúseností vieme, že veľa plavcov sa v riekach utopí, podá sa na neho oznámenie úradom.

XIV. Väčšmi než pred mrcha psom nech sa chránia poburovania, spiknutia a akéhokoľvek odporu k nadriadeným úradom, voči rektorovi a profesorom. Takýchto previnilcov nech bez výnimky z kolégia vylúčia, a to hneď pri prvom pristihnutí v publikovanom verejnom oznámení na niekoľko rokov. Keď zopakuje prečin, nech ich s biľagom hanby navždy vyobcujú a zo štúdií vyhostia s prepúšťacou listinou, ktorá sa rozpošle na všetky školy a gymnáziá, takisto ako aj na všetky úrady.

XV. V prípade, ak by sa niekto previnil proti ustanoveniam a zákonom nášho kolégia a nedostavil by sa na zodpovednosť na výzvu rektora a profesorov, alebo by bez prepustenia spupne z kolégia odišiel, vymeria sa mu trest vylúčenia s pokutou.

XVI. Študent nášho kolégia, ktorý zamýšľa opustiť tunajšie štúdium a chce odísť na iné učilište, nech neodchádza bez verejnej rozlúčky. Nech sa vracia domov s rektorovými odporúčajúcimi listmi, keď si už odbavil recitáciu eucharistickej modlitby a poďakoval sa svojim dobrodincom za preukázané milosti.

XVII. Formula prísahy, ktorú majú skladať študujúci prešovského kolégia.

Ja N. N. prisahám na Boha otca, syna, ducha svätého, najsvätejšiu a nedeliteľnú Trojicu:

I. Že budem preukazovať vychovávateľom, inšpektorom a kurátorom tohto kolégia vždy a všade i vo všetkom lásku, úctu a česť, že nič také nepodniknem, čo by sa malo priečiť právnym predpisom tohto kolégia.

II. Že budem preukazovať povinnú úctu rektorovi a profesorom a že budem poslušne zachovávať predpisy kolégia v záležitosti disciplíny.

III. Že vynaložím usilovnosť v učení, hodnej dobrého žiaka, a na povinné prednášky budem svedomite dochádzať.

IV. Utrpené bezprávie voči mne, úmyselne spáchané, nebudem oznamovať sám alebo prostredníctvom druhého, ale budem sa v tej veci dožadovať pomoci rektora a školskej súdnej právomoci a že sa uspokojím s rozhodnutím rektora alebo senátu, ako sám túto spornú záležitosť rozsúdi.

Tak mi Boh pomáhaj!

XVIII. Nasleduje dobročinné zariadenie pre študentov. Z vďačnosti voči prešovským pánom dobrodincom, ktorí okrem bezplatného vyučovania vied, poskytujú nemajetným študujúcim stravu aj byt z lásky k vedám, sú povinní študujúci splácať ich dobrodenie večerným spevom každú nedeľu, na Vianoce aj v pôstnom období. K tomu pristupuje výpomoc, i keď ťažká a namáhavá pri vinobraní. Aj ďalšie rozsiahle služby majú vykonávať, keď sa blížia väčšie sviatky, u patrónov šarišskej stolice, v súvislosti so spevmi. Iní zasa spevom konajú zbierky a každý štvrtý rok pri slávnostnom delení rozmnožujú zbierky pre mládež, keď sa počet alumnov značne zvýšil. Pri zbierkovej nádielke je čo najviac postarané o najusilovnejších a v učení vynikajúcich poslucháčov.

Dňa 30. septembra 1711 usporiadal rektor Matthaeides prvý a posledný slávnostný záverečný exámen, na ktorý pozval veľa hostí a vypracoval aj presný program.

Začiatok programu bol takýto: Nie nám, Bože, nie nám, ale tvojmu menu buď sláva! Žalm 115, 1. Nech je to milé, vľúdne prijaté a užitočné Bohu, vlasti, cirkvi a vedám. Výsledok námahy slávneho prešovského kolégia evanjelických stavov. Roku 1711 na verejnom exámene, ktorý uskutočnil so súhlasom a zvolením najosvietenejších, najdôstojnejších, najjasnejších, najvážnejších a najvznešenejších pánov inšpektorov a kurátov na deň 30. mesiaca septembra. Na ktorý dobrých ľudí všetkých stavov a hodností, nábožne učených a učene nábožných správcov a strážcov Kristovho dedičstva pozýva a zvoláva M. Samuel Matthaeides z Dolného Kubína na Orave, verejný profesor toho istého kolégia.^[602]

Po vzletnom úvode, v ktorom vyzdvihuje porozumenie a lásku prešovčanov k vedám a školám, rozvádza presný program záverečných skúšok. Témy sa preberali vo forme dišputácií a dotýkali sa otázok teologických, filozofických, logických, rečníckych, geografických, orientálnych jazykov, exegetických (výklad biblie), homiletických (kazateľských) a cirkevného práva.^[603]

Examen mal neobyčajný úspech a na druhý deň mládež odchádzala do svojich domovov.

Ale už 30. septembra z nariadenia kráľovnej Eleonóry Magdalény Terézie, ktoré vydali vo Viedni 25. júna 1711 a podpísal ho Mikuláš Illésházy a Ladislav Hunyady, tak kolégium, ako aj kostoly sa museli so všetkými právami odovzdať cisárskym úradom. Činnosť evanjelickej cirkvi a školy sa preniesli na perifériu mesta. Vykonávateľmi tohto mandátu boli Ján Pálffy, Alexander Károlyi a Štefan Bornemissa.^[604]

*

Prídavok o prešovskej predmestskej škole ^[605]

M. Samuel Matthaeides, prvý rektor od 30. septembra 1711 do 24. apríla 1721. (Jeho kolega Ján Fr. Michalides,^[606] Peter Pavol Toperczer 1721 — 1726.)^[607]

Eliáš Miletz, odišiel v roku 1722 za kazateľa do Bytčice.^[608]

Juraj Ignathi pôsobil roku 1722. V roku 1730 ho pozvali za kazateľa do Lipian pri Šariši. Narodil sa vo Švábovciach na Spiši, študoval v Kežmarku, Rožňave, Levoči a Prešove. Odtiaľ ho poslal Filip Henrich Kalisius so svojím synom Kristiánom do Tübingenu, aby tam dokončil štúdiá. Keď sa vrátil, stal sa najprv konrektorom a po štyroch rokoch nastúpil po Matiášovi Miletzovi za rektora v Prešove.^[609]

Daniel Sartorius (Schneider) 1731 — 1732.^[610]

Ján Longay 1732 — 1748.^[611] Pred rokom 1735 bol konrektorom Matiáš Galli,^[612] v tom istom roku Ondrej Gross (1735).^[613]

Gregorius Fabri od r. 1748 do 1766 bol podľa Haana rodom z Hrušova, podľa Schmala z Oždian, podľa Horányiho narodil sa 6. marca 1718.^[614] Študoval v Ožďanoch a Kežmarku u Buchholtza a Sartoria. Schmal uvádza, že do Kežmarku prišiel r. 1723, čo sa stotožňuje takmer s rokom jeho narodenia. Od 14. júla 1726 bol vychovávateľom v Oravci, konrektorom, diakonom, v Rábe rektorom, neskôr v Kežmarku podrektorom. V roku 1744 získal v Jene hodnosť poeta laureatus. V roku 1748 ho zvolili za rektora v Prešove, kde účinkoval 18 rokov. Učil matematiku, poéziu a elokvenciu. Tam napísal kázne v slovenskej reči. V roku 1770 stal sa v Prešove farárom a v roku 1774 ho povýšili na superintendenta, zomrel 11. apríla 1779. Fábriho zásluhou sa uskutočnila reorganizácia ústavu a r. 1758 sa zaviedol nový školský poriadok.^[615]

V tom čase bol konrektorom Ján Beck^[616] (r. 1748), neskôr Samuel Kuzmanyi^[617] (1763) a preceptor ludi trivialis Ondrej Holveit.^[618] Subrektorský úrad zastával v roku 1755 Em. Heutsel.^[619]

Rektor Eliáš Chrastina^[620] od roku 1767 do 25. júla 1770.

Ján Karlovský^[621] od 1770 do 30. septembra 1792. Konrektor Michal Szemian r. 1775.^[622]

Na novozískanom kolégiu pôsobili od roku 1795 do roku 1803^[623] Ján Karlovský a Ondrej Kraľovanský.