Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava XIV. Škola v Kežmarku

(Caput XIV. De Schola Kesmarkiensi)

Slobodné kráľovské mesto Kežmarok (Caesareopolis, Kaysmark, Kesmarkinum, Caesareophorum, Késmark, Käsmarkt, Kaisermarkt) leží na úpätí Karpát v Spišskej stolici.

Na kežmarskej škole pôsobil spoluautor Gymnasiologie Matthaeides, ktorý spomína na svoj tamojší pobyt slovami: „V lone tohto mesta, čoby v lone mojej najsladšej matky som prežil päť rokov povedľa Jána Bencúra, správcu majetkov kežmarského hradu, ktorý mi bol ako druhý otec. Zapamätal som si poučné nápisy na stenách školy“, ktoré potom v nasledujúcich riadkoch opisuje.[661]

Ako prvého rektora[662] kežmarskej školy istého Richarda (v synopse Richthardus s letopočtom 1560) spomína jeho nástupca Matiáš Thoraconimus, znamenitý znateľ gréckej literatúry Pavlovi Rundikovi slovami: „Z Bardejova ma neočakávane povolali do školských služieb v Kežmarku (Tyropolis), kde v tom čase vyučoval Richardus“.

Aj v liste z roku 1571 takto píše svojmu učiteľovi do Wittenbergu: „Teraz niečo o mojom postavení. Po ukončení mojich štúdií v Bardejove, absolvovaných u učeného muža Tomáša Fabryho,[663] muža mnohým ľuďom známeho a môjho veľkého priaznivca, znezrady v zime bol som povolaný ku školskej službe do Kežmarku (Tyropolis), kde kedysi Richardus čajsi osem alebo desať rokov vyučoval mládež. Teraz na čele školského zboru stojím tu ja… Spôsob a postup vyučovania zachovávam taký, aký som sa naučil u teba: Čítam dialektiku, rétoriku, gramatiku grécku a latinskú, Terentia,[664] Fókylida a grécke evanjeliá. Spolu tri prednášky konám podľa tvojho spôsobu. Aj katechizmus usilovne pilujem. Tieto prednášky sú mojou prvoradou starosťou. Prednášam (čítam) denne štyri razy a raz opakujem. Z času na čas aj dva razy. A tak skutočne mám veľa starostí a práce, čomu len slabo zodpovedá moja odmena… Moja mzda robí 70 zlatých, z čoho kolegovi vyplácam na stravu 18 zlatých ročne. Mojím kolegom je Klemens Draco z Banskej Štiavnice, bakalár, zastávajúci aj úrad kantora. Má na starosti dve triedy a chór“.[665]

Na tom istom úrade pôsobil v Kežmarku kolega Sebastián Lamius.[666]

M. Michal Martius (v synopse Marthius r. 1594). Jeho meno sa uvádza v súvislosti s pôsobnosťou rektora školy v Kežmarku r. 1594 v spomienkovej básni z príležitosti úmrtia Anny Wolkensteinovej, manželky Jána Krausa, správcu hradu Ľubovne a spolku 13 miest.[667]

Adam Kunischius, predtým bol vo funkcii kolegu v Košiciach. Doplnil Bocatiovu báseň Hungaridum epigramom, ktorú odpisuje Gymnasiologia diel II, hlava XIV, § 5. Sám Bocatius zasa Kunischovi, mužovi ozdobenému svedomitosťou a vzdelanosťou, pripísal oslavné básnické verše, citované na uv. mieste. V nich vyzdvihol najmä veľký počet jemu zverených žiakov. Bocatius takisto venoval Kunischovi básnický pozdrav na Nový rok. Báseň je zahrnutá v zbierke Hungaridum, kniha II, s. 194.

Ján Mylius. Životopisné údaje odkazuje autor na knihu Dávida Czwittingera, Specimen, s. 256.[668]

Ján Frölich, známy filológ a milovník hviezd,[669] ako ho nazýva Czwittinger u. d., s. 160. Keďže prežil v Spišskom Podhradí sedem a v Lubici 15 rokov svoj „zaprášený školský život“, pobral sa najprv do Štetína v Nemecku,[670] lenže skoro nato ho pridelili na kežmarskú školu, ktorú viedol osem rokov.[671] Tam vychoval svojho syna Samuela Frölicha[672] až do 17. roku v humanistických vedách. V Kežmarku sa zúčastnil teologických dišputácií s Martinom Wagnerom na tému: Či sám Kristus, je Bohom a či Kristus je sám Boh? Túto druhú alternatívu Frölich popieral. Napokon sa stal farárom v Hrabušiciach na Spiši, kde v roku 1597 zomrel. Pozri Matricula XXIV Regalium oppidum, s. 925. Porovnaj Ján Frölich v Gymnasiologii III, stať de schola Leibicziensi, hlava XII, § 2 — 4.

M. Leonhard Martinyi nastúpil na kežmarskú školu v roku 1602. Pochádzal z Belíc na Nitriansku. V roku 1609 ako nemecký kazateľ prevzal farársky úrad v Rožňave.[673]

M. David Praetorius pochádzal z Kežmarku.[674] V roku 1577 odišiel na humanistické štúdiá do Pomoranska, a tam pod predsedníctvom M. Krištofa Butelia na slávnom štetínskom pedagógiu v roku 1601 verejne obhájil dišputáciu z logiky na tému De categoria qualitatis. Túto dišputáciu venoval svojmu veľkému priaznivcovi a patrónovi Jánovi Krausovi, správcovi hradu Ľubovne a 13 kráľovských spišských miest.[675] Titul magistra získal na akadémii v Rostocku. V roku 1608 ho dali na kežmarskú školu za rektora. V tomto úrade zotrval až do roku 1646. Praetoriov žiak David Frölich spomína si na svojho učiteľa v oslavnom liste, ktorý tvorí predslov Frölichovej knihy Medulla Geographiae practicae, a nazýva ho ctihodným starcom, dovŕšiteľom polyhistórie, najslávnejším učiteľom a rektorom rodnej obce a svojím najzáslužnejším priateľom. Ale aj učiteľ si zablahoželal k takémuto žiakovi veršom:

In te, quos subii quondam, periisse labores
Non scholicos, multum gratulor inde mihi.

Báseň možno nájsť v spomenutom diele Medulla. Paetorius si povinnosti vykonával do posledných chvíľ života, keď už ani nevládal dobre hovoriť. Dával sa vynášať na priedomie domu, aby sa tešil z pohľadu na karpatské vrchy. Vplyvom Bartolomeja Bertrama, známeho chemika a kežmarského senátora, vnikol aj do tejto vedy. V Indexe ordinatorum Petra Zablera (s. 123) sa o ňom zmieňuje Filip Haesius z Belej. Podľa pripomienky Juraja Dolovicena v Index ordinatorum Martina Wagnera zo 14. októbra 1651 Praetorius zomrel v roku 1649 ako obeť morovej epidémie.

Daniel Fabry pochádzal zo Sliezska; bol veľkým znalcom orientálnych jazykov. Prešiel do Kežmarku po Praetoriovi z kremnickej školy, ale v Kežmarku pôsobil len krátko a tak prešiel na cirkevný úrad.[676]

Ján Melczelius[677] sa narodil v Novom Jičíne na Morave r. 1622 od otca Jána Melczelia a matky Anny Raubergerovej. Detstvo strávil v Kežmarku, kam sa uchýlili jeho rodičia pred náboženským prenasledovaním. Prvým jeho učiteľom bol otec, ako píše o tom Index ordinatorum Michala Lieffmanna na s. 3. Z Kežmarku však museli jeho rodičia ujsť do Vsetína na Moravu, krátko nato do Púchova, do Levoče a napokon do Banskej Štiavnice, kde bol Melczelius žiakom filozofie a teológie veľkého filológa Petra Leonhardiho z Pomoranska,[678] ale súčasne bol aj žiakom Andreja Jaschkyho.[679]

So svojím bratom Melchiorom študoval vo Spišskom Štvrtku (ináč nazvanom aj Quintophorum, alebo mesto sv. Ladislava, nemecky Donnersmark) a pokračoval v štúdiách v Gdansku. Od roku 1641 sa vzdelával na akadémii v Königsbergu, kde bol štyri roky poslucháčom teológie u profesora Calovia. Po návrate do vlasti bol rektorom školy najprv v Trenčíne[680] a neskôr na gymnáziu v Bánovciach.[681] No ohrozené zdravie, narušené už v Prusku, ho donútilo vzdať sa miesta v Bánovciach a prijať konrektorský úrad v Trenčíne. Niekoľko rokov pôsobil v Banskej Štiavnici[682] a napokon v Kežmarku, kde účinkoval „magna cum laude“ sedem rokov.[683] Počas svojho trenčianskeho účinkovania venoval tamojšiemu rektorovi Ondrejovi Horváthovi[684] blahoprajnú báseň, písanú vycibreným slohom. Takisto v Kežmarku venoval podobnú báseň Ondrejovi Ekardovi, v tom čase úradujúcemu farárovi v spišskej Ľubici. Z Kežmarku ho pozvali za farára do Dobšinej.[685]

V rukopise Gymnasiologie (II, kap. XIV, § 11) je odpísaná smútočná báseň Jána Meltzelia, venovaná jeho ovdovenému bratovi Davidovi. Podpísaný je Ján Meltzelius Moravus, gymnasii Caesareoforensis Conrector.

Valerian Berlinius, pochádzal zo Sliezska, inak ho poznali pod menom Stanislai, narodil sa v obci Plesno od otca Stanislava Berlinia a matky Zuzany. Začiatočné vzdelanie nadobudol v rodnej obci, čiastočne v blízkej obci Caesarea Zovae pod feruľou Juraja Lisonia, tamojšieho rektora. Keď sa chystal na štúdiá do Uhorska, študoval najprv dva roky v Banskej Bystrici, odtiaľ ho poslali rodičia do Kežmarku, kde zotrval poldruha roka pod vedením M. Davida Praetoria. Čoskoro ho pridelili ku skupine šľachtických žiakov Stanislava de Drohojov a Vladislava Baala, s ktorými prešiel Poľsko, Prusko, Dánsko, Holandsko, Anglicko a Francúzsko. Na týchto cestách značne si obohatil vedomosti a rozšíril duševný obzor. Po návrate do vlasti vykonával rektorský úrad najprv v Spišských Vlachoch,[686] onedlho v roku 1649[687] v Kežmarku. Po desaťročnom pôsobení na školách prijal r. 1659 farárske miesto v Krížovej na Spiši. Pozri Index ord. Martina Wagnera, s. 119. Jeho kolegom mu v tom čase bol Ján Hradetius, rodom zo Spišskej Krížovej.[688]

Daniel Fabiani podľa záznamov (Scrinia) Daniela Krmana zastával r. 1651[689] rektorské miesto v Kežmarku.

Václav Joannides (aj Johannides) bol pôvodom Moravan.[690] Keď sa jeho rodičia presídlili do Uhorska, čerpal znalosti humanistických vied predovšetkým v Spišskej Novej Vsi u Tobiáša Pollucia.[691] V dospelejšom veku zamieril do Sedmohradska, kde nadobúdal širšie vzdelanie v Brašove (Stephanopolis, Corona), v Kluži (Claudiopolis), vo Varadíne a v iných mestách. Zo Sedmohradska odišiel do Torune, a to počas pôsobenia rektora Petra Zimmermanna,[692] konrektora Basilia Kölnera, M. Jakuba Gerhardiho, M. Pavla Stránskeho,[693] niekdajšieho profesora pražskej univerzity, Konráda Thamnitzia[694] a Ľudovíta Mollera.

V roku 1632 navštevoval aj školu v Levoči, kde bol dva roky poslucháčom M. Jána Windischa.[695] Keď si osvojil vyššie vedy, prišiel s veľkými nádejami do Kráľovca (Kaliningradu),[696] kde sa stal ctiteľom profesorov Dreiera, Celestína Myslentu, Michala Böhmia, M. Eiflera a i. Keď skončil štúdiá, dal sa prideliť do zboru učiteľov prešovskej školy,[697] keď tam účinkoval rektor Samuel Dürner a konrektor Ján Sartorius. Jeho učiteľská schopnosť mu bola skvelým odporúčaním na miesto učiteľa vyšších vied na škole v Kežmarku.[698] Ako rektor tamojšej školy zložil v roku 1654 oslavnú báseň vo forme anagramu pri príležitosti sobáša M. Joba Zablera s Máriou, dcérou levočského senátora Juraja Andreja.[699] Túto báseň ako hymnickú oslavu lásky odpisuje Gymnasiologia II, kap. XIV, § 14. Podobným anagramatickým štýlom zložil v roku 1641 formálne vycibrenú, blahoprajnú báseň na počesť seniora Michala Noscovia.[700]

Johannides pôsobil v Kežmarku až do roku 1674. Ako vysvitá z básní, napísaných z príležitosti pohrebu Márie Gyulafy, manželky kniežaťa Štefana Tokoliho, kežmarská škola mala v tie časy vyše 40 študujúcich. V období všeobecného prenasledovania evanjelikov, Johannidesa pozbavil miesta a vyhnal český vojvodca Karol Otto Volker. Keďže všetky jeho úsilia dostať sa do služieb katolíckej cirkvi zlyhali, Johannides emigroval do Vratislavi, kde mu ochotne poskytol prístrešie tamojší doktor medicíny a mestský lekár Tilischius. Z Vratislavi sa odobral do Torune, a tam ho privítali uhorskí študenti blahoprajnými veršami (Gymnasiologia II, kap. XIV, § 15, Lippisch, Thorunium, s. 19). Na jeho počesť zložil Ján Glosius anagramatickú báseň (Gymnasiologia, u. m., § 16).

Ján Grosz; narodil sa v Kežmarku 25. apríla 1641, kde bol jeho otec Martin senátorom; matka sa menovala Dorota Seldenreichová. Najprv sa do r. 1658 vzdelával vo svojom rodisku u Valéria Berlinia, potom sa stal horlivým poslucháčom Martina Pfeiffera v Bardejove, M. Kristiána Seelmanna v Šoproni[701] a v roku 1660 M. Valentína Kleina Vechtera vo Vratislavi. Pre nedostatok finančných prostriedkov prijal na dva roky miesto vychovávateľa u synov Daniela Scheffinia, diakona trebnického vo Sliezsku. Keď si ušetril primerané množstvo peňazí, odišiel v roku 1663 študovať na akadémiu do Lipska. Keď sa odtiaľ vrátil do vlasti, stal sa učiteľom druhej triedy v Banskej Štiavnici.[702] Zo Štiavnice ho pozvali do rodnej obce Kežmarku za konrektora.[703] Na sklonku života zastával od r. 1669 úrad diakona v Ľubici na Spiši. Pozri Index ordinatorum Michala Lieffmanna, s. 17.

Ondrej Eccard, syn prešovského diakona, neskôr ľubického farára M. Abrahama Eccarda,[704] ktorému sa z mravnej stránky vôbec nevyrovnal. Ondrej bol totiž neskrotnej hrubej povahy. V roku 1672 študoval vo Wittenbergu,[705] kde za predsedníctva Samuela Schurtzfleischa obhajoval res ungaricas, a tak si otvoril cestu ku školskému povolaniu v Kežmarku,[706] ku ktorému sa cítil byť väčšmi povolaný. Životné uspokojenie nachádzal vo svojej rozsiahlej knižnici. Ako kežmarský učiteľ prvej triedy napísal niekoľko literárnych prác, napríklad slávnostnú divadelnú hru o Abrahamovi obetujúceho Izáka. Bol natoľko výrečný a obratný rečník, že pri vyučovaní alebo pri dišputáciách dokázal prednášať až tri hodiny. Svoju knižnicu dával k dispozícii žiakom, ktorí sa k nemu prichádzali radiť a žiadať pomoc. Pozri Subsidia Jána Mičinského. Jeho priveľká zhovievavosť voči žiakom mala za následok celkové nedisciplinované správanie žiactva, aj časté pijatiky, ktoré sa neraz končili krvavo.

Zomrel v r. 1703. Zanechal vdovu Žofiu Seltenreichovú, dcéru huncovského farára Jozefa Seltenreichera.[707]

Michal Schmid z Kežmarku, kolega tamojšej školy,[708] „môj svedomitý učiteľ v triede syntaxis“ (slová autora Gymnasiologie). Vyučoval po nemecky podľa Komenského Sveta obrazov; toto dielo bolo u nás vtedy hojne rozšírené.[709] Jednotlivé kapitoly tejto knihy predkladal mládeži presne podľa poriadku, nič nepridávajúc ani neuberajúc pri verejnom vyučovaní. Ale v súkromnom vyučovaní ukladal žiactvu práce podľa okolností a bez prípravy, ktoré radi vykonávali. Vynakladal veľké úsilie a prísnosť pri vyučovaní písania, počtov, slohu, najmä pri zostavovaní listov. Nezanedbával pritom ani výklad evanjelií v gréčtine, a najmä jeho vyučovanie poetiky vyznelo vždy veľmi príťažlivo.

Z Kežmarku ho pozvali za konrektora do Levoče, čím ho zbavili veľa škriepok, ktoré mával so svojím kolegom.

Jeho nástupcom v Kežmarku sa stal v tom istom roku Pavol Apelles z Lowensteinu, šľachtic zo Spišskej Novej Vsi. Začiatky jeho pôsobenia vedú najprv na rektorský úrad v banskom sliezskom meste Reichensteine, ktorý tam zastával. Neskôr pôsobil v sliezskom meste Olave pri Brzgu, kde zotrval niekoľko rokov. Hneď potom sa stal vychovávateľom v Modre na odporúčanie bratislavského farára Jána Weissbecka[710] a napokon rektorom v banskom meste Dobšinej.[711] Pre sústavné hádky s miestnym farárom Pavlom Hirschom a s inými dal zbohom Dobšinej a zvolil si privátny život v Spišskej Novej Vsi. Stadiaľ ho však pozvali za rektora do Kežmarku.[712] Tu pôsobil necelý rok. Prednášal žiakom v súkromnom byte súc na lôžku postihnutý ischiasom. Omrzelý chorobou rozlúčil sa čoskoro so školským povolaním v Kežmarku a utiahol sa do súkromia; zomrel 6. októbra 1707. Pochovali ho v Kežmarku vo väčšom chráme. (Podľa Generischa II, 300 zomrel r. 1706).

Ako človek nespratného ducha a uštipačnej povahy zanechal po sebe napísané Satyry čiže paškvily, v ktorých neušetril ani ľudí na najvyšších miestach. Pozri Subsidia Eliáša Perlicia. Jeho Satyry vydala v Brehu v Sliezsku tlačiareň Jána Krištofa Jacóba. V roku 1684 ešte v dobe Apellesovho rektorovania na škole v Olave vyšlo jeho Exercitium Poetico-Annagramaticum privatum, Petri Dieterici Dracomontani Silesii et Pauli Apelles Iglovia Pannonii.

Jeremiáš Gottlieb Titius bol synom Simona Titiusa, profesora elokvencie vo Vratislavi na gymnáziu Márie Magdalény a profesora matematiky a biblickej reči. Matka Justína rodená Gerlachová, bola dcérou Jeremiáša Gerlacha, farára v Schlistingeimene v Sliezsku. Jeremiáš Titius si osvojil humanistické vedy na uvedenom gymnáziu vo Vratislavi. Na vyššie štúdiá odišiel do Lipska a po niekoľkých rokoch do Wittenbergu, kde dosiahol hodnosť magistra. Po návrate do Vratislavi ho pozvali za rektora do Kežmarku.[713] Pri prednáškach sa húževnate pridržiaval litery knihy. Nemecké cvičenia z matematiky oboznamoval podľa mliečnej cesty a podľa obehu Saturna, stálic a podobných astrálnych javov. Na sklonku života ho prešovskí školskí prominenti pozvali v roku 1709 počas obnovenia náboženskej slobody za diakona (Genersich, u. d., II, 301).

Po ňom nastúpil autor Gymnasiologie Ján Rezik.[714] Lenže inšpektori obnoveného prešovského kolégia ho pozvali odtiaľ do Prešova za profesora tamojšieho slávneho kolégia práve vtedy, keď už bol v Bardejove a keď stade práve chcel odísť s rodinou do Kežmarku. Pozri o ňom v stati o prešovskej škole, s. 297.

Po Rezikovi nastúpil Matiáš Gerhard, pôvodom zo sedmohradského mesta Sibiu. Jeho otec krajčír ,omlasensis‘[715] mal takisto rodné meno Matiáš a matka Sára rodená Bergerová. Po skončení humanistických štúdií v Sibiu vstúpil na collegium Enyediense[716] v Sedmohradsku. Po ťažkej chorobe sa len po dlhšom čase dostal na univerzitu do Wittenbergu, kde pobudol šesť rokov. Ozdobený vedami a mravným charakterom odišiel do Kežmarku,[717] kde však skoro zamenil školský život za pohodlnejší stav farára. Neskôr prešiel za farára do Krompách. Pozri Index ord. Petra Zablera s. 119.

Ján Nohaides z Banskej Bystrice, dvorný kazateľ Baltazára Horvátha Stansith de Gradecz, rektor kežmarskej[718] školy a súčasne diakon slovenskej národnosti. Zverené úlohy spĺňal s príkladným úspechom a s krajnou svedomitosťou. Zomrel 19. novembra 1710. V tom istom roku zomrel aj jeho školský pomocník Jakub Frank z Banskej Štiavnice.[719] Pozri Subsidia Eliáša Perlicia.

Na Nohaidesovo miesto v nasledujúcom roku ustanovili Jána Keila,[720] rodom z Kežmarku, len čo skončil vysokoškolské štúdiá v Halle. Pozri Subsidia Eliáša Perlicia.

Juraj Bohuš pôvodom z Banskej Bystrice, nar. 1687, kde bol jeho otec Juraj Bohuš, zvaný aj Senický, remeselníkom a mestským senátorom. Začiatky vzdelania nadobúdal vo svojej rodnej obci pod vedením Jána Pilárika a M. Jána Buria,[721] veľmi zaslúžilých bystrických rektorov. Ich pričinením sa mohol odhodlať ísť študovať vyššie vedy do Wittenbergu.[722] Keď sa odtiaľ vrátil, bol pedagógom čiže konrektorom najprv v Banskej Štiavnici,[723] odkiaľ ho v roku 1710 (marginálna poznámka v septembri 1711), keď zúril v krajine mor, pozvali za kazateľa a súčasne aj za rektora kežmarského gymnázia.[724]

Spomedzi jeho diel je známe najmä Oratio Panegerica in Magnum Nomen Caroli VI. dicta anno qVo regnanDo reCreat sIstItqVe CrVoreM.[725] Okrem toho podal historicko-zemepisný opis spišskej stolice.[726] Ďalej napísal Natale Victoriarum praesagium aroli VI. Filius Leopoldus 13. Aprilis: NasCItVr In VerIs rIDtntI teMpore prInCeps (= 1716), dictum ab eo, qui gaudet benignum Hungariae nasci ex Carolo Regem.[727] Bohuš zomrel 22. mája 1722 vo veku 35 rokov.[728]

„Dnes“ spravuje kežmarskú školu Juraj Buchholtz, pochádzajúci od otca toho istého mena, o ktorom pozri v stati o škole v Spišskej Sobote.[729] Kežmarskému rektorovi venoval básnické elogium na jeho počesť Matej Bel v predslove knihy Prodromus Hungariae antiquae et Novae. V ňom sa dozvedáme, že Juraj Buchholtz mladší pôsobil najsamprv v Liptove[730] ako známy bádateľ a odborník v prírodných vedách, ktorý s mnohými nebezpečenstvami preskúmal a obšírne opísal Demänovskú, Svätojánsku a iné jaskyne. Okrem toho napísal Carmina Poetica Varii generis, z ktorých sa pohrebný epitaf uvádza v odpise v stati o škole v Okoličnom.[731] Juraj Buchholtz mladší zhotovil geografický náčrt, ktorý Matej Bel uverejnil vo svojom zemepise Uhorska (Compendium Hungariae Geographicum). Pozri Liptákove Geschichte, 73.


[661] Gymnasiologia II, hl. 14, § 2 odpisuje spolu 15 nástenných hesiel s mravoučnou tendenciou. Napr.: Doce sine invidia, disce sine pudore (Vyučuj bez závisti, uč sa bez ostýchavosti). Alebo Paupertas, odium, contemptus, gratia nulla, praemia redduntur quattuor istae scholae (Za školskú prácu dostáva človek štvorakú odmenu: chudobu, nenávisť, pohŕdanie a nijakú vďačnosť). O školských nástenkách v stredoveku pozri Winter: Život a učení, 126 n.

[662] Dôkladný zoznam učiteľov v Kežmarku na základe mestských protokolov, pokladničných denníkov, rekordačných kníh a tzv. Acta iudiciaria napísal dr. Ján Lipták v knihe Geschichte des evangelischen Lyzeums A. B. in Kesmark, 1933 na s. 209 n. — Ako prvého správcu školy uvádza Magister Scole Joannes baccalarius v r. 1530. S priezviskom Richardus zaznamenáva niekoľkých rektorov: Richardus Schulmeister, r. 1551, Richardus Kauffen, r. 1552, Richardus Kauffny, r. 1556, Schulmeister Richard, r. 1562 — 1564. Richard Kauffny, r. 1565, Richard Schulmeister, r. 1565 atď. — Bartholomaeides 29 spomína Lukáša Fabina, zapísaného vo Wittenbergu 30. mája 1555, rodom z Popradu, ktorý nastúpil v r. 1570 po Richardovi Kauffnym na rektorské kreslo v Kežmarku, odkiaľ prešiel do Prešova, kde úradoval v rokoch 1572 — 1584, keď ho menovali mestským senátorom.

V roku 1571 prevzal správu školy opäť akýsi Richard Khaufny, po ktorom nastúpil v r. 1572 Mathias Thoraconymus. Pramene ho označujú aj Mathias Thoraconymus Kabath a určujú obdobie pôsobenia v r. 1573 — 1576. Za jeho čias sa ustálil na škole Melanchtonov školský poriadok, zavedený na bardejovskej škole na podnet rektora Leonharda Stöckela asi v roku 1555. — Lipták, 19 n.

Thoraconymus, čiže Kabát pochádzal z Brezna, študoval vo Wittenbergu od 9. novembra 1569. Z Kežmarku odišiel do Blatného Potoka, ktorý mu azda ideovo vyhovoval, pretože sa klonil ku kalvinizmu. — Bartholomaeides 51, Klein I, 1., pozn. 2.

[663] Tomáš Faber pôsobil v Bardejove v r. 1561. — Gymn. II, hl. I, § 10.

[664] Publius Terentius Afér z Kartaginy, latinský básnik komédií v prvej pol. 2. stor. pred n. l. Hoci jeho drámy nestoja na výške doby, predsa pre hladký štýl boli veľmi obľúbené na scholastických školách. — Fókylidés z Milétu v 6. stor. pred n. l., autor satyrických a mravoučných básní.

[665] Podľa Liptáka 209 Clemens Draco pôsobil v Kežmarku v r. 1578. — Pozri aj s. 20 n.

[666] Sebastián Lamius pôsobil v r. 1577. — Lipták 209.

[667] Michal Marth (Martius), rodom z Banskej Bystrice, študoval od októbra 1588 vo Wittenbergu (Bartholomaeides 87). V Kežmarku pôsobil v r. 1590 — 1595 a bol súčasne mestským pisárom. — Lipták 209, 22, 28. — Genersich II, 158, 160.

[668] Podľa Liptákovho poradia na s. 209 po Marthovi nastúpil Ján Mylius od 12. júla 1595 do 4. apríla 1598 (u. d. 22), až po ňom pôsobil Adam Kunisch od r. 1598 do r. 1600. — Myliov vokátor pozri Protocollum Correspondentiarium ab a. 1589 ad a. 1620 v kežmarskom mest. archíve.

Ján Mylius z Jihlavy, magister slobodných vied a filozofie. Pôsobil najprv ako rektor v Levoči (1589 — Gymn. II, hl. 15, § 17), potom v Kežmarku. Na prešovskej synode ho odsúdili pre príchylnosť ku kalvinizmu (pozri Leonhard Hutter, Concordia concors 531, porovn. Sam. Pomariov predslov k jeho Disputatio de peccato originali). Neskôr bol rektorom gymnázia v Elbingene, zomrel r. 1630. — Jeho diela uvádza Klein I, 106, pozn. 102. Jedno sa týka rozdielu medzi pohanskými a kresťanskými školami, druhé opisuje novú školu v Elbingene, tretie rieši otázku účasti Matiáša Hoeho pri voľbe českého kráľa. — Mylius zostavil aj nový školský poriadok v r. 1596.

[669] „Philologus et Astrophilos haud postremus“ — píše o ňom Czwittinger 160 a Gymn. II, hl. 14, § 7. — Jeho rodiskom bola Ľubica na Spiši. — Pozri aj Lipták 42 a Genersich II, 226.

[670] Dňa 9. augusta 1575 sa zapísal na univerzitu v Königsbergu Joh. Frőlich, natione Ungarus. — Ružička, Pedag. sborník V, 120, č. 4.

[671] Synopsa Gymn. II, hl. 14, § 7 zaraďuje jeho meno do r. 1587. Lipták 42 uvádza obdobie jeho kežmarského pôsobenia do rokov 1601 — 1608. Zomrel 20. apríla 1608. — Genersich II, 227.

[672] Samuel Frölich pôsobil v r. 1621 ako rektor v Spišskom Hrhove. — Gymn. I, hl. 7, § 6.

[673] Gymnasiologia v stati o kežmarskej škole jeho meno neuvádza. Podľa Liptáka 42, pozn. 48, Martini pôsobil v Kežmarku v r. 1608. Podobne Hornyánszky 94, Fabó III, 24.

[674] Praetorius žil v rokoch 1577 — 1646, preto sa dátum jeho humanistických štúdií bude musieť posunúť. Podľa Liptáka 43 ho 19. mája 1598 prijali do primy na škole v Elbingene pod patronátom rektora Jána Mylia. Stade odišiel do Štetína. Praetoriovi spolupracovníci boli: Zachariáš Wiehr, kantor od r. 1601; collega Georgius Lysonius a Ján Hrabecius v r. 1636, významný botanik.

[675] Klein II, 410, pozn. 297 pripisuje túto dizertáciu omylom Jánovi Frőlichovi, podobne ako aj Genersich II, 727. — Praetoriov životopis podáva Klein I, 157, pozn. 103.

[676] Fabry pôsobil v Kežmarku v rokoch 1646 — 1648. — Lipták, 42.

[677] Hornyánszky 270 píše jeho meno Melczer.

[678] Gymn. II, hl. 20, § 27.

[679] Andrej Jaski z Jaskisdorfu pochádzal z Gdanska, vydával listy popredných mužov, zomrel v r. 1679. — Jöcher I, 1388.

[680] V r. 1654. — Gymn. II, hl. 21, § 26.

[681] V Gymn. o bánovskej škole nie je uvedený.

[682] Stať o škole v Banskej Štiavnici (Gymn. II, hl. 20) jeho meno nespomína.

[683] Synopsa Gymn. II, hl. 14, § 10, kladie Melczlovo pôsobenie v Kežmarku do r. 1666, Lipták, 42, do r. 1649 — 1657.

[684] Ondrej Horváth v Trenčíne r. 1652. — Gymn. II, hl. 21, § 25.

[685] Ján Meltzelius bol v rokoch 1666 — 1674 farárom v Dobšinej. — Hornyánszky 43.

[686] Gymn. III, hl. 16, s. 100 n. v stati o škole v Spišských Vlachoch jeho meno neuvádza.

[687] Lipták, 42, upravuje letopočet na r. 1657 — 1659.

[688] Ján Hradetzius pôsobil ako konrektor v Kežmarku v rokoch 1636 — 1651. — Lipták, 42.

[689] Jeho meno Lipták neuvádza a jeho pôsobenie v Kežmarku je otázne.

[690] Václav Johannides pochádzal z Kamennej Lehoty — Kamennolehotensis podľa záznamu školskej matriky v Königsbergu. — Ružička, Ped. sborník V, 118, č. 32.

[691] Tobiáš Pollucius, rektor v Spišskej Novej Vsi, ,poeta laureatus et orator graecus facundus‘, r. 1642, Gymn. III, hl. 11, § 8.

[692] O Petrovi Zimmermannovi pozri pozn. II, 294.

[693] Pavol Stránský (1583 — 1657), český dejepisec, majster pražskej univerzity, od r. 1627 exulant v Sasku, známy zanietený obranca českého jazyka.

[694] Azda správne Andrej Thamnitius z Torune, prof. tamojšieho gymnázia, autor veľa latinských básní. Zomrel v r. 1656. — Jöcher II, 1238.

[695] Gymn. II, hl. 15, § 29. — V Levoči žil r. 1632.

[696] Zápis v školskej matrike v Königsbergu: Wenceslaus Johannides, Moravus, Kameno-Lehotensis, iuratus, 2,5, — 1. juli 1630, rector Albrecht Linemann, math. prof. — Ružička, Sborník ped. V, s. 118, č. 32. V Spišskej Novej Vsi študoval u rektora Tob. Pollucia. — Genersich II, 230. Jeho konrektorom bol Ján Grosz.

[697] Johannides bol v r. 1653 subrektorom v Prešove. — Ružička, Ladiver, 61, Hörk III, 366 n.

[698] Johannides pôsobil v Kežmarku v r. 1659 — 1674 — Lipták 42. Pozvali ho 26. marca 1659. — Genersich II, 230. Čas jeho nastúpenia treba posunúť na r. 1654, keď už ako rektor gymnasii Caesareoforensis (t. j. kežmarského) zložil oslavnú báseň z príležitosti sobáša M. Joba Zablera, bývalého levočského rektora. Letopočet 1614, uvedený v Gymn. pri kežmarskej škole v § 14, je zrejmý omyl.

[699] Podľa Fabóových Monumenta I, 58, pozn. b. Zablerova manželka sa menovala Margareta Maletariana a jeho dcéra Dorota bola zasnúbená s Gašparom Szontághom zo Spišskej Novej Vsi.

[700] Johannides zložil aj latinskú báseň pri úmrtí Samuela Durnera, prešovského rektora, ktorú odtláča Klein I, 50, pozn. 56. Johannides zomrel v Toruni v r. 1701. — Genersich II, 231, Lippisch, Thorunium, s. 19.

[701] Pfeiffer pôsobil v Bardejove v rokoch 1650 — 1659. — Gymn. II, hl. I, § 23. — M. Kristián Seelmann v Šoprone v r. 1667. — Gymn. II, hl. 19, § 14.

[702] V r. 1667. — Gymn. II, hl. 20, § 34.

[703] Podľa synopsy Gymn. pri kežmarskej škole r. 1667, podľa Liptáka 42, pozn. 48, v rokoch 1666 — 1669.

[704] M. Abraham Eccard zo Sliezska. — Ribini II, 115, v Prešove bol farárom od r. 1689. — Hornyánszky 47.

[705] Vo Wittenbergu sa na štúdiá zapísal 25. júla 1627. Polyhistor Konrád Samuel Schurtzfleisch žil v rokoch 1641 — 1708 (Jöcher II, 998). Pozri Collectio dissertationum Schurtzfleischianarum historico-civilium v Lipsku. — V Levoči vydal Eccard Anser Martialis (Martinská hus) v r. 1669. — Bartholomaeides, 174.

[706] Synopsa Gymn., u. m., pripisuje jeho kežmarskému pôsobeniu letopočet 1700, Lipták, 42, pozn. 48 zaraďuje jeho pôsobenie na roky 1682 — 1705, vtedy aj zomrel (u. d., 67). Podľa Hornyánszkeho, 94, zomrel v r. 1703.

[707] Andrej Schmal v liste rektorovi Jánovi Karlovskému charakterizuje Andreja Eccarda slovami: „vir non indoctus, sed animi elati et laborum impatiens, de quo plura praeter coniugium eius invenstigare non potui (Muž vzdelaný, ale pyšný a málo pracovitý, o ktorom som sa okrem jeho manželstva nič nemohol dopátrať). — Klein I, 53, pozn. 59.

[708] Podľa Liptáka 77, pozn. 114 konrektor Michal Schmid pôsobil v Kežmarku v rokoch 1700 — 1711. — Pochádzal z Kežmarku, vo Wittenbergu sa zapísal ,gratis‘ 11. októbra 1673. — Bartholomaeides, 176, Genersich II, 320.

[709] Uplatňovanie materinského jazyka a reálií svedčí o silných vplyvoch pedagogického realizmu na kežmarskej škole. Tento nový smer nadobúdal na slovenských školách čoraz viac miesta od zač. 18. stor. vplyvom Komenského.

[710] Podľa Ribiniho II, 125 — 127 ide o Jána Wibeka, od r. 1682 bratislavského kazateľa. — Hornyánszky, 216, Klein I, 426, ho správne označujú Ioannes Weisbeck.

[711] V Dobšinej pred r. 1703. — Gymn. III, hl. 25, § 8.

[712] Podľa synopsy kežmarskej školy v § 20 a podľa Hornyánszkeho, u. m., v roku 1704, podľa Liptáka, 77, v r. 1705 — 1706.

[713] Synopsa kežmarskej školy, u. m., § 21, pridáva k Titiovmu nástupu rok 1704, ako u prv uvedeného Appelesa. Správnejšie datuje Lipták 77 v pozn. 114, keď dáva Titiovo nastúpenie na roky 1706 — 1709. — Lipták na s. 71 vyzdvihuje Titia ako propagátora pedagogického realizmu.

[714] Ak je Liptákovo datovanie správne, tak Ján Rezik nastúpil v Kežmarku ešte pred Appelesom v r. 1705, ako dosvedčuje aj synopsa tejto školy v Gymn. § 22. Rezik však v Kežmarku nepôsobil, ako sa to bližšie objasňuje v stati o prešovskej škole v Gymn. II, hl. 11, č. 1, s. 297 tejto práce.

[715] Dedina Omlás (po maďarsky), Hamlisch alebo Omlesch (v nemčine), Ámláse pri Sibiu.

[716] Enyed (lat. Egidiopolis, blízko Alba Julia (Karlsburg).

[717] Podľa synopsy kežmarskej školy, § 23, Gerhard pôsobil v Kežmarku v roku 1705 — Lipták, 77, v pozn. 114 ho zaraďuje medzi konrektorov ok. r. 1711.

[718] Ján Nohaides pôsobil v Kežmarku v r. 1710 (Gymn. II, hl. 14, § 23), r. 1704 podľa Hornyánszkeho, 94, a v roku 1709 — 1710 podľa Liptáka, u. m., ktorý ho označuje menom Johann Noe.

[719] Jakub Frank bol preceptorom čiže audítorom a súčasne organistom.

[720] Ján Keil bol v r. 1711 rektorom v Kežmarku (synopsa, u. m., § 25), v r. 1710 (Lipták, u. m.).

[721] Pilárik a Burius boli učitelia (collegovia) M. Pavla Felicidesa v Banskej Bystrici v r. 1694. — Gymn. II, hl. 17, § 25.

[722] Bohuš sa zapísal vo Wittenbergu na štúdiá 8. novembra 1707. — Bartholomaeides, 203.

[723] Rektorát v Banskej Štiavnici v rokoch 1708 — 1710. — Hornyánszky, 248.

[724] Bohuš pôsobil v rokoch 1711 — 1722 v Kežmarku. — Lipták, 77, v pozn. — Zapodieval sa prírodnými vedami a fyzikou, bol náruživým zberateľom minerálov a pozorovateľom prírodných javov, prispieval do vratislavských análov. Vynikal aj ako básnik a rečník a skvele ovládal latinský jazyk. Často si písal so zahraničnými vedcami a 20. mája 1717 ho menovali za člena prírodovedeckej spoločnosti v Erfurte, kde dostal aj diplom. — Genersich II, 309 n., jeho diela, u. m., s. 305 n. — Jeho vedecké záujmy ho viedli opísať konjunkcie planét, najmä konjunkcie Slnka a Merkura (dielo vyšlo v Greifswalde r. 1710). Tam vyšlo aj jeho dielo o vymedzení a pomenovaní hôr pod Lomnicou v Tatrách (r. 1717). Jeho prácu o Demänovskej jaskyni, o jej presne určenom matematickom položení aj s obrázkami vydal Matej Bel vo svojom Prodromus Hungariae antiquae et novae, kniha III, fol 151. — Veľkú pozornosť v ňom podnietili prírodné javy, bolo to napríklad zemetrasenie vo Spiši 29. januára 1724 a rôzne nebeské úkazy, povodne a iné javy pozorované na cestách.

[725] Chronogram uvádza rok 1717. — Rizner I, 165 a Bartholomaeides, 203, zaznačujú rok 1713.

[726] Descriptio I(inclyti) Comitatus Scepusiensis, Geographico-historica. — Porovnaj M. Bel Antiquae et novae Hungariae Prodromus s. 69 — 124. — Rizner I, 165, Klein II, 77, pozn. 55, Horányi, 314 a i.

[727] Túto slávnostnú reč venoval duchovenstvu (Sam. Michaelidesovi, slov. kazateľovi v Banskej Bystrici, Eliášovi Perliciovi, kazateľovi v Kežmarku a Sam. Sartoriovi tamže) a kežmarskému magistrátu. Vytlačili ju v r. 1713. — Klein II, 77, pozn. 55.

[728] Dňa 22. mája píše Gymn. II, hl. 14, § 26. — Klein, Rizner, Bartholomaeides, u. m., označujú dátum 23. mája. — Po Bohušovi zostal ešte rukopis dejín mesta Kežmarku, ku ktorému sa často vracia Karol Wagner v II. diele spisu Analecta sacra et profana. — Porov. Horányi, 315.

[729] Juraj Buchholtz st. pôsobil v Spišskej Sobote v r. 1674. — Gymn. III, hl. 7, § 12.

[730] V Paludzi od r. 1715 do 1723. — Gymn. IV, hl. 6, § 7.

[731] Gymn. I, hl. 12, § 3. Posmrtný nápis (epitaf) Juraja Buchholtza mlad. je venovaný Michalovi Okolicsánymu. — Juraj Buchholtz zomrel 3. augusta 1737. — Hornyánszky 94. — Jeho spisy uvádza Rizner I, 217. — Buchholtzom sa končia dejiny kežmarskej školy v Rezikovej Gymnasiologii. Z ďalších rektorov pramene uvádzajú napr.: Juraja Sartoria z Púchova, ktorý po štúdiách vo Wittenbergu nastúpil v Kežmarku r. 1737, od 6. januára 1752 zastával farársky úrad.

Filip Samuel Münich pochádzal od Šoprone; povolali ho 28. apríla 1752 a účinkoval do októbra 1753.

Ján Major, r. 1753; vynikajúci učenec, ktorý odišiel do Štítnika.

Jozef Bencúr pochádzal z Jasenova na Orave; narodil sa 28. februára 1728. Po štúdiách v Jene a Halle nastúpil od júna 1755 v Kežmarku. Od r. 1760 pôsobil v Bratislave po Tomkovi Sáskom. Vedecky pracoval v oblasti dejín svojej vlasti.

Ján Karlovský, inak Dragula z Turca, významný filozof, ktorý neskôr prešiel v r. 1700 do Prešova.

Jozef Bencúr sa v r. 1771 vrátil z Bratislavy do Kežmarku. Začiatkom r. 1776 sa za jeho pôsobenia dokončila stavba novej školy, na ktorej sa prednášali ,vyššie vedy‘, hoci sa Consilium regium v období panovania Márie Terézie stavalo proti tomu. Jozef II. ho v r. 1784 pre významné vedecké dielo menoval viceregistrátorom kráľovskej uhorskej dvornej komory a preložil ho do Budína. Neskôr v hodnosti c. k. knihovníka vo Viedni zomrel.

Adam Podkonický; zvali ho v apríli 1776 do Kežmarku.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.