Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava X. O ďalšom raste prešovského kolégia

(Caput X. De Collegii Eper. Progressu)

Keď doktor Pomarius a ostatní profesori odišli do vyhnanstva, kolégium a iné školy zatvorili a mesto opanovalo cisárske vojsko.[563] Ale keď Thököli znova dobyl zbraňou Prešov a dostal ho do svojej moci,[564] všemožne sa usiloval o to, aby gymnázium, na ktorom sa kedysi sám vzdelával, poznove otvoril. Jeho prvou starosťou bolo zvoliť na školu vhodných učiteľov. Na udržiavanie učiteľského zboru daroval dve vinice ,Tallyenses‘,[565] vysadené na miestach, kde sa rodilo najvzácnejšie hrozno. Medzi prvými povolal[566] na prešovské gymnázium Ladivera, ktorý sa v tom čase po odchode zo Sedmohradska uchýlil v Prusku.[567] V súvislosti s voľbou učiteľov rozoslali po celom Uhorsku listiny, v ktorých pozývali študujúcich na vedecké preteky do Prešova. V krátkom čase sa ich zišlo také množstvo, že nestačili ani tri triedy, a mladíci, ktorých zlá doba zahnala k pluhu, poniektorí už vyše osemnásťroční, namiesto poľných prác a chovu dobytka sa zapodievali Donátom.[568]

Druhý rok po otvorení ústavu sa v dňoch od 4. do 10. októbra 1683 odbavoval v kolégiu prvý verejný a slávnostný exámen, na ktorý Ladiver zložil pozvánku s titulom: Torcular Engaddi illustris collegii evangel. stat. Eperiensis, indicto examine anno MDLXXXIII a 4. ad 10. Octobris. Na pozvánke je podpísaný Ladiver: Elias Ladiver, Coll. (egii) Eper(iensis) Director.[569]

V roku 1685 Ladiver napísal oslavnú báseň na počesť Juraja Friderika, wittenberského kniežaťa. Podpísal ju Eliáš Ladiver, „ecclesiae Lipchen(sis) Pastor, h. t. Coll(egii) Stat(uum) Evang(elicorum) Eper(iensis) P. P. (= publicus) Director“ (farár nemecko-partizánsko-ľupčianskej cirkvi, toho času rektor kolégia evanjelických stavov v Prešove).[570]

Ladiver napísal podobnú báseň na počesť sobáša Jána Mollera z Gdanska, dvorného lekára Imricha Tököliho, s Dorotou Rollinovou. Pod básňou je podpis: Elias Ladiver, Coll(egii) Stat(uum) Evang(elicorum) Eper(iensis) Director.[571]

Ladiver bol štyri razy ženatý. Jeho prvá manželka Košelová pochádzala zo Žiliny. Druhá Grünwaldová z Bardejova,[572] tretia bola vdova Alžbeta, rodená Sinapiová, štvrtá dcéra farára Helvetiana.[573] Jeho deti nenasledovali otca v sláve. Syn Eliáš bol tulák, istý čas bol aj diakonom, ale vzápätí sa dal za vojaka, napokon sa stal zbehom a odpadlíkom. „Non procreasse praestat, quam talem genuisse“ (Lepšie je nesplodiť, ako takého priviesť na svet). Je to takrečeno celkový osud veľkých vzdelancov, že plodia degenerované potomstvo. Príčina je asi v tom, že mládež im zverenú horlivo vzdelávajú, no svoje vlastné deti tým väčšmi zanedbávajú.

Eliáš Ladiver, tento užitočný muž, s najväčším vypätím síl prinášal prenikavý prospech školám[574] na mnohých miestach až do roku 1686, keď 2. apríla skonal.[575] Podľa správ, ktoré sa po jeho smrti o ňom rozšírili, hovorilo sa, že zanedbával svoje rodinné povinnosti, keďže ich nepovažoval za dôležité. Naproti tomu Ladiver tak veľmi pomáhal svojim žiakom, ktorí to potrebovali, že im skôr dával, ako by bol od nich požadoval úplatok pre svoj blahobyt. Bol celkom inakší ako učitelia, ktorí vymámili groše aj od najchudobnejších.

Po smrti pochovali Ladiverovo telo v prešovskom nemeckom kostole a oplakávali ho všetci, ktorí s vďakou spomínali na jeho záslužný, početnými búrkami otrasený život. Jeho rakvu uložili vedľa rakvy jezuitu Habermanna, ktorý tam odpočíval ešte z čias, keď kostol mali v moci ešte katolíci. „Povieš si — tento luterán a jezuita sa už spolu nebudú škriepiť“. Akási zbožná matróna dala na Ladiverov hrob postaviť náhrobok s nápisom.[576]

M. Ján Schwartz pochádzal z Prešova[577] z remeselníckej rodiny. Vzdelával sa u Bayera a Cabana v starej prešovskej škole, neskôr u Rösera a Pomaria na tamojšom kolégiu. Veľmi horlivo študoval latinských klasikov, najmä básnikov, ktorých vynikajúco poznal. Nadaním predstihoval všetkých; vynikal v rečiach, vo filozofii a v teológii. V týchto vedách sa ďalej vzdelával aj na akadémii v Tübingene, kde sa stal horlivým žiakom veľkého učiteľa Osiandra,[578] a iných učencov. V Tübingene si vydobyl aj poctu, keď mu dekan Ján Ľudovít Möclinus, doktor teológie a profesor matematiky, udelil dňa 18. augusta 1675 hodnosť magistra. Tento čestný titul si získal dizertáciou De universalibus. Keď sa vrátil do vlasti, stal sa profesorom logiky a praktickej filozofie v Prešove.[579] Napísal Logica per tres mentis operationes, ktorú vydali v Levoči roku 1683.[580] V roku 1685 literárne a dramaticky spracoval pre prešovské kolégium divadelnú hru Hellena Menelao reddita, sive Hungaria Regi suo post felicem e jugo Peridis Ottomanici liberationem communi orbis christiani voto restituta.[581]

V tom istom roku 1685 oplakal Schwartz v predošlom odseku spomenuté knieža Juraja Fridricha, vládcu Wittenberga, veršami, ktorých originál je v odpise Gymnasiologie (II, hlava XI, § 5). Báseň podpisuje M. Joannes Schwartz, Illustris Coll.(egii) Eper(iensis) Log(icae) et Phil(osophiae) Pract(icae) P(rofessor) P(ublicus). Schwartz venoval takisto niekoľko posmrtných veršov už spomenutému Jánovi Mollerovi (Odpis l. c.).

Nemožno o tom pochybovať, že Schwartz by bol preslávil svoje meno početnými dielami, keby mu to bola dovolila vtedajšia neúprosná doba. Napriek nesúhlasu patrónov a protestu žiakov, ba aj napriek priateľskému Ladiverovmu varovaniu Schwartza obžalovali 2. mája 1687 pred radničným tribunálom pre poburovanie, a to na základe nedávno vydanej už spomenutej divadelnej komédie. Tento argument poslúžil na jeho uväznenie. Najprv ho väznili v spodnej časti Weberovho domu, neskôr na Muránskom hrade. Nepomohli nijaké príhovory odvážlivých mužov u samotného Antona Caraffu. Až 30. novembra sa ho podarilo vyslobodiť vládcovi Wittenbergu Ľudovítovi, ktorý bojoval v Uhorsku po boku cisára Leopolda proti Turkom. Schwartz bol potom ešte krátky čas profesorom v Bratislave. Keď evanjelické náboženstvo podliehalo čoraz väčšiemu náporu prenasledovania, odišiel na wittenberskú akadémiu a vrátil sa do Prešova, až keď sa pomery urovnali.[582] Ale o krátky čas zasa odišiel do vyhnanstva, odkiaľ ho 16. mája 1705 pozvali do Prešova za farára.[583]

Juraj Henrich Szaphun (Sapphun), rodom z Pruska vzdelával sa v Krakove, odkiaľ prišiel do Spišského Podhradia a neskôr zakotvil v Prešove (1684) ako profesor elokvencie. Z jeho literárnej činnosti hodno spomenúť Oratio Eucharistica v Košiciach z roku 1684,[584] ďalej pohrebnú reč z príležitosti úmrtia prešovského notára Daniela Guttha a napokon oslavnú reč na wittenberského vládcu. Svoj život skončil vo vyhnanstve v Lipsku[585] v čase, keď generál Schultz zabral Prešov.

Martin Dubovský. Pozri stať o škole v Brezne, oddiel II, hlava II, § 28. V Prešove pôsobil od roku 1684 do roku 1687, a tam aj zložil Triumphalis Famae Logogryphus na počesť kráľa Leopolda I. v roku 1685 a oslavnú báseň pri smrti wittenberského vládcu.[586]

História zaznamenáva k roku 1684 ešte jedného rektora menom Mikuláš Pussóczi.[587] Podľa vlastnoručného záznamu v Index ord. Filipa Heutschia k r. 1683 odvodzuje svoje priezvisko od obce Pusótz (v župe Vas-Eisenburg). Inak sa vlastným menom nazýval Flisár. Študoval v Prešove za Bayera, Cabana, Ladivera a Pomaria. Bayera nazval famigeratissimus (najchýrnejší), Cabana acutissimus (najbritkejší), Ladivera laboriosissimus (najpracovitejší), Pomaria solidissimus (najdôkladnejší). Za pomoci Štefana Tarkánya študoval vo Wittenbergu, keď však Imrich Tököli v roku 1682 obnovil prešovské gymnázium, bol tam učiteľom syntaxistov a po roku farárom v Botčanoch v Zemplíne.[588]

Ján Rezik prišiel na pozvanie z Košíc do Prešova.[589] Bol veľmi obľúbený a svojimi štvorhodinovými dennými verejnými aj súkromnými prednáškami upevňoval usilovnosť v mládeži. Ale po dvoch rokoch[590] vyučovania, keď chrámy a školy katolíci opäť zhabali, vysťahoval sa so svojou rodinou do Torune, kam došiel 8. mája 1688. V Toruni ho 22. septembra 1688 ustanovili za mimoriadneho profesora za pôsobenia rektora Pavla Hoffmanna, doktora teológie.

Dňa 28. novembra 1690 dostal hodnosť riadneho profesora filozofie, ktorú otvoril úvodnou rečou na tému: Zásluhy latinských národov o literatúru sú oveľa väčšie ako Grékov, najmä Athénčanov.

Z významných miest v Uhorsku sa mu dostalo veľa pôct vo forme pozdravných a oslavných básní. Počas svojho účinkovania v Toruni napísal pohrebnú reč z príležitosti úmrtia poľského kráľa Jána III, ktorú predniesol v posluchárni torunského gymnázia 26. júla 1696.[591]

Ďalšie diela pozri v nasledujúcej kapitole.


[563] Dňa 8. marca 1672 generál cisárskeho vojska Otto Ferdinand Theophilus Volkra (Fulkra) sa zmocnil Prešova. 10. marca skoro ráno zhabal protestantom budovu aj kostol a učiteľov rozohnal. Školu obsadili 6. júna jezuiti za podpory dragúnov jágerského biskupa Františka Segediho. Evanjelici vyučovali ďalej v starej budove až do 10. marca 1673, keď stratili aj posledný zvyšok práv a útočište v Prešove. Dekrét o odovzdaní lýcea jezuitom odpisuje Klein I, 60, pozn. 68. Burius 106 spomína, že v r. 1672 opustili mesto Pomarius, Pancratius, Caban, Ladiver, Michaelis, Sartorius a Müller. Podrobné dojmy o tejto udalosti zanechal Pomarius v rukopise Acta tragica Reformationis Eperiensis.

[564] Imrich Thököli sa zmocnil Prešova 17. augusta 1682 a vrátil kolégium a kostoly protestantom. — Pozri rkp. Programma, quo Examen anniversarium publicum cum iuventute scholastica collegii evang. aug. conf. districtualis Eperiensis, die ultima et primus Julii mensis diebus anni… 1835… in auditorio maiori… annunciat Antonius Ludvicus Munyay… h. t. rector. — Rkp. prešovského kolégia. Podľa tohto Programu prvý sa vrátil z vyhnanstva Ján Laurenti, predtým učiteľ syntaxe. Toto druhé obdobie prešovského kolégia označujeme v dejinách ako Thököliovské kolégium.

[565] „In promontorio Talyensi“ na podhorí Tokaja, známom výtečným hroznom. Vinice mali rozlohu 600 jutár, okrem toho prešovské lýceum dostávalo polovicu grófskych dôchodkov z Rimavskej Soboty. Kvačala, v Archive pro bádání, zošit VI, v stati Niekoľko slov o El. Ladiverovi.

[566] O Ladiverovom azyle v Prusku píše síce Gymnasiologia II, hl. 9, s. 640 prešovského exemplára v § 1, opakuje to aj Šulek, Topographia oppidi privilegiati Tiszóltz na s. 25 aj v Additamenta 15: „Ladiver praefuit… Scholae Schaesburgensi in Transylvania, inde ad asyllum suum in Prussiam divertans revocatus est anno 1683 ad professoratum Collegii Eperissiensis sub motibus Thökölianis…“

[567] Ladivera pozvali zo Schässburgu 29. novembra 1681. Mesto opustil akiste skoro, lebo už 9. januára 1682 bol v Schässburgu inaugurovaný za rektora jeho nástupca Michal Wagner. Keďže sa začiatkom októbra 1683 uskutočnil v Prešove prvý celoročný exámen, je pravdepodobné, že prešovské lýceum bolo v činnosti celý školský rok 1682 — 83, a to pod vedením Eliáša Ladivera. Preto sa dajaký azyl v Prusku nedá ani chronologicky zasunúť do priebehu udalostí a zdá sa vôbec zbytočný. Platí v plnom význame údaj Gymnasiologie martinského i prešovského exemplára v diele II, hl. X, § 1: „Ladiver evocatur ex Transylvania“. Tento údaj spresňuje rukopis Šalamúna Grünwalda, Ladiverovho tesťa z druhého manželstva v Schässburgu, kde píše: Anno 1681 ex Transylvania… revocatus pro professore Collegii Epperissiensis promotus (Povolaný súc za profesora prešovského kolégia odišiel zo Sedmohradska). Pozri aj Protocollum pastorale Ecclesiae Ev. Bartphensis, s. 399 (rkp. v Bardejove), Ružička 101 n.

[568] Kolégium otvorili hneď po Ladiverovom príchode v r. 1682. Wallaszkého údaj 256 otvorenie kolégia v r. 1684 je historicky nesprávny, lebo už v r. 1683 sa uskutočnila, ako sme už povedali, prvá výročná skúška.

[569] Originál pozvánky Torcular Engaddi — lis na vinici v údolí Engadi, známom z Písma úrodnosťou výtečného hrozna — sa nachodí v Tisovci. Odpis v Gymn. II, hl. X, § 2. Vytlačili ju r. 1683 v Levoči na jednej strane listu a skladá sa zo 42 riadkov. Má takýto krátky obsah: „V Prešove sa otvára bojová aréna vied a umení, lebo v besnení oštepov a poľníc doprial tejto vinici pokoj sám vinár v Engadi, Boh, ktorý po zahnaní nerestí, búrok, povolal v hodinu poslednú z vyhnanstva robotníkov na vinicu, kázal pripevniť útle výhonky ku kolu povrázkami vied a umení. Autor preto vzdáva Bohu hlbokú vďaku za toto dobrodenie a prosí za upevnenie trónu i rodu pre Imricha Thökölyho, ktorý je zrenicou Uhorska. Z jeho príkazu sa zriadilo minulého roku (1682 — 83) kolégium od najnižších tried humanistických až po oddelenie filozofie. Rozkvitlo a dozrelo hrozno po celoročnej námahe v oddelení logiky, fyziky a metafyziky, a preto nastane oberačka, ktorú rektor Ladiver oznamuje na 4. októbra 1683 na desiatu hodinu. V prísnom lise skúšky verejnosť ocení prácu učiteľov a usilovnosť žiakov. Na túto skúšku na vinici prešovského Engadi zve vzletnou rečou Ladiver, rektor prešovského kolégia.“

Po skúške prebiehala dišputácia, ktorej predsedal Ladiver, na tému biblického textu, symbolicky zvoleného, o vzkriesení naimského mládenca. Tézy obhajoval Juraj Ocovinus, poslucháč teológie a preceptor triedy gramatistov, a Juraj Mild zo Sedmohradska. Dišputácia, venovaná Imrichovi Thökölymu, bola vytlačená v Levoči. — Szabó-Hellebrandt II, s. 403, č. 1475, Hörk III, 337, Rizner III, 5. Kniha je teraz v Nár. múzeu v Budapešti pod sign. RMK II, 1457 na 4 listoch. — Pozri Ružička, 119.

[570] V texte ide o zrejmý omyl. ,Ecclesiae Lipschensis pastor‘ — farárom v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči bol otec prešovského rektora Ladivera. Pozri Šulek, Rectores, Ludimagistri, Cantores in eccl. evang. A. C. Contubernii Liptoviensis ab anno 1525. — Rkp. seniorátu liptovského, s. 85. — Uvedenú báseň odpisuje Gymn. II, hl. X, § 3.

[571] Odpis básne Gymn., u. m., § 3.

[572] Prima uxor Koscheliana Solnensis. — Gymn. II, hl. X, § 4. Tento sobáš by zapadal do Ladiverovho pôsobenia na žilinskej škole (1655 — 1661). V Bardejove sa po smrti svojej prvej manželky oženil 7. februára 1662 s Annou, dcérou bardejovského občana Šalamúna Grünwalda. Po dvoch rokoch sa mu 2. decembra 1664 narodil syn Leonhard. — Protocollum pastorale 339, Ružička 51. — Podľa listu písaného z Prešova 1. marca 1670 Ambrózovi Keczerovi de Lypovec, správcovi Thökölyho majetku, bol Ladiver v tom čase už vdovcom s niekoľkými deťmi. — List odtláča Lombardini v Slov. pohľ., VII, 70.

[573] Podrobnejší životopis Alžbety Sinapiovej pozri u Kleina II, 297, pozn. 316, u Fabóa I, 36 v pozn. a Ružičku, 105, pozn. 345.

[574] Neobyčajný rozkvet prešovského kolégia pod Ladiverovým vedením sa odzrkadľoval v mohutnom návale študentstva na tamojší ústav, ktorý nestačil ani všetkých prichýliť. — Programma z r. 1835, Ružička 104 n.

[575] Ladiver zomrel v utorok 2. apríla 1686 vo veku 53 rokov. Pochovali ho na Zelený štvrtok 4. apríla t. r. — Haan 26 s odvolaním sa na Buria 707. Podobne Wallaszky, 256 a 241, Ribini II, 158 a i.

[576] Text epitafu sa zachoval v odpise Gymn. II, hl. X, § 5. Pozri aj Ružička 106. — Ide skôr o posmrtnú báseň alebo návrh, ako by sa mohol Ladiverov život a význam vtesnať do náhrobku.

[577] M. Jána Schwartza z Prešova treba rozlíšiť od jeho menovca, bardejovského rektora, o ktorom pozri Gymn. II, hl. I, § 24 a túto prácu s. 246. O prešovskom Schwartzovi pozri Klein I, 366, Červenka, 131 a i.

[578] Schwartz sa vrátil z Tübingenu po prvýkrát v r. 1672. Počas prenasledovania opustil Prešov a pokračoval v štúdiách v Tübingene až do r. 1675. Krátko sa zastavil na štúdiách v Strasburgu a Wittenbergu r. 1681. — Bartholomaeides 187. Programma z r. 1835, strany nepag.

[579] Ján Schwartz pôsobil v Prešove v rokoch 1686 — 1687. — Hörk III, 338. — Klein I, 378 kladie túto udalosť do r. 1683.

[580] Dišputácia zo 4. októbra 1683, ktorú obhajoval pod Schwartzovým predsedníctvom Juraj Sitnay, učiteľ syntaxe, sa zacieľovala proti modernému smeru karteziánskej logiky — philosophiae hodiernae dubitativae ex parte cartesiana opposita. — Okrem toho Schwartz napísal učebnicu logiky — Breviarium logicum — ktorá vyšla v Bardejove r. 1670. — Szabó II, s. 336.

[581] V tejto hre ospieval Thökölyho víťazstvo nad cisárom Leopoldom a návrat kolégia (= Helena) protestantom. — Druhú divadelnú hru, ktorú takisto zahrali prešovskí žiaci, bola Hungaria respirans. V oboch hrách prenikala silná protihabsburská tendencia. V hre účinkovalo 58 žiakov. — Ružička, 105.

[582] V r. 1685 sa Prešova zmocnil cisársky generál Schultz a 7. februára 1687 hlavný košický kapitán Štefan Csáky dal zhabať všetok majetok prešovským protestantom a zavrieť thökölyovské kolégium. Koncom r. 1704 František Rákóczi II. oslobodil mesto z rúk cisárskych a po 18-ročnej prestávke obnovil činnosť tzv. rákócziovského kolégia.

[583] Zablerov Index ordinatorum s. 70, č. 144. Vokátor odpisuje Gymn. II, hl. X, § 9. Jeho neskoršie povýšenie na superintendenta ospieval epickým veršom Ján Rezik. Báseň vyšla r. 1709 v Bardejove. Schwartz zomrel 28. decembra 1728.

[584] Presný titul: Oratio eucharistica post solutam Obsidionem Epperiessiensem, dicta Cassoviae 1684 (Eucharistická reč, prednesená v Košiciach, keď sa skončilo obliehanie Prešova). — Wallaszky 257, pozn. b.

[585] V Lipsku pôsobil ako kazateľ 34 rokov. — Hornyánszky 60.

[586] O týchto dielach píše Gymn. II, hl. X, § 13.

[587] Hornyánszky 60, Ružička 61, pozn. 195, Bartholomaeides, 173.

[588] Fabó I, 94, pozn. a.

[589] Podľa Hornyánszkeho 60, r. 1684 ako profesor rétoriky, poetiky a histórie. — Podľa Slov. pohľ. VII, 133 prišiel až r. 1705.

[590] Roku 1687 podľa cit. Hornyánszkeho.

[591] Rizner IV, 229.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.