ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[535] Hlava IX. martinského a prešovského exemplára Gymnasiologie, z ktorej sa zachovali iba zvyšky, nesie podľa Torza, sr. 19 n. Nadpis: De collegii Eperiensi ortu — O založení prešovského kolégia — Collegium Statuum evangelicorum superioris Hungariae — Kolégium evanjelických stavov horného Uhorska, otvorené v r. 1667.

^[536] ,Nedostatkom väčšiny evanjelických škôl v Uhorsku‘ bolo, že slovenská mládež musela odchádzať na vysoké školy do cudziny, ak sa chcela náležite pripraviť pre svoje životné povolanie. Tak aj v Prešove skrsla myšlienka postaviť väčšiu budovu školy než jestvujúca, ktorá pre zvýšený počet žiactva už nedostačovala, a zriadiť vyššie univerzitné katedry. — Pozri Wallaszky 230, Hornyánszky 53, Klein II, 333, pozn. 248. Tento cieľ je zrejme vyznačený v listine evanjelických stavov v Košiciach z 18. novembra 1665, v ktorej sa žiada o hmotnú podporu.

Dušou tejto myšlienky bol M. Ján Bayer a vplyvný slovenský biskup Joachim Kalinka. Bayer získal pre túto ideu mestského kazateľa M. Jána Sartorisa, mestského sudcu Jána Fabera a Štefana Vitneyda, mestského richtára. — Joachim Kalinka sa zasa pričinil o úspech diela na zhromaždení evanjelikov trenčianskeho kontubernia v Žiline dňa 5. februára 1670. — Klein II, 274, Ružička, Eliáš Ladiver, 54 n.

Plán bol schválený na konventoch šiestich hornouhorských spišských miest v Prešove 11. a 20. augusta 1665 a neskôr 18. novembra toho roku v Košiciach. — Odpis suplikačnej listiny z 20. augusta 1665 pozri u Hörka v prílohách str. XXVIII — XXX. Pozri aj Wagner, Analecta II, 30. Pamätná listina, vydaná z príležitosti založenia kolégia, je takisto u Hörka II, 5.

^[537] O sídlo kolégia sa uchádzal Prešov aj Kežmarok. Kežmarok pričinením Pavla Devaya a notára Heidenreicha získal niekoľko hlasov (Genersich II, 187 n.), ale napokon sa väčšina rozhodla pre Prešov.

^[538] Štefan Vitneydi docieľuje ochranu u cisárskej milosti. — Pozri Mikleš 9. — Ďalší odsek odpisuje proroctvo akéhosi alumna kolégia podľa jeho snov.

^[539] O priebehu výstavby referuje Ribini II, 146 a Wallaszky u. m. Stavba trvala presne od 6. apríla 1666 do 18. októbra 1667 a stála 25 tisíc toliarov. Len murárom sa platilo týždenne 30 toliarov. — Na zákrok hornouhorského kapitána Františka, ktorý bol od roku 1663 supremus comes Comitatus Scepusiensis so sídlom v Levoči, a z rozkazu arcibiskupa Juraja Szelepchényiho, cisár Leopold zakázal ďalej stavať, s odvolaním sa na to, že povolenie na takéto podujatie môže dať výhradne cisár. Rozkaz zastavenia stavby mal uskutočniť kráľovský palatín František Vesselényi a jágerský biskup Tomáš Pálffy. — Celý cisársky list odtláča Hörk v prílohe s. XXXII, takisto Ribini II, 146, pozri aj Wagner II, 28. Ale mestský senát sa proti tomu odvolal a v prácach na stavbe sa ďalej pokračovalo.

^[540] ,Suplikačnú listinu‘ pre zbierku darov na kolégium odpisuje Ribini II, 143 — 145, ako aj prešovský rkp. Protocollum seu Liber actuarius. — Medzi darcami je aj švédsky kráľ Karol XI., kráľ dánsky, ,elector Saxoniae‘, republika batavská a iní. V Uhorsku a Sedmohradsku sa zozbieralo vyše 30 tisíc zlatých, v cudzine, najmä vo Švédsku, asi 20 tisíc, takže celkový výnos zbierky obsahoval asi 70 tisíc zlatých. — Klein II, 333, pozn. 248, Wallaszky 230, Hornyánszky 56 a pozn. ,Protocollum seu Liber actuarius‘, Ružička 44 a i.

^[541] Najvážnejším kandidátom (spomedzi všetkých) na rektorský úrad bol Aegidius Strauch, doktor teológie, syn JUDr. Jána Straucha staršieho, narodený vo Wittenbergu 21. februára 1632. Už vo svojom 14. roku života navštevoval tamojšiu akadémiu, pokračoval v Lipsku, ale majstrovský gradus dosiahol opäť vo Wittenbergu v 19 rokoch života. Tam zaujal najprv úrad adiuncta facultatis philosophicae, od r. 1656 nadobudol hodnosť mimoriadneho profesora histórie, a od r. 1659 ho povýšili na riadneho profesora nižšej matematiky. Po svojich historických prácach dosiahol v r. 1662 doktorský stupeň, od r. 1664 nadobudol hodnosť riadneho profesora histórie. V roku 1666 ho pozvali za rektora do Prešova a v r. 1667 do Štetína. Oboje odmietol a prijal miesto rektora a profesora teológie v Gdansku: toto mesto však pre veľké prekážky vystriedal za Hamburg. Tam zomrel 13. decembra 1682. Jeho spisy Jöcher II, 1163 n.

^[542] Keď zlyhala Strauchova kandidatúra, obrátil sa prešovský magistrát na saského kurfirsta a wittenberského profesora Abrahama Calovia o návrh na rektora. Caloviovým vplyvom poslali sem doktora Samuela Pomaria, ktorý sa narodil v dedinke neďaleko Wintzigu v Sliezsku 26. apríla 1624. Študoval vo Vratislavi, v Toruni, vo Frankfurte nad Odrou a vo Wittenbergu. V roku 1653 bol kazateľom v Kolíne nad Sprévou v Braniborsku, potom superintendentom v Salzwendeli a kazateľom v Magdeburgu, odkiaľ ho v r. 1665 pozvali ako ,moderator et director supremus‘ do Prešova za profesora teológie. Počas náboženského prenasledovania odišiel v r. 1673 do Wittenbergu za mimoriadneho profesora. Zomrel ako superintendent v Lübecku 2. marca 1683. — Za vedenie prešovského rektorátu dostával 400 ríšskych toliarov, 25 toliarov na drevo, 24 meríc zbožia (žita), 6 meríc pšenice, 2 sudy vína, 10 sudov piva a naturálny byt. — Klein I, 59, pozn., Hörk III, 335 — 337, Jöcher II, 650 n., Hornyánszky 57, Ribini II, 149, Wallaszky 236, Ružička 57, pozn. 184.

^[543] Dňa 5. apríla 1666 položili základný kameň za obrovskej účasti ľudu. Slávnostnú reč predniesol Ján Sartorius. — Wallaszky 232, Protocollum seu Liber actuarius, s. 1, Wagner II, 31 a i. — Ústav otvorili 18. októbra 1667. Slávnostný prejav mal prvý nemecký kazateľ prešovský Ján Sartorius. Podľa Pamätnej listiny mal ústav v bode druhom (Punctum secundum) sedem oddelení: Ordo primus theologorum, philosophorum et mathematicorum. Ordo secundus oratorum et poetarum nec non historicorum. Ordo tertius oratorum et poetarum incipientium nec non grammaticorum absolutorum. Ordo quartus grammaticorum incipientium. Ordo quintus, sextus et septimus scribentium, legentium, syllabizantium et alphabethariorum.

Kolégium malo 13 profesorov a učiteľov a 12 inšpektorov (ich zoznam pozri v Protocollum, u. m, Klein II, 226, pozn. 158 a Ružička 57, pozn. 182).

Sartorius uviedol mená nových učiteľov a poukázal každému na jeho učebný úväzok. Na to Pomarius a ostatní učitelia odpovedali v osobitných rečiach, ktoré vyšli v Bardejove v r. 1668 a vo Wittenbergu r. 1669 tlačou pod titulom Oratio auspicialis in solemni inauguratione I. Gymnasii I. I. Statuum regni Hungariae augustano-evangelicorum Eperiensini recens erecti, die 18. Octobr. instituta… a Samuele Pomario… eiusdem gymnasii moderatore ac directore supremo… Mnemosynoteostichon: fragopoLi eXstrVCto LVX — LVCe It festa LyCaeo — LVX eVangeLII transIt In hVngarIaM (= 1667) — Celý titul uvádza Klein II, 335 v pozn. a Ružička 58 v pozn. 186.

^[544] Pri otváraní kolégia Pomarius predčítal Mantissa, Programma Invitatorium ad Lectiones universas, zahrnujúci obsah prednášok (celý titul u Hörka III, s. XXXVIII až XL, Wallaszky 246 — 249, Ružička 58, pozn. 187). Obsahuje podrobný program prednášok a mená učiteľov. Pozri aj Protocollum seu Liber actuarius v časti Sequitur series classium et disciplinarum per eas distributarum cum salario docentium.

^[545] Podľa toho sa v r. 1667 prešovská akadémia rozdeľovala na desať ,tried‘, classes. V najvyššom oddelení (primus ordo) prednášal sám rektor Samuel Pomarius teológiu (Confessio augustana a cirkevné knihy), orientálne reči podľa gramatiky Trostia a Daniela Sennerta mlad. Preto sa táto trieda nazývala ,classis theologorum‘ a mávala prednášky vždy ráno od 8. do 9. hodiny. Odpoludnia bývala dišputácia na dogmatické články augsburskej konfesie podľa príručky Abrahama Calovia ,Synopsis controversiarum potiarum‘ (Súhrn dôležitejších sporných problémov). — Samuel Pomarius zanechal asi päťdesiat literárnych diel z odboru prírodných vied (o magnete, o spôsobe vedenia, o základoch chémie, o meteoroch, fyzikálne otázky a i.), ďalej z teológie a filozofie. — Pozri Klein I, 61, pozn. 68, Wallaszky 251 a i.

^[546] Doktor práv Michal Pankratius, sa narodil v Šebeši v Sedmohradsku 28. septembra 1631 a stal sa v Rostocku doktorom právnych vied. V Prešove pôsobil v rokoch 1666 — 1669, keď prevzal aj rektorát v Sibiu. Zomrel ako superintendent v r. 1690. — V Prešove viedol ,classis physicorum et metaphysicorum‘, prednášal Caloviovu metafyziku, polemickú teológiu, Sperlingovu fyziku, históriu a geografiu podľa Wendelera a Nothnagela. Prednášal denne od 9. — 11. hod. a odpol. od 4. — 5. hod. — Za odmenu dostával 300 zlatých, 11 meríc žita a 3 merice pšenice. — Napísal osem diel zväčša právnického obsahu, medzi nimi napr. Oratio inauguralis, occasione inaugurationis collegii Eperiensis dicta 1667, Bartphae impressa. Veľa jeho diel je v Sibiu v tzv. Kapellen-Bibliothek a v superintendenciálnom archíve cirkevného práva. — Pozri Klein II, 337, pozn. 249, Hornyánszky 57, Horányi III, 91, Wallaszky 154 a 180 a i. Porovn. Ružička 59, pozn. 188.

^[547] Izák Caban (Zabanius) sa narodil r. 1632 v Broďanoch pri Topoľčanoch, študoval v Prievidzi, Šoproni a vo Wittenbergu. V r. 1660 bol rektorom v Brezne. V Prešove pôsobil do r. 1676, potom bol od r. 1681 rektorom v Sibiu, kde aj zomrel v cirkevnom povolaní 18. marca 1707. — V Prešove na kolégiu stál na čele ,classis philosophorum practicorum‘. Prednášal Caloviovu metafyziku, Sperlingovu fyziku, Velleriovu polemickú teológiu (preto ho označovali professor theologiae secundarius), pokračoval vo Wendelerovej histórii, čítal Sleidanove dejiny a Wendelerov a Nothnagelov zemepis. — Plat mal ako Pancratius. Bol teologicky a filozoficky hlboko a široko vzdelaný, zanechal veľa spisov, ktoré zaznačil Lombardini Slov. Pohľ. VIII, 80, Klein I, 145, pozn. 137, vedecky modernou metódou ho zhodnotil Ján Mikleš, r. 1948.

^[548] Život a dielo Eliáša Ladivera mladšieho historicko-kriticky zhodnotil r. 1946 Vladislav Ružička v diele Eliáš Ladiver mladší, slovenský pedagóg. — Súpis staršej literatúry o ňom podáva Riznerova Bibliografia III, 3 n. — Jeho prvé pôsobenie na prešovskom kolégiu spadá do obdobia od 18. októbra 1667 (t. j. od otvorenia ústavu) do roku 1672. Pôsobil ako učiteľ čiže profesor štvrtej triedy, ,classis logicorum‘, kde prednášal Ladiver ako hlavný predmet Peripathetica logica Jána Scharffa (Wittenberg 1627) a logiku strasburského profesora M. Jána Danhawera, popredného súčasného logika. Okrem toho čítal Wendelerovu filozofiu (Philosophia practica) a Nothnagelove Principia sphaerica, ďalej Welleriovu Theologia polemica. Ladiverove prednášky sa konali predpoludním od 6 do 7 a od 9 do 10 hodín. Velleriovu polemickú teológiu prednášal popoludní od 2 do 3 hodín. — Ladiver mal plat 200 zlatých, na Veľkú noc mal právo na recordatio collecta, potom 6 meríc žita, 3 merice pšenice a 12 zlatých na drevo.

V r. 1667 zaviedol Ladiver v Prešove nový školský poriadok, ktorým nahradil starší z r. 1540 od Leonharda Stöckela a ktorý platil do r. 1707, keď ho opravil rektor Ján Rezik. — Hörk III, 385 n., Protocollum seu Liber actuarius, porovn. Ružička 61.

Prešovský exemplár Gymnasiologie na s. 625 vyznačuje cieľ Ladiverovho povolania na prešovskom kolégiu slovami: „… ad collegium Eperiense, ex voto Statuum vocaretur (t. j. Ladiver) Professor, et Paedagogiarcha, methodum disciplinarum Sturmianam, ab Amoso Comenio perfectam… in omnes scholas Lutheranas introducendam“ — Ladiver mal za úlohu zaviesť na slovenské luterské školy učebnú metódu strasburského rektora Jána Sturma, doplnenú a zdokonalenú pedagogickými zásadami Jána Komenského. V Prešove používali už vtedy Komenského učebnice Bránu a Vestibulum. Ladiver bol síce Komenského žiakom v Blatnom Potoku v r. 1650 — 51, ale ideologicky neprevzal vôbec nič z učenia veľkého pedagóga, zostal verný feudálno-scholastickému aristotelizmu. Komenského vplyv sa prejavoval nenazdajky, iba pomaly pod prenikajúcim vplyvom zo strednej Európy všeobecne sa uplatňujúceho pedagogického realizmu, ktorého bol Komenský otcom. Pozri Ružička 62 a 130.

Z doby Ladiverovho pobytu v Prešove pochádzajú dve školské drámy: Eleazar Constans v piatich dejstvách, ktoré vyšlo r. 1668 tlačou v Bardejove, kde ju toho roku dňa 13. októbra aj hrali. Bardejovský exemplár obsahuje iba náplň drámy a podáva zoznam účinkujúcich. Toto vydanie je v Nár. múzeu v Budapešti, v knižnici býv. evanj. lýcea v Bratislave a v býv. evanj. gymnáziu v Prešove. Celá dráma in extenso bola v býv. archíve martinského múzea pod sign. 597. — Druhá dráma je Papinianus Tetragonos, ktorá vyšla r. 1669 tlačou v Levoči, rukopis na uv. mieste. Hru zahrali žiaci z príležitosti exámenu na konci školského roku 4. októbra 1669. — Podrobný rozbor pozri Ružička 63 a 113 n.

^[549] Keď cisárske vojsko a jezuiti zabrali evanjelické kolégium na jar r. 1672, Ladiver opustil Prešov a uchýlil sa do Tisovca, kde na prosby chorého seniora Georgia Marcia vypomáhal ako farár a senior v rokoch 1673 — 1674. „Motus Sparta, Ecclesiae Tiszoezensi in Comitatu Kis (t. j. malohontský komitát) spatio exiguo praefuit (keď opustil Prešov, krátky čas bol na čele tisovskej cirkvi). — Prešovský exempl. Gymn., 625 n., pozri aj M. Šulek, Topographia oppidi privil. Tiszóltz (rkp. v Tisovci), s. 25, Wallaszky 241 v pozn., Erdélyi J., Ladiver Illyés v Sarospataki Füzetek, 141, Szinnyei VII, 630 a i. Ladiverov vokátor do Tisovca cituje Šulek vo Fragmenta Historica Kis-Honthana, 34 a 35, v seniorátnom protokole je na s. 231. Pozri Ružička 65 n.

V slovenskom exile Ladiver napísal dve pohrebné pietné veršované spomienky na Zuzanu, dcéru farára Krištofa Klescha zo dňa 26. apríla 1673. — Unikát básne je v Maď. národnom múzeu v Budapešti. — Ružička 112 n.

Z Tisovca ako „patriae exul vocatur Thorunium“ — ako vyhnanec vo vlasti, ho povolali do Torune za profesora známeho gymnázia, kde sa oddávna zhromažďovalo viac českých exulantov. (Gymn. II. hl. IX, § 18). Ladiver však ponúkané miesto neprijal — „unde (z Tisovca) exturbatur non acceptata ad Professoratum in illustri Gymnasio Thorunensi vocatione, Germaniam peragrans“ (Gymn. prešovský exempl. u. m.) — Ladiver odišiel do Nemecka, presne do Gdanska a Kaliningradu, ako dôvodí Šulek, Fragmenta Historica Kis-Honthana, Additamenta, s. 17, Haan, Jena Hungarica, s. 25 a Burius, Micae 707 a i.

V Kaliningrade v školskej matrike s nadpisom Matriculae Pars II. In Academia Regiomontana MDCLXXVI Semestri Aestivo s titulným listom Album civium academiae Regiomontanae (podľa originálu neskôr vydal Georg Erler v rokoch 1910 — 1917) v druhom zväzku u Erlera na s. 86 v zimnom semestri šk. r. 1674 — 75 počas rektorátu Kristiána Dreiera čítame v zozname imatrikulovaných na 77. mieste: „13. Martii Ladiver Elias, Solnen. Pannonius iur.“ V origináli je záznam na s. 1188. — Pozri Ružička 73 n. — Keď Ladiver opustil Kaliningrad, cestoval cez poľské Lešno, čo dosvedčuje jediný prameň z r. 1685 Burius v Micae z obdobia veľmi blízkeho vtedajším udalostiam (neskôr P. Lichner vydal knihu v r. 1863). Burius píše: „… Elias Ladiver… post Lesnae Polonorum per aliquot annos substitit…“. — Pravda, termín — ,niekoľko rokov‘ pobudol v Lešne — Haan upravuje správne v Jena Hungarica, s. 25 „aliquamdiu“ — nejaký čas. V r. 1676 bol už Ladiver na univerzite v Jene, čo dosvedčuje, pravda, len jediný prameň Ľudovíta Haana v Jena Hungarica na s. 23 n.

^[550] V Sedmohradsku pôsobil Ladiver ako rektor gymnázia v Schässburgu od 26. septembra 1678 do 29. novembra 1681 (Originál matriky schässburského gymnázia: Matrica Praeceptorum, Studiosorum, Memorabilium, Gymnasij Civitatis inclytae Regiaeque Schaesburgum, Anno MDCLXVI, die 23. Novemb. Opera P. D. Georgii Seraphini, h. t. Rect. coepta, continuata vero Studio et cura Eliae Ladiveri, P. P. Coll. Eperiens. h. t. Rectoris Anno MDCLXXIX, d. 8. Aprilis. — Archív schässburského gymnázia. — Ladiver je uvedený v zozname rektorov v roku 1678 ako nástupca rektora Jána Ackelia Kizdensis slovami: „Anno 1678 die 26. Septem. evocatus in Rectorem Scholae Elias Ladiver J. (iunior) antea in collegio Eper. Statuum Evang. Hung. Logicae Pract. Philos. P. P. Praefect. I. Classis Humanit. et Paedagogiarcha“ (Matrika, list 6). — Pozri Ružička 85 n. — Ladiver pôsobil tam na vrchu Schulbergu v tzv. Naye Schule, kde bol aj ubytovaný. Martin Kelp v diele Natales Saxonum Transsylvaniae, Lipsiae 1684 (nepag.) charakterizuje Ladivera ako „restaurator Gymnasii“. Ladiver totiž doplnil staršie školské zákony rektora Šimona Hartmanna z r. 1620 a Juraja Seraphina z r. 1675. Ladiverov školský poriadok je uvedený v Monumenta Germaniae Paedagogica VI, str. LXV n. a na s. 104. Originál je v matrike schässburskej školy na liste 18.

Ladiver založil v Schässburgu aj školskú matriku, v ktorej pokračoval až do 8. apríla 1679. S bývalým prešovským profesorom a ideologickým antipódom M. Izákom Cabanom, ktorý pôsobil vtedy ako exultant v susednom Sibiu, viedol prudké dišputy o atómoch. Do vášnivých škriepok musela v r. 1679 zasiahnuť zákazom cirkevná synoda v Mediaschu. — Ružička 85 n.

^[551] M. Adam Lazius sa narodil v Trenčíne. Študoval v Levoči, Šoproni, Žiline, keď tam pôsobil rektor Ladiver star.; od roku 1661 študoval na náklady Štefana Tökölyho vo Wittenbergu u profesora Abrahama Calovia. Keď sa vrátil do vlasti, pozvali ho r. 1666 na prešovské kolégium za profesora rečníctva. Viedol vtedy ,classis rhetorum et oratorum‘, kde prednášal Dieterichovu Rétoriku, Vossiove Partitiones, Dieterichove Institutiones Catecheticae, ďalej čítal Ciceróna a Sleidanove Svetové dejiny. — Dostával plat 125 zlatých, patrila mu aj collecta na sv. Martina, ďalej 6 meríc žita, 3 merice pšenice a 12 zlatých na drevo.

V roku 1668 bol kazateľom v Kežmarku v Tökölyho kaštieli (Index ordinatorum Michala Lieffmanna, s. 49, č. 14). V roku 1671 odišiel ako exulant do Brzgu a Vratislavi. — Klein II, 329 n., Bartholomaeides 161, Ribini II, 150, Wallaszky 241, Genersich v diele Memor. Urbis Kesmark II, 201 n., Ružička 60 a i.

^[552] Z vratislavského exilu sa Lazius vrátil do Bratislavy, kde konvertoval a stal sa z vôle ostrihomského arcibiskupa Szelepcsényho kaplánom v Pezinku. — Klein II, 350 n.

^[553] M. Jakub Röser sa narodil 21. septembra 1641 v Sonderhausene v Durinsku, študoval v Jene a Giessene, cestoval po Nemecku, Nizozemsku, Švédsku a Dánsku, zdržoval sa tri roky vo Wittenbergu ako adjunkt filozofickej fakulty. Z tejto doby pochádza od neho desať dišputácií právnického a teologického obsahu. V roku 1668 ho vymenovali na prešovské kolégium na miesto Adama Lazia. Do Levoče ho pozvali za rektora v r. 1670 (Gymn. II, hl. 15, § 51). Od r. 1672 žil vo vyhnanstve vo Wittenbergu, kde získal doktorát teológie a dostal sa za dvorného kazateľa do Quedlinburgu. Tam zomrel ako superintendent 6. novembra 1689. — Klein II, 350, pozn. 255, kde sú uvedené jeho spisy.

^[554] Pavol Michaelis pochádzal z roľníckej rodiny v Liptovskom Petri. Na prešovskom kolégiu vyučoval v nižšej triede tzv. Poetike podľa Giesentiovej Poetiky, ďalej grécku gramatiku podľa Vellera, čítal Horáca a Vergília, Dieterichove Institutiones Catecheticae a aritmetiku. Za túto prácu dostával 100 zlatých, 6 meríc žita, 3 merice pšenice a 12 zl. na drevo. Od r. 1673 žil vo vyhnanstve v Brzgu, vo Vratislavi, vo Wittenbergu a v Jene. Tam sa stal kráľovským básnikom. Žil aj v Lipsku a Torgau, kde uviedol svoju školskú drámu Actus drammaticus de cryptocalvinis. — Klein II, 346, pozn. 251, Ružička 60.

^[555] Ján Schnatziger sa narodil v Španej Doline (Vallis Dominorum), Gymn. II, hl. 9, § 26 a 27. Od 10. apríla 1665 študoval vo Wittenbergu. — Bartholomaeides 166.

^[556] Podľa Hörka III, 366, zastával úrad subrektora čiže praeceptora. — Pozri Klein II, 347, pozn. 252, Wallaszky 242, Ružička 60.

^[557] Juraj Demeter nastúpil v r. 1668 v Prešove v triede syntaxistov za subrektora. Hörk III, 366 n. — V Tübingene obhajoval v r. 1666 (pod predsedníctvom rektora Krištofa Wolfflina) svoju prácu Vindiciae veritatis evangelicae, adversus Jesuitas Iaurinenses in Hungaria adornatae. Išlo v nej o spor pravovernosti katolíckej, luterskej a kalvínskej viery proti jezuitom v Rábe. — Klein II, 347, pozn. 252, Ružička 60, pozn. 194.

^[558] Ondrej Szantó vyučoval v Prešove v classis Grammatistarum seu etymologistarum, vykladajúc Rheniovo Compendium, Komenského Bránu, Dieterichovo Epitome catechetica, čítal Cicerónove Epistolae familiares, Vellerove Elementa graecae linguae. Vyučovacou rečou na tomto stupni bola maďarčina. Plat mal 60 zlatých, byt a stravu. — Ružička 60, Klein II, 350 v pozn.

^[559] Podľa Bartholomaeidesa 173 od r. 1670 študoval vo Wittenbergu.

^[560] Martin Saarossy vyučoval triedu principistarum, kde používal Rheniovo Compendium, Komenského Vestibulum, čítali sa Cicerónove Epistolae minores a vyučovalo sa Lutherovmu katechizmu. Saarossy bol iba ,starší žiak‘ — praeceptor, ktorý mal plat 60 zlatých, byt v škole a ,voľný stôl‘ v alumneu. — Ružička 60 n.

^[561] Ján Ivankovič (Jankovič) vyučoval v desiatom oddelení (classis), čiže in parva latinčinu podľa Donáta, preto označovali túto triedu classis Donatistarum, ďalej vykladal evanjeliá, Lutherov malý katechizmus a učil deti písať. — Ružička 61.

^[562] V najnižšej triede, zvanej súborne classis Alphabetariorum, ktorá sa delila v oddelenie tzv. Legendae, učil čítať začiatočné latinské texty Ján Simonides, v oddelení Colligendae učil deti slabikovať Mikuláš Hadikius a v oddelení Dignoscendae, t. j. osvojovať si abecedné tvary litier Štefan Szép.

Ďalších učiteľov vypisuje Hörk, a to konrektorov III, 363, subrektorov III, 366 n.