Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava XIX. Škola v Šoprone

(Caput XIX. De Schola Semproniensi)

Šopron (Sempronium) bolo slobodným kráľovským a dobre opevneným mestom. Široko ďaleko bolo známe kráľovskými snemami a korunováciami.

Podľa údajov Jána Juraja Schreibera[945] v Desriptio Liberae et Regiae Civitatis in Hungariae inferioris Modor, § 10, prvé začiatky tamojšieho gymnázia sa datujú asi k roku 1560, keď ho založil Simon Gerengel.[946] Vyšli z neho znamenití ľudia, ako boli Ján Baptista Roeschelius zo Šopronu, doktor teológie a profesor fyziky vo Wittenbergu, ďalej Matiáš Lang, diakon wittenberskej cirkvi, Ján Lakner a Krištof Lakner zo Šopronu, o ktorých pozri Czwittingerov spis Specimen, s. 222, 225, 228 a 320.

Hornyánszky, s. 159 spomína týchto najstarších rektorov:

František Hartmann, 1566, M. Gašpar Zeitvogel, 1573. Pochádzal z Badena v Rakúsku. M. Michal Rustler, 1574, orator, poeta, philologus. Abraham Schremmel zo Strasburgu, 1582. Krištof Agricola, 1589. M. Štefan Ivanko, 1607. M. Henrich Ackermann, 1609.

Gymnasiologia uvádza nasledujúcich:

Krištof Hausmanner[947] z Rezna (Regensburg), ktorý sa preslávil latinským epigramom, venovaným „magnae illuminataeque Regni Hungariae Coronae“. Epigram pripojil k veľmi dôvtipnému znaku uhorskej koruny (Ingeniosissimis emblematibus), ktorý vypracoval prv spomenutý Krištof Lakner.

V roku 1629 nastúpil podľa Hornyánszkeho, s. 159, za rektora Krištof Pfauenschwanz.

Lukáš Valla,[948] ktorého meno ako šopronského rektora spomína Ján Olanckabergensis v Indexe ordinatorum Martina Wagnera, s. 51. Dotyčný píše, že v Šoprone mu boli učitelia Ján Spödius, Ján Schüller a Lukáč Valla, ktorý tam bol aj rektorom.

M. Krištof Schwanhoffer. Jeho meno a meno Lukáča Vallu ako šopronských rektorov zaznačil Michal Grendelius z Kulmbachu vo Frankoch v Nemecku r. 1637.

V roku 1646 nastúpil rektor M. Heinrich Scharnichhausen;[949] narodil sa v Lavelslo vo Westfálsku 22. apríla 1618, kde bol jeho otec Daniel kazateľom. Študoval v Hannoveri a Rostocku, kde dosiahol hodnosť magistra. Stadiaľ odišiel do Kráľovca (Kaliningradu), kde zastával úrad vrchného dozoru kurfirstských alumnov. Odtiaľ ho povolali za rektora do Šopronu, kde nastúpil 12. decembra 1646, ale po roku a 3 mesiacoch prešiel za kazateľa do Modry.

V roku 1648 bol správcom šopronskej školy M. Jakub Lagus z Hamburgu.

M. Daniel Tiefftrunk (v origináli Tiffrungerius). Pozri školu v Bratislave II, kap. XVIII, § 14.[950]

Jána Scharfiho meno zachoval pre históriu Martin Szekeres v Zablerovom Indexe ord., s. 70, k roku 1695.[951]

Pavol Kövesdi. Pozri Czwittinger, Specimen, s. 219.[952]

M. Michal Unger, u. d., s. 395.[953]

M. Samuel Heuschel pôsobil v roku 1662.[954]

Juraj Balogh. Pozri Czwittinger, u. d., s. 29.[955]

M. Kristián (v orig. Krištof) Seelmann[956] z Koburgu, bol muž učený a usilovný, ktorého odvolali z rektorátu šopronskej školy za farára do Kremnice; napísal viac kníh. Spomedzi nich sa vyznačuje: Hodoperica exeunti Urbe et Agro Semproniensium M. Christ. Seelmannio ad Scholam Cremnizensem, z r. 1667 (Cesta M. Kristiána Seelmanna z mesta a šopronského kraja na kremnickú školu). Ďalej napísal Gratulatio M. Christiano Seelmannio hactenus Cremnitziensi, nunc vero Leutschoviensi Pastori, 1660 (Blahoželanie M. Kristiánovi Seelmannovi, doteraz kremnickému, odteraz levočskému farárovi). Jeho príchod do Levoče v nemeckých veršoch opísal Augustín Serpilius. Vo Wittenbergu na filozofickom kolégiu sa Seelmann uviedol spisom Disertatio physica Mors hominis inevitabilis (Prírodovedná rozprava o nevyhnuteľnosti smrti pre človeka). Oponentom mu bol M. Krištof Hajius 9. mája 1660. Dielo venoval šopronskej obci a magistrátu.

Ako farár v Levoči sa Seelmann dostal do vyhnanstva v Hamburgu, kde aj zomrel. Gymnasiologia podáva Seelmannove verše z príležitosti sobáša šopronského farára M. Matiáša Langa a smútočné verše pri úmrtí Langovej manželky Ruženy Baumgartnerovej. Tieto verše napísal ešte ako levočský farár. V nasledujúcom odseku podáva Gymnasiologia latinské verše Seelmannovho kolegu zo Šopronu, Lukáča Psylia, pri príležitosti jeho sobáša a ďalšie pri jeho nástupe na levočskú faru. Zásnubné verše venoval Seelmannovi aj jeho druhý kolega Samuel Virsinger, šopronský kantor. (Gymnasiologia II, hl. 19, § 11 — 12).

Daniel Klesch bol desať rokov konrektorom v Šoprone. Pozri Czwittinger, u. d., s. 206.[957]

V roku 1674 bol rektorom v Šoprone M. Ján Baptista Röschel, tamojší rodák, ktorý prv prednášal na wittenberskej univerzite. V Šoprone zaviedol nový učebný plán.[958]

Ján Fridelius, šopronský Slovák; narodil sa r. 1638. Do Šopronu ho pozvali za učiteľa, keď sa z Nemecka vrátil domov[959] r. 1663. Keď Seelman odišiel do Levoče, zvolili ho r. 1644 za rektora školy. V tejto hodnosti napísal Vitae Curriculum Christophori Lakneri, Ratisbonae 1714. V roku 1712 vzdal sa pre vysoký vek úradu a r. 1719 zomrel. Kolegom mu bol Ján Kalinka, ako sa o tom presviedčame z oslavnej básne „Amice ascende superius“, venovanej Kristiánovi Seelmannovi v Levoči r. 1660.[960]

Ján Krištof Deckard.[961]

Daniel Haynoczi z Považskej Bystrice. Na štúdiách vo Wittenbergu[962] dišputoval za predsedníctva Martina Chladenia na tému De Pharisaeis et Scribis in Cathedra Mosis sedentibus audiendis (O farizejoch, ktorí zasadli na Mojžišovom stolci).


[945] Ján Juraj Schreiber z Modry.

[946] Šimona Gerengela pozvali r. 1565 z rakúskeho mesta Aspang ako prvého šopronského evanjelického kazateľa. Zomrel v r. 1570. — Hornyánszky 156, Klein II, 169, citát Schreiberovej knihy pozri u Kleina II, 172, pozn. 114.

[947] Hausmanner nastúpil r. 1616 podľa synopsy v Gymn. II, hl. 19, § 3, r. 1617 podľa Hornyánszkeho, 159.

[948] Valla bol rektorom v r. 1643 podľa synopsy, u. m., § 4 aj podľa Hornyánszkeho, u. m.

[949] Scharnichhausena a nasledujúceho Lagusa uvádza iba cit. Hornyánszky. Gymnasiologia, u. m., jeho meno neuvádza.

[950] Tiefftrunk pôsobil v Bratislave r. 1662, do Šopronu prišiel podľa Hornyánszkeho 158 v roku 1665.

[951] Tak píše Gymn., u. m., § 7, kým synopsa v § 7 poznačuje „circa 1690“.

[952] Kövesdi (aj Kövesch) študoval vo Wittenbergu v r. 1656, kde obhajoval dizertáciu De orali manducatione (O ústnom žuvaní). Keď sa vrátil, bol rektorom v Komárne a v Šoproni. Jeho Grammaticae latinae a Hungaricae linguae institutiones (Učebnica gramatiky latinskej a uhorskej reči) vytlačili v Levoči r. 1690. — Klein II, 437, pozn. 316, Wallaszky, 225, Bod v Magyar Athenas 153, Horányi II, 441.

Potiský superintendent a štítnický farár Juraj Ambrozy, autor Zákonov rektorov a učiteľov Gemerského bratstva z r. 1741 odporúča ako učebnicu uhorského jazyka Kövesdiho knihu „Elementa linguae Hungaricae“. — Pozri Leges rectorum et praeceptorum… anno 1741, IV. 10.

[953] Unger, magister slobodných umení a filozofie, rodom Maďar z Német Újváru (Güssing, Novigrad pri Vasváre), bol r. 1662 konrektorom šopronského gymnázia (synopsa, u. m., § 9). Od 5. júna 1658 študoval vo Wittenbergu (Bartholomaeides, 155), kde obhajoval dišputu De aequatore et Zodiaco (O rovníku a zverokruhu) proti Jánovi Joachimovi Krautheinovi z r. 1662. — Czwittinger, 395.

[954] Jeho meno uvádza iba Hornyánszky, 159. — Pozri aj Klein I, 97, pozn. 94.

[955] Balogh pôsobil podľa synopsy Gymn. u. m. § 10 asi v r. 1700. Haan 29 presnejšie určuje, že v r. 1680 študoval v Jene a po návrate (teda po r. 1680) bol konrektorom v Šoprone, kde vydal maďarský preklad Cornélia Nepóta, Cicerónových Epistolae familiares, ktoré častejšie vydávali v Šoprone a v Košiciach. — Czwittinger, 29, Horányi I, 109.

[956] M. Kristián (nie Krištof) Seelmann pôsobil v Šoprone r. 1667 (synopsa Gymn., u. m., § 11), v r. 1650 podľa Hornyánszkeho, 159. — Na štúdiá vo Wittenbergu sa zapísal 10. novembra 1691 ako „Christ. Mart. Seelmann, Leutschoviensis“ (Bartholomaeides, 193).

[957] Podľa synopsy Gymn., u. m., § 13, Klesch bol od r. 1650 konrektorom v Šoprone. Narodil sa v Spišskej Novej Vsi; na štúdiá vo Wittenbergu sa zapísal 6. mája 1644 ,ob aetatem civis absque juramento deposito factus est‘ (pre maloletnosť oslobodený od prísahy). — Bartholomaeides 137. — Jeho životopis pozri u Kleina I, 157, Fabóa I, 66, v pozn. a Haana, 24.

[958] Jeho meno uvádza iba Hornyánszky 159. — Pozri aj Bartholomaeides 174, vo Wittenbergu bol Philosophiae facultatis adjunctus. Czwittinger, 320, Ribini II, 130.

[959] Od 30. decembra 1659 Fridelius študoval vo Wittenbergu. — Bartholomaeides 159. Tam obhajoval pod predsedníctvom M. Esaiáša Viccia dišputu Antropologia de principiis nobiscum nata, ktorú tam aj vytlačili. Podľa Kleina II, 481, pozn. 352 bol najprv v r. 1664 konrektorom v Šoprone a v r. 1684 rektorom až do r. 1712.

[960] Báseň odpisuje Gymn. II, hl. 19, § 14.

[961] Deccard pochádzal zo Šopronu: od 17. septembra 1707 študoval vo Wittenbergu (Bartholomaeides, 203); v Šoproni nastúpil v r. 1712 a zotrval tam 28 rokov, teda do r. 1740. Jeho žiakom bol Ján Perlaky.

[962] Haynoczy sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 4. júna 1715 ,gratis‘. — Bartholomaeides 210. Uvedenú dišputáciu vytlačili vo Wittenbergu r. 1718. Predslov k dielu opisuje Gymn. II, hl. 19, § 16 s dátumom 29. apríla 1718. — Klein I. 298, pozn. 257 píše, že Haynoczy študoval aj v Jene, kde bol členom latinskej spoločnosti. — Haan 69 však tento údaj pripisuje Samuelovi Hajnóczimu, ktorý študoval v Jene r. 1757 a potom bol konrektorom v Šoprone. Náš Daniel Hajnoczy prišiel do Šopronu r. 1718, ako uvádza synopsa v Gymn. u. m. § 16, hoci Hornyánszky, 159, určuje čas Haynoczyho nástupu do Šopronu za profesora v r. 1728 a len v r. 1741 bol rektorom. Z rozlúčkovej reči nad jeho hrobom, ktorú zachytil Bartholomaeides, 210, vysvitá, že Hajnoczy zomrel v Šoprone r. 1747. — S jeho literárnou činnosťou nás oboznamuje Wallaszky 356.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.