Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava IV. Škola v Krupine

(Caput IV. De Schola Carponensi)

[198]

Zo starších historiografov sa zmieňuje o Krupine (Carpona) Mikuláš Istvánffy vo svojom diele Historiarum de rebus Hungaricis XXXIV (1622). Širšie opisuje dejiny mesta tamojší rektor M. Juraj Láni v diele Hermathena sive Orationes Panegyricae, diversi argumenti (1682), ktoré pozostáva zo šesť častí. V 6. časti De Scholarum publicarum praestantia (s. 211) odvodzuje latinské pomenovanie mesta Carpona z gréckeho karpos = plod, ovocie, zbožie, úroda, čím všetkým jej okolie vyniká.

Do Krupiny prenikol protestantizmus v polovici 16. storočia, ako to vysvitá z podpisu tamojšieho nemeckého farára Juraja Wencza[199] na listine konfesií baníckych miest v Kremnici dňa 12. marca 1580. Nič menej nie je známe, ktorí boli prví evanjelickí farári a učitelia v tomto meste. Len toľko je isté, že počas prudkých vojen, ktoré tu často zúrili, školy vznešených vied bývali umlčované, pretože mesto bolo akousi pevnosťou susedných banských obcí.

V Krupine sa vystriedali títo rektori:

M. Juraj Salzbanck[200] pred r. 1571, ako dosvedčujú aj jeho žiaci, ordinovaní všetci vo Wittenbergu, a to: Ondrej Cavrinus, ordinoval ho 15. októbra 1578, Polykarp Leyser, Gregor Philaret z Krupiny, neskôr rektor v Skalici a diakon v Hradišti na Morave, ordinovaný 25. novembra 1579, napokon Abel Aurora z Krupiny, od roku 1575 rektor v Pukanci, ordinovaný 24. apríla 1580. Pozri Torzo § 27, s. 180, porovn. MEEE, 55.

Vavrinec Drexler z Krupiny viedol tamojšiu školu okolo roku 1575 — 1579 podľa svedectva Ondreja Crupina a Jakuba Stenczella z Banskej Bystrice, ktorý bol za Drexlera v Krupine rok kantorom, neskôr farárom vo Veličnej na Orave; ordinovali ho vo Wittenbergu 1. marca 1579. Pozri Torzo § 27, s. 181, MEEE 55 n.

Ondrej Paulini r. 1618.

Ján Hankóczy r. 1620.[201]

Juraj Wirsinger (aj Virsinger alebo Viersinger)[202] zdôrazňoval spojenie vedy s mravnosťou, uvedomujúc si, že zlo sa rozhostí len pod rúškom nevzdelanosti. Podobne píše Jeronym v liste ad Laetam[203] de Institutione filiarum, 26. Wirsingerovo meno zachoval v básni jeho bývalý žiak Ján Makarius z Beluše v Zablerovom Indexe ordinatorum, s. 93, č. 94. Ďalší jeho žiak Juraj Christiani takisto si spomína na neho v Indexe Martina Wagnera, č. 66, pozri aj Torzo 154 v pozn. O Wiersingerovom pobyte v Krupine r. 1644 píše okrem toho aj Daniel Krman v Scrinia. Z Krupiny Wiersinger prešiel za rektora do Spišskej Novej Vsi, ako to dosvedčuje jeho žiak Bartolomej Waxmann, učiteľ v Strážkach v Zablerovom Indexe, s. 141, č. 134 a Martin Sampselius u. d., s. 194, č. 188.[204]

Eliáš Grossmann,[205] ktorého životné osudy spomína v rytmickej skladbe Daniel Krman v Scrinia:[206] prvou starosťou človeka má byť dobrá myseľ, druhou dobré mravy a treťou vzdelanie.[207]

M. Melchior[208] Krumm, rodom z Jihlavy na Morave, od otca M. Marka Krumma a matky Kataríny Gräfleinovej (Torzo píše Grössel). Ako 21-ročný mladík sa usilovne vzdelával u M. Jána Ficklera a M. Pavla Müllera. Cit. Index, s. 159, č. 149. Proti obvyklému častému striedaniu škôl cituje autor Gymnasiologíe slová Henricha Alsteda v Encyklopedii, knihe XXIV, hl. V, s. 1512, ktorý v stati O scholastickej vede súdi, že taký študent zostáva len na povrchu vedy a neprenikne k jej jadru. Na túto tézu nadväzuje Ján Buxtorfius v knihe Florilegium Hebraicum, s. 64, kde poúča, že len učiteľovo vzdelanie dáva pevný základ a vnáša poriadok do štúdia.

Melchior Krumm poslúchol skúsenejších ľudí a odišiel na univerzitu do Wittenbergu, kde svedomitou a usilovnou prácou získal gradus magistra a nie „pretio ut ab osoribus honorum Academicorum elici consuetum“ (nie za úplatky vylákať, ako to bolo vo zvyku u ľudí, znehodnocujúcich akademické hodnosti). Keď sa vrátil do Jihlavy, zatúžil stať sa schopnosťami ozdobou svojho rodiska, ale pre náboženské rozbroje musel opustiť Jihlavu a presťahoval sa do Bratislavy. Odtiaľ ho povolali za konrektora do Banskej Bystrice. Svojou usilovnosťou a pedagogickou schopnosťou sa čoskoro dostal do Krupiny, kde osem rokov úspešne vzdelával školskú mládež. Stade sa dostal za konrektora do Kremnice. Pod vedením M. Krumma študoval aj Žigmund Chalupka, ako dosviedča cit. Zablerov Index, č. 204.

M. Krištof Widerus,[209] rektor krupinského gymnázia „longe meritissimus, fidelissimus ac dignissimus“ (veľmi zaslúžilý, svedomitý a dôstojný), ako ho označuje Ferdinand Dobner, Maďar zo Šopronu, v rukopise reči, ktorú predniesol za Widerovho rektorátu De evidenti Fortunae Inconstantia et mutabilitate (O očividnej nestálosti a menlivosti šťastia).

Augustin Martini[210] vyučoval v Krupine Juraja Crispiniho z osady Sásy — pozri Wagnerov Index, č. 125. Martini odišiel z tejto školy do Malohontu, kde bol farárom v Hrachove, keď bol podpísal 6. novembra 1652 zákony tamojšieho bratstva. Po poldruha roku sa stal farárom v Čerenčanoch. Ordinovali ho v roku 1656.

M. Timotheus Grelnertius.[211] Na neho si ako na najučenejšieho a najslávnejšieho svojho učiteľa spomína Michal Rudini, niekdajší farár v Bertotovciach v Šariši, keď ho ordinovali 13. septembra 1665 — Index ordinatorum Martina Wagnera, s. 168, č. 208. Od neho pochádza Disputatio Physica de Antipathia inter ovem, lupum et hominen za predsedníctva M. Tim. Grelnertia, respondente Nicolao Rotarides Szászensi Hungaro die… Martii A. 1661 (Fyzická nenávisť medzi ovcou, vlkom a človekom).

Jeremiáš Pilárik,[212] ,Hungarus‘ z Nitrianskeho Pravna, do Krupiny ho pozvali zo štúdií v Greifswalde. Ďalší jeho priatelia „vo Wittenbergu Múzam obetujúci“ ho sprevádzali (hodyporikón správne hoduporó = sprievodca po ceste) v máji roku 1667: Mikuláš Sarföi zo Šopronu, Juraj Francisci zo Slatiny, Krištof Parschitius, Pavol Pfaff z Nitrianskeho Pravna, Tomáš Steller, Izaiáš, Andrej aj Štefan Pilárik. Autor sa zrejme nazdáva, že Jeremiáš Pilárik z Krupiny odišiel do Zvolena, kde vyučoval Tomáša Czeriho z Dobrej Nivy. Tu ho zvolili za farára do Cerovej a od roku 1703 pôsobil ako farár v Cinkote. Pozri Zablerov Index ord., č. 43, 111, 115. Keď zložil bremeno školskej služby, prevzal farársky úrad v Belej pri Banskej Štiavnici. Počas prenasledovania evanjelikov v roku 1674 odišiel do vyhnanstva do Brehu vo Sliezsku, putoval ďalej do Magdeburgu, kde ho ustanovili farárom v Seldorfe. Pozri Buriove Micae. Keď sa vrátil do vlasti, stal sa v roku 1693 farárom v Dobrej Nive a potom v roku 1717 v Gute. Pozri Index ordinatorum Samuela Antoniho, č. 9.

M. Juraj Lani zaznamenal svoj životopis v diele Narratio Historica Captivitatis Papisticae (I, 8.)[213] Podľa toho narodil sa v Uhorsku[214] a stále chorľavel. Ako osemročný stratil otca, matka[215] ho poslala do školy v Trenčianskej Teplej, potom do Trenčína. Študoval až do 16. roku v Skalici, Spišských Vlachoch, v Spišskom Podhradí, Sabinove a v Levoči; keď však ochorel na ťažkú očnú chorobu, niektorí priatelia ho odrádzali od ďalších štúdií, no zásluhou dobrých priateľov a priaznivcov[216] pokračoval v štúdiách, až dosiahol akademickú hodnosť. Pozbavený otcovského majetku, ktorý mu spustošili Turci, pomocou svojich patrónov sa dostal do Wittenbergu,[217] kde bol dva roky poslucháčom teológie u Calovia a Deutschmanna a filozofie u M. Jána Schwartza a M. Gottfrieda Woigta (Voigta). Napriek hmotnému nedostatku odišiel študovať do Rostocku, kde bol najprv vychovávateľom u senátora Davida Brandta, potom u Oldricha Kubu, ,equitem Neapolitanum‘.[218] Lenže v Rostocku po pol roku vážne ochorel, takže sa musel vzdať ďalšieho štúdia. Rozlúčil sa so svojimi dobrodincami, najmä s L. Grapiom, licenciátom teológie v Rostocku, a proti svojej vôli sa chcel vydať na cestu do domoviny práve v tom istom roku 1670, keď v Uhorsku podľa správ z Vratislavi zúrili veľké nepokoje. V tom čase sám generál cisárskeho vojska Sporck obsadil všetky obce horného aj dolného Uhorska a vymenil posádky všetkých hradov a pevností, ktoré mu ešte odporovali. Lani po ťažkom rozhodovaní sa predsa len vrátil do vlasti, kde ho priatelia napriek najväčším búrkam a zmätkom radostne privítali. Odporúčali ho na cirkevné úrady, aj do školských služieb v Skalici, Prešove a v Krupine, kde roku 1671 nastúpil do rektorskej funkcie.

Pred odchodom do Krupiny Lani pôsobil istý čas na slávnom prešovskom kolégiu, lebo Krupina sa nachádzala „medzi kovadlinou a kladivom“. V Krupine totiž násilne zabavili kostoly, iba škola zostala evanjelikom pod Lániho kurátorstvom. Vyučovali v nej dvaja učitelia, a to triedu primánov a sekundánov.

Keď z Krupiny museli odísť aj farári, Láni sa dostal do Banskej Štiavnice, kde prežil veľké útrapy a ocitol sa v krajnom nebezpečenstve života. Hneď na druhý deň prišiel do Krupiny, kde pre vykonávanie bohoslužieb sa znova ocitol v hrozivej situácii. Na bratislavskom súde (5. marca 1674) ho odsúdili na galeje do Neapola, odkiaľ ho po čase oslobodili a mohol sa vrátiť do Uhorska. Podľa správ Daniela Krmana (Scrinia) je životopis Juraja Lániho opísaný v diele Animadversiones Theologico-Politico, Historico criticae z roku 1676.[219]

Gabriel Nicletius,[220] brat farára Baltazára; jeho syna Samuela vyučoval Gabriel v Krupine. Pozri Zablerov Index ordinatorum, č. 35.

Juraj Nicletius,[221] brat prv spomenutého Samuela, ktorý v Krupine zastával úrad preceptora.

Timotheus Gareccius.[222] Meno tohto muža zachoval medzi inými svojimi učiteľmi Michal Rudini, farár v Bertotovciach pri Šariši, v roku 1665 v Index ordinatorum u Wagnera, s. 168.

Martin Dubovský. Pozri stať o škole v Brezne, diel II, hlava II, § 28, porovnaj diel II, hlava X, § 12 o škole v Prešove.[223]

Dubovského povolali na krupinskú školu, ktorú už čo „nebohú“ priviedol k životu a pochované Múzy vzkriesil s neobyčajným úspechom k životu. Autor týchto riadkov Krman si spomína na množstvo mládeže, najmä zo šľachtických radov, spomína si na slávnostné skúšky, na štedrosť patrónov, na harmonické spolunažívanie učiteľov i žiakov, medzi ktorými vynikli: Jozephy v triede poetiky, Albini v syntaxi, Curiani v triede gramatistov (podľa Regisovho svedectva vyučoval túto triedu viac rokov Ján Krížan), Fabricius v triede principistov a ďalší, najmä Sextius, ktorý učil homiletiku. Hoci krupinská škola bola v tom čase ,commendatissima‘ (— hodná najlepšieho odporúčania), trpela nedostatočným hmotným zabezpečením.

Dubovský mal dvoch synov; prvý Martin pôsobil úspešne na bardejovskej škole ako rektor, druhý Peter bol stíhaný neblahým životným osudom.

Michal Mischovitz zastával rektorský úrad v Krupine od roku 1703;[224] pozvali ho tam z Banskej Štiavnice.[225] Z Krupiny sa dostal roku 1704 do Rožňavy.[226]

Ondrej Josephi, konrektor a Samuel Albini kolega.

Jonáš Sartorius[227] prešiel z vidieckej školy necpalskej na školu do Krupiny, aby na nej po dlhých štúdiách v teológii, filozofii, v gréčtine a hudbe blahodarne pôsobil. Dnes tam nenájdeš ani len tieň stromu ani náznak prítomnosti Múz. Sartorius sám bol polohluchý, ale príroda, rodička bohatých darov, mu nahradila tento defekt bystrým úsudkom, takže dokázal dokonale cibriť reč žiactva.

Ondrej Farkaš,[228] veľa rokov vyučoval v Krupine Jána Stránskeho podľa záznamu v Indexe ordinatorum Samuela Antonyho, č. 50, a Michala Gretzmachera, u. d., č. 55.

Tragický koniec krupinskej školy priniesol cisársky mandát z 26. mája 1702, citovaný v diele Historia diplomatica, 134.


[198] V exempl. SAV je aj táto časť v hlave VI, s. 102 — 106, v Torze, sectio II, caput IV, s. 151 — 181. Wittenb. exempl. II, hl. VI, s. 228 — 236 nepag.

[199] Správna forma jeho mena je Juraj Ulencz. Už dávnejšie — ok. r. 1535 pôsobil v Krupine reformátor Ján Zeisel a Mikuláš Lansmann. — Pozri Fabó III, 287 n.

[200] Z Bartholomaeidesových zpráv 64 treba pokladať za prvého krupinského rektora M. Juraja Saltzbanka; pôsobil asi v r. 1571. — Slávik, Dejiny zvolenského seniorátu, 511. — Pod jeho vedením sa vzdelával Ondrej Krupina (Carpina), tamojší rodák, ktorý pokračoval v štúdiách v Bardejove za Tomáša Fabriho (1561 — Gymn. II, hl. I, § 10) a jeho kolegu Juraja Radašina. V období rektorátu Vavrinca Drexlera, ok. r. 1575 — 1576, bol učiteľom v Krupine; potom šiel v roku 1576 ďalej študovať do Wittenbergu (Bartholomaeides 64).

[201] Pauliniho a Hankóczyho uvádza len Hornyánszky 82 bez udania bližších prameňov. Nasledujúci text martinskej Gymnasiologie je nepresný, aj súpis Slávikov, u. m., je odlišný. Historicky vierohodný sa zdá byť text Torza, u. m., 151. Po Krupinovi treba uviesť rektora Sebastiána Hepnera r. 1586, Martina Wigela 1593 — 1596, Jána Holdbuttera 1597, Jána Saxoa 1599, Erharda Timfela 1603 — 1618, Juraja Wirsingera 1618 — 1619.

[202] Wirsinger pôsobil v Krupine podľa synopsy v r. 1618 (Gymn. II, hl. IV, § 3), podobne Torzo, u. m., zatiaľ čo Hornyánszky, u. m., zaraďuje jeho pôsobenie ako rektora na r. 1630 a Dan. Krman v exempl. SAV 103 dokonca na r. 1644. Takisto wittenb. exempl. II, hl. 6, § 4, s. 228 nep.

[203] Laeta bola manželka neznámeho Toxotia.

[204] Wirsinger pôsobil v Spišskej Novej Vsi ok. r. 1627, keď tam učil Samuel Solcovius, syn novomestského diakona Jána. — Zablerov Index ordinatorum, č. 151, Torzo 154 v pozn.

[205] Slávik, u. m., vkladá po Wirsingerovi rektora Jána Hankóczyho ok. r. 1624 — 1626, po ňom M. Michala Krumma v rokoch 1626 — 1633. Až potom mal v r. 1644 nastúpiť Eliáš Grossmann, podľa Hornyánszkeho, u. m., r. 1645.

[206] Krmana cituje exempl. SAV, 103 a Torzo, 155.

[207] Prima bonae mentis sit eura, sit altera morum tertia litterulas, perdidisse bonas. — (Sectio II, hl. 4, § 4). Torzo a exempl. SAV, 103. Podľa Trenčianskeho Protokolu s. 292 (Torzo, u. m.) Grossmann sa narodil v Turci, študoval v Kaliningrade (zapísal sa 5. júla 1640 — pozri Ružička v Ped. sborníku V, 122, 52), kde napísal Institutionum Philosophicarum Exercitatio de principiis metaphysicae (O základoch metafyziky), 1641 (Rizner II, 46). Na zač. 17. stor. bol farárom na hrade Orava, potom v Krupine, kde aj zomrel. — Torzo 155 v pozn., pozri aj Szinnyei III, 1504, Slov. pohľ. VII, 1887, č. 2.

[208] Rodné meno ,Melchior‘ píše jedine synopsa krupinskej školy v martinskom, wittenberskom a prešovskom exemplári, ale už v texte ho označujú menom Michal (Gymn. II, hl. 4, § 5), podobne ako aj Hornyánszky 82, Slávik 511. — Exempl. SAV 102 — 103 a Torzo 155 opravujú pôvodné znenie mena Melchior na správnejšie Michal.

[209] Widera uvádza jedine Torzo, u. m., § 8, s. 156 a v synopse Torza na s. 151. Po ňom Slávik, u. m., bez udania letopočtu.

[210] Slávik, u. m., kladie pred Martiniho rektora Pavla Wertnera v roku 1647. Martiniho uvádza opäť iba Torzo v synopse 151 a v texte 157.

[211] Pred Grelnertia vkladá Slávik, u. m., rektora Bartholomeja Bussea v r. 1657 — 1658 Grelnertia pozná zasa len Torzo, u. m. V Krupine pracoval r. 1660.

[212] Opäť jedine Torzo, u. m., a na s. 154.

[213] Kuzer und doch wahrhaftiger Extract… — Pozri Rizner III, 12, sub 6, latinsky sub 10.

[214] Juraj Láni sa narodil v r. 1646 v Trenčianskej Teplej. — Exempl. SAV 103, Torzo 161, wittenb. exempl. II, hl. VI, § 6, s. 230 nep.

[215] Jeho matka prišla o život v tureckých vojnách. — Gymn. II, hl 4, § 6, exempl. SAV 103 a wittenb., u. m.

[216] Ochrancami Lániho boli M. Kristián Seelmann, farár v Levoči, Ondrej Sartorius z Košíc, senior trenč. kontubernia a Matúš Michalovicz, trenčiansky diakon. — Gymn., u. m.

[217] Podľa Bartholomaeidesa, u. m., Láni sa zapísal na štúdiá 2. apríla 1667 (nie 1622) a študoval tam dva roky, t. j. do roku 1668, ako to dokazujú jeho dišputácie z tejto doby „in florentissimo Athenis Leucoreis“, t. j. Wittenberg. Ide o tri fyzikálne dišputácie, ako ich označil Daniel Krman v exempl. SAV 103 z r. 1667, O kvapkaní krvi zo zabitého človeka. V tom istom roku 7. septembra obhajoval dišputáciu z etiky a v nasledujúcom roku 28. mája za predsedníctva doktora teológie Jána Deutschmanna obhajoval teologickú dišputáciu o tajomstve vtelenia. — Ich tituly pozri u Riznera III, 12, sub 1 — 5.

[218] Torzo 163 a exempl. SAV 104, kde znie druhé uvedené meno: Ulrich Rabe.

[219] Rizner III, 13, sub 10. — Jeho pohnutý život, najmä ako si to žiadala nábožensky exaltovaná doba, jeho martýrstvo vo väzniciach a na talianskych galejach podrobne opisuje Gymn., u. m., § 6 — 7 (Torzo § 11 — 22). Podľa tohto prameňa aj Klein I, 409, pozn. 326. Súpis jeho diel a literatúry o ňom pozri u Riznera III, 12 — 15. Ku koncu života žil v Lipsku, kde napísal od r. 1675 veľa diel. Niektoré, boli príležitostné a oslavné, v iných sa vracia k svojmu utrpeniu v latinskej a nemeckej verzii. V Lipsku dišputoval na tému z logiky De circulo sophistico (1677) (O sofistickom bludnom kruhu), z lekárskej vedy O hojivej masti — De unguento armario (1680). Okrem teologických diel napísal aj školskú drámu v latinčine a nemčine Agapaeteus scholasticus (1685), ktoré v r. 1685 zahrali žiaci na škole sv. Mikuláša v Lipsku. Dráma predstavuje mladíka sirotu Agapeta, ktorý síce dostal poriadnu výchovu a mravné zadelenie, ale neskoršie pod vplyvom zlej spoločnosti sa zvrhol v lupiča a len starostlivosťou apoštola Jána sa spamätal a začal poriadny život. Posledná jeho práca pochádza z r. 1699.

Dňa 22. augusta 1678 Láni nadobudol na teologickej fakulte v Lipsku hodnosť licenciáta. Pri príležitosti slávnostného odovzdania insígnií zložil Epos ellénichorómaton synédomenon (Grécky zložená radostná oslavná báseň), ktorá vyšla v Lipsku, 4° na 4 listoch. V roku 1679 na právnickej fakulte lipskej univerzity udelili Lánimu doktorskú hodnosť, ako o tom svedčí jeho príležitostná „mierumilovná pieseň“ Melos Eirénikón z toho istého roku v Lipsku na 4 listoch. — Lipské diela Lániho pozri v Riznerovej Bibliografii, u. m., sub 21 a 25. — M. Juraj Láni zomrel r. 1702 v Lipsku. — Gymn., u. m., § 17. — Hornyánszky 85, Klein I, 419, pozn., iní uvádzajú rok 1688. Witenb. exempl. uvádza rok 1702; II, hl. 6, § 6.

[220] O Nicletiovi píše iba Torzo, u. m., § 23, s. 176.

[221] Opäť len Torzo, u. m., § 24, s. 176.

[222] Formu jeho mena Gareccius uvádza prešovský exempl. v stati o krupinskej škole, § 18. Ide však o zrejmý omyl opisovateľov, lebo správne znenie mena je Timotheus Grelnertius, o čom sme už skôr hovorili. V Krupine pôsobil v r. 1661.

[223] Martina Dubovského pozvali zo Strážok (exempl. SAV 105, podľa poznámok Martina Regisa prišiel z Hnúšte) v r. 1690, ale v r. 1694 odišiel do Banskej Štiavnice, Gymn. II, hl. 20, § 36, Hornyánszky 85. Podľa Fabóa III, 257 rektora Dubovského a diakona Mik. Nicolaidesa vyhnali z Krupiny v r. 1687 na rozkaz Juraja Erdődyho. — Dubovský bol aj Matthaeidesovým učiteľom. — Torzo 177, exempl. SAV 105.

[224] Jediný Hornyánszky 85 zaraďuje po Dubovskom r. 1703 Mišovica.

[225] Gymn. v stati o škole v Banskej Štiavnici, II, hl. 20 jeho meno nespomína.

[226] Gymn. III, hl. 20, § 17, Hornyánszky 241. — Podľa Torza hl. IV, s. 151 v synopse; treba tam zaradiť meno konrektora Ondreja Josephiho a kolegu Samuela Albiniho.

[227] Jonáš Sartorius pochádzal z Rožňavy; pozri školu v Paludzi (Gymn. IV, hl. 6, § 7) a Necpaloch, u. m., § 6, prešovský exempl., list 230 a 234. V Krupine žil v r. 1705. Synopsa Gymn. a Hornyánszky 85. Wittenb. exempl., II, hl. 6, § 8.

[228] O Farkašovi píše len Torzo, u. m., § 27, s. 180.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.