ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Caput III. De Schola Budensi)

^[193]

V tejto kapitole sa zmienime o vzniku a vývine mesta Budín — Buda, caput Regni augustum — a ako sa v ňom protestantizmus šíril, ujímal za čias kráľovnej Márie, manželky Ľudovíta II., ktorej Martin Luther v roku 1525 zo sympatie venoval výklad žalmov 37, 62, 94 a 109.

Keď autor Gymnasiologie opísal osudy niektorých luteránskych kazateľov v roku 1526, medzi prvými uvádzal rektora^[194] Jána Langa,^[195] rodom z Frýštátu v Tešínskom Sliezsku, ako o tom svedčí Vitae Germanorum od Melchiora Adama, s. 78. Jeho veľmi chudobní rodičia ho poslali do Nisy, kde sa učil u Valentína Gratwalda, biedne sa živiac spevom. Ako mladík študoval filozofiu v Krakove, gréčtinu sa učil vo Viedni u Filipa Cundelia. Pre schopnosti a dôkladné vzdelanie ho Tomáš Stoller (iní píšu Stolzer) odporúčal za učiteľa do Budína. Tam sa stal učiteľom „puerorum Symphonicorum et artes discentium“. O krátky čas sa Lang vrátil do Sliezska, kde nastúpil po Trotzendorfovi (v Goldbergu), ktorý odchádzal do Wittenbergu, spravoval začas úspešne tamojšiu školu.

V roku 1525 nastúpil Simon Grinaeus.^[196] Po absolvovaní nižších škôl vo svojom rodisku sa dostal na školu „Porta Hercynia“ (Pforzheim), kde bol jeho spolužiakom Filip Melanchton. Spolu s ním sa vzdelával u vynikajúcich učiteľov Gerbelia a Simlera. Odvtedy boli s Melanchtonom dobrí priatelia. Na vyššie štúdiá odišiel do Viedne, kde získal hodnosť magistra filozofie a osvojil si dokonale grécky jazyk. V Budíne zaujal popredné miesto na škole a zotrval tam viac rokov. Pretože ho katolícki mnísi prenasledovali, pre ktorých ho aj väznili, uchýlil sa do Wittenbergu, kde spolupracoval s Lutherom a Melanchtonom.

Vitus Winshemius^[197] (1525), doktor filozofie a medicíny slávnej wittenberskej akadémie a chýrečný profesor gréckeho jazyka. Jeho Adhortatio ad scholasticos (Príhovor k žiactvu) sa predčítal pri čítaní školských zákonov mládeži. Pozri Orationes Philippi Melanchtonis, zv. VI, r. 1566. Ako rektor budínskej školy viedol tamojšiu bibliotéku, pochádzajúcu ešte z čias Matiáša Korvína. Pozri Burcardus Gotthellius Struvius v úvode jeho Notitia rei literariae, kap. II, § XVIII, De bibliothecis deperditis. O jeho účinkovaní v Budíne sa zmieňuje Tomáš Fábry, nástupca Leonharda Stöckela v Bardejove, ako aj Severín Sculteti v diele Hypomnema r. 1599 vytlačenom na s. 17. Podobne o ňom svedčí Lutherov list, v ktorom prosí kurfirsta, aby pridelil Vitovi Vinschemiovi prednášky z gréčtiny (Vitus Ludovicus a Seckendorf Commentatio de Lutheranismo, kniha II, sectio XXIV, § XCIII, č. XX).

Po porážke u Moháča kráľovná Mária ušla z Budína, v dôsledku toho evanjelickú školu zrušili a neskôr ju už ani nepovolili.

Torzo s. 150 v poznámke predkladá opačný údaj Davida Chytraea v Oratio de Statu Ecclesiarum z roku 1569, podľa ktorého Turci povolili v Budíne dvoch kazateľov, katolíckeho a luteránskeho. To isté dokazuje aj Lazar Schwendius a iní vierohodní ľudia. Z toho možno uzatvárať, že pri kostole jestvovala malá škola s učiteľom a žiakmi, ktorí spievali v kostole. Pozri rkp. Gymnasiologie Daniela Krmana, s. 172.