Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava VIII. Škola v Prešove

(Caput VIII. De Schola Eperiensi)

[443]

Keď M. Samuel Matthaeides 24. apríla 1721 odchádzal zo školských služieb, podal v prítomnosti prešovských škôldozorcov a verejných učiteľov všeobecnú charakteristiku tohto významného učilišťa a súhrnný obraz práce rektorov prešovskej školy. Svoj odchod odôvodňoval tým, že zastupoval dva úrady, lebo okrem toho, že viedol rektorský úrad, musel ešte ako farár slúžiť slovenskej cirkvi. Pretože táto namáhavá práca ho veľmi vyčerpávala, opúšťal školské služby, aby prenechal miesto mladším.

Vzletnú latinskú báseň v elegickom distichone o kultúrnom význame prešovského kolégia napísal Ján Rezik, profesor extraordinarius, s titulom: In Eperiessium Florens[444] (Slávny Prešov).

Evanjelická cirkev a s ňou úzko spätý rektorský školský zbor prevzal svoje úrady priamo z poverenia Martina Luthera, ako o tom svedčí Lutherov list, písaný vlastnoručne vo Wittenbergu, druhý deň po nedeli zv. Quasimodogeniti‘ (prvá nedeľa po Veľkej noci) v roku 1544.[445]

Napriek tomu, že podľa správ Joachima Leibitzera[446] roku 1555 zúril v meste ničivý mor, predsa sa v pomerne krátkom čase, už 10. augusta 1563 začalo na tamojšej škole vyučovanie.

Ako prvý prešovský rektor sa uvádza Žigmund Torday (aj Torda, inde Gelous, Gelei, Gyului) v roku 1550 — 1556. Subrektorom bol v tom čase Micheas, r. 1552.[447]

Po ňom nasledovali:

František Walther 1556 — 1565, ktorý študoval vo Wittenbergu.[448]

Jakub Melzer alebo Meltzer 1565 — 1571.[449]

Po nich ,držal kormidlo prešovskej školy‘[450] veľmi preslávený a o vzdelanosť mládeže zaslúžilý Lukáš Fabini r. 1572 — 1584, „ak sa nemýlim, otec neskoršieho kolegu a rektora Maximiliána Fabiniho“.

Jakub Wagner 1585 — 1586.[451]

M. Juraj Carolus 1586 — 1590, pôvodom zo Sliezska, ktorý ešte s rektorom Fabinim a vtedajším konrektorom Severinom Scultetim podpísal r. 1589[452] protokoly prešovskej synody.

Podľa listu, ktorý písal Matiáš Hranicenus z Košíc Matiášovi Lochmannovi 18. apríla 1590 v spomenutom roku nastúpil v Prešove Severin Sculteti, predtým bardejovský kolega. Podľa výpisu z matriky bardejovskej cirkvi už r. 1591 opustil rektorský úrad, ktorý svedomite zastával (podľa údajov Jakuba Radacinusa v Zablerovom Indexe ord., s. 40) a vrátil sa do Bardejova za farára, kde sa napokon stal seniorom piatich slobodných miest.[453]

V tie časy spravoval prešovskú školu „iba kantor“ (cantor tantum praeerat) Ján Müllenbach (Millenbach), ktorý r. 1593 podpísal aktá prešovskej synody, ako o tom referuje Leonhard Hutter v diele De origine et progressu Formulae Concordiae (O pôvode a ďalšom priebehu Formuly svornosti). Synoda sa odbavovala pod predsedníctvom seniora Scultetiho, ktorý, pravda, vtedy už nebol rektorom školy.[454]

Dňa 20. januára 1594 sa ujal rektorského úradu v Prešove Ján Bocatius,[455] rodom z Wetsau v Lužici (ktorého treba rozlíšiť od toskánskeho spisovateľa toho istého mena zo 14. storočia, od ktorého pochádza napr. Compendium Historiae Romanae, obsahujúci súpis významných mužov a žien).[456] Uvedený Ján Bocatius študoval na náklady rodnej obce vo Wittenbergu, kde nadobudol titul magistra. Po návrate ho na návrh svojho bývalého učiteľa M. Mikuláša Gábela pozvali dňa 20. januára 1594 do Prešova,[457] kde ho mestský magistrát vymenoval za rektora. Na odporúčanie slobodného baróna z Teuffenbachu, bývalého Melanchtonovho žiaka, v tom čase vojvodcu cisárskeho vojska v hornom Uhorsku, a Šimona Forgácsa po päťročnej úspešnej výchovnej práci ako učenec aj básnik dostal od cisára Rudolfa II. titul Poeta laureatus Caesareus a povýšili ho do šľachtického stavu. Dostal aj vavrínovú básnickú korunu s dvoma odznakmi. Jeden predstavoval dvojhlavého orla s hviezdou, druhý mesiac s hviezdou.

Pri tejto príležitosti zložil báseň, ktorú nájdeme v odpise Gymnasiologie, sectio II, kap. VIII,[458] § 8. Okrem toho napísal v elegických veršoch Syracides vel Ecclesiasticus.[459] Podobne aj jeho Hungarida obsahujú bojovné, príležitostné, svadobné, pohrebné a miešané verše.[460] Okrem diela Salamon Hungaricus napísal aj celý rad ďalších básní. Okrem školského dôchodku dostával ročné štipendium 80 zlatých. Po odchode M. Alberta Gravera z Košíc prevzal po ňom rektorský úrad.

Bocatius ospieval v Hungaridách (IV, 371) svojho kolegu (konrektora) Maximiliána Fabiniho[461] z príležitosti jeho narodenín. Pramene ho označujú ako muža veľmi vzácneho a učeného (ornatissimus et doctissimus). Fabini sa neskôr stal po Bocatiovom odchode z Prešova rektorom v rokoch 1600 — 1607. Od roku 1604 mal po ruke konrektora Melchiora Roháča, Martina Weigmanna a od roku 1608 aj Jána Cosmanna.[462]

Roku 1600[463] (?) nastúpil M. Melchior Rohatius (Roháč), rodom z Martina. Z Prešova prešiel za farára do Partizánskej Ľupče, potom do Brezna (1620), kde bol istý čas aj superintendentom. „Vir erat piissime doctus et doctissime pius“.[464] Spomedzi jeho žiakov Jakub Urbani, niekdajší mikulášsky kolega, potom dvorný rektor v Hrachove a napokon farár v spišskom Juri doznáva, že sa od Roháča naučil vznešené vedy. Zablerov Index 77. Roháč ako prešovský rektor podpísal protokol bardejovskej synody z 24. apríla 1607, čo potvrdzuje pevný dátum jeho prešovského rektorátu.[465] Jeho hypodidaskalos (pomocník, konrektor) bol v roku 1604 Martin Weigmann, rodom z Bardejova, ktorý sa tam stal o dva roky (1606) farárom.

M. Daniel Goltzius (Goltz) účinkoval od roku 1609 do roku 1613[466] v Prešove, čo dokazuje aj jeho vlastný podpis v protokole tamojšej synody z 2. júna 1609 s titulom prešovského rektora. Pre hlboké náboženské sklony ho neskôr ustanovili za farára v Prešove. Jeho meno spomína synovec Joachim Goltzius, farár v Spišskej Novej Vsi, keď sa v tom čase uchýlil pred zúriacim morom k svojmu strýcovi Danielovi Goltziovi do Prešova. Zablerov Index, 119. S jeho menom sa stretávame aj v roku 1643, lenže už v hodnosti prešovského farára z príležitosti podpísania protokolov sabinovskej synody 18. a 19. júna 1643.

Ján Cosmannus bol v rokoch 1608 — 1612 v Prešove najprv konrektorom a v rokoch 1612 — 1618 rektorom.[467] Pochádzal z Bardejova. S jeho menom sa ako s prešovským rektorom stretávame pri podpise vysvedčenia svojmu žiakovi Ondrejovi Hillešovi z Vratislavi z 9. mája 1612.[468] Čestnú pamiatku mu zanechal aj Simeon Szecsanszky, farár v Brestove v Šariši, v ktorej vysoko vyzdvihol jeho svedomitosť a učenosť. Pozri Zablerov Index ord., 62. Podobne aj jeho kolega Martin Damascenus[469] z Prešova, tamojší nemecký farár, nazýva Cosmanna veľmi rozvážnym a učeným mužom. Pozri cit. Index, 15. Cosmannus sám dosvedčuje svoje rektorské pôsobenie v Prešove podpisom na záver synody v Spišskom Podhradí v januári r. 1614.[470]

Krištof Ledvesch pochádzal zo Španej Doliny pri Banskej Bystrici. Otec Valentín Ledvesch (matka Uršula rod. Majorová) ho dal na výchovu najprv do domácej školy, kde ho vyučoval Ján Apiarius, Eliáš Tornarius a Michal Stimmelius. Po smrti rodičov sa uchýlil do Bardejova, kde po celých sedem rokov veľmi svedomite študoval. Jeho učiteľmi boli Alexander Szocovinus a Martin Weigmann (po r. 1597). Neskôr 6. júna 1616 sa zapísal na akadémiu vo Wittenbergu,[471] kde sa mu pošťastilo vyššie vedy počúvať z úst prof. teológie Leonharda Huttera, profesora morálky Baltazára Meissnera, profesora histórie Wolfganga Franzena, ďalej prof. teológie dr. Fridricha Balduina, Daniela Sennerta, profesora medicíny Jakuba Martiniho a iných významných učencov.

Po návrate do Uhorska mu priznala prešovská mestská rada hodnosť rektora, ktorú zastával sedem rokov v prospech vzdelávania mládeže.[472] Keď zložil v roku 1625 rektorský úrad, povolala ho rodina Berthotiovská za kazateľa do Bertotoviec v Šariši;[473] tu ho jednohlasne zvolili r. 1675 za farára do cirkvi ,Henricoviensis‘ (Hendrichovce).

Jeho prešovským pomocníkom bol r. 1624 Ján Mattaeides.

Cyriacus Jaroschek, inak aj Jaroschkovicz (1625 — 1629).[474] Podľa správy Martina Waxmanna pôsobil najprv ako rektor vo svojom rodisku Spišskej Novej Vsi (Zablerov Index ord., 141), odkiaľ ho povolali v tej istej funkcii do Prešova. Toto významné obdobie prešovského pôsobenia hodnotí jeho bývalý žiak Ondrej Muschius z Bojníc[475] a Jakub Fabritius z Poník v Zablerovom Indexe ord., 151. V tom istom Zablerovom Indexe (s. 187) sa spomína aj meno Daniela Fabianidesa, rektora v Spišských Matejovciach, ktorý zostavil pohrebnú reč nad Jaroschkovou rakvou.

Ján Seredi sa narodil vo Veľkom Šariši. Spočiatku vo svojej rodnej obci otváral okná vzdelanosti, milovníkom vied, neskôr zásluhou svojej usilovnosti, vzdelanosti a svedomitosti ho povolali do Prešova,[476] pretože bol hodný vyššieho postavenia. O jeho schopnostiach a usilovnosti svedčia jeho epigramy, ktoré napísal maďarskému farárovi Madarászovi v Prešove, kde vydával časť „Posvätných meditácií“ Baltazára Meisnera.[477] Keďže jeho zásluhou nadobudla prešovská škola znamenitú povesť, čo sa prejavovalo vo veľkom počte mládeže, tamojší magistrát vymenoval Serediho do sboru mestských konšelov. Bol to krásny a chvályhodný príklad, keďže školským prachom zdobil aj radnicu a mohol sa tešiť z uznania pridelenej mu vyššej hodnosti. Prešovskí poprední činitelia vedeli si skúsených školských dejateľov vysoko vážiť, aj ich odmeňovať za ich školskú lopotu.

Serediho pomocníkom bol v tom čase Adolf Lützmann, r. 1637.[478]

Jakub Jacobaei v r. 1638 — 1639.[479]

Ernest Hilarius Binner v r. 1639 — 1641.[480]

Samuel Dürner sa narodil v Sabinove[481] 27. júna 1614 ako syn Pavla Dürnera, notára kráľovského dôchodu. Študoval najprv vo Veľkom Šariši, potom v Blatnom Potoku a Levoči, najmä aby si osvojil maďarský a nemecký jazyk.

Dürner mal veľmi ťažkú mladosť. V 14 rokoch (1628) stratil rodičov a živil sa žobrotou tak dlho, až mu pre mimoriadne schopnosti poskytol podporu prešovský magistrát. S touto výpomocou sa pobral na štúdiá do Torune a do Kráľovca (Kaliningradu), aby tak širšie rozvinul svoje vzdelanie. V januári r. 1640 sa vrátil do vlasti, kde ho zapísali medzi kolegov prešovskej školy. Onedlho (v septembri 1640) mu zverili aj funkciu rektora.[482] Od roku 1645 vykonával osem rokov cirkevnú službu v Prešove až do svojej smrti.[483] O jeho skvelých osobných vlastnostiach a pôsobení M. Ján Matthaeides napísal báseň s nadpisom: Lacrimae Dominorum Collegarum et Amicorum, quas largissime excussit praematura sed tamen beatissima Analysis Plurime Reverendi clarissimi atque doctissimi Viri Domini Samuelis DÜRNERI Ecclesiastis Ecclesiae Teutonicae longe dignissimi, tribuunt M. Johannes Matthaeides (O nadšenom úspechu Dürnerovej analýzy).

Dürnerove skvelé osobné vlastnosti vyzdvihuje aj Juraj Curiani a Václav Johanides.[484]

Dürnerovým konrektorom bol Gašpar Cramer (ktorý však nie je totožný s levočským rektorom toho istého mena).[485] Dürnera aj Cramera zaznamenal banskobystrický arcidiakon M. Samuel Schröter v Indexi ordinatorum Martina Wagnera, 114. V hodnosti prešovského konrektora Dürner napísal priateľské verše pri príležitosti sobáša levočského rektora Jána Windischa.[486] V roku 1647 vyšiel v Levoči jeho spis Angelorum beneficia et Djabolorum maleficia, takisto v Levoči vyšlo r. 1643 jeho ďalšie dielo Fulmen Eperiense memorabile, quo Organo Templi Germanici jam bis tactae sunt. A napokon r. 1651 vydal Applausus vivae gentis Slavonicae Delineatio, M. Jacobi Jacobaei Pastoris Slavici Eperiensis tandem Concio.

Dürnerovým nástupcom v Prešove bol Ján Büringer (Bühringer, Biringer, Peringer, Piringer, Pihringer), rodom z Bratislavy.[487] Spočiatku pôsobil v Kremnici, stade sa cez Banskú Bystricu dostal do Prešova.[488] Zápolenie tela a ducha vyspieval v básni Klag und Troststimmen etlicher guten Freude über den tödlichen Hingang Annae Mariae Dürnerin, des Ehrwürdigen achtebahren und Wohlgeboren Herrn Samuel DÜRNERs, Wohlbestellten deutschen Praedigers in der königlichen Freystadt Eperies Grossliebsten Töchterleins, welche in fünfter Jahr ihres Alters sanft und selig entschlafen dem 1. januarii 1650, den Hochbetribten Grosseltern und Freuden zum sonderbahren Aufmerken und Trost in einen Kampfe des Fleisches und Geistes vorgestellt. Bedruckt zu Leutschau, 1659.[489]

Zanedlho sa uchádzal o notársky úrad v Modre,[490] lenže pre neschopnosť na tento úrad bol nútený prevziať konrektorskú funkciu na gymnáziu v Bratislave, kde aj zomrel.

Jeho pomocníkom[491] bol konrektor Ján Sartorius, ináč Schneider z Prešova, syn Daniela Schneidra. Vychodil školu v Prešove, ďalej pokračoval v štúdiách v Banskej Bystrici, na gymnáziu v Toruni a na akadémii v Kráľovci (Kaliningrade).[492] Keď sa svojou usilovnosťou osvedčil na konrektorskom úrade, stal sa hodným cirkevného povolania a v tej hodnosti ho 22. augusta 1649 vysvätili. Pozri Index ord. Martina Wagnera, 68. Od neho pochádza známa pohrebná kázeň na poctu prešovského rektora Samuela Dürnera, ktorý skonal 19. augusta 1653. Kázeň sa začína slovami: Letzter Ehren-Dienst.[493]

Georgius Wolffgang. Jeho meno pripisuje Torzo (hlava VIII) bez bližšieho označenia dátumu. Iné pramene ho nepoznajú.

Podľa Gymnasiologie (II, kap. VIII, § XVIII) „po odchode rektora Büringera“ stal sa prešovským rektorom M. Ján Matthaeides mladší. Jeho meno ozdobil vavrín doktora filozofie od r. 1654 vo Wittenbergu, keď tam pôsobil rektor August Buchner[494] a dekan filozofickej fakulty Kristián Bilefeld. Pozri oslavnú báseň (Carmen) Jána Hrabského v tureckom jazyku, v ktorej blahoželal Matthaeidesovi, keď dosiahol vysokú poctu filozofického doktorátu. Podobne sú známe aj chválospevy jeho priateľov In ChrIstI PhoebIm ad ALbIM (1655). Matthaeidesov otec Ján pochádzal z Moravy. Po vydaní ediktu o vypudení nekatolíkov upadol do vojenských rúk a uväznili ho v Brne. No keď prestúpil na katolícku vieru, pustili ho na slobodu. Po príchode do Uhorska znova sa vrátil k luteránskej viere a stal sa farárom v Hanborku v Šariši, kde zotrval až do smrti. Matthaeides mladší sa vzdelával aj v Prešove. Matthaeidesova vzdelanosť a ušľachtilé mravy pohli historicky vzdelaného a osvieteného sudcu Daniela Lengfeldnera,[495] že poslal Matthaeidesa so svojím synom Jánom na štúdiá do Gdanska k Abrahámovi Caloviovi. Po návrate Lengfeldnera mladšieho do vlasti sa Matthaeides uchýlil ešte do Kráľovca (Kaliningradu), odkiaľ ho pozvali do Prešova na rektorské miesto.[496]

Za jeho neprítomnosti prešovský nemecký diakon Ján Sartorius a nemecký kazateľ Juraj Curiani spoločnými silami robili nečestné príkorie a nástrahy, namierené proti Matthaeidesovi. V tom čase totiž žil v Blatnom Potoku Ján Amos Komenský, rodom z Moravy, nazývaný podľa rodnej dediny (Komna). Do Blatného Potoka ho pozvala Zuzana Lorantffyová, manželka Juraja Rákóczyho, aby reformoval tamojšie kalvínske školy. Sartorius a Curiani, Matthaeidesovi dvaja odporcovia, túžiaci po novotách, sa všemožne usilovali o to, aby Komenského, oddaného luteránskemu náboženstvu a fantastickým zjaveniam, ktorým div, že nepodľahol ilavský superintendent Joachim Kalinka, ustanovili za správcu prešovskej školy a vymenovali za rektora.[497] Že však Komenský nebol luteránom, možno súdiť z toho, že sa sústavne vyhýbal luteránskym bohoslužbám. Dokonca raz pri priateľskom rozhovore na otázku, prečo sa nezúčastňuje luteránskych bohoslužieb, mlčal a predstieral, ako by otázku nepočul. No keď na neho ďalej doliehali, konečne odvetil, že u kalvínov nachodí viac lásky než u luteránov.[498] Taký rektor nech si vraj hľadá inde svojich ochrancov. Lenže márne sa namáhali Matthaeidesovi protivníci, nezvíťazili úsilia mätežných ľudí; k tomu sa priklonil aj mestský magistrát a tak sa celková nepriazeň voči Komenskému upevnila. Napokon predsa len zvolili za rektora Jána Matthaeidesa, ktorý zabezpečil blaho školy zbožnosťou, pravoverným učením a neúnavnou starostlivosťou.

Ale Sartorius a Curiani boli aj naďalej Matthaeidesovými odporcami a nič mu neodpustili. Jeden oštep za druhým mu metali do tváre. Lež on hrdo unikal týmto sústredeným útokom oboch a napokon aj zvíťazil. „Ó vy, ktorí nosíte titul dôstojný, ale v skutočnosti ste bezbožní, nežičliví a strojcovia diablov!… ó, o čo vznešenejší je oproti vám rektor školy, ktorý premáha bezúhonnosťou života viac ako iní nenávisťou!“

Po tejto afére zostal ešte tri roky na čele prešovského lýcea. Zomrel na mor, ktorý v tom čase veľmi zúril v celom Uhorsku, a pochovali ho v maďarskom kostole.

Juraj Curiani sa narodil v Štrbe v Liptove z rodičov nízkeho stavu. Jeho otec Jakub a matka Uršula Garajová ho vychovávali v zbožnosti od útlej mladosti. Venovali však starostlivosť aj jeho vzdelávaniu. Poslali ho do rozličných miest Uhorska a Sedmohradska, aby získal literné vzdelanie a osvojil si jazyky. Prešovský senát ho poslal ďalej študovať akadémiu v Kráľovci (Kaliningrade).[499] Tam dišputoval r. 1642 za predsedníctva Christophora o primáte rímskeho pápeža. Po trojročných štúdiách ho pozvali do vlasti a pridelili prešovskej škole.[500] Po smrti farára Martina Madarásza nastúpil na jeho miesto a viedol v Prešove maďarský cirkevný zbor. Napísal rozhovor prešovskej cirkvi s nebohým Samuelom Dürnerom.[501]

Jeho nástupcom bol Andrej Horváth,[502] ktorý sústredil všetko úsilie na to, aby z ovocia jeho práce vzišla vzdelaná mládež. Horlivo si zastával povolanie až do príchodu M. Jána Bayera z wittenberskej akadémie. Keď sa M. Ján Bayer stal konrektorom, všemožne sa usiloval o to, aby Andrej Horváth zo svojho úradu vypadol.[503] Horváth, chtiac sa vyhnúť nespočetným urážkam, radšej prijal úrad mestského notára. Z nepretržitého čítania listov Calixtových a Dreierových sa klonil k synkretizmu.[504] Napísal dielo o autorite cirkevných otcov a uverejnil spis pod fingovaným menom.[505] Známa je jeho reč o obrátení Židov pred posledným súdom z r. 1658, vytlačená v Košiciach. Významná je aj jeho Dišputácia proti pápežencom o kánone Starého zákona, ktorú obhajoval proti Andrejovi Braxatorisovi z Ružomberka a ktorá vyšla tlačou r. 1656 v Prešove. Na konci tejto dišputácie je oslavná báseň M. Abrahama Eccarda, prešovského farára a inšpektora školy na počesť Horváthovu.[506]

Samuel Schröter (Sröterus) z Rožňavy, syn niekdajšieho rožňavského rektora a neskoršie prešovského arcidiakona Samuela Schrötera[507] a matky Agneše Rathovej. Bol žiakom rektora Samuela Dürnera a konrektora Gašpara Kramera. Ako mladík bol usilovným poslucháčom Abrahama Calovia na gymnáziu v Gdansku, kde nadobudol pevné základy v orientálnych jazykoch. Neskôr odišiel do Kráľovca (Kaliningradu), kde sa pilne venoval šesťročnému štúdiu (1649 — 1655) na tamojšej akadémii.[508] Keď ho pozvali do vlasti, pobudol tri roky na prešovskej škole v hodnosti konrektora (1656 — 1657) a podpísal 15. a 16. mája 1656 s Andrejom Horváthom protokol prešovskej synody. Od 10. septembra 1658 bol arcidiakonom v Spišskej Novej Vsi. Pozri Index ord. Martina Wagnera, s. 114. Napokon sa stal popredným činiteľom košickej cirkvi a podpísal r. 1668 protokol košickej synody.

Mimoriadnu pozornosť si zasluhuje M. Ján Bayer, rodom z Prešova. Jeho otec bol remeselník, farbiar zbraní.[509] O M. J. Bayerovi pozri dielo Davida Czwittingera Specimen Hungariae literatae na s. 48 a n. V roku 1659 napísal Decissiones metaphysicae vo Wittenbergu[510] a roku 1662 Ostium sive Atrium Naturae v Košiciach. Napísal aj Filum labyrinthi vel Cynosura seu Lux mentium. Posudok o Bayerových spisoch pozri u Jána Frant. Budaea v diele Introductio ad Historiam Philosophiae Hebraeorum, s. 526 a úvahu Juraja Morhofa v Polyhistorovi II, kniha I, kap. XV.[511]

Ján Bayer nasledoval zväčša vo svojich náhľadoch Komenského, a to v knihe Ostium vel Atrium naturae. Štýlove veľmi starostlivo vycibrená látka aj forma Bayerových diel bola čitateľovi ťažšie prístupná ako Komenského diela. Lenže keď pozrieme na vec zblízka, okrem vymedzených pojmov a mien nenájdeme tam nič nového, čo by vyžadovalo dôkaz.

Morhof u. d. zv. II, kniha, kap. III v článku De physica Mosaica eiusque interpretibus v § 5 takto píše: „Čo je u Komenského nejasné alebo nie dosť zrozumiteľné, to Bayer v knihe Ostium seu Atrium z r. 1662 vysvetľuje“. Prvý princíp, ktorý označuje ,massa Mosaica‘[512] vykladá v kap. I,[513] pričom rozoznáva dvojaký stav: Stav prvého tzv. všeobecného stvorenia. Druhé stvorenie označuje ako zvláštne. Prvý stav, ktorý trval len prvý deň, dnes už nejestvuje. Onen druhý stav je usporiadanie hmoty v osobitných znakoch rozličných tvarov. Tento stav prebiehal v ostatných dňoch stvorenia, trvá dodnes a prejavuje sa v osobitných vzájomne rozdielnych útvaroch vodstva, zeme, nerastov atď. Ich rozmanitosť vysvetľuje z rozličnosti základných telies. Ako telesá sú prvotné a druhotné (základné a odvodené),[514] tak sa tvorí aj hmota telies buď prvotná, alebo druhotná. Vzhľadom na teleso, ku ktorému prináleží, tvorí hmotu buďto prirodzenú, alebo nadobudnutú, trvalú, alebo pomíjajúcu.

Vychádzajúc z týchto téz Bayer stanoví axiomy, ktorými dokazuje, že hmota v spojení s duchom a svetlom utvára teleso.[515] Onú hmotu si predstavuje beztvárnu.[516] Táto hmota v podobe dymu alebo pary bola nesúvislá ako u Komenského. Bayer, axioma 14, kap. I. V axiome 16 tvorí hmota podľa Bayera na všetkých stranách sveta súvislý celok, ale hneď v axiome 17 tvrdí, že je pórovitá. Súčasne vykladá, akým spôsobom sa udržuje pokope, čo sa autorovi Gymnasiologie nevidí.[517] Ako z tejto hmoty vznikajú ostatné veci, objasňuje skôr z vlastnej predstavivosti ako podľa slov Mojžišových. Nakoľko všetky tieto náhľady uznávajú aj prívrženci peripatetickej filozofie, ba aj karteziáni a iní filozofovia, ktorí považujú za základ nejaký pasívny princíp — teda buď chaotickú masu Mojžišovu, alebo z nej sa utvárajúcu prírodu ako Bayer, prípadne ako peripatetici, lebo atómy ako Demokritos — čo všetko je jedno a to isté.[518]

Bayer uznáva, že iný základ,[519] a to prírodu tvorivú (natura fabricans), kam zahrnuje Boha (Deus Mosaicus), oživujúceho ducha (plasmotere, t. j. princíp tvorivosti — v texte azda z neznalosti veci je nesprávne uvedený termín: psalmator), ako aj vonkajších činiteľov. Rozlišuje teda vonkajších činiteľov od oživujúceho ducha. Na tomto mieste naskrze nekráča Bayer v šľapajách Mojžišových, pretože nevedno, aké dôvody ho viedli k tomu, aby rozlišoval vonkajších činiteľov (čiže ploditeľov) od vlastného životného ducha. Z vonkajších činiteľov utvára iného vonkajšieho činiteľa (ploditeľa), ktoréhokoľvek jednotlivca v určitej podobe. Oživujúci duch podľa neho je buď sám osebe (solitarius), čiže celkový (totalis), ktorý bez spolupôsobenia (súčinnosti) druhého je dostačujúcou spolupríčinou samého seba. Nové indivíduá môže rozplemeňovať a rozmnožovať semenami.

Čiastočný duch bez prispenia druhej príčiny nie je schopný tvorivej činnosti. Ďalej tvrdí, že oživujúci duch má svoj pôvod v pohybe ducha svätého nad prahmotou Mojžišovou. V tomto dôvodení skrsla jeho nová myšlienka (nepravda). Pretože v knihe Mojžišovej sa píše len o jednom duchu, načim pod tým rozumieť onoho ducha svätého čiže ducha sveta, ktorý či povstal vznášaním sa, alebo inakšie, nie je isté zo zjavenia, ale ani nemôžeme pochopiť, ba ani sám Bayer to nedokázal definovať (určiť, vymedziť).

Všesvetový duch života prejavuje svoju činnosť v osobe stvoriteľa konečných bytostí a utvára telesné prirodzenosti podľa predurčených ideí. Ťažko však zistiť, kto formuje oné idey, podľa ktorých tvorí uvedený všesvetový duch? Azda to činí Boh? Keď áno, potom je na stvorenie všetkých vecí potrebný osobitný zásah boží, a tak aj ich tvary pochádzajú od Boha. Akže sú idey formulované od samého činiteľa (tvorcu), predpokladá sa na tento čin rozumovosť.

Táto tvorivá príroda, ktorú Bayer nazýva duchom oživujúcim, je buďto vnútorná a bezprostredná, alebo vonkajšia — sprostredkujúca. Vnútornú a bezprostrednú nazýva životný duch (vánok), alebo duch života, ktorý sa vyznačuje rozumovosťou. Duch života je činný a všetko preniká, je hybnou pákou každého telesa, všetko usporaduje a formuje. Bayer nazýva tento životný duch aj Palasticus, ktorý vzhľadom na subjekty mnohostranne rozdeľuje podľa množstva bytostí. Tým, že onen vnútorný duch má tvorivú moc, ho nazýva plasticus. Prečo sa treba opierať aj o iné príčiny?

Onen duch života je buď všeobecný (univerzálny), alebo čiastočný, špecifický, resp. aj individuálny. Iný životný duch je mu prírodou stvorený a večný, ktorý počína s telom a trvá, iný je prichodiaci a pomíjajúci, ktorý vchádza do tela zvonka a spája sa s vrodeným duchom. Bayer rozlišuje ducha prvotného, ktorý zachováva telesá v tom stave, aký mali vo chvíli stvorenia. Iný je duch života nad nebom, totiž duch vody nad nebom, duch vôd vznášajúcich sa nad nebesami. O tomto náhľade autor Gymnasiologie pochybuje.

V prvom rade o „samotných vodách nad nebesami“ sa vyskytli rozličné mienky. Jedni si pod tým javom predstavujú mraky, iní zasa ohromný príval vodstva nad nebesami a hviezdami, celkom podľa Mojžišových slov.

Bayer ďalej zdôvodňuje existenciu života, pod čím si myslí ducha ktorejkoľvek hviezdy, ktorý je rozptýlený po celej hmote hviezd. Iný duch je, ktorý tvorí podstatu všetkých prvkov (elementarius, substanstificus), ktorý prebýva a oživuje jednotlivé prvky. Iný je duch elementarius spiritus modificativus, duch, ktorý prebýva v chemických prvkoch a utvára tvary telies.[520]

Je ešte aj duch života tzv. semenalis, ktorý po všetkých predmetoch prírody rozsieva životnosť svojho ducha.[521] Toto isté tvrdia aj peripatetikovia, i keď ich Bayer odmieta. Hoci sa Bayer v kap. 2, axioma 21, úspešne usiluje ukázať, v čom sa odlišuje učenie peripatetikov od jeho učenia, predsa je to málo a sú to veci už menej závažné. Až na to, že Bayer upiera telesnosť svojim duchom, ale hovorí, že sú pravej duchovnej podstaty, odlišní od anjelov a ľudskej mysle podľa stupňa. V tomto náhľade väzí už niečo nové a v učení fyzikov neslýchané. Ostatné jeho odlišné náhľady sa opierajú skôr o slová Mojžišove. Tomuto duchu ďalej pripisuje všetku pôsobivosť v telesách, medzi nimi aj kvasenie (fermentatio).[522] Toto pôsobenie rozvádza široko podľa svojich zásad.

Tretí princíp, totižto svetlo,[523] je podľa Bayera prostredníkom medzi hmotou a duchom, pokladá ho za univerzálny nástroj pre všetky funkcie ducha a vlastnosti hmoty (adoptationes). Toto svetlo delí na pôvodné, čiže univerzálne a na svetlo vzniknuté (orta) čiže characterisata. Jeho úlohu a činnosť vidí Bayer v pohybe (agitatio) a chvení (vibratio), ktorú iní pripisujú skôr duchu. Toto svetlo činí buď kmitavé, ktoré sa pohybuje z vnútra tela k periférii. Táto vibrácia je farba. Iný je pohyb intravibračný, ktorý sa pri vstupe do tela pohybuje dnu, do centra tela, kde spôsobuje chlad.[524]

Toto tvrdenie budú napádať azda mladší filozofi, ktorí všetku prirodzenosť svetla vidia v pohybe telies a svetlu nepripisujú nijakú substanciu. Toto vnútorné svetlo vzhľadom na subjekt delí Bayer takmer tým istým spôsobom, ako rozdelil hmotu a ducha. Lebo skutočne nijaká potreba nás nenúti zaradiť svetlo medzi základné princípy telies, Bayer pripísal všetky tie špeciálne činnosti duchu. Ako aj posledná axióma kapitoly 3 hovorí, že od svetla pochádza usporiadanie a poriadok celého sveta,[525] čo už Bayer o životnom duchu tvrdil prv v kap. 4 — 9.

Bayer predkladá ešte ďalšie pojmy ako princípy.

V kapitole 4[526] píše o prírode riadiacej, čiže o idei, ktorá utvára prirodzené dary. Toto všetko predpokladá rozumové schopnosti v duchu života a spadá skôr do oblasti metafyziky ako fyziky. Sú totiž akési spôsoby vecí alebo najvšeobecnejšie stavy, ktoré sú založené skôr v mysli človeka než v reálnej prírode.

V kapitole 5[527] píše o prirodzenosti „sigillata“, opečatenej, ktorá nesie pečať alebo črtu vlastností telies. Je to charakter, ktorý telesá rozlišuje a určuje. Tu hovorí o tvaroch hmoty a o útvaroch (konfigurácie) prirodzených telies. Z tohto nutne nasleduje, že samotná skladba prirodzeného telesa sa určuje vonkajšou formou. Podľa toho kladie ďalší princíp, okrem už troch známych; hmoty, ducha a svetla. Teda tu je forma skôr spoluutváranie (configuratio), čiže dispositio určitej časti troch princípov, totiž tvaru hmoty, sústredenie (concentratio) ducha a pravá miera (temperamentum) svetla v jednote a vzájomnom prenikaní. Preto u Bayera forma nie je nič iné ako akési poznanie a pojem o veciach, ktorá však nemá realitu.

Kapitola 6 hovorí o daroch (vlastnostiach) čiže prirodzených ozdobách a ústrojoch,[528] pod ktorými menami rozumie vlastnosti a usporiadanie, buď schopnosti prijaté, alebo vštepené, ktoré sú jednaké pre všetky telesá. Tieto vlastnosti nadobúdajú telesá od všetkých troch princípov — od ducha, svetla a hmoty. Od hmoty dostávajú rozpínavosť, priestorovosť, obmedzenosť, tvar, spojitosť, vzájomný styk a polohovosť. Prijímané schopnosti hmoty sú rozťažiteľnosť, rozpínavosť, omedziteľnosť (ohraničiteľnosť), tvárnosť, schopnosť spájať sa s druhým a polohovosť. Tieto úvahy pokladá autor Gymnasiologie za talafatky (nugae). Hmota sa správa totižto pasívne, sama o sebe nie je schopná činnosti, všetko v nej činí duch alebo svetlo, prípadne oboje. Menované schopnosti hmoty sú iba neurčité slová. Podľa toho by každé teleso malo život, poznanie, múdrosť, apetít, činnosť — čo je nezmysel. Teda všetky prirodzené telesá by boli rozumové — aj zvieratá.

O ostatných spojených vlastnostiach, ktoré utvárajú bytosť, podstatu, počet, miesto atď., patrí sa povedať, že náležia skôr do oblasti dialektiky a metafyziky ako do filozofie prírody.[529]

V kapitole 8[530] hovorí Bayer o prirodzených živloch podnecujúcich a hýbajúcich sa, totiž o láske a odpore, o vášniach a úteku, ktoré opäť predpokladajú svojho rozumového ducha. Tieto výroky v prírodných vedách, ako útek pred prázdnotou (ide o prekonanú teóriu horror vacui vo fyzike, hoci Toriccelli túto myšlienku vyvrátil), antipatia a sympatia, magnetizmus — sú len nezmyselné slová, odkrývajúce viac rúško nevedomosti. Také pojmy môžu používať skôr básnici ako vedci.

V kapitole 9[531] hovorí Bayer o živloch (naturae) združených, teda o spiknutiach a nepriateľoch prírody.

*

Hoci bol Bayer mimoriadne nadaný, bol veľmi rozvláčny pri svojich prednáškach. Trvalo to dva roky, čo rozoberal na prednáškach v prešovských školách problém: An bruta sunt racionalia (Či sú rozumné zvieratá). Za všeobecného odporu vtedajších spisovateľov takmer celú Históriu prírody (Historia naturalis) od Wolfganga Frantzia doplnil komentárom, v ktorom bránil náhľad, že zvieratá majú primeraný rozum. Týmto náhľadom vzbudil proti sebe veľký odpor poslucháčov aj verejnosti.[532] Aby túto averziu voči sebe oslabil, pozval r. 1662 na skúšky mládeže občianstvo celého mesta a to formou básne, ktorá je uvedená aj v Rezikovej Gymnasiologii, sectio II, cap. X, § 23.[533]

*

M. Isac Czabanio promoto ad dignitatem Professoris, M. Daniel Jambicius subrectoris officum gessit (V dobe, keď M. Izáka Cabana vymenovali za profesora, zastával funkciu podrektora M. Daniel Jambicius).

Carmen famosum in Eccardum. (Potupná báseň proti Eccardovi.)

Epilogus Orationis (Záver reči).[534]


[443] Jediný martinský exemplár, ktorý mi bol dosiahnuteľný, má v tejto stati veľké medzery. Chýba tam z hlavy VIII. koniec, § 23, a celá hlava 24 až 26. Podobne z hlavy IX, § 1 až 26. — Exemplár SAV a wittenberský sa o prešovskej škole vôbec nezmieňujú. Medzery čiastočne doplňuje bratislavské Torzo v sectii II, hl. 8 (s. 16 n.), hlava 9 (s. 19 n.), hlava 10 (s. 21 n.) a hlava 11 (s. 22 n.), ako aj dejiny prešovskej školy z pera Jozefa Hörka, Az eperjesi ev. ker. Collegium története a iné novšie historické pramene.

[444] Odpis básne v Gymn. II, hl. 8 (martinský exemplár označuje nesprávne caput X), § 3 v poznámke.

[445] Odpis Listu Martina Luthera v Gymn. II, hl. VIII, § 3. Podpis: Martin Luther Doct. manu propria. — List odpísal prvý Severín Sculteti v diele Hypomnema z r. 1599, § III, s. 20.

[446] Joachim Leibitzer, farár v Starej Lešne, uverejnil svoje správy v diele Verzeichnisse etlicher geschehener Dinge v chronologickom postupe v 16. stor. — Ako to bolo aj na iných uhorských školách, v tej dobe vyššie vedy vyučoval rektor a učitelia učili žiakov v nižších školách elementárne predmety.

[447] Tak Hörk III, 332. — Torday študoval vo Wittenbergu, kde sa podľa traktátu Petra Lascovia (De Homine, magno illo naturae miraculo — O človeku, o onom veľkom zázraku prírody z r. 1585) a Bartholomaeidesa 13 dal zapísať v r. 1539. Okrem obvyklých vied študoval aj medicínu. Sám Melanchton odporúčal Tordaya Petrovi Perényimu v liste z 27. marca 1545, označujúc ho „vir honestissimus, non solum in lingua latina et graeca, sed etiam in doctrina ecclesiastica praeclare eruditus“ (muž neobyčajne vážený a značne vzdelaný v latinčine, gréčtine a cirkevnej vede). — List odpisuje Ribini I, 64 n. Keď sa Torday vrátil z Nemecka, stál na čele prešovskej školy v rokoch 1550 — 1556, lenže čoskoro nastúpil do verejných služieb. Rektorský úrad viedol „insigni cum laude“ (s vynikajúcou slávou), ako to dosvedčuje Ján Bocatius v Hungaridos 190 básňou uverejnenou aj u Ribiniho II, 414. — Pozri aj Horányi III, 442.

[448] Hörk III, 331 n.

[449] Jakub Melzer z Prešova študoval v Prešove a v Kežmarku. V r. 1575 ho ordinovali vo Frankfurte nad Odrou a po diakonáte v Stangerne a Haggenbergu študoval vo Wittenbergu od 6. marca 1566. — Bartholomaeides 47, Klein I, 351, pozn. 294, Hörk, 332 n.

[450] Gymn. II, hl. 8, § 5, Hörk, u. m., Narodil sa v Poprade, na štúdiá vo Wittenbergu sa zapísal 31. mája 1555, najprv bol rektorom v Kežmarku a Prešove, neskôr tam prevzal úrad mestského senátora (Genersich II, 145). Podľa Bartholomaeidesa 29 sa vrátil r. 1566 do Wittenbergu a predtým než sa stal rektorom v Kežmarku, rektoroval istý čas v Gratzu v Štajersku.

[451] Hörk III, 332. Rodom z Banskej Bystrice, študoval v Toruni. MEEE, 81 n.

[452] Pozri aj Torzo II, hl. 8, § 16.

[453] Severin Sculteti podľa jedných pochádzal z Lehoty nad Rimavicou, podľa Wallaszkého 115 z Dolnej Strehovej. Jeho otec Peter bol celkom nemajetný. V Prešove bol v r. 1589 konrektorom, v r. 1590 rektorom. Stade ho povolali v r. 1591 do Bardejova, ale čoskoro sa dal ordinovať v Štajerskom Hradci. Zomrel 30. júna 1600. — Hornyánszky 11 v pozn., Fabó II, 11 a I, 62 v pozn. Jeho diela uvádza Riznerova Bibliografia V, 45.

[454] Pozri aj Torzo, hl. 8, s. 16 n.

[455] O Jánovi Bocatiovi pozri stať o košickej škole, s. 263 n.

[456] Ide o asociačnú zmienku o Jánovi Bocacciovi, autorovi Decameronu.

[457] Hörk III, 333 zaraďuje Gabelovo pôsobenie v Prešove do obdobia rokov 1594, keď 11. mája 1599 prešiel do Košíc.

[458] Báseň odpisuje aj Horányi 54. O jeho voľbe — v konkurencii viacerých uchádzačov — rozhodovali jeho osobné vlastnosti „pietas et eruditio“ — zbožnosť a učenosť, ako prezrádza jeho vokátor. Jeho kladné vlastnosti priťahovali do Prešova veľa študentov, až z južného Uhorska.

[459] Syracides vel Ecclesiasticus Jesu, filii Sirach, Paraeneses… versibus elegiacis redditae per M. Johannem Bocatium, Wetschariensem. P. L. Scholae iam Epperiensis… Rectorem… Wittenberg 1596. Dielo venoval barónovi Krištofovi Teuffenbachovi s predslovom Aegidia Hunnia, doktora teológie.

[460] Hungaridos Libri Poematum quinque, quorum continet 1. Martialia seu bellica, 2. Encomiastica, 3. Nuptialia, 4. Miscellanea, 5. Sepulchralia. Barthae excudebat Jacobus Klöss 1599. — Ostatné Bocatiove diela pozri Matiáš Bel, Adparatus ad historiam Ungariae, Posonii 1735, s. 317 a Klein I, 36, pozn. 83.

[461] Collega Maximilianus Fabini pôsobil v r. 1596. — Torzo s. 16. — Verše napísané v deň vinobrania odpisuje Gymn. II, hl. 8, § 9.

[462] Hörk, u. m., Hornyánszky 54.

[463] Tak poznamenáva Gymnasiologia, u. m., § 10, aj synopsa, kým Hörk, u. m., datuje Roháčov pobyt v Prešove na rok 1607 — 1608. — Melchior Roháč bol otcom Jána Roháča, pozri o ňom stať o škole v Brezne, s. 249. Melchior Roháč študoval vo Wittenbergu od 15. februára 1599 počas rektorátu dr. teológie Leonharda Huttera a dosiahol tam aj hodnosť magistra filozofie. — Bartholomaeides 102. Pri výchove mládeže si získal nemalú zásluhu, ako dosvedčuje Ján Commetanus z Liptova, rektor v Liptovskej Mare, v Index ordinatorum Martina Wagnera 32.

[464] Fabó I, 27. ho charakterizuje ako človeka vzdelaného a schopného viesť s príslušnou vážnosťou verejné záležitosti. Hoci trpel nevyliečiteľnými chorobami, bol obdarený vzácnymi duchovnými darmi a oplýval nezištnou láskou ku svojim zverencom, ako to vysvitá z listu z 9. mája 1622 martinského farára Ondreja Carbonaria. Jeho chabé telo podľahlo moru 19. septembra 1622. Roháčovým konrektorom bol Daniel Goltz. — Tomáš Dorothicius v Diariu s. 57, Klein II, 427 n , Hörk, u. m.

[465] Ešte 16. júna 1608 na venovacej listine Petrovi Urbanovi sa podpísal ako prešovský rektor, zvolený a vysvätený služobník tamojšej cirkvi. — Gymn. II, hl 8, § 10.

[466] Podľa Hörka, u. m , r. 1608 — 1612.

[467] Torzo hl. 8, s. 16 a Hörk, u. m.

[468] Zväzok rukopisných listov II, 328, v odpise Gymn. II, hl. 8, § 12.

[469] Meno kolegu Martina Damascena z Prešova spomína okrem Gymn., u. m., § 12 aj Torzo, hl. 8, s. 16. — Študoval v Prešove u Jána Bocatia, M. Max. Fabiniho a M. Melch. Roháča, pokračoval v Košiciach a Bánovciach, končil vo Wittenbergu. — Hörk III, 363. Miesto druhého kolegu zastával František Papi a miesto subrektora prešovský rodák Ondrej Sprieth, absolvent strasburskej akadémie, kde študoval päť rokov, subrektorský úrad vykonával v Prešove v rokoch 1612 — 1617, potom prevzal diakonát v Sabinove. Zablerov Index ordinatorum 8.

[470] Gymn., u. m., uvádza po Cosmannovi Samuela Dürnera v r. 1640 (§ 13), Krištofa Ledveša v r. 1624 (zrejmý omyl v § 14), Cyriaka Jaroskovitza v r. 1630 (§ 15), Jána Serediho v r. 1637 (§ 16), M. Jána Birmingera v r. 1650 (§ 17).

[471] Bartholomaeides 122.

[472] Ledveš pôsobil v Prešove v rokoch 1618 — 1625. — Hörk III, 333. Synopsa prešovskej školy uvádza rok 1624 (cit. m.).

[473] Klein II, 352 n. odvolávajúc sa na Zablerov Index ord. s. 12, č. 85.

[474] Hörk, u. m., kým Torzo uvádza rok 1630. Narodil sa vo Spišskej Novej Vsi.

[475] Ondrej Muschius bol farárom v Habžanoch. — Gymn., u. m., § 15.

[476] Seredi pôsobil v Prešove v rokoch 1629 — 1637. — Hörk, u. m., synopsa u. m. § 16, Torzo, u. m. — Hornyánszky 54 udáva rok 1635.

[477] Odpis básne, pod ktorou je podpísaný ako prešovský rektor, pozri v Gymn. II, hl. 8, § 16.

[478] Torzo, u. m., Podľa Hörka III, 363 roku 1634/35.

[479] Iba podľa Hörka, u. m., hoci Hornyánszky, u. m., kladie Jacobaeiho účinkovanie na rok 1630. Neskôr bol v Prešove kazateľom slovenskej cirkvi. Torzo kladie jeho miesto v Prešove až po Sam. Dürnerovi a Ernestovi Binnerovi. Jeho činnosť v Prešove dosvedčuje žiak Mikuláš Žirko z r. 1639 (Zablerov Index ord. 192, č. 25) a Ján Dennchern (Index ord. Martina Wagnera s. 29, č. 22.). — Jeho diela uvádza Klein II, 254 a Horányi II, 194. Otec Jakuba Jacobaeiho bol z Kutnej Hory a bol svojho času kazateľom v kostole sv. Michala v Prahe. — Klein u. m.

[480] Hörk, u. m . — V r. 1642 odišiel z Prešova do Banskej Bystrice (Gymn. II, hl. 17, § 18), od r. 1652 bol farárom v Brucku na Žitnom ostrove, neskôr v Trnave. (Fabó III, 225, Hornyánszky 54). Konrektorom bol v Prešove Samuel Dürner, subrektorom v r. 1640 Ján Polani. — Hörk III, 366.

[481] „Cibiniensis“ — rodom zo Sabinova — píše jasne Gymn., u. m., § 13, a Matrika superintendenta Martina Wagnera, Matricula Martini Wagner Bartphae ordinatorum na s. 28, č. 4. — Klein I, 45 vkladá Dürnerovo rodisko do Bardejova, odvolávajúc sa na obsah pohrebnej kázne pri jeho úmrtí, ktorú predniesol tamojší kazateľ Ján Sartorius a ktorá vyšla pod titulom Letzter Ehrendienst v Levoči. V nej sa Bardejov uvádza ako Dürnerovo rodisko.

[482] Hörk, u. m., uvádza, že Dürner rektoroval v rokoch 1641 — 1648, kým Gymnasiologia, u. m., v § 13 datuje správnejšie od r. 1640.

[483] Matricula Martini Wagner, s. 28, č. 4, podľa ktorej Dürnera v novembri 1645 zvolili za kazateľa a v tom istom roku ho 12. novembra ordinovali v Bardejove. Zomrel 16. augusta 1653 ako 39-ročný. — Klein I, 47.

[484] Oslavné básne pri Dürnerovej smrti pozri u Kleina I, 48, pozn. 56.

[485] Gymn. II, hl. 15, § 13. Podľa Torza, hl. VIII, Cramer pôsobil v Prešove vo funkcii kolegu v rokoch 1640 — 1644.

[486] Stať o levočskej škole v Gymn. II, hl. 15, § 29. — Odpis v stati o prešovskej škole, u. m., § 13.

[487] Dňa 14. apríla 1631 dal sa Bühringer zapísať na univerzitu vo Wittenbergu v období rektorátu dr. teológie Wilhelma Leysera. — Bartholomaeides 34.

[488] Bühringer pôsobil v r. 1637 v Kremnici (Gymn. II, hl. 7, § 8), podľa Hornyánszkeho 104 v r. 1643. Stade prešiel do Banskej Bystrice ok. r. 1640 (Gymn. II, hl. 17, § 17), čo však text Gymn. v stati o prešovskej škole neuvádza, a potom len do Prešova, kde pracoval podľa synopsy prešovskej školy v kap. 8, § 17, r. 1650, podľa Hörka, u. m., v r. 1648 — 1651, podľa Torza v r. 1648 — 1650. Jeho subrektorom bol M. Ján Rheinhold v r. 1648. — Hörk III, 366 n.

[489] V r. 1669 vydal Propempticum, quo Virum C. Dominum M. Eliam Thomae, Poetam laureatum Notariumque Caes. Publ. Gymnas. Poson. valedicentem prosequitur, Posonii 1669. — Klein I, 126, pozn. 121.

[490] Bühringer bol vo vedách, ktoré prednášal, údajne veľký ignorant. Preto sa dobrovoľne vzdal školského povolania a odišiel do Modry za mestského notára, ale aj tam ho pre zneužívanie úradnej moci zosadili. Napriek tomu ho povolali späť za konrektora do Bratislavy. — Klein, u. m. — Prešovský profesor Samuel Matthaeides podal o ňom vo svojej reči na rozlúčku takýto úsudok: Fuit rudis artium, thersites patronorum et affirmabat, circumspectos, prudentes, sapientes eos dici, non quod sint, sed quod esse debeant (Nevzdelaný vo vedách, hanobiteľ patrónov a tvrdil o nich, že sa nazývajú obozretní, rozumní a múdri, no nie preto, že sú skutočne takými, ale preto, že by takými mali byť). Klein, u. m.

Citované miesto vysvetľuje a pravý historický zmysel mu dáva Dr. Ján Mikleš nasledovne: Posudok citovaný podľa Kleina o Bühringerovi, že bol „nevzdelaný vo vedách“ (rudis artium), neobstojí z objektívneho hľadiska. Z Bühringerovej obrany novej metódy jazykového vyučovania v Kremnici, kde ho napádal kremnický scholarch a notár Zachariáš Müller a iní školskí patróni, vysvitá, že novú metódu nevymyslel on sám teraz (v r. 1642), ale že túto šťastne objavili „veľmi učení a slávni učitelia na vysokých školách v Nemecku pred 20 rokmi“ (pozri Archív mesta Kremnice č. 44). Ak spojíme toto Bühringerovo tvrdenie o pôvode novej didaktiky so slovami z Komenského Vlastného životopisu, kde si Komenský spomína na slová, ktorými ho v r. 1653 pozývajú do Blatného Potoka: „Keby si bol sem prišiel pred 30 rokmi, bol by si videl skytskú špinu; ale pán Alsted, Piscator a Bisterfeld vyčistili to najhoršie, ostatné zmyješ ty“ (Komenský-Hendrich, Vlastní životopis, s. 100), potom nás tieto tvrdenia privádzajú k záveru, že Bühringer tu myslel na Alstedov vecný encyklopedizmus a Ratkeho zdôrazňovanie materinského jazyka pri výuke latinského jazyka.

Bühringer poznal tento nový prúd, ktorý smeroval k didaktickému realizmu, ale tak v Kremnici, ako aj v Prešove narážal na konzervativizmus patrónov školy. Preto týchto patrónov mohol kritizovať, no zato ho ešte nemožno nazvať „rudis artium“. Veď je predsa známe, že z Prešova odchádza do Bratislavy, a tam sa kládol dôraz na „kvalifikovanosť“ učiteľských síl. Možno však pripustiť, že novú didaktiku obraňoval priveľmi temperamentne. — Pozri Hlatky József — Schröder Károly: A Körmöczbányai középiskola története, Budapest 1895, s. 46 n.

[491] Hörk III, 363 zaznačil ešte konrektora Juraja Curianiho v r. 1650.

[492] Zápis v tamojšej matrike znie: „Johann Sartorius, Eperiensis Ungarus, 4. 10. — 13. Maij 1639, rect. Rheinhold von Derschau, iuris utr. dr.“ — Ružička, Ped. zborník V, s. 122, bod 46. V Prešove bol konrektorom v rokoch 1648 — 1650. — Torzo, hl. 8, synopsa Gymn. II, hl. 8 (nie 10), § 17.

[493] Odpis v Gymn., u. m., ku koncu.

[494] Profesor humanistických vied, poetiky a elokvencie a rektor wittenberskej akadémie v r. 1654. August Buchner (1591 — 1661) je uvedený u Bartholomaeidesa 148, ale meno Jána Matthaeidesa v zozname tamojších študujúcich nejestvuje.

[495] Ján Lengfelder, Ungarus, sa zapísal v Königsbergu na štúdiá 5. apríla 1641. — Ružička Ped. zborník V, s. 125, č. 111. — Mathaeidesovo meno sa ani tu nevyskytuje.

[496] Mag. Johann Matthaeides, Moravus (aj Matthaejenczy) pôsobil v Prešove v rokoch 1651 — 1654 s konrektorom Jurajom Wolfgangom (od r. 1652 študentom v Kaliningrade. — Ped. zborník, u. m., č. 61), Leonhardom Fabinim (od r. 1653 — pozri Klein I, 127 v pozn.) a subrektorom Václavom Johannidesom (od 1653). — Torzo, u. m., Hörk III, 363.

[497] S Komenským sa malo údajne o tejto záležitosti viackrát rokovať. — Hörk I, 61, pozri Kvačala, Niekoľko slov o Ladiverovi v Archive pro bádání o živote a díle J. A. Komenského, zošit VI, 1923; ďalej A. L. Munyay v Programe prešovského kolégia z r. 1834, Ľud. Frenyó, Prečo Prešovčania nepozvali J. A. Komenského za rektora kolégia v Zborníku prác prof. evanj. koleg. gymnázia v Prešove, 1940, s. 164 — 166, kde je uvedená aj ďalšia literatúra. Porovn. Ružička, Eliáš Ladiver 62.

[498] Proti Komenskému bol maďarský kňaz Martin Madarász, ktorý využil Komenského výrok proti luteránom ako argument, aby ho nezvolili za rektora. — Ružička, Eliáš Ladiver 62, pozn. 198 a hore uv. literatúra.

[499] Zápis v matrike: Georgius Curiani, Ungarus Julio 1645, Caspar Perbandt. — Ružička v Ped. zborníku, u. m., č. 96. — Jeho dišputácia mala názov: De primatu Romani Pontificis, 1642.

[500] Curiani bol konrektorom r. 1650; od r. 1653 bol rektorom. — Torzo II, hl. 8; synopsa Gymn. II, hl. 8, § 19 udáva rok 1654.

[501] Dialogus Ecclesiae Eperiensis cum Defuncto D. Sam. Dürnero. — Gymn. II, hl. 8, § 19. Synopsa Gymn., u. m., udáva rok 1653. Odpis Dialógu v Gymn., u. m., a u Kleina I, 49, pozn. 56.

[502] Andrej Horváth bol v r. 1652 rektorom v Trenčíne (Gymn. II, hl. 21, § 25), potom pôsobil v Prešove v rokoch 1656 — 1662, ako to uvádza Torzo, u. m., a Hörk III, 334, ale Hornyánszky 55 datuje r. 1651 a synopsa Gymn., u. m., r. 1657. — Jeho konrektorom bol M. Samuel Schröter a Leonhard Fabini. Po Schröterovi nastúpil Daniel Jambicius; v r. 1660 sa kolega M. Ján Bayer stal druhým konrektorom, subrektorom bol vtedy Jakub Röser.

[503] Gymn., u. m., § 20 poznamenáva v synopse k Horváthovmu menu: „exosus factus patronis et discipulis“ — nenávideli ho patróni a žiaci. Vo svojej nenávisti voči Horváthovi napísal raz Bayer na školské dvere distichon:

Cur schola vilescit? cur tempora perdit iuventus?
Rector ineptus obest, rector ineptus adest.
(Prečo upadá škola? Prečo mládež márni čas?
Tu neschopný rektor úraduje, neschopný rektor tu pôsobí.)

Pozri aj Klein I, 8, Hornyánszky 55.

[504] Synkretizmus bol smer pokrokových teológov, ktorí sa usilovali povznesením sa nad dogmatické škriepky o zlúčenie evanjelických cirkví. Na čele tohto hnutia stál Juraj Calixt (1586 — 1656), prof. teológie v Helmstädte. Jeho vášnivým odporcom bol wittenberský prof. Abraham Calov. — Calixtovým spolubojovníkom bol Kristián Dreier, prof. teológie v Kaliningrade (umrel r. 1688).

[505] Dissertatio de authoritate Patrum ecclesiae. — Ďalšie spisy v origináli: Oratio de Judaeorum ante novissimum diem conversione futura, Eperiensini habita, Cassoviae 1658. — Disseratio de canone scripturae sacrae veteris testamenti, respondente Andrea Braxatore Rosebergensi. Eperiensini. Ďalšie Horváthove diela pozri u Kleina I, 8, pozn. 12.

[506] Časť básne odpisuje Gymn., u. m., § 20.

[507] Samuel Schröter bol rektorom v Rožňave v r. 1628. — Gymn. II, 20, § 9.

[508] Zápis v matrike v Kaliningrade: „Samuel Schröterus, Rosnavo Pannonius, aprili 1649“ v období rektorátu Gašpara Perbandta. — Ružička, Ped. zborník, V, 125, č. 115.

[509] Ján Bayer pôsobil ako rektor v Prešove v rokoch 1662 — 1666. Torzo u. m. a Hörk III, 334.

[510] Bayer sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 23. septembra 1653, keď bol tam rektorom Godofred Svedo. — Bartholomaeides 148. Študoval tam šesť rokov, t. j. do r. 1659. štúdium mu umožnil prešovský mestský senát, so zreteľom na jeho mimoriadne schopnosti. Vo Wittenbergu študoval filozofiu, matematiku a teológiu. Dosiahol hodnosť magistra a adjunkta filozofie, čo mu otvorilo brány akadémie. — Czwittinger 48 n. Tam sa oboznámil s pokrokovými doktrínami Petra Rama, Vivesa, Campanellu, Daniela Sennerta a iných. Ako adjunkt sa zúčastňoval vo Wittenbergu početných dišputácií v r. 1658 — 1659. Už vtedy Bayer zaujal negatívny postoj k scholastike, ktorá sa práve tam ortodoxne udržiavala. Iste ho mohutne ovplyvnili Baconove a Komenského diela, s ktorými sa Bayer oboznámil vo Wittenbergu. Svoj odklon od scholastiky vyjadril v predslove svojho diela Lux mentium (Phaen. VIII, § 2) slovami: ad illud veni, et viros excellentissimos atque clarissimos audiens, horum nihil audire poteram. Cogitavi me deceptum ac delusum (k tomu som došiel pri počúvaní najvynikajúcejších a najslávnejších mužov, takže som sa od nich už nič nové nemohol dozvedieť. Myslím, že som bol ošialený a podvedený).

[511] Bayerove spisy uvádza Klein I, 10 n., Czwittinger 48 n., Horányi I, 151 n., Szabó-Hellebrandt s. 270, 275, 747, časť 1, s. 624 n., 639 n. a i. Najnovšie spracoval jeho život a diela z hľadiska marxisticko-leninského Stanislav Felber v diele Ján Bayer, slovenský baconista XVII. stor.

Ján Frant. Buddaeus v diele Introductio ad Historiam Philosophiae Ebraeorurn, 256 sa takto vyjadruje o Bayerovi: „Bayerovo meno je nezrozumiteľné, ale jeho diela prezrádzajú nevšedný talent.“ Sčasti sa vo svojej literárnej činnosti zapodieva fyzikou, sčasti logikou. O fyzike píše predovšetkým v diele Ostium vel Atrium Naturae ichnographice delineatum, i. e. Fundamenta interpretationis et administrationis generalis, ex mundo, mente et Scripturis jacta. Cassoviae, 1662.

Logikou sa zapodieva v diele Filum Labyrinthi, vel Cynosura, seu Lux mentium universalis, cognoscendis, expendendis et communicandis universis rebus accensa. Cassoviae 1663.

V oboch dielach sa značne odchýlil od zaužívanej a vyšliapanej cesty. V diele Cynosura nasleduje Bacona Verulamského a zostruje logickú vedu, aby neslúžila neplodným špekuláciám, ale aby opierajúc sa o celkom jasné dôkazy rozširovala nové vedecké poznatky.

V diele Ostium sa pokúša o celkom nový filozofický smer, ako bol obvyklý vo vtedajšej dobe. Pripúšťa totiž tri princípy, ktoré vedú k mozasickej (Mojžišovej) filozofii — hmotu, ducha a svetlo. V tej veci súhlasí celkom s Komenským, no od Aristotela a scholastickej filozofie sa celkom odchyľuje.“ Toľko Buddaeus. Pozri aj Czwittinger 49, Horányi 150 n.

[512] Massa Mosaica je podľa Bayera neusporiadaná, neorganizovaná prahmota, ako podľa Mojžišovho podania v biblii vyšla na počiatku sveta z božích rúk. — Porovnaj Felber 120, pozn 393.

[513] Caput I: De natura subiacente nimirum massa mosaica (O prírode podriadenej, čiže o hmote Mojžišovej).

[514] V origináli: Massa seminalis, hmota semenná, hmota, ktorá je príčinou, pôvodom, pôvodcom ďalších telies (semen = semä, príčina, pôvod, pôvodca).

[515] Totiž len spojením ducha a svetla teleso dostáva svoju formu (III. axióma).

[516] Prvotná hmota bola teda chaotická.

[517] Súdržnosť hmoty odôvodňuje Bayer jej vlastnosťami. Hmota je rozťažiteľná (distensilis), zriediteľná (liquabilis), zhustiteľná (spirsabilis) a stesnateľná (condensilis). Axióma 17. Porovnaj Felber 59 a pozn. 62.

[518] To je obsah prvej kapitoly, ktorá predstavuje „zmes“ vtedajších moderných poznatkov prírodných vied a starých predsudkov, vyplývajúcich z malej znalosti prírodných vied až z ústupkov idealizmu a fideizmu. — Felber 60.

[519] Tu je základ druhej kapitoly Ostium seu Atrium naturae.

[520] Má to byť elementárny modifikujúci prvok, ktorý sa nachádza napr. v soli, síre a ortuti a dodáva im farbu, vôňu a podobu. Felber 61 a v pozn. 443, podľa ktorej Bayer zabieha až do oblasti alchýmie. Autor Gymnasiologie namieta, že doteraz samotné učenie o štyroch prvkoch a o troch prv uvedených princípoch nie je bezpodmienečne isté. Je možné všeličo namietať proti štvorakým prvkom. Tri chemické princípy napadol vo svojom diele Robert Boylo (narodil sa r. 1627 v Írsku a patril medzi prvých členov anglickej kráľovskej spoločnosti za kráľa Karola II. V Londýne zriadil veľké chemické laboratórium).

[521] Podľa ríš sveta rozoznávame rôzne triedy ducha: duch minerálny (spiritus mineralis), vegetatívny a senzitívny (vegetativus, sensitivus čiže animalia). Týchto duchov je toľko, koľko je nerastov, rastlín a živočíchov. — Porovn. Felber 61.

[522] Kvasenie nie je podľa neho obyčajný chemický proces, ale tvorenie nových živých tvorov. — Felber 123, pozn. 478.

[523] Tejto časti vyhradzuje Bayer tretiu kapitolu svojho diela Ostium seu Atrium naturae s titulom De natura ministrante nimirum luce mosaica (O prírode sprostredkujúcej čiže o svetle). Túto stať preberá Bayer od Komenského (Psysicae synopsis, kap. II: De visibilibus mundi principiis materia, spiritu et luce — Veškeré spisy I, (5), s. 179 n.

[524] Porovnaj Komenského Fyziku v stati De lucis natura. — Veškeré spisy, u. m., s. 189.

[525] Porovn. Komenský: A luce igitur est dispositio et ornatus totius mundi (Od svetla pochádza poriadok a krásny vzhľad sveta). Fyzika, 189.

[526] De natura dirigente et adiuvante nimirum fine, ideis seu exemplaribus et dotibus naturae fabricantium (O prírode riadiacej a napomáhajúcej, totiž o cieli, o ideách čiže príkladoch a schopnostiach tvoriacej sa prírody. Podrobnejší výklad pozri Felber, 67 n.)

[527] Caput V. De natura sigillata seu charactere corporum discretivo seu determinato (O prírode ,opečatenej‘ čiže o rozlišujúcej a určujúcej vlastnosti telies). — Pozri Felber, 69 n.

[528] Caput VI. De dotibus seu naturis ornantibus, de instrumentis nimirum proprietatibus nec non facultatibus tum receptivis corporum universalibus unitis (O schopnostiach ozdobných, o vlastnostiach a mohutnostiach telies tak prijímaných, ako aj vysielaných). — Felber, 71.

[529] Autor sa tým dotkol už aj kapitoly VII. O všeobecných oddelených ozdobných vlastnostiach, schopnostiach a útvaroch receptívnych a oznamovacích. — Pozri bližšie Felber, 71 n.

[530] Caput VIII. De naturis stimulantibus ac moventibus (O prírode povzbudzujúcej a hýbajúcej). Felber, 72 n.

[531] Caput IX. De naturis consociatis (O prírode združujúcej). — Felber, 73 n. — Podľa autora Gymnasiologie sa v tejto kapitole hovorí o spiknutiach a nepriateľstvách prírody, v čom však prírodovedec vidí iba ,alegóriu‘. Takýto je teda posudok autora Gymnasiologie o Bayerovej filozofii. — Pozri aj J. Erdélyi, Filosofia Magyarországon, 145 — 147.

[532] Bayer sa zaplietol do sporu dvoch prešovských duchovných. Proti M. Abrahamovi Eccardovi uchytil stránku nepokojného najstaršieho kazateľa Jána Sartoria, ktorý sa správal uštipačne a krajne pohrdlivo. Napokon ho pozbavili úradu, ale onedlho ho v r. 1667 pozvali za diakona do Banskej Bystrice. — Hornyánszky, 55. Pre ostré výpady proti jezuitom vo svojich kázňach musel aj toto miesto opustiť a uchýlil sa do Spišského Podhradia. — Hornyánszky, 148. Tam zomrel 1. mája 1674. — Bayerovu smrť opisuje Burius, Micae, 156. Niektorí hľadajú jeho hrob v Nemecku. Pred smrťou v r. 1672 sa oženil s Máriou Pomariovou, dcérou profesora prešovského kolégia Samuela Pomaria. — Klein I, 11.

[533] Báseň nie je dokončená; v martinskom exemplári Gymnasiologie chýba kap. VIII paragraf 24 — 26 (teda koniec), ďalej celých 27 paragrafov hlavy IX. Text sa začína od § 28, hlavy IX.

Bayerovu povahu vystihuje M. Samuel Matthaeides vo svojej reči na rozlúčku slovami: „Homo doctus et ingenio valens, sed inquietus et pacis bonae osor“. (Človek učený s veľkými schopnosťami, ale nepokojný a neprajník dobrého pokoja). — Klein I, 7, pozn. 11.

[534] Na doplnenie pripájam odpis troch ostatných paragrafov XXV, XXV (sic!) a XXVI synopsy prešovskej školy hlavy VIII (v martinskom exemplári označenej X), ktorej chýba text. — Carmen famosum in Eccardum — Potupná báseň proti Eccardovi — odpisuje Torzo, u. m., § 24 — 26.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.