Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 86 | čitateľov |
(Caput I. De Schola Bartfensi)
[1]
Bardejov (Bartpha, Partpha, Partffa, Bartfa) je slobodné kráľovské mesto v Šarišskej župe, pri samotných poľských hraniciach, pramať a pestúnka evanjelicko-luteránskej náuky a vysokých vied, a to hneď od samých počiatkov reformácie v celom Uhorsku — naozajstný a pravý uhorský Wittenberg.
David Frölich[2] v knihe Medulla Geographiae practicae (Jadro praktického zemepisu) na s. 350 zmieňujúc sa pochvalne o meste Bardejove spomína aj tamojšie školstvo. Pre svoju výhodnú zemepisnú polohu a úrodné okolie mesto oplýva bohatstvom požívatín a tkanín, dovážaných aj zo susedného Poľska. Pre tieto výhody mohlo prospievať aj z kultúrnej stránky. Zriadili tam kníhtlačiareň, chýrnu školu, na ktorej študovali nielen synovia tamojších mešťanov, ale aj dospievajúca mládež rozličných národov sveta. Táto mládež vykazovala značné pokroky v štúdiách tak, že po ich skončení sa mohla postaviť ku svojej cti a chvále na čelo hociktorej krajiny.
Škola tu jestvuje od čias Leonharda Stöckela, reformátora cirkví piatich slobodných spišských miest, a patrí medzi najskvelejšie školy, ako o tom svedčí Bibliotheca sive Cynosura peregrinantium (Knižnica čiže polárka pútnikov, s. 295) spomenutého Frölicha.[3] Veliteľ hradu Budatína Hrabovský z Hrabova daroval v roku 1650 desať tisíc zlatých na vydržiavanie študujúcej mládeže troch národov, aby sa z toho obnosu mohla vzdelávať na vysokých školách.
Fabóvove Monumenta[4] spomínajú ako najstaršieho bardejovského rektora M. Achatia, ktorý „scholae bartphensi praefuit“ (stál na čele bardejovskej školy) a v roku 1525 odišiel za kazateľa do Košíc.
Z jeho nástupcov pramene spomínajú Valentína Ecchia (Eccius, Eck)z Lindavy vo Švábsku v Nemecku, Stöckelovho učiteľa, ktorý pôsobil v Bardejove asi v roku 1530 a ktorý v roku 1539 aj odišiel do Košíc.[5]
Rezik dáva na prvé miesto vo svojej Gymnasiologii bardejovských rektorov Leonharda Stöckela. Jeho otec toho istého mena bol kováčom a ako bardejovský mešťan zastával aj úrad senátora a sudcu mesta. Syn Leonhard sa narodil v roku 1510. Od najútlejšieho veku sa vzdelával u Angličana Valentína Coxa[6] v Košiciach. Z Košíc sa Stöckel odobral do Vratislavi, kde sa ďalej vzdelával u M. Ondreja Winklera,[7] zakladateľa tamojšej typografie. Ale nadovšetko si obľúbil Jána Metzlera,[8] doktora cirkevného aj civilného práva, ktorý ho vyučoval gréčtinu a vykladal Justiniánove Institutiones.[9] Z Vratislavi Stöckel odišiel do Wittenbergu,[10] kde sa celých 13 rokov vzdelával u Luthera, u Filipa Melanchtona aj u Pomerana.[11] O rok sa stal rektorom školy v Eislebene, v Lutherovom rodisku; čoskoro sa však vrátil do Wittenbergu. Odtiaľ sa v júni roku 1539[12] vrátil do vlasti a stal sa rektorom bardejovskej školy. Podľa svedectva M. Daniela Lániho v predhovore jeho knihy Ignea veritatis evangelicae columna[13] (Ohnivý stĺp evanjelickej pravdy) účinkoval na nej 33 rokov,[14] vychoval v škole aj v cirkvi veľa znamenitých mužov, nielen šľachticov, ale aj ľudí z pospolitých vrstiev.[15]
Stöckela vystriedal Tomáš Faber (Thomas Fabri[16]), rodom z Banskej Bystrice. Jeho meno sa hojne vyskytuje v poradí vzdelancov v Lexicon Historicum Jána Františka Budea, ako poznamenáva Torzo, sectio II, hlava I, § XII, s. 23 a 24. Študoval aj vo Wittenbergu. Počas svojho pobytu v Sedmohradsku v roku 1561 potvrdil svoje pravoverné stanovisko v teologických sporoch o základné dogmy luteránske, a to podpisom s titulom ,rektor bardejovskej školy‘ (Rector Scholae Bartfanae), čo je pre nás smerodajný termín obdobia jeho účinkovania v Bardejove.[17]
Pôsobenie Tomáša Fabera v Bardejove bližšie určuje báseň Carmen nuptiale, ktorú zložil v roku 1556 štítnický rektor Martin Moller Tomášovi Fabrimu „rectori bartphensi“. Báseň vyšla v roku 1562 (Monumenta III, 19). V Bardejove bol žiakom Fabriho aj M. Izák Abrahamides Hrochotský (Monumenta III, 144). V Bardejove vydal Faber dielo Historia Pauli Thurii, „ktorý luteránsku cirkev kalvínskymi dogmami ťažko ohrožoval“, ako poznamenávajú Monumenta (II, 19 a 125). V roku 1566 podpísal vo funkcii bardejovského rektora uznesenie košickej synody (Monumenta II, 97 v pozn.). V roku 1586 znova vystúpil proti Gašparovi Pilciovi v dogmatických sporoch (Monumenta II, 127 a 128, Torzo s. 24). Fabry zomrel v Bardejove v hodnosti mestského senátora 5. januára 1591. V rektorskom úrade pôsobil od roku 1560 do roku 1592 podľa Canonica visitatio, Torza s. 23 v § XII a SAV 76 — 77. Aj Hornyánszky uvádza rok 1592 ako dátum Fábryho smrti a dôvodí, že sa Fábry ešte v roku 1591 zúčastnil v Bardejove na zostavovaní Formuly Concordiae autora Martina Wagnera, bardejovského farára, ktorú aj tam vydali v tom istom roku.[18]
Tomáš Fábry poukazoval na príčiny nedostatočnej vzdelanosti (ruditas) študujúcej mládeže. Podľa jeho náhľadu príčina je v tom, že viaceré školy predkladajú žiactvu jednotlivých zväčša novších autorov iba v stručnom výťahu (mera compendia), čo pokladá za zbytočnú stratu času.[19]
Historické pramene uvádzajú ako Fábryho nástupcu Severína Scultetiho,[20] žiaka jeho predchodcu. Jeho pôvod nie je dosť známy. Podaktoré správy kladú jeho rodisko do veľkohontianskej dediny Lehoty; podľa Wallaszkého[21] pochádza z Dolnej Strehovej v Novohrade. Isté je, že jeho rodičia boli chudobní. V roku 1565 chodil do školy v Bardejove, kde ho počas rektorátu Fábryho ustanovili za lektora (pomocníka učiteľov) v roku 1573.[22]
Sculteti sa osvedčil v školskej práci svojou pedagogickou rutinou (probata in scholis dexteritate).[23] Po úspešnom ukončení lektorskej činnosti v Bardejove zastával tam 27 rokov farársky úrad a dosiahol hodnosť seniora piatich slobodných miest hornouhorských. Pôvodom bol Slovák, ako to presvedčivo dokazuje Joachim Leibitzer slovami: V roku 1591 zomrel najslávnejší môj učiteľ Tomáš Fábry… Jeho nástupcom sa stal Severín Sculteti ,als ein windischer Slowak‘. Sculteti účinkoval najprv v Prešove počas rektorátu M. Juraja Carola v hodnosti konrektora a vtedy podpísal uznesenie bardejovského konventu. Ale už v roku 1590 bol prítomný na podobnom konvente v Bardejove vo funkcii prešovského rektora. Stade ho pozvali v roku 1591 za rektora do Bardejova. Jeho tamojšie učiteľské pôsobenie dosvedčuje jednak bardejovská matrika, jednak jeho vlastná poznámka vo Wagnerovom súpise ordinovaných z roku 1591, keď ho ordinovali v rakúskom Graze a toho istého roku sa zúčastnil aj na teologických pohovoroch v Csepregu, prebiehajúcich za predsedníctva Františka Nádasdiho. Dňa 5. októbra 1593 ho prešovská synoda zvolila za seniora piatich slobodných miest.[24]
Najznámejším dielom Scultetiho je Hypomnéma, ku ktorému pripojil bardejovský rektor M. Mikuláš Dalhemius jemne vycibrený epigram (epigramma elegantissimum). Na utrhačský pozdrav (maledicta prosfonésis) Gašpara Pilcia voči prešovskému farárovi Benedictovi Belsiovi reagoval Sculteti dlhšou latinskou básňou,[25] ktorú končí slovami:
Quam sit stomma tuum, probose Pilci,
Vanum, perspicue probeque. Dici.
(Povedal som, Pilcie, aká jalová a utrhačná je reč tvoja. Pozoruj a presvedč sa sám.)
Severín Sculteti zomrel 30. júna 1600.[26]
M. Mikuláš Erhardus Dalhemius. Pozri školu v Strážkach, diel I, hlava 12.[27]
Ján Gerstmann, prvý učiteľ čiže collega synergos primarius bardejovskej školy. Jeho pamiatka sa zachovala v blahoprajných veršoch venovaných Jánovi Bocatiovi, ktoré on potom uverejnil v Hungaridos Libri Poematum na s. 490.[28]
M. Konrád Gera, Marchiacus.[29] Zmienka o ňom sa nachodí v Index ordinatorum (s. 30) v slovách Martina Weigmanna: Od najútlejšej mladosti som sa vzdelával vo svojom rodisku v zbožnosti a základoch gramatiky u Mikuláša Erharda Palatina a M. Konráda Geru. Weigmann datuje pobyt Geru v Bardejove asi v roku 1598, keď tam zastával miesto farára aj rektora na tamojšej škole. Tento údaj súhlasí aj s Gerovým podpisom pri účasti na synode v Levoči r. 1597, kde sa uviedol ako kazateľ a rektor bardejovskej školy.
Alexander Soczovinus, o ktorom hovorí stať o košickej a hlohovskej škole na príslušnom mieste.[30] Ján Palffy, rektor v Jamníku v Liptove, ho označuje za ,humanissimum et doctissimum praeceptorem‘ v Index ordinatorum u Leonharda Wagnera, 9. Jeho kolegom bol Ján Minoris, o ktorom pozri stať o škole v Levoči.[31]
Martin Weigmann z Bardejova, syn Jána Weigmanna a matky Marty Hankovskej. Od raného detstva sa učil vo svojom rodisku u Tomáša Fábryho, Severína Scultetiho, Mikuláša Erharda Dalhemia a M. Konráda Geru. Mladosť ho vyvábila do cudziny. Najprv sa vzdelával od roku 1598 čajsi pol roka u Jána Regia[32] v Graze v Štajersku. Keď ho stade so všetkými učiteľmi a kazateľmi vyhnali, uchýlil sa do Vratislavi, kde pod vedením Mikuláša Steinbergera[33] prežil celý jeden rok. V roku 1600 sa odobral na akadémiu do Frankfurtu nad Odrou, ale po roku na pokyn bardejovského magistrátu odišiel do Wittenbergu,[34] kde pobudol na štúdiách ešte dva roky a jeden semester. Po ťažkej chorobe sa odtiaľ dostal v roku 1604 do vlasti, kde v Prešove ako pomocný učiteľ vydržal dva roky (1604 — 1606) vo veľmi pohnutých dobách.
Vo svojom domove v Bardejove dostal úrad kolegu a svojou usilovnosťou dosiahol v roku 1606 aj úrad rektora, ktorý zastával s vypätím úsilia a chvályhodne do roku 1620.[35] Vyučoval tam s veľkou rutinou, vyhovujúc dômyselne schopnostiam všetkých žiakov a jeho vedeniu sa žiaci ochotne prispôsobovali. Vo vyučovacej metóde zachovával miernu a vľúdnu disciplínu, značne vzdialenú od povestnej metódy Orbiliánovej. Napokon ho jednomyseľne zvolili za tamojšieho farára, a v tej hodnosti sa v roku 1614 zúčastnil synody v Spišskom Podhradí.
Adam Taganius, rektor školy v Bátovciach v Honte,[36] spomína, ako sa z Levoče dostal do Bardejova k Martinovi Weigmannovi, znamenitému a veľmi starostlivému rektorovi (accuratissimum et praestantissimum), pri ktorom sa päť rokov vzdelával v jazykoch a vo vyšších vedách. Pozri Index ordinatorum Petra Zablera, 34. Michal Puský z Lomnice, farár v Toporci, ktorý študoval okrem Holandska aj v Paríži a po návrate bol najprv kantorom v Spišskej Novej Vsi, menuje Weigmanna ,mužom oplývajúcim nezvyčajnými schopnosťami‘ (vir fertilissimi ingenii). Index u. m. 102. Tobiáš Golanec[37] z Brezna venoval Weigmannovi tklivú a vďačnú spomienku v cit. Zablerovom Indexe, 129 a 125. Gymnasiologia v stati o bardejovskej škole § 16 odpisuje Weigmannovu báseň na počesť zomrelého príbuzného Klösa.
Leonhard Wagner sa narodil v roku 1580[38] v Bardejove, kde bol otec Jakub Wagner, ktorý predtým pôsobil v Spišskom Podhradí, Sabinove a Bardejove, farárom.[39] Po otcovej smrti absolvoval humanistické štúdium v Bardejove u Mikuláša Erharda, Alexandra Szoczovina a Martina Weigmanna. Potom sa v Toruni zahĺbil do ďalších štúdií a za tri roky sa pod vedením Konráda Graslovia mlad.[40] dopracoval skvelých výsledkov. Na matkinu radu odišiel na akadémiu do Wittenbergu,[41] ale pre chabé zdravie sa po poldruha roku vrátil do vlasti. V roku 1616 zanechal súkromné vyučovanie, dostal sa na bardejovskú školu, kde ho po ročnom zastávaní funkcie kolegu vymenovali v roku 1617 za rektora školy.[42] V tomto postavení pôsobil veľmi svedomite 14 rokov,[43] ako dosvedčuje cit. Zablerov Index, 134. Po úspešnom niekoľkoročnom pôsobení na škole prestúpil na farársku dráhu.
V období rektorátu Leonharda Wagnera pracovali v úrade kolegov Ján Minoris (r. 1620 podľa synopsy) a František Németh, o čom svedčí Štefan Thamarisci Menhardus,[44] rodom zo Spiša, kedysi diakon vo svojom rodisku. Doklad u Petra Zablera v cit. Indexe, 198.
František Németh pochádzal z obce Leuka (Lockehaus pri Vašvári) od otca Gregora a matky Žofie Roxerovej. Navštevoval školu v Levoči, kde ako žiak M. Eliáša Ursiniho a M. Stanislava Horlera[45] pochytil základy latinčiny a gréčtiny. Vo veku 20 rokov[46] na radu a z vôle svojich tútorov i priateľov zamieril do Wittenbergu,[47] aby tam nadobudol vyššie vzdelanie. Sotva sa v roku 1624 ujal v Bardejove funkcie učiteľa, už po štyroch mesiacoch ho pozvali za farára do Eliášoviec vo Spiši.[48] Pozri cit. Index, 79.
O Jánovi Minorisovi z Part. Ľupče pozri stať o levočskej škole, diel II., hlava XV, § 23.
Daniel Matthaei sa narodil roku 1600 v Partizánskej Ľupči, kde bol jeho otec najprv kazateľom dvorana Juraja Thurzu a neskôr zastával tú istú hodnosť na hrade Lietave neďaleko Bytče. V mladosti stratil obidvoch rodičov, takže sa na otca ani nepamätal. Ujal sa ho Ján Haller, farár z Rajca. Pod jeho tútorstvom strávil štyri roky v službách tamojšieho farára a superintendenta Eliáša Lániho. Učiteľom mu bol v Bytči Michal Crispini. V roku 1614 sa dostal so starším bratom Ondrejom a Jánom do Bardejova, kde sa učili spolu so synmi Eliáša Lániho, Izákom a Jurajom. V Bardejove rástol pod feruľou Martina Weigmanna, od ktorého sa dostal do Wittenbergu.[49] Po návrate do vlasti prišiel v roku 1618 do Prešova, odkiaľ sa odsťahoval do Sibine v Sedmohradsku, kde bol v tom čase rektorom Michal Functius a Pavol Scaevola. Matthaei tam prijal miesto vychovávateľa u Kolomanna Rottpusterna, tamojšieho kráľovského sudcu, ,prísne nestranného‘ — ako sa o ňom traduje. Po návrate na Slovensko viedol Matthaei kantorský úrad v Brezovici u brata Jána Matthaeiho[50] a hneď nato sa stal vychovávateľom troch synov vdovy po Štefanovi Görgeim. Tam mal oveľa priaznivejší osud ako v Sedmohradsku.
Pri náhodnom stretnutí Matthaeia s bardejovským farárom Martinom Wagnerom a jeho bratom rektorom Leonhardom na hrade Busovci v roku 1626 presvedčili sa obaja, aké ušľachtilé mravy a dôkladné literárne vzdelanie má Daniel Matthaei, a odporúčali ho za konrektora na bardejovskú školu. Spomenutí bratia predložili svoj návrh bardejovskému sudcovi Jurajovi Czebnerovi a ten to postúpil mestskému senátu. Povolávacie listiny pre Daniela Matthaeia zostavil Martin Wagner. Nemeckému kazateľovi Jánovi Hübnerovi a Krištofovi Drescherovi ml. uložili, aby povolaného Matthaeia priviedli, čo sa stalo 16. júla 1626. Na tretí deň po príchode do Bardejova ho slávnostne uviedli do úradu konrektora. Byt mu pridelili na fare. Údajne žil veľmi skromne, stravoval sa u Hübnera, za čo platil týždenne po jednej zlatke a šilingu.
Lenže Matthaei prahol po lepšom živobytí, čo sa mu aj podarilo dosiahnuť, keď sa stal súkromným učiteľom šiestich alumnov Juraja Rákóczyho v Bardejove (dvoch bratov Szucsaiových, Ondreja Klobušického, Juraja Beňovského a iných). Učiteľom mládeže bol až do roku 1637, keď prevzal funkciu mestského notára.[51]
Dňa 3. mája 1627 sa oženil s vdovou Schererovou, dcérou sabinovského farára Jakuba Wagnera, a po jej smrti (1634) sa po druhýkrát oženil s Juditou Rothovou. Zomrel 4. júna 1645.[52]
Gašpar Seifridt.[53] Tohto muža a jeho kolegu Ondreja Graffa,[54] neskôr rektora žilinského, uvádza Michal Piscatoris zo Sliezska, neskôr farár v Millbachu[55] v Spiši týmito slovami: „Roku 1630 poslala ma moja mať na radu priateľov a dobrých ľudí, za cieľom získania rozsiahlejších štúdií do Uhorska, najúrodnejšej ,matky a živiteľky chudobných študentov‘. Tam som zakotvil najprv na škole v Liptovskom Jáne, potom v Prešove a v Levoči a dostal som sa v roku 1636[56] do Bardejova, kde som sa dva roky vzdelával u Gašpara Seifriedta a jeho kolegu Graffa.“ Index ordinatorum Martina Wagnera, 12.[57]
V roku 1639 magistrát bardejovský ustanovil za rektora svojej školy Godofreda Hagenea, mnícha naumburského,[58] ktorý prestúpil na luteránsku vieru. Spočiatku ochotne prijal ponúkaný úrad, keďže sa však zdráhal podpísať formulu vokátora, zostavenú mestskými úradníkmi Leonhardom Hulrichom a Danielom Matthaeim, dosadili na jeho miesto M. Eliáša Spleniho,[59] ktorý vyučoval do roku 1638 na ružomberskej škole. Ako bardejovský rektor venoval sa aj literárnej činnosti. V roku 1641 napísal Aforizmy o jednote a pospolitosti Kristových prirodzeností (De unione et communione in Christo naturarum) a Idioma hypostatica (írečité filozofické pojmy). Po sedemročnom účinkovaní v školských službách stal sa notárom, aby sa s čo najväčším úsilím staral o blaho obce. Jeho znamenité osobné vlastnosti a obetavosť vyzdvihol Jakub Zabler vo svojej dizertácii De persona Christi (O Kristovej osobe), ktorú obhajoval za predsedníctva M. Godofreda Czapka v Jene roku 1666.[60] S podobným uznaním píše o Spleniovi Krištof Parschitius v teologickej dišputácii Antigrotiana[61] vo Wittenbergu roku 1667, uskutočnenej za predsedníctva Jána Deutschmanna.
Kolegom Eliáša Spleniho bol Richard Günther, ktorý spolu so Splenim podpísal uznesenie prešovskej synody z 26. februára 1641.[62]
V bardejovskej ,svätyni vied‘ sa vyznamenal aj M. Eliáš Kreuchelius zo Strasburgu vo funkcii nástupcu Spleniho.[63] Svoje schopnosti uplatnil na synode v Levoči 4. októbra 1649, kde obhajoval Konfesiu piatich spišských miest. Zanedlho sa dostal na vedúce miesto školy v Banskej Bystrici, chcejúc poznať rudy, ktoré sa v jej okolí nachádzajú.[64] V roku 1657 si vymieňali názory v dišputácii De origine animae humanae (O pôvode ľudskej duše) s kremnickým rektorom M. Matúšom Rakšánym.[65] Dokazoval, že v ľudskej bytosti nejestvujú tri duše, ale iba jedna, ktorá vykonáva nielen intelektuálnu, ale aj emočnú a vegetatívnu činnosť. Neskôr v roku 1660 mal ešte teologické cvičenie De natura relationum Personarum Sanctae Trinitatis (Vzájomný pomer osôb v Trojici), na ktorom mu bol oponentom Juraj Gobbius.
Martin Pfeiffer, konrector, rodom z Bardejova, kde bol jeho otec Bartolomej mestským senátorom. Jeho matka sa menovala Barbora Švábová. Sprvoti navštevoval školu vo svojom rodisku, ako to vlastnoručne zaznamenáva Martin Wagner v Zablerovom Indexe ordinatorum, s. 125, č. 152. Wagner sa tam totiž vďačí za dôkladné základy, ktoré získal pod vedením veľmi učených mužov Gašpara Seifriedta, Ondreja Graffa, Daniela Matthaeia a Martina Pfeiffera.
Postupom rokov sa Pfeiffer stal poslucháčom znamenitých mužov v Levoči, Toruni, Elbingách a Wittenbergu a napokon v Kaliningrade.[66] Keď sa roku 1646 vrátil do vlasti, zastával v Bardejove[67] úrad kolegu. V roku 1659 ho povolali za farára do Bardejova, ako o tom opäť svedčí Martin Wagner v cit. Indexe, s. 127. V období prenasledovania sa zdržoval doma, nakoľko jeho zdravie bolo veľmi chatrné. Zomrel 10. augusta 1679;[68] pochovali ho v rodnej obci.
M. Ján Schwarz (patrí podľa chronológie až za Ladivera).
Michal Capko (Czapko) z Kučína v Šarišskej župe bol synom kučínskeho farára Juraja Capku. Po predčasnej strate otca ho tútori poslali na štúdiá do Bardejova. Tam sa vzdelával u Gašpara Seifriedta (1636), Daniela Matthaeia (1626), Ondreja Graffa (1636), M. Eliáša Splenia (1641) a Richarda Günthera, ktorí mu z úcty k čestnej pamiatke jeho nebohého otca vymohli od bardejovského senátu podporu a obživu, venujúc pritom čo najväčšiu starostlivosť jeho mravnému zdokonaľovaniu. Hoci ho nevlastní rodičia určili na remeslo, Capko, ktorý veľmi túžil po vyšších štúdiách, odišiel do Prešova a stade unikol do Levoče k učiteľovi Jánovi Windischovi. Na pozvanie svojej tetky sa po päťročnom štúdiu vrátil do Bardejova. Na opätovné odporúčanie tamojšieho magistrátu sa uchýlil do Kežmarku, bol preceptorom najnižšej triedy a súčasne aj vychovávateľom synov Davida Frölicha a rektora Davida Pretoria, často vypomáhal aj kázňami v blízkom kostole v Strážkach.
Keď mal prijať pozvanie grófa Szembeka do Poľska, aby tam učil jeho syna, povolal ho rektor školy Pfeiffer do Bardejova. Jeho patróni potvrdili voľbu na základe vykonaných štúdií v Toruni a Gdansku, kde študoval dva roky, a potom vo Wittenbergu,[69] kde bol tri roky usilovným poslucháčom. V Bardejove[70] bol veľmi svedomitým konrektorom, ako to dosvedčuje Index ordinatorum Martina Wagnera, s. 132, č. 163.
Rezik v Gymnasiologii dodáva: „Hľa, kto oboma rukama — ako sa hovorí — a nie iba prstom sa venuje vedám, toho práca sama uživí. Koho deň i noc roznecuje ctibažnosťou, koho neodstrašuje žiadna prekážka a žiadna moc nemôže zviesť od cieľa, ten vynikne a zaskvie sa nad ostatnými ako mesiac medzi hviezdami“.
Z Bardejova ho neskôr pozvali do susednej obce Richvald vo Spiši za farára; na tento úrad sa dal ordinovať 20. marca 1661.
Bardejovskú ,výsostnú svätyňu zdobil‘ aj Eliáš Ladiver mladší, rodom zo Žiliny, syn tamojšieho farára a matky Anny, dcéry Ladislava Patakyho.[71] Po absolvovaní domácej školy a iných gymnázií[72] odišiel na kalvínske gymnázium do Blatného Potoka, do mesta, ktorého meno zveľadil Ján Amos Komenský (cuius nomen auxerat Comenius). Tu chcel študovať maďarský jazyk a učebnú metódu Komenského. Vzdelával sa aj na vysokých školách vo Wittenbergu u Scharffa, Calovia, Meissnera a Cunrada,[73] a v Erfurte.[74] Ladiver chcel odísť do Anglicka a Belgicka, ale zostal poslušný hlasu svojej otčiny. Preto sa v roku 1655 vrátil z cudziny domov, keď si tam osvojil vzdelanie vo vedách teologických a humanistických, najmä vo vycibrenom štýle latinčiny. Vo svojom rodisku Žiline sa takmer tri roky[75] venoval školskej praxi, keď sa potom na radu Eliáša Spleniho pobral do Bardejova[76] na miesto Martina Pfeiffera.
Ak sa má vzdať komu česť, tak je to Eliáš Ladiver — sotva kedy mala táto škola takého významného muža. Už od piatej hodiny rána sa uberal na svoju katedru a až po západe slnka odchádzal. Neraz bez raňajok prichádzal na zhromaždenie študujúcich. Vlastný otec by nebol zhovievavejší k deťom ako Ladiver ku svojim žiakom. Títo zasa by sotva toľme lipli k vlastným rodičom ako k nemu. Požíval rovnako lásku aj vážnosť. Vyučoval teológiu a filozofiu týmto spôsobom: Čokoľvek predniesol, dal to zopakovať prakticky-erotematicky (na spôsob otázok — pozn. V. Ružičku) a sylogisticky (podľa logických pravidiel systematicky — pozn. V. Ružičku). Pri skúškach poslucháčov predkladal študentom neočakávané nové problémy a často im dával príležitosť, aby aj jemu kládli otázky. Preto nik nemohol na jeho hodine spať!
Ak niekto nepochopil výklad, dovolil mu, aby si žiadal vysvetlenie. Nechcel mať školu pythagorejskú, ako sám neraz dôvodil.[77] Zavádzal najmä cvičenia v krúžkoch. Jeho podstata záležala v tom, že sa žiaci po skončení lekcií rozsadili do skupín vo forme kruhov. Jeden zastával funkciu respondenta, druhý oponenta, pri čom sa aj ostatní mohli zamiešať do dišputácie. Ak jeden alebo druhý viazol, sám učiteľ im pomáhal.
Niektorým jeho rovesníkom bolo proti mysli, že Ladiver spomedzi mnohých filozofov si najviac obľúbil Aristotela a mládeži ho prednostne odporúčal, hoci sám bol vychovaný názormi novších filozofov. Na túto námietku Ladiver obvykle odpovedal: „Dôvod, prečo nasledujem radšej Aristotela ako iných, je v tom, že Aristoteles prirodzeným rozumom vybudoval takú filozofiu, ktorá slúži účinnejšie teológii a obsahuje také hypotézy, ktoré podporujú teologickú vedu“. Ladiver to dokazoval v náuke o akcidente, ktoré vyhovuje luteránskemu učeniu o eucharistii, zatiaľ čo vyvracia učenie katolícke.[78] Dôvodí, že akadémia wittenberská tak isto bola svojho času peripatetická a dnes sa hlási k tejto filozofii aj akadémia lipská, štrasburská, altonská a jenská.
Iní mu zasa vytýkali jeho výrok: „Akcidens nemá svoju vlastnú existenciu, rozdielnu od existencie substancie“.[79] Všetci jeho účastníci ani neuznávali Aristotelovu tézu, že všeobecnosti v rozume človeka sú reálne veci.[80] Túto tému napadol najmä M. Izák Caban na verejnej dišputácii počas výročnej skúšky školy v Prešove.[81]
Medzi ďalšími dôkazmi jeho vzdelanosti, ktoré vydal na bardejovskej škole, vyniká jeho dielo Assertio immota… (Pevný článok viery, vzatý z neodškriepiteľných slov ustanovenia, (t. j. večere Pána) a napísaný od štyroch svedkov pravdy (t. j. evanjelistov) jednomyseľným svedectvom, že telo Kristovo vo sviatostnom chlebe a krv Kristova vo svätostnom víne je prítomná osobne a neoddeliteľne vo svätej eucharistii. Tak ich prijímajú aj prijímajúci, čo len na väčší súhlas neodškriepiteľnej dôslednosti možno síce napadať pevnou vierou, ale pravdu nemožno vyvrátiť. V deň prvomučedníka sv. Štefana pod vedením Eliáša Ladivera, rektora bardejovskej školy, bude obhajovať Štefan Szyrmay, uhorský šľachtic a študujúci tejto školy dňa 29. decembra 1662. Bardejov, tlačou Jakuba Kloszia.[82]
Gymnasiologia II, hlava I, § 26 a 27 odtláča listy, ktorými košická jezuitská akadémia pozývala Ladivera na chýrne dišputácie do Košíc.[83] Jeden list s dátumom 2. júna 1666 posiela poslucháč logiky Štefan Rényes, druhý list je zo dňa 11. júna 1666. No prvá dišputácia sa nemohla uskutočniť. Mal sa na nej riešiť problém, kto má byť rozhodcom pri sporných teologických otázkach.
Michal Griboczy, rektor košickej akadémie, v liste z 3. apríla 1666 nazýva Ladivera, prvého profesora bardejovských škôl, najvážnejším mužom (scholarum Bartphensium professor primarius dominus meus observantissimus).
Ladiver viedol v Bardejove aj dišputáciu o večeri Pánovej, na ktorej bol oponentom Štefan Szirmay.[84]
Keď sláva bardejovskej školy dosiahla vrchol, dňa 18. februára 1667[85] za všeobecného plaču rozžialeného žiactva v počte takmer 70, odišiel Ladiver za farára do Liptovskej Teplej,[86] hoci ho ťažko prepúšťali patróni školy. Uvedomovali si, že ťažko nájdu za neho náhradu. Veď ľahšie je vybudovať školu, ako ju vybudovanú uchovať v rozkvete. Ladivera ordinoval za farára ilavský superintendent Joachim Kalinka.[87] Pri tejto príležitosti niektorí navrhovali, že netreba, aby sa Ladiver pred prijatím na farársky prestol podrobil obvyklým skúškam, ako kedysi Martin Chemnitzius, keďže jeho vzdelanosť je všeobecne známa. Ale Ladiver na skúške trval, aby azda jeho príkladom neutrpel tento starodávny zvyk. Medzi inými dostal aj otázku, či s dobrým svedomím môže prijať farársky úrad ten, o ktorom je známe, že by urobil viac osohu ako učiteľ na školách. Ladiver odpovedal: „Nie je jasné, na ktorom mieste môže vzdelaný muž byť najužitočnejší. Legitímne pozvanie od cirkvi má prijať každý bez uvažovania o budúcom možnom úžitku, pretože aj svätci poslúchli boží hlas, kdekoľvek ich poslali, nerozmýšľajúc, aký prospech z toho bude nasledovať“. Ladiver ďalej pripomenul, že v staršej aj novšej dobe je veľa prípadov, keď učiteľov povolali na kňazský úrad. Napokon ešte dodal, že ak škole, ktorú opúšťa a iný ho môže ľahko nahradiť, nehrozí nijaké nebezpečenstvo a ak rektor nemá nijaké záväzky k obci, môže ju opustiť a stať sa farárom.
Z liptovskoteplianskej fary Ladivera povolali za všeobecného súhlasu evanjelických stavov na novozriadené kolégium do Prešova,[88] aby tam zaviedol metódu, ktorá bola dlho rozšírená. Viac pozri o tom v stati o prešovskej škole.
M. Ján Schwartz pochádzal z Wittenbergu.[89] Na Slovensku zanechal svoje dielo Logiku, vytlačenú v Bardejove, „v ktorej sa nič nového nedočítaš, azda to, čo stojí už aj v iných“.[90] Túto logiku chcel presadiť aj v Levoči,[91] keď sa tam stal rektorom. Ale proti tomu sa vzoprel levočský farár a školský inšpektor Kristián Seelmann s odôvodnením, že cirkevná synoda uznala iba Scharffovu logiku na uhorských školách. Toto pripomína aj sám Scharff v predslove svojej knihy Rukoväť logiky (Manuale logicum et physicum).[92] Pre silné a nástojčivé prenasledovanie opustil prof. Schwartz mesto i gymnázium a zanechal po sebe u úbohej mládeže a v celej krajine smutnú pustatinu.
Jakub Zabler, rodom z Bardejova, syn tamojšieho občana Jakuba Zablera[93] a matky Margarety Emericiovej. Narodil sa v roku 1639. Od útlej mladosti sa venoval vedám (autor poznamenáva: non apeirochalós veľmi dobre vychovaný), najmä v Bardejove pod vedením Martina Pfeiffera (1649 — 1659) a M. Jána Bühringera v Prešove (1650). V roku 1652 odišiel do obce Liska nad Bodrogom (v Zemplíne) a odtiaľ do Blatného Potoka, aby si osvojil maďarský jazyk. Keď po ťažkej chorobe nadobudol trocha síl, ďalej študoval na bardejovskej škole pod vedením spomenutých učiteľov vedy a jazyky. Onedlho sa na prímluvu svojich patrónov dostal na slávnu akadémiu do Jeny[94] (celebris Thuringorum academia Salana), kde pamätlivý súc starostlivosti svojich dobrodincov, oddal sa usilovne štúdiám za vedenia profesorov Kristiána Chemnitzia[95] a Jána Ernesta Gerharda.[96] Pod Gerhardovým predsedníctvom vydal Epitome Confessionis Catholicae Joh. Gerhardi, Jenae 1662. Ale ešte aj predtým vydal roku 1660 Exercitium Academicum de Persona Christi (Akademické cvičenie o Kristovej osobe), a to pod predsedníctvom M. Godofreda Czapku.
Po päťročnom štúdiu na jenskej akadémii sa vrátil do vlasti, kde prijal roku 1664 miesto konrektora vo svojom rodisku.[97] Po roku, teda v roku 1665, ho Martin Wagner, superintendent piatich spišských miest ordinoval za farára, ako zaznamenáva Index ordinatorum Martina Wagnera 160. Dňa 22. júna 1699[98] odišiel do vyhnanstva aj so synom. Vrátil sa 22. novembra 1705 do Bardejova za farára. Jeho syn Jakub Zabler zomrel ako farár v Štiavnici. Trpký život Zablera staršieho opísal podrobnejšie Ján Rezik v latinskej básni Fasciculum myrhae (Zvazoček myrrhy) z r. 1709, ktorá je publikovaná v Gymnasiologii, SAV I, hlava I, § 22, s. 86 a v Torze 63 — 64. Zabler zomrel toho istého roku, 28. apríla 1709.[99]
Adam Gdacius bol podľa Diarium Bibliographicum od Henningia Witte, zv. II, k roku 1688, s. 356 pôvodom Nemec z mesta Kreuzburgu v Sliezsku. Najprv bol rektorom[100] v Bardejove, potom kantorom vo Vilne a Toruni, napokon farárom vo svojej rodnej obci, kde zomrel vo veku 98 rokov.
To isté o ňom píše Ján Bukardus Menkenius v Lexicon eruditorum, s. 1059. Gdacius uverejnil po poľsky Postilla Evangeliorum Dominicalium a I. adventi ad I. post Epiphaniam. (Výklad nedeľňajších evanjelií od I. nedele adventnej do I. nedele po Zjavení). Publikoval aj Discursus de duellis, De ebrietate, De adulterio, De Polygamia a ďalšie (Rozprava o súbojoch, O opilstve, O cudzoložstve, O mnohoženstve a. i.).[101]
Po Gdaciovom odchode zastával v Bardejove konrektorský úrad Ján Lippisch,[102] o ktorom píše jeho syn Daniel, farár v Spišskej Novej Vsi v Zablerovom Indexe, 106, č. 150.
Po smrti Jakuba Zablera staršieho na naliehanie patróna školy Mikuláša Szirmayho pozvali na jeho miesto Michala Ácsa mladšieho, ktorý bol pôvodom Maďar spoza Dunaja. O ňom a jeho otcovi toho istého mena pozri Czwittinger, 13 a 14.[103] Okrem iných diel vydal v Bardejove Theses Miscellaneae, ktoré sa rozoberali v roku 1709 v Bardejove počas skúšok a ktoré autor venoval M. Jánovi Schwartzovi.[104] Na skúškach bolo daných z teológie päť téz a na ich rozbor určili aj obhajcov. Z logiky boli štyri tézy, z rétoriky šesť a ostatné z poetiky.[105]
Michal Ács vydal v Bardejove aj dielo Magyar Theologia B. Königa v otázkach, ktoré diktoval Mikulášovi Szirmayovi. Vyšlo v Bardejove 1709. Potom vydal ešte Meditationes Jána Gerharda, preložené do maďarčiny.[106] Z Bardejova ho poslali do Košíc, kde umrel na mor. V roku 1708[107] napísal aj pohrebnú kázeň k posmrtnej úcte Valentína Töröka, syna Štefana Töröka.
Od tých čias stál na čele mládeže Georgius Christiani, nemecký kantor, ktorý si vyslúžil chválu pre svoju trpezlivosť.[108]
Po ňom nasledoval Juraj Francisci z Levoče, ktorý okrem svojho rodiska študoval najprv v Prešove a vyššie vedy v Gdansku a Wittenbergu.[109] Musel však opustiť mesto, lebo sa živil aj obchodovaním s korením, ktorým sa podporoval na štúdiách v Greifswalde.[110]
Posledný rektor v Bardejove bol ,mierny‘ a pracovitý Martin Dubovský.[111]
Toľkoto o bardejovskej škole.
[1] State z dejín bardejovskej školy sú spracované podľa martinského a prešovského exemplára, sectio II, caput I (nepaginované strany), doplňované z Rotaridesovho exemplára SAV, diel II, hlava II, s. 72 n. a z torza bratislavského exemplára, hlava I, § 1 n. a ďalších prameňov, wittenberský exempl. II, hlava II, s. 163 n.
[2] David Frölich z Kežmarku, cisársky matematik, astronóm, geograf, „Kalendarmacher und Hochtourist“, vydal v r. 1639 v Bardejove Medulla Geographiae practicae na 339 stranách.
[3] Frölichovu Bibliotheku vydal v 4 knihách Wolfgang Endter v Ulme.
[4] Fabó, Monumenta II, 54. V bardejovských mestských účtoch figuruje r. 1506 „baccalaur. Georgius“.
[5] Canonica visitatio bardejovskej cirkvi. — Pozri aj Hornyánszky, Beiträge 19, exempl. Gymn. SAV, 72. Eccius študoval vo Wittenbergu od 16. júna 1566 počas rektorátu Víta Oertla Winschemia, doktora medicíny. — Bartholomaeides, Memoriae Ungarorum 47. Mestské účty zachycujú Eckovo meno už v r. 1520. — Porovn. Frankl, A hazai… iskolázás, 70.
[6] Gymn. SAV, u. m. Pozri stať o košickej škole II, hlava IV., § 3, a Klein, Nachrichten I, 186, pozn. 170.
[7] Ondrej Winckler, rektor alžbetínskeho gymnázia vo Vratislavi v 16. stor. — Jöcher, Allgemeine Gelehrten-Lexikon II, 1551.
[8] Ján Metzler prišiel z Uhorska za mladi do Vratislavi, kde 12. októbra 1538 umrel. — Jocher II, 153.
[9] Institutiones východorímskeho cisára Justiniána z r. 533 tvoria tretiu časť jeho zbierky rímskeho práva Corpus iuris civilis. Institutiones podávajú stručný nástin a historický vývoj práva a slúžili ako úvodná pomôcka pri právnickom štúdiu v období scholastiky až do konca feudalizmu.
[10] Vo Wittenbergu sa Stöckel zapísal na štúdiá 1. októbra 1530, počas rektorátu Justa Jona. — Bartholomaeides 8.
[11] Pomeranus, vlastným menom Ján Bugenhagen z Pomoranska, luterský teológ a prof. teológie vo Wittenbergu (1485 — 1558). — Jöcher I, 949.
[12] Letopočet udáva Gymn. SAV, 72. Synopsa martinského a prešovského exempl. píše rok 1540. Canonica visitatio v Bardejove, r. 1539 — 1560.
[13] Prvý diel vyšiel vo Wittenbergu v r. 1654, druhý v Lipsku v r. 1659. — Rizner III, 104.
[14] Správne iba 21 rokov, ako referuje Gymn. SAV, 72, a Klein I, 190, pozn.
[15] Multos praeclaros viros et ignobiles educavit, píše Gymn. SAV 72. Odtiaľ pochádza jeho všeobecne používané priezvisko ,communis Hungariae praeceptor‘ (všeobecne uznávaný učiteľ Uhorska). Zomrel 7. júna 1560 vo veku 50 rokov. Zanechal troch synov: Jána, Davida a Leonarda, a tri dcéry: Annu, Dorotu a Fides. — Klein I, 186, pozn. 170. — Gymnasiologia spomína Stöckelove diela, najmä teologické (martinský exempl. od § 6 neúplne, podrobne exempl. SAV, 72 — 73). Jeho životopis rozvádza obšírnejšie Klein I, 186, pozn. 170. Stöckelove školské zákony — Leges Scholae Bartphensis z r. 1540 sú „najstarším pedagogickým dokumentom 16. storočia“, ako spomína Vajcik, Školstvo v 16. stor., s. 59, a ich preklad podáva na s. 61 — 66. — Porovn. Klein I, 332, pozn. 280 a Wallaszky, Conspectus 176, pozn. — V Stöckelovej dobe sa na bardejovskom gymnáziu vzdelávala veľmi početná mládež (celeberrimum et frequentissimum gymnasium), ktorá sa tam sústreďovala takmer z celého Uhorska, takže „praeceptor Hungariae dici mereatur (zasluhuje si, aby ho nazývali učiteľom Uhorska). Pravda, vychovával zväčša magnátskych synkov, ako boli Révayovci a sám jágerský arcibiskup poslal k nemu svojho príbuzného Jeronyma Domitia na výchovu. Jeho školskú drámu „Susanna“, vyd. vo Wittenbergu r. 1559, pozri Szabó III, 140.
[16] Tomáš Faber, vlastne Thomas Abdrucker. — Bartholomaeides 30. — Životopis pozri Klein I, 291, pozn. 252. Vo Wittenbergu sa zapísal na štúdiá 30. septembra 1555.
[17] Rotarides uvedený v exempl. SAV vzadu určuje v zozname učiteľov jeho pobyt v Bardejove asi v r. 1591. Správny je však rok 1561, ako to dosvedčuje synopsa martinského exemplára, § 10.
[18] Lampe, Historia ecclesiae 331, podľa citácie SAV, 72. — V martinskom exemplári chýba stať § 8 a časť § 9, kde je reč o Fabrym. Jeho smrť zaznamenal Joachim Leibitzer v diele Verzeichnis etlicher geschenener Dinge (Pozri Klein II, 66, pozn. 42) podľa citácie exempl. SAV 76, kým Fabó v Monumenta 1, 61 v pozn. trvá na letopočte 1592. Fabriho dielo Historia zostalo v rukopise. — Fabó II, 19. Fabriho kolegom bol na škole Juraj Radaschinus z Bardejova, wittenberský študent (v r. 1567 podľa Bartholomaeidesa 49). Konrektorský úrad v tom čase zastával Martin Schwengler, a to v r. 1572. — Slávik, Dejiny zvolenského ev. augsb. bratstva, 236.
[19] Torzo, Gymnasiologia, s. 24.
[20] Exempl. SAV 76, Torzo II, hl. I, § 13, s. 25 — 26.
[21] Wallaszky 152, pozn. g.
[22] Vysvitá to z knihy Examen thesium et regularum Zwinglianarum de coena Domini, vulgatarum per Casparum Pilcium, scriptum nomine ecclesiae et scholae Bartfensis, opera et labore Martini Wagneri, pastoris ecclesiae, Thomae Fabri Ludirectoris, et Severini Sculteti, lectoris scholae. — Kniha vyšla v Bardejove r. 1586. Pozri Klein II, 456, pozn. 334.
[23] Torzo, sectio II, hl. I, § 14, s. 25.
[24] Leonhard Hutter, Concordia concors, LIII, 1381. — Porovn. Hornyánszky 11. — Podľa Mičinského záznamov Severína Scultetiho z bardejovského rektorátu dosadili za tamojšieho farára v r. 1591, ako sám referuje v predslove diela Protemata de Communicatione Idiomatum, Bardejov, 1593 (V knihe sa riešil luterský problém prenášania božských vlastností tela Kristovho na prepodstatnený chlieb pri večeri Pánovej). — Torzo 27 n. opisuje jeho diela, ktoré iba čiastočne poznačil exempl. SAV 77, vyčerpávajúco Klein II, 460 n., Rizner V, 45, Hornyánszky 11.
[25] Báseň odpisuje Torzo 31 a 29.
[26] Fabó I, 62, pozn. d.
[27] Mikuláš Erhard z Dalheimu vo Falci (Falc znie v latinčine Palatium, odtiaľ jeho priezvisko Palatimus). V Bardejove bol rektorom od 27. septembra r. 1592 do r. 1595, keď odišiel v tej istej hodnosti do Strážok (pozri diel I, pozn. 532 n.). Synopsa martinského exempl., Canonica visitatio, exempl. SAV, 77 — 78, čerpajú svoje znalosti o Dalheimovi z Faberových poznámok Enarrationes Stöckelianae, z okrajových a iných rukopisných záznamov, ako aj z listov Jánovi Bocatiovi z 18. mája 1590, v ktorých si Dalheimus sťažuje na biedu školského života. (Ó, aké je to pravdivé, lež hanebné! Tento ľud nami úplne pohŕda a zlorečí nám, nám, ktorí ho vzdelávame v dokonalosti a vedách. Ó, dokonalosť! Ó, svätá viera! Koľko razy sa ja o tom na vlastnej koži presvedčujem!… Myslíš si, že my podpierame veličizné nebo na svojich bedrách ako Atlas, ale náš život je skôr osudom sprostého paholka volov. Hovoríš, že za naše snahy sa nám nedostáva úsmevu, šťastia, naozaj, nijaká vďačnosť, alebo len primalá).
Torzo II, hl. I, § 15, s. 31 pripisuje, že v r. 1592 bol konrektorom v Bardejove M. Matiáš Henrici.
[28] Torzo 31, s. 489. Báseň možno nájsť v stati o bardejovskej škole v § 15, čiastočne v exempl. SAV 78.
[29] M. Konrád Gera z Tangermündu v sev. Nemecku, v bývalej Marke, odtiaľ Marchicus. V Bardejove bol rektorom v r. 1595 — 1597, ako píše Canonica visitatio. Gera napísal Refutatio Calvinianae Epistolae, missae a Casparo Pilcio ad Ludovicum Berthoti, Bartphae. Ďalej Responsio ad Hymnos Casp. Pilcii Sacramentarii, Marcivillani, Bartphae. (V oboch dielach išlo v podstate o polemické odmietnutie kalvinizmu). Dňa 6. augusta 1599 ho vo Veľkej Lomnici ordinovali za farára v Hrabušiciach. — Torzo 32, pozn. c.
[30] O Socovinovi pozri Gymn. I, hl. 6, § 11 a pozn. v I. diele, 293. Porovn. Gymn. II, hl. 5., § 9.
[31] Gymn. II, hl. 15. § 23.
[32] Ján Regius z Gdanska, prof. v Gratzi a Mühlhausene, zomrel v r. 1605 — Jöcher II, 737 n.
[33] Mikuláš Steinberger, učiteľ vo Vratislavi, rektor gymnázia u sv. Magdalény, potom u sv. Alžbety. Zomrel v r. 1610. — Jöcher II, 1139.
[34] Vo Wittenbergu na štúdiá sa zapísal 15. júna 1601. — Bartholomaeides 104 n.
[35] Uvedený časový termín určuje synopsa bardejovskej školy § 16, ďalej Canonica visitatio a Hornyánszky 20.
[36] Gymn. III, hl. 4, § 4, prešovský exempl., list 23.
[37] Tobiáš Golanec bol päť rokov vychovávateľom synov Štefana Thökölyho na hrade Kežmarku.
[38] Letopočet určuje Bartholomaeides 120.
[39] Fabó II, 128. Jeho matka Anna, rod. Heidtová, bola dcérou bardejovského sudcu.
[40] Správne: Konrád Graser z Torune, prof. filozofie a tamojší rektor, zomrel v r. 1630. — Jöcher I, 1139.
[41] Wagner sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 17. októbra 1614, počas rektorátu profesora slobodných umení a filozofie Jána Wanckelia. — Bartholomaeides 120.
[42] Torzo 37 upravuje tento text nasl.: Roku 1616, keď prestal súkromne vyučovať Jána Leona Herbulta, syna Jána Felixa Herbulta, prijal v r. 1617 miesto v Bardejove ako ,collaborator‘ a po „troch“ rokoch, keď odišiel Martin Weigmann, zaujal miesto rektora.
[43] Do r. 1634 podľa Hornyánszkeho 20, čo by znamenalo 17 rokov. Synopsa Gymn. II, hl. I, § 17 kladie Wagnerov rektorát do rokov 1620 až 1624, kým Canonica visitatio určuje obdobie od roku 1620 do roku 1629. — V septembri 1633 „neočakávane“ ho pozvali za kazateľa do Bardejova. Index ordinatorum Petra Zablera 134, č. 128, Fabó I, 63, Bartholomaeides 120 a i. — Ako učiteľ bardejovskej obce venoval báseň na počesť Jakuba Siklósiho; nachádza sa v Gymn. II, u. m., § 17 a v Torze 38. — Wagner sa väčšmi uplatňoval na cirkevnom poli. — Poznámka Jakuba Zablera v predslove knihy Jána Gerharda Epitome Confessionis Catholicae, Jena 1662. — Poznámka Torza uvádza viacerých Wagnerových žiakov, ako Jána Marikia (Index ord., č. 94), Šimona Kržikivina (č. 98), Mateja Zarevutia (č. 141), Jána Cociho (č. 145), Juraja Stubniczera (č. 156), Baltazára Otlichia (č. 152), Martina Martidisa (č. 158), Wolfganga Nickerlaeho (č. 163), Juraja Martia (č. 174), syna Štefana Tamarišku (č. 192), Ondreja Langa (č. 194), Petra Henninga (Wagnerov Index, č. 51), Pavla Novokmeta (č. 151), Matúša Naucleriho (č. 57) a Valentína Peráka (č. 212).
[44] Správne Menyhárd (Villa Menhardi, t. j. osada Vrbové, Menhardsdorf pri Kežmarku), kde sa narodil. Porovn. Gymn. SAV, 80.
[45] Ursinus pôsobil v Levoči v r. 1614 a Stanislav Horler v r. 1619. — Gymn. II, hl. 15, § 25 a 26. — Ďalším učiteľom v Levoči bol Gašpar Kramer. — Bartholomaeides 126 a Torzo 39.
[46] R. 1619 podľa Torza, u. m.
[47] Frant. Németh vo Wittenbergu od 29. júna 1619 a študoval tam štyri roky. — Bartholomaeides 126.
[48] Ordinovali ho 3. novembra 1624. Neskôr bol farárom v Levoči, kde v r. 1667 zomrel. Pozri aj Symbola Anonymi cuiusdam v Gymn. SAV 80. Na jeho počesť zložil pohrebnú báseň v elegickom distichu súčasný levočský rektor M. Ján Kemmel. — Gymn. II, hl. 15, § 45.
[49] Bartholomaeides 124 datuje na rok 1617 Danielovho brata Ondreja Matthaeiho z Partizánskej Ľupče.
[50] Ján Matthaei bol v Brezovici rektorom v r. 1622. — Gymn. I, hl. 2, § 9.
[51] Synopsa Gymn. bardejovskej školy datuje jeho nástup do Bardejova na rok 1626 a ukončenie služby na r. 1636. — Pozri Klein I, 251, pozn. 210.
[52] Údaje o Matthaeim podľa Gymn. SAV, 80 vložil „akýsi neznámy autor“. V prešovskom exemplári sú vzaté zo správy bardejovského občana Johannidesa.
[53] Seifridt (aj Seyfried, Seyfriedt) sa narodil v Spišskej Novej Vsi. V roku 1632 bol rektorom v Sabinove (Gymn. II, hl. 6, § 12). Podľa Zablerovho Indexu č. 136, asi v r. 1631 učil v Sabinove svojho žiaka Ondreja Melikia z Liptova. V Bardejove učil aj Ondreja Langa, cit. Index, u. d., č. 194, Torzo s. 45. Zo Sabinova Seifridt odišiel v r. 1634 do Bardejova po Wagnerovi, keď tento nastúpil v tom čase do funkcie diakona. K svojmu bardejovskému učiteľovi sa hlási žiak Jakub Abschein z Dobšinej v rokoch 1635 a 1636; Index ordinatorum Martina Wagnera, č. 85. Ďalej Peter Henning zo Sedmohradska. Seifriedt zomrel v r. 1639 v Bardejove. Klein I, 251, pozn. 211.
[54] Ondrej Graff zo Sedmohradska prišiel do Bardejova 5. júna 1637 za konrektora po Danielovi Matthaeim. V roku 1639 odišiel do Žiliny (Gymn. III, hl. 33, § 20, datuje rok 1640), potom za rektora do Trenčína (Gymn. II, hl. 21, § 22, však datuje rok 1644). Klein I, 251, pozn. 209 uvádza tieto jeho spisy: Praecepta poetica methodica z r. 1642. — Peripatheticum theatrum naturae pererectum. — Illustris quinque partium syntaxis z r. 1645.
[55] Gymn. SAV 81 píše Eulenbachiensis, t. j. obec Velbachy pri Spiš. Podhradí.
[56] Podľa Hornyánszkeho 20 do Bardejova prišiel r. 1634 zo Sabinova, čo je pravdivejšie, lebo v roku 1634 podpísal ako sabinovský rektor uznesenia bardejovskej synody. Podľa Piscatorovej správy pôsobil v Bardejove dva roky, t. j. do roku 1636. Zomrel 3. apríla 1639 — Klein I, 251, pozn. 211 uvádza jeho rodisko v Spišskej Novej Vsi a jeho príchod do Bardejova na rok 1634.
[57] Na Seiffrieda si vdačne spomína jeho žiak Martin Martidis z Hýb. — Index ordinatorum Petra Zablera, č. 158, Torzo 45.
[58] Naumburg nad riekou Zálou v Nemecku.
[59] Plným menom Eliáš Neussel von Spleni z Ružomberka, kde bol jeho otec Jakub kazateľom. Študoval v Rostocku, kde obhajoval dve teologické dizertácie. Pozri Klein I, 101, pozn. 96. — Po smrti Gašpara Seifrieda nastúpil 26. októbra 1639 v Bardejove za rektora, a bol ním až do roku 1646. — Canonica visitatio. Potom zamenil rektorský úrad za notársky; v r. 1673 ho povýšili na mestského sudcu v Bardejove. (Klein I, u. m., a Gymn. I, hl. 14, § 28).
[60] Podľa Haana, Jena Hungarica 16 ide o Zablerovo dielo Frommer Christenlust und Unlust ex Fil. II, 23, Hajnae 1675 (Haynau v Sliezsku), ktoré venoval svojmu tesťovi Eliášovi Splenyimu. Zabler označuje Splenyiho ako syndicus multum meritissimus, patronus ac promotor nunquam non amplexendus. — Exempl. Gymn SAV, 81.
[61] Správny názov Parschitiovej dizertácie je: Disputatio Theologica Anti-Grotiana. Ex Articulo XI. et XII. Augustanae Confessionis. — Pozri Rizner IV, 21. Grotiani bol názov školy spisovateľov o medzinárodnom práve, ktorí sa síce pridŕžali Huga Grotia pri rozlišovaní medzi prirodzeným a voluntárnym medzinárodným právom, pokladali však — na rozdiel od náhľadu Grotia — prirodzené a voluntárne právo za rovnako dôležité ako právo prirodzené. Pozri Trakal, Hlavní směry novější právní a státní filosofie, 1885. — Parschitius označuje v cit. diele Splenyia „iuris consultus famigeratissimus et notarius per multos annos dignissimus“ (právny poradca najpovestnejší a po veľa rokov služby notár najspôsobilejší).
[62] Richard Günther z Bardejova, študoval ako štipendista v Kráľovci (Kaliningrad) — pozri Ružičkov čl. v Pedagogickom sborníku V, 1938, odsek 21. Odtiaľto ho pozvali 24. júna 1639 na konrektorský úrad do Bardejova. Školskú mládež vyučoval veľmi usilovne a svedomite až do roku 1645, keď 30. októbra umrel na mor. — Klein I, 100, pozn. 95. — Splenyi zomrel 12. októbra 1675, — Hornyánszky 20.
[63] Kreuchel nastúpil v Bardejove v r. 1649. — Synopsa Gymn. II., hl. I, § 22. Podľa Hornyánszkeho, u. m., pôsobil tam v rokoch 1646 — 1649, čo potvrdzuje aj Canonica visitatio. Pochádzal so Strasburgu. Z Bardejova prešiel 4. novembra 1649 za rektora do Banskej Bystrice. Odtiaľ v tej istej hodnosti prešiel 22. januára 1661 do Banskej Štiavnice, kde 5. decembra r. 1666 zomrel. Klein I, 125, pozn. 120.
[64] S bardejovskou školou sa rozlúčil v r. 1651 obsažnou a formálne vycibrenou rečou o povolaní duchovných osôb a o ich premiestňovaní na iné pôsobisko. — Pozri Torzo 47, v ktorom sa cituje časť jeho reči.
[65] Gymn. II, hl. 7, § 9. — Tieto prudké dišputy obšírne opisuje Pavol Križko v Slov. pohľadoch XIX, 1899, 222 n.
[66] Pfeiffer študoval od 6. júna 1645 vo Wittenbergu. — Bartholomaeides 138. — V Kaliningrade ho zapísal na štúdiá 5. mája 1642 rektor Tinctoris. — Ružička, Pedagóg, sborník V, 1938, s. 123, odsek 72.
[67] Pfeiffer sa vrátil v r. 1646 do vlasti. Keď konrektor Richard Günther umrel, Pfeiffer nastúpil 30. januára 1646 na jeho miesto. Keď Kreuchel odišiel r. 1649 do Banskej Bystrice, Pfeiffer sa stal namiesto neho rektorom.
Povolávacie listiny (vokátor) za konrektora pozri u Kleina 252, pozn. 213, vokátor na rektorský úrad u. m , s. 253, pozn. 214.
Podľa synopsy Gymn. II, hl. I, § 23 Pfeiffer nastúpil do Bardejova v r. 1650, podľa Hornyánszkeho v r. 1649; podľa Canonica visitatio tam pôsobil v rokoch 1649 — 1659. — Torzo na s. 49 píše, že do Bardejova prišiel ako kolega v r. 1646; rektorom sa stal v r. 1649.
[68] Klein I, 120.
[69] Michal Capko sa zapísal vo Wittenbergu 1. júla 1653, keď tam rektoroval právnik Godofred Svedo. — Bartholomaeides 147.
[70] V rokoch 1660 podľa synopsy v Gymn., u. m., a podľa Canonica visitatio.
[71] Podľa dnes už neznámeho prešovského exemplára Gymnasiologie, diel I, hl. III Eliáš Ladiver starší pochádzal z Turca. Z bytčianskeho rektorátu prešiel od roku 1633 do roku 1636 za rektora do Žiliny. V tom čase sa narodil syn Eliáš Ladiver mladší. Jeho životopis pozri v pozn. 233 I. diel a v spise Vlad. Ružičku, Eliáš Ladiver mladší, 9, pozn. 3.
[72] Zo Žiliny sa Eliáš mladší odsťahoval s rodičmi najprv do Bánoviec, potom do Prievidze, kde bol jeho otec rektorom (Gymn. III, hl. 17, § 15). Odtiaľ sa zasa vrátil s rodičmi do Žiliny, kde jeho otca ustanovili v r. 1639 za farára. (Infantiae primordia Banoviczii, progressus Prividiae, adolescentiam Solnae. — Gymn. SAV III, hl. 64, s. 245 a Bartholomaeides 144). V Žiline bol jeho učiteľom Ondrej Graff (pôsobil tam v r. 1640) a Ján Augustini (1643), študoval aj v Levoči u Michala Lazia (1646), potom v Bratislave u rektora Jána Heydelmayera (1642 — 1650). Pozri Vlad. Ružička, u. d., s. 9 — 20.
[73] O Jánovi Scharffovi pozri pozn. 497 v I. dieli. — O Abrahamovi Caloviovi tamže, pozn. 113, o Jánovi Meissnerovi tamže, pozn. 497. — Vo Wittenbergu sa Ladiver zapísal 10. novembra 1651, počas rektorátu doktora medicíny Michala Sennerta. — Bartholomaeides 144 n.
[74] Matricula universitatis generalis Erffurdensis Moguntinae uvádza Ladiverov zápis v Erfurte slovami: „Gratis inscripti ob paupertatem… Elias Ladiver Solna Hungarus iur.“ — Stalo sa to počas rektorátu Wolfganga Crusia, ktorý tam pôsobil v rokoch 1650 — 1656. — Pozri Ružička 33 n. Matricula v Stadtbücherei v Erfurte.
[75] „Plus minus triennio“ — píše vypuklo Gymn. II, hl. I, § 25, zatiaľ čo Bartholomaeides 145 sa opiera o rukopisný prameň Gymn. III, hl. 33, § 25 v synopse rezervuje pre Ladiverov pobyt v Žiline údobie šiestich rokov: „Scholam Solnensem sex annis rexit“, teda v rokoch 1655 — 1661 (Ružička 40). Podľa Ladiverových rukopisov, ktoré sa nachádzajú v kalvínskom kolégiu v Blatnom Potoku, prvé štyri diely napísal v rokoch 1657 — 1658 „a Elia Ladiverio, rectore Solnense“, teda v čase, keď bol v Žiline rektorom. — Pozri Ružička 110 n.
[76] V Bardejove pôsobil Ladiver v rokoch 1661 — 1667. — Gymn. II, hl. I, § 21 — 29 v synopse. Presný dátum uvádza Canonica visitatio s titulom: Az 1884. évi Június hó 15. és 17. napján a bártfai ág. hitv. evang. német-magyar anyaegyházban megtartott canonica visitatio Jegyzőkönyve (rkp. z roku 1884 v Bardejove). Podobne Protocollum pastorale Ecclesiae Ev. Bartphensis na s. 399 píše: Clarissimus et Illustrissimus Dom. E. Ladiver adducitur Solna ex Rectoratu Anno 1661 die 28. junii, die vero 4. Julii introducitur in Scholam per R. et Clarissimum Dn. Pastorem et Superintendentem Martinum Wagnerum solemniter… Anno D. 1667 die 27. Jan. Scholae valedixit et in Comitatum Liptoviensem Teplam ad Pastoratum profectus est. — Pozri Ružička, u. d. 43.
[77] Ján Kvačala v Archive pro bádání o životě a spisech J. A. Komenského v stati „Niekoľko slov o El. Ladiverovi“, VI, 1923 vykladá tieto slová tak, že Ladiver podporoval samostatný úsudok a viedol žiactvo k rozmanitosti názorov, zatiaľ čo sa v pythagorejskej škole každý spor riešil odvolávaním sa na majstrovu autoritu. (Pythagorejský dogmatizmus sa vyjadroval heslom: autos efa — majster rozhodol).
[78] Ladiverov výklad pojmu ,accidens‘ podporuje aj etymologická analýza slova: ,accidens‘ znamená ,adcadens‘ (cadit ad aliud), accedit ad subiectum. Teda accidens nie je podstatou, subsistens, ale je bytie (ens), ktoré má svoju existenciu v niečom inom, vo svojom subjekte, bez ktorého nemôže jestvovať. V učení o eucharistii protestantizmus zavrhol transsubstanciáciu, uznával však Kristovu skutočnú prítomnosť v nej. Teda podstata chleba sa nemení a Kristus je v ňom prítomný ako accidens. Preto aristotelovský výklad pojmu accidens vystihuje ideológiu protestantskej teológie, a preto sa Ladiver tak húževnato pridržiaval svojho pohanského filozofa aj napriek výčitkám cirkevnej vrchnosti. (Porovnaj pozn. 231 v Úvode Gymnasiologie).
[79] Ide o vetu, ktorá celkom zapadá do Aristotelovej peripatetickej filozofie: Accidens non habet suam propriam existentiam distinctam ab existentia substantiae.
[80] Veta prevzatá z Aristotelovho ideologického arzenálu: Universalia in intellectu est res.
[81] Cabanova dišputácia Disputatio metaphysica De existentia rei intelligibilis ac praecipue quidem naturae communis objective spectate in intellectu. — Szabó-Hellebrandt, Régi magyar könyvtár II, 339. Pozri Mikleš, Izák Caban 29, Ružička 63 a 112.
[82] Plný titul tejto dišputy pozri Ružička 112 n., porovnaj Mikleš 154, Rizner v skratke III, 4, a i. — Štefan Szirmay bol bardejovským študentom počas pôsobenia Ladivera. Dielo vzniklo na základe dišputy, zo dňa 29. decembra „nonis matutinis“ 1662.
[83] Listy možno čítať aj v exemplári SAV 83 n. a v Torze 54 — 56.
[84] Dissertatio de coena Domini, Bartphae respondente Stephano Szirmay conscripta. — Spis uvádza jedine Hörk, Az eperjesi ev. ker. Collegium története III, 337, u ktorého nájdeme zmienku aj o ďalšom Ladiverovom spise z bardejovského obdobia: Institutiones Philosophiae moralis. Tractatibus IV. absolutae. (u. m.).
Túto stať treba ešte doplniť zmienkou o Ladiverovom školskom poriadku, ktorý nahradil starší Stöckelov školský poriadok. Odpis u Kleina I, 332, pozn. 280. Výňatok Ladiverovho školského poriadku nám zachoval bardejovský rektor z 18. storočia, Michal Ács mladší.
[85] Tak Gymn. II, hl. I, § 29 a Torzo 57, kým exempl. SAV, u. m., spomína rok 1682.
[86] O kazateľskom pôsobení Ladiverovom v Liptovskej Teplej pozri uv. dielo Vlad. Ružičku, s. 52 n.
[87] Bartholomaeides 144, Szinnyei, Magyar írók VII, 630 n., Hörk III, 337, Wallaszky 241, pozn., Ružička 52.
[88] Grünwaldov rukopis v Protocollum Pastorale ecclesiae Bartphesis, s. 399: Anno 1667, die 6. maij data eidem per grofum Dominum Petrum Feigel Eperiessinum Vocatio pro professore Oratoriae. — Szinnyei VII, 630 a Hörk, u. m., spomínajú neodôvodnene rok 1668.
[89] Ján Schwartz obhajoval r. 1670 vo Wittenbergu apoštolské symbolum, o ktorom vtedy prednášal prof. Ján Deutschmann. Okrem toho Schwartz obhajoval aj Disputatio Pneumatica de Notitia Dei Naturali ,in academia patria‘, t. j. vo Wittenbergu, ktorú poznove vydal za predmet dišputácie ako bardejovský rektor dňa 31. decembra 1668. V Bardejove vyučoval tri roky Petra Knoda, neskôr farára v Novej Lesnej pri Poprade, ordinovaného 15. augusta 1683. Ondreja Demittera z Ľubice vyučoval dva roky. — Pozri Index Filipa Heutscha, č. 17 a 25. — O logike, ktorú vydal r. 1670 v Bratislave, pozri stať o levočskej škole I, hl. II, § 54.
Keď ho r. 1674 vyhnali z Levoče, vrátil sa do vlasti. Odtiaľ ho pozvali do Leucopetra, kde bol v r. 1675 riaditeľom Augustovho gymnázia, verejným profesorom a doktorom. — Burius, Micae.
Do Bardejova pozvali Schwartza za rektora v novembri 1668, ako to dosvedčuje jeho vokátor, odtlačený v plnom znení u Kleina I, 366, pozn. 305. V úvode sa zisťuje stará skúsenosť, že základom obce je správna výchova mládeže. Ako sa voľne rastúce konáre na stromoch dávajú do opatery pestiteľom, ktorých prispením sa buď ženú do výšky, alebo sa ohýbajú k zemi: tak sa aj duch mládeže môže v rukách učiteľov ako aj v rukách pôrodných asistentiek formovať vo výstižný obraz pre celý ich budúci život, lebo vtedy môže prijímať všetky možné tvary. Na konci listu sľubuje bardejovská obec nastupujúcemu rektorovi, že mu poskytne ubytovanie na fare a mzdu (salarium seu Minervale) dve uhorské zlatky týždenne. V naturáliách dostane 26 cubulos siliginis (strukoviny) našej bardejovskej miery, 24 orgyias dreva, k čomu patria martinské kantácie, ako aj poplatok pri zápise žiakov. Na príhovor wittenberského profesora Abrahama Calovia bardejovský magistrát sľubuje rektorovi Schwartzovi osobný príplatok 50 cisárskych toliarov, ktoré sa vyplatia naraz alebo v rátach.
Schwartz 7. marca 1669 nastúpil na svoje miesto v Bardejove a magistrát mu udelil titul scholarum supremus director. Súčasne s ním tam pôsobil aj vicerector Mikuláš Zarevutius, konrektor Ján Lippich, kantor Tomáš Schärfeli, collaborator Ján Maior, organista Ján Zarevutius a učiteľ abecedárov Matiáš Vitrianus. — O jeho ženbe pozri Klein I, 336, pozn. 305.
[90] Schwartzova kniha mala titul: Institutiones logicae in usum iuventutis suae. Bartphae 1670, 12°. — Okrem toho napísal aj ďalšiu učebnicu Institutiones rhetoricae in usum iuventutis suae. Bartphae 1670, 12°. Ďalšie diela s teologickým obsahom pozri u Kleina I, 369.
[91] Gymn. II, hl. 15, § 52.
[92] Scharff použil tieto slová: Dnes mi napísal z Uhorska rektor zo Spišského Podhradia toto: V tomto našom hornom Uhorsku na verejných synodách sa potvrdilo a ustanovilo, aby sa mládeži nepredkladala na tamojších školách nijaká iná logika a metafyzika ako Schwartzova. To isté napísal aj levočský rektor.
Schwartza roku 1674 odvolali pre sústavné nezhody s cirkevnou vrchnosťou z Levoče, a tak odišiel do Wittenbergu, kde dosiahol titul doktora teológie. Bol profesorom a napokon aj superintendentom v Querfurte. — Klein I, 369, pozn.
[93] Otcovstvo Jakuba Zablera zdôrazňuje martinský exempl., SAV aj Torzo 60. Ale v exempl. SAV 86 a v poznámke Daniela Krmana, tamže s. 89, ,Anonymus quidam‘ pokladá za otca Jakuba Zablera — Petra Zablera. Podľa zistených prameňov otcom mu bol bardejovský občan Jakub Zabler, kým Peter bol jeho dedo, levočský farár a superintendent, ktorý zomrel v r. 1645.
[94] Haan kladie na s. 16 n svojho záznamu dátum pôsobenia v Jene do roku 1658.
[95] Christián Chemnitz (1615 — 1666), profesor gréckej, hebrejskej a sýrskej reči, ako aj filozofie v Jene. — Jöcher I, 623 n.
[96] Ján Ernest Gerhard (1621 — 1668), profesor orientálnych rečí, teológie a histórie v Jene. — Jöcher I, 1077.
[97] Letopočet vysvitá zo Zablerovho chronogramu v Index ordinatorum, ktorý vpísal pre Martina Wagnera: MartIne Wagner DIssoLVI optas? SIC fLet (= 1664). Exemplár Gymn. SAV II, hl. I, § 30. V roku 1668 bol konrektorom v Bardejove Mikuláš Zarevutius, ako to vyplýva z textu Bartholomaeida 164 a zo zoznamu študujúcich v Kaliningrade v Ružičkovej stati v Ped. sborníku V, 126, odsek 147.
[98] Na spresnenie životopisu Jakuba Zablera doplnil ďalšie údaje ,Anonymus quidam‘. Z jeho pera sa zachovala najmä prv citovaná Rezikova latinská báseň ako posmrtná spomienka na Jakuba Zablera. Iné poznámky zachoval o ňom Dan. Krman. Podľa nich bol Jakub Zabler bardejovským arcidiakonom, tri roky prežil v exile v Haynau v Meissensku a v Mühlbergu bol kazateľom. Túto jeho činnosť uchovali slovenskí pastori v exile v básniach Inter Cineraria exilii (V popolniciach vyhnanstva). Gymn. SAV 89.
[99] Podľa Haana 16 sa Zabler vrátil z vyhnanstva do Bardejova v r. 1683. Ale 30. januára 1699 musel znova odísť do exilu. — Pozri Burius Micae 775 a Fabó I, 76.
[100] Adam Gdacius ešte pred bardejovským rektorátom prijal miesto kantora v Spišskom Podhradí. — Klein II, 418, pozn. 301, Hornyánszky 21. Bardejovským rektorom sa stal asi v r. 1668. — Synopsa Gymnasiologie bardejovskej školy a Canonica visitatio.
[101] Poniektorí spisovatelia píšu nesprávne ,de puellis‘. Klein II, s. 6 pripomína ešte jednu úvahu: Discursus de quaestione, an Maria vocanda sit mater sanctissima (Otázka, či Máriu možno nazývať najsvätejšou matkou). — Gdacius zomrel 18. septembra 1668. — Jöcher I, 1059.
[102] Ján Juraj Lippisch sa narodil v Bardejove (nie v Trenčianskej župe, ako píše Horányi II, 490). Bol autorom známeho historického diela Thorunium Hungarorum litteris deditorum mater, z roku 1735, bol vnukom Jána Lippischa, bardejovského konrektora a člena mestskej rady.
[103] Michal Ács mladší nastúpil do Bardejova v r. 1709 podľa Canonica visitatio, podľa synopsy Gymnasiologie, II, hl. 1, § 34 po roku 1700. Narodil sa v maďarskej obci Keményes-ala neďaleko Kyseku, kde bol jeho otec, toho istého mena, kazateľom. Odtiaľ prešiel do Rábu a napokon do Rožňavy. Ács mladší študoval pol roka filozofiu a teológiu vo Wittenbergu (Bartholomaeides 186 sa odvoláva na Kleina II, 5 datuje jeho zápis na rok 1680, hoci v univerzitných katalógoch sa Ácsovo meno nevyskytuje). Pokračoval v Tübingene a Strasburgu, kde v roku 1700 dišputoval na historicko-teologickú tému De Catechumenis. Keď sa vrátil do vlasti, stal sa najprv rektorom v Rábe v rokoch 1702 — 1703 (Gymn. II, hl. 13, § 8). Keď odišiel r. 1709 Adam Gdacius, prešiel do Bardejova, kde zotrval do roku 1710. V tomto roku už bol rektorom v Košiciach a súčasne aj maďarským vojenským kazateľom. Jeho diela uvádza Gymnasiologia a Klein II, 7. Pre dejiny bardejovskej školy je najdôležitejšie jeho dielo Ein Sommerlektionskatalog zur Zeit des neuerrichteten und verbesserten Schule zu Barthfeld, gedruckt dassebst auf zwo Folioblättern (bez udania roku Ácsovho nástupu za rektora). Tento študijný poriadok bardejovského gymnázia je vložený do Ácsovho diela Donum (Klein píše nesprávne Novum) Pentecostale, per quod Ecclesiae Dei Spiritus Sancti dona ordinarie effuduntur. Inclyfae reipublicae liberae ac regiae civitatis Bartphensis, Senatoribus, Viris Nobilitate Generum, Amplitudine munerum, prudentia consiliorum, Circumspectissimis, Gravissinus Oblatum (Turíčny dar, ktorým sa cirkvi božej vylievajú dary Ducha svätého. Dielo venuje predstavenstvu mesta). Jeho obsah in extenso podáva Klein II, 8, pozn. 7; porovn. Ružička 48 n.
[104] Plný titul znel: Theses Miscelaneae pro examine authumnali ventilandae, quas Alma Bartfensium Schola juventus Scholastica propugnandas suscepit Anno 1709 die 30. Septembris. — Gymna. II, hl. I, § 35.
[105] Napríklad skúšobné vety z logiky: 1. Logike prisluší skôr označenie nástroja ako umenia. — 2. Logický druh je obsiahlejší ako rod. — 3. Jednotlivec nemôže hovoriť za druhého. — 4. Bohu neprisluší logické označenie rodu. — Z rétoriky: Opis obsahu Rheniovej Rétoriky. — Vymedzenie pojmu ,inventio‘ a ,dispositio‘ (Vynájdenie témy a jej rozdelenie). — Hyperbola neobsahuje nepravdu. — Každé okrášlenie reči je buď tropus alebo figura atď. — Z poetiky: poukázať na nesprávny prejav: Básnik sa rodí, rečníkom sa človek stáva. — Dokázať vetu z Curtia, že sa vojna môže viesť aj s láskou a pod. Pozri aj wittenb. exempl. II, § 23, s. 203 — 204.
[106] Pozri Klein II, 7, odsek 4.
[107] Klein, u. m.
[108] Georgius Christiani pôsobil v Bardejove ok. r. 1718 — Canonica visitatio.
[109] Juraj Francisci sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 25. augusta 1711. — Bartholomaeides 207.
[110] „Ob male actam vitam“ (pre zlé správanie) musel odísť do Torune ako učiteľ tamojšieho gymnázia. V Bardejove pôsobil iba pol roka, a to v r. 1718. Bartholomaeides, u. m., Hornyánszky 21, Klein II, 6, pozn. 6.
[111] Martin Dubovský prišiel do Bardejova za rektora v tom čase, keď sa písala stať o bardejovskej škole pre Gymnasiologiu. „Hodie praeest (dnes stojí na čele) clarissimus Dn. Martin Dubovský“. — Synopsa školy v Bardejove, Gymn. II, hl. I, § 39. Vtedy sa bardejovské gymnázium povznášalo zo svojho dočasného úpadku. Klein II, 280, pozn. 208 poznačil, že Dubovský bol síce notorický alkoholik, ale aj vynikajúci latinský básnik. Zomrel 17. augusta r. 1743. Jeho menom sa končí zoznam bardejovských rektorov v martinskej a prešovskej Gymnasiologii. Pozri aj Ribini, Memorabilia II, 391 a Canonica visitatio, ktorá pokračuje v ďalšom zozname: Pavol Parvy 1743 — 1778, Ján Mudroň 1779 — 1780, Michal Ferdinandi 1780 — 1782, Pavol Parvy (opätovne) 1782 — 1790, Michal Kreuzel 1791 — 1815, Ondrej Havassy 1815 — 1850, Ján Mrček až do r. 1852 a Pavol Szekesik od r. 1852. Canonica visitatio podáva aj zoznam konrektorov v rokoch 1590 — 1825. — Pozri aj spis Vlad. Ružičku, Eliáš Ladiver 50, pozn. 155.
Ján Rezik
— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.
- 108 Gymnaziológia 1. diel. Školy magnátov a šľachticov
- 84 Gymnaziológia 3. diel. Školy malomestské
- 84 Prešovská jatka
- 81 Gymnaziológia. Úvod
- 75 Gymnaziológia 4. diel. Školy dedinské artikulárne
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
