Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava II. Škola v Brezne

(Caput II. De Schola Brisnobanensi)

[112]

Brezno (BrisnoBanya) je slobodné kráľovské mesto, veľmi preslávené baníctvom, ktoré však v tomto veku zaniklo (hac aetate sterilissima).

Na školách[113] tohto mesta nespracovaný a neusporiadaný materiál ľudských schopností sa usilovali vzdelávať nasledujúci rektori:

Jonáš Petrovius

Peter Berger r. 1563.[114]

Severín Sculteti 1577 — 1579.

Krištof Kudelius čiže Kudelka v roku 1584 alebo 1596.[115]

Samuel Melikius,[116] syn otca toho istého mena, rektora školy v Liptovskom Jáne. Nielen podľa mena, ale aj činnosťou bol ozajstným rektorom tejto školy a preto si ho občania zvolili aj za farára. Bol to veľmi učený teológ, výborný znalec filozofie a orientálnych jazykov, ako aj nezvyčajný pestovateľ astronómie, ktorý vydal aj dielo o výklade planiet (Explicatio planetarum).[117] Za jeho zásluhy ho okolo roku 1610 zvolili na synode v Žiline za superintendenta. M. Godofred Ludovici spomína Melikia v zozname rektorov škôl, ktorí sa vyšvihli na vyššie miesta v cirkvi v diele Historia Rectorum, Gymnasiorum, Scholarum celebriorum. Gymnasiologia odpisuje dva Melikiove listy, písané z Brezna Matiášovi Lochmannovi, jeden z 23. mája 1619 a druhý z 17. sept. 1617. Oba listy písal v hodnosti superintendenta o organizačných cirkevných veciach.[118] Samuel Melikius zomrel v Brezne roku 1620. Pozri Scrinia Daniela Krmana, SAV 98, Torzo 92 — 97.

Alexander Szoczovinus, rodom z Brezna, obratný učiteľ našich škôl. Pozri o ňom v stati o škole v Hlohovci, diel I, hlava VI, § 11.[119]

Alexandra Szoczovina vystriedal Martin Ligan, ktorý sa zdržal v Brezne asi len jeden rok, azda v roku 1609, ako svedčia poznámky (Scrinia) Daniela Krmana, ktoré spomínajú hlavné Liganovo úsilie zvyšovať prospech študujúcej mládeže, ako mu to diktovalo jeho mravné presvedčenie.[120]

Ján Rohatius (Roháč), syn Melchiora Roháča, prešovského[121] rektora, neskoršie breznianskeho farára a superintendenta zvolenskej, turčianskej a novohradskej župy. Vedecké poznatky nadobúdal už od najútlejšieho veku. Stal sa rektorom v Brezne „bez úhony, čistý bez pretvárky, čestný, bez poškvrny a bez ješitnosti, učený“[122] (Scrinia Daniela Krmana).

Štefan Pilárik, otec autora knihy Currus Jehovae mirabilis toho istého mena.[123] Podľa slov Zablerovho Indexu ordinatorum[124] (83) bol Pilárik ako rektor školy mužom učeným a významným učiteľom svojej vlasti. Spravoval brezniansku školu asi v roku 1610.[125]

Ján Rotarides. Pozri stať o škole v Liptovskom Jáne, hlava I, XVII, § 7.[126]

Ján Banak. Z prachu zabudnutia vyzdvihuje jeho meno jediná zmienka od Jána Drazdia, kedysi rektora v Hanušovciach v Šarišskej župe, zaznamenaná v Zablerovom Indexe na s. 177. Gymnasiologia SAV, II, hlava IV, s. 93 n.

Daniel Dubravius, o ktorom pozri viac v stati o škole v Bánovciach, diel I, hlava I, § 17.[127]

Ján Bornaius (Bornay)[128] mal povesť veľmi učeného muža, ktorého elogium napísal Pavol Novokmet vo Wagnerovom Indexe ordinatorum, s. 46. Na Bornaya si spomína ako na svedomitého učiteľa jeho žiak Daniel Martini z Brezna, keď ho ordinovali za farára v roku 1645. Bornya ako dobrého človeka vyzdvihuje aj jeho vnuk M. Pavol Bornaius (Bornagius) v knihe Confessio martyrum de Mysterio SS. Trinitatis, Veterum monumentis succinte illustrata, Wittenberg 1699.[129]

Jakub (Ján?) Dornavius r. 1630.[130]

Ondrej Hueretius,[131] veľmi útočný odporca peripatetickej filozofie, ktorý horlil za Petra Ramusa. Pozri Scrinia Daniela Krmana. Autor Gymnasiologie sa však odvoláva na citát Justa Lipsia[132] a dôvodí, že „nikdy nebude veľký ten, komu je Ramus veľký“, a citujúc ešte ďalej myšlienku z Miscellanea Epistolarum 89 zdôrazňuje, že poniektorí sa húževnato pridŕžajú svojich učiteľov, nech sa aj mýlia a radšej by tisíc ráz umreli, ako by ustúpili od osvojeného náhľadu.[133] A tak sa rútia do extrémnosti. Radšej sa chcú vedome mýliť podľa slov biskupa Makaria, než by správne zmýšľali ako ostatní. Na takú húževnatosť ,sekty‘ ramistov upozorňuje sám Daniel Morhof v Polyhistorovi II, kniha I, s. 66, slovami: „Ramus mal veľa žiakov a obdivovateľov, medzi ktorých patril aj Nemec Ján Tomáš Freigius,[134] muž značného vzdelania, ktorý venoval veľa práce na úpravu vied v duchu Petra Rama a rozdelil podľa neho filozofiu presne na oddelenia a pododdelenia“. Takisto píše aj Nemec Heuningius Reunemannus, ktorého Apologia na obranu Ramovej filozofie vyšla vo Frankfurte v roku 1598. „Táto herezia“ zachvátila nemecké vysoké školy a takmer celé Vestfálsko si podmanila. V Helmstädte takmer neprestajnými dišputáciami ju znemožnil Cornelius Martini,[135] toho času vari jediný ochranca Aristotela proti spomenutým novátorom.[136]

Šimon Freywaldský,[137] o ktorom pozri bližšie stať o škole v Okoličnom, diel I, hlava XII, § 10. Podľa SAV Šimon Friedwalsky (sic!) pôsobil v Brezne v roku 1630[138] a podľa M. Juraja Lániho, autora diela Funda Davidica, pochádzal z Partizánskej Ľupče a neskoršie prestúpil na katolíctvo.

Mikuláš Nicolaides. Pozri stať o škole v Mošovciach, diel I, hlava X, § 16.[139]

Andrej Piscatoris. Záznam o ňom je z roku 1647. Autor Gymnasiologie ho vôbec nepozná. Jeho meno a rok uvádza Hornyánszky, str. 36. Piscator bol v roku 1653 v Rimavskom Brezove (Monumenta III, 348) a toho istého roku v Kokave (u. d. III, 349).

Ján Petroni. Záznam je o ňom z roku 1649.

Matiáš Urbanovič r. 1645 (sic!).[140]

Martin Jedlovský. Záznam je o ňom z roku 1652.

František Jakub Fronesius, ináč Martinius a Vysokomestský, predtým františkánsky mních.[141]

Ján Fabri podľa Scrinií Daniela Krmana.[142]

Michal Ursini, zastával do návratu Jána Milochovského z väzenia farársky úrad. Po ňom nasledoval

Peter Sexti (Sextius) v roku 1658. Jeho meno pripisuje cudzia ruka v synopse Gymnasiologie, diel II, hlava II, s odvolaním sa na diel I, hlava XII, § 19, kde sa spomenutý uvádza ako brezniansky učiteľ u Baltazara Clementisa (P 189).[143] Dňa 6. apríla 1657 sa zapísal na akadémiu do Wittenbergu. Pochádzal z Brezna, bol synom Petra Sextiho, seniora a superintendenta (o ňom viac Monumenta III, 279), ktorý zomrel roku 1634. Náš Peter Sextius vyučoval v Brezne Jána Dianišku, ordinovaného roku 1667, ako dosvedčuje Lieffmannov Index ordinatorum. Neskôr pôsobil v roku 1663 ako farár v Teplej a v Banskej Bystrici, deväť rokov strávil vo vyhnanstve vo Vratislavi. V roku 1684 prešiel do Brezna. Stadiaľ ho Juraj Erdődy vyhnal aj s diakonom Mikulášom Nicolaidesom a rektorom školy Martinom Dubovským. (Monumenta III, 287). Napokon pôsobil ako farár v Luboreči v Novohrade, a tam aj v roku 1691 zomrel.

Izák Caban sa narodil 5. júla 1632[144] v Broďanoch na Nitriansku neďaleko Topoľčian. Jeho otec Ján Caban bol tam miestnym farárom, ktorý dal svojho syna zavčasu školiť v predtuche, že v ňom driemu mimoriadne schopnosti, v čom sa veru nesklamal. Mladý Caban zveľaďoval svoje nadanie v Prievidzi a v Šoproni a všade vynikal nad ostatnými. V úsilí po vyššom vzdelaní odišiel do Wittenbergu,[145] kde mal roku 1658 verejnú dišputáciu De gnomone scioterico.[146] Po návrate do vlasti sa zastavil v Prievidzi, kde „vyspel v skutočného muža“. V deň biskupa Martina za prítomnosti mestského kantora a rektora školy Juraja Holvajta a niektorých občanov dišputoval o prirodzenosti hriechu z metafyzickej stránky.[147]

Ako brezniansky rektor[148] dišputoval v polemike proti vete, že človek je rozumný živočích; jeho oponentmi boli niektorí farári, ba aj Daniel Lani, autor knihy Ignea veritatis evangelicae columna.[149] Z breznianskeho rektorátu Cabana pozvali na úrad konrektora do Prešova, kde bol neskôr profesorom tamojšieho kolégia.[150] Pozri o ňom dielo Specimen Davida Czvittingera s. 404 a podrobnejšie stať o prešovskej škole v diele II, hlava VIII, § 25, ako aj stať o vzniku prešovského kolégia u. d. hlava IX, § 16.

M. Matiáš Heinselius (Heinsel, Henzelius),[151] nie nepodobný nadaním a usilovnosťou svojmu predchodcovi Cabanovi. Zanechal po sebe veľa diel, ako napr. Modus Praedicandi Synonymus in Gymnasio Briznensi publico eruditorum expositurus, respondens Martino Proterchomanno[152] Bistrensi, Košice, 1659. Podobne vydal dišputáciu Diaskepsis de natura affectionum Entis,[153] ktorá sa uskutočňovala za jeho predsedníctva v Brezne a ktorej bol v roku 1663 oponentom Peter Rossiar.[154] Vyšla v Levoči u Vavrinca Brewera.[155]

M. Ján Fabricius,[156] pochádzal z Oravy z obce Dubová.[157] V Bánovciach prospieval znamenite za pôsobenia rektora Jakuba Faschku,[158] ktorý bol neskôr farárom v Pezinku. Medzi nimi sa vyvinul vrelý, takmer rodinný vzťah. Fabricius navštevoval školy v Uhrovci, Bánovciach, Skalici, Sučanoch, Jelšave, Krupine, Hlohovci a Kyseku. Zakrátko odišiel do Košíc k učiteľovi Jurajovi Raduchiovi,[159] široko-ďaleko známemu svojou vzdelanosťou. V Košiciach sa Fabricius venoval vyšším vedám a často už ako študent bojovne dišputoval s katolíckymi učiteľmi tamojšej biskupskej univerzity.

Ináč Fabricius žil veľmi skromne. Zatiaľ čo sa iní tešili krásam prírody a odvracali sa od kníh, on sa do nich zahlboval. Pozvali ho do Štítnika,[160] kde vydal Disputatio dialectica,[161] ktorú venoval Štefanovi Vitneydimu, Zriniho dvoranovi. Ako Vitneydov a kňažnej Zriniovej alumnus sa dostal na akadémiu do Tübingenu,[162] kde zotrval tri roky; vzdelával sa u Tobiáša Wagnera[163] a Jána Adama Osiandra.[164] Tam dosiahol aj stupeň magistra filozofie.[165] Pred návratom do vlasti navštívil miesta, kde vyučoval Luther, Filip Melanchton a Ján Bugenhagen.[166] Hoci tam verejne dišputoval na tému De universalium ubietate, nepodarilo sa mu získať katedru vo Wittenbergu. Na Slovensku ho poslali do Brezna, kde nastúpil dňa 2. septembra 1666 na uprázdnené miesto po M. Matiášovi Heinseliovi. V júni r. 1667 viedol v Brezne dišputáciu na tému Examen Discursus de Scripturae Sacrae genuino sensu P. Holovitii quondam Academiae Tyrnaviensis Rectoris… V tejto dišputácii sa spomenutý jezuita Holovicz usiloval vyvrátiť u luteránov pravdivé výklady biblie a dokázať, že evanjelická viera je iba ľudského pôvodu.

Nasledujúceho roku v tom istom mesiaci mal dišputáciu De Unitate sensus Literalis… Dizertáciu venoval sudcom a senátorom piatich slobodných spišských miest, medzi nimi aj Davidovi Lánimu, mestskému farárovi a superintendentovi, ktorý vynikal autoritou, bystrým úsudkom a dôkladnou znalosťou v teológii obvyklých rečníckych foriem. V tejto rozprave išlo o presné zachovanie formálnej stránky reči a logického postupu pri dišputáciách. Keďže sa Fabricius odchyľoval formálne a logicky od bežných a zaužívaných postupov pri ortodoxných dišputáciách, čo mu David Láni ostro vyčítal, stali sa obidvaja nepriateľmi.[167] V roku 1667 Fabricius prevzal po smrti Juraja Raduchu rektorský úrad v Košiciach. Pozri ďalej v stati o košickej škole.

Ján Petronius, ináč Buzik. Pozri stať o ilavskej škole, diel I, hlava VIII, § 19.

Ján Buzik, ktorého pamiatku zachoval jedine Mikuláš Richvalderi zo Spiša, kedysi farár v Richvalde neďaleko Bardejova, v Indexe ordinatorum od Wagnera, s. 141, č. 170.[168]

Ján Simonides[169] účinkoval v hodnosti breznianskeho farára zo šesť rokov.[170] Svoje teologické dielo Studium catecheticum, Biblicum, Logicum, vydané v Levoči roku 1669, predložil pri verejnej skúške žiakov prvej triedy v júni uvedeného roku.[171] Toho istého roku v decembri počas zimných skúšok uverejnil Studium Catecheticum de Evangelio, Symbolo Apostolico, Deo Trino, pričom mu bol respodentom Ján Snicellius, alumnus breznianskeho gymnázia. Dielo vyšlo v Levoči v roku 1669 s pochvalným uznaním M. Izáka Cabana a Pavla Michaelisa, verejných profesorov prešovskej školy.[172] Z ďalších Simonidesových spisov uvádzame Lessus Panegyricus… (Nárek nad mŕtvolou Davida Lániho…), vydaný takisto v Levoči roku 1669[173] a napokon pričlenil blahoprajnú báseň Jánovi Mayerovi z Jelšavy a respondentovi disertácie Gentis Hungariae primorum incunabulorum, ktorá sa uskutočnila za predsedníctva M. Pavla Plataniho z Jelšavy vo Wittenbergu roku 1676.

V roku 1673 Simonidesa násilne odstránili z úradu v Brezne ako dosvedčuje list mestskému úradu v Brezne z toho istého roku.[174] Pretože nepodpísal reverzy, bratislavský súd ho roku 1675 odsúdil na galeje[175] do Neapola. Ale v nasledujúcom roku ho prepustili a 24. augusta 1675 sa vrátil do Wittenbergu, kde mu 15. januára 1676 priznali právo občana akadémie a na niekoľko mesiacov aj obživu.[176] Tam vydal aj teologickú dišputáciu Collegium apostolico Lutheranum proti jezuitovi Mikulášovi Kelliovi, ktorú s úspechom bránil.[177] Svoj smutný životný osud opísal v diele Exul Praedicamentalis…[178] a po návrate do vlasti napísal ešte Katechizmus veľký.[179] Daniel Krman uctil jeho vzácnu pamiatku v oslavnej básni.[180]

Autor Gymnasiologie končí stať slovami: „Je veľa ponôs na malý počet slovenských spisovateľov. Naši predkovia s veľkou trpezlivosťou pozháňali azda všetko, aby zachovali v srdci múdrosť a sled udalostí, lebo všetky ostatné národy majú uschovanú múdrosť v knihách a svoje národné dejiny uschovávajú v svojich srdciach. Naši spisovatelia dosvedčujú, že jazyk a národ slovenský nikdy nebol otrocký, ale nakoľko jeho meno je odvodené od slova SLÁVA, je slávny a vznešený, rozšírený po 70 krajinách sveta. Pozri predslov knihy Václava Rosu Grammatica linguae Bohemicae“.

Simonidesa pochovali na hrade v Banskej Bystrici, ale jezuiti ho dali preniesť na evanjelický cintorín.

Martin Dubovský. O tomto významnom mužovi, ktorý sa veľmi zaslúžil o slovenské školstvo, napísal viac jeho syn Martin Dubovský v stati o krupinskej škole.[181] Podľa neho otec Juraj Dubovský[182] ho poslal na štúdiá do Prešova (Urbs Fragorum), dva roky študoval vo Vratislavi a vo Wittenbergu[183] (Athenas Leucoreas) študoval teológiu pod vedením profesorov Deutschmanna, Quenstedia, a Calovia. Odtiaľ odišiel do „Zizan“ (Zeitz), kde pôsobil na lýceu Ondrej Hartmann[184] ako sekretár saského vojvodcu Mauritia. Stade ho prizvali do Prešova,[185] kde stáli „slávne hradby Parnasu, ktorý Uhri opevnili najskvelejšími darmi ducha, kde prekvitala zbožnosť a vynikal učený zbor mužov. Veď čím bol kedysi Aeneovi verný Achares, tým bol i vavrínom ovenčenému Phoebovi Ladiver, onen Stagirovec, ktorý vedel riešiť učené zápletky a vedel rozpútať posvätné zápasy medzi veľa bojovníkmi, spomedzi ktorých jediný zostal slávnym víťazom. Jeho povesť sa vznáša nad oblakmi a nikdy nezapadne do zabudnutia“. Lež tohto Dubovského po čase aj odtiaľ vyhnali. Prešiel za rektora do Brezna[186] a po ďalších dvoch rokoch v tej istej hodnosti do Hnúšte,[187] odkiaľ ho povolali do Krupiny[188] na školu, kde pôsobil štyri roky; napokon sa dostal do Banskej Štiavnice.[189]

Jonáš Sartorius. Záznam z roku 1687.[190]

Ján Brezani sa vzdelával v Kremnici u rektora Daniela Cremnicensisa. Odtiaľ prešiel do Kežmarku k učiteľovi Pavlovi Apellesovi z Lovensteinu.[191] Zanedlho ho rodina Görgiova pozvala do Toporca (v Spiši), aby vychovával ich deti. Keď sa dobrá povesť jeho mena značne rozchýrila a náboženská sloboda v období víťazných rákóczyovských výbojov rozšírila, povolali ho za rektora do Brezna.[192] Tu sa osvedčil ako znamenitý učiteľ mládeže, ako to vyžadovala vážnosť jeho úradu, ako aj jeho vlastné svedomie a prospech študujúcich. Keďže cisárske vojsko zabralo chrámy a školu pre katolíkov, odišiel do vyhnanstva. Stadiaľto ho však pozvali bardejovskí mešťania za rektora na svoju školu. Ale Brezani koncom roku 1710, keď sa rozšíril mor v Uhorsku, keď navštívil manželku v Brezne, zomrel.

Aká veľká bola kedysi sláva breznianskej školy, tak veľmi bije dnes do očú jej neplodnosť, lebo vznešené vedy v tomto meste ležia mŕtve.


[112] Stať v Gymnasiologii II, hl. II, sa doplňovala podľa exempl. SAV, diel II, hl. IV, s. 93 — 97, kde je „Katalóg rektorov breznianskej školy dňa 15. mája 1685 poslaný Jánovi Buriovi, seniorovi, a odo mňa prednedávnom v Prešporku z jeho rukopisu vypísaný (Gymn. SAV s. 97 — 98 a Symbola Daniela Krmana na, u. m., s. 98). Doplnky podáva aj Torzo, II, hl. II, s. 89 — 136, wittenb. ex. II, hl. IV, s. 208 — 220 nep. a berlínsky exempl. s. 102 n. Z literatúry načim spomenúť Jána Slávika a jeho spis Dejepis zvolenského ev. augsb. bratstva a seniorátu od s. 354 n.

[113] „Breznianska škola bola tak zariadená, že mohla dodávať učiteľov pre dedinské školy. Obvykle na nej vyučoval — okrem rektora — aj kantor alebo kolega“. — Hornyánszky 35.

[114] Peter Berger prišiel v r. 1563 do Brezna z Ľupče (Slávik 354 bližšie neoznačil) a v r. 1583 bol farárom v Bytči (Fabó III, 99). No pre sklon ku kalvinizmu ho v r. 1595 stadiaľ vyhostili (Fabó, u. m. 112). Po ňom mal podľa toho istého Slávika nastúpiť rektor Ondrej Sočenský pred r. 1569.

[115] Mená Petrovia a Bergera sú v Gymnasiologii martinského exempl. dodatočne pripísané pri letopočte 1596. Aj Scultetiho a Kúdelkovo meno je pripísané v exempl. SAV 93 a v Torze u. m., s. 91 pri letopočte 1593, zatiaľ čo Hornyánszky 36 a Slávik 354 spája Kúdelkovo pôsobenie v Brezne s rokom 1584. — Pamiatku na jeho meno zachoval žiak Ján Bachurius z Lipt. Mikuláša v Zablerovom Indexe 43, č. 45.

[116] Šalamon Melikius pôsobil v Lipt. Jáne v r. 1596. — Gymn. I, hl. 17, § 4. Jeho syn Samuel pôsobil v Brezne v r. 1603 podľa synopsy Gymn. II, hl. II, § 3. Klein II, 361 uvádza jeho tamojšie pôsobenie až do r. 1595, keď už bol kazateľom. Podľa Fabóa III, 286, pôsobil v Brezne v r. 1578, podľa Hornyánszkeho a Slávika, u. m., v rokoch 1577 — 1579. Pozri aj Slov. pohľady VII, 204.

[117] Zoznam rektorov v Brezne u Daniela Krmana v exempl. SAV 98. Wittenb. exempl. II, hl. IV, s. 208 n.

[118] Odpis Melikiových listov pozri v Gymn. II, hl. 2, § 3 a v Torze s. 93 — 97. Inak mali byť zahrnuté do rukopisných zväzkov Lochmannových listov II, s. 11.

[119] Alexander Szoczovinus (Socovský) nastúpil za rektora v r. 1599 (Fabó III, 286), v r. 1590 podľa Hornyánszkeho 36, Gymnasiologia v synopse (II, hl. 2, § 3) uvádza rok 1600. Daniel Krman v SAV III, hl. 4, s. 98 spomína zač. 17. stor. Jeho kolegom bol Stanislav Brestovský (Hornyánszky u. m.) — Exempl. SAV 93 a Torzo 91 ho charakterizujú slovami: V Trenčíne vynikal vzdelanosťou a skromným životom, v Hlohovci povzniesol povesť svojho mena, v Bardejove sa stal slávnym a napokon v Košiciach prekonal sám seba.

[120] Dan. Krman v SAV 98. — Martin Ligan (Lihan) sa dostal neskôr v r. 1628 za farára do Šivetíc. Podľa zápisu zákonov bratstva gemerského zo 4. októbra 1628 pochádzal z Banskej Bystrice. Od r. 1632 bol farárom v Ochtinej, od r. 1649 vo Vlachove. — Torzo § IX, s. 99.

[121] Otec Melchior Roháč pôsobil v Prešove v r. 1600. — Gymn. II, hl. 8, § 16.

[122] Tieto slová cituje aj Fabó I, 29. Ján Roháč pôsobil v Brezne v r. 1606. — Synopsa Gymn. II, hl. 2, § 7, exempl. SAV 98 v pozn., Krman a berlínsky exempl. 102.

[123] Štefan Pilárik mladší sa narodil r. 1615 v Očovej. V rokoch 1636 — 1639 bol kantorom v Ilave, v r. 1639 superintendentom v Očovej a autorom spisu Currus Jehovae mirabilis z r. 1688. — Pozri aj Slov. pohľady VII, 205. Od r. 1634 zastával farársky úrad v Lipt. Ondreji (Fabó III, 65), potom úrad dvorného kazateľa na hrade Evy Széchyovej v Trenčíne (Fabó III, 138). — Umrel asi v roku 1653. — O Pilárikovcoch pozri Cirkevné listy IV, 1890, s. 5 — 6, ďalej Klein I, 260, 279, 287 a II, 391. Ich diela Rizner IV, 67 n.

[124] Meno Štefana Pilárika spomína medzi životopismi viacerých teológov (De singularibus quorundam Theologorum fatis, cap. III, § XVI, s. 20) Tobiáš Kleich. Pilárika ako učenca vyzdvihuje v Zablerovom Indexe ord. č. 84 jeho žiak Eliáš Faschko aj s bratom Pavlom Faschkom, u. m., č. 118, alebo aj Tobiáš Golanec, u. m., č. 125 a Torzo § 10, s. 99 a 100.

[125] Tak určuje synopsa Gymn., u. m. § 9, exempl. SAV II, hl. 4, s. 93, Krmanov záznam v exempl. SAV 98, berlín. exempl. 102.

[126] Rotarides čiže Rotarius z Liptova stal sa po štúdiách v Kaliningrade (zápis 1. júla 1642 — Ped. sborník V, 123, ods. 74) rektorom v Brezne ok. r. 1620, ako tvrdí exempl. SAV, u. m., kým Hornyánszky 36 uvádza r. 1610. Z jeho žiakov sa k nemu hlási Michal Bartholomaeides v Zablerovom Index ord., 126 ok. r. 1619. Ján Dulius z Hýb, u. m., 65 a najmä Michal Eisdroffer, u. m., 127, ktorý zdôrazňuje, že sa u Rotaridesa „slavicam linguam ludendo percepisse“ (hravo naučil po slovensky). Cituje aj Torzo 101.

[127] O D. Dubraviovi pozri diel I, pozn. 126, wittenb. ex., s. 219.

[128] Torzo, u. m. píše jeho meno ako Brnák, ale aj Slávik ako 354 n., alebo Bornagius, prípadne Bonai v Katalógu rektorov školy, s. 97. — Bornagia pozná aj jeho žiak Matiáš Fischer z Brezna v Zablerovom Index ordinatorum, č. 195. V Brezne nastúpil za rektora v r. 1628 (synopsa, u. m., a Slávik, u. m.), zatiaľ čo Fabó zdôrazňuje rok 1630 (III, 286).

Jeho pôsobenie v Brezne dokazujú mnohí žiaci, ako Jakub Kulicius (Zablerov Index, č. 190), Ondrej Columbini v r. 1626 (u. m., 205). Keď ordinovali Columbiniho v r. 1643, jeho učiteľ už bol mŕtvy. — Ďalší jeho žiak Ondrej Stephanides z Brezna (u. m., Martina Wagnera, č. 49) a Ján Zwarcius ostrolúcky (u. m., 71).

[129] Bartholomaeides 195.

[130] ,Jakuba‘ Dornavia zaznačil jedine Daniel Krman v exempl. SAV II, hl. 4, § 93 s letopočtom 1630. — ,Jána‘ Dornavia pozná iba exempl. SAV, II, hl. 4, § 93, takisto s letopočtom 1630.

[131] Huorka píše Hornyánszky 36 a jeho rektorát v Brezne datuje na rok 1649, kým synopsa Gymnasiologie u. m. uvádza r. 1632. Spomenutý Katalóg píše jeho meno Hurka, Krman v exempl. SAV 98: Huoretius. Slávik u. d. 354 uvádza meno Huoreczius, Huorka, Horecký, Horecy a datuje na rok 1646. Wittenb. ex. 219 nasleduje Krmana.

[132] Justus Lipsius, historiograf španielskeho kráľa (1547 — 1606). — Jöcher I, 1570 n.

[133] Autor cituje slová patriarchu Makaria Antiochenského zo 7. stor z diela Compendium historiae universalis civilis et ecclesiasticae, hlava 20, odd. 2, s. 172. — Nasledujúcu myšlienku autor čerpá z úst španielskeho biskupa Polychronia v 5. stor., ktorú cituje Laurentius Beyerling v diele, Magnum Theatrum vitae humanae, zv. VI, s. 296.

[134] Ján Tomáš Freigius, doktor práv a prívrženec Petra Rama. Rodák z Freiburgu v Breisgau bol rektorom školy v Altorfe. Umrel r. 1583. — Jöcher I, 1006 n.

[135] Cornelius Martini, nizozemský doktor filozofie a teológie v Antverpách, prof. logiky v Helmstädte. Napísal Commentarium logicum contra Ramistas a i. Zomrel r. 1621.

[136] Žiakom Ondreja Huertia bol Ján Nagel z Brezna. — Index ordinatorum Michala Lieffmanna, č. 25. — Huertius bol farárom vo Sv. Kríži, keď 22. októbra 1648 podpísal zákony liptovského bratstva. Dňa 18. januára 1652 ho zvolili za oratora a liptovskomikulášskeho farára. — Torzo XIV, s. 103 n.

[137] Aj Frivaldszky (Fabó III, 225) vyučoval v Brezne Michala Johannidesa z Dobrej Nivy (Zablerov Index, č. 207) a Matiáša Wossticzkého (Wagnerov Index, č. 44). — Torzo 105 n.

[138] Podľa synopsy breznianskej školy to bolo v roku 1638, podobne to spomína Krman v Scriniach, exempl. SAV 98. — Fabó III, 286 uvádza rok 1634.

[139] Nicolaides pôsobil v Brezne v r. 1642 podľa synopsy aj podľa poznámok Daniela Krmana v exempl. SAV 98, ako aj podľa Katalógu rektorov breznianskej školy, s. 57. — Na rok 1641 vkladá Hornyánszky 36 kantora Jána Lacného. Slávik, u. d., s. 354 poslovenčuje jeho meno na Mikuláš Mikulášek. Bol rektorom v Mošovciach v rokoch 1636 — 1640 (synopsa mošovskej školy Gymn. I, hl. 10, § 16 označuje rok 1642) a do Brezna prišiel v roku 1640.

[140] V roku 1640, podľa Fabóa III, 83, Urbanovič učil v Dolnom Kubíne ako učiteľ, podľa toho istého prameňa III, 90 ho v roku 1672 vyhnali z fary v Nižnej a predtým v r. 1658 bol farárom v Zaškove. — U. d., III, 91.

[141] Rektorov Piscatora, Petroniho, Urbanoviča, Jedlovského a Fronesia uvádza iba Hornyánszky 36.

[142] Tohto Jána Fabriho, ktorý nastúpil v Brezne r. 1655 (synopsa Gymn., Fabó III, 286, Krman v exempl. SAV 98), treba rozlíšiť od neskôr uvedeného rektora toho istého mena. Náš Fabri bol v r. 1665 farárom v Panite a neskôr ho vyhnali zo Žiaru nad Hronom. — Fabó, u. d.

[143] Michala Ursiniho uvádza len Hornyánszky 36. Petra Sextiho exempl. SAV II, hl. IV, s. 93 — 97, ďalej Katalóg rektorov, s. 97, Slávik 252, Bartholomaeides 152. K Petrovi Sextimu sa hlási ako ku svojmu učiteľovi v Brezne Baltazár Clementis (Gymn. I, hl. 12, § 19). — Klein II, 475 píše o celkom inom Petrovi Sextim, ktorý podľa Bartholomaeidesa, u. m., „haud dubie“ (akiste) bol jeho otcom.

[144] Mikleš 9.

[145] Caban sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 19. júna 1657, počas rektorátu Samuela Rittera, doktora práv. — Bartholomaeides 152. — Mikleš určuje jeho zápis vo Wittenbergu na rok 1655, lebo už 26. apríla 1659 mal titul magistra, ktorý bolo možné dosiahnuť najskôr, ak predpokladáme mimoriadne nadanie, po štyroch rokoch. — U. d., 10, kde sú uvedené Cabanove wittenberské dizertácie.

[146] Správne De gnomone sciaterio (Mikleš 11, hoc aj Torzo píše scioterio). Gnomon je astronomický prístroj na porovnanie výšky slnca (grécke slovo skia = tieň). Ide teda o meranie času podľa výšky slnca a podľa tieňa na slnečných hodinách. Caban absolvoval dišputáciu za predsedníctva M. Jána Bayera, pri ktorom dišputoval vo Wittenbergu aj na tému De attributis entis in genere in philosophia prima (práca vyšla tlačou vo Wittenbergu v r. 1658). Autor v nej rozvádzal známu scholastickú tému o vlastnostiach podstaty súcna. Ešte v r. 1659 bol Caban vo Wittenbergu oponentom Eliáša Jackisia, keď tento dišputoval za predsedníctva Deutschmanna na tému De ministerio ecclesiastico et vocatione ad munus Ecclesiasticum. — Szabó II, 299.

[147] Caban si z Wittenbergu priniesol zárodky novšej filozofie, odklon od tradičnej aristotelovskej scholastickej filozofie. Bolo to poznať už v Prievidzi, kde sa len zastavil (substiterat) a kde po večeri pri víne si urputne vymieňal názory s tamojším rektorom Jurajom Holvaidtom v spornej otázke An peccatum metaphysice sumptum sit aliquid aut nihil (Či hriech človeka má alebo nemá metafyzický základ). Caban popieral, Holvaidt vo svojej kladnej obhajobe urazil Cabana, takže ho druhý deň musel odprosovať. Celá tzv. ,dišputácia‘ sa odohrávala pri víne (azda v povznesenej nálade) a pri príležitosti kantorovho mena na deň Martina.

[148] Do Brezna odporúčal Cabana Mag. Faško. Zvolili ho 27. novembra 1659 (exempl. SAV II, hl. IV, s. 93 n. a Katalóg rektorov, s. 97 a 98. — Synopsa školy Gymn. II, hl. 2, § 21 uvádza dátum 1666. — Krman v exempl. SAV 98, Ružička 59, pozn. 189, a Hornyánszky 36 rok 1660, — Slávik, u. d., 354 stanovil rok 1660 — 1667, alebo 1668. Wittenb. ex. 219 píše podľa Krmana: „vocatur a. 1666“. Pozri Mikleš 13.

[149] Caban pri tejto príležitosti zavrhol vetu: Homo est animal rationale (Človek je rozumný tvor). Uvedený Daniel Lani preniesol údajne pri dišputácii vetu: Keby mi choroba nebránila, naučil by som tohto novotárskeho filozofa inak filozofovať. — Klein I, 146, pozn. 137. — O ďalších Cabanových dišputách v Brezne pozri Mikleš 13 n.

[150] O Cabanovom príchode do Prešova pozri ďalej s. 292.

[151] Heinsel sa narodil v Trstenej. — Rizner II, 84, kým Haan 15 ho označuje pri zápise v Jene v r. 1658 „Brizna Ungarus“, rodom z Brezna. — Katalóg rektorov s. 97 charakterizuje Heinselia „senior Buriov v Jene a jeho sympalestrita (= spolubojovník). Synopsa školy u. m. § 20 datuje jeho pôsobenie v Brezne na r. 1663. Pretože sa však Heinseliova dišputa Modus praedicandi uskutočnila za predsedníctva Matiáša Heinsela, „gymnasii Briznensis p. t. rector“ (toho času breznianskeho rektora) v júni 1659, posúva sa dátum Heinselovho pôsobenia v Brezne aspoň na tento rok, t. j. na rok, keď jeho predchodcu Cabana zvolili za rektora do Prešova. — Aj Heinseliovo rodné meno píšu rozmanite. Gymnasiologia, ako aj Krman, u. m., a Katalóg, u. m., ho uvádza ako Matiáš, ale Slávik 354 píše Matej Heinzel (Hanzel), zase exempl. SAV II, hl. IV, s. 97 píše Martin.

[152] Gymn. exempl. SAV hl. II., u. m., odpisuje Proterchomann, kým Rizner II, 84 píše Proserchomen.

[153] Ide o filozofickú úvahu vlastností súcna; o tejto téme sa často dišputovalo na scholastických školách.

[154] Presný titul Heinselových diel uvádza Rizner II, 84 a Szabó-Hellebrandt II, s. 276 a 296.

[155] Heinselius zomrel v r. 1666 ako brezniansky rektor, podľa toho ako to dokazuje Haan 15. — Jeho pôsobenie dosvedčujú viacerí žiaci, ako Juraj Petroczy z Hrochote (Index ord. Michala Lieffmanna, č. 28), Ján Kalinka z Kyjatíc (Index ord. Filipa Heutscha, č. 10), Ján Bruchaczius z Brezna (u. m., č. 22). Torzo 106, Wittenb. ex. 220.

[156] Fabricius, Philosophiae et artium liberalium magister. — Bartholomaeides 65. Katalóg s. 97 ho zaraďuje po Cabanovi.

[157] Klein I, 69, pozn. 75 označuje jeho rodisko nesprávne Dobra a charakterizuje ho ako človeka vášnivého a temperamentného (voller Feuer und Lebhaftigkeit) a preto aj nešťastného.

[158] M. Jakub Faschko pôsobil v r. 1648 v Bánovciach. — Gymn. I, hl. I, § 33.

[159] Juraj Raduchius pôsobil v Košiciach v 50. rokoch 17. stor. — Gymn. II, hl. 5, § 21.

[160] Fabritius pôsobil v Štítniku v r. 1659. — Gymn. III, hl. 6, § 14.

[161] Riznerova Bibliografia toto dielo neuvádza (I, 374).

[162] V Tübingene študoval Fabritius teológiu od r. 1658, ako o tom svedčí jeho dišputa z toho roku na tému Exercitatio Theologica De Causis Salvificae Fidei (O dôvodoch spasiteľnej viery). — Pozri Rizner I, 374, sub 1. Cestou do Nemecka dišputoval v Trnave na tému De scripturae sacrae genuino sensu s jezuitom Holovicom (O pravom zmysle Písma svätého).

[163] Tobias Wagner (alebo skôr Thomas), doktor teológie, prof. polemickej teológie a kancelár univerzity v Tübingene (1598 — 1680). — Jöcher II, 1147. Za jeho predsedníctvom Fabritius obhajoval na slávnostnom zhromaždení v apríli 1658 spomenutú dišputáciu.

[164] Ján Adam Osiander, doktor teológie (1622 — 1697), prof. gréčtiny a teológie, neskôr kancelár univerzity v Tübingene. — Jöcher II, 385.

[165] Z textu Gymnasiologie vyplýva (II, hl. 2, § 23), akoby bol Fabritius získal titul magistra filozofie v Tübingene. Ale Torzo 114, pozn. a) prezrádza, že ku korune magistra, ktoré mužovi „praeeximio, praestantissimo atque doctissimo“ Jánovi Fabritiovi z Oravy udelil rektor magnificus Ján Krištof Falkner I. U. Dr. et PP (profesor publicus) et decanus spectatissimus M. Johannes Andreas Bosius, Historiae P. P. in Salana (t. j. v Jene) dňa 11. februára 1664, mu blahoželali praeceptores, fautores et amici. Teda Fabritius získal titul magistra filozofie v Jene, kde sa zapísal v r. 1663. Ján Krištof Falkner (1626 — 1681) prednášal v Jene právo, Ján Andreas Bosius (1626 — 1674) históriu. Haan 18 n.

[166] Z Jeny prešiel v nasledujúcom roku 1664 do Wittenbergu, kde sa dal zapísať 21. januára (Bartholomaeides 165) už ako „AA. LL. Magister“ (artium liberalium), keď tam ešte pred časom všetci traja menovaní učitelia pôsobili. Filozoficko-scholastická dišputácia De ubietate universalium (O priestorovosti všeobecnín) sa uskutočnila v r. 1665. — Pozri Rizner I, 374, sub 2. Dišputácia vyšla tlačou v Magdeburgu. Torzo 110.

[167] Pozri bližšie stať o košickej škole na s. 269, kde nasleduje pokračovanie jeho rektorskej činnosti v Košiciach. Prv spomenuté dišputácie pozri Rizner I, 374.

[168] Slávik 354 rozoznáva dve osoby: Jána Petronia a Petra Buožika v rokoch 1649 — 1656. — Exempl. SAV, II, hl. IV, s. 93 n. píše o troch ľuďoch: Ján Petrovicius, po Henseliovi: Ján Buzik, po Brezanim: Ján Petronius. Katalóg rektorov na s. 98 pozná iba jednu osobu: Ján Buzik. — Petronius a Buzik je jedna a tá istá osoba. Dokazuje to Daniel Krman vo svojich poznámkach (exempl. SAV 98), píšuc: Ján Petronius, ktorý bol v r. 1658 rektor v Brezne, sa nazýva iným menom Bužik. — V Gymn. I, hl, 8, § 19 stojí: Joannes Petronius alio cognomine Buzik, pôsobil v Ilave v rokoch 1655 — 1656. Torzo 105 v pozn. spomína celý rad jeho žiakov, ktorí označujú tohto pedagóga raz jedným, raz druhým menom, inokedy oboma menami.

[169] Ján Simonides — odlišný od učiteľa toho istého mena v Prešove (Gymn. II, s. 87), sa narodil vo Valaskej na Spiši, kde bol jeho otec Pavol evanj. farárom. V úsilí poskytnúť mu solídne vzdelanie dal ho otec na štúdiá do Ilavy, potom do Banskej Štiavnice a do Kremnice. Vyššie školy študoval v Brezne a v Prešove pod vedením N. Jána Bayera, M. Izáka Cabana, Samuela Pomaria a iných.

[170] Simonides pôsobil v Brezne v r. 1669 — 1673. Dátum 1669 pripisuje synopsa Gymn. II, hl. 2, § 24, ako aj Krmanova poznámka v exempl. SAV 98, kde píše rok 1669. Ten istý exemplár II, hl. IV, s. 93 n. a Hornyánszky 36 uvádzajú rok 1666, čo by skôr zodpovedalo šesťročnému obdobiu jeho účinkovania. Bartholomaeides 182 datuje r. 1668, Slávik 354 n., rok 1667 čas Simonidesovho nástupu do Brezna.

[171] Rizner V, 75, sub 2.

[172] Rizner, u. m., sub 3.

[173] Rizner, u. m., sub 1.

[174] List odpisuje Gymnasiologia II, hl. 2, § 25 a Torzo II, hl. 2, § 24, aj exempl. SAV 94.

[175] Simonidesa väznili v Leopoldove, ako dôvodí Fabó III, 383. Trpké osudy slovenských dejateľov, odsúdených na galeje, opísal v diele Galeria omnium Sanctorum, 1675 (Rizner, V, 75, sub 9) a druhé Brevis consignatio eorum, quae factae sunt cum Ministris Evangelicis Ecclesiae Hungaricae… Folio, str. 270. Celý titul odpisuje Torzo 123 v pozn. Rizner toto dielo nepozná. Pozri wittenb. ex., 212, nepag.

[176] Bartholomaeides 182 pripisuje k Simonidesovmu príchodu do Wittenbergu dátum 15. januára 1676, v období rektorátu doktora medicíny Michala Sennerta.

[177] Rizner V, 75, sub 5, kde neúplný a nezreteľný text doplňuje Klein I, 408. V dišputácii, ktorú podrobnejšie opisuje Klein I, 402 v pozn. 321 a ktorá sa uskutočnila za predsedníctva prof. Jána Deutschmanna, obhajoval Simonides pravovernosť luterizmu proti námietkam jezuitov. Dišputa vyšla v r. 1676 tlačou vo Wittenbergu.

[178] Vyšlo r. 1680; podľa Riznera V, 75, sub 6 vyšla r. 1679.

[179] Rizner V, 75, sub 7 a 8.

[180] Gymn., u. m., § 26 a Torzo 126. — Ďalej jeho diela uvádza Rizner u. m., aj s príslušnou literatúrou. Simonides zomrel 13. marca 1708 ako farár v Banskej Bystrici. — Torzo 127 v pozn. Pozri aj Slovenské pohľady VII, 176. Wittenb. exempl., 211 — 216.

[181] V cit. stati o krupinskej škole je iba odkaz na stať o škole v Brezne a v Prešove.

[182] Martin Dubovský pochádzal zo Žiliny, kde študoval až do r. 1672. — Klein I, 78, pozn. 80 a II, 134, pozn. 92.

[183] Na štúdiá vo Wittenbergu sa Dubovský zapísal 24. septembra 1676 počas rektora Michala Walthera, prof. matematiky. — Bartholomaeides 184. — Pod predsedníctvom prof. teológie Jána Deutschmanna obhajoval tam 12. apríla 1677 dizertáciu o Kristovom utrpení, ktorá vyšla tlačou tamže. — Rizner I, 347, sub 1. — Z vratislavského obdobia pochádza jeho dišputa o efezskom koncile, ktorú obhajoval v r. 1678 za predsedníctva prof. Juraja Godeschalka. V titule dizertácie sa Dubovský označuje ako „Solna Hungarus, theologiae et philosophiae studiosus“. Pozri Rizner u. m., sub 2.

[184] Ondrej Hartmann z Lipska žil v Zeitze ok. r. 1650; bol nemeckým básnikom, známym menom Hylas a napísal napr. Lustiger Schauplatz. — Jöcher I, 1228. Dubovský bol vychovávateľom Hartmannových detí, ako to vysvitá zo spisu Charis chairomené z r. 1678. Rizner I, 347, sub 3.

[185] V Prešove bol Dubovský profesorom poézie. Klein I, 78, Gymnasiologia, prešovská škola II, hl. 11, § 13.

[186] Dubovský pôsobil v Brezne v r. 1686. — Torzo II, hl. II, § 28, s. 129. — Exempl. SAV II, hl. IV, s. 97 označuje rok 1687, Slávik u. m. určuje od 29. októbra 1683.

[187] Podľa Hornyánszkeho 154 Dubovský prešiel do Hnúšte za rektora, keď ho vyhnali z Brezna v r. 1683 a vydržiavala ho rodina Kubinyiova. Stade sa mal dostať do Strážok, kde pôsobil v r. 1687. — Hornyánszky 144. — Škola v Strážkach (Gymn. I, hl. XI) jeho meno nespomína.

[188] Gymnasiologia II, hl. IV. § 19. Podľa Hornyánszkeho 85 Dubovský pôsobil v Krupine v rokoch 1690 — 1694, keď prešiel do Banskej Štiavnice.

[189] Gymn. II, hl. 20, § 36. Hornyánszky 116 zaraďuje jeho pôsobenie ako rektora do rokov 1704 — 1707. V Levoči bol v r. 1711. — Gymn. II, hl. 15, § 56, a tam aj zomrel 1. augusta 1722. — Hornyánszky 116, Klein I, 79, pozn. 80, Rizner 347.

[190] Sartoriovo meno pripisuje v prešovskom exemplári cudzia ruka. — V Brezne mal pôsobiť od 13. októbra 1682 podľa Slávika 354 n. — Torzo II, hl. 2, § 30, s. 135 kladie po Dubovskom Jonáša Sartoria na rok 1687. Jeho meno dosvedčuje bývalý žiak Eliáš Molitoris, čiže Mlynárových, „fiscalis et protocollista“, známy autor knihy Duchownj Života Studnice (Rizner III, 221) pri svojej ordinácii za farára v Spišskej Teplici 7. marca 1706. — Zablerov Index ordinatorum, č. 162.

[191] Paulus Apelles a Löwenstein v Kežmarku r. 1704. — Gymn. II, hl. 14, § 20. — Jeho životopis pozri u Kleina I, 433, pozn. 335.

[192] V Brezne rektoroval v rokoch 1705 — 1709. — Hornyánszky 36, exempl. SAV, II, hl. 4, s. 97 a Slávik, u. m., určujú zasa roky 1704 — 1709.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.