Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava VII. Škola v Kremnici

(Caput VII. De Schola Cremnitziensi)

[379]

Kremnica (Cremnitzium) je metropolou banských slobodných a kráľovských miest. O kremnických a štiavnických baniach píše Eduard Browne v knihe Brevis relatio aliquot itinerum per varias Europae partes factorum (Krátka správa z niekoľkých ciest po rôznych častiach Európy.)[380]

M. Pavol Scheider, prvý známy kremnický rektor na začiatku 16. storočia, ktorý tam pôsobil súčasne s farárom M. Achatiom. Scheider sa stal neskôr mestským notárom.[381]

Krištof Schröder, zvolený neskôr za rektora v Sabinove, kde v roku 1534 vydal brožúru proti Achatiovi, kloniacemu sa k anabaptistom.[382]

Leonhard Staudenberg. [383]

Martin Schwengler[384] v hodnosti rektora kremnickej školy podpísal uznesenie konferencie VII baníckych kráľovských slobodných miest uhorských[385] zo dňa 6. decembra 1559, spísané v Banskej Štiavnici a opätovne 16. marca 1580 v Kremnici. Na listine je podpísaný aj vtedajší kremnický farár Tomáš Thymus.[386] Pozri Subsidia Samuela Michalidesa.[387]

Mená predchodcov a Schwenglerových nástupcov nie sú známe a ani v matrikách kremnickej cirkvi sa nedá nič presne zistiť, ako si na to sťažuje autor Gymnasiologie SAV, ktorý tak isto pátral v tejto záležitosti v Kremnici r. 1742.[388]

M. Mikuláš Gaebelius (tiež Gebel), rodom Slezan,[389] ktorého povolali do Kremnice z Jihlavy. M. Ján Bocatius (Hungaridos libri poematum IV, 339) označuje ho za muža nezvyčajne učeného, „slovutná krása bohýň poézie a vynikajúci vychovávateľ mládeže“.[390] Z príležitosti jeho príchodu do Jihlavy napísal Bocatius propemptickú báseň,[391] podobne i k jeho sobášu s Annou Leinerovou zbásnil Epithalamicum poëticum (Svadobná pieseň).[392]

Michal Sponsus z Braniborska je známy z viacerých priateľských listov Jánovi Lochmannovi, na ktorých je podpísaný sťa kremnický rektor.[393]

Stanislav Horlerus pôsobil v Kremnici r. 1615.[394]

Michal Joachim Nanticovius[395] bol ok. r. 1617 konrektorom na kremnickej škole, ako o tom svedčí jeho vlastný list z 9. novembra 1617, písaný z Kremnice Jánovi Lochmanovi.[396] Aj Izrael Leibitzer, niekdajší rektor v Beluši, spomína Nanticovia v Zablerovom Indexe ord. (s. 89) ako svojho najobľúbenejšieho učiteľa.[397]

Peter Cziz z Dubravice (na Zvolensku), syn Gašpara Cziza. Začiatočné školy navštevoval sedem rokov v Ponikách, vyššie školy absolvoval v Bytči za Mikuláša Bajmocensisa,[398] v Banskej Bystrici u Martina Weignera,[399] v Spišskej Novej Vsi u Jána Juraja Fiklera[400] a všade s takou horlivosťou, že po návrate bol najprv seniorálnym dozorcom študujúcej mládeže v B. Bystrici, potom rektorom slovenskej školy v Kremnici.[401] Po triapolročnom pôsobení v Kremnici zvolila si ho Ľubietová za kazateľa. Pozri Zablerov Index, s. 16.[402]

M. Daniel Czipser, inak aj Praetorius. Pozri stať o škole v Kežmarku,[403] s.

M. Peter Leonhardi, aj Pomeranus.[404] Meno tohto muža ako nesmierne zručného učiteľa uvádza Izrael Leibitzer v Indexe ordinat. s. 89 týmito slovami: „Po príchode do prekvitajúceho mesta Kremnice prijal ma rektor M. Peter Leonhardi a zapísal ma do zoznamu svojich žiakov, zahrnujúc ma pritom otcovskou láskou, ktorú som prijímal s otvoreným srdcom. Nevýslovnú svedomitosť tohto muža som v plnej šírke ocenil tým, že som na kremnickej škole zotrval štyri roky“. Podľa M. Daniela Laniho zobral si Leonhardi za manželku dcéru tamojšieho farára Michala Nanticovia.

Počas Leonhardiho rektorátu súčasne pôsobili na kremnickej škole aj kolegovia Daniel Sturm a Gašpar Leporinus,[405] ako to dosvedčuje v cit. Indexe ord. s. 95, Ján Lang. Konrektorom je v tomto čase zaznačený Gašpar Rugnerus,[406] o ktorom Lukáš Urbanides, farár Radicinus hovorí v cit. Indexe s. 128. Ako ďalší Leonhardiho kolega na kremnickej škole sa uvádza Ján Brentius. V roku 1633 zostala kremnická škola bez rektora, o čom svedčí Slezan Juraj Elbingius slovami: „Z Banskej Bystrice, kde som bol od roku 1634 tri roky poslucháčom Jána Duchoňa, na pozvanie tamojšieho občana Jána Schwenglera som sa odobral do Kremnice ako vychovávateľ jeho syna. U Schwenglera som pobudol dlhší čas.“ V tomto období kremnická škola bola bez rektora, pretože M. Peter Leonhardi Pomeranus opustil Kremnicu na základe legitímneho vokátora do Banskej Štiavnice.[407] Pozri Zablerov Index ord., s. 207.

Onedlho nastúpil v Kremnici M. Ján Biringer (1643), o ktorom pozri stať o prešovskej škole, odd. II, hlava VIII, § 17.[408] Ján Biringer (Büringer) pôsobil v Kremnici r. 1643,[409] v Prešove r. 1650.[410]

V roku 1649 nastúpil do Kremnice rektor Daniel Fabri, ktorého síce súpis o kremnickej škole vôbec neuvádza. Zato píše sa o ňom v stati o kežmarskej škole.[411] Pochádzal zo Sliezska a vynikal znalosťou orientálnych jazykov. V Kremnici mohol nastúpiť r. 1649 (alebo 1650), a to po odchode svojho predchodcu Biringera do Prešova a pobudol tam asi veľmi krátko, lebo v Kežmarku nastúpil r. 1650 po smrti tamojšieho rektora Davida Praetoria. Asi preto uniklo jeho meno analistom.

M. Matúš[412] Rakschány (Rakšáni) z Rakše, kde bol jeho otec, pôvodom šľachtic, farárom. Ako poslucháč akadémie v Kráľovci (Kaliningrade)[413] zastával úlohu respondenta v dišputácii na tému Aditus ad Collegium Philosophicum (Prístup k filozofickému kolégiu), ktorú viedol prof. Michal Eifler r. 1639.[414] Rakšáni učil na kremnickej škole[415] a viedol britké dišputácie proti Nemcovi M. Kreuchelovi[416] z Banskej Bystrice na tému o pôvode ľudskej duše.[417] Rakšáni tvrdil, že každá ľudská duša musí byť poznove stvorená; Kreuchel zasa tvrdil, že sa duša prenáša plodením od rodičov.[418] Často sa vážny tón týchto dlhodobých dišputácií menil v búrlivé slovné útoky, ktorými sa premrhalo veľa času.[419] Rakšáni zomrel v Kremnici v hodnosti rektora r. 1667. (Podľa Rezikových záznamov.)[420]

M. Daniel Parschitius účinkoval ako rektor najprv na gymnáziu v Güstrove[421] (v Meklenbursku). Keď ho z kremnickej školy[422] vyhnali, prijal miesto rektora na škole v Sorau (Soraviensis) v Sasku (r. 1679). Tak referuje o ňom Daniel Krman. Lenže z historického hľadiska sú mimoriadne závažné slová jeho mladšieho brata Krištofa Parschutia na dišputáci vo Wittenbergu[423] roku 1667, ktorú venoval „Danielovi Parschutiovi, bývalému rektorovi kremnickému, keď ho po žalárovaní a prežitých útrapách vo vyhnanstve ustanovili za rektora v Sorau“. V texte mu pričíta titul veľmi slávneho majstra filozofie, horlivého rektora kremnickej školy, uznávajúc ho za priaznivca, patróna, promotora, rodného brata, zasluhujúceho všeobecnú úctu a vážnosť.[424] Jeho spisy pozri u Czwittingera 296.

Daniel Hinzelius[425] pochádzal zo Sedmohradska a neskôr sa stal arcidiakonom sabinovskej cirkvi. Pozri Cimelia Jána Mičinského.

Ján Major bol ako konrektor známy svojím dlhoročným počestným životom, hlbokým vzdelaním, pohotovou výrečnosťou a neobyčajnou jemnosťou, lenže čoskoro ho úspechy v teologických dišputáciách priviedli do osídiel závisti, z čoho mu vyplynulo nútené vyhnanstvo.[426] Okrem rektorského úradu zastával v Kremnici niekoľko rokov aj funkciu slovenského kazateľa. Z Kremnice ho povolali do Banskej Bystrice,[427] kde konal veľmi osožnú prácu. Po mnohých ďalších strastiach zomrel roku 1722.[428]

Matiáš Corvinus; keď ho katolíci vypudili z cirkvi v Sklenom,[429] uchýlil sa do Kremnice a počas vakancie rektorátu zastával tento úrad. Lež o krátky čas zomrel starobou. Text SAV (§ XV) dodáva: „Autor Gymnasiologie menuje Corvina ,Ondrejom‘[430] a poznamenáva, že do Kremnice prišiel od počiatku apríla do konca sept. r. 1711 v období vakancie rektorátu“.

Jakub Schnaus z Banskej Bystrice s prenikavým úspechom stál na čele kremnickej školy od nov. 1711 do 9. augusta 1723, napriek tomu, že bývalý rozkvet a sláva učilišťa na ten čas už značne poklesla.[431] „Dnes“ koná úrad dvorného kazateľa v Pravenci na Nitriansku.[432] To isté zisťuje Oertelius,[433] ktorého doplňuje Matthaeides v tom zmysle, že Schnaus vykonával kazateľský úrad v Pravenci u Bossányho. (Cudzia ruka pripisuje: Stade prešiel r. 1724 do Uhrovca a zomrel r. 1752).

Vo februári „tohto roku“ 1723 zaujal rektorský úrad v Kremnici preslávny a veľmi učený „mladík“ Juraj Sartorius, rodom z Hrachova[434] v Malohonte, ktorý sa práve vrátil z wittenberskej akadémie.[435] (Až sem obsah listu.)

SAV § XVII uvádza takisto „anno labente 1723“ ako rektora v Kremnici Juraja Sartoria.[436]

Ján Christiani r. 1734.

Ján Blasius (Blázy) r. 1737. Synopsa SAV, s. 135, poznamenáva, že pochádzal zo Slovenskej Ľupče, kde sa 8. augusta 1708 narodil ako syn tamojšieho farára.[437] Študoval v Banskej Bystrici, Banskej Štiavnici, Rábe a v Bratislave. V roku 1727 odišiel do Vratislavi a Wittenbergu,[438] odtiaľ sa vrátil r. 1734 na rektorský úrad do Banskej Štiavnice. Tým, že štiavnické gymnázium v tom čase zredukovali na triviálnu školu, prestúpil 2. decembra 1737 do Kremnice. Keď ho rozpory s katolíkmi odtiaľ vyhnali, prijal r. 1749 miesto farára v Paludzi, kde aj 14. apríla 1773 zomrel. Bol aj znamenitým básnikom.[439] Jeho nástupcom sa stal Carpius.

Spomedzi ,iných‘ učiteľov na kremnickej škole menuje Hornyánszky: Jána Adama Hoffstädtera[440] z Annabergu v Sasku do r. 1667. Krištofa Parschitiusa r. 1670. Matiáša Demosa. Juraja Sartoriusa r. 1721. Jána Hluošku r. 1725. Daniela Stránskeho r. 1730. Daniela Bobrovnického r. 1744. Jozefa Weissa[441] z Rožňavy r. 1770. Štefana Komáryho po r. 1777.[442]


[379] V exemplári SAV jestvuje stať o kremnickom školstve v II. diele, hlava IX, s. 135 — 139. — Domáce archívne pramene pre dejiny kremnického školstva spracoval Pavol Križko pod titulom Kremnické školstvo v časopise Dom a škola, ročník X — XIII a v Slov. pohľadoch, roč. XIX a XX. Wittenb. ex., píše o Kremnici v II. diele, hl. IX, s. 294 — 302 nep.

[380] Cirkevne patrila Kremnica do evanjelického bratstva tekovsko-hontianskeho. Napriek tomu, že územie trpelo častými tureckými vpádmi, udržiavalo sa v jeho osadách nižšie školstvo. Vyššie (t. j. stredné) školy mala jedine Kremnica, a to od samého začiatku reformácie.

[381] Ako prvého kremnického rektora menuje Fabó v Monumentoch III, 234 M. Pavla Scheidera, ktorý tam pôsobil súčasne s farárom M. Achatiom. Achatius bol najprv rektorom bardejovskej školy (pozri s. 236), od roku 1525 bol kazateľom v Košiciach (Hornyánszky 85), okolo r. 1530 nastúpil na farárske miesto v Kremnici (Fabó III, 54). Neskôr bol tam mestským notárom (Fabó III, 234).

Podľa záznamov mestských účtov v Kremnici existovala škola už na zač. 15. stor. (Križko, Dom a škola, X, 1894, s. 140), v tom istom storočí bola už aj stredná škola (u. m., s. 142). Medzi najstaršími rektormi sa spomína Štefan Einsetzer, neprajník reformácie, ktorý opustil mesto 9. januára 1533 (Križko 205). Za jeho nástupcu vymenovali Jána Guettsjara, zvaného aj Maydzender (Kremnický archív I, 32.2.13), od 16. januára 1533 Franka Polleranna zo Svidnice v Sliezsku, ktorý sa stal v r. 1537 podnotárom. Od r. 1544 kremnické pramene spomínajú Gašpara Teschlera, ktorý vyučoval latinčinu a gréčtinu, čítal latinských klasikov, Erazmove Colloquia a výklad Siracha (Križko, u. m., 206 n.). Teológiu prednášali už od prvej polovice 16. stor. (u. m., 252). Začiatkom novembra 1551 nastúpil Ján Sommer (Pokladničný denník mesta z r. 1551/52 pod sign. I, 32.4.24). Pochádzal z Kežmarku, od r. 1541 študoval vo Wittenbergu (Bartholomaeides 14), potom vo Frankfurte nad Odrou. Po dvojročnom pôsobení v Kremnici odišiel do sedmohradského Brašova a Bistrice a od r. 1570 bol rektorom unitárskej školy v Kluži. Vynikal ako znamenitý filológ a básnik. Vystriedal ho M. Marcus Fritsche, vychovávateľ na dvore Ferdinanda I. vo Viedni, ktorý zostal v Kremnici do konca r. 1554.

Od 1. januára 1555 nastúpil, výborný učiteľ Leonhard Tielesch, osnovateľ latinských prípisov cisárskej komory do Viedne (u. m., 277).

Dňa 2. augusta 1560 požiar zničil školu, preto po piatich rokoch začali vyučovať v novej budove (Archív mesta I, 32.7.45). Vtedy zastával Tielesch v meste notársky úrad a umrel 20. februára 1582 (Križko, u. m., 350).

[382] Fabó III, 234. Po Schröderovi nastúpil v r. 1546 Gašpar Teschler, jeho konrektor Ján Adam Hoffstetter v roku 1551 — 56 a pomocník Jur. Grünfelder. — Frankl 117.

[383] Fabó III, 233. — Podľa kuriálneho zápisu zo 16. júna 1600 (cit. Križko u. m., 351) nastúpil Staudenberg, ako kremnický rodák začiatkom apríla 1565, pozvali ho z Partizánskej Ľupče (Archív I. 32.45. z 3. aug. 1565). Ako znamenitý učiteľ priťahoval na školu veľa žiactva aj z menej majetných vrstiev. Preto pre chudobnejšiu mládež zriadili v meste alumneum. Od mája 1576 prevzal Staudenberg úrad mestského notára, neskôr sa stal radným a syndikom. Zomrel v Kremnici 2. februára 1592 (Križko, u. m., s. 358). Kantorskú službu zastával Tomáš Sock.

Jeho nástupcom bol Juraj Sonntag, rodom zo Spišskej Novej Vsi, ktorý úradoval od 8. júna 1576 do februára 1578. — Učiteľom bol v tom čase Erazmus Sebaldi z Kremnice. Vzdelával sa tri roky v Bardejove u Leonharda Stöckela. Od 27. júla 1561 pôsobil vo Wittenbergu a r. 1563 bol učiteľom v Kremnici. Stadiaľ odišiel za farára do Pukanca. — Bartholomaeides 41.

[384] Martin Schwengler, zvaný aj Daduck, alebo Dodock, sa narodil v Banskej Bystrici. Študoval od 27. júla 1561 do r. 1566 vo Wittenbergu (Bartholomaeides 41), potom prešiel za učiteľa do Banskej Bystrice, od r. 1567 do Bardejova. V Kremnici bol rektorom od r. 1578 do r. 1589, zomrel r. 1601. (Dom a škola XI, 1895, s. 59 n.). — Podľa Gymnasiologie II, hl. 7, § 2 podpísal v Kremnici v r. 1580 Confessio montana. Prv od roku 1572 bol rektorom v Banskej Štiavnici. — Gymn. II, hl. 20, § 7, Fabó III, 311.

[385] Sedem banských miest bolo: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Belá pri Banskej Štiavnici, Ľubietová, Nová Baňa a Pukanec.

[386] Tomáš Thymus bol v r. 1580 prvým kazateľom v Kremnici. — Hornyánszky 102.

[387] Exempl. SAV II, hl. 9, § 3 dovoláva sa ešte svedectva Jána Buria, nemeckého kazateľa v Krupine v diele Historia Ecclesiastica z r. 1580.

[388] Exempl. SAV, u. m., § 3. — Križko, u. m., spomína kolaboratora čiže konrektora Juraja Fabriho z r. 1571, keď sa stal kazateľom v Lúčkach pri Kremnici. V roku 1580 bol ním Andrej Siegel z Kremnice (Pokl. denník 1580/81, I.32.8.79), neskôr kremnický kaplán. Siegla vystriedal — podľa pokl. knihy — Brencinus od 9. decembra 1580 do 12. mája 1581. — Výpomocným učiteľom bol Mikuláš Florus zo Schmalkaldenu, ktorý prešiel v tej istej funkcii od 28. februára 1589 do Banskej Bystrice, kde v dec. 1589 zomrel (Archív I, 29.I.17).

[389] Gebel sa narodil vo Schweidnitzi (Svidnice), študoval vo Frankfurte nad Odrou (Pokl. denník I, 32.9.93). V roku 1596 prišiel do Kremnice z Jihlavy. V roku 1600 bol kazateľom, umrel v r. 1603. — Hornyánszky 104, Križko, u. m., Klein I, 81 n.

[390] Časť básne odpisuje Klein I, 85 n. Vo vybranej stati básne Bocatius utešuje Gebela v jeho ťažkých školských trampotách. Za to dostal Herr Magister Pokatius von Caschau od mesta Kremnice peňažitú odmenu (Pokl. denník zo 4. VI. 1620. — Križko, u. m., 186, pozn. 199).

[391] Bocatius, Hungaridos libri poematum quinque, kniha IV, 162. — Propemptická báseň bola ako sprievodná báseň na cestu priateľom. Obsahovala opis mesta a jeho pamätihodností.

[392] Bocatius, u. d., 299, číslo III, Nuptialia. Exempl. SAV, 269. — Epithalamicum je svadobná báseň, ktorá sa recituje, keď nevesta odchádza z rodičovského domu do domu ženíchovho. Sobáš s Annou Leinerovou sa uskutočnil v r. 1592 (Kuriálna zápisnica mesta z rokov 1590 — 1593).

Prví inšpektori školy boli od 2. apríla 1590 Wolfgang Leyer a Pankrác Reimann, ktorí s Leonhardom Staudenbergom tvorili tzv. scholarchát, t. j. škôldozorský úrad. — Približne v roku 1540 mala Kremnica aj dievčenskú školu. — Križko, u. m., 213.

Po Gebelovi nastúpil Ján Šimko od 20. marca 1600, ktorý sa však po štyroch mesiacoch stal kazateľom v Kremnických Baniach. Zomrel v r. 1644. (Archív mesta II, 29.1.2. — Križko 256 n.).

Šimku vystriedal Dr. Šalamon Weinmann, Nemec, ktorý bol najprv konrektorom a od roku 1601 do 1603 rektorom (u. m., 259).

Ján Sturm bol pôvodne konrektorom v Banskej Bystrici, od roku 1603 rektorom v Kremnici. Zostavil školský poriadok a školské zákony, ktoré Križko na s. 344 — 346 odpisuje po slovensky. Zo školských služieb odišiel 24. marca 1607, keďže sa stal v Pezinku notárom. — Kantorom bol v tomto období Gašpar Haas; kolegom mu bol istý Tomáš (Križko, u. m., 417 n.).

[393] List bol uchovaný v rkp. Epistolarum ad Lochmannum I, 1136, odpis v Gymn. II, hl. 7, § 3. K roku 1615 datujú pramene, Sponsov pobyt v Kremnici. — Synopsa kremnickej školy; aj Fabó III, 233. Sponsus odpovedá v liste na dva staršie Lochmannove listy a oznamuje, že mu poslal Versus dominicales od Joachima Bousta a súčasne ho prosí, aby mu požičal Logiku lipského prof. Godofreda Schlutera. — V inom liste z 22. mája 1615 mu odovzdáva „vrelé“ pozdravy študentov kremnickej školy, niekdajších Lochmannových spolužiakov. — Gymn. II, hl. 7, § 3.

[394] Horlera uvádza na tomto mieste iba Hornyánszky 104. Horler bol r. 1619 v Levoči (Gymn. II, hl. 15, § 26 — podľa Hornyánszkeho mal tam pôsobiť už v r. 1617).

[395] Nanticovinus bol cudzinec; od r. 1598 bol kazateľom v Kremnici, potom asi v r. 1617 rektorom a od roku 1622 seniorom siedmich banských miest uhorských. Zomrel 4. novembra 1626. — Klein II, 376.

[396] Zväzok Lochmannových listov II, 339. — Odpis listu v Gymn. II, hl. 7, § 5. V jednom z nich oznamuje svoj sobáš s Júliou Fabušiovou 19. novembra a pozýva ho naň. V roku 1622 bol rektorom v Banskej Bystrici (Gymn. II, hl. 17, § 13 a Fabó III, 285).

[397] Leibitzer študoval u Nanticovina v Banskej Bystrici. — Klein II, 376, pozn. 276.

[398] Vlastným menom Mikuláš Fidicinus Baimocensis (t. j. z Bojníc) bol v r. 1608 konrektorom v Bytči. — Gymn. I, hl. 3, § 4.

[399] Martin Wenigerus (nie Veinger), bol rektorom v Banskej Bystrici r. 1607. v Gymn. II, hl. 7, ods. 6. Wittenb. ex., II, hl. IX, § 7.

[400] Jána Fiklera v Sp. Novej Vsi neuvádza ani Gymn. III, hl. 11, ani Hornyánszky.

[401] V Kremnici pôsobil v rokoch 1617 — 1620. — Synopsa kremnickej školy v Gymn. II, hl. 7, ods. 6. Wittenb. ex., II, hl. Iy, § 7.

[402] Podľa Fabóa III, 289 Peter Czicz pôsobil v Ľubietovej ako kazateľ v r. 1618.

[403] Škola v Kežmarku Gymn. II, hl. 14, § 8. — M. Daniel Praetorius bol r. 1608 rektorom v Kremnici. — Meno Czipserovo pri kremnickej škole pripisuje len exempl. SAV § 8, wittenb., § 8 a Fabó III, 233.

[404] Podľa Krmanových Symbolov a exempl. SAV, u. m., in margine Leonhardi a Pomeranus sú dve rozličné osoby. Podľa uvedených prameňov M. Peter Leonhardi bol v rokoch 1620 — 1633 rektorom v Kremnici, ako dôvodí synopsa kremnickej školy v martinskom exemplári II, hl. 7, § 7. Daniel Krman tvrdí, že okrem neho v r. 1634 pôsobil v Kremnici aj Peter Pomeranus, čo opakuje aj M. Ján Büringer z Bratislavy slovami: Peter Pomeranus učil v r. 1634 v Kremnici. — Exempl. SAV, u. m. Porovn. pozn. 992 v diele II, kde sa spomína obdobie jeho rektorovania v rokoch 1633 — 1637. Ale synopsa martinského a prešovského exemplára v § 8 slovami: Describit M. Peter Leonhardi ad Schemnicenses discessum et M. Biringeri accessum anno 1637 (R. 1637 odišiel z Kremnice Peter Leonhardi do Banskej Štiavnice), kde teda niet miesta pre druhého rektora Pomerana, čo dokazuje, že ide tu o jednu a tú istú osobu. — Porovn. pozn. 408 a wittenb. ex., u. m., § 9.

[405] V roku 1614 podľa synopsy Gymnasiologie. — O Sturmovi pozri Bartholomaeides 127.

[406] Fabó nesprávne píše Gasparus Leugner. — Fabó III, 233.

[407] Synopsa školy v Banskej Štiavnici určuje obdobie pôsobenia rektora Leonhardiho na r. 1633. — Gymn. II, hl. 20, § 27.

[408] Túto stať má jedine martinský exemplár; SAV § 12, s. 138 uvádza jeho meno až za Matúša Rakšányho a Dan. Parschitia. — Podobne Fabó III, 233 bez časového určenia a wittenb. ex., u. m., § 12.

[409] Jedine Hornyánszky 104.

[410] Gymnasiologia II, hl. 10, § 17.

[411] Gymn. II, hl. 14, § 9. — Fabriho meno pripisuje neskoršia ruka do synopsy kremnickej školy s letopočtom 1649.

[412] Exempl. SAV, u. m., píše ,Matiáš‘ Raksányi, ale pripúšťa správnejší tvar rodného mena Matthaeus, čo dosvedčuje aj Mičinský, takisto rodák z Rakše, podľa Rakšányiho vlastnoručného podpisu v jeho knihe. Pozri aj nasl. poznámku. Porovn. witt. ex. II, hl. 7, § 10.

[413] Zápis v kaliningradskej matrike študujúcich znie: „Matthias Racksianus, Turoceno-Ungarus, iur (avit) 2.5 (teda zaplatil zápisné dve aj pol den.), 22. júna 1637“. — Erler, Die Matrikel der Adalbertus-Universität zu Königsberg v stati Vlad. Ružičku v Ped. zborníku V, 121, č. 37.

[414] Dišputáciu Riznerova Bibliografia nezaznamenáva. — Michal Eifler bol profesorom logiky a metafyziky. Zomrel v r. 1657. — Jöcher I, 854.

[415] Podľa Križku, u. m., 362 n., Rakšány nastúpil v Kremnici 4. októbra 1644, čo potvrdzuje aj záznam pokladničného denníka mesta zo 16. júna 1645 pri príležitosti Rakšányiho sobáša s dcérou tamojšieho farára Urlsbergera (Križko, Slov. pohľ., XIX, s. 218 n.). Synopsa Gymn. II, hl. 7, § 9 uvádza rok 1666 Rakšányiho nástupu do Kremnice.

[416] M. Eliáš Kreuchel pôsobil v Banskej Bystrici v rokoch 1629 — 1635 (Gymn. II, hl. 18, § 19). O dišputáciách s Rakšányim píše sa v stati o bardejovskej škole, kde Kreuchel pôsobil v r. 1649 (Gymn. II, hl. I, § 22). Tituly Kreuchelových dišpút podáva Križko, u. m., s. 222, pozn. 679.

[417] Ide o dve dišputácie: Dissertationes Zeisoldianae de animae Humanae propagatione (Zeisoldove rozpravy o rozmnožovaní ľudskej duše) z r. 1657. — Rizner IV, 202. — Problém rozmnožovania ľudskej duše nadhodil nemecký filozof Ján Zeisold, prof. fyziky v Jene, (umrel r. 1667) v diele Dissertatio de animae humanae propagatione. Spor na základe právnych dôvodov vtedajšej anatómie sa prediskutoval v apríli 1657 na kremnickom gymnáziu pod Rakšányiho predsedníctvom. Disertácie vydali v Trenčíne.

[418] Kreuchel tvrdil, že v ľudskom tele je iba jedna duša, ktorá vykonáva funkciu rozumovú, cítiacu aj vegetatívnu, a nie tri duše, ako to dôvodil Rakšányi. — Gymn. II, hl. I, § 22. Problémom prof. Zeisolda sa Rakšányi zapodieval aj v tretej práci: Discursus de ortu et productione formarum Zeisoldianus (Zeisoldov rozhovor o pôvode a vzniku foriem). — Problémy za Rakšányiho predsedníctva rozvíjal v apríli r. 1657 na kremnickom gymnáziu aj tamojší alumnus Ján Regis z Oravy. — Rizner IV, 202.

[419] Napokon sa dišputácie často zvrhli v osobné urážky a plané slovičkárstvo. Množstvo príručiek, ktoré podávali metodiku dišputácií, svedčí o všeobecnom úpadku metódy a formy feudálno-scholastických dišputácií. — Porovnaj Úvod Gymnasiologie, § 38.

[420] Podľa záznamu pokladničnej knihy mesta z r. 1665 Rakšányi zomrel 2. alebo 3. septembra 1665. Pochovali ho v Kremnici. Tamojšiu školu spravoval vcelku 21 rokov.

Dlhodobým pôsobením a výraznými osobnými schopnosťami Rakšányi vtlačil svoj silný charakter do reorganizácie kremnického školstva. Zostavil nový učebný poriadok a zaviedol nové učebné pomôcky pre latinskú školu. Namiesto Büringerovej novej didaktiky vrátil sa Rakšányi k staršiemu spôsobu vyučovania (Kuriálny zápis z r. 1643 — 1646). Učebný rozvrh bol vyhlásený 12. októbra 1644 (Constitutiones scholae Cremniciensis, ktoré sú v kremnickom archíve). Škola bola trojtriedna (triviálna), od dôb Schwenglerových pôsobilo tam päť učiteľov; škola sa delila na päť oddelení. Týchto päť tried zahrnovalo školu ľudovú a gymnázium: prvý stupeň bol teologický (1. ročník), druhý filozofický (2 ročníky), tretí syntaktický a gramatický (2 ročníky), štvrtý Donát (2 ročníky), piaty stupeň zahrnoval ľudovú školu s 2 ročníkmi; štúdium vcelku trvalo deväť rokov. — Križko v Slov. pohľ. XIX, s. 218 — 233 uvádza mená súčasných učiteľov.

Dňa 10. januára 1653 chcel Rakšányi upraviť školské zákony z r. 1644, odvolávajúc sa na Komenského, „muža vysoko a čudno učeného“ (Archív mesta II, 29. 1. 70. — Križko, u. m., 386). V roku 1647 usporiadali na gymnáziu divadelné predstavenie (u. m., 308). Vo vtedajšom období tam používali takéto učebnice: na gramatiku Rheniovo Compendium, Velleriovu grécku mluvnicu, na logiku Danhawerovu učebnicu, na rétoriku príručky Dieterika; jeho príručky sa používali aj na výklad teológie a na metafyziku; D. Staleia, aj Komenského Janua Linguarum (Kuriálny zápis z rokov 1659 — 1660 na s. 28 — 29).

[421] Z jeho pobytu v Güstrove pochádzajú dva spisy. V roku 1662 napísal Octo Tabulae Grammaticae linguae Sanctae; obsahujú state o čítaní, o podstatných a prídavných menách, o dokonavých a nedokonavých slovesách, o prefixoch a o zmene hlások. Tabuľky podávajú prehľad diela Viliama Schuckarda, prof. hebrejčiny v Tübingene „Horologium Hebraicum“. Metodickým cieľom tabuliek bolo uľahčiť žiactvu, aby po dvoch denných hodinách počas dvoch mesiacov vnikli do skladby latinskej mluvnice. Kniha bola doplnená vhodnými príkladmi a slúžila ako účelná metodická pomôcka na gramatické učivo. Vyšla v r. 1662 v Rostocku. — Szabó III, s. 669, č. 2166.

V druhom diele „Breviarium Logicum, In Octo Tabellas“ Parschutius podáva prehľadné učivo z logiky v ôsmich častiach: O podstate logiky, o pojmoch, o návestiach úsudku, o skladbe úsudku, o úsudku úplnom a neúplnom, o úsudku nutnom, pravdepodobnom a sofistickom, o disputačnej metóde, k tomu pristupuje napokon aj stať o definícii a rozdelení filozofie. Uvedenú látku prednášal Parschutius „in celeberrima ad Varnum Universitate“, t. j. v Güstrove pri rieke Warnove v Meklenbursku. Spis vyšiel v r. 1663 v Rostocku na 6 listoch. — Szabó III, s. 684, č. 2215.

Z jeho pera má pochádzať aj Opus historicum et Commentarius de clarissimis Nobilium familiis Hungariae antiquae et novae (Fabó I, 80, pozn. a. a II, 22). — Pozri Rizner IV, 19 — 20 a Szabó-Hellebrandt III, 1, s. 669, 684, 751 a diel 2, s. 164.

[422] Podľa Križku (Slov. pohľ. XX, 1900, s. 222 n.) Parschutius čiže Paršic prišiel do Kremnice 14. októbra 1666; ako rektor začal pôsobiť 18. októbra 1666 (Kur. správa z r. 1666 — 1676, s. 279). Dostával plat tri zlatky týždenne a 5 zlatých na byt (u. m., 287). — Hornyánszky určuje jeho rok nástupu 1667, synopsa Gymn. II, hl. 7, § 10 rok 1668. — Do Kremnice prišiel z gymnázia v Modre, kde pôsobil v r. 1664 (Fabó III, 233 rezervuje pre Parschutiov rektorát rok 1670). Pochádzal z Ružomberka, v r. 1660 bol učiteľom v Zvolene, v r. 1672 žil vo vyhnanstve v Nemecku, odkiaľ sa v r. 1683 vrátil za rektora do Kremnice (Slov. pohľ. VII, 276). — Podľa Erlerovej matriky Parschutius študoval od 26. januára 1655 na univerzite v Kaliningrade (Ružička v Ped. zborníku V, s. 125, čl. 123).

[423] Ide o dielo Disputatio Theologica Anti-Fotiana (v texte Gymn. II, hl. 7, § 10 je nesprávne: Anti-Crociana, čo prepisuje aj Rizner IV, 21, takisto nesprávne: Anti Crociana), ktorú pod predsedníctvom Jána Deutschmanna na wittenberskej univerzite obhajoval Krištof Parschutius 30. marca 1667. Vyšla tamže na 8 listoch. — Rizner, u. m.

[424] Pod Parschutiovým vedením dosiahlo kremnické školstvo najväčší rozkvet, lebo rektor Parschutius zastával svoj úrad s chvályhodnou obratnosťou a získaval si tým lásku svojich žiakov. Ribini II, 139, Hornyánszky 104, Cowittinger 296, Klein I, 77, pozn. 79 a i.). Parschutius vynikal ako teológ, filozof, filológ a básnik, vyznal sa znamenite v hudbe a bol široko známy ako vynikajúci učiteľ (Didacticus per maiorem Hungariae partem incomparabilis). Czwittinger 296, porovn. Horányi III, 41. Klein, u. m., a Jöcher II, 449.

[425] Aj Heinselius. — Fabó III, 233. Podľa synopsy v Gymn. II, hl. 7, § 11 žil v Kremnici ok. r. 1706. Presne od zač. sept. 1706 do 19. febr. 1707 (list Jána Sextia v Gymn., § 15).

[426] V r. 1709 podľa Fabóa III, 235. — Podľa synopsy kremnickej školy Major pôsobil v Kremnici ako rektor v r. 1705; takže by mal byť zaradený pred prv spomenutým Heinseliom. Pisateľ synopsy poznamenáva k jeho menu, že bol na čele škôl na viacerých miestach a umrel „Kovinii“, t. j. v Kövi (Kuvin, Kovin v Aradskej župe).

[427] Gymn. II, hl. 18, § 37. — Podľa Hornyánszkeho 152 pôsobil v Banskej Bystrici v r. 1714. Presne od polovice marca 1711 podľa listu Jána Sextia v Gymn. II, hl. VII, § 15.

[428] Ján Major bol najprv farárom v Lovinobani a r. 1719 v Kameňanoch, kde r. 1722 zomrel. — Fabó III, 35.

[429] Fabó III, 268 a 269 zaznamenáva, že ,Ondrej‘ (sic!) Corvin bol r. 1705 farárom v Dolnej Štubni, r. 1708 v Sklenom, odkiaľ ho r. 1710 vyhnali, takže do Kremnice by bol prišiel r. 1711, ako poznamenáva synopsa školy v § 13.

[430] Tak aj Fabó III, 233, a synopsa exempl. SAV II, hl. 9. (Hornyánszky 104 píše Michal Andreas Corvin). Zmätok rodných mien vznikol azda zmiešaním chronologického poradia kremnických rektorov v danom období: Od r. 1700 pôsobil tam Albert Andreas, v r. 1710 Johann Corvinus, v r. 1711 Michal Andreas Corvinus. — Hornyánszky 104.

[431] Schnaus (ktorého niektoré pramene označujú rodným menom Johannes), pôsobil v Kremnici r. 1712. — Synopsa kremnickej školy, § 14.

[432] Fabó III, 193 hovorí síce o Jánovi (sic!) Schnausovi, ale poznámkou, že bol „predtým rektorom kremnickej školy“, dokazuje, že ide o nášho Schnausa.

[433] O Oerteliovi pozri Klein I, 113, pozn. 110.

[434] Genersischov údaj (Memorab. Kessmark II, 310), že Sartorius pochádza z Púchova, nezodpovedá skutočnosti.

[435] Bartholomaeides 216 referuje nasledovne: Dňa 15. apríla 1721 sa Juraj Sartorius zapísal na wittenberskú akadémiu v období rektorátu Martina Chladenia, doktora teológie. Jeho otec bol toho istého mena, matka sa nazývala Dorota Zablenovská. Sartorius sa narodil v apríli r. 1698. Vzdelával sa najprv vo svojom rodisku pri Samuelovi Bubenkovi (Gymn. I, hl. 14, § 14), potom študoval v Ožďanoch pri Lebissiovi, v Gemeri pri Magulasciovi, v Kežmarku pri Jurajovi Bohušovi (Gymn. II, hl. 14, § 26 r. 1712) a v Banskej Bystrici pri Pavlovi Simonidesovi (Gymn. II, hl. 17, § 38). Kremnický rektorát viedol od 5. novembra 1723 plných 14 rokov, teda do roku 1737. Ďalších 14 rokov strávil ako ,primarius docens‘ v Kežmarku, kde zastával súčasne aj funkciu diakona, t. j. do r. 1752, keď sa dal ordinovať za farára v Batizovciach, kde aj v r. 1760 zomrel.

[436] Nasledujúcich rektorov menuje iba Hornyánszky 104.

[437] Rizner I, 148, Lombardini v Slov. pohľ. VII, 42.

[438] Vo Wittenbergu ho zapísali 16. apríla 1731. — Bartholomaeides 231. — V r. 1733 vydal tam knihu Doctrinae Christiano-Evangelicae speculum. — Rizner I, 149.

[439] Lombardini u. m.

[440] Klein II, 228 tvrdí, že Hoffstädter sa narodil v Annabergu, kým Horányi II, 148 a Bartholomaeides 195 pokladajú za jeho rodisko Kremnicu (Cremnicensis Hungarus). Vo Wittenbergu študoval od 19. mája 1695, v Halle nad Zálou študoval medicínu, titul doktora dosiahol r. 1695 dizertáciou De somno ambulatione (O spánku po prechádzke). V Kodani dosiahol hodnosť ,consiliarius et archiater Regis Daniae‘ (dôverník a osobný lekár dánskeho kráľa). V Lipsku vydal v r. 1708 nemecky písaný spis Kurze Erläuterung der Frage, ob der natürliche und rein gewachsene Zinnober als eine Artzney in dem menschlichen Leib ohne Gefahr gebraucht werden könne? (O neškodnosti cinóberu ako lieku pre človeka). — V tomto diele sa zmieňuje o inom spise, ktorý vydal, Tractatus de Cinnabari nempe Artificiali (Traktát o lieku cinnabarite, ktorý sa dnes už neužíva). Horányi, u. m.

Podľa Kleina, u. m., stal sa r. 1666 konrektorom v Kremnici, r. 1667 v tej istej hodnosti v Banskej Štiavnici a r. 1668 bol tam diakonom nemeckej cirkvi. Na základe rozhodnutia bratislavského súdu odišiel v r. 1672 do exilu a usadil sa v Brzgu a Zhorelci; napokon zakotvil v Sorau v Nemecku.

[441] Podľa Kleina II, 3, pozn. 2 Jozef Weiss pochádzal z Rožňavy a bol učiteľom a organistom nemeckej cirkvi v Kremnici. Vynikol ako významný zberateľ Cirkevných a literárnych správ, životopis starších aj súčasných učencov, kremnických rodákov; a v rukopise zanechal aj dielo z cirkevných dejín uhorských banských miest. Zomrel v r. 1780 v Kremnici.

[442] Štefan Komáry zo Súdoviec sa dal zapísať vo Wittenbergu 21. októbra 1775. Keď sa vrátil do vlasti r. 1777, bol najprv konrektorom v Banskej Bystrici a po roku rektorom v Kremnici. — Bartholomaeides 274.

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.