Zlatý fond > Diela > Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest


E-mail (povinné):

Ján Rezik:
Gymnaziológia 2. diel. Školy kráľovských a banských miest

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zuzana Babjaková, Ivana Gondorová, Eva Lužáková, Ivana Černecká, Lucia Muráriková.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 86 čitateľov

Hlava XX. Škola v Banskej Štiavnici

(Caput XX. De Schola Schemnitziensi)

Banská Štiavnica (Schemnitzium) ako slobodné kráľovské banské mesto, ovenčené zo všetkých strán horami, bolo známe tým, že tamojší občania zachovávali právny poriadok, prechovávali vernosť svojmu panovníkovi, vytrvalosť, vojenskú a politickú silu, ako aj vážnosť a vyznačovali sa slávnymi činmi a dôstojným správaním.

Prednosti tohto mesta a jeho slávu umocňuje a prevažuje tamojšie gymnázium,[963] ktoré spravoval rektor Tomáš Fabri,[964] veľmi učený a známy Slovák. Tak ho charakterizuje Abraham Baksay z Banskej Štiavnice v diele Chronologia de rebus[965] Hungariae k r. 1748. (Poznámka marginálna: Backschay napísal r. 1578 Colloquium in praesenti de Rectoribus Schemnitziensi, preto Tomáš Fabri nemohol byť rektorom r. 1478, ale r. 1578, čo bola typografická chyba).

Dňa 9. augusta 1564 zvolili a schválili voľbu farára Gregora Metzera, diakona Burscharda Schalla a rektora školy[966] Klemensa Fabinusa, ako to zaznamenal Samuel Michalidaes vo svojich Subsidiách.

Dňa 12. apríla 1566[967] počas úradovania mestského sudcu Burcharda Lorbera stál na čele štiavnickej školy Tomáš Fabri, nebol to však ten, čo ho vyše spomíname. Pozri Subsidia Samuela Michalidae.

V roku 1567 prv spomenutý Tomáš Fabri sa zriekol rektorského úradu a nastúpil po ňom rektor M. Ján Egran(us), ktorý mal konrektora M. Vavrinca Arnoldiho.

V roku 1572,[968] v čase hore uvedeného mestského sudcu Burcharda Lorbera, opäť zvolili za rektora M. Jána Egranusa, ale ten odmietol prijať toto miesto a preto 9. decembra toho istého roku nastúpil Martin Schwengler čiže Dodok.[969]

V roku 1575, keď v sudcovskej funkcii pôsobil Ján Salius, uviedli do rektorského úradu Abrahama Schremmela.[970]

Od 21. júla 1577 do 1. januára 1578 školu pre epidémiu zatvorili.

V roku 1578 stál na čele školy „akýsi“ Christophorus.[971]

V roku 1579 Fabián Düringer z Vratislavi spravoval štiavnické gymnázium.[972]

V roku 1580 Fabián Dötting podpísal dňa 17. marca v Banskej Štiavnici ako správca školy konfesiu (vyznanie viery) banských miest v Kremnici.[973]

Po ňom nastúpil N. Jonischerus.[974]

O mimoriadnej starostlivosti mestského úradu v Banskej Štiavnici svedčí list adresovaný M. Jánovi Haunoldovi, tamojšiemu rektorovi z augusta r. 1593. V ňom štiavnický mestský senát odpovedá na grécky písaný list rektora Haunolda a vyjadruje želanie, aby sa školská mládež vzdelávala v gréckej literatúre a v iných vedách v čo najväčšej miere. Mravná dokonalosť a najvyšší cieľ jednotlivca sa musí doplniť znalosťou slobodných vied a rečí. To sa stane len vtedy, ak mládež učiteľmi dobre vyškolená si osvojí znalosť slobodných vied a naše mesto si bude môcť na spravovanie obecných záležitostí voliť učených ľudí. Doteraz, bohužiaľ, disciplína bola značne uvoľnená, aj prednášky na školách sa uskutočňovali nedbanlivo, a preto aj bol nedostatok vzdelaných mužov v našich úradoch. „Povzbudzujeme ťa so všetkou vážnosťou, aby si dobre pouvažoval, čo je tvojou povinnosťou a vynaložil svedomitosť a usilovnosť hodnú učiteľa na vzdelávanie chlapcov a na ich mravný prospech“. V kladnom prípade sľubuje mestský senát učiteľovi odmenu (Gymnasiologia II, hl. 20, § 13).

Haunold si často vymieňal listy s Jánom Lochmannom. V liste z 27. septembra 1586, poslaného z Banskej Štiavnice Haunold ubezpečuje ho o svojom priateľstve a prosí, aby aj on prechovával k nemu priateľstvo a pomoc, ak by to potreboval. V inom liste zo 7. decembra 1591, takisto z Banskej Štiavnice, prejavuje Haunold radosť nad Lochmannovým priateľstvom. Píše, ako filozofia uľahčuje človeku utrpenie, lebo podľa Platóna „philosophia est meditatio mortis“. Na konci mu dáva v liste zdravotné rady.[975]

Matiáš Lochmann[976] senior, žiak Alberta Huzzelia,[977] o ktorom pozri stať o škole v Prievidzi, diel III, kap. 17, § 2. V roku 1582 študoval v Spišskej Novej Vsi, v roku 1586 ako senior levočskej školy chcel dať vytlačiť Epithalamon Graecum (Grécka pokladnica), ale dielo nevydali, pretože tlačiareň nemala grécke litery, ako to vysvitá z listu Martina Wagnera, ktorý písal Lochmannovi do Levoče.[978] V roku 1590 bol správcom školy v Prievidzi;[979] odtiaľ prešiel do Banskej Štiavnice. Listom ho povolávajú na miesto kantora a prvého kolegu a sľubujú mu týždenne dve zlatky, jednu pre kolegu, druhú pre kantora. Okrem toho každý trimester mu vyplatí obecná pokladnica tri zlatky, okrem iných ďalších výhod. List je datovaný v Banskej Štiavnici 2. januára 1594.

V liste Jurajovi Thurzovi z Prievidze z 1. júna 1593[980] Matiáš Lochmann žiadal o ochranu proti utrhačským ohováračkám z preneverenia sa luteránskej viere. Tieto ohováračky vyplynuli z jeho dišputácie, v ktorej vystúpil proti Apologii Petra Bergera.[981] Zachoval sa aj Lochmannov list z 1. júna 1593,[982] ktorý písal Bergerovi z Prievidze. Na odporúčanie Alberta Husselia, kazateľa grófa Juraja Thurzu, Lochmanna preložili r. 1595[983] na žilinskú školu. Odtiaľ ho povolali na mošovskú cirkev práve v tom čase, keď ho Turčianske kontubernium zvolilo za dekana. Tam s pomocou vynikajúcich ľudí svojou usilovnosťou značnou mierou prispel k historickému obohateniu Rezikovej Gymnasiologie. V roku 1604 bol aj farárom sučianskej cirkvi.[984] V mnohých listoch ho Juraj Thurzo oslovuje muž vzdelaný a učený.[985]

V liste Jurajovi Thurzovi, ktorý Lochmann adresoval z Mošoviec 14. februára 1609, očisťuje svoje meno z ohováračiek o svojej náklonnosti ku kalvinizmu.[986] Pre svojho syna Juraja Lochmanna[987] upadol neskôr do podozrenia zo socianizmu. Proti tomuto silnému obvineniu, ktoré okázalým spôsobom vzniesol na neho sám palatín Juraj Thurzo v roku 1616, Matiáš Lochman sa bránil vo svojej Apologii.

Matiáš Polius. [988]

M. Ján Leibitzius pôsobil okolo r. 1600.

M. Pavol Lentius okolo r. 1610.[989] Dňa 14. júna ho zvolili na kremnickom konvente za seniora.

Podľa Monumenta (III, 311) po Lentziovi nasledoval v hodnosti rektora Ján Schultz r. 1609, Matiáš Pohl r. 1610, Ján Risch r. 1617, M. Krištof Stephani r. 1619.[990]

Stephaniho meno spomína Izrael Leibitzerus v pokračovaní svojich Der/sic!/ Verzeichniss etlicher geschehener Dinge na s. 159. Leibitzer píše o svojom príchode do Banskej Štiavnice, kde ho prijal s radosťou ako súkromného pedagóga Adam Peigel. Vtedy farár Mauritius Moltzer,[991] mestský sudca Gašpar Pistorius a M. Krištof Stephani, rektor školy, mu ponúkli miesto učiteľa najnižšej triedy. Toto povolanie, hoci za biednych životných podmienok, prijal. Presnejšie spomína rektora Stephaniho jeho žiak Valentín Schürger zo Spišských Vlách, kedysi diakon v Spišskom Podhradí. Po prvý raz prijal rektor Stephani Schürgera v októbri 1625, ktorý strávil u neho tri a pol roka. Keď sa po štúdiách vo Frankfurte nad Odrou a vo Vratislavi vrátil do vlasti r. 1631, Stephani povolal Schürgera opäť na štiavnickú školu za učiteľa tretej triedy. Pozri Zablerov Index ordinatorum na s. 135.[992]

Ján Richius.[993] M. Martin Lipenius omylom stotožňuje tohto Richia s mužom toho istého mena, ktorého životopis prináša Bibliotheca Realis Philosophiae na s. 251 v súvislosti s jeho básnickými dielami, ktoré vytlačili v Marburgu r. 1546.

Náš Ján Richius spravoval školu v Štiavnici približne v roku 1637, ako to dokazuje smútočná reč jeho bývalého žiaka Krištofa Lovetaniho, ktorú predniesol nad jeho hrobom, pochádzajúca z tejto doby. Pozri Zablerov Index ord., s. 101.

Peter Leonhardi. Pozri kremnickú školu, II, kap. VII, § 8.[994]

Tobiáš Stephani. Pozri levočskú školu, II, kap. XV, § 40.[995]

Ján Institoris. Pozri bánovskú školu, I, kap. I, § 34.[996]

Jeremiáš Splenius, „rector nobilis“. Jeho otec Jakub Splenius bol farárom a kontuberniálnym seniorom v Ružomberku. Matka bola rodená Dorota Szakaczaniová. Jeremiáš sa narodil 26. októbra 1614. Starostlivosťou svojich rodičov nadobudol zavčasu základy vzdelania vo svojom rodisku u Gabriela Benedictiho a Jána Maytana.[997] V roku 1626 ho rodičia poslali do Levoče, kde ho zaradili do druhej triedy. Tam zotrval tri roky. Z Levoče prešiel znova do Ružomberku k rektorovi Janovi Braxatorisovi a Tobiášovi Fabriciovi.[998] Za vyšším štúdiom odišiel do Prešova, kde sa zveril vedeniu Jána Serediho.[999] Z Prešova sa dostal r. 1634 na slávne gymnázium do Gdanska. Na štúdiách ho vydržiavali rodičia. Tu študoval filozofiu a teológiu pod vedením vynikajúcich učencov, profesora dr. teológie Jána Botsaaca, prof. logiky a metafyziky M. Henricha Nicolaiho, ako aj pod vedením doktora práv a profesora histórie Krištofa Riccia.[1000] Po sedemročnom štúdiu v Gdansku, oslnený politickým životom, chcel sa venovať tomuto životnému cieľu. Ale znechutený životom po smrti svojej manželky, ktorá mu zomrela po ročnom manželstve a zanechala mu maloleté dieťa, prijal miesto rektora v Banskej Štiavnici.[1001] Neskôr bol vychovávateľom detí u šľachtica Augusta Ehrenreitera, až sa napokon po dvoch rokoch stal farárom v Novej Bani. Pozri Index ordinatorum Martina Wagnera, 54.

Valentín Perak sa narodil r. 1619 od otca Juraja Peraka a matky Margarety v šarišskej obci Koprivnici. Od 6. roku života navštevoval základnú školu vo svojom rodisku u rektora Jeronyma Stankovianskeho. Potom šiel v r. 1630 študovať do Bardejova. Tam ho vychovával rektor Leonhard Wagner a jeho kolega Daniel Matthaei[1002] v tretej triede. Odtiaľ prešiel na želanie rodičov do Sabinova, kde ho päť rokov vychovával a vzdelával veľmi svedomitý učiteľ Tomáš Meritovini.[1003] Tu nadobudol solídne základy gramatiky, rétoriky a logiky. Ďalšie vzdelanie nadobudol v Kysuckom Novom Meste pod vedením Vavrinca Gallovicia, v Brezovici pod správou Jána Gassitia, v Slovenskom Pravne pod Jánom Bugárom, v Bratislave pod M. Helgenmajerom. Až napokon v Kremnici dokončil štúdiá pod vedením M. Jána Biringera.[1004] V roku 1643 ho pozvali do Slovenského Pravna za kantora a v roku 1645 sa stal rektorom školy.[1005]

V máji r. 1646 mu priatelia radili, keď zistili jeho vynikajúce schopnosti, aby sa vzdal miesta v Slovenskom Pravne a šiel študovať do cudziny. A tak sa napokon ocitol na slávnom gymnáziu v Brehu v Sliezsku, keď tam pôsobil rektor a superintendent Juraj Vechner, doktor teológie a prorektor M. Ján Lucae;[1006] tam si osvojil základy hebrejčiny a gréčtiny. (Nemožno totiž poprieť, že veľa rektorov našej vlasti tieto dôležité piliere vzdelanosti priamo zanedbávali a vykladali termíny a figúry Aristotelovho Organa s nepatrnými jazykovými znalosťami).

Po osvojení týchto a ďalších prostriedkov edukácie sa v r. 1648 stal ,občanom‘ slávnej wittenberskej akadémie a zapísal tam svoje meno za účinkovania rektora Viliama Leysera,[1007] doktora teológie, ktorý ho čoskoro uviedol do znalostí vyšších vied. Ostatní prednášatelia akadémie ho navrhli za kantora katedrálneho kostola. Po troch rokoch vysokoškolských štúdií vo Wittenbergu, kde bol poslucháčom veľmi znamenitých profesorov: dr. Jána Scharffa, dr. Abrahama Calovia, Jána Meissnera, na filozofii Augusta Buchnera, Jána Sperlinga, Venderesa, Dan. Sennerta a iných, vrátil sa do vlasti. V roku 1651 ho pozval M. Ján Windisch, farár v Spišskom Podhradí, kde zostal až do roku 1657. Odtiaľ odišiel Perak za rektora do Banskej Štiavnice,[1008] kde zložil oslavnú báseň z príležitosti priateľovho sobáša, ktorú odpisuje Gymnasiologia, diel II, kap. XX, § 31.

Gašpar Schőn[1009] pochádzal z Prešova, ako to dosvedčuje jeho podpis na dišputácii vo Wittenbergu[1010] r. 1662 De Scripturae Sacrae Judiciaria Potestate za predsedníctva Jána Andreja Quenstedia. Jeho účinkovanie v úrade rektora na lýceu kráľovského banského mesta Banskej Štiavnice[1011] dokazujú Decades tres Positionum Theologicarum Anno quo: CoetVs orthoDoXVs teMpLo egebat (=1670), ktoré sa rozoberali pod jeho vlastným predsedníctvom. Z roku 1671 je jeho báseň na turíce, vo Wittenbergu vytlačená pod titulom Memoriale Diei Viridium Scholastico-Eucharisticum.[1012]

M. Krištof Parschitius.[1013] Pozri Czwittinger, Specimen, s. 295. K tam uvedeným spisom treba ešte pridať ďalší, a to Theses Theologicae de Justificatione; dišputácia na túto tému sa uskutočnila v Rostocku r. 1665 za predsedníctva Henricha Müllera.[1014] Ján Rezik poznamenáva o ňom vo svojom rukopise toto: M. Krištof Parschitius, rektor štiavnický, ktorému mesto z neznámych mi dôvodov odňalo neskôr rektorský úrad, napísal pozoruhodné dielo Comitatus Hungariae, ktoré som čítal v roku 1698.

Ďalej zostavil aj dielo Historia Hungariae a Topographia Hungarica (obe rukopisy), o ktorých sa zmieňuje Ján Burchard Menckenius v Lexicon Eruditorum, II, 445, s poznámkou, že Parschitius zomrel v Lipsku.[1015]

Ján Grosz bol Parschitiov kolega od r. 1665 do r. 1667. Pozri školu v Kežmarku, II, kap. XIV, § 17.

Andrei Richter pochádzal od otca Michala a matky Barbory. Po skončení humanistických štúdií v Bratislave a v Šoprone sa venoval štúdiám filozofie a teológie vo Wittenbergu.[1016] Po návrate z wittenberskej akadémie ho prijali za rektora do Pezinku, kde pobudol dva roky. V exile vo Sv. Juri vyučoval súkromne mládež. V roku 1688 ho povolali za rektora na štiavnické gymnázium. Kladie sa mu do úst vážna charakteristika pomerov: Das Amt ist nicht so klein, man verdient den Galgen dabei, čo doplňuje autor Gymnasiologie poznámkou, že Richter zakúsil viac trpkosti ako sladkosti. Richter napísal Delineatio Concionis diaetalis ex Luca X, vytlačené r. 1705.

Martin Dubovský. Pozri školu v Brezne, II, kap. II, § 28.[1017]

Samuel Zelenka, syn farára v Hronseku pri Zvolene, študoval na akadémii vo Wittenbergu,[1018] kde dišputoval pod predsedníctvom doktora Valentína Ernesta Löschera r. 1708 o pietizme. Po ukončení štúdií po príklade veľkej väčšiny študentov nevyhľadával ďalšie štúdiá, ale usiloval sa dostať na výnosné miesto.

M. Clement[1019] pôsobil s konrektorom Samuelom Pellionisom.

Štefan Grebecz. [1020]

„Dnes“ (slová rukopisu) je na čele štiavnickej školy Rumi[1021] so Samuelom Pellionisom a Jánom Leglerom.


[963] Ant. Pausias bol prvý známy rektor v r. 1540, po ňom nastúpil Valent Tilgmer v r 1542. — Frankl, 150, Bartholomaeides, 18, uvádza meno Juraja Galtzbanka (správne Saltzbank), rodáka z Krupinej, ktorý sa zapísal v júni 1544 na univerzitu vo Wittenbergu a ok. r. 1560 bol rektorom v Banskej Štiavnici. Archív mesta zachycuje staršiu zmienku o učiteľovi Tartlovi z r. 1545.

[964] K jeho menu pripisuje synopsa školy Gymn. II, hl. 20, § 2 letopočet 1578, Hornyánszky, 246, sa kloní k r. 1556, Fabó III, 311 k roku 1560.

[965] Slovo „de rebus“ stojí v origináli, správne má stáť „de regibus“. — Pozri Wallaszky, 117 v pozn.

[966] Wallaszky v diele Tentamen Historiae Litterarum sub rege Gloriosissimo Mathia Corvino de Hunyad in Hungaria, Lipsko 1769, vytlačil Sommer, na s. 63 poznamenáva, že štiavnické gymnázium založil Matiáš Korvín. Spolieha sa pritom na knižku Anonyma: Idea principum, in sapientia coronata Mathiae Corvini, Tyrnaviae 1713, s. 63. Na základe toho usudzuje Gabriel Szerdahelyi v Celebritas Urbium Hungariae et Oppidorum Chronographia na s. 277, že štiavnické gymnázium založil Matiáš Korvín a Beatrice s prvým rektorom Tomášom Fabrim, Slovákom, „mužom všestranne presláveným“ r. 1478. — Abraham Backschai v Chronologia de Regibus Hungariae k r. 1478 uvádza ten istý dátum. Lenže Backschai pridáva poznámku, že „za jeho čias, t. j. ok. r. 1567, štiavnické gymnázium za rektora Tomáša Fábriho, muža všestranne učeného, bolo slávne“. — Pozri Wallaszky, 116, pozn. c. — Ak nejde o omyl, museli by sme pripustiť dve osoby toho istého mena, z ktorých jedna bola rektorom v Banskej Štiavnici v r. 1478 a druhá r. 1566.

Fabó III, 311 uvádza ako prvého rektora Jána Heinselia, čiže podľa Jána Breznyika v A Selmecbányai Ágost. Hitv. Evang. Egyház és Lyceum története I, 310 ide o rektora Hensela. Jeho nástupcom bol r. 1564 Klemens Fabini, ktorý študoval v r. 1555 vo Wittenbergu spolu so svojím bratom Lukášom (neskôr rektorom v Prešove — Gymn. II, hl. 8, § 5). Obaja pochádzali z Popradu. — Bartholomaeides, 29.

[967] Fabó III, 311 uvádza rok 1560, Hornyánszky, 246 rok 1556.

[968] Hornyánszky, 246, vkladá sem rektora M. Krištofa Wernera bez udania bližšieho letopočtu. V r. 1570 bol rektorom M. Matiáš Eberhard; pozvali ho z Jihlavy. Hornyánszky, 244, o ňom tvrdí: „er war hier (t. j. v B. Štiavnici) Rektor“. Údaj sotva zodpovedá skutočnosti, lebo Eberharda povolali z Jihlavy 28. septembra 1574 za kazateľa alebo skôr za hlavného farára namiesto Lukáša Konona, ktorý odchádzal do Spišskej Novej Vsi. V r. 1575 Eberharda prijali za kazateľa dolného kostola v B. Štiavnici, z čoho vyplýva, že azda ani nebol rektorom. Bol rodom Nemec, študoval vo Wittenbergu, kde ho aj ordinovali.

[969] O Martinovi Schwenglerovi, čiže Dodokovi (Breznyik I, 343 píše Dudok, ale aj inde ho píšu Daduck) pozri stať o kremnickej škole v Gymn. II, hl. 7, § 2, kde bol rektorom v r. 1580. — Pozri aj Slávik Dejiny zvol. seniorátu, 236. — Hornyánszky 246 zaraďuje jeho rektorovanie v B. Štiavnici na rok 1574. Frankl 150 od 9. dec. 1572 do 22. apríla 1575.

[970] Schremmelovým žiakom v Štiavnici bol Izák Abrahamides z Hrochote. — Wallaszky, 191, pozn. d., a Lombardini v Slov. pohľ. VII, 12. Schremmel bol jedným spomedzi tých, ktorí v B. Štiavnici „hic altiora studia seculo XVI docentes“ (prednášali vyššie vedy) a sú zapísaní v Index ordinatorum wittenbergensium (Fabó III, 285). — Jeho konrektorom bol od r. 1574 David Stöckel. — Hornyánszky 248.

[971] Fabó III, 311 doplňuje jeho meno: M. Christophorus Eckhard od r. 1578. — Pozri pozn. 971. Frankl, u. m., spresňuje: od 27. VI. 1578 do 19. 7. 1579.

[972] Inak Döring (Fabó III, 311), neskôr diakon v Košiciach. — Hornyánszky 246. Frankl, u. m., terminuje: od 27. 7. 1579 do 4. 10. 1580.

[973] Bartholomaeides, 48, vkladá sem meno Krištof Esander zo Spiša, zapísaného 29. augusta 1566 vo Wittenbergu, ktorého stotožňuje so skôr spomenutým Krištofom Eckhardom a ktorý sa v r. 1580 stal rektorom v Banskej Štiavnici.

[974] Názov mena Jonischerus píše Gymn. II, hl. 20, § 12, v texte aj v synopse. Hornyánszky, 246, upravuje jeho meno na Lorenz Donischer s poznámkou, že dostával od štiavnickej obce štipendium 40 zl. na štúdiách v Tübingene. — Fabó III, 311 vypisuje jeho meno Mathias Ludonischerus. Všetky uvedené pramene sa zhodujú s dátumom r. 1580 jeho účinkovanie v rektorskom úrade.

Po ňom nastúpil v r. 1583 M. Ján Scholtz (Fabó III, 311) a collega Mich. Leporinus, ord. vo Wittenbergu r. 1584. — MEEE, 78.

[975] Odpis listu pozri Gymn. II, hl. 20, § 14, originál v rkp. Epistolarum ad Lochmannum datarum I, s. 6.

[976] Fabó u. m. píše nesprávny tvar Matthias Lumann. — Matiáš Lochmann pochádzal z Banskej Bystrice a „vir fuit doctus et imprimis litterarum graecarum peritissimus“ — muž učený, mimoriadny znalec gréckej literatúry — Fabó I, 14.

[977] Albert Huselius v Prievidzi 1582. — Gymn. III, hl. 17, § 2.

[978] Zväzok I, Lochmannových listov, s. 582.

[979] Gymn. II, hl. 17, § 5. V Prievidzi pôsobil od r. 1590 do r. 1594 podľa Fabóa III, 151, takže fakticky prišiel do Banskej Štiavnice v r. 1594. Vokátor odpisuje Gymn. II, hl. 20, § 15.

[980] Listy Lochmannovi I, 40, odpis v Gymn., u. m., § 17.

[981] Peter Berger bol r. 1583 farárom v Bytči. V r. 1595 ho odstránili z cirkevného úradu pre úchylku ku kalvinizmu. — Fabó III, 112.

[982] Odpis listu v Gymn., u. m., 18, originál v Epistolae ad Lochmannum I, 41.

[983] Gymn. III, hl. 33, § 5.

[984] Podľa Fabóa III, 260 Lochmann bol v r. 1608 farárom v Mošovciach, kde ho pozvali zo Sučian. Tu nastúpil r. 1596 a len stadiaľ odišiel do Mošoviec.

[985] Vir humanissimus, doctissimus dominus et amicus honorandus.

[986] Rkp. Episolarum ad Lochmannum I, 343 — 345, odpis v Gymn. u. m., § 20.

[987] O Jurajovi Lochmannovi pozri Gymn. I, hl. 10, § 12.

[988] Fabó III, 311 píše tvar jeho mena Joannes Polanus z r. 1595. Breznyik II, 70 píše správnejšie tvar Maté Pohl. Pozri nižšie.

[989] Lentius bol rektorom podľa Fabóa, u. m., v r. 1596. V r. 1610 rozviazal Lentius svoj rektorský pomer so štiavnickým gymnáziom a stal sa tam nemeckým kazateľom. — Hornyánszky, 245.

[990] Podľa synopsy, u. m., § 25, Stephani bol rektorom v rokoch 1625 — 1631.

[991] Moric Moltzer bol v r. 1624 po Lentziovi nemeckým kazateľom v B. Štiavnici. — Hornyánszky, 245.

[992] Počas rektorovania Krištofa Stephaniho v r. 1634 pôsobil v B. Štiavnici konrektor Martin Nessel a v r. 1636 Ondrej Jaschki z Nového Jičína na Morave. — Hornyánszky, 948.

[993] Richius, alebo Rischius, aj Titschius (ktorého Fabó u. m. píše Ján Risch, pozri prv s nesprávnym letopočtom 1617, zatiaľ čo synopsa školy, u. m., § 26, označuje rok 1637). Podľa Bartholomaeidesa, 112, v r. 1609 študoval vo Wittenbergu. Je pravdepodobne ten istý, ktorého Gymnasiologia uvádza pod menom Rittlinus za rektora v Nitrianskom Pravne v Gymn. III, hl. 24, § 10.

[994] M. Peter Leonhardi — Pomeranus pôsobil v Kremnici v rokoch 1633 — 1637 (pozri pozn. 405) a prešiel v tej istej hodnosti do Banskej Štiavnice, kde podľa Kleina II, 157, pozn. 102 pôsobil až do r. 1647.

[995] Stephani nastúpil podľa Fabóa, u. m., v r. 1647, podľa Hornyánszkeho 246 v r. 1648. Zo Štiavnice prešiel do Levoče, lenže Gymnasiologia v stati o levočskej škole (II, hl. 15, § 40) určuje jeho tamojšie pôsobenie na r. 1640.

[996] Institoris nastúpil v r. 1655 (Fabó III, 311), r. 1654 (Hornyánszky 246), z Bánoviec. Z B. Štiavnice odišiel v r. 1657 do Trenčína. — Gymn. II, hl. 21, § 27. — Porovn. I, s. 94 a pozn. 117 a 118.

[997] Gabriel Benedicti bol r. 1627 rektorom v Ružomberku. — Gymn. I, hl. 15, § 23. — Jeho nástupcom bol Maytan. U. m., § 24.

[998] Ján Braxatoris bol v r. 1630 v Ružomberku; Tobiáš Fabricius ok. r. 1635. — Gymn. I, hl. 15, § 25.

[999] Ján Seredi bol v r. 1637 v Prešove podľa Gymn. II, hl. 10, § 16, čo však nebude správny termín, lebo už v r. 1634 opustil Prešov.

[1000] Ján Botsacc (sic!), rektor gymnázia v Gdansku, neskôr vo Wittenbergu; žil v rokoch 1600 — 1674. — Jöcher I, 445. — Henrich Nicolai z Gdanska žil v rokoch 1605 — 1660; bol tamže profesorom logiky a matematiky, neskôr pôsobil v Elbingene a opäť v Gdansku. — Jöcher II, 294. — Krištof Riccius, prof. práva a histórie, inšpektor gdanského gymnázia, umrel v r. 1643. — Jöcher II, 772.

[1001] Fabó, u. m., určuje rok 1639, vsúva Spléniho ešte medzi Leonhardiho (1633) a Stephaniho (1647). — Konrektorom počas jeho pôsobenia bol r. 1653 Filip Zikäus, wittenberský študent, rodom zo Spišského Podhradia. — Hornyánszky, 248, Bartholomaeides, 151, Ribini II, 137.

[1002] Leonhard Wagner pôsobil v Bardejove v rokoch 1617 — 1634. — Gymn. II, hl. I, § 17. O Matthaeiovi pozri Gymn., u. m., § 19.

[1003] Tomáš Meritovini v Sabinove v r. 1644. — Gymn. II, hl. 6, § 13.

[1004] Vavrinec Gallovicius v Kys. Novom Meste, 1635. — Gymn. I, hl. 19, § 13. — Ján Gassitius v Brezovici, 1645. — Gymn. I, hl. 2, § 16. — Ján Bugár v Slov. Pravne, 1640. — Gymn. III, hl. 26, § 6. — Ján Helgenmayer v Bratislave, 1642. — Gymn. II, hl. 18, § 10. — M. Ján Büringer v Kremnici, 1643. — Gymn. II, hl. 7, § 8.

[1005] Gymnasiologia v stati o Slov. Pravne jeho meno neuvádza. — Gymn. III, hl. 26.

[1006] Juraj Wechner (Gymn. II, hl. 20, § 31 píše nesprávne Vecher), prof. gymnázia v Beutheu, bol v Brzgu rektorom, neskôr superintendentom, zomrel r. 1647. — Jöcher II, 1373. — Ján Lucae (Gymn., u. m., nesprávne Luca), magister filozofie a rektor v Brzgu, kde prednášal orientálne jazyky, históriu a filológiu; priviedol gymnázium k veľkej sláve. Zomrel r. 1663. — Jöcher I, 1600.

[1007] Zápis 28. októbra 1648. — Bartholomaeides, 139.

[1008] Perák bol v r. 1658 v B. Štiavnici rektorom podľa synopsy, u. m., § 31, zatiaľ čo Bartholomaeides 139, Hornyánszky, 246 a Fabó, u. m., jednomyseľne určujú rok 1657. — Perák bol v r. 1665 diakonom v Spišských Vlachoch. Uchýlil sa tam z Nitrianskeho Pravna, kde bol farárom od r. 1660. — Fabó III, 151.

[1009] Perákovým nástupcom bol v r. 1661 M. Eliáš Kreuchel; pozvali ho z Banskej Bystrice; v B. Štiavnici zomrel 5. decembra 1666. — Klein II, 72, pozn. 50, Hornyánszky 246, Fabó III, 311. — Gymnasiologia jeho meno neuvádza.

[1010] Gašpar Schőn sa zapísal na štúdiá vo Wittenbergu 16. mája 1660. — Bartholomaeides, 160., kde bol adjunktom filozofickej fakulty. Jeho odchod sprevádzali úprimné želania tamojších učiteľov. Tieto vinše vytlačili pod titulom Itineris felicitatem cunctaque prospera Dn. Gaspari Schoen, facult. Philos. adiuncto et reg. lib. civit. Epperies alumno 1666 precatur Wittenberga.

[1011] Schőn nastúpil v r. 1667 do Banskej Štiavnice po smrti svojho predchodcu Kreuchela. Dátum Gymnasiologie v synopse, u. m., § 32 je terminus ad quem jeho rektorovania.

[1012] Súpis Schőnových literárnych prác pozri u Kleina II, 71, pozn. 50, Horányi III, 227, Breznyik II, 97 v pozn.

[1013] Parschitius sa narodil v Ružomberku, ,philosophus acutus et Poeta facilis‘ (podkutý filozof a obratný básnik). — Czwittinger 295, Horányi III, 38. Jeho otec bol v Ružomberku kazateľom, študoval v Rostocku a Wittenbergu (zapísal sa 5. mája 1666 podľa Bartholomaeidesa 167). V B. Štiavnici bol konrektorom (rok 1665 podľa synopsy je nesprávny, skôr by mohol byť správny r. 1669 podľa Fabóa III, 311 alebo r. 1670 podľa Hornyánszkeho 246 a Bartholomaeidesa 167). Neskôr bol rektorom.

[1014] Henrich Müller (1631 — 1675), prof. gréčtiny, neskôr teológie v Rostocku. — Jöcher II, 227. — K Parschitiovej dizertácii De Justificatione má poznámku Fabó III, 81 a II, 226.

[1015] V r. 1664 bol v B. Štiavnici konrektorom Ján Daniel Hofstädter; pozvali ho z konrektorátu v Kremnici, neskôr ho zvolili za diakona. V r. 1665 bol konrektorom v B. Štiavnici Ján Hammer z Wittenbergu, neskôr kazateľ v Plzni. — Hornyánszky, 248.

V r. 1668 bol konrektorom Juraj Buchholtz, predtým učiteľ v Spišských Vlachoch. — V r. 1669 prešiel v hodnosti rektora do Dobšinej a jeho miesto zaujal r. 1669 Krištof Parschitius. Ďalších konrektorov uvádza Hornyánszky 248.

[1016] Zápis 7. mája 1660. — Bartholomaeides 160. Narodil sa v Pezinku. Od r. 1707 bol kazateľom v Novej Bani. — Hornyánszky, 246. Rektorom bol od r. 1688. — Synopsa, u. m., § 35.

[1017] Dubovský pôsobil v B. Štiavnici v r. 1693. — Fabó III, 311, pozvali ho tam z Krupiny. — Hornyánszky, u. m., kladie jeho rektorovanie do r. 1704.

Po Dubovskom nastúpil v r. 1703 Michal Mišovic, predtým rektor v Ožďanoch a v Hrhove. V B. Štiavnici sa zdržal iba pol roka, potom prešiel do Krupiny.

Po ňom nastúpil r. 1704 M. Daniel Perlitzi. Jeho otec pochádzal z Prahy, odkiaľ r. 1621 ušiel do Uhorska. Jeho syn Daniel pôsobil najprv ako učiteľ v Sobotišti, potom v Skalici, v Púchove r. 1670 a od r. 1704 v B. Štiavnici. — Klein II, 381, Hornyánszky, 246.

V r. 1706 začal pôsobiť ako rektor v B. Štiavnici N. Grünwald. — Fabó III, 311.

[1018] Zelenka študoval vo Wittenbergu od 18. júla 1705. — Bartholomaeides 201. V B. Štiavnici pôsobil podľa Fabóa, u. m., r. 1710.

[1019] Ján Clement bol rektorom v r. 1712 podľa Fabóa, u. m., podľa Hornyánszkeho, 247, v r. 1717.

[1020] Štefan Grebecz bol rektorom v r. 1719 podľa cit. Fabóa, uvedený Hornyánszky, ktorý píše jeho meno Gribeck, kladie jeho rektorát do r. 1724.

[1021] Samuel Rumi (Rumy), pochádzal z Kyseku od otca Jána a matky Judity Kövesdiovej. Študoval v Šoprone za Jána Krištofa Deccarda (Gymn. II, hl. 19, § 15, ktorý pôsobil v Šoprone v rokoch 1712 — 1740). V Tübingene bol poslucháčom Matiáša Pfaffa star. a Hoffmanna. Po štyroch rokoch ho v r. 1726 vymenovali za štiavnického rektora. V tomto úrade zotrval deväť rokov, teda do r. 1735, keď prešiel do funkcie prvého diakona nemeckej národnosti v Košiciach. V r. 1741 bol farárom v Levoči. — Fabó I, 182, pozn.

Po ňom nastúpil v r. 1735 Ján Blasius. Narodil sa 8. augusta 1708 v Partizánskej Ľupči, kde bol jeho otec kazateľom. Študoval v Banskej Bystrici, B. Štiavnici, v Rábe a v Bratislave. Od r. 1727 študoval vo Vratislavi, od 16. apríla 1731 vo Wittenbergu. V tom istom roku vydal tam Ordo salutis (Poriadok spásy). — Bartholomaeides 331. Po roku ho zvolili za rektora v Banskej Štiavnici. Nepôsobil však tam dlho, lebo gymnázium zredukovali na triviálnu školu. Preto odišiel 2. decembra 1637 do Kremnice.

Od toho roku pôsobil v B. Štiavnici Pavol Turcsány (či David?), od r. 1750 (podľa cit. Fabóa r. 1746) Samuel Gazúr, ktorý prešiel r. 1756 za kazateľa do Marótha. V r. 1754 kladie Bartholomaeides 203 do B. Štiavnice Jána Koglera, čiže Knoglera, bývalého wittenberského študenta (r. 1706). — Od r. 1755 pôsobil tam Ján Severini, ktorého podrobný životopis napísal Haan 65. Jeho diela sa zapodievajú starou uhorskou históriou, starou Panóniou, všeobecnými dejinami a osídľovaním slovensko-uhorských krajín. Viaceré spisy čerpajú látku zo zemepisu, prírodných vied (dejiny uhorských zvierat) a posmrtné dielo tvorí logika ,usibus iuventutis veteriore ex disciplina methodo recenti accomodata‘ (logika zo starej vedy, t. j. aristotelovskej, prispôsobená novšej metóde), v r. 1789 ju vytlačili v B. Štiavnici. V tom istom roku Severini zomrel.

V uvedenom roku sa stal štiavnickým rektorom Michal Jaroši s piatimi učiteľmi. Od r. 1784 tam pôsobil ako konrektor. — Hornyánszky 247, Fabó III, 311.

Ďalší: v r. 1712 subrektor Ján Legler (Bartholomaeides 208), v r. 1725 Ondrej Marček (u. d., 219), v rokoch 1773 — 1776 konrektor Štefan Baligha (Haan 87), r. 1778 rektor Dan. Mixadt (Haan 80), v r. 1774 konrektor Martin Hamaliar (Haan 80), r. 1782 konrektor Ján Kuzmány (Haan, 85), r. 1787 konrektor Sam. Fogler (Haan, 97), r. 1796 Ján Bakay (Bartholomaeides, 290).

« predcházajúca kapitola    |    nasledujúca kapitola »



Ján Rezik

— autor biografickej prózy, pedagóg, autor dejín hornouhorského ev. školstva v 16. — 18. storočí, autor lat. príležitostnej poézie a školských drám Viac o autorovi.

Pridajte svoj názor »



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.