ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ďaleko, ďaleko, tam kde o Vianociach stromy kvitnú a ovocie zreje, tam, kde je toľko krásneho a takého kvietia, akého u nás nechyrovať — no i toľko hadov, že až hrôza na človeka prichádza — tam v ďalekej Afrike mali lastovičky veľké zhromaždenie a snem.

A bolo vám to krásne zhromaždenie. Všetky lastovičky sa najprv okúpali v rose, okefovali si svoje hábiky, a teraz každá z nich vyzerala ako také poriadne dievčatko: čierne vlásky hladunko učesané, čierne kabátiky ani z aksamietu, čierne očká, ružová vestička, biele náprsenky a suknička s dlhou vlečkou — ako nejaká veľká pani.

Zletovali sa na ten snem zo všetkých strán, po stách, ba i po tisícoch. Keď už boli všetky, tak sa začalo zhromaždenie.

Začali ho spevom a modlitbou. Kto neverí, že sa lastovičky modlia, nech sa ich opýta, a nech si to nájde v Božom slove napísané. Ja istotne viem, že sa modlia, i že poslúchajú Boha, svojho Stvoriteľa.

Nuž teda začali spevom a modlitbou. Potom, keď všetko stíchlo, oznámili im správu, že — keďže je už čas opustiť Afriku a vrátiť sa do starej vlasti — že teraz má byť porada, ktorý deň a hodinu začne odlet, a že dostanú pokyny a rady, ako sa na tej ceste správať.

Jednohlasne vyvolili najprv lastovičky starších správcov medzi sebou, a potom ich zase ticho počúvali.

Zajtra, keď ľudia budú počítať prvého, povinné ste všetky dostaviť sa na miesto každoročnej schôdzky. Ktoré sa oneskoria, zostanú v Afrike.

Poletíme najprv krásnymi krajinami, až prídeme k veľkej vode; — tá voda sa menuje more. Hľaďte sa všetky držať pohromade, tak ako vás podelia; lebo, ktorá zaostane, tá ani jedna nie je istá pred divými vtákmi. Pred tisíc lastovičkami majú i dravé vtáky strach; jednu alebo dve — pohltia.

Kým ešte poletíme krásnymi krajinami, musíte dobre počúvať na povel, a často a dlho spoločne odpočívať. A keby aké veľké množstvo múch bolo okolo vás, nesmiete sa nimi objedať, aby ste nestučneli, a neboli potom priťažké.

Pri mori budeme mať zase zhromaždenie; odovzdáme sa do Božích rúk, lebo nastane pre nás nebezpečná cesta. Nikde neuzriete ničoho, len vodu a vodu, ustať v lete nesmiete, lebo nebude si kde sadnúť.

Všetko závisí od nášho Stvoriteľa; preto len tá lastovička preletí cez more, ktorá bude najlepšie poslúchať nám dané Božie zákony a najviac sa modliť. I teraz sa pomodlíme.

Nuž pomodli sa, zaspievali; snem sa skončil.

Na druhý deň až sa tak všetko černelo na brehoch veľkej, krásnej rieky. Priletelo najskôr sto, potom tisíc lastovičiek, potom päťtisíc, potom desaťtisíc, potom stotisíc, a potom ich už bolo toľko, že by ich nikto nespočítal. Vyzeralo to ani nejaký vojenský tábor. Medzi tým zástupom preletovali šedivé lastovičky, robili poriadky — menovali vodcov. No boli tu i biele lastovičky, také bielučké a čistučké, že sa zdalo, akoby nikdy zemský prach na ne nepadol. Tie preletovali medzi tými podelenými plukmi a napomínali k modlitbám a poslušnosti voči svätému Stvoriteľovi, živému Bohu.

Pretože i medzi lastovičkami sú chlapci a dievčatká, nuž tí chlapci bavili sa medzi sebou, merali si krídelká, ktorý má dlhšie, ktorý bude môcť viac preletieť. Rozprávali si, že to more preletieť, to vraj nič nie je; — nevídali, more! Robili si medzi sebou známosti, pustili sa i do pasovania, aby vraj vedeli, ako bojovať s dravcami.

„Nechajte to!“ napomínala stará, šedivá vodkyňa. „Veď vy nemáte bojovať; Boh bude bojovať za vás, len prosiť Ho musíte a veriť a lietať. Keby ste s každým dravcom chceli bojovať, nikdy neprídete do cieľa.“

Tie dievčatká si zase šepkali medzi sebou, aké ktorá má šaty, ktorá má hladšie učesanú hlavičku, belšiu náprsenku a dlhšiu vlečku.

Priletela k nim biela lastovička a vraví vážne: „Na Boha myslite a na tú ďalekú cestu; krása pred záhubou nezachráni, a ak niektorá z vás padne do toho mora, zahynie aj s tou svojou krásou.“

Pohľadali si staré lastovičky každá svojich chlapcov a dievčatá, ponaprávali obzvlášť na chlapcoch — ktorí sa celí rozcuchali — všetko, čo treba. Pomodlili sa, zaspievali a: „S Bohom, Afrika! S Bohom, Afrika!“ zaznelo z tisícich a tisícich hrdielok.

Slnce sa zatmelo od toho čierneho oblaku. Prestávali ľudia pracovať, hľadeli na ten oblak a hovorili: „Lastovičky idú domov.“

Ach, pekná to bola cesta letieť tými krásnymi krajmi, až po more, pekná už i pre nové a nové známosti, ktoré si lastovičky medzi sebou robili. Na povel vodkýň muselo sa často a dlho odpočívať, takže skoro ani jedna lastovička necítila únavu.

Zrazu uvideli v diaľke more. „Odpočívať!“ znie rozkaz. Mnohé najradšej by sa pustili hneď ďalej, ale vodcovia, že nie; treba oddych krídlam a posilu v spoločnej modlitbe.

Prezerali vodkyne celý tábor. Kto vraj má čo akú malú odreninu, alebo snáď pierka nalomené, alebo čokoľvek choré, nech to povie, zhromaždenie bude naň čakať, kým sa celkom uzdraví.

Tu niektoré vyznali, ale iné nepripisovali tomu dôležitosť. Nevídali! Odreniny — to sa na tej ceste zahojí!

Iné zase, neposlušné, keď tak mnoho múch tu bzučalo okolo, nemohli sa zdržať, a len ich hltali a hltali. Napomínanie bielych lastovičiek, že len ten — kto vie seba zaprieť a krotiť svoje žiadosti — preletí cez more, pustili jedným uchom dnu, druhým von. Ony za tých pár dní, čo tábor odpočíval na pobreží, tak stučneli a zleniveli, že, kam sadli, tam driemali; a keď nedriemali, tak len po tých muchách škúlili. Driemali aj, keď bolo zase veľké modlitebné zhromaždenie; áno, keď sa všetky modlili, ich hlas si nepočul, a i keď spievali s ostatnými, len po tých muchách túžili.

„Tak teda v mene nášho Stvoriteľa ideme ďalej!“ zaznelo táborom.

S Bohom, Afrika! S Bohom, Afrika!“ volalo zase tisíce hrdiel. „Cez to more, cez to more ideme domov!“ a ozvena odpovedala: „domov…!“

Presvedčili sa tí chlapci, ktorí to tam pri rieke povedali: „Nevídali! more,“ že to more je veľké; a aké veľké!

Leteli dlho a nikde nič nevidíš, len vodu a vodu. Nohy i krídelká boli také ustaté! Hlavičky umdleno začali klesať, oči túžobne vyzerali, ach, vyzerali miesto odpočinku, a vodcovia vždy len velili: „Letieť, letieť!“

Tie, ktoré si na pobreží nevšímali svoje odreniny a nalomené krídelká, padali jedna po druhej do zelenej vody. Keď padla niektorá zdravá, chvíľu niesla ju voda, potom novou silou vzchopila sa zase; ale ony sa nemohli vzchopiť, tonuli a zahynuli.

Tie muchami vytučené lastovičky zaostávali po jednej najprv málo, potom viac, sila ich opúšťala. „Počkajte nás, počkajte!“ volali, prosili — márne! Rozkaz vodkýň znel: „Letieť, letieť!“ a bol to rozkaz Boží, lebo Boh každej poslušnej lastovičke vymeral a do krídeliek dal práve toľko sily, koľko potrebovala na preletenie mora; ale každou chvíľočkou tej sily ubúdalo, preto nesmela sa baviť a postávať.

Úbohé, neposlušné lastovičky! Tam na brehu nevedeli odolať telesnej žiadosti, a teraz boli priťažké do letu, a následok tej žiadosti bol, že ich telo stiahlo do mora. K tomu prišla zrazu búrka, lejak, víchor. Na stá a stá lastovičiek padalo do mora. No, ktoré boli poslušné a vedeli sa modliť, zase sa len vzchopili. Ale z tých neposlušných sa už ani jedna nevzniesla hore; pre tú svoju neposlušnosť umierali v tých strašných hlbinách. Neuvidia nikdy svoje rodné hniezdočká; nikdy, nikdy neprídu domov!

Keď bolo s lastovičkami najhoršie, uvideli z diaľky plávať loď. Posadali si, kde ktorá mohla. Ó, to bola radosť! Námorníci na lodi sa síce z toho veľmi netešili, ale cestovatelia a deti, ktoré sa na tej lodi viezli, radovali sa z ich milého štebotania a odkazovali po nich pozdravy domov do rodného kraja. Keď si jedny na lodi odpočinuli, sadli si zase druhé, tretie, a tak sa všetkým uľavilo.

No, ešte jedna búrka s víchrom preriedila rady vtáčieho tábora. Zdalo sa lastovičkám: „Nie je možné, musíme už všetky zhynúť!“

„Nezahynieme!“ volali biele vodkyne; „len veriť a poslúchať, Boh nás posilní!“

„Zem! zem!“ zakričali vtom prvé tisíce. Zajasal celý tábor. Zobrali vtáčatká všetku poslednú silu — a okrem tých, ktoré v poslednej chvíli stratili vieru a nádej v Božiu pomoc, a tak i sila ich opustila, a ony popadali a pohynuli, temer pri samých brehoch Európy — nuž okrem týchto, všetky šťastne dosiahli zem a rozložili sa k dlhému, radostnému odpočinku.

Keď okriali, ožili, bolo zase zhromaždenie. Začalo sa s modlitbou a jasavým spevom chvály oproti dobrému Stvoriteľovi, ktorý im tak predivne pomohol.

Potom zase čakala dôležitá práca a porada.

Dosiaľ leteli všetky spolu, teraz nastalo triedenie. Každá lastovička musela udať svoje rodisko.

Boli tu lastovičky anglické, francúzske, ruské, nemecké, talianske, rakúske, uhorské a medzi týmito boli aj lastovičky české a slovenské. Tak ich teda roztriedili najprv podľa krajín, potom podľa krajov, a nakoniec podľa miest a dedín.

Poďakoval sa celý tábor šedivým vodkyniam; prijal napomenutie, aby, keď ktorá príde domov, prišli s veľkým jasotom a oznamovali ľuďom leto. Pozdravili sa navzájom, a už letia kam ktorá v šíry svet. Ešte v lete volajú jedna na druhú:

„Vy kam?“

„Do Petrohradu, do Moskvy!“

„A vy kam?“

„Do Paríža!“

„A my do Prahy!“

„My do Viedne!“

„My do Ríma!“

„S Bohom leťte, s Bohom leťte!“

Keď sa už jedny od druhých oddelili, a — ktoré užšie spolu patrili, k sebe sa pridružili — začali sa české lastovičky so slovenskými rozprávať.

„Kam idete vy?“

„My do Viedne.“

„A kde tam bývate?“

„My sme si postavili hniezda na Votívnom kostole. To je kostol, postavený na pamiatku, keď raz chcel zlý človek zabiť cisára, nedal mu to Boh. Je pravda, neradi nás tam ľudia videli; ale my sme sa pýtali Pána Boha, či smieme, a On, že áno — nuž tak bývame. — A tieto tu až na samom vrchu Štefanskej veže. — A vy ste skadiaľ?“

„My zase bývame v Prahe na Hradčanoch, to bol kedysi hrad, kde bývali českí králi — a na Svätovítskom kostole. Neraz sme si už mysleli, že by sme tým ľuďom pomohli stavať — keď ten kostol už viac než sto rokov stavajú — aby raz boli hotoví.“

„My zase letíme do Trenčína.“

„To je kde?“

„A — na Považí.“

„A my letíme do Pešti; tam je dobre bývať, lebo pri Dunaji je všade dosť komárov.“

„Bývate snáď na Budínskom hrade?“

„Ó, nie, tam nám bolo smutno.“

„A vy ste skadiaľ?“

„My sme z dedín, máme blízko k sebe; len cez vŕšok preletíme, už sme jedna pri druhej.“

„No — tu je hranica; musíme sa rozlúčiť. Pamätajte na nás; Boh vás sprevádzaj!“

„Boh vás sprevádzaj!“

Tak prišli lastovičky z Afriky cez to ďaleké more, každá do svojho kraja, do svojho mesta a dediny, áno, každá priamo až do svojho hniezdočka. Prišli aj do našej dediny, do našich domov. Prišli s veľkým jasotom. Vítali sme ich tiež radostne:

„Ach, lastovičky prišli, bude leto!“

(1910)