ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Veľká obec Detva administratívne patrí k slúžnovskému okresu veľkoslatinskému, k baňskobystrickému kráľ. súdu, k okresnému súdu a bernému úradu zvolenskému.

Snemových vyslancov volí vo Zvolene (predtým volievali až v Krupine); do stoličného výboru však spolu s Hriňovou, Stožkom a Detvanskou-Hutou tvorí osobitný volebný okres.

Na čele obci stojí rychtár. Jeho odznakom bola za drievnych časov palica a čiapka t. zv. „homôlka“. Obecnú pečaď nosieval stále pri sebe, remencom na opasku priviazanú. Rychtár musel byť nielen majetkom a umom vynikajúci, ale aj mohutnosť tela sa žiadala.^[170] Na shromaždenia stoličné vozieval sa rychtár s notárom a s niektorými staršími občanmi na obecnej štvorke, budiacej obdiv a závisť i u stoličných pánov.

Po rychtárovi nasledoval notár, či ako predtým prísažný notáriuš obce. Predtým úrad tento zastávali miestni organistovia-učiteli, až neskorej sa rozdelily oba úrady. Teraz notári prevzali temer všetky práva a výkony drievnych rychtárov, rychtár je už len tôňo-králik, terč v rukách notárov — výsledok to priumelej, cieľuneprimeranej obecnej správy.

Obecný majetok spravoval predtým šafár. Zaniknutím obecného poľného hospodárstva, zaniknul aj tento úrad.

Hajtman, (teraz podrychtár) nosil čo znak svojho úradu korbáč. Pougári, akoby boženíci, prísažní nosia v ruke dlhšiu lieskovicu = kyjačok. Jeden z nich býva spolu doručníkom.

Bachovský systém — ako už bolo podotknuto — ustanovil v každom laze rychtára, a týchto zas podriadil hlavnému rychtárovi.^[171]

Pred r. 1848. v obyčaji boly t. zv. lapačky. Rychtár obyčajne vybral chudobnejších, či nezbednejších čeľadníkov a týchto potom horko-ťažko polapali a odviedli k vojsku do B. Bystrice. Bývaly aj hlučné verbovačky.

Pred komassáciou pánski úradníci neľudsky zdierali Detvanov pre najnepatrnejšie horské priestupky, často aj bez právneho základu, svevoľne. Vtedajší rychtár, Lakota, v spoločnosti zámožných gazdov, Lapina a Krnáča, vybrali sa do Viedne ku kráľovi na ponosu. Následkom toho svevoľní úradníci boli odstránení. Sedliaci smeli síce od tých čias užívať horu, stali sa spoluvlastníkmi hory s panstvom, lež každý, kto išiel po drevo, musel sa predbežne u panstva hlásiť. Tak to trvalo až do segregácie.

Ináčej svevoľa panských úradníkov zvlášť za časov urbáru, veľmi často prekračovala hranice ľudskosti.

Sedliakov, ktorí sa z mestečka pre nedostatok miesta i pre ľahšie obrábanie a hájenie odľahlého poľa, vysťahovali do lazov, násilne do mestečka nútiť chceli. „Náci, ibaj, ideme váľať!“ — bolo známe a dosiaľ spomínané heslo samopašných a prihorlivých panských hajdúchov, a vtedy sa rozbehli po lazoch čo kopovy, vtrhli ubiedeným ľuďom do príbytkov a pováľali im pece a kozuby.

Udávame charakterističný, lež trochu prehnaný úsudok povestného nepriateľa nášho ľudu o našom predmete.

„Pravosúdie a administrácia tiež nemajú k nemu (Detvanovi) prístupu. Laz nachodí sa obyčajne na vyčnievajúcom kopci, s ktorého ďaleko videť po kraji a už zďaleka možno zbadať žandára alebo exekútora („zekútor“). Kým dôjdu k nemu, gazda má dosť času poskrývať svoj dobytok do lesa, utiecť z domu, alebo ukryť parobka na odvod volaného. Preto medzítka verejnej bezpečnosti prekvapujú ich obyčajne v noci.“^[172]

Zpomedzi tých mnohých úradníkov, ktorí behom časov vo verejnej zpráve Detvy účasť brali, zvlášť dvaja ostali v živej rozpomienke ľudu; jeden pre svoju drakónsku prísnosť proti zlodejom, druhý pre svoje nevšedné ľudomilstvo.

Loderer bol za dlhé roky „čendbiztošom“ v Detve. (Pandúrsky byt bol na pravom brehu Detvy vyše kostola. Teraz stojí už v rumoch.) Jeho meno bolo postrachom zločincov, zvlášť v tom čase prinezbedných. Jestli niekto ukradol niečo, nevystala dobroprajná výstraha: „Modli sa, aby ťa nedostal do rúk Lóder, lebo ti pomastí chrbát, že ti bude mäkší, ako brucho!“^[173]

Druhý bol Ludvik Laustách,^[174] hlavný slúžny veľkoslatinského okresu. On bol opravdovým otcom a priateľom tohoto ľudu, prečo jeho pamiatku požehnáva každý Detvan.

Obecný úrad pozostáva teraz krom rychtára, z notára, podnotára (úrad tento sriadený k vôli civilným matrikám), exekútora, dvoch pisárov, výberčíka, podrychtára a niekoľko boženíkov. Má svoj osobitný dom na horňom konci mestečka. Podobne a osobitne administrovaná je aj Hriňová.

Obecní urbarialisti volia si svojho gazdu, majú a platia si svojho hájnika, vydržiavajú škôlku (štepnicu), obstarávajú patronátske povinnosti pri kostolíku sv. Jozefa na cintoríne.

Detva má dva poštové úrady. Jeden v mestečku a druhý na kriváňskej železničnej stanici. Posledná spojená s telegrafickou stanicou. Hriňová má poslednú železničnú a telegrafičnú stanicu tiež na Kriváni, poštu má svoju, pri hriňovskej sklennej hute.^[175]

Vígľašské panstvo drží si tak v Detve, ako aj v Hriňovej i na Kriváni po jednom nadlesnom, ktorým podriadení sú početní hájnici.

Detva i Hriňová majú po jednej žandárskej posádke. Tieto však pre rozsiahlosť lazov dokazujú sa byť čo rok nedostatočnými. Zamýšľajú teda na kriváňskej stanici tretiu patrollu umiestniť. Bár by sa aj jestvujúce zbytočnými staly!

Vývin a premeny ustanovizní tu pripomenutých nemohli sme tu podrobnejšie podať, postrádajúc úradné dáta.