ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O poverách a čaroch ľudu detv. by sa dala celá kniha zapisať, náš Detvan im však dosť málo dôveruje; on prechováva ich už viac len z istej nepovedomej úcty oproti otcom, z túžby zachovať starynu.

Chlapcovi prvé gate ušiť na jedno posedenie načim, — ináč si bude dlho ženu hľadať.

Na detv. Poľane tečie — vraj — na Veľký piatok z Jánošíkovej skaly mlieko — liek na všetky rany.

Dievčaťom lepšie a krajšie vlasy rastú, keď si ich na Veľký piatok poobstrihajú. Tiež aj lichve v ten deň ostríhajú chvosty — aby lepšie riastla.

Valasi dávajú v ten deň včas ráno soli ovciam, aby boly cez celý rok zdravé.

Keď niekto mrchavú nemoc (epilepsia) dostane, povolajú k nemu človeka prvorodeného, ktorý patričného v tejto nemoci ešte nevidel. Tento rozdrapí a ztrhne z nemocného šaty, ktoré má oblečené a tieto zakope v izbe do zeme — aby ako tieto háby viacej už neuzrie, tak aby sa ani tá choroba na ňom viacej neobjavila.

Keď má dieťa zrádnik matka o samote súc v zavretej izbe, nahá vo tri vrhy obíde stôl chrbtom, do predu obrátená (Tekov. ricky), bez toho, že by sa na dieťa obzrela. — Aj korytom prikryť také dieťa osoží.

Proti príjesti (inde: hostec?) dobre je patričný úd okädiť „maštranciou“ takzvanou od šetkýho krámu. Toto sú odkvapky paškálovej sviece, lístky z umelých krámskych vencov, odrobinky posvätených zeliniek a pod. drobisk. Ináčej podobnú miešaninu predávajú už aj v detv. krámoch.

Maslo na Bartolomeja namútené vytopiť a cez rok udržať načim — zijde sa proti príjesti.

Proti lišaji: ukradnúť, keď druhý pečie kúsok chleba a s tým potreť lišaj — zhynie. Tiež dobré sú aj z polievky šamotiny.

Od opuchliny aj proti vodnatieľke (hydrops): borôvkový koreň odváraný; v odvare si má chorý vymočiť nohy, alebo sa okúpať.

Proti zalievaniu krvou osožná je praslička.

Krem tejto najznámejšie liečivé zeliny sú: metka koňská, lobôdka, Panny Marie kúpeľ.

Proti ranám z nečistoty krve pochádzajúcim (k. pr. beľmo) užíva sa odvarok z „devätorakého dreva“. Drevá tieto sú: tri tŕňové, tri šípové a tri hlohové konáriky. Toto sa má variť v „z troch brodov vode“. (Brod je tam, kde sa s vozom prechodí, kde mosta neni.) Spolu s týmto varia ešte „tri trosky“ (z jednej šmikne; stredňá Orava: kúzňa); a „z deviatich medzí zelinu“, konečne ešte „z troch hrobov zelinu“, nad to všetko z líšky hlavu.

Ktorý človek má mihalnice spolu zarastené, tiež aj „bosorčaťa“ (dieťa po druhý kráť pridájané) sa chráň, lebo ti od nich ľahko príde „z očú“.

V ktorom dome hniezda lastovičky, do toho hrom nikdy neudre. Podobne ani do takého, kde na streche rastie bylina hromotresk zvaná. (Sempervivum tectorum L.)

Pokutny vedomci, o ktorých neni možné niečo bližšieho sa o jejich remeslách dozvedieť, a ktorí zväčša ani samy neveria o svojich „bobonstvách“, vedia čariť s riečkou^[275] i s hlinenými guľkami — sám spôsob toho mi je neznámy.

Keď si od Detvanky niekto vody pýta, nerada ti dá vody, radnej donesie ti sladkého, lebo kyslého mlieka, alebo kyslej žintice, od ktorej tiaž „za uchom praskne“. Jestli hosť nechá v hrnčeku, poťažne v črpáku trochu mlieka, nikdy ti viac neponúkne mlieka, lebo pevne verí, že sú to čary, a že jej budú kravy následkom toho zle dojiť.

Nieto zvieraťa, o ktorom by náš Detvan nevedel niečo pôverčivého, alebo s ktorým by nevedel prevádzať čary.

Psov a mačky miluje, lebo hovorí, že Pán Boh stvoril raž a žito len pre psov, ale že tieto nie sú v stave si to obrábať, dal ich Boh do opatery človeku a za to mu Boh požehnáva úrody na poli.

Kravy, voly, ovce sú dobré zvieratká, lež kone a kozy považujú za nedobré. Kôň má čertovým podobné kopytá, koza ale rohy.

Keď krava prestane dojiť, musí gazdina ukradnúť súsedom po štipke sena a toto dať krave sožrať.

O včele a ose hovorí:

Sú včelári, ktorí vedia „porobiť“, aby im neukradnul zlodej včely. Zlodej musí s takýmto už ukradnutým klátom dotiaľ stáť u včelína, kým ho len nepríde sám hospodár „oslobodiť“.

Včely má Detvan vo veľkej úctivosti a preto ukradnúť včely, považujú za ten najťažší hriech. Kto ukradne, alebo pokazí včely, považujú mu to za väčší hriech, ako človeka zabiť.

Hadi rozčuľujú tiež nemálo obrazotvornosť nášho detv. ľudu. Vo všeobecnosti je tu had nenávideným stvorením. Preto sú v tom presvedčení, že koľko kto hadov zabije, toľko hriechov mu bude odpustené.

Keď niekto uzrie prvého hada pred Ďurom, a nezabije ho, ten had odoberie mu šťastia.

Jestli je prvý had, ktorého niekto pred Ďurom uzrel, už zabitý, neživý, — ten istý bude cez celý rok akoby zabitý, nemotorný, zadumený. Jestli ho ešte živého uzrie, zabije ho už aj k vôli očiam, ktoré sú užitočným liekom na oči.

Keď sa hadi poschodia do jednej hŕby kolo kamienka (žabice) o tom hovoria, že „kameň dujú“. Vtedy neradno k tomu kamienku sa priblížiť, bo sa všetci naň oboria.^[276] Keď takýto, vtáčiemu vajcu podobný kameň Detvan niejakým činom do rúk dostane, drží ho vo veľkej vzáctnosti. S takýmto „haďacím kameňom“ opatrený ide do súdu, súc istý, že šťastne obíde.

Kameň tento osožný je aj rožnému statku. S týmto zotierajú (hladia) statok — aby bol úhľadnejší. I proti rozličným ľudským neduhom ho potrebujú. Takýto kameň nevypustí si Detvan, ak ho má, z rúk, aj pôvodca ho márne hľadal pre naše muzeum.

Rozpráva sa, že istý Detvan vedel „začitovať“ hadov. Keď čítal začítaciu formulu z knihy, shŕkli sa kolo neho všetky; dokiaľ sa nepomýlil v čítaní, neurobili mu nič; ale jakonáhle sa zmýlil, vrhly sa na neho a roztrhaly ho.

Keď niekoho uhryzne had, zem toho hada už viac neprijme do seba, ale sa musí túlať, kým nezamrzne.

Sú hady, ktoré ssajú kravy, a takáto krava je potom k úžitku nesúca.

Každý dom má svojho „domáceho“ hada, ktorý je biely, ako mlieko. V ktorom dome takéhoto nieto, ten dom je nešťastný.^[277]

Raz takýto „domáci had“ jedával s deťmi mlieko z tanierika, a keď ho gazda zabil, deti mu do týždňa pomrely.

Keď niekto chytí do Ďura jaštericu a zadrhne ju, prsty, s ktorými ju zadusil, jakúkoľvek ranu stisnú, čo skorej zacelie.

Keď niekto do súdu ide a obáva sa nepriaznivého výroku, nech ukradne súsedovi z kuchyne vecheť a vezme si ho sebou k súdu — vyhrá.

Tým istým cieľom stavajú aj metlu do dvier súdobnej dvorany, počas pojednávania tiež berú sebou aj dieťa, narodené „v čepčeku“.

Keď niekde udre do zeme hrom, o 7 liet vyrastie na tom mieste „strela“. Je to čosi podobného oceli a nosia sebou „k šťastiu“ k súdom a jarmokom.

Merťuch (palica, s ktorou odmerajú dĺžku mŕtvoly, dľa ktorej potom shotovujú rakev a vykopú hrob), dospelého po pohrabe zapichnú pod strechu tomu, koho chcú, aby ho zomrelý chodil strašiť a dláviť.

Merťuch po dieťati po upotrebení zastoknú medzi kapustu, aby jej zajace neškodily.

Keď sa chce niekto vypomstviť na druhom, podloží mu do postele ukradomky z handričiek ukrútenú bábku. Ten dotiaľ chradne a upáda, trpí na „hluchú nemoc“, pokiaľ len niekto nezbadá tú bábku a nevytiahne ju z postele.

Kto chce strigy vidieť, nech ide pred východom slnka ku potoku a s trojkráľovou kriedou tam, kde sedí, nech spraví kríž; — môže byť istý, že pri východe slnka uzrie strigy, ako sa vo vode čľapkajú.

Vydaju chtivé dievčence hádžu na Vianoce do sväteničky (u dvier kostolních) opekance. Ak tieto odtiaľ skoro skapú, dievča sa medzi rokom vydá.

Podávame na konci trochu neúplnú formulu začitovania proti príjesti tu užívanú.

„Bola to šťastlivá a zdarlivá hodinka, keď sa Pán Ježiš Kristus narodili na tento svet. Ešte bola šťastlivejšia, keď do neba stupovali. Bolo príjesti deväť, z tých deviatich osem, z tých ôsmych sedem, z tých siedmych šesť, z tých…, z tých dvoch jedna. Bodaj príjesť nebola ani jedna!“

Tu sa pomodlí nad nemocným údom trikráť Otčenáš a Zdravas Maria. Potom pokračuje:

„Príjesť, ak si ty sladkom dýchaný, alebo sladkom spaný, sladkom chodený, alebo sedený: ja teba zaháňam do čírej hory, do samej čírej bielej skaly. Išli preblahoslavená panenka Maria po ceste. Postretli tam tri príjesti. Jedna porobenina: hostec. Príjesť, kdeže ty ideš?… Tomu do kosti. Nechoď do kosti, nemáš príležitosti… jeho koštiale. Ale ja prosím svetýho Petra, svetýho Pavla, svetú Annu, všetkých Božích svetých, aby táto príjesť nebola ani mne…“

Formulu túto, jako aj druhé podobné držia vedomkyne vo veľkej tajnosti a len puhá náhoda bola, že sa nám pošťastilo aspoň túto, čo i necelú zachytiť.