ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď že o Slovákoch platí tá výpoveď, že sú národom spevavým, takým je náš detvansky ľud zvlášť. Nepoznáme spevavejšieho ľudu nad Detvana. Či ide na pole, či ku studni po vodu, či sedí pod praslicou, všade si nôti. Najradšej vyspevuje si v poli pri žatve, ale hlavne pri sberaní sena, ktorú prácu v sviatočných šatoch konajú.

Piesňový poklad ľudu detv. vyčerpať, bolo by — bez preháňania — spočítať riavu na nivách, bez prestania rastúcu i hynúcu. V okolí, keď sa stane nejaký mimoriadny prípad, už to dievky sklepú do veršov a o týždeň spievajú už pieseň po celom kraji. I koho chcú vychváliť alebo v posmech uviesť, složia o ňom pieseň a spievajú ju.^[292] Takéto piesňové „novinky“ objavujú sa, ale i zanikajú v Detve nenazdane rýchlo a často.

V piesňach detv. čo do osnovnej jejich stránky panujú aleksandríny v podobe známych krakoviakov; no za to jednotlivé piesňové druhy a skupiny menovite piesne epického obsahu tečú svojím zvláštnym, miestami krásnym tokom a skokom. Poniektoré ballady dýšu zrovna vzáctnym ózonom starobylosti.

Beh a duch terajšieho sveta nebárs praje tvoreniu nových balladických spevov, áno, aj tie staré v hrob zabudnutia prikrýva. Zkúmateľ detv. piesní zaiste zbadá, že epický živel vypáchnul už z mnohých, teraz už lyrických spevov, ale stopy jeho zachovaly sa v nich dosiaľ. Z tohoto ohľadu daly by sa epického rázu detv. spevy roztriediť na skutočné ballady, poťažne romance, na spevy epického náteru, konečne na piesne, v ktorých sa ešte zachovaly čo len stopy živlu epického, z ktorých by sa totiž uzatvárať dalo, že mohly byť kedysi balladami, alebo zlomkami dávno zaniknutých epických spevov.

Medzi spevy náteru epického patria piesne:

„Hej, v šírom poli jedlička.“ Šuhajka dorúbali v poli, pri ňom krvavá šabľa. Milá ho oplakáva, on však by nedbal za to dievča ešte raz sa rúbať, od čoho ho márne, odhovára priateľstvo.

„Pasov Janík dva voly.“ Janíka prichytili hájnici pásť v zakázanom. On ím vzdoruje, dorúbu ho, milá ho oplakáva; — ale rodičia neni sú v stave tak úprimne oplakať syna, jako milá milého. Druhý variant tvrdí opak toho.

„Preletev fták.“ Milý tašiel na vojnu. Milá nezlomná ostáva v oči cudzím svodcom, v čom ju navrátivší sa milý zkusuje. Konečne pozná ho po reči — ale vidí ho dorúbaného, doraneného, a on ju posiela po lieky. Pokým však lieky donesie, milý zomre.

„Ešte raz sa obzreť mám.“ Milá v predtuche blízkej smrti — nevedno ako zapríčinenej — podá ešte raz svojmu milému ruku, načo hneď skoná. Ostatné sloky sú už akoby hlas z poza hrobu, allegorizujúci okolnosti smrti a pohrabu.

„Jedno dievča som na svete.“ Dievča nechce milovať mládenca, ktorý ju po prvýkráť u rovu jej matere videl — lež v krátkom čase klesne aj on v hrob.

„U zelenej rakyty.“ (Ináč pieseň všeobecne známa.) Janíka zabili, ale milá v žiali za ním do jäseni uvädne a klesá do hrobu. Ruže sa zrastajú nad hrobmi milencov na jar, akoby sa jejich mŕtve telá objímaly.

Zpomedzi spevov, ktoré za úplné ballady, poťažne romance považovať možno, pripomeniem len tieto:

„Rabovali Rusi“ — vlastne: Turci. Tu prichádza čo svedok staroby piesne už zaniklé slovo „pahoľa“ (srv.: pacholiatko, paholok, páža) v posledne uvedenom smysle. Pahoľa prinútené vyzná úkryt pána a panej zámku. Pána zastrelia, paniu odvedú so sebou. Ona kvíli nad zpustou hradu.

„Idú že len, idú“ vo dvoch variantoch, z ktorých však úplný neni ani jeden; úplnší variant vidz Slov. Sp. I. 19. Zvlášť pekný kúsok ľudovej epiky. Traja vandrovníci zotínajú javor, ktorý sa im zapáčil. Náhodou bola to v javor zakliata dcéra rychtárova (dľa jedneho var z Brezna). Ozvúc sa posiela ích k svojej krutej materi, aby jej s husličkami a sláčkami z toho javora shotovenými zahúdli pred dvermi. Mater odháňa hudcov z pred dvier, keď že má aj tak dosť zármutku pre ztratenú dcéru. Hudci jej potom prezradia, že sú to husle z jej zakliatej dcéry.

„V tom inglickom poli“ aj po iných krajoch známa v rozličných variantoch. Do hostinca prídu hostia z „inglickej krajiny“. Obsluhujúca deva sa im zapáči. Chceli by ju odkúpiť od hostinskej, ktorá ju — vraj — za tri sudy vína bola kúpila. Pokúšaná deva s plačom vyzná, že je ona dcéra „inglického kráľa“. Brat, teda inglický kralevič, ktorý už sedem liet ani s koňa neschádzal, hľadajúc svoju ztratenú sestru, takto ju konečne vynašiel.

„Kcev sa Janík ženiť.“ Mať prekáža synovi oženiť sa, ale že on neustúpil, snáď mocou matkinej kliatby — spadol zo svadobného voza a zomrel. Družina nevestu zprvu klame, potom ju uložia s ním, akoby s chorým, zakážuc jej, aby sa do pravej polnoci netýkala svojho ženícha. Ona však zbadala, že je už mŕtvy. Vyskočí zdesená z manželskej lože a v svojej prostote zpytuje sa matky, či je ešte pannou a či už ženou? Matka jej odvetí, že jej už nepatrí venček zelený, lež čepček bielený, t. j. že už prestala byť pannou. Predmet tejto milej ľud. ballady neni ešte úplne vyvinutý. Jej nápev dýše starobylosťou, podobne aj rytmus osnovy.^[293]

„Pod javorkom.“ Matka, nepoznajúc dobre svojho budúceho zaťka, prinúti si dcéru k vydaju. Manžel zakázal svojej žene rozkrúcať pri praní jeho bielizeň, čo keď predsa raz urobila, našla v mužových háboch rukavičku a v tejto palec z ľavej ruky vlastného brata, ktorý poznáva po zlatej obrúčke. On vyhovára sa na vetrík, pre ktorý nemohol rozoznať svojho švagra po hlase a na tmu, pre ktorú nevedel koho vraždí.

„Ide Kračúň ide.“ Sirota žaluje sa nad matkiným hrobom, z ktorého táto jej odpovedá. Zvlášť zťažuje si na nemilosrdne s ňou zachádzajúcu macochu. Dľa logičného poriadku mala by stáť sloka deviata pred ôsmou, bárs zas pravidelne zamieňame sa sôviet (dialogov) žiada tak, ako je. Je to cituplná, dojímavá pieseň a zanáša sa veľmi na Sládkovičovo: „Dcérka a mať.“

„Zabili Janíčka.“ Jeho vlastná žena zavraždila ho potajomky. Tak sa zdá, že na vražde účasť mal aj jeho vlastný syn. Mŕtvolu hodili do studne. Možno, že tá stožkárska^[294] zvonička sama od seba zazvonila, alebo snáď náhodou vytiahli mŕtvolu zo studne. Čo sa s úkladnou ženou potom stalo, naša osnova o tom mlčí, synovi však namerá doživotnú temnicu.

Niektoré detv. piesne javia náľadu tragickú, lež vlastný dej nedá sa v ních ani šípiť; zaiste vyhynul behom časov a ľud vyplnil si povstalé medzere lyrikou. Ku pr.

„Javor, javor, vysoký si.“ Tu by sa snáď tragikum nadpriadnuť mohol pri tom stolčeku (sloka 2.), ktorý mala milá podať milému, aby obkliesnil vysoký javor. Asnáď spadol s neho a zabil sa. No, to sa všetko len hádať môže, bez určitého podkladu, ale tón, vlastne nálada rytmu sa ešte zachovala. Scény samé už vyhynuly, postúpiac svoje miesto často neodôvodneným lyrickým výlevom. Podobne sa môže súdiť aj o „Ten vígľašský zámok“.

Čo sa nápevov ľud. piesní detv. týka — a tu vďačne prepúšťame slovo znalcovi a harmonizátorovi slov. piesní, pánu Milanovi Líchardovi, jemuž za preukázanú nám ochotu i pomoc i na tomto mieste čo najsrdečnejšie vďaky vzdávame — tieto by sme mohli rozdeliť na tri presne od seba sa líšiace týpy.

Do prvého týpu patria nápevy pôvodné a složené v starocirkevných-gregorianskych stupniciach. V nápevoch týchto sa intervally spomenutých stupníc dosť dobre zachovaly a nájdeme s podivením dosť zhusta ešte aj malú septimu v aolickej stupnici („Nebol som pri milej“). Nápadné a pre Detvu a najbližšie okolie typické je prevládanie plagiálnej stupnice hypojonickej, tak že skoro všetky takzvané „valaské“ (vlastne „ťahavé“, alebo „fujarové“ — pôvodca) piesne vriadiť nutno do tejto stupnice, ktorá sa čo do malej septimy ovšem zhoduje s formou mixolydickou, v podstate je ale prarozdielna.^[295] Pripomeniem tu len 2 piesne tohoto týpu : „Fujerka trumbitá“ a „Elena, Elena“. (Vidz stať: Spevy, čč. 28, 30, 50, 53, 101, 118, 132, 142, 165, 178, 185, 214 a 215.)

Do druhého týpu prináležia nápevy novšie, složené v terajších moderných stupniciach, ako i nápevy, ktoré behom času potratily tým gregoriánskym stupniciam vlastné intervally a vlialy sa takrečeno nepozorovane do moderných stupníc. O tých prvších povedať nemám čo; tie druhé avšak zasluhujú obzvláštneho pozoru pre ich vnútornú štruktúru, javiacu sa v ích neobvyklých moduláciách. Tak ku pr. pieseň „Na vígľašskom zámku“ počína sa s malou septimou a táto vohnala nápev do toniny dominanty. Pieseň „Pásol Janík dva voly“ je ale vzorom bohatej modulácie. Pieseň táto počína tiež s úvodným tónom a končí prvú sloku na tónike; druhú sloku zamoduluje do tóniny spodnej dominanty, tretia opakuje nápev sloky prvej — čo je pozoruhodné pre skok so zmenšenej kvinty; — štvrtá ale pomocou zväčšenej kvarty končí frigický v tónine dominanty. Ohľadom nápevov týchto pripomenúť dlžno, že v Detve nepočuť nikdá zväčšenie kvartu v moll —, alebo v aolickej stupnici a fakt tento je jeden z dôkazov, že spomenutý intervall nie je slovenský, a že povstal len v novšom čase vlivom cigáňskej hudby. Charakteristické je to aj z toho ohľadu, že Detva ležiaca na rečovej hranici a smerom k Lučencu v čulom potyku so živlom maďarským, pôvodné svoje piesne vedela ochrániť pred intervallom týmto, bárs aj nápevov samých prevzala od susedov svojich hojne.

Teraz spomenuté, t. j. od Maďarov prevzaté nápevy patria do tretieho týpu, a poznať ich ľahko už dľa rytmu, ako i dľa toho, že nápev nešetrí diakritické znaky. Ako vzor nech nám slúžia piesne: „Ej, čo mám robiť,…“ a „Dobrý večer frajeruočka moja“. Ľud si ovšem tieto nápevy dľa svojho vkusu prispôsobňuje, ako to robí i s nápevami pôvodne slovenskými a poukážeme len na nápev piesne „Preletel fták“ (Slov. Spevy I, 90) a variant tento je z hudobného stanoviska zaujímavejší, ako sama pôvodná pieseň.

Pozoruhodné je aj to, že v nápevoch detv. počuť aj útvary triolické, tieto ale tu, jako aj inde zdajú sa mať pôvod svoj v povrchnom, ba skoro povedal bych — lajdáckom speve. Dobrá speváčka takúto triolu vždy rozdelí na útvar daktilický (— ??), alebo anapestický (?? —).^[296]

Akým vzáctnym pokladom sú nám ľudové piesne, bolo už na mnohých miestach vyzdvihnuté, ale opravdovú hodnotu jejich nikto nemôže snáď lepšie oceniť ako ten, kto u prostried ľudu takého býva, ktorý už zunoval svoje spevy, a nerád ich spieva. Ľud bez spevu je už znemravnelý, utráca, ba odvrhuje všetku kontinuitu s otcami, hynie. Preto sberajme — kým jesto ešte času — naše ľud. piesne a nielen sbierajme, ale aj spievajme ich mileradi. Ukážme aj nášmu ľudu, že sú jeho piesne krásne, vzáctne, súce nielen do chatŕč chudoby, lež i do dvorán vzdelancov. Takto nabudnú ony zase drievnej vážnosti a ľud si ich bude zase spievať a pestovať od pokolenia do pokolenia a bude sa nimi zošľachťovať umom i citom.

Hudbu na husloch sprevádzajú v Detve nielen tamojší cigáni, lež aj jednotlivci — gazdovia. Zvlášť v Piešti sú viaceré skupiny hudobníkov (sedliacke bandy) a títo požívajú tak dobrý chýr aj v ďalekom okolí, že ich radi volajú až za Štiavnicu na svadby a iné tanečné zábavy ľudu.

Hudba táto má isté neopísateľné vlastnosti, ktorými sa delí od hudby okolitého ľudu. Nám napadlo v nej zvlášť mimoriadne rýchle tempo a prihlučná kontra, tak že len veľmi ťažko možno vybrať vlastný nápev, ťahaný „predníkom“ (primášom). (Vidz medzi detv. spevmi ukážku ľud. hudby: Neráňaj, neráňaj…)

Gajdy už vychádzajú s potreby. Sotva traja-štyria hrávajú ešte na gajdoch. Melodie na gajdoch hraté sú zvlášť ťahavé, monotónnym, ale rýchlym sekundom sprevádzané. Naproti tomu v kvete je fujara. Je to v priemere asi 1 dcm široká a asi o päť palcov vyše chlapa siahajúca bazová, alebo lipová dúčela, opatrená troma dierkami dolu. Vrchný koniec je uzavrený, k tomuto rovnobežne pripravená je remencom, alebo mosadzným drôtom tenšia asi 30 c/m dlhá píšťaľka, opatrená na spodňom svojom konci cípikom, piskorom, ktorý pri pískaní prijde medzi perny. Fujara býva riadne ornamentovaná rastlinnými motívmi, podelenými na viac polí; z vnútra potrebno ju častejšie olejom namastiť. Pískanie na tomto nástroji je zvlášť pre cudzinca veľmi obtižné, pre veľkú diaľku dierok od piskora, áno aj samé dierky sú priďaleko jedna od druhej. Fujara je temer nezbytná pre pastierov oviec. S fujarou kráti si čas, odháňa trúdne myšlienky, rozkošou bárs nepovedome naplňuje nielen seba, lež aj celý diaľny kraj okúzluje jej uchvátivo melancholickými, srdcom otriasajúcimi zvukmi. Fujarou obháňa svoje stádo, ba aj tie ovečky sú akési krotkejšie, držia sa lepšie pohromade, i pes belko ostražitejší je pri nežných tónoch fujary. S ňou sa podopiera valach, preskakujúc často poltreťa metra široké priepadiská a hôrske potôčky, a s ňou sa vie, keď mu je zapotreby — aj udatne brániť. O valašku opretý nôti si čudesné svoje piesne za celé hodiny, a vtedy ho nespozorovane počuť, je pre cudzinca neporovnateľná slasť a rozkoš. Alebo keď v nedeľu večierkom uberajú sa dolu Detvou dvaja-traja, keď súdruh pekným baritónom sprovádza rozmarné trilly fujary — človek by zasníval o večných simfóniach nadhviezdnych sborov, o budúcnej mohútnosti, sláve, — — — — keby ho neovanul od Poľany drsný severák krušných osudov nášho ľudu.

Fujarových nápevov rozoznal som len niekoľko, lež bočné modulácie varirujú sa do nekonečna; a to vždy tak krásne, tak cituplne! Piesne fujarové považujem za typické pre detvanský ľud. Ony vyjadrujú síce žiaľ tiež aj iné city srdca plasticky, tklive, dojímave, lež nie, jako piesne niektorých národov s divokou zúfalosťou, áno v každom zvuku nachádzame popri žiali aj iskierku nádeje i útechy, ktorá mierni krutosť bôľu. Piesne tieto (fujarové) znotovať nepodarilo sa dosiaľ nikomu, veď sa tie modulácie tak rýchle, nespozorovane jedna do druhej vlievajú, že ich zachytiť nemožno. Jedine na fonografe by sa daly zvečniť, lež tiež len s veľkými technickými ťažkosťami, ktoré odstrániť nepodarilo sa nám dosiaľ. Čo pri týchto nápevoch zvlášť nápadné je, je vyšvihnutie hlasu do výšky vždy pri začiatku (v osnove riadne so slovcom „Ej“), ktorý potom postupne padá, až na konci nápevu v hlbokých zvukoch a krásnych trillách zamiera.

To samé mali by sme opakovať, ač v značne zmenšenej miere aj o pískaní na píšťaľke. Riadne každý pastier krem fujary má aj píšťaľku (1 — 3), na ktorej zanôti si vtedy, keď už ustal, alebo zunoval „hovoriť“ na fujare. Ako na fujare, tak na píštaľke ešte vo väčšej miere prepletá Detvan pôvodný nápev s tak častými odbočkami = ciframi, že sotva ho možno vystihnúť zo súľadného labyrintu trillerov. Vo všeobecnosti predsa je u Detvana píšťaľa len malicherná hračka, oproti fujare s jej velebnými tónom varhanov podobnými zvukmi.

Primerane k hudbe aj tanec ide mimoriadne rýchlim tempom. O rozličných druhoch tancu nemožno sa nám rozpísať bez toho, žeby sme sa nedopustili opakovania toho, čo bolo o tomto predmete napísané v odstavci o ľud. obyčajoch, menovite o takzvaných bursách a svadbách. Tu uspokojíme sa len uvedením niektorých v Detve zvlášť obľúbených ľud. tancov, aké sú: káčerový, šatkový (i: ručníčkový), zajačkový, hajdúchy, verbunk a iné.

Vďaka Bohu, že ľud náš tlačený macošským osudom, zachoval ešte v srdci svojom teplý kútik pre poeziu, pre krásu a kus bodrej mysle k nevinnému vyrušeniu!