ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Tí, ktorí za dokázanú vec považujú, žeby územie terajšej Detvy zaľudnatené bolo až počiatkom XVII. stoletia, budú zaiste nadpísané záhlavie za anachronism považovať. My teda podávame im tu aspoň niekoľko orieškov k rozlúšteniu.

O priestrannom chotáre Detvy nemožno ešte tvrdiť, že by bol z ohľadu starožitníckeho už dôkladne prezkúmaný; vzdor tomu vykonalo sa dosiaľ i v tomto smere niečo.

† Ladislav Leusták (vyslov: Lešták), bývalý veľko-slatinský slúžny, bol ten, ktorý sa prvý prichytil práce hľadania a sberania detvanských starožitností. On s pomocou Emila Prokopa, toho času panského polesného, odokryl a čiastočne poprekopával predhistorické pohrobištia na Chrapkovej i pod Malou Kopou.

Výsledky tohoto zkúmania podáva o zvolenské starožitníctvo zaslúžený Julo Thomka^[66] v nasledujúcom opise:

Najzaujímavejšie praložisko a tvŕdz Zvolenskej stolice je bezpochyby Hrabkova (ľud vyslovuje dôsledne: Chrapková. Pôv.), vyčnievajúci a asi 600 siah vysoký vrch detvanskej Poľany, jehož plocha činí v obdlžnom štvorci 20 — 30 štvorcových jutár. Na tejto ploche je 10-, miestami 15 siahové horizontálne skalisko, akoby najvyššia tvŕdz zámku — s 3 štvorcové jutrá obsahujúcou plochou. Sem vedie cesta, do boku brala vytesaná. Keby túto cestu niekto zatarasil, jedine vták by sa môhol ku tvŕdzi zblížiť. Na severnej strane, zvlášť od samého vrchu, neni možno na ňu sa dostať; západná však a južná strana je máličko šikmého svahu a možno ju ztadiaľto zblížiť; — ale k juhu smerujúca časť južného svahu, taktiež celá poludňajšia a polovica východnej strany obhradená 57 siah vysokým horizontálnym zábradlím, následkom čoho je ono plató aj z tejto strany nedobytné. Čiastku od západu otvorenú bráni dvojnásobný kruhový val, či šiance, podobne aj od východu jednoradový kamenný val. Plató tohoto vrchu, v úpätí najširšej tvŕdze, plné je zlomkov z pračrepov natoľko, že v každej krtine možno 5—6 takýchto čriepkov nájsť. Tieto robené sú zväčša bez kruhu, a sú zriedkakedy zdobené. Na západnej strane tohoto plató, od šianca asi na 10 siah, nachádza sa mnoho kostí, ktoré miesto si ľud charakteristične jatkou („Zbojnícka jatka“ ľud. Pôv.) nazval. Tu možno nájsť stopy patrného množstva pálenej hliny. Na západnom svahu, von z kruhového valu, zvlášť z hora na to hľadiac, spozorovať možno rôznej velikosti skaly, jedno od druhej na 4—5 siah vzdialené v podobe obdlžného štvorca v piatich radoch poukladané a 10” zhrúbky. Na západnej strane tohoto náleziska, dnu v šiancami ohradenom priestore našly sa: dva lemeše, jedna kopia zo železa, druhá zo spieže — vlastnosť to Ladislava Leustácha.^[67]

Predmety tieto nepodarilo sa nám vypátrať, poneváč nálezca je už nebohý a jeho vdova odsťahovala sa inam. V kopaní sme dľa skrovných síl a času pokračovali.

Výlety na Chrapkovú zahájil dp. Kmeť, predseda Museálnej Slovenskej Spoločnosti 20 novembra roku 1899 a pôvodca pokračoval v nich asi pätnásťkráť. — Jediný výsledok usilovnej snahy boly väčšie-menšie čriepky, ktorých sme asi za stredný košík odtiaľ doniesli. Musel predhistorický tento hrobitov už viackrát byť preorávaný a preto pochybujeme, žeby bolo možné na tomto mieste niečo značnejšieho nájsť. Väčšie, alebo s ozdobami zachované kúsky týchto urnových čriepkov uložili sme v slovenskom muzeume. Nebude od veci tu podať odbornú mienku správy uh. krajinského muzeuma (starožitníckeho oddielu) o týchto čriepkach, (vyslovený v akkvizičnom denníku b. číslo 107, dd. 29. aug 1888): „Čriepky zo starovekých, zčiastky v rukách vyhotovených, sušených, alebo až do žlta vypálených, zčiastky na kruhu zhotovených nádob. Jeden druhý čriepok mazaný je grafitom“.^[68]

Krom už vypočítaných nálezov z bezprostrednej blízkosti udaného náleziska našiel a mne odovzdal Nosáľ, urbariálsky polesný massívnu, v priemere asi 1 cm širokú spiežovú obrúčku, jako aj v 1/2 metrovej hĺbke nájdený, len trochu naštrbený kameň z ručného mlynka. Oba predmety v našom muzeume. Podobný kameň z ručného mlyna našiel v blízkosti predošlého aj Leustách, ale žeby ho bol, ako mi zdeleno, tiež peštianskemu muzeumu odoslal, úradné správy o tom nevedia nič, podobne ani o iných, Leustáchom z Detvy odnesených predmetoch v Pešti nič nevedia.

Otázka detvanskej tvŕdze — pre zkúmateľa Detvy veľa dôležitá — pre nedostatočnosť dosavádnych výzkumov, nateraz ešte ostáva nerozlúštená. K jej objasneniu poslúžia snáď nasledovné riadky.

Emil Prokop, bývalý rychtár a horlivý zkúmateľ-samouk, ktorý svoj vek v blízkosti Chrapkovej ztrávil, tvrdí, že tam mal byť akýsi „sklenný zámok“. Tri násypy a či šiance, ktoré uzavierajú vchod k údajnému zámčisku, vzdor stálemu prirodzenému nivellovaniu pôdy, trávnikom hrubo zarastené, ešte dosiaľ dobre rozoznať. Studňa na prostriedku údajnej najvyššej tvŕdze ešte tiež jestvuje. Podobne videť aj silným ohňom opálené kamene a prepálenú zem či hlinu, zvlášť po opísanej na plató vedúcej ceste.

Tu pripomenúť načim aj bájku, ktorá sa zachovala medzi detvanským ľudom (vidz odstavec: Bájky.) o vojakovi z „detvanského zámku“.

Medzitým ľud spomína si aj to, že na Chrapkovej stál kedysi panský dom, v ktorom sa za čas Čákyčka zdržovala a strábila sa od suchôt ovčím mliekom. — Na tomto, od ľudských príbytkov teraz ďalekom bode, našiel aj pôvodca kus zelenou glazúrou obtiahnutej hlinenej plochy, akoby z kachiel, čo by potvrdzovalo to pravdepodobné ľudové podanie, že tu musel byť v posledňom století nesedliacky dom.^[69]

Asi na 3 km od Chrapkovej vzdialene vyčnieva vyše takzvaného Melichovho vrchu, v podobe ozrutného zuba, cilindrovité, asi 40 m zvýše, v priemere do 10 m široké skalisko, ktoré ľud Malou Kopou nazval, považujúc ho za odštiepený od takzvanej Veľkej Kopy, ozrutného to výbežka Poľany. Od tejto Malej Kopy odštiepila sa kedysi asi 3 kubičné metre veľká čiastka, ktorá však na svojom mieste ostala: Dvojšeň.^[70] Pod ňou šípi ľud skryté poklady, preto ovčiari škriabu sa ta, často i s nebezpečím života (ako raz aj pôvodca), aby pokúsili svoje sily ku zhodeniu odštiepeného kusa. Pod týmto ináč bezvýznamným skaliskom, upozornený tamojšími obyvateľmi, prekopával som tiež viacrazí pňdu a v skutku našiel som množstvo čriepkov, už nie tak čiernych a jemne vyhotovených, ako na nálezisku predošlom, ale barvy kávovistej, hliny drsnej, polovymiesenej, na 1 1/2 cm hrubej. Ozdobeného sme tu nenašli ani jediného kúska. I z týchto zachováva sa niekoľko kúskov v slovenskom muzeume.

Čo náleziská podobných čriepkov spomínajú ešte Dolňú Chrapkovú, asi na 1/2 km vzdialenú od prvého náleziska, tiež aj Vrch-Detvu, tiež asi tak vzdialenú od druhého náleziska. Na poslednom mieste mali diví kanci vyryť starodávne tehly, pozostatky to vraj z drievnej Detvy. A takto by stopy predhistorickej obydlenosti územia terajšej Detvy tiahly sa temer rovnou čiarou tesno popod samú Poľanu. Posledne spomenuté udajné náleziská sú však ani natoľko prezkúmané neni, ako tie prvé.

Za detvanskou Poľanou — dľa tvrdenia chváleného už Emila Prokopa — mala byť predhistorická dielňa na kamenné nádoby, a či skôr dol na biely kremeň. Domnienku zakladá na predmetoch, tam nájdených, ktoré on kedysi odovzdal peštianskemu národnému muzeumu. Aj to mi sdeleno, že s hlinenými guľkami — udajne tam nájdenými — čarí istý starý Detvan (Avoš), odriekajúc pri tom akúsi tajnú formulku. Dopytujúc sa u ctenej správy peštianskeho muzea ohľadom dotyčného daru p. Prokopa, sdeleno mi,^[71] že sú to hlinené korale.

Vyše dolného mlyna vykopal náhodou p. Jozef Kmeť spiežovú sekerku (celt?) a spiežové guľky s dierkou (presleny?). Nález v tom čase prepojčal Leustáchovi, ale viacej ho nedostal.

P. František Stuchlý, panský nadlesný našiel raz na Poľane železný koniec starobylej strelky; daroval ju pôvodcovi, ktorého darom dostal sa predmet hontianskemu muzeu v Šahách.

Na Ostrôžkách i na Mníchu videt dosiaľ pozostatky šiancov. Na týchto miestach, zvlášť na posledňom nájdené je množstvo starobylých vojenských predmetov. Motiky (zvláštneho tvaru), ostrohy, 3 zlaté dukáty (dva z nich s kolopisom: „Ladislaus D. G. Hungariae…“ na druhej strane: „Ladislaus Rex“. Jeden ale z času kráľa Imricha.), tiež aj veľký počet objemných koňských podkôv. S posledných jednu daroval pôvodca slovenskému, druhú hontianskemu muzeu. Tiež ukazovali mi tam rukoväť z poľného dela, tam vyoranú. Ľud šiance tie menuje ťureckými šiancami a oné podkovy tiež za turecké považuje. Našli tam udajne aj čižmu s ostrohami a v nej ľudskú píštel a jeden rovný meč. (Na Ostrožkách zas krivé šable mali ponachodiť.)

O týchto šiancoch rozprával si ľud, že kráľ „Kuričiak“ strieľal z Ježovej na Turkov a tí sa na Mníchu kryli šiancami. Tieto dva šiance na Mníchu, jeden od druhého rovnobežne na dva láktory vzdialené, čiastočne ešte dosiaľ videť.

Na Spadoch jesto jedna 30 metrov vysoká skala; z nej voda padá dolu. Na nej pod machom má byť vyrytý polmesiac aj kríž a nečitateľné číslice. (Nablízku je dolinka: Čertová.) Takto aspoň hovorí ľud.

Vyše Stávaniska, popri ceste na Chrapkovú vedúcej, leží v priemere asi 1 m veľká takzvaná Janošíkova skala. Na túto udajne sám Janošík valaškou čosi vyrúbal. Niekoľko písmen (menovite jedno M) ešte dobre rozoznať.

V doline takzvanej Nemecká, pobili kedysi — dľa ľudového podania — Detvania veľký počet Nemcov, zpúšťajúce na nich do doliny brvná zoťatých stromov.^[72]

To isté hovorí si ľud aj o Turkoch, ktorých takto na Ťureckom vŕšku pobili.

Na Ľuptáckej skale našli ľudia udajne kedysi peniaze. Bližšie zprávy o tomto nemáme.

Názvy: Kráľova hora (ešte v starej pozemkovej knihe takto bola vpísaná; teraz sa už volá: Nemecká), Kráľova jedľa, Kráľova studňa, Matiaška (pozdej: Maticka) odvádza si ľud od kráľa Mateja, a vie o nich mnoho rozprávať.

Názov vrchu nad terajšou kriváňskou stanicou stojaceho: Mních, odvádza si ľudové podanie od akéhosi mnícha, ktorý tam prebýval a vojny viedol. Keď si s týmto do spojitosti postavíme dejepisne istý kláštor bojovných Templárov v XIV. století na Vígľaši jestvujúci,^[73] ako aj kláštorík Križiakov, aký mal byť dľa ľudového podania na neďalekom Mýtnom (Novohradská st.),^[74] sama sa nám núka závierka, že územie Detvy bolo svedkom a dejišťom mnohých krvavých bojov.

R. Pokorný vo svojích „Potuľkách po Slovensku“ píše, že na detvanskej Polianočce spozoroval Jozef Božetech Klemens akýsi rúnový nápis, a odvoláva sa na „Letopis Matice Slovenskej“ ročník V. sv. II. str. 96. Oproti tomu dozvedám sa, že na uvedenom mieste o Detve neni reči. Akokoľvek sa vec má, o tomto nápise my žiadnej vedomosti nemáme.