ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zimným večierkom, v šere lazníckej izby trblieta zhasínajúce svetieľko vatrálu, zatíchne lomoz kolovrátkov a frndžanie vretien v neúnavných rukách neviest, i dietky zataja na čas svoj dech. Na vysokom pecisku sedí stoletie pamätajúci starček, z jeho slychov striebristé vrkoče vysia, oči zahľadely sa do hasnúcej vatry, i započne vykladať od otcov zdedené báje. Jestli sa ti pošťastí vodrať sa kradme do rodinnej svätiny, duch tvoj pokochá sa v posvätných týchto pamiatkach stariny:

a) Svetový názor. Zpočiatku sveta boly obilné klasy veľké, od samej zeme až po vrch slamy, ale Eva s poplameníkom očistila svoje maličké dieťa, na čo sa Pán Boh rozhneval a obilné klasy zkrátil. Pán Boh síce chcel ľuďom celkom odobrať úrodu, iba na prosbu preblahoslavenej Panny požehnal kláskov, aké sa teraz rodia; toľko, koľko sa do hrsti smestí klasu aspoň pre psov a pre mačky. Ľudia majú úrodu od tých čias len za opatrovanie týchto zvierat.^[278]

Stalo sa raz, že sv. kríž Turci z Jeruzalema vzali, a ho do zámku, ktorý 7 železných brán mal, zatvorili. Zídu sa v Jeruzaleme raz Angličan, Francúz, Rus, Slovák, Nemec, Talian a radia sa, jako by ten kríž vydobiť? Angličan povie: Poďme ho vymeniť; nech pýtajú čo chcú, dáme. Francúz povie: My privedieme niekoľko plukov vojska a vydobyjeme ho. Rus povie: Netrápte sa, ja bývam bližšie, moji kozáci sú s tým za hodinu hotoví. Ostatní pristanú na túto kozácku výpravu. Kde sa vezme, tu sa vezme Detvan a povie: Nelámte si hlavu, ja ten kríž v noci ukradnem.

Stalo sa tak. Na druhé ráno donesie milý Detvan na pleci ukradený kríž. Pre Boha, pýtajú sa, jako si prešiel cez té brány železné a té stráže turecké? To je moja vec, odpovedá. Ale predsa? Povedz nám to tajomstvo, aby sme spôsobnosť detvanskú vo svojích krajinách rozchýrili. Ukáže na svoj opasok a povie: Tuto mám divotvorný prút. Vytiahne ho. Týmto prútom som len pošibal, hneď sa mi všetko otvorilo, a stráž ostala jako drevo, a ja som sv. kríž hvízdajúci pochytil. Tu ho máte. Pýtajú sa, čo chceš za to? Nič, a síce preto, aby ste vedeli, že Detvan je Detvan. S Bohom!^[279]

b) Miestne báje. Raz jeden vojak, ktorý bol ešte kedysi na Chrapkovom zámku^[280] vojakom, po dlhom blúdení vo svete navrátil sa do Detvy a spytoval sa ľudí, kde by bol prvý Mačný brod? lebo že keď ten zámok spálili, on si na prvom Mačnom brode vo vojenskom kepeni schoval svoje peniaze. Išiel ích ta hľadať, ale ho viac nik nevidel, kde sa podel.

Na Mačnovej vidávali voliari pannu, na tej strane, kde napred slnce svitne na Chrapkovej skale. Tu si ona rozčesávala vlasy a kde zastávať zvykla, tam by maly byť veľké poklady schované.

Okolo Jána išiel kolo Kaľamárky (skaly) istý Detvan. Videl tam otvorenú pivnicu a pri nej stálo veľké psisko. Keď náš človek do tej pivnice vojsť chcel, prišiel k nemu akýsi muž, a zakázal mu vstúpiť: „Neni to pre teba narichtovanuo. To musia prísť traja Janovia a tí nájdu a dostanú tento poklad.“ Na to zmiznul mu z pred očí.

c) Osobné. Bol raz jeden záhradník, ktorý mal jednu dcéru. Prišiel ta kráľovský princ a zaľúbil sa do jej krásy. Sestry jej to veľmi závidely a preto jej daly dvanásť hadov vypiť. Dievča trpelo mnoho, ale sestry dotiaľ zízaly do nej, kým ju len nevyhnaly do šíreho sveta. Na cestu spravil jej otec háby z dreva. Tašla svetom hľadať si nejakú službu. Vošla aj do kráľovho dvora, a tam jej hneď nataľovali prácu, aby bielila plátno. Drevenie háby boly jej ku tej práci nepríhodné, bo sa pri nej musela mnoho krčiť. Musela ich vždy keď bielila, zhodiť. Raz jako tak biely, zastihnul ju princ. Tak sa mu pozdala, dobre sa nezašiel. Keď slnce veľmi pripekalo, ľahlo si raz drevenuo čudo ku plátnu na trávu. Dvanástoro hadov jej vošlo do otvorených úst a opekalo sa tiež na úslní. Naďabil sa tam vtedy aj princ, a ten keď zazrel dvanásť hadov, zabil ich všetkých. Keď sa zobudila zo sna, hneď sa zbadala, že je uzdravená. Princ ju ale od tedy ešte radšej mal.

Raz popýtal matku, aby mu dala od dreveného čuda koláčov napiecť. Drevené čudo si prosilo k tomu osobitnú, zátvoristú izbu, kde by všetko, čo bude ku pečeniu potrebovať, prihotovené bolo, aby jej tam potom nik nevošiel. I stalo sa jej po vôli. Princ ale vyvŕtal do povaly dieru a ztadiaľ videl, ako si vyzlieka drevené háby a tak sádza koláče do peci. Princ tedy vyvalil na tej izbe dvere, pochytil drevené háby a fuk s nimi do pece. Dievča potom predviedol pred matku a pojal si ju za ženu. Tak žili šťastlive do smrti.

Kráľ Matej dal si vraj vystaviť na Vígľaši zámok, aby odtiaľ mohol na driečne detv. nevesty striehnuť, ako chodievali popri ňom na slatinské a zvolenské jarmoky. Zpomedzi Detvaniek zazdala sa mu zvlášte jedna, ktorú potom často navštevoval v rodičovskom dome. Rodinu tejto svojej milenky povýšil kráľ neskôr na zemänstvo, udeliac jej erb i meno holky (Holec) a majetky na území terajšej Detvy. Holecovci boli skutočne zemänmi v Očovej, a mali na mieste terajšej detv. farskej záhrady svoju mraznicu.

Keď raz kráľ Matej na poľovačke zablúdil v horách prenocoval na salaši u baču. K večeri navaril bača halušiek. Jiedol s ním i Matej. Ale škvarky vyberal. Bača udrel výberčivého hosťa po prstoch lyžicou. „Veď ty nejiedz ako prasa, len si ber od kraja.“ O istý čas príde bačovi od pánov rozkaz, aby rušal do Budína pred samého kráľa. Prišiel až do kráľovho domu a vojaci ho predpustili pred pána kráľa. Čo len uzrel kráľa, zľakol sa, lebo ho hneď poznal, že to je ten hosť, ktorého on učil móresu na salaši. Kráľ si ho hneď do panských šial preobliecť rozkázal a poručil mu, aby len všetko tak robil, ako vidí u pánov, s ktorými bude pri kráľovskom stole jiesť. Ak by ale niekto preberal v jedlách, aby mu len tak urobil, ako bol vykonal kráľovi na salaši. Ako si tak pri stole sedia, tu jeden veľký pán začne na myse vyberať, ale tu ho milý bača — pán sem, pán tam — lyžicou čapne po ruke. Tak hľa naučil bača kráľových stolovníkov móresu.

Detvan nikoho tak často a rád nezpomína, ako Jánošíka. Každý vŕšok skrýva jeho poklady, len spôsobu mu treba ich dostať. Ornamentyka ľudu detv. je nevyčerpateľná v líčení dejov z jeho života.^[281]

Jánošík, ako sa sám rád na Poľane zdržiaval, tak zas aj svojich súdruhov najradšej z Detvy si volil — tak si to aspoň náš ľud báji a pyšný je na to. Skoro v každom dome jesto Jánošíkov obraz s jeho súdruhami na stene. Niekde je ich len šestoro, inde kremä vodcu dvanásti. (Zvlášť v Liešnom majú Jánošíkov obraz nado dvermi v každom dome.) Zpomínajú si aj jejích mená: Gajdošík, Mucha, Ilčík, Tarko, Potulčík, Surovec, Rajnoha, Ďurica, Garaj, Strunga, Valibuk a Validub.^[282]

V jaskyni pod Katruškou na Poľane složené má svoje poklady Jánošík. Kto sa k ním chce dostať, nech privedie so sebou dvanásť bratov od jedného otca i od jednej matere, a ten si už potom môže nabrať zlata i striebra, koľko sa mu len páči. Ako náš Detvan podmienku túto vyplnil? Na dvore mal kohúta a jednu sliepku. Obzrel vajcia, a poznajúc v ktorom je zárodok na kohútika, podložil pod sliepku. Týmto činom vyliahlo sa mu dvanásť bratov-kohútikov. Tieto potom sobral do svojej bysahy a v noci na Jána šiel do jaskyne. Dal tam duchovi dvanásť bratov a potom si už nabral peňazí, koľko sa mu len chcelo.^[283]

Na Veľký piatok sú na detv. Poľane pootvárané všetky tie bralá, v ktorých si bol Jánošík svoje poklady ukryl. Čierny pes a had držia nad nimi stráž.

V ten istý deň Katruška, Jánošíkova milá, mäsiarska dcéra z Ľubietovej, ktorú Jánošík pre jej nevernosť do priepasti zhodil, narieka a ujisťuje, že ho už teraz miluje. Jej hrob menuje sa i podnes Katruškou na detv. Poľane a na ňom má byť vyryté jej meno. Vysekal to Jánošík svojou valaškou.^[284]

d) Zvieracé. Starý Kméť, detv. mlynár rozprával, že mu raz mlyn zastal. Vezme tešlicu a ide obzrieť priekopu, čo je za príčina na mlynici? Na „kiare“ cez priekopu ležal vám prevalený veľký šarkan a ten vám zatarasil vodu, ktorá sa potom vyliala cez hradskú na Zábratiny. Šarkan práve spal. Mlynár zaťal šarkanovi do hlavy tak, že mu hneď tešlica v kotrbe ostala. Šarkan sa na to zobudil, a odišiel do terajšej Pálenice. Na toto povstal hrozný výchor a povyvracal všetku horu tam, kde je teraz hon Páleníc zvaný. Tie vývraty ale čistili ľudia za tri roky, konečne našli šarkanovu kostru a v jej kotrbe Kmeťovu tešlicu.^[285]

Hady majú — vraj — tiež svojho kráľa. Tento nosí na hlave korunu a tak zahvizdne, že ho i do druhého chotára počuť, a hady, ktorí ho počuli hrnú sa k nemu.

Bol raz istý Detvan prechorel. Nemohol si ničím na svete spomôcť, iba hadmi udutou skalou. Tu zrazu vidí jeho slúžik jako sa v hore, v jednom priepadisku poschodili hadi a „duly“ kameň. Čo tu robiť? Ten kameň musí on dostať, čo by sekery padaly. Zosňal z voza koleso a pustil ho rovno na hadov. Títo sa rozpŕchly a kotúľaly sa za kolesom. Za ten čas uchytil malý slúžik ten kameň a zaniesol ho domov. Takto spomohol gazdovi.^[286]

Medveď raz našiel zajaca, ako preskakoval tento zo skaly na skalu. I pýta sa ho: kmotre, čo to robíte? Vytláčam krv zo skál — vetil zajac. Keď ste teda taký mocný, príjdite zajtra ráno pod tamto ten dub, budeme si sily merať. Zajac prisľúbil. Ráno pojal si medveď na pomoc divú sviňu a prišiel pod zasľúbený dub. Zajaca nebolo ešte vidieť. Medveď sa vyškriabal na dubinu, diviak ale zahrabal sa do lísťa, tak že mu len uši trčali z neho. Občakúvaly oba. Iba keď vidí medveď, ako sa ku dubu približovaly zajac, líška, srna a všakové zvieratá a medzi nimi aj máček (divá mačka). Medveď sa preľaknul veľmi. Zajac prišiel so svojími obrancí pod strom, ale sa pozdával, že sa medveď ešte neustanovil. I posadil sa so svojími kamaráty pod strom. Zrazu sadne jedna muška na ucho svini, čo bola pod lístim. Za chvíľu len ešte trpela, ale na mnoho, počala ju odháňať. Máček to zbadal, i skočil za uchom a počal ho skubať. Sviňa sa prestrašila a pozdávala sa, že sa vojna už započala, i stala zpod lísťa hore. Ostatné zvery sa rozutekali kam ktoré. Máček vyskočil na dubisko. Medveď sa toho naľakal a nazdal, že sa ruvačka započína. Spadnul zo stromu a zabil sa večne. A takto predsa len zajac zvíťazil.

e) Čo ľud detv. charakterizujúce anekdoty dokladáme tu ešte nasledujúce pravdivé rozprávky.

Do kostola donesie Detvanka dieťa ku krstu. Po predbežných obradoch, pri ktorých prítomný je aj uradostený a na svoje dieťa hrdý otec, ako dejstvujúci kňaz odokryl dieťaťu tvár, otec pozre na dieťa a zbadá, že sa stal omyl. „Hej, bysťu Bohu! veď sme to lanštiaka priniesli!“ — zvolal a schytiac dieťa na plece, uháňa s ním domov po novonarodené.

Rechtor spieva u truhly maľučkého svoju spievanku. Zrazu pritúli sa k nemu trúchliaci otec a štuchne ho lakťom. Rechtor spieva len ďalej. Drgne ho i po druhý raz. Čo chcete? netrpezlive táže sa ho medzi veršom rechtor. Čujte, — šepce tajnostne náš lazník — doniesol som vám mlaďúcha! A kdeže ho máte? pýta sa ho náruživý zajačár — rechtor v spechu; medzitým ale preberá a trilluje nápev až sa bučina zeleňala a Detvanovi duša rozkošou sa roztápala. Tu ale nezabudol rechtor pohmátať milému človeku v rukávci. Kde že ho máte? Nuž hen vám leží — vetí Detvan, ukážuc na máre. Rechtorovi až vtedy svitlo, že tým mlaďúchom je nie zajac, ale lazníkovo dieťa. No, verš bol len predsa odspievaný, a to nie ledajako!

Druhý raz zas prišiel k rechtorovi trúchliaci vdovec „konať“ ženin pohrab. Na konci pojednávania ešte raz popýta náš lazník pána rechtora, že by jej len rúče hľadel zanôtiť a prisľúbil mu za hrniec mädu. Rechtor pravda dostal potrebnej nálady a spieval u rakvy až milá vec. Po pohrabe dostaví sa trúchliaci vdovec s hodným dvojušniakom mädu a bez všetkého pozdravenia, alebo ďalšieho vysvetlovania zloží hrniec na prostried stola a len toľko povie: Nate — lížte! i odišiel bez ďalšieho slova. — Taký je náš Detvan.