ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Detvan, čo chytí do ruky, spraví. Niet remesla, umenia, k čomu by on súci nebol. Je roľník, kováč, tesár, kolár, rezbár, kušnier, krajčír atď.“ — píše † P. Tomkuljak. A práve v tom väzí príčina, že v Detve, vzdor jej velikánskej ľudnatosti, remeslá skvitnúť nemohly. Každý si svoje potreby dľa možnosti sám zaopatruje, prípadne jestli v niečom vyniká, i blízkemu susedstvu bez toho, žeby to ešte opravdovým priemyslom bolo.

R. 1770 spomínaný už urbariálsky popis napočítal remeselníkov všetkých 30, a síce: obuvníka jedného, tesárov štyroch, krajčíra a zámočníka po jednom, kolárov dvoch a 20 neurčitých. Bol aj jeden pivovárčí.

Prítomne (1902) remeslá zastúpené sú tu takto: farbiari (beláskári) dvaja, debnári dvaja, mäsiari traja, murár jeden, kováči traja, kušnieri dvaja, koželuh jeden, obuvníci štyria, krajčíri traja, zámočník jeden, kolár jeden, stolár jeden, i pekár jeden.

Zpomedzi tu vypočítaných remesiel jedine farbiarom sa lepšie darí a títo odpredávajú svoj tovar mimo veľkej domácej spotreby v Honte, v Novohrade a vo Zvolene na trhoch a jarmokoch, vytískajúc svojím dľa vzoriek medzinárodným tovarom, starobilé trváce krojové látky. Ostatné remeslá sotva sú vyživiť v stave svojích majstrov, prečo sú títo prinútení obzerať sa aj po pobočných zárobkoch, menovite po svojom malom hospodárstve, čím zanedbávajú pravda svoje remeslo, tratia chtivosť k potrebnému vzdelávaniu sa v svojich oboroch, uspokojac sa zo svojou primitívnou, ošumelou výrobou. S remeselníctvom tunajším to čím diaľ, tým horšej ide, zvlášť odkedy aj táto trieda oddala sa do nedôstojného užívania liehovín. Mladší dôrost mohol by vážnosť detv. remeselníctva znovu vydobyť, sdružením sa v remeselníckom spolku, ktorý je tu prepotrebný, šľachetnejší smer dať svojím zábavám.

Na poli kupectva závodia v Detve kresť. kupci so židovskými. Zpomedzi siedmych obchodov je štvoro kresť. a troje žid. firiem. V tunajších obchodoch náš Detvan všetko možné dostane kúpiť. Tunajší kupci sú spolu aj krčmármi, bankármi a veľkostatkármi. Všetko toto ide vo veľkom. Krčiem jesto v mestečku 7, na Kriváni 2. (Hriňová má krem hutnických remeselníkov: krajčíra 1, obuvníka 1, mlynára 1, krčmárov dvoch kresťanských a dvoch židovských, kupcov dvoch: jedného kresťana, druhého Žida.) Po detvanských a hríňovských lazoch jesto tiež asi 7 židovských krčmičiek. Tu udaný počet krčiem je smutný a istý predznak budúceho úpadku ľudu detvanského, k alkoholismu aj tak náchylného; je úkaz, ktorý k vážnemu rozjímaniu núti každého opravdového priateľa ľudu, každého vlastenca. Mimo týchto krčiem v čas jarmakov postavia aj pod šiatrom 1-2 nálevy pálenky, čo zvlášť znemravňujúc účinkuje na shromaždený ľud. Odtiaľ potom pri každom jarmoku tie krvavé bitky, áno i vraždy, bez ktorých by snáď ani detv. jarmok jarmokom nebol.

O ľudovom priemysle za zbytočné držím opakovať to, čo som povedal v mojej prednáške dňa 7. augusta r. 1901 zadržanej na valnom shromaždení Museálnej Slov. Spoločnosti v Turč. Sv. Martine.^[252] Ak by som ale predsa o tomto predmete niečo pripomenúť mal, spomeniem tu len v širokom okolí hľadané kolovrátky.

Kapce, ktoré ženy cez zimu nosia, shotovujú chlapi sami z domácej vlny. Takúto vlnu priasť, volajú drugať, a vreteno, na ktorom sa táto vlna pradie, volá sa obrtačkou. Na prstoch prišívajú červené obšívky pre ozdobu, i aby sa tak rýchlo nedodraly. Celé kapce sú belšou vlnou geometrickými podobami ozdobené a sú z jedného kusa.

Vlnu na kabanice, širice a nohavice pripravujú si zväčša sami na súkno, no v novšom čase kupujú už hotové súkno od Radvancov po jarmokoch, ba i hotové takéto háby po sklepoch.

Hrnčiarske náčinia kupujú od hrnčiarov z Novej Bane (z okolia), z Divíňa. Títo vozia tovar svoj na vozoch na trh do mestečka, alebo zastanú si pri Bystrianskom moste poťažne rozložia sa pri hute, keď je vyplácka mzdy.

Vápno kupujú od predavačov z Ružinej (z Novohradu).

Obec mala od starodávna svoj pivovár, ktorý musel niekdy dobre ísť, keďže z dejin fary sa dočítame, že Ján Dobronay, detvansky pivovárči, daroval detv. kostolu viac cenných strieborných a zlatých cirk. nádob. Pivovár stál na pravom brehu potoku Detvy; keď shorel, postavili ho na ľavý breh. Kedy bol zariadený a kedy zanikol — nevedno.

Detva mala kedysi aj svoju vlastnú teheľňu, ktorú použili aj k stavbe kostola.

Na Štolňansku (laz k Hriňovej patriaci) boly kedysi bane. Samý jeho název, potom i Banisko v Horních lazoch a Hámor pri Petruši^[253] ukazujú na nedávno zaníknutý baňský priemysel.

Pred niekoľko rokmi počal Emíl Prokop s J. Hermannom dolovať antimon v neďaleko Kráľovej jedli v II. Krivci. Nemajúc však dostatočného kapitálu, s veľkou ztratou zanechali dolovanie.

No Detva (s Hriňovou) má aj svoj veľko-priemysel.

Už v XVIII. století povstala tu sklenná huta. Zdá sa, že stála napred tam, kde je teraz obec Detvanská — Huta. Neskorej zišla nižej na Skalisko, a až r. 1826., keď už vypálila okolitú horu, presťahovala sa do doliny, hĺbej do hôr na jej terajšie miesto. Mnohí Nemci, lež ešte početnejší Česi sa sem prisťahovali, a zväčša splynuly s domorodým ľudom.

Huta táto teraz v rukách „prvej uh. sklennodielnej účasť. spoločnosti“ je prítomne jedna z popredných v monarchii. Dorábajú v nej najemnejšie sklené skvosty — články, ba r. 1901. vyhotovila huta táto drahocenný servis pre kráľovský dvor do Pešte. Ročitá výroba 10,000 metrických centov skleného tovaru v hodnote 150,000 zl. Tržisko má v Pešti, v Srbsku, kam vyvezú skla asi za 30,000 zl. Vývoz do Bulharska, Rumunska a južného Ruska pre neprajné obchodné pomery už prestáva.^[254] Po istých rokoch huta s celým zariadením prejde v majetok vígľašského panstva.^[255]

Neďaleko sklenej huty je od r. 1868 parná píla vígľašského panstva, ktorá popílené dosky dáva odvážať do svojho veľkého skladu pri kriváňskej železn. stanici. Odtiaľ rozposiela ich do sveta. Predtým bola tu takzvaná dolná, prostredná a horná píla.

K veľkopriemyslu pripočítať sluší aj bryndziarstvo, prevádzané hlavne pochvalne známou rodinou Vagačovskou. Títo usilovní Staroturanci vyrábajú tu každoročne 12 — 13 sto metrických centov znamenitej bryndze, a dodávajú ju zväčša do Viedne, kde má čo renomovaný výrobok veľký odbyt. Závod tento skupujúc ovčí syr z ďalekého okolia, zamestnáva počas 7 mesiacov saisony 8 — 9 robotných síl. Sú tu aj iné nekresťanské bryndziarne, ktoré však ani čo do spoľahlivosti a jakosti, ani čo do rozmerov výroby detv. bryndze nemôžu sa prirovnať Vagačovcom.

Roku 1900 (15. XII.) zariadená bola v Detve mliekareň, čo účastinná spoločnosť. Počet údov r. 1902 bol 105, počet zapísaných kráv — účastín 143. V tomže obchonom roku spracovalo sa 186,061 litrov mlieka, z čoho shotoveno 8,356 kg masla. Čistý výnos bol 22,120 kor. Teda na každú kravu — účastinu pripadlo čistého zisku 154,68 kor. Minimum denne spracovaného mlieka bolo 326 litrov, maximum 612 litrov.^[256] Počiatky boli dosť pekné, neskoršie zaujatosť o spolok tento značne klesla. Malo by sa viac dbať na cieľ mliekárskeho družstva, ktorý je zveľadenie dobrobytu chudobného obyvateľstva a to tak u pospolitého ľudu, jako aj u tých, čo ústav tento spravujú.

V ten istý rok otovoril istý Belónyi na Priechodoch Kameňolom. Závod tento zamestnáva kremä viacerých Talianov a Maďarov asi 10 — 15 Detvanov. Tu okresaný kameň dodáva k stavebným a dlažbovým cieľom na Dolniaky. Večná škoda, že aj tento ináč mnohosľubný podnik využívajú špekulanti ku svojmu zisku a ľud čo si úmornou nádenníckou a furmanskou prácou zarobí, temer prinútený je to za pálenku nechať v židovskej krčme. Tak zo zlého Boh často i dobré vyvedie, lež sobectvo aj zo sebe dobrej veci nové kosídla záhuby ustrojí.