E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Detva

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Katarína Tínesová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 175 čitateľov

Stavby a jejich vnútorné zariadenie

Nemeckí učenci tvrdia, že spôsob, dľa ktorého sa stavisko, slúžiace k obydliu organicky oddeľuje od stavísk hospodárskych, je týp horňonemecky. Týp tento objavuje sa — vraj — u Horňonemcov a Severoslovanov. Avšak aj tam, kde staviská obojeho účelu spoluzostavené vídame, toto sa nemôže považovať za pôvodnú formu stavania. Sú síce jedno pri druhom, nie sú však v organickej súvislosti, tak že keď by sme sa k. pr. do humna dostať mohli, musíme prv vykročiť z domu. Jestli sú v podobe uhelníka postavené, aj to je len zrejmý dôkaz neskoršieho spájania pred tým nesúvisiacich stavísk. I spôsob stavania takzvané „na pazuchu“ prevzali uhorskí Slovania už či prostredne, či bezprostredne od horňorakúskych Nemcov. Tak by to aspoň vyzeralo dľa tvrdenia nemecko-maďarskej etnografickej vedy.

Je síce pravda, že veľká väčšina detv. hosp. stavísk je alebo celkom oddelená od bydliska, alebo s ním „na pazuchu“ zostavená; v tomto páde však, jako aj v tom prípade, keď je izba s ostatnými hosp. stavami v jednom fronte postavená: medzi bydliskom (sem patria aj komôrky) a hosp. staviskami nezbytná je istá medzera, krovom síce zväčša prikrytá, ale bezstenná, z dvoch bokov otvorená, slúžiaca už za priechod, už za drváreň, za holohumnicu, alebo najčastejšie za sklad hosp. nástrojov, či hotovizni.

Proti tomu, žeby sa aj detv. ľudová stavba pod klobúk horňo-nemeckého typu zakryť mala, a že by sa z toho ďaľšie následkovanie robilo, dôvodia zvlášť dve okolnosti. Detvan totižto nevolá svoj príbytok domom, ako vôbec nerád ani osobitne pomenúva jednotlivé čiastky svojich stavísk. On považuje všetky svoje budoviská za celok a menuje preto jedným slovom stavaním. Ide do izby a hovorí pri tom: „idem si do stavania“; „v stavaní pracuje“, keď riadi kone v maštali (v konici); „okolo stavania“ robí, keď pláta slamenú strechu na humne. Z pravidla tohoto výnimku robí len vtedy, jestli je ku pr. izba, alebo maštaľ postavená z kameňa, a tak sa už podstatne líši od ostatného stavania. V tomto prípade už povie: „idem do murovanice“. — Druhá okolnosť je tá, že Detvan keď aj na „na pazuchu“ alebo osobitne stavá svoje budoviská, činí to nútený okolnosťami, aby mu totiž vietor do pitvora nedul, zvlášte ale aby bol dľa možnosti čím istejší pred zlodejmi.

Z tejto hlavne príčiny ťažko by bolo stanoviť istý jednotný typ stavieb detvanských. Iné pomery vplývajú na mestečkára, iné na lazníka po rovinách a dolinách a zase celkom iné tlačia ku príkladu gazdu na Priehaline a vôbec Podpoľancov, ďaleko od verejnej premávky, v blízkosti hôr. Dľa týchto rôznych okolností, jestli je vôbec možné, podáme tu trojaký pôdorys detv. stavieb: mestečkársky, laznícky a podpoľansky. Ostatné odchýlky sú len nepatrné odtienky, prirodzené pri toľkej rozdielnosti miestnych a majetkových okolností, ba i osobných chúťok.

Pri mestečkárskom na prvý pohľad napadne nám to nekonečné rozdrobenie stavania a sporenia s miestom. Sú domy, v ktorých 5-6 bratov, švagrov, poťažne strýkov spolu prebýva. Keď len možné, prepravia si komôrky na izby, alebo keď aj v jednej izbe spolubydlia, každý pár oddelí si aspoň jednu komôrku, často sotva poldruha kroka širokú. Sýpka stála pred tým pred domom, popri ceste, teraz stavajú už do dvora, riadne v jednom prúčeli s izbou, za ňou nasleduje malá záhradka, na konci s chlievcom, alebo drevárňou. To všetko ide rovnobežne so stavaním. Mestečkárske stavby (krom humna) stavané temer výlučne z kameňa. Dvory uzavreté boly do posledného požiaru ozdobnými bránami. Dosiaľ nezachovaly sa iba dve, aj tie neúplne. (Medzi týmito a bránami v Očovej už aj pre nedostatočný počet týpov k porovnaniu, nezbadali sme patrnejšieho) rozdielu.)[287] Ináčej oprávnená je nádej, že nový stavebný spôsob, vystaviť totiž sýpku zarovno s izbou, nateraz v mestečku vychytený, — spojí behom času tieto dve stavby s bránou a uzavre dvor.

Na pôdoryse domu lazníckeho nebadať už to úzkostlivé využívanie pozemku, lež istú snahu čím pohodlnejšie zariadiť si gazdovské stavy, spolu ale dľa možnosti čím úplnejšie uzavrieť si dvor. Núti ich k tomu nesriadenosť verejnej bezpečnosti.

Vo značne väčšej miere vplýva okolnosť táto na stavbu, ktorú sme podpoľanskou nazvali. Tu sa už snaží náš hospodár svoj dvor čo nejaký hrad celkom obstavať, alebo aspoň väčšie medzere treslami (lesami, plotmi) ohradiť. Pri oboch posledne zpomenutých týpoch nemožno nespozorovať nezvyčajné umiestnenie bydliska. Bude to zaiste preto, aby mali domáci snadnejší priehľad celého stavania i aby boly aspoň so dvoch strán zachránení od chladných vetrov. Keď prvší najradšej stavajú po vŕškoch, Podpoľanec vyhľadáva úzke dolinky a podvršia.

Vôjdime teraz do izby, ktorú obýva náš ľud a obzrime si jej zariadenia.

Vôkol stien ťahá sa drevená ľavica, vlastne jednoduchá na koloch do pôdy vbitých spočívajúca doska, bez operadla. Keď vôjdeme cez dvere, na ľavo nám napadne pec i ohnište s dvoma dýmnikmi (shotovené zo štyroch z vŕby pletených stien, od hora na dol vždy šíriacich sa, ktoré potom blatom ovakujú a konečne zabielia.) Jedným dýmnikom tiahne sa bľachová trubica zo sporáka, druhý ale zachytáva dym z otvoreného kozuba i pece na pečenie chleba. Tieto dva dýmniky bývajú z pravidla jedným uhlom sostavené a v uhle takto utvorenom, v malom výklenku horievaly, ba v starších zaostalejších domácnosťach aj dosiaľ horia masťou (smolou?) napúšťané triesočky, osvetľujúc takto izbu. Dym tohoto „osvetlenia“ odvádzajú tiež zpomenuté už dýmniky. Teraz horieva tam olejová lampka (bez skla), alebo kde-tu i kahanec. Miestami ostaly ešte aj známe vatrále v úžitku. Na strane peciska stojí nebarvená posteľ; najčastejšie býva len s nehobľovaných dosák sbitá. V mnohých domoch miesto takejto postele pripravená je k lavici primeraná doska, podopretá od spodu dvoma kolkami. Takto rozšírená lavica slúži za posteľ deckým, alebo hofierom. (Hospodár má posteľ riadne v zime v lete von, pod strechou neďaleko maštáľ, často až pod strechu zo troch strán doskami obitú; pod ňou ložisko domáceho psa.) Popod povalu preložené sú pozdĺž stien žŕdky, na ních rozvešané ku každodennej potrebe háby, čižmy, prehodená širica. Kabanica visieva na futre u dvier, kde dostáva miesto aj „klinovník“.[288] Na protivnej strane futra visí svätenička, často umná tvorba ľudovej keramiky, v chudobnejších domoch len na povrázku visiaci hrnčíčok.

U peci na stene pripevnená je aj polička, pod ňou „fogaš“. Na poličke skvejú ozdobné taniere, na visáku pod poličkou krčiažky, sklenné pôsky a dľa najnovšieho vkusu „krígle“. Tu visí aj sklenné „hladilo“, k hladeniu stúh a partíc, prípadne i niektoré háby. U dvier visí aj lyžičník, dľa formy temer všade rovnaký; rozdiel je len vo väčšej-menšej dokonalosti prevedenia. Je to tiež zaujímavý kus ľudového rezbárstva. Do lyžičníka zastoknuté sú lyžičky i „fafurky“. Stôl umiestený býva v pravom kúte izby. Podoby štvorcovej, massívny, z pravidla z dubyny. Pod stolom našly miesto krhlám s vodou. Na vrchnej doske stola videť kde-tu pokusy vkladacej ornamentiky. Stôl mimo jedenia len zriedka v ktorých domoch prikrytý býva.

Obrázky svätých povešané sú v radoch, úzko jeden popri druhom, na celej dlžine steny protivnej dverám. Sú to zväčša viac-menej vkusné barvisté, jarmočné produkty v úzkych čiernobarevných rámoch. Staršie obrazy sú maľované na skle, často na zrkadlovej ploche. Z oboch strán nalíčených postáv prázdna plocha takého obrázca vyplnená je ružami, lebo kvetmi. Rad obrazov pokračuje niekedy i cez pravý uhol izby a rozostiela sa nepretržene smerom k dverám aspoň po okno ľavej[289] steny. Pri stávaní, líhaní a pred odchodom z domu neopomne žiaden aspoň „pokloniť sa proti obrázkom“. Aj prísahy a zaklínania, ktorými niečo sľubujú, niečoho sa odriekajú, z niečoho očísťajú, alebo akékoľvek slávnostné osvedčenie pod týmito stojac, lebo kľačiac konajú. Toto je svätina celej rodiny, ktorú si náš ľud zvlášte o výročitých sviatkach pestro ozdobuje ratolesťmi, kvetmi, poťažne papierovými výstrižky.

Nado dverami visí v početných starších domácnosťach obraz Janošíkovej družiny požívajúci priazeň mužského rodu; ženy sa ale na tento „priezbožný“ obrázok hnevajú.

Medzi hradami povaly pripravené sú rovnobežne priečky; na nich je miesto drobnejších súčiastok krosien a iných k pradeniu, snovaniu a tkaniu užívaných nástrojov; tak tiež tu sú uložené cepy, hrable, sekery a iné menšie v hospodárstve i v domácnosti potrebné veci. Po povale na viac miestach vpichnuté sú do podhradníc rozotvorené nožnice, alebo drevené ušká cieľom zachytenia vlákien pri snovaní pradiva. Nad posteľov, na prostried pravej steny býva slepé okno s priečinkami na rozličné nádoby, knižky a p. K podobným cieľom slúži aj náddverie. Za stolom v kúte na ľavičke stojí menšia truhlica, zriedka i tulipánistá almárka. Rodinný to archív, i pokladnica, do ktorej má len sám gazda prístup. Okná sú bez výnimky malé, štvorcové s nepomerne širokými futrami a s poličkou nad futrom. V novších domoch majú dvojité okná, a medzi nimi držia modliace knižky, kde-tu i kalendár, olej a p. predmety. Stoličiek temer nikde nevidno. Na priestrannom pecisku (nad pecou) je rýša drievnej i nádejnej Detvy. Tam krbáľajú sa pekné deti, tam dúmajú striebrovlasý starci cez zimu. U postele stojí vkusne vyrezávaný starý belčov; v ňom odchovaný praded i vnukovstvo.

Kde v jednej, čo jak priestrannej izbe, tri-štyri manželské páry početným dôrostom požehnané, prebývať musia, tam o niejakej zvláštnej čistote nemôže byť pravda, ani reči. Že sa teda príbytky naších Detvanov nemôžu čo do čistoty i vkusu prirovnať izbám ľudu západno-nitranského — je samozrejmé; za to panuje tam o mnoho väčšia čistota, než v mnohých obcách Tekova. Mnohá o čistotu svojej domácnosti málo starostlivá gazdina cez zimu chová v izbe sliepky, tam kŕmi v čas tuhých zim aj ošípané, áno, aj ovce v čas kotenia. No nebýva to všade.

Spôsob, jako sa detv. stavby budujú, vyrozprával mi istý tamojší palier svojím spôsobom tak, ako to tu dľa možnosti doslovne podávame.

Kto zamýšľa budovať, nachystá si cez zimu dreva a skála. Na jar zavolá cimermanov (tiež Detvanov), sjedná sa s nimi buďto na dni (2 kor. 40 — 2 kor. 80), alebo v celku od kubičneho láktra (7 kor.). Stavania sa buduje alebo na samej zemi, alebo nad zemou (asi 40 — 80 cm zvýše). Keď je pôda mokrejšia, tak treba zvýšiť; v suchej sa môže aj na samej zemi postaviť. Kde sa stavia vyše zeme, tam položí sa 4-5 štvoruhlastých, tvrdých kameňov na fundament. Kde sa ale stavia na samej zemi, vykopú sa pre kamene jamy, aby švely (fundamentovie brvná) na samú zem priliehaly. Brvná také bývajú mohutnejšie, a rozložia sa dľa predbežného vymerania vôkol podlhovastého štvorca. Dĺžka stavania býva 20 — 40 m; šírka 5 — 9 m. Zvýška steny býva najčastej 3 m (až po strechu). Obtesané brvná kladú sa vôkol okolo, a odrazu kladú aj priečne steny. Dvere a okná vymerávajú a vyrubujú sa súčasne so srubom a umiesťujú sa, na koľko len možno, proti vetru. Keď je už srub hotový, položia sa naň podhradnice po zdĺžke. Na to zas kladú po šírke hrady, či trámy, jeden od druhého na meter oddialené, dlhšie, ako samé stavanie, a to síce na odkvap (podstienok) asi 1 m a na protivnej strane asi 1/2 m. Na kraje hriad založia sa platvy, lebo vantry; to sú dlhé brvná. Do vantrov vyrežú sa hniezda od prostriedku („od mitli“) na meter vzdialené. Do týchto uložia sa rohy. Jestli stavanie by malo 11 m šírky, tak potrebné sú rohy 8 m. Kde je „pod strechu“ (t. j. pod slamené snopky), tam vrch musí byť vyšší, pod šindlom aj nižší dostačuje. Keď sa prvý (predný) roh vystaví, položia na vrchovec viechu, ktorú prichystať povinná je domáca gazdina. Je to jedlička, na ktorú naviaže sa hodne šnúrok, klinovníkov, šatvok. Keď všetky rohy už vystavili, palier složí viechu a predá ju lebo gazdinej, alebo druhému, jestli si ju totiž sama gazdina za slušnú cenu (3 — 6 zl.) nevymení a stojac na vrchu zavinšuje majiteľovi zdravia, šťastia a hojného božského požehnania v novom príbytku. Na rohy kladú potom vodorovno laty, asi 30 cm jednu od druhej vzdialenú. Pod žup musia laty na 60 — 70 cm jednu od druhej. V novšom čase prikrýva sa izba a pitvor skoro vždy pod šindol, ostatok pod strechu. Na strechu, na vrch po zdĺžke nakladú slamy a na to prídu kone. To sú dve jedno do druhého zaštipnuté drevá, sbité ešte s dreveným klinom, aby vietor nepohýbal slamenný pokrov. Jestli sa hrady slabé, položia popod ne priečky dupľovanú hradu, meškerendu, na ktorú vyrežú rok stavania aj meno patričného gazdu. Na prostriedku vykreslia kresťanskú emblemu: u prostried papršlekovitého kruhu počiatočné písmeny Spasiteľove: I†H†S. — Na poval si potom domáca čeľaď nanosí na 25 cm prsti-hliny.

Keď stavajú na mokrom, vykopú kanále a zavozia ich skálim; potom zasypú prázdny priestor hlinastou zemou, ktorú potom vaľkami, alebo puckami na tuho utlčú.

Jestli dom bol nad zemou stavaný, domáca čeľaď si ho sama podmuruje, trebárs aj len potočným skálim bez malty. Okná i dvere potom vyfutrujú. Do medzier medzi trámy navbíja si gazda husto kolky vo dva sebe protivné rady, ktoré potom zachytujú blato a moch, ktorým zacápe a pozapcháva si špáry a medzery. Za tým zamažú celý dom blatom a zabieľa ho vápnom. Gazdovské stavy neblatia, ani nebieľa.

Jako už spomenuto, v mestečku stály do posledného požiaru pred každým domom sýpky, ktoré pravda, nie veľmi krášlily výzor mestečka a zavadzaly verejnej premávke. Po ohni nezachovaly sa len dve, jedna na poschodie na dolňom konci, druhá už prestavená neďaleko obecného domu. Tak tá prvá, jako aj iná v Krivci zachovalá, zdajú sa byť napodobnenim stavieb ľudu nemeckého, ako vídame ku pr. v Kremnici a vôbec v tekovských osadách nemeckých, áno aj v obcách (ku pr. v dolnej Orave) kde sa s protestantismom aj nemecký vkus šíril po Slovensku.[290]

Cestujúcemu popri detv. lazoch nemôžu nenapadnúť po neobývaných dolinkách roztrúsené staviská, takzvané mraznice. Nepomerne široká strecha; srub nepatrný. Sem schováva sa z odľahlých a zväčša pre neschodné cesty v lete neprístupných lúk seno. Na príhodnej sanici potom vyprázdnia sa mraznice a seno zavezú na šopy. Nepomerne široký odkvap hodí sa k uchýleniu sa pastierov a hrabáčok pred dážďom. Na prostried predného srubu vytesaný je dosť malý podlhovastý otvor. Medzery pomedzi trámami srubu sú nepozapchávané.[291]

Prehovorme ešte niečo o stánku niekedy chýrneho detvanského ovčiarstva: o salaši. Terajší detv. salaš utratil už oný starosvetský výzor. Neotesané brvná, z ktorých bol kedysi postavený, obité sú už na pospol doskami, pokrov zo šindlia. Šírka i dĺžka valašskej koliby obnáša riadne pol 3 m; výška srubu ale 2 m. Strecha tiež nepomerne plytká. Úzkymi dvermi vôjdeme do koliby. Táto predelená je po šírke na nerovné dve polovice tresielcom. V prednej väčšej, pravo odo dvier je ohnište, vlastne tlapkavými kameňami ohradený kúsok pôdy, nad nímž visí na kumháre (i: kumhart) medený kotál k preváraniu ovčieho mlieka na žinčicu. Kumhár je dvojramenný drevený paroh; dlhšie rovné rameno pripevnené je obrúčkami ku stene koliby tak, že ho možno v pravo i v ľavo krútiť, druhé, nakrívené rameno tvorí s prvým vidlicu. Cez tieto dva parohy prirobené je priečkom vodorovné rameno, na jehož konci na zárezoch visí železná, alebo húžvová kvačka a na nej kotál nad ohňom. Keď sa kotál odvesí, celý kumhár dá sa obrátiť ku stene, aby v kolibe nezavadzal.

Obhliadnúc sa po salaši, oboznámime sa s ostatným valašským náčiním.

Dojelnica, či geletka je nízka okrúhla nádoba k dojeniu oviec; z vrchu priečkom preložená je úrazka, t. j. rukoviatka.

Aby sa do žinčice nenatrúsily smeti, preložia na kotál drevený krížik, na ktorý prestrú čistú plachetku.

Vkusne vyrezávané varechy sú dvojaké: veľká a menšia dierkastá. Sem patrí aj smrečinová fafurka (habarka) a hrudiarka, t. j. štýrkoncová plachetka na odciedzanie syra. Ohrabielcom menuje sa drevená motyčka ku miešaniu žinčice.

Zo dvoch strán steny odo dvier (v ľavo) umiestená je lavica, spolu ložisko s bundou. Nad týmto v streche valašská hotovizeň: valašky, fujare, píšťale, niekde ešte i gajdy, tiež staré flinty, fajka a p. Za tresielcom (pred tým bolo to skutočne treslo, t. j. pletená stena, z čoho terajšia dosková podržala už len meno) v komôrke vidno podišiar (ako by: pod „šiarem“ šindlí), t. j. policu, kam ukladajú syrové hrudky vo dva rady. V ľavom kúte stojí sud na kyslú žinčicu, alebo na kapustu. Na kline visí k sberaniu smotánky potrebná sberačka — varecha.

Žinčicu nosievajú zo salašov domov na chrbte v ľahvici. Je to asi na dve piade vysoký akoby súdoček. Na prostried jednej dúhy je kolkom zapchatý otvor, v ňom zacviknutý štránčok slúži k neseniu nádoby, prehodenej cez plece.

Okolo salaša sú válovce pre ošípané a ovčiarskych psov; opodiaľ košiar z tresiel. (Tieto z tenkých a úzkych doštičiek pletené steny zavezú v jaseň domov a obkladú s nimi severným vetrom vystavené časte bydliska.) Košiar prehradený je treslovou strungou vo dve polovice. Na prostriedku, poťažne i na 2-3 miestach zastoknutá je do zeme socha, t. j. trojnohý paroh — vidlica na zacviknutie zvána soly pre ovce. Pri dojení prehodí bača, alebo valach už podojenú ovcu cez strungu do druhej polovice košiara. Kolibka, vlastne len dvoma kolami podopretá strieška, stojí na jednom boku košiara; tu bdie nočná stráž nad stádom. Salaš s košiarmi mení svoje miesto temer každoročne, áno, niekedy i viackráť behom leta. Zato bača nepredá svoju kolibu ani za celý svet, ináč by povedali ľudia, že už stárne a sa opúšťa. Preto nie zriedka vidno na jednom poli aj 2-3 také opustené koliby. Pravda, v tých časoch nebola ešte taká tvŕdza o drevo; koliby vtedy neprenášali, len tak zanechali v pochúťku vetrom a vystavili si za každým novú.

V mestečku má skoro každý druhý-tretí dom spoločnú studňu, riadne dreveným, lebo kameným srubom opatrenú, po lazoch nevidno studní, iba pramene so žbalom a pri nich válovy k napájaniu statku. Detv. studne sú napospol na sochu; t. j. na dlhej dvojramennej vidlici = soche prevažuje sa prívažkom na konci obťažená vrlina, na druhom konci visia rebríčku podobné škrtle, ktoré spájajú vrlinu s drúkom želiar menovaným, na ktorom visí vedro.

Susedia, chodiaci k tej istej studni po vodu cítia sa byť v istom pokrevenstve už pod touto zámienkou. Tu uzaviera zväčša laznícka mládež svoje známosti, má svoje dostaveničko, to je i laznícka beseda.



[287] Najzachovalejšia, bárs menej sverázna brána je dosiaľ na dome Nôtovkovom v Ulici.

[288] uterák

[289] odo dvier

[290] Ináčej podobného tvaru sýpky vidno aj u uhorských Slovincov.

[291] Očovské mraznice sú značne objemnejšie a dlhšie, než širšie. Krom toho očovské majú od predku kôlničku, t. j. od predu vystávajúca strecha podopretá je osobitnou stenou, tak že tvorí tam osobitnú miestnosť. V Detve toho nevídať.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.