ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Náš detvanský ľud — odhliadnuc od niektorých, macošskými pomerami ospravediteľných chýb — je skrz naskrz presiaknutý živou kresťanskou vierou, nádejou i láskou. On často — ovšem na svoju škodu — miluje aj tých, ktorí sú príčinou jeho záhuby. Okolití Židia ku pr. až do najnovších časov posielali svoje 7 — 18 ročné deti po detvanských lazoch, kde sa tieto až do svojej dospelosti prechovali. Detvan rád ho pritúlil pod svoj krov, udelil mu syra a žinčice na dostač. Taký chlapec privyknul medzi ľudom a ľud s ním; vyzkúmal jeho slabé stránky a náklonnosti; vedel čo kto má a čoho by mal zapotreby. Potreboval hospodár trochu oleja do lampy, paklík zápaliek, chlapec sa rozbehnul a doniesol tovar od otca, čo aj na 2-3 hodiny vzdialeného. Dozvedel sa, že susedovi daktorému vyhynula kravička, že dorezal teliatko, že má jarčatá a potrebuje groša, chlapčisko odbehlo, prípadne odkázalo po otca, alebo zanieslo mu tovar samo. Neskorej už sám nosí vo vačku, v batôžku zápalky, pártičky, ihly a pod. drobnosti. Pomaly si prenájme u niektorého lazníka izbičku, tovar, zvlášť pálenku donáša si v sobotu večer od otca; ožení sa, zbohatne a konečne nieto na ďalekom okolí gazdu, ktorého by nemal už vo vačku. Takto — dľa nášho porekadla — i Detvan pre svoju dobrotu vychádza na psotu.

Odhliadnuc od tohoto smutného zjavu bytia-žitia Detvanov, vyzdvihnúť musíme jeho nevšednú pohostinnosť oproti cudzincom a štedrosť voči svojím. Svojich žobrákov a chudobných si Detvania sami vydržiavajú a nieto snáď od počiatkov Detvy, po najnovšie časy pádu, žeby niektorý z Detvy pochádzajúci bedár cieľom žobrania v iné kraje zablúdil; naopak — nie jeden cudzinec tu výživu i opateru nájde. Tak v rokoch 1811 a 1816, keď ľud v celej zvolenskej stolici hladoval, celé stotiny Starohorcov a Špaňodolincov v Detve za dlhší čas pohostinne prijaté a prechované boly.^[198]

O jejích obetavosti na ciele cirkevné môžeme sa presvedčiť už z toho, čo sme v dejinách fary a školy predniesli. Detvan radšej dobrovoľne stovku obetuje, akoby svoje povinné dávky vyplatil — plynie to z jeho za neobmedzenou slobodou prahnúceho charakteru.

Ustanovizeň slúžiaca aspoň čiastočne k zaopatreniu opustených a chudobných starcov je takzvaný

„špitál“. Je to cirkevný chudobínec. Jeho počiatky a zakladateľ neznámy. Vo farských knihách po prvýkráť sa spomína r. 1748, od ktorého času započína sa kniha účtov tohoto ústavu. Pochádza akiste od polovice veku XVII.

Roku 1784 nariadila stolica popis špitálskeho majetku.

Dľa vývodu farského úradu zo dňa 11. mája 1788, býval v ňom 1 mužský (predstavený — šofár) 6 žien; má istinu 73 zl. 46 kr. Polročnej almužny nasbieralo sa 3 zl. 46 kr. Príjmy dostačovaly na zaokrytie bežných výdavkov.

Drevená budova bola už r. 1811 porúchaná a vyžadovala prestavenia od základov. R. 1819 museli sa už špitálnici z nej vysťahovať. Tu už nebolo možno ďalej odkladať so stavbou. V tejto núdzi k pomoci prispel detvanský rodák Lepieš, farár v Solčanoch, obeťou 500 zlatých.

Stavba započala sa r. 1811 a dokončená r. 1819. Veriaci zdarma poskytli potrebné záprahy a ručnú prácu. Kamenie dala stolica. Panstvo na opätovné prosby farárove, aby aspoň potrebné drevo darovalo, odpovedalo odmietave, toto sa muselo teda hotovým platiť. Stavba stála 994 zl. Čo chybovalo, doplatil farár s pomocou príspevkov veriacich.

Špitál zariadený je prítomne vo dve priestranné izby, z ktorých prvá slúži za byt šiestim vdovicám s jednou príručnou komôrkou. Druhá izba ponechaná je pre šofára a spolu pre zohrievame sa lazníkov, prichádzajúcich v zimnom období do kostola. V pitvore je veliké ohnisko k službám všetkých obyvateľov. K špitálu patrí ešte kuchyňská záhrada 10 × 12 siah veľká.

Základiny má nasledujúce. Jedna 66-zlatková, druhá 200-zlatková, tretia 20-zlatková. Jejích úroky delieval miestny farár medzi špitálnikov. Krom toho dostávali z kostolných dôchodkov 7 prešp. meríc zbožia.

Každá špitálníčka varí si osobytne jedenie pri spoločnom ohnisku. Veriaci dobrovoľnými a často hojnými obetami obstarávajú jejích výživu.^[199] Pokiaľ občania sami mali dostač dreva a voľný prístup do hôr, ani v špitáli nebolo o kurivo núdzi, teraz i toho pochybúva.

Od roku poslednej kanonickej vizitácie podstúpil aj tento ústav premeny a sloty.

Po ohni r. 1833, v ktorom shorel medzi iným aj farský čeľadný dom, utiahli sa farskí sluhovia do špitála a zaujali šofárovu izbu aspoň dokiaľ farníci nepostavia shorený jejích byt. Stav tento trvá až dosiaľ, áno špitál prišiel už aj o svoju záhradku a pravdepodobne aj o väčšiu časť svojej istiny. Do špitála prijímajú farári s usrozumením obecnej vrchnosti aj mužských.

R. 1888 bol špitál znovu opravený, tiež aj r. 1903; tento kráť pečlivosťou administrátora, Ignáca Lúckeho, aj novým, slušným náradím zaopatrený.

Tiež nie menej potrebný ústav kresťanského altruizmu bol účinlivým farárom Št. Pitrofom sriadený

cirkevný sirotinec. Ľud, k tomuto cieľu k obetiam vyzvaný, ochotne obetoval čo mohol, majetní jednotlivci prispeli značnými podporami k vystaveniu potrebnej budovy. Ústav v malom započatý, za čas zkvetal. Pod dozorom jednej opatrovkyne vychovávalo sa niekoľko sirôt z milodarov, ktoré detvanský ľud hojne sám znášal. Keď však ľud zbadal vytískanie svojích domácich sirôt k vôli cudzím, nezaslúženým, jeho obetovavosť klesla až po ten stupeň, že ústav musel po krátkom trvaní zaniknúť. Početné siroty Detvy ratuje síce od hladu známa dobročinnosť ľudu, ale cieľupovedomej kresťanskej výchovy sa im už nedostáva.

Dľa nariadenia zákona opatruje aj obecná vrchnosť takzvanú základinu chudobných, no i tu sa dokazuje, že opravdivé diela kresťanského altruizmu vykonávať zná iba vierou kresťanskou nadchnutá spoločnosť.