E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Detva

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Katarína Tínesová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 175 čitateľov

Školstvo a vzdelanostné pomery

Kanonická vizitácia z r. 1828 spomína „Protocollum scholae Nationalis ab anno 1784“, teda zápisnicu, ktorá by nám snáď posvietila na dejiny školstva detvanského. Neznajúc tento prameň, musíme sa uspokojiť s chatrnými tými skyvami, ktoré sme o tomto predmete kde-tu ponachodili, a to tým viac, keďže aj dielo vydané baňskobystrickým dioecesánskym učiteľským spolkom: „A beszterczebányai egyházmegye tanitóinak és iskoláinak történeti névtára“ obmedzuje sa jedine na udania niekoľko nepatrných údajov a redakcia diela sťažuje si na indolentnosť vtedajšieho farára, ktorý prosiacu o stručné dejiny detvanského školstva, odbavil niekoľkými malkontentnými poznámkami a vyslovením potreby Dejiny tieto niekedy (!) napísať.

Tá okolnosť, že fara detvanská založená účinlivým rádom Jezuitov, utvrdzuje nás v tom presvedčení, že v Detve so založením fary bola súčasne sriadená aj škola, a že rozmnožením obyvateľstva, aj po lazoch školy sriadené boly. Školská zápisnica započatá je — jako sme už pripomli — v r. 1784, lež prvé stopy školy, vlastne učiteľa, nachádzame ešte v r. 1651, kde sa dozvedáme, že istý Tadej Vodislavský, rechtor pre neschopnosť k výučbe arcibisk. vikárom zbavený bol úradu.

Tu oddám slovo farárovi Štefanovi Pitrofovi o detvanskom školstve:

„V mestečku (v Detve) bola škola do r. 1868 katolícka s dvoma učebnými sieňami a s dvoma učiteľmi pod vedením organistu. V lazoch sa počet škôl, jejich miestnosti, ba aj učitelia (temer) z roka na rok menily. Roľníci učili a učia aj do dnes, vynímajúc školu v Krivci, ktorá je štátom podporovaná obecná od r. 1868. Počet škôl premieňa sa medzi 19. a 22. Niektoré z týchto škôl patria k rožňavskému biskupstvu, a niektoré k tejto farnosti patriace dietky navštevujú jednu riadnu sedliacku školu v (obci) Stožku.“

Roku 1868 povstal pohyb v záujme zoštátnenia mestečkárskej školy, lež bezvýsledne. Tí, ktorí pohyb tento viedli, navádzali vtedajšieho organistu, aby sa zriekol rechtorských zemí a meričiek, veď že on aj tak ostane aj na ďalej v jejich úžitku; jestli sa zriekne, dostane pekný dôchodok, a len po jeho odchode upotrebia sa rechtorské dôchodky k dotovaniu spoločných (štátnych) učiteľov. Rechtor sa, pravda, k tomuto nakloniť nedal.“

„Sedliakov lákali sľubami, že štát dá vyše 1000 zl. podpory a vystaví veľkolepú školskú budovu. Vtedajší štátny škôldozorca bol podvedený. On sa totižto nazdával dľa akejsi nehodnovernej mapky, že škola aj s jej pozemkom patrí obci. Iba keď už mali školu pozemoknižne na štát prepísať, zbadal, že škola i s pozemkom patrí cirkvi.“

„Vodcovia medzitým nič nečakajúc, poneváč (rodení) Detvania nechceli sa školy dotknúť, tulákmi dali ztŕhať školskú strechu a začali staväť poschodie. Šomrajúci ale ľud s tým tíšili, že organista aj naďalej ostane učiteľom, a bude si môcť držať pomocníka. Ľud, farár, biskup ohradzovali sa proti tomuto; via facti okkupovali všetko, a sedia do dnes v budove. Keď už poschodie dohotovili, chceli celú budovu prepísať na štát, a hľa, vysvitlo, že je to katolícky cirkevný pozemok i dom. De iure katolícky, de facto spoločný (obecný). Teraz (r. 1897) je zoštátnenie v prúde! Rechtor býva tam (v šk. budove), aby bránil právnu kontinuitu katolíkov. Tak mestečkárska, jako aj krivecká škola má ráz štátom podporovanej obecnej školy. Účinkujú v nej traja učitelia a jedna učiteľka. Budova má 5 učebných sieň.“

„Náš ľud neni v stave toľkých učiteľov platiť; jestli by ju bolo odkiaľ udržovať, všemožne by som ju bránil. Ipolyi (vtedajší biskup) len v tom páde bol by trpel zobecnenie školy, jestli by štát v blízkosti kostola poskytnul organistovi primeraný byt, záhradu a pod., a jestli by organistu menoval biskup. Dôchodky organistove prevyšujú 1000 zl.“

Asi pred štyrma rokmi zo starej Detvy spravili dve veľobce: Detvu a Hriňovú. Od tých čias dvojnásobné sú obecné prirážky i — bieda. Laznícke školy sdieľajú osúdy školy mestečkárskej. Okoličnosti sú tie staré, neudržateľné; lebo dietok je vždy viacej a kr. škôldozorstvo málo sa stará o biedne laznícke školy. Náš (cirkevný) organista neučil v novej škole za dva roky; konečne k vôli pokoju a pensii prijal učiteľstvo, ale miesto neho učí diplomovaný pomocný učiteľ.“

„Samý boj a zápas je to všetko. Dejiny našej školy musíme napísať, lež k tomu potrebno je času.“ Tak Šť. Pitrof. My ale k slovám týmto, mnoho trpkej pravdy obsahujúcim a charakterizujúcim verejnú správu krajiny, dodáme najnovší vývin tejto veci.

Mestečkárska škola je prítomne dľa mena i de facto štátna škola. Učia v nej dvaja učitelia (z ních jeden je spolu správca) a dve učiteľky. Za budovu i pozemok dostala cirkev od štátu, zdá sa mi 3000 zl., za ktoré vystavil farár rechtorský byt. Organista už nebýva v školskej budove, ani v nej neučí, súc penzionovaný a žije výlučne svojmu organistskému povolaniu. Po lazoch nakúpil štát pozemkov, na ktorých mieni nabudovať štátnych škôl. Uskutoční-li sa myšlienka táto kedy, a podarí-li sa, sú ovšem druhé otázky. Pri hriňovskej sklennej hute vydržuje dielňa tiež jednu riadnu školu (patriacu do fary detvahuťanskej). V oboch obcách zriadené sú školské stolice, dozerajúce na laznícke školy, ktoré v novšom čase zariaďujú týždenne náukobehy, pre učiteľov-sedliakov. Rozumie sa, že školské stolice záležiace zväčša z notárov, krčmárov a kupcov, k opravdovým záujmom výchovy a výučby pramálo smyslu majú.

Po lazoch účinkovalo predtým viac školovaných učiteľov (,rechtori‘), lež boli to zväčša ľudia inde znemožnení, alkoholisti, ktorí pravda málo potisli osvetu ľudu, áno, roširovali nemravnosť.

Staršia generácia Detvanov nechodila riadne do školy, a jestli aj chodila, teda dievčatá až do najnovších časov neučili sa písať, len čítať. Mladšie pokolenie pod tlakom štátu a kňazstva navštevuje laznícke školy, v ktorých sa už všetci čítať, písať učia. Do školy chodia deti v lazoch iba kým sňah trvá, jako náhle ale tento zkape, už je po škole; žiak ide pásť statok a učiteľ za pluhom, alebo na salaše.

Zaujímavé je obzrieť si takú laznícku „školu“. V nedláženej izbe okolo stien na lavicách sedia učiteľove dorastené dievky vyšívajúc, alebo pradúc. Okolo sporáka (kde-tu už aj to vídať), alebo ohnišťa v kúte krúti sa gazdina (učiteľová) a popri nej drobné deti počínajú si cele po domácky. Po izbe v úžiacich sa štvorhranoch porozkladané sú na „dubcoch“ spočívajúce dosky, „lavice to školské na rozberanie“, na prostriedku stoja dva samotné dubce pre učiteľa a toho žiaka, ktorí je práve v tú chvíľu zkúšaný. Učiteľ v jednej ruke drží nezbytnú paličku, druhou drží poza väzi žiaka čítanku, často iba modliacu knižku (budínsky „Budíček“, Rajskú Ružu“), žiak ale ukazuje si rafikou, ktorú má remencom kolo pästi priviazanú a číta. Takýto laznícky žiačik za štyri-päť zím, — jestli je len duševne dosť vyvinutý — naučí sa plinne čítať, písať, katekizmus a bibliku, niekoľko mravovzdelávajúcich veršíkov a čo len štyri základné výkony z počtovedy. Málo síce, ale to dôkladne si osvojí. O školách týchto a o jejích učiteľoch s pohrdlivým úsmevom hovoriť privykli už aj tí páni, ktorí ani polovic toľko svedomitosti v plnení svojích povinnosti nemajú, a ktorí ani desiatu čiastku nevykonali za vzdelanie ľudu tej skromnej, ale zdravej práce, ktorú konajú naši statní roľníci-učitelia.

Vzdor prehnaným, a bez všetkej lásky k ľudu napísaným úsudkom Grünwalda,[193] ľud tento kultúrne neni tak zaostalý, obdarený súc zdravým vtipom od prírody; a bárs nemáme pri ruke spoľahlivých dát o skutočnom pomere analfabetov, z vlastnej zkúsenosti môžeme tvrdiť, že on ani zďaleka neni tak smutný, ako ho predstavujú ti páni, ktorí si kultúru v materinskom jazyku len pre seba vyvlastňujú.

Úradná štatistika[194] udáva pomer čítať a písať znajúcich na 44,82 % v Detve, v Hriňovej ale len 39,64 %. Toto sú však zväčša len mužskí, keďže — jako už rečeno — ženské sa do najnovších časov písať neučily, len čítať, takýchto ale štatistika nespočítala. Z osobnej zkúsenosti môžeme tvrdiť, že úplných analfabetov (neznajúcich ani čítať, ani písať) sotva bude 7 %. A vlastne toto môže byť merítko kultúrnosti.

Kanonická vizitácia z r. 1829. nasledovne opisuje vtedajší stav školstva.

Školská budova (v mestečku) pozostáva z dvoch učebných siení, z ktorých každá je 3 siahy dlhá a za toľko i široká. Lavíc majú 7; teda každá sieň môže prijať 84 dietky. Pre dvoch učiteľov jesto po jednej izbe na bývanie; ostatné učiteľom potrebné budovy v rumoch. Budovu školskú postavila obec, a táže mala by ju aj oprávať, avšak povinnosť túto dosť nedbale koná.

Krom dvoch tu jestvujúcich dvojtriednych elementárnych škôl jesto ešte po lazoch 6 pohyblivých škôl, v ktorých vyučujú učitelia od farára s usrozumením hl. dištr. správcu škôl potvrdení. Títo vyučujú mládež v základoch viery a vied za plat s rodičmi vyjednaný. Tieto školy však stálej miestnosti nemajú, ale uchyľujú sa kde-tu u vrchárov-sedliakov, začo potom týmto farár jejích farnícke podlžnosti odpúšťa. V týchto súkromných školách vyučuje sa teraz asi 130 dietok. Pokiaľ by však lazníci dietky svoje vďačne do školy posielali, keby ju len všade mali; mestečkári, hoc i príležitosti k tomu majú, len nedbale dietky do školy púšťajú. Dietok, ktoré školu vskutku navštevujú jesto

v prvej triede: 20 chlapcov, 12 dievčat

v druhej triede: 73 chlapcov, 18 dievčat.

Súhrnom teda 93 chlapcov a 30 dievčat; všetkých spolu 123 školákov, ku ktorým, keď pripočítame 130 lazníckych žiakov, súčet všetkých v tom čase školy navštevujúcich dietok učiní 253. Keby sa však všetky školopovinné dietky do jestvujúcich škôl pomestily, bolo by ich do 400.

Farári a kapláni katechisujú v školách týchto dvakráť týždenne.

Žiaci platia učiteľom ročite po 1 zl. a jeden voz dreva. Učiteľov volia s usrozumením kr. škôldozorcu.

Organistovi patria nasledujúce polia:

1. Roľa vyše mestečka: pri Medokýši menovaná, pod 3 prešp. merice, na rovine. Pre cestu od východu i juhu hraničiacu, je vystavená častným škodám. Od sev. je roľa Matúša Drugdu, od záp. školská lúka.

2. Pod Tureckou, pod 1 1/3 merice. Od vých. roľa Jána Lepíň. Od juhu Matúša Drugda; od záp. cesta vozová; od sev. školská lúka.

Lúky užíva nasledovné:

1. Pri Medokýši, za dva roky po dvakráť sa dá kosiť, tretí rok užíva sa čo pastva. Donáša 3 vozy sena. Od juhu lúka Jura Kružliak; od záp. Michala Gáborík; od sev. Matúša Drugdu.

2. Pod Tureckou podobne sa kosieva a donáša 2 vozy. Od vých. školská roľa, roľa Jána Lepíň; od záp. cesta; od sev. Jura Šuffliarský, Matúša Spodniak a Jána Gondu.

3. Na Zubratinách pri Dolňom mlyne. Ročite dvarazi sa dá kosiť; donáša 3 vozy. Od záp. lúka dolného mlynára a od sev. ovčinec tohože mlynára.

Z poslednej úrody dostal organista 3 3/4 prešporských meríc žita a 5 meríc ovsa.

Z príležitosti rychtárskej voľby dostáva organista za spev pri prenášaní klady (cypi) z obecnej pokladnice 1 zl.

Krem spomenutých už údajov pripomenieme ešte nasledovné:

Roku 1781 vystavená v mestečku školská budova od základu z kamenia.

R. 1801 zriadená a znovu prestavená bola šk. budova.

R. 1834 Ján Mistrík „praeceptor (učiteľ) in lazis“ v 40. roku svojho života zavraždený cudzoložným milencom svojej manželky.[195]

R. 1839 spomína sa Juraj Bukovinský, čo učiteľ v Riečke.[196]

Vizitácia Belánskovská spomína nasledujúcich organistov-učiteľov v mestečku:

Ján Novaczy, Ján Belánj, František Lender, Ján Baraňovský, Jozef Tomka. Za týmto spomína ľud čo rechtora istého Srnku.

Anton Damaij zasluhuje, aby sme sa o ňom zvlášte zmienili. Učiteľ-organista tento zabezpečil si účinkovaním svojim trvalú pamiatku. On umne využil náklonnosti i zvyky ľudu detvanského k jeho zošľachťovaniu. Ľud neprestáva spomínať jeho ozaj smýšľaniu ľudu tohoto prispôsobnené vianočné piesne.[197]

Na náhrobníku jeho manželky čítame nasledujúce sloky, bezpochyby jeho to prácu:

„Slnce zašlo, uš nesvíti, Ja som zvadla ako kvíti. Dietky som tu zanechala, Bohu som sa odovzdala. Moje djetki s vami sa lúčim, Do rúk Krista vás porúčim. Tu spočíva v Kristu Pánu Zuzanna Damaij. Nar. Rok. 1800. Zem. 1861., 27. Nov.“

Damaij zomrel r. 1820 Zpomedzi jeho nástupcov viac sa spomína Joz. Záborsky, spolu prísažný notáriuš obce. Potom nasledovali: Jozef Nosáľ, Florián Otto, Ignác Železňák, Viktor Žuffka, Juraj Bélius, tento stal sa prvým správcom štátnej školy. Ďalej Alexander Vallo († 1905.) Sidónia Komžik, Anna Zeliger.

J. Železňák je teraz už samostatným organistom, leda že vypomáha miestnym duchovným pri katechizovaní mladeži v štátnej škole.

V mestečku udržuje štát maďarskú detskú opatrovňu.



[193] Megyei monografiák: I. Zólyom megye. Irta Grünwald B. Bp. 1891. 6 — 7.

[194] A magy. korona országainak 1900. évi népszámlálása: Zólyom várm Bp. 1902.

[195] Matrika zomrelých.

[196] Tamže — zachovaly.

[197] Medzi iným sa začiatočné sloky jeho piesni na Utiereň. „Chlapci z pod Poľany, rovný, jako svieca…“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.