E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Detva

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Katarína Tínesová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 175 čitateľov

Detvan v jeho bytí i žití

(Zrast, vonkajšok, myšlienkový svet, stravovanie, dobré i zlé vlastnosti ľudu detv.)

Zjav, vonkajší výzor opravdového Detvana je preutešený; hodný zaiste toho, aby ho tak vznešení myslitelia ospievali, jako je Sládkovič a Vajanský.

Detvania obojeho pohlavia sú v priemere vzrostu nad prostredného, skôr vysokého. Medzi staršími vidno mnohých mimoriadne vysokých ľudí. Novšie pokolenia i v tomto ohľade krpatejú. Z pravidla sú silní, pevní, bystrí. Lícne kosti Detvanov vyčnievajú; lebka okrúhlastá, čelo vysoké a široké. Pohľad zvlášť u Poľancov bystrý, sokolý. Oči sivé. Dievky majú zvlášte vyvinuté ramená, nohy a prsia.

Staršia generácia nosí štyri zapletené käčky (vrkoče), z ktorých dve letia dolu lícom po prsách, druhé dve dolu chrbtom. V käčkách nosia zapletený úzky remenec, často ringalkami vybíjaný. Käčky nemať, bolo len do nedávna znakom potupy, dôkazom toho, že patričný sedel už pre niejaký väčší priestupok v žalári. Novšie vrstvy pod tlakom vojenských poriadkov a školy už nenosia käčky; niže 50 ročného käčkára už nevídať. Kto nosí käčky, nemá fúzov; — jesto aj niekoľko výnimiek. Čierne havranie vlasy, obrvy a fúzy gaštanové sú v značnej prevahe (80%). Starší nosia vlasy na prostried hlavy púťcom rozdelené; terajší mládenci ale nad oči zpustené, na čele umele riasované a fúzy.

Detvan je nadmier trvácej prírody; aj to najťažšie poranenie, pokaličenie vyleží za niekoľko dní. V zime-v lete chodí s holým bruchom. V snehu často hodne vyše pása siahajúcom bŕdnu do kostola aj za 4-5 hodín mužskí i ženské. Keď niekto z domácich zomre, kýmkoľvek ho len nepochovajú, aj v najväčších fujákoch holou hlavou chodia svolávať priateľov po ďalekých lazoch a konať pohrab po mestečku.

Ženské sú tiež silného vzrostu, ale následom planej stravy a ťažšej práce skoro každá trpí na rozličné črevové neduhy. (Mádra a pod.)

Detvan má čosi zvláštneho v sebe, prečo bys’ ho medzi tisícimi Slovákmi poznal, avšak netvorí niejaký sverázny, osobitný, celkový týp medzi vrstvami ľudu okolia baňského natoľko, žeby sa smel za cudzí živel považovať. „Pekný vzrast Detvanov aj tej príčine má sa pričitovať, že to ľud napospol pastiersky, na zdravom povetrí a (pred tým — pôv.) zdravej chôve“ — píše Fr. Šujanský[297] k podvráteniu teorii pešťanských učencov ohľadom hercegovinského pôvodu Detvanov.

Čo sa už duševného sveta ľudu detv. týka, i tu pripomíname, že z poezie slovenského ľudu má aj Detvan hojne. Na každú udalosť vie krásne poznámky porobiť a spolu i pieseňky skladať, o ktorých pred tým ani chýru nebolo.

Detvan je plný nádeje a zúfania nezná. Pri všetkých pohromách vraví: Vŕba je len vŕba, a keď ju aj zotnú, ona predsa vyháňa a rastie. I ja sa ešte vzmôžem. I mne ešte zasvieti raz slniečko. I na mňa má ešte Pán Boh zrenie. V rozličných útrapách života je on železnej trpelivosti a prekvapujúcej vytrvalosti a oddáva sa často istému druhu fatalizmu.

O detvanovom dobrom srdci, obetovavosti, prostosrdečnosti dalo by sa (i krom toho, čo sme o charitatívnych ustanovizňách poznamenali) mnoho popísať.

Ľud tento húževnate sa pridŕža svojej rodnej pôdy. Ač doma sa dosť biedy natre, na vysťahovanie zriedka kedy pomyslí; a keď ho už bieda donúti, vysťahuje sa do blízkosti, lež ostáva vo vlasti.[298] Horúčka sťahovania sa do Ameriky tu ťažko pustí korene. — Detvan je nie z toho dreva. On si viac váži svoju chatrnú živnosť, svoj kostolík — „nad ktorý na šírom svete nieto“ —, svoju rodinku, svoju Poľanu, nad všetky sľuby, výhľady a dolláre ďalekej cudziny, o ktorej ani snáď neverí, žeby vskutku jestvovala.

Detvan vie aj hrdým byť na to, že on je Detvan. Raz viedli cez Baňskú Bystricu pochytaných rekrútov — Detvanov. Atala Benických t. č. chýrna krásavica stol. Zvolenskej, dívala sa z okna svojej paloty dolu na krásnych šuhajcov. Detvan, ktorému aj tak trpkosť vrela srdcom nad ztratou zlatej slobodienky a ešte viac azda nad ztratou svojej havranej käčky, pohliadne hore na krásnu Atalu a nadvihnúc svoje vrkoče zavolá jej: „Atala, toto oferujem tebe.“[299]

Detvania vzdialení radi dopisujú si zo svojími doma ostalými milými. V liste „z vojny“ pozdravuje všetko, čo mu na rozum prijde, a väčšina listov obsahuje len samé pozdravovania. Tak každý lisť počína sa:

„Pozdravujem vás na stotisíckráť ňanko aj mamka, a pozdravujem aj bratov Martina a Matúša, pozdravujem aj sestru Ilu a Madlenu, pozdravujem aj strýka aj strynú od Mrvov, pozdravujem aj ujčeka z murovanice, pozdravujem aj horných aj dolných susedov…“ atď. V liste pripomína i ovce, kone, kravy a iné domáce zvieratá, ktoré mu doma pôsobily radosť. Jestli niekoho náhodou zabudne v liste pozdraviť, bývajú potom z toho hnevy. Tak synovi hneď píšu rodičia: „A Zuza s vŕšku sa hnevá že si ju nedal pozdraviť, a že prečo sa hneváš na ňu.“[300] Do listov radi vsúvajú ženské takéto veršíky:

„Beží lístok, beží; komu prináleží, tomu nášmu… (poť. môjmu…) čo v našich srdcách leží.“

— Alebo:

„Bež lístoček, bež, nikde (tak!) nepospeš, dones tomu nášmu Martinovi pozdravenia, cez ten šíry svet.“ —

Pohostinnosť je tiež známa cnosť Detvanov. Pred hosťa predloží všetko dobré, čo má: chlieb, soľ, syr, praženicu, med a pálenku. Bez pálenky bohužiaľ nieto „obriadku“ (= pohostenia). Hosťa svojho vyprevadiť „odprávať“, často až do tretieho chotára, si za samozrejmú povinnosť pokladá.

Na svoj kŕdeľ oviec je tiež mimoriadne hrdý, jako aj na svojích ovčiarskych psov, zpomedzi ktorých však len toho považuje za dobrého, ktorý hodne breše. Najobvyklejšie mená psov sú: Belko a Mochár. Vo všeobecnosti spomínajú len „koťužníkov“.

Detvan rád číta, čo zachytí, zvláštne bájky a krvavé kroniky, po jarmokoch predávané. Na priadkach potom rozpráva každý, čo kto čítal, ale Bože chráň popremieňať mená osôb. Jestli kto nevie meno hrdinu povestí, radšej ani rozprávať nebude.

Okrem katolíckej viery a židovstva Detvan iného náboženstva nepozná. Keď sa do nedávna Detvana pred súdom zpýtali, akého je náboženstva, zadivil sa nad naivnosťou otázky a hrdo odvetil: nuž detvanského! Kňaza svojho si vysoko ctí, ku kaplánom túli sa až detinskou dôverou, považujúc ích za vševedúcich. Pôvodcovi ku pr. niejednu trápnu chvíľku pôsobili s tým, keď žiadali od neho — v lekárskych vecách zvlášť nezbehlého — porady a lieky v rozličných nemociach. Jednemu u Žida slúžiacemu Detvanovi prikázala Židovka, pánom veľkomožným zvať svojho muža. „Jeden je na svete veľkomožný, a to sú náš pán farár v Detve“ — odvetil náš Detvan a nepopustil. Povinnosti, ktoré mu cirkev ukladá, svedomite plní, áno až úzkostlive; no lpie skôr na vonkajšku viery, na obradoch a pobožnosťach vonkajších, pričom často prestupuje a zanedbáva tie najdôležitejšie príkazy kresťanstva a mravnosti. Menovite krádeže, krvavé bitky a opilstvo držia veľké množstvo detv. ľudu v otroctve.

Ukradnúť, alebo i násilne odniať susedovi ovcu, kravu, seno, zbožia a vôbec čokoľvek upotrebiteľného, nepočíta si mnohý ani za hriech, bárs uznať nutno, že veľkú časť krádeží pripisovaných Detvanom, spáchajú Budinčania (Novohrad) na úkor naších, a že Detvania nezasluhujú tak planého chýru, jaký majú po krajine. Krádeže dopúšťajú sa len zriedka kedy z núdze, ale preto, lebo v tom nachádzajú zvláštnu rozkoš a chľúbu, čím je ono zručnejšie, vzdor čím väčším prekážkam prevedené. Je to u ních asi ľudový šport. Rozpráva sa, že dávnej, za časov pandúrskych sa taký mládenec ani oženiť nemohol, kým nedovliekol až kdesi z pešťanskej stolice ukradnuté teľa na pleci. V noci cez leto strážia po salašoch ovce pri vatrách s flintami a samopalmi, z ktorých strieľajú cez celú noc, na dôkaz, že ešte nespia a na odstrašenie dvoj i štvornohých dravcov. Niektoré krádeže prevedú tak zručne, že sa to skoro bosorstvu rovná. Kravu vyvedú z maštale po nad gazdu, ktorý u prahu svojej maštale ozbrojeno spí. Zváštne spôsoby majú aj k uspávaniu psov, ačpráve ich gazdovia, aby boli srdnatejší a ostražitejší koňacinou kŕmia. Chudobného však sotva niekedy oškodia.

Mládež je veľmi náchyľná k bitke. „Končiar“ nosia vždy za „naovlaky“, alebo v kapselke za opaskom. V záchvate hnevu použijú ho často k svojmu krvavému remeslu.

Zákon, ktorý zabraňuje vojopovinným sa ženiť, je jeden z hlavných príčin šírenia sa nemravu medzi mládežou. Zpomedzi mnohých, pripomenieme tu len jediný pád. Matka-vdovica má doma 13-14 ročnú dcéru; synov už doma nemá žiadnych. Poľa má hodne, ale ani pomoci, ani ochrany pred zlými susedmi, ktorí jej čo samotnej ženskej všemožne krivdia. Vezme si teda nič zlého netušiac, paholčeka cudzého, tiež niejakú sirotu, ktorý jestli privykne, časom považovaný býva čo plnoprávny muž u boku dcéry. Keď si potom o niekoľko liet „odbudne pred pány“ (vojančinu odbaví), zosobášia sa.

Mrzký zlozvyk, že mládež obojeho pohlavia často s dopustením, áno i návodom rodičov — spolu líhava — je v Detve a v ďalekom jej okolí nesmierne zakorenený a rozširuje sa zvlášť od tých čias, odkedy náš ľud chodí na dlhé letné a jasenné roboty do Sedmohradska, na Hedeš a inde, kde nesvedomití majitelia oných panství nútia v nezdravých a hnusných barakách vylihovať tesno jeden pri druhom ženy a mužov, mládencov a dievky bez všetkého oddelenia stavu, pohlavia a veku.

Pálenečný mor začína sa v Detve zvlášť od prisťahovania sa Židov a stupňuje sa od stavby železničnej trati (Vrútky — Hatvan — Peštbudín) chotárom Detvy. Ľahký spôsob zárobku hotového groša pri stavbe železnici, veľký nával cudzieho, po špik zkazeného proletariátu, nesmierne znemravnil chudobnejšie vrstvy ľudu zvlášť mestečkárskeho, pred tým spanilých mravov, a premnohých zachvátil vtedy mor alkoholizmu. V týchto časoch padli mnohé ženské mravne, a zkazonosný jejich príklad nákazlive pôsobí do dnes. Niektoré také osoby poodchodili za tými robotníkmi a túlajú sa šírym svetom.

Obyvatelia mestečka dávajú sa zvlášť od vtedy do nemierneho pitia pálenky, ktorá duševne, telesne i hmotne v tejto niekdy tak kvetúcej obci toľkú zpustu narobila, že jestli sa len niejako nezahatí započatý prúd — Detva octne sa za krátky čas v beznádejnom položení. K tomuto všeobecnému rozkladu nemálo prispieva aj úžera, jaká sotva kde inde zúri, a šialená náruživosť pravotenia sa. Ľud cíti svoj úpadok, ale v nedostatku dobrej kresť. výchovy, a s ním spolucítiacich ľudomilov, miesto aby vyhýbal príčinám svojej záhuby, zanevrel na „belaskára“, „kabátoša“ i „fľunckára“, tak že intelligentovi ťažko jeho dôveru si získať.

Do služby ku gazdovi rád vstupuje náš Detvan; áno aj synovia lepších hospodárov idú za čas do služby k vôli zkúsenosti do gazdovských domov. Ku kresťanovi-pánovi, zvlášť von z Detvy nerád ide slúžiť, a keď aj ide, často aj z tej najlepšej služby utečie, hnatý jedine túžbou za svojim domovom. Najnovšie išly mnohé dievky do služieb do Zvolena, B. Bystrice a Lučenca. Slúžia tam zväčša u Židov, lebo títo prostredníctvom svojich detvanských súkmencov vedia si ich prilákať. V službe zmení Detvanka zriedka kedy svoj kroj a v svojom malebnom úbore detv. slúžky sú okrasou mestských ulíc; no k dobrému tieto služby nevedú. Náš ľud neni ešte dosť utvrdený; je dieťa v oči zvidralým mešťákom i nie div, že čo pri skoro presadená planta vädne, hynie v cudzine.

Detvania, ohliadnuc od tu líčených chýb, požívajú v ďalekom okolí istú vážnosť, no vtip okolitého ľudu neušetril ani týchto a vyráža sa v žartovných a posmešných piesňach,[301] rozprávkach a úsloviach, jakých síce o každej temer obci jesto dostatok.

Ináčej ľud tento vzdor zanedbaného školstva a nedostatku prostriedkov vzdelávania, má mimoriadnu nadanosť, vtip a spôsob ku všetkému. Pred súdom sa vie smele a obratne vysekať, tak že často pomätie aj toho najučenejšieho právnika.

Považovať Detvanov za divých je akási tradícia baňsko-bystrická, ale on, ten Detvan, má neraz viac prostosrdečnosti, viac tepla srdečného[302] ako tí páni, ktorí nedoprajú tomu ľudu trochu svojskej osvety, ktorí ho vydávajú v korisť úžery, alkoholismu a hospodárskeho i mravného úpadku.

Hlavným jedením nášho Detvana sú raňajky. Tieto pozostávajú z väčša z halušiek, tohoto najmilšieho pamlsku nášho ľudu. Obedúvajú len v lete, keď sú poľné práce v prúde. Na večer upečú si v pahrabe zemiaky, ktoré si zapíjajú mliekom. Detvanka zriedka kedy pečie chleba; iba keď sú poľné roboty. Na miesto toho upečie postruheň, upečený pod pahrabou, „sladkáň“, „naolesník“,[303] „točňu“ a podobné so zemiakmi miešané pečivá. Zato v novšom čase nájdeme už skoro v každej domácnosti chutný, čierny chlieb.

Zpomedzi obvyklých jediel pripomenieme len čír (ináč i: mrvenica), žobráčku a chamuľu. Poslednú shotovujú tak, že do uvarených a pomiešaných zemiakov nasypú múky a to potom smiešajú do vedna.

*

Toto by asi bolo bytie — žitie nášho detvanského ľudu. Zaiste mnoho zlých vlastností, mnoho odsúdenia hodných chýb a pokleskov museli sme vytýkať, jakokoľvek nám to ťažko padlo voči tomu ľudu, ku ktorému sme tak úzko priľnuli srdcom. Ľud náš je naivný, mäkký; dieťa. Z prostried svojho idyllného, pastierskeho žitia octnul sa zrazu obklopeným hlukom a vírom novovekej, nevyzretej, nedokončenej, priechodnej kultúry. I nie div, že nepripravený, na seba ponechaný, zlobou cudzincov zvedený klesol i skĺzol z pravej cesty svojho povolania. Náš Detvan sa však precitne čo skoro, jeho prirodzený bystroum porozumie onedlho behu nových časov; kiežby v tú chvíľu dostalo sa mu dobrých geniov-vodcov! Chyby detvanského ľudu nie sú v stave zastieniť tie večne krásne ťahy, tie dobré vlastnosti, ktorými sa honosí jeho charakter. I nemožno nám vernejšie i primeranejšie zakľúčiť naše slabé a neúplné črty, než krásnymi riadkami osláveného pevcu nášho „Detvana“

… hneď jako blesk hromov zakľaje, koho klial, tomu zas šťastie praje. Hneď v búrach je, hneď má pokoj, — — — — — — — — — — — — — — — — — taký je ten drahý ľud môj.



[297] In litteris: V Selcách, 4. aug. 1901.

[298] † P. Tomkuljak: Detvan.

[299] Ústne zdelenie p. dra Gust. Zechentera.

[300] J. Ferienčik: Detva III.

[301] Jedna takáto, zachytená v Mičinej znie takto:

Skadiaľ že si? — z Detvy. Čo predávaš? — metly. Ja predávam smolu; pôjdeme my spolu. Keď som išieu na Detvu, sadou som si na metlu; ej, ponáhľaj sa metla, deľako je Detva.

[302] J. Škltéty. „Slov. Pohľady XX, 349.

[303] Naolesník = nálistník; pečie sa totiž na kapustnom liste

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.