ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Zvolensko je domovom lepých nár. krojů…“ píše vo svojích Potuľkách R. Pokorný. A trebárs naše krásne ľudové kroje od tých čias (napísal to ešte r. 1855.) rýchlym tokom nivelluje terajšia pseudocivilizácia, predsa kroj ľudu detv. je ešte dosiaľ jedon z najzachovalejších a dľa nášho vkusu, jedon z najkrajších slovanských krojov. Potvrďuje nás v tom domnení aj tá nevšedná horlivosť, s ktorou sa našej Detvy zaujali české umelecké kruhy (Bratia Úprkovci, Fr. Urban, Koula, Štrimpl, A. Jiřanek a dávnejšie aj Vešín.)

Pokúsme sa teda opísať kroj tento.

Detvan nosí na vrch hlave sediaci, plitký, úzkostrechý klobúčik; čierna partica, ktorou je okrajkovaný, musí mať niekoľko výbežkov. Okolo takéhoto klobúka vinie sa jemnopletená mnohoradová mosadzná retiazka, na 5-6 článkov rozdelená, akoby parohami korunky, vybíjanými, často i farbisto vykladanými. Okolo Kalinky a Vigľašu nosia ešte miesto retiazky na palec široký remenček červený, alebo zelený, vykladaný a vybíjaný pestro. Oboje je dômyseľná práca samých mládencov, v ktorej ich žiaden umelec — drotár nedostihne. Asi od r. 1865. prestali nosiť široké klobúky s „podhrdlicami“ t. j. remencí. Starší nosia dosaváď klobúky stredňoširokej strechy.

V zime nosia okrúhle, čierne baranice.

Košeľa je tak krátka, že prse a chrbát sotva na dlaň zakrýva. Rukávy sú tak široké, ako dlhá je košeľa. (Pôvodné košele vlastne shotovovali z jedného kusa plátna vo dve poly sohnutého a od pazuchy po zápästie z oboch strán sošitého, tak že neostal len otvor pre driek, a hore vyrezali druhý, menší otvor pre prestrčenie hlavy, ktorý potom obrubili.) Na plecách sú výšivky a niže pliec z predku všité je vodorovne „viazanie“.

Okolo nahého drieku nosia kožený opasok, teraz prostrednej šírky. Šikmo na opasku pripevnená je úzka, podlhovastá kožená kapselka na peniaze a na „končiar“, ovinutá červenou veľkou šatkou, s ktorej mu konce dolu visia za ozdobu. Opasok vybíjaný je mosadznými pliašky a pletencami. Kto nemá — tak smýšľajú — opasok kolo pása, tratí vládu. Bez opasku by sa Detvan kedysi ani za pasy nechytil. Ale i jeho protivník mu povie: Ja s tebou nejdem za pasy, lebo nemáš remeňa. A keď sa aj pustí za pasy s takým, vopred mu povie. Dobre, pôjdem, ale naskutku si nahý. Chytí ho totiž za motúz a roztrhne mu ho. Aj Jánošík vraj v opasku mal svoju silu. Jesto asi 20 liet, čo starší začínajú po pás siahajúce košele nosiť a tak tratia sa pomaly aj opasky. Mladší však — vynímajúc klobúka — držia sa aspoň cez sviatky starého kroja.

„Deckovia“ nosia na košeli celkom krátky, len popripazušie a vrchnú čast chrbta kryjúci „lajblík“ z tmavočervenej kože, čiernou barančinou oblemovaný, mosadznými krúžkami husto povybíjaný. Toto im zvlášť dobre stojí, a bez toho sa sviatočný úbor deckýho ani mysleť nedá.

Každodenný i sviatočný oblek Detvanov je cez plece prehodená kabanica, dve krýdla spája ozdobený remenec „vybýjanec“. Kabanica siaha trochu niže drieku, s rukávami z pravidla od spodku sošitými. Ruky do ních nenavliekajú, ale prehadzujú si ju občas z pleca na plece. Novú kabanicu nosia zamieňavo aj ženskí údovia čeľade, dľa toho kam sa vyberajú. Barvy je tmavobarnavej, u všetkých stejnej, v čom výnimku robia iba obyvatelia Sliackej Poľany, ktorí nosia kabanice z trochu belšieho súkna. Po krajoch je kabanica tiež oblemovaná angliou.

V lete nosia široké gäty z tenšieho domáceho plátna, trochu niže kolien siahajúce, ozdobné na spodňom kraji žltou výšivkov, mriežkovaním a strapcami.

V zime obliekajú mladí-starí priliehajúce nohavice z bieleho valašského súkna,^[257] tiež angliou oblemované, na spodku k nohám priliehajúce. Na sviatky, alebo keď cestujú (i v najväčších horúčavách, lež vtedy si ju svinú oblečenú cez plece), keď idú na krst a iné slávnostné výkony — nosia skoro k pätám siahajúcu širicu z bieleho valašského súkna. Na chrbte tejto visí štvorhranná hazucha so súkenným peniažkom podobnými výbežkami na spodných rohoch. Širicu majú tiež červenou angliou oblemovanú. V zašitých od spodku rukávoch nosia si modlitebné knižky, písemnosti a merindu.

V tuhej zime nosia čo starší ťažkú, úzku bundu z bielej barančiny. Dolu chrbtom visí vyrobená barančia kožka, vlnou na vonok obrátenou. Bunda je čo najužšia, bez rukávov, z chrbta pestrými tulipány vykladaná.

Na nohách nosieva Detvan „bačkory“, t. j. z dvoch kusov tvrdej kože shotovený krpec. Sú dvojaké: „čižmárske“, donesené údajne z Doľniakov kupcami so statkom. Iné zas nosievajú čo sviatočnú obuv z jedného kusa shotovené, na nártoch cez prostried spletené. So zvláštnou zručnosťou okrúcajú si onucky okolo nohy, na čo sú aj nemálo pyšní. Onuce vyvárajú v masti, aby neprepúšťaly vlahu. Iba na výročité sviatky, alebo keď ide k sobášu, na odvod obuje si nové, tenké, bieľunké onucky. Keď už takého hrdo vyobliekaného deckýho, alebo ženáča chcejú dievky pochváliť, prvé, čo na ňom vychvália sú „hrdé onucky“. K nohe pripevnia ich návlakami, ktoré tiež vkusne okrútiť načim, ináč ho obsúdia, že sa ani obriadiť nevie.

Valasi nosia cez leto len jedno oblečenie, ktoré viackráť v masle vyvaria, ochranou proti vlahe a hydu.

Starší nosia okolo krku okrútenú čiernu šatku, zaviazanú v predu na uzol s visiacimi koncami. Do cesty berú si čo mladší ozdobné valašky, starší ale rovný, skoro po väzy vysoký kyjačok, na konci s hrčou, v rovnú plochu odťatou.

Detvan v zime-v lete chodí holým bruchom a čiastočne i chrbtom a predsa málo kedy prestydne.

K Detvanovi patrí aj zapekačka. Je náruživý fajčiar. „Ani sa do buka nechytím, kým si nezafajčím“ — hovorieva a je presvedčený, že zapekačka mužovi sily dodáva. Žeby niektorý Detvan močku žuval, o tom som aspoň nepočul.

Keď nebola snadná úloha vylíčiť kroj mužských, o mnoho ťažšie nám padá čo i len zďaleka verný obraz poskytnúť kroja ženského. To treba videť, a videť na pr. o sviatkoch kolo kostola… Sveta zkúsení umelci nevedeli sa nasýtiť krás kroja detvanského a vybrali si z neho vďačný predmet tisícerých štúdií.^[258]

Opisovanie kroja Detvanky započneme od takzvanej „spodni“. Je to po pás siahajúca sukňa z hrubého, nebieleného domáceho plátna, na ktorej prišitá je prsá obťahujúca „stanka“ z dvojbarevnej pamokovej tkanice. Barva stanky sa dľa náľady a doby smútočnej, alebo veselej mení: v prvom páde má červené a biele, v poslednom čierno-biele rovnobežne z hora na dol rovnobežné pásma. Na prsách i chrbte držia ích cez plecia prehodené „pentle“ (partice). Plecia i hornú čiastku pŕs kryje:

„Oplecko“. Dievky a nevesty do 35-40 ročné nosia ich bohato vyšívané. Staršie ženy nosia „hladkie“ oplecká, ktorých jediná, len na sviatky nosená okrasa je „viazania“, „dolu rukávom“, alebo „cez plece“. Kolo tohoto viazania bývajú často vyšívania s pravou ihlou a síce: „na ťureckie dierky“ (dvojriadkové), lebo: „furma“. Táto je zas lebo „rezančeková“, lebo „ohrabielkovistá“. Alebo vyšité majú „ploštičky“, lebo „tulifán“. Niekdy furmy tieto bývajú aj spolu vyšité. Takto nosia oplecká aj dievky v delací deň, alebo keď nechcú výnsť príliš „hrdo“.

Hrdšie oplecká nosia dievky bohato vyšívané „na listy“ (toto je teraz nová móda), „na pávovo piero“, „na kolesá“, „na mreže“, „na veniec“ (toto je takzvaná meandrová stuha), „na lístky“. Oplecká tieto vyšívané sú červeným (karninastým), žltým (pomarančovým), zeleným, bľadým, „šafraneným“, „atramentovým“ pamokom.^[259] Krem tohoto užívajú pri vyšívaní aj domášne cverny; konopné prv vyvaria, ľanové ale pred upotrebením „vašblavia“.

Sú vyšívania aj takzvané „perkálovie“ s bielym pamokom a s „trútorom“ podkladané. To sú tie najvzáctnejšie výšivky. Ináčej nie zriedka vidno aj také oplecká, na ktorých celá vyšívaná plocha je biela, len jednotlivé „furmy“ sú červeným pamokom „obnietenie“ („obnietka“). V čase smútočnom a kajúcnom nosia všetky, staré ženy však stále, „hladkie“ (nevyšívané) oplecká. Oplecko je najvýznamnejší kus ženského úboru, ktorému Detvanka tú najväčšiu starostlivosť venuje.

Na oplecku visia „predky“ a „zadky“ („sberanie“, lebo „riapkanie“), ktoré kryjú hornú čiastku chrbta, poťažne pŕs. Vôkol z hora obšitý je celý kus „gorielom“ vyšitým, z mocnejšieho plátna. Na predku má dosť hlboko vykrojené čo však v novšom čase zakrýva:

„krodel“, (inde: kosička z červenej „obšívky“, alebo z bieleho perkálu, poťažne „riedky firhangový“. Obšitý je „krepindlom“ nad nim „ánsecom“, potom „švíkom“, alebo „cipkov“.

Sukňa. Jedna je riadne „barchetová“, druhá „belasá“. (Tieto sú rozličné: „listavky“, „kláskavie“ „na slimáky“, „hadavie“ a teraz už málo nosené „hviezdičkavie“.) Asi pred 40 rokmi nosily nie sukne, lež „kinteše“ z bieleho domáceho plátna, so žltými, poťažne červenými cvernami sošívané. Teraz ich nosia už len pri najväčšej paráde (mládež). Predtým skoro všetky, teraz už len tie „hrdšie“ nosia na výročité sviatky „riedke“ sukne (z „kvetovaného múlu“). Niektoré parádnice nosia aj „perkálovie“, poťažne „zamaškátovie“ (t. j.: „kvetistie“) sukne.

Belasé sukne sú zo spodku obšité. Najnižšie je „šnúra“, vyše nej „krepindľa“, ešte vyšej „štepovka“, a zas krepindľa inej barvy. Od spodku asi na piaď prišitý je na sukňu „štairant“ (tiež ozdobná páska). U drieku obšité sú sukne dosť širokým „obalkom“, na ňom šnúrky k priviazaniu. Sukne šité sú riadne na štyri poly a piata, „prednia“ je „falošná“, (t. j. od drieku niže kolien z lacnejšej bielej, červenej látky. (Jedna hotová sukňa stojí 3-4 zl. Detvanky vydaté, nevydaté nosia sukne podkasané, vlastne z predku poupínané,^[260] do „haľbičiek opnutie“. Piatu pólu dobre zakrýva:

„Šata“ z belasého perkálu riadne vo dve poly sošitá. Do kostola nosia širšie šaty, ako kolo domu. Čo hrdšie dievky i nevesty nosia od spodku okolo šaty „vyšívanuo“, „cakne“ alebo „cipky“. Na šate jesto tiež nezbytný „štairant“ a pod ňou „krepindľa“. Najvzáctnejšia je šata z „klotu“ (belasého alebo čierneho). U drieku vidno aj na šate obalok a šnúrky. Tieto sú tiež rozličnej jakosti: „harasky“, poťažne „tkanice“.

„Brusliak“ mladej Detvanky je z tej najpestrejšej látky shotovený. A síce nosia: „hodbabnie“, „gažmierovie“, „kartúnovie“, a na týchto dominujúca barva je červená, zelená, poťažne belasá. Sú krátke, ledva zakrývajúce na dlaň velikú plochu kolo pazúch. Zapnúť ich nemožno, leda na jednu gombičku, poťažne na ihličku. „Pucovanie“ sú s „krepindľami“ i so zlatými nitkami. Zriedka ktorá nosí aj brusliak výšivkami ozdobený („obšívkaný“). Brusliak je asi cez prostriedok rôznobarevnou (zelenou na červenom, belasou na čiernom základe) „matériou“ nadšitý. Prilieha tesne ku prsám a kryje kosičku. Staršie (vyše 40 ročné) nosia čierne brusliaky, belasým, lebo bielym „pucovanie“. Po opleckách najväčšiu pečlivosť venuje vydaná Detvanka svojej kápke (čepiec). Predtým asi do r. 1811. nosievali kápky shotovené zo samého plátna, nanajviac ak s „tilangu“. Teraz ozdobujú ich peknými výšivkami a shotovujú z tilangu (Vzorky vidz vo výšivkových sbierkach Živeniných.)

Dva rovnako vyšívané „predky“ (v jednom kuse) sa kratšími koncami spolu sohnú, medzi ne sa všije žlté viazanie, takzvaná „prednička“. To všetko oblemuje sa „partou“, t. j. na červenom základe 4-5 riadkov vlnistých, alebo rovných, úzkych zlatých partičiek; na samom predku z podšívky vyčnievajú „cakne“ (zelené) s „ringalkami“. Tilang sa od zadku obšije, do toho sa navlečie asi na 3 prsty široká, biela, skoro po zem siahajúca stuha, ktorou sa potom uvoľňuje, poťažne sťahuje kápka. Túto uviažu na peknú slučku a spustia si oba konce dolu chrbtom dobre niže kolien. Po tejto stuhe hlavne rozoznáva sa žena od panny. (Padlé osoby nosia tiež kápky a stuhy práve ako vydaté a toto, jako aj ostrihanie vlasov, ku ktorému bývajú staršími ženami prinútené, považujú si za najväčšú pokutu svojho poklesku a haňbu.) Kápka kryje a drží „kotúčku“. Neostrihané totiž prednie vlasy dávajú sa na zad a tam sa krížom preložia, spletú vo dva vrkôčky, a potom sa tieto rovnobežne obkrúťa bielymi úzkymi partičkami, ktoré sa do kotúčky sviažu. Zadné vlasy strihávajú si často; keď však nový mesiac nastáva, vtedy si ich nedajú strihať, lebo je to vraj nezdravé.

Pokúsiac sa takto dľa možnosti znázorniť malebný kroj ľudu detvanského, prinútení sme opakovať, čo sme už tvrdili: kroj tento úplne opísať sa neda; čitateľ ani dľa sebe dokonálejšieho opisu nebude si vedeť v duchu dôkladne nakresliť kroj tento, i nepozostáva nám nič iného, než chtivého čitateľa upraviť slovami: choď a viď; ujistujeme ho vodred, že — neobanuje.