E-mail (povinné):

Karol Anton Medvecký:
Detva

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Robert Zvonár, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Andrea Kvasnicová, Daniel Winter, Ivana Černecká, Katarína Tínesová, Martin Hlinka.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 175 čitateľov

Dejiny Detvy a jej ľudu

I. O vzniku Detvy

O Detve sa zvyklo vôbec jako o novšej osade písať a jej založenia privlastňuje sa zemepánovi vígľašského panstva, grófovi Ladislavovi Chiak (či Csáky) r. 1638.

Dp. František Šujanský na pôvodcove dotazy ohľadom jeho mienky o Detve odpovedal mi nasledovne:

„Detva nie je starodávna osada, i meno samé na to ukazuje: Detva, poľsky: dziatwa, toľko čo kollekt. deti, mlaď. Keď sa okolitý rozmnožený národ zo starých siel na „novoselie“ do tých pralesov tisol, boli to prirodzene mladí ľudia — detskí, detva, odtiaľ meno. Muselo to byť až po XV. století, keď už pozabudlo sa na meno a význam Lehôt po plene Tatárskom, ináč by Detva podľa obecnej praxi mýtenia či kolčovania lesov s výhodami od zemského panstva bola to meno, prípadne mená Lehôt obdržala.“[75] K tejto mienke druží sa iná Fr. V. Sasinkova:

„Koreň ,Detvy‘ je buď slovenské ,deti‘, tak že Csáky pomenoval svojich kolonistov (drevorubačov) svojimi deťmi, a miestnosť Detovou, či Detvou, alebo poľské ,detoši‘ či ,dętošč‘, ,dutosť‘, eine Höhlung. Tamto ten mi je ale pravdepodobnejším.“[76] Po týchto viac doktrinérnych úsudkoch pripomenieme ešte niekoľko rozlúštení, ujatých u detvanského ľudu ohľadom pomenovania Detvy.

„Hovorí sa, že v hustých lesoch, vtedy ešte k Očovej patriacich, usadili sa drevorubači („materiarii“), ktorí vyrubovali drevo. S prvu boli len dvaja, a jejich domčeky menovaly sa za dlhí čas „Kdedwa“, akoby „miesto dwoch“. Keď však počet robotníkov zväčšil, množstvo prisťahovaných slialo sa v jednu dedinku, ktorá neskorej pozotínajúc časť hôr, zvrástla do tej veľkosti i rozsiahlosti územia, aká je dnes. Toto zveľadenie pravda bolo panstvu po vôly.[77]

Ešte v minulom století volala sa od Detvy asi na dve hodiny ležiaca Očová: „Otcowa“ — ako to aj na obecnej pečadi mala. Keďže teda Detva asi do polovice veku XVII. ku Očovej prifarená bola, ľahko mohlo povstať to: Otcova - detva = otcove deti.

Mienku ľudu potvrďuje aj náš S. Chalúpka, uvádzajúc ľudovú povesť, dľa ktorej na miesto terajšej Detvy susední Očovania poslali svoje deti, aby tam založili osadu novú, ktorá potom dostala meno Detva.[78]

Zvečnelý Peter Tomkuljak píše o Detve:

„Detva je nič iného, jako bydlisko, lehota. Maďar by to vyslovil a pomenoval gyarmatom, Nemec Einsiedlungom a Latinák Coloniou. Detva ináčej dľa jeho názoru znamená toľko, čo plodná mať, plodný rod, plodný ľud.[79]

„Keď Čákyčka zakladala obec v horách a keď sa po krátkom čase spýtala paliera: No, či ste už veľa domov postavili? odpovedal jej palier: Veru nie veľa, len tak de jeden, de dva, a tak sa stala de-dva = Detva.[80]

Keď si vígľašskí páni doviedli sem prvých obyvateľov, rozkázali im nie jeden pri druhom sa staväť, ale len kde jeden, kde dva, odtiaľ sosúvlo sa to: Detva — vykladajú si niektorí z ľudu.

Sú medzi ľudom početné a dosť odchýlne podania, z ktorých podáme tu aspoň poniektoré.

Na mieste terajšieho mestečka sú dva prastaré duby. Jeden vo farskej záhrade ešte živý, druhý už vyschnutý v starom cintoríne. Oba tieto stromy majú byť zbytkami onej dubovej hory, ktorá stála asi pred 300-400 rokmi na mieste terajšieho mestečka. A tak: „kde dva duby“. Hovori sa aj „kde sa dva potoky schádzajú“.

Mienky na slovo vzatých učencov, jako aj ľudové podania, ktoré sme dosiaľ vypočítali, svedčia jakoby jednohlasne proti starobilosti osady Detvy. Nebude od veci uvážiť aj tie dôvody, ktoré potvrdzujú zas tú mienku, že Detva čo aj pod iným názvom je o mnoho staršia, než sa to dosaváď myslelo.

Kráľ Žigmund daroval r. 1424 hrad Vígľaš a k nemu patriacu V. Slatinu, Očovú, Čerín, Čačín a Lehotu Barbore Czilley.[81] Trebárs sa v donácii tejto Detva dľa mena nespomína, ale spomína sa Lehota, názov to na tomto kraji už bez stopy zaniknuvší. Na tento názov si Detva už len pre svoje starožitnosti právom môže nároky dvihať. Za túto mienku je staré ľudové etymologizovanie: Dedová-Otcová; teda by Detva mala byť ešte staršia, než Očová. (Táto po prvýkráť spomínaná v listinách z r. 1135.)

Melichov vrch si ľud ináč aj „Čiernym vrškom“ nazýva preto, lebo že kedysi tam mala ležať stará Detva, ktorú ale Turci vypálili.

Ináčej tvrdiť možno, ľud detvanský prechováva bárs nepovedomé tušenie o starobylosti svojej osady, čo už aj s tým dokazuje, že kdekoľvek sa vyskytnú zbytky starých budovísk (k. pr. na Vrch-Detve a inde) on tam hneď tuší miesto, kde predtým Detva stála.

Vzdor tomu, že početné starožitnosti a honové názvy detvanské hlasite hovoria za starobylosť tejto obce, my pre nedostatok písomných dokladov neriešime ešte otázku túto a obmedzujeme sa prítomne na konštatovanie toho nepopierateľného faktu, že územie terajšej Detvy už v nevypočitateľnej diaľke časov obývané bolo.

Naskytne sa nám teraz dôležitá otázka: odkiaľ ľud detvanský pochádza? Aj v tejto otázke panuje veľká rozdieľnosť náhľadov.

Historia domus fary detvanskej ohľadom tohoto píše: Počiatok Detvy privlastniť načim Očovanom, Slatincom a iným chotárnikom („exteris“), ktorí medzi vrchami, kde teraz leží Detva, pomaly vykolčovali zeme, sprevádzali rozličné zamestnania s drevom a roztratení boli po horách. Shromaždení boli bez ustálených však hraníc skrze zemepána týchto končín Ladislava Chiak, prostredkovaním Ďura Holec a Franca Péchy.[82]

V listine (Listiny č. I.) zo dňa 1. mája, 1653 spomína menovaný Čáky, že v predošlých rokoch bol na zákonitú a pokornú prosbu niektorých svojích poddaných dovolil vystaviť a od základov vybudovať obec („possessionem“) Dettwu, na mieste od starodávna k vígľašskému panstvu prislúchajúcom a cieľom majerským („usibus allodiaturae“) majiteľmi panstva užívanom.

Na tomto základe písal aj povestný Belo Grünvald:

„V minulých stoletiach, keď územie (vígľašského) panstva bolo zväčša pralesom kryté, rozmnožené poddanstvo, ktorému nedostačovalo pozemku v dedine, s dovolením panských úradníkov, alebo i bez dovolenia, vychodilo do lesa, tam nakolčovalo si zeme, vystavilo drevený, slamou krytý dom a stodolu a usilovalo sa tam žiť. Kúriva hojne poskytovaly blízke lesy, ktoré vtedy ani nemaly ceny. Niekde z týchto lazov utvorily sa celé obce; ale väčšina obyvateľstva žije osihotená, vo väčšej polovici roku, nevidia ľudí, domy sú jeden od druhého na pol hodiny vzdialené, od matky-obce i na viac hodín.“

A dľa tohoto nasledkujúc aj J. Škultéty píše: „Majiteľ vígľašského panstva r. 1638 osadil predkov dnešných Detvanov pravdepodobne posbieraných z blízkeho okolia.“[83]

Matej Belius vyslovil sa o tejto otázke dosť nejasne, kdežto on čo rodák zo susednej Očovej mohol kedysi počuť aspoň ústne podania ľudu. „Začiatkom predošlého veku z malých zprvu počiatkov počala sa Detva rozmnožovať.“

Andrej Trúchly píše nasledovne: „Okolo r. 1638 usadil Ladislav Čáky pod Poľanou niekoľko rodín z Trenčianska, Oravy a Liptova.“[84] Mienke tejto blíži sa aj slovenský historik Fr. V. Sasinek, ktorý sa nazdáva, že Detvania boli Vladislavom Chiak-om niekde z Karpátov, ktoré delia Oravu od Haliče sem kolonizovaní a toto domnenie svoje utvoril si na základe ethnografickom.[85]

Historične odôvodnenejšia je mienka Michala Matunáka:

„Keď r. 1636 gróf Ladislav Csáky, ktorého erb dosiaľ vidno v zámockej káple vígľašskej obdržal panstvo, o dva roky neskorej, r. 1638 barón Prandeis, kráľovský poverník v svojej úradnej zpráve o záležitosťach banského okresu medzi iným aj toto píše, že gróf Lad. Csáky odluďuje („elcsaja“) komorských uhliarov ľubietovských ku sebe a stavá pre ních novú obec.[86][87]

Prichodí nám registrovať ešte mienku pešťanských učencov. Zahájime stať túto riadkami maďarského ornitologa Ottu Hermanna.

„Ja prišiel som na mienku, (žeby Detvania boli kráľom Matejom z Hercegoviny sem kolonisovaní) tak, že som zbadal antropologické zvláštnosti Detvanov, líšiace sa od „slováckeho“ typu („szlovák typustól“); ďalej že jejích okrasy užívané na fujarách, píšťaľách, hrabľách a p. dľa jejích podoby i technicky srovnávajú sa s Juhoslovanmi; hlavne však pre to, poneváč ušká črpákov ovčiarov sú-li architektonické, sú rozhodne románskej doby, vlastne románskeho slohu.

Toto pohlo mojich priateľov, Kolomana Thaly-ho a Ladislava Thallóczy-ho k tomu, aby pátrali po historických dátach a vysvitlo, že kráľ Matej vskutku Hercegovincov ta osadil za drevorubáčov, teda Juhoslovanov a odtiaľ, kde pamiatky romanského slohu zvlášť silne pozostaly.“[88]

Na moje dotazy ohľadom dejepisných dôkazov tohoto tvrdenia obdržal som nasledujúce vysvetlenie:

„Že do Detvy Matej I. z Bosny kolonisoval obyvateľov, je dokumentárne iste.“[89] Dopytoval som sa opätovne u oboch Hermannom spomenutých učencoch o prameni onej „dokumentárnej“ istoty, lež márne. Tvrdenie podržali, s udaním prameňa však dlžni ostali.

Viďme teraz, čo povedia na to na slovo vzatí učenci naši, slovenskí.

„Žeby (Detvani) boli prišli z Hercegoviny, to nemám za správne. Kdekoľvek sa usadili úskokovia pred Turkami, ešte temer dosaváď zadržali zbytky horvátštiny a mená horvátske.“[90] V Detve niečo takého nepozorovať.

„Žeby Detvani boli prisťahovalci z Hercegoviny z časov Mateja kráľa, je holé absurdum. Jazyk, obyčaje, kroj, telesná i duševná povaha tohoto ľudu neodškriepne svedčí, že je to korenný domáci ľud slovenský. Pekný zrast Detvanov aj tej príčine má sa pričitovať, že to ľud napospol pastiersky, na zdravom povetrí a zdravej chôve.“ Úsudok tento je nám tým cennejší, poneváč pochádza od muža, ktorý pri svojej zaujatosti o ľud v Detve za dlhší čas kaplánoval.[91]

Ináčej tvrdenie toto vyvolalo vecné zavrátenie z pera J. Škultétyho.[92] Z pomedzi početných uváženia-hodných dôvodov nech nám je dovoleno len nasledujúci odsek odtlačiť.

„Kráľ Matiaš, pod ktorým (dľa Hermanna) ti hercegovinskí Srbi mali založiť Detvu, panoval v druhej polovici XV. stoletia. Jiskrovi Česi boli na Slovensku o niečo skorej; vojenský ľud ten ani nemohol zakladať osád čisto českých, a nakoľko za válečníkmi mohlo prísť i niečo žien a detí, najviac ak pomiešali sa s domácim obyvateľstvom a predsa v Malom Honte a kde tu v Gemeri ešte i dnes badať akési zbytky češtiny. V slov. jazyku Detvy niet nijakého slova srbského. (Srovnaj: Ľudové nárečie v Detve)… Fakt tento vyvráti Hermannovo tvrdenie.“ Keď som toto i iné dôvody maďarským pánom historikom sdelil, obdržal som v odvetu:

„Ja netvrdím, že by tieto dôvody neboly rozhodujúce, lež to, že Detvania neznajú podania kolonisácie, že rečové nedifferujú, že antropologicky jednotní sú zo Slovákmi, je neni ešte dôkazom. Tam máme hľa, Jás-Kunov. Títo čo národ nepamätajú na kolonisáciu, rečove sú aj oni práve tak „ö-zök“ jako Sikuli, antropologickí sú Maďari práve takí, ako len tí v zadunajsku. Potom jestli sú aj Juhoslovania pôvodne, sú predsa Slovania, a tí rýchlo sa prelejú „áthasonulnak“. To všetko ešte nevytvára, žeby Detvania pod vplyvom súsedstva neboli sa pretvorili v takých, jakí sú. Otázka je, je-li pravda, že sú čierneho typu. Lež jak sú aj bielej pleti, jesto bielych aj medzi Hercegovinci i medzi Srbmi.“[93]

Na toto — krom už chválenej odvety p. Škultétyho — tiež len tolko odpovedáme, že uznávame váhu prednesených dôvodov, avšak mienku pána Thallóczyho a jeho priateľov prijmeme len vtedy, jestli prečítame tie nezvratné dokumentá, z ktorých by sa zistiť dal srbský pôvod ľudu Detvanského.

Necítime sa byť povolanými definitívny úsudok vyniesť v otázke tejto, len vyslovujeme to pevné presvedčenie, že ľud detvanský je totožný s obyvateľmi ďalekého okolia, je súrodým údom tej ethnografickej časti Slovákov, ktorá v Zvolene, v Novohrade a v Honte asi 22,000 duší počíta, a ktorú mi preto, že je ona najmohutnejšie a najcharakterističnejšie vyvinutá a zastúpená v Detve, ľudom detvanským nazývame.

II. Dejiny okolia od tatárskeho plenu až po sriadenie Detvy

Doba pred plenom tatárskym ostane vždy zahálenou do desného rúška zpústy a krvepreliatia, ktorá pohroma neobišla ani okolie Detvy. Neďaleké mesto Zvolen ľahlo tiež popolom a spustošeno hordami Tatárov.[94] Jeho osúdy sdielal aj okolitý bezzbranný ľud.

Po uplynutom polstoročí r. 1229 zjavuje sa nám v starých listinách po prvýkráť hrad Vígľaš,[95] ktorého vtedajší páni boli križiacki mnísi, pod jejíchž panstvo patrilo zaiste už vtedy aj territorium terajšej Detvy.

Hrad prišiel neskorej do rúk kráľovských. Kráľ Zigmund niejednu svoju listinu datoval odtiaľto.[96] Tento daroval vígľašský hrad i k nemu prislúchajúce obce: Veľkú Slatinu, Očovú, Zolnu, Sebedin, Čerín (a či Čereny?), Čačín a Lehotu ako aj iné statky kráľovnej Barbore Czilley.

Táto sa tiež rada zdržúvala na Vígľaši, odkiaľ povzbudzovala banské mestá k obrane proti Jiskrovi.[97]

Ďaleko by nás viedlo, ba ani nepatrí do rámca nášho diela sledovať s kroka na krok ďalšie osúdy Vígľaša. Tieto kremä nášho Sasinka dôkladne opísal najnovšie Mich. Matunák v svojom diele „Véghles vára.“[98] My uspokojíme sa s holým vypočítaním mien jeho majiteľov, zemepánov to našej Detvy.

Po Barbore Czilley spomína sa čo majiteľka kráľovná Alžbeta, ktorá hrad tento za čas r. 1440 odovzdala Reinprechtovi Ebersdorfskému, neskorej (r. 1441) predkovi necpalských Juštovcov: Jodokovi a Henningovi do úžitku. Jodok bol násilník a lúpil z tvŕdze vígľašskej okolité kostoly a ľud. Matej kráľ mu ju preto odňal, a za istý čas podržal si Vígľaš sám, a tu sa rád častejšie sdržúval. Vtedy sa mohol ľud terajšej Detvy obznámiť s ľudomilným panovníkom, jehož pamiatka zvečnená je — ako sme už podotknuli — vo viacerých honových názvoch chotára detvanského. Z tohoto ľudu vybral si Matej kráľ niejedneho šuhaja do svojho povestného „čierneho pluku“, čo tak krásne zvečnil náš A. Sládkovič.

Konečne do zálohu ho dostala rodina Ráškayovská. Ďalší majiteľ bol barón Krištof Thurn (1530).

V tomto čase začaly sa v Uhorsku objavovať úhlavní nepriatelia kresťanského sveta Turci a opanujúc južné kraje, od r. 1541 drali sa aj do blízkosti banských miest. R. 1544 opanovali Novohrad, r. 1554 Fiľakov, kde sa stále osadili, a odtiaľ plienili aj okolie našej Detvy cez drahnú dobu.

R. 1564 (na jar) vtrhol jeden menší turecký oddiel (100 mužov) Turkov až ku samému Vígľašu, odkiaľ ich ale statný Kastellán hradu odohnal.

O dva roky neskorej (29. okt. 1566) spustošili Turci Očovú.[99]

Ustavičné nábehy Turkov prinútily cisárskych opevniť okolité hrady, medzi nimi aj Vígľaš, zatarasiť všetky priesmyky a chodníky (od Fiľakova), porobiť potrebné poriadky, aby sa ľud a vrchnosti o blížiacich sa Turkoch zavčasu dozvedieť mohly. Tak nariadené bolo, aby sa hora medzi Dobronivou a (vrchom) Mníchom zatarasila, aby sa Očovský a Slatinský kostol obhradil silným múrom, kam by sa v čas potreby vojsko i ľud utiahnuť a prípadne i brániť mohli.

Avšak málo čo menšia pliaga bola pre ubiedené obyvateľstvo aj cisárske vojsko, ktoré sa takmer výlučne zbojstvom živilo, a rozličné výstupky po okolí tropilo bez toho, žeby túto svoju „hrdinskosť“ proti skutočnému nepriateľovi, Turkovi, bolo ukázalo, tak že ľud dostatočne nebránený, z oboch strán tiesnený utekal na istejšie kraje, zanechajúc svoje príbytky prázdne.

R. 1576 (21. dec.) vtrhli Turecké hordy na Malú Slatinku a odvliekli odtiaľ do otroctva mnohých obyvateľov. Domov sa vracajúcich napadla vígľašská a veľkoslatinská posádka i rozhorčený sedliacky ľud a pobijúc niekoľkých Turkov, osvobodili nešťastných väzňov; ostatok potom pustil sa v útek. Menovite vyznačil sa tentokráť Lieskovčan: Ján Trnka.[100]

22. júla vtrhli Turci zas do Očovej a vypálili i vyplienili ju celú, mnohých sosekali a asi päťdesiatich s mnohými deťmi odvliekli do poroby. Z týchto niektorých (slabších) zanechali na ceste, ostatních rozdelili si fiľakovskí, sečianski a hatvanski begovia medzi sebou a odvliekli domov. Nešťastie toto prímalo aj ostatných Očovcov a Lieskovanov, aby so všetkým, čím vládli, pŕchli na istejšie kraje, alebo do okolitých hôr.

V jak stiesnenom stave bol okolitý ľud, vysvitá aj z nasledujúceho.

Vojenská pokladnica viedeňská nemala v tie časy dostatočných peňazí a ešte menej zaujatosti za ochránenie týchto končín a všetku ťarchu rada by bola zvalila na stolice. Tieto však vyhováraly sa tiež a žiadali od cisára pomoc, menovite však od baňských miest, ktoré ale aj samy súc v strachu a zo sebectva i skúposti nebárs sa prepínaly v znášaní vojenských trôv.

Ľud sedliacky ustavičným plienením od Turkov, i drancovaním od cisárskych aj tak zbiednený, bol ako by medzi dvoma ohňami. Z jednej strany vyhrážal sa mu mocný Turek, vyzývajúc ho k bezodkladnému poddaniu sa moci tureckej; z druhej strany cisárski, ktorí ho obrániť schopní neboli, zakazovali mu pod pokutou smrti, aby sa nepoddával. — Ubiednená, nevoľná sirota bol ten ľud, podobný v týchto hrozných dobách poputnanému koňovi, nad ktorým maštaľ horí.

Keď turecké hordy plieniace v Šalkovej, odvliekly odtiaľ 18-20 ľudí, ustrnutý národ poddal sa aspoň potajomky a na oko mocnému Turčinovi. Zvolenský hl. župan Ladislav Majthényi vybehnul síce proti Turkom prenasledujúc ich až po detvanský Mních („Mynih“ — v pôvodine tak, avšak Turkov bolo o mnoho viac, kdežto Majthényi nemal viac od 400 vojakov. Turci zbadajúc jejích malý počet, vyšli na vrchy a odtiaľ zkúmali okolie.)[101]

Tak sa stalo, že nielen Očovci a Slatinci, lež aj celé okolie hen až po Bystricu stalo sa tajnými poplatníkmi a poddanými Turkov, tento svoj pomer však tajilo pred cisárskymi, aby vyhlo pokute smrti a shabania majetkov. Tak v júni r. 1577 protestovali Slatinci, že sú oni už nie v stave ďalej sa udržať, ináčej ak im cisárski nedovolia sa poddať, budú sa musieť rozpŕchnuť v šíry svet. Na to bol slatinský rychtár vhodený do žalára a vec oznámená cisárovi s prosbou o výdatnú pomoc. Podobne protestovali neskorej aj Lieskovania, odvolávajúc sa na húfne preč sa sťahujúcich Slatincov.

20. júla zabehli Turci až po Vígľaš a ku Slatinej; tu ích ale prepadla vígľašská posádka, a zabijúc i slapajúc s ních niekoľkých, odohnala.

Tak sa zdá, že porážka táto odňala na istý čas Turkom odvahu k ďalším, väčším nábehom v tieto strany. Až 6. novembra napadli Hrochoť a zavraždiac tam štyroch, odviedli so sebou asi 25 ľudí. Nemalú zpustu zapríčinili ešte predtým v Lieskovci, v Môťovej, na Hrochoti a na Šajbe.

R. 1579 znovu znepokojovali Turci toto okolie, tak že ľud opätovne musel sa im poddať.

Obojetnosť táto, ku ktorej ích prinútily macošské pomery, nemohla ostať bez záhubných následkov. Ľud zdivel a znemravnel v desnej miere. Našli sa, ktorí aby vyhli nepríjemnosťam, alebo aby si vynahradili utrpené škody, poťažne v mutnom lovili, prestúpili ku Turkom, zrádzali svojich bratov, stali sa vyzvedačmi, vodičmi („Kaľafús“ = Kalauz) Turkov, áno nechybovali v presmutných týchto časoch ani takí, ktorí vlastné svoje deti predávali Turkom, len aby sa zaratovali. Taký bol aj istý zo Slatinej pochádzajúci Galko, ktorého potom chytili cisárski, zmučili a obesili u Vígľaša.

O pomeroch tejto doby rozpráva nám aj spomínaný už Matej Belius (snáď Bieľ?) z Očovej toto:

„Cesta cez Ostrožky prv nebezpečná, teraz veľmi ľudnatá. Keď Turci ohrozovali kraj tento, na Ostroškách držalo stráž 100 pešiakov, aby udržali bezpečnosť proti nepriateľským prepadnutiam, zvlášť ale proti úskokom, ktorých všeobecne Mamelukmi, naši (?) ale Pribékmi nazývali. Zvlášť za peknými mladíkmi a krásnymi ženami priahli, ktorých potom často za drahý peniaz Turkom predávali k hnusnému nadužívaniu. Aby sa teda stolica od tejto čeliadky a od Turkov týmito privolávaných zachránila, postavená tu bola vojenská stráž. Po odchode Turkov a očistení okolia prepustení vojaci, privyknutí predtým zbojstvom sa živiť, začali zbíjať po týchto vrchoch, takže skoro aj sám M. Belius do jejich rúk mal padnúť. Za týchto časov už nechyrovať o nich.“[102]

Koncom r. 1582 fiľakovský bég zase oslovil Očovanov a Slatincov aby sa mu poddali. Za čas síce vytrvali a nepodľahli pokušeniu, lež keď sa im zo strany cisárskych pomoci nedostávalo, r. 1584 prinútení boli vyslať niekoľkých mužov do Fiľakova s daňov; týchto však chytila vígľašská posádka a na odstrašenie ostatních na Vígľaši obesila. No tak sa zdá, že im Turci nedlhovali za to dlho, nabijúc o nedlho vígľašskú posádku do chuti.

R. 1586 panoval vo Zvolensku mor.

V nasledujúci rok pokúsili Turci znovu šťastie a priblížili sa ku Vígľašu, lež nájduc ho dobre obsadený, vrátili sa nazad.

6. júna r. 1588 vyplienili Môťovú,[103] a o mesiac na to spálili Slatinu.[104]

R. 1593 odvliekli Turci zase zo Slatinej asi 700 kusov statku.

Po moháčskom páde vládli vígľašským panstvom Štefan Ráškay, Št. Dobó, Vladislav de Zelemer a jeho bratia (1566). Neskorej obdržal ho zlopovestný Ján Balassa. R. 1578 opevnili zámok tento Ľuptáci proti Turkom, s ktorými viedol sa u Vígľaša v tomže roku tuhý boj.[105]

R. 1605 patril už Vígľaš kráľovskej komore a ako takého zmocnil sa ho Štefan Bočkay so svojou z Turkov a Tatárov pozostávajúcou rotou, pleniac a zúriac kadekoľvek kráčal.

R. 1616 aj Vígľaš padol v moc Gabriela Bethlena, jehož prívrženci dňa 25. aug. detronizovali v Banskej Bystrici kráľa Ferdinanda.

R. 1629 nachádzame zas Vígľaš v rukách Pogrányiho. Konečne obdržal ho r. 1636 cestou kúpy gróf Vladislav Chiak (či Csáky) údajný zakladateľ Detvy.

III. Pomery poddanstva nášho ľudu

Prv nežby sme prikročili k vlastným dejinám Detvy a jej ľudu, rozhliadnime sa po našich stranách, aby sme si nadobudli aspoň všeobecných pochopov o stave úbohého poddaného ľudu, nad ktorým stavom vzdychá si on dosiaľ vo svojej piesni:

„Bože môj, Otče môj, však je ten svet zmotaný, čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný…“

O vzniku nekresťanského a celé temer tisícročie trvavšieho otročenia ľudu nášho, o jeho príčinách a vývine sa u nás ešte málo popísalo, vďaka tomu historickému názoru, dľa ktorého zkúmali sa len svetom otriasajúce výčiny velikánov, kruté ale osúdy našej sedľače si málokto čo by i len mimochodom povšimnul.

Ačpráve už sv. Štefan kráľ vyniesol ten opravdu kresťanský zákon „že všetci ľudia sú stejného práva“,[106] predsa však už za jeho časov tí, ktorí sa nechceli smeriť s násilným latinisovaním cirkevných obradov a s centralisovaním svetskej moci, uvrhnutí boli do poroby. Súďba tá zastihla zaiste aj našu zvykov svojich otcov húževnate sa pridŕžajúcu Slovač.

V častých nepokojoch a vojnách vyšvihli sa mnohí z pomedzi svojich súkmencov, rozličnými službami získali si priazeň mocných — za odmenu obdržali so zemanstvom i rozsiahle statky. Ostatní menej šťastní spoluobčania, museli byť radi, jestli by im bola popriata istá čiastočka pozemku k výžive. Čím viacej sústredňovaly sa pozemky v rukách takto k výsadám prišlých rodín, tým viac súžovala sa tá často boľastne do tela poddaných sa vrezávajúca obruč a krutka, ktorá priviazala osudy takzvaného poddanstva k svevoľnému nadpanstvu takzvanej šľachty.

Bezprávia toto opieralo sa stále na domnelé práva, výsady a zákony — donášané bez ľudu proti ľudu samým zemanstvom. Ľud smel len zrábať (panštiť), len splácať daň krve i peňazí, len trpeť a mlčať, ostatné všetky práva vyhradilo si Kristovho ducha prázdne zemanstvo.

Nové zákony znamenaly zväčša i nové ťarchy pre ľud.

Už za časov sv. Vladislava kráľa ustanovená povinnosť poddaných splácať zo všetkej úrody desiatok,[107] predsa však komu sa menej urodilo ako 10 meciek, bol od poplatku toho oslobodený.

Prvú riadnu ročnú daň vyrúbil na poddanstvo Andrej II. Ľud, svojími zemepánmi v tých časoch zvlášte utískaní, bol ešte k tomu vydaný na nemilosť bezcitných Židov a Izmaelitov, ktorým na peniaze vždy upriamený kráľ krajinské dôchodky do prenájmu bol odovzdal. Často, aby sa bezbranný poddaný z jejích pazúrov vymenil, musel im svoje vlastné deti do otroctva predať.

V XIII. veku ustálené boly podlžnosti poddaných k zemepánovi v nasledujúcej miere:

1. Pri kosbe týždenne 3-4 dni zrábať.

2. O sv. Martine dať 1 ovcu, 1 kebel mädu, toľko brasiumu (?) a 3 vozy sena odovzdať.

3. Od sv. Martina po Veľkú noc dľa ľubovôle pánovej na povoz, alebo k rúbaniu dreva ísť.

Vo všeobecnosti možno tvrdiť, že stav poddanstva pod Árpádovičovcí nebol ten najhorší. Ovšem najväčšie zlo väzilo v neurčitosti kraj. zákonov, ktoré si zemani sobecky vykladali.

O mnoho väčšie ťarchy valily sa na úbohý ľud pod berlou kráľou z miešaných dynastií. I tie nepatrné slobody poddanstva boly ím odňaté, miesto toho ale ťarchy sa stále zväčšovaly.

Karol I. a Ľudvik I. udelili zemepánom takzvané ius gladí, t. j. hrdeľné právo nad svojímí poddanými. Zemepán v jednej osobe bol žalobníkom, svedkom, i sudcom svojho poddaného, teda neobmedzeným pánom života i smrti na svojom území.

V tej dobe povstal takzvaný banderiálny systém, pod ktorým musel poddaný nielen osobne bojovať, lež snášať aj vojenské trovy.

Tým účeľom vyrubený poplatok je známa dežma, t. j. odvádzanie deviatej čiastky z akejkoľvek úrody.

Lepšie časy svitly na náš ľud pod spravodlivým a ľudomilným Matejom Korvínskym, jehož svetlú, ideálno kráľovskú postavu obájil si uhorský ľud gloriolou obhájcu ľudu, jehož meno so zvláštnou láskou spomína si aj náš detvanský ľud. On cestoval často nepoznaný po naších stranách, rád sa zdržoval v bezprostrednom okolí Detvy (na Vígľaši a vo Zvolene). Takto presvedčil sa sám o útiskoch a krivdách poddaného ľudu a preto sa všemožne zasadil za obľahčenie jeho osudu. Žiaľ, zpupné zemanstvo zprotivilo sa šľachetným snahám Matejovým, áno po jeho skorom odumretí r. 1492 snem zrušil všetky ľudu výhodné zákony Mateja kráľa, na čo si uhnetený ľud vzdychnul: „Matej kráľ zomrel, tašla pravda.“ (Maďarské porekadlo.)

Darmo bil spravodlivý Štefan Telegdy výstražnými slovami na zátvrdlivé srdcia šľachty: „Budúce veky — tak rečnil na sneme r. 1514 — sa shrozia, keď sa z naších zákonov, ktoré budeme musieť vyniesť na odstránenie týchto hrozných zákonov, dozvedia prítomné naše položenie. Ľud náš volí smrť než život; keď sa aj požalovať len samému Bohu smie, i to len so strachom, aby ho nezačul niektorý s jeho vykorisťovateľov a za to nepotrestal. Poddanstvo nemá ničoho istého, leda porobu; dom, ktorý si vystaví nie jemu patrí, pole, ktoré si krvopotne obrobil, nie jemu plodí úrodu, deti mu nie k jeho potešeniu rastú, každá sťažnosť nemilosrdným trestom utlačená býva; do neba volajúce hriechy jednotlivých zemepánov už dávno prestúpily medze trpelivosti; keď už ľud na toľko bol vykoristený, že závidí obyvateľom tých krajov, ktoré poddané boly Turkom.“

Struna trpelivosti ustavičnými svevoľami pretiahnutá, skutočne praskla. Ľud zvlášt v Sedmohradsku pod vedením Juraja Dóžu obrátil sa proti svojim otročiteľom, pálil, vraždil a lúpil, čo mu pod ruky prišlo. Spupná však šľachta, nie žeby uznala bola svoje chyby, a nastúpila bola cestu spravodlivosti a smerenia, ale potlačiac odboj, vyhľadávala krvolačnú pomstu na vinnom i nevinnom. Tejto slúžily aj kruté zákony z r. 1514. 30,000 sedliakov padlo v obeť nešľachetnej pomsty „šľachty“, ostatní ponechaní boli len z ohľadu utilitárneho, lebo ako súčasný zákon túto šetrnosť odôvodňoval „bez sedliactva málo platí zemanstvo“. Sťahovanie sa poddaných zpod jedného zemepána ku druhému bolo celkom zabránené. Každý poddaný platil ročite zemepánovi 1 zl., týždenne mu musel 1 deň robotovať, ba koľko sa panstvu len chcelo. Na Turíce musel dať mladú hus, na Božie Telo desiati sedliaci spolu krmnú sviňu a iné zvyčajné dávky. Z každej odpredanej veci, ešte aj z pieraťa 1/10 časť, sudy na dežmu, vrecia pre panstvo dávať, tiež osobitné dary na svadbu, keď sa vyberal na kraj. snem. Toto sú len v zákonoch označené ťarchy, kto by však ' vypočítal rozličné tie neslýchané nadužívania a svevole, ukrutnosti, (k. pr. nie celkom osamelé krvavé prečiny histerickej Alžbety Báthoryčky[108] takzvané ius primae noctis atď. atď.), tak že niektorí k. pr. svojich poddaných označovali na čelách ohnivým razítkom. (Biľag-bilochus.)

Snem baňsko-bystrický r. 1546 aspoň protestoval proti utláčaniu poddaných, ale dane zato vyruboval bezohľadne tak, že už ten, koho majetok na 3 zl. bol cenený, musel predpísanú 2 zl. daň splatiť.

Znatelia pomerov tureckých válok tvrdia, že Turci zaobchádzali s poddaným sebe domorodým ľudom pomerne dosť šetrne a len tam vystúpili ukrutnejšie, kde sa zdráhali odvádzať uložené dane. Ináče brali Turci často každé desiate dieťa, a nie jeden taký poturčenec navrátil sa potom na naše kraje plieniť a trýzniť svojeť s krutosťou, pre ktorú potom v úslovie prešlo: Lepší Turek od poturčenca.

Nie menšie kríže valily sa na našu slovenskú sedlač za časov vzbúr Bočkaiovských, Bethlenovských, Tökölyovských a Rákóczovských. (O posledných smienime sa neskorej obšírne.) Dane musely byť zväčša pre obe bojujúce strany odvádzané; krom toho oboje vojsk vydržiavať, živiť, odvážať. (Taký furman potom musel často celé mesiace voziť svevoľných vojakov a na konci mohol byť rád, keď sa po viacmesačnom blúdení strhaný, vyhladovaný, bez záprahu aspoň živý k svojím navrátiť mohol.)

Jak kruto museli zachádzať aj zemepáni so svojimi poddanými, prezradzuje nám list turč. vicišpána Melichera Rakovského ku gr. Štefanovi Kohárymu dd. 13. aug. 1703, v ktorom medzi iným píše: „Lebo zemský ľud súc v zúfalstve pre veľké ťarchy, nedbal by svoj úrad zavraždiť, i zemepána, ale len príležitosť očakáva, aby potom nasledoval nespokojné živly.“[109]

Ťarchy tieto sa neumenšily ani vtedy, keď bolo r. 1714 sriadené stále kraj. vojsko z ľudu.

No kde-tu počalo sa už predierať k površiu aj trochu kresť. smýšľania. Tak r. 1723 dal kraj. snem po prvýkráť aspoň výraz potreby spoločného snášania ťarch.

R. 1729 dovolil snem aj nezemanom svedčiť pred súdom aspoň v trestných záležitosťach proti zemanom; pravda len vtedy, ak by sa pravda nedala inak vyšetriť.

Maria Terezia chcela tiež obľahčiť ťarchy poddanstva, šľachta však s posmechom odbyla jej snahy. Na slovo vzatý učenec Adam Frant. Kollár (nar. r. 1723, † 1783), s poverením cisárovny výmluvne dôvodil na sneme o neudržateľnosti daňovej slobody teraz, keď už šľachta prestala vlasti aspoň krvou daňovať. Jeho humánne vývody však nepohly sobectvom zadubenými srdcami.

Sriadenia pomerov medzi poddanými a zemepánom nedalo sa už ďalej odkladať. R. 1766 vydaný bol doč. urbár (lat. urvum = rukoväť pluha), r. 1767 však tenže obnovený. Ale dobrá vôľa panovnice nebola prevedená po periferiách. Konečne r. 1785 Jozef cisár prinavrátil poddaným osobnú slobodu. Neskorej zrušil síce všetky svoje nariadenia, až na niektoré, a z pomedzi týchto zostalo v platnosti aj zrušenie večnej poroby poddanstva.

Toto všetko bolo spoločným údeľom nášho ľudu, pod ktorým stenal aj náš Detvan, jehož pomer k svojmu zemepánovi ustálil urbársky štatút z r. 1770.[110] (Vidz listinu č. VI.) K znázorneniu hmotných ťarch Detvanov voči zemepanstvu, poslúži nám nasledovná, v spomenutom urb. štatúte obsažená tabulka.[111]

No ani mariatereziánske urbárium nemohlo už mať dlhého života; pod zakrnelým otrokárstvom lámaly sa ľady pomaly, ale isto. Už aj v tých najzadubenejších hlavách pyšných aristokratov zasvitlo o slobode a rovnocennosti všetkých ľudí. Medzi prvými, ktorí sa zasadzovali na kraj. sneme za oslobodenie ľudu od panštiny, bol vyslanec slob. kr. mesta Zvolena. Slovák: Ľudevít Štúr,[112] ktorému sa ešte vtedy na odpor stavali práve tí, čo si neskorej privlastnili nimbus osloboditeľov poddanstva. V podobnom smysle zdarne účinkoval aj gr. Štefan Széchényi. Panovník síce s taktických príčin preťahoval riešenie týchto otázok, ktoré sa medzi tým vždy viac a viac k životu draly, v čom mu aj r. 1831 vypuknuvšia cholera k pomoci prispela. Náš ľud netrpelive čakal vyslobodenie z poddanstva, a poneváč sa ho dožiť nevedel, miestami vypukla všeobecná nedočkavosť v krvavých vzburách. Tak v Zemplíne a v Šariši asi 8,000 kosami a cepami ozbrojených mužov začalo silou vydobíjať svoju slobodu.

Konečne zákonmi z r. 1848 zotrené bolo poddanstvo, vyslovená rovnoprávnosť osôb (rovnoprávnosť plemien ešte nedozrela), no, ďalekosiahajúcu túto reformu do života uviesť nebolo už stihu. Stalo sa to čiastočne až r. 1853 cis. nariadením, dľa ktorého v rukách býv. poddaných sa nachádzajúce takzvané urbárske pozemky ostaly jejich vlastnosťou, tak jako aj oddelené, alebo oddeliť sa majúce pastviny a hory, ktoré boly, alebo budú prepustené ku kurivu býv. poddaným. Z pomedzi vykolčovanísk (jakého pôvodu sú zväčša všetky laznícke pozemky Detvy) len tie boly ponechané v rukách býv. poddaných, ktoré boly potrebné k doplneniu urbarialského sedenia.[113] No za to pozostatky drievnej poroby zvlášť na poli duchovného vývinu ešte dosiaľ trvajú. — —

Teraz ale vráťme sa k suchému registrovaniu tých viac-menej pamätných zjavov, ktoré zanechaly niejakú stopu v dejinách našej Detvy.

IV. Od sriadenia obce po vzburu Rákoczovskú

Detva čo obec k Vígľašskému panstvu patriaca zriadila r. 1638 na mieste, kde predtým stály panské majere, menovite ale majer rodiny Holecovskej.[114] Miesto toto teda nebolo pusté a neobývané ani predtým, o čom krome výšudanej okolnosti, ľud. podania a dávnej stariny[115] svedčia i slová samého Čáka: „… in territorio… usibus Allodiaturae… ab antiquo applicato…[116] t. j. na mieste od dávna k cieľom majerenia potrebovanom.

Ľudové podanie udáva, že prvým rychtárom Detvy bol istý Kožuch.

R. 1653 sa počet obyvateľov natoľko rozmnožil, že zemepán na prosby i stižnosti poddaných prinútený bol chotár jejich na úkor očovského rozšíriť a zväčšiť. (Jestli by územie Detvy vskutku len r. 1638 obydleným byť začalo, ťažko si je vysvetliť, ako sa to mohlo stať, že už o 15 liet sa počet obyvateľov natoľko rozmnožil, že chotár prvotne vymeraný nepostačoval. Žeby prirýchly tento prírast prichádzal z nového prisťahovania sa ľudu, vytvárať zdajú sa tie slová ináč presne osnovanej listiny: „… subditi nostri… inter se numero crescere et multiplicari coepissent.“[117] t. j. poddaní naši sa medzi sebou rozmnožovať začali.

R. 1653 spomína sa Andrej Čerenec čo rychtár, pod ktorým darovala obec Andrejovi Mlynárovi roľu pri Horních Priechodoch, čo náhradu, že bol pre obec žalárovaný za poldvanásta týždňa v Budíne.[118] Bližší vývod postrádame.

R. 1661 spomína sa meno rychtára Ďura Chrochovského.

R. 1663 rychtároval Ján Oberáč.

V rokoch 1663 — 84 tököľovské nepokoje stíhaly našu Detvu, pri ktorých obec i kostol značnú škodu utrpely.[119] (R. 1682 obsadil Tökölyi spolu so Zvolenom aj hrad Vígľaš.)[120]

R. 1687 prosili Detvania zemepaniu Mariu grófku Czobor, aby desiatok, ktorý sa boli dobrovolne zaviazali cirkvi splácať, skutočne pre kostol i faru odvádzať smeli. Prosbe jejích na ten čas nebolo vyhoveno.

R. 1688 zväčšený bol chotár znovu na úkor očovského.

R. 1690 obdržala Detva nového zemepána, knieža Esterházy (z kmenu Esterházy de Galantna et Fraknó.[121]

V. Rákoczovské boje v okolí Detvy

Ako divé víchry a búrky nad nebotyčným chrbtom Poľany burcujú občas a lomia vetvy storočných dubov, až odtiahnu v druhé svety, zanechávajúc za sebou zpustošenia, tak prelietla aj územím Slovenska zbúra Rákóczovská, raz v tom kúte zúriac, raz v druhom šarapatiac; meniac i opakujúc okamžite, rýchlo, nenazdane svoje krvavé javiská. Ako strom kmásaný zúrivým víchrom, poranený, znešvárený — no nezvratný ostáva, tak obstála v tejto búrke aj naša Detva.

Jej poloha bola dosť blízka k Piľanskému priesmyku, blízka i k tomu, aby ju údery tieto neobišly, lež dosť vzdialená od toho, aby ju nezasiahly väčšie, osúdnejšie pohromy. Počet, podujímavosť, alebo povedzme snáď i slobodochtivosť, chrabrosť, telesná sila i zručnosť jej obyvateľov bola dosť značná k tomu, aby synovia Detvy pozornosť, uznanlivosť, áno i úctu vzbudili v oboch bojujúcich stránkach; lež vlastnosti tieto — súc krem toho pod mocou zemepána — nepostačovaly k tomu, že by Detva mohútnejšie zasiahla do zvratov dejín búrlivých týchto časov.

Do ohľadu berúc tieto okolnosti, uspokojíme sa nateraz s tým, že zaznačíme vojenské oné operácie, ktoré sa v okolí Detvy, menovite v territoriume medzi Lučencom a Zvolenom dialy, v tom presvedčení, že akýkoľvek válečný dej v obvode tomto mocne otriasol mysľami, duševnými i hmotnými záujmami našej Detvy.

Medzi odveké a osúdne chyby vlády rakúskej patrí zaiste aj to, že nevedela nikdy porozumieť duchu a požiadavkám času; že sa nevedela, nechcela prispôsobniť smýšľaniu národov, nad ktorými rozprestierala svoju moc.

Uhorská aristokracia, hrdá na svoje slobody, netrpelivá, úzkoprsá, často neľudská nadol, lež odbojná, spupná, neskrotiteľná voči legálnej vláde, utrativšia právo svobodnej voľby kráľa, tlačená i dráždená rozličnými repressaliami a protiústavnými nariadeniami, často chytila sa zbrane k obrane svojích politických a náboženských slobôd. Ľud utláčaný doma svojími zemepánmi rád sa chytal zbrane; veď ho ona na čas oslobodila od neznesiteľných ťárch, zpod krutej moci zemepána. On vítal surmity válečné, lebo veď zaznávaný, opovržený, do prachu zeme utlačený ľud[122] len v ten čas nabyl istej hodnoty a povšimnutia u šľachty, keď táto potrebovala jeho ramien, krve i života.

Keď Fraňo II. Rákóczi na jar r. 1703 rozposlal do krajiny svoje válečné prápory „Pro Deo et libertate“, pospolitý ľud rusinský a slovenský hrnul sa pod ne oduševnene a húfne. A keď rok na to Bercsényi v Nitransku slovenským slovom i písmom vyzval našu Slovač k zbroju — ľud počal ho zbožňovať čo svojho osloboditeľa a po tisíce, s nesmiernym oduševnením nasledovali jeho zástavy a vrhali sa na cisárskych.

Rákócziho vzbura šírila sa od Debrecína k Marmarošu, Užhoródu a Zemplínu. Prostriedkom júla r. 1703 vtiahnul Ladislav Ocskay do stolice boršodskej.[123] Odtiaľto prešiel Šujavskou dolinou do Gemera a Malo-Hontu a obrátil sa k Fiľakovu. V prvých dňoch septembra zabehol až k Lučencu, ktorý aj zaujal. Prekvapivše Divíňsky zámok obsadil ho hajdúchmi, podobne dostal do rúk v druhej polovici septembra aj Vígľaš, a tak si zabezpečili Rákóczovci medzi Novohradom a Zvolenom ležiaci Piľanský priesmyk. V ten čas poddal sa ím aj Ľupčanský zámok.

Ján Stréter, dávny prívrženec Tökölyho, sberal spolu s Jánom Vitáriusom po tomto kraji vojsko, a niejeden bojochtivý Detvan prihlásil sa k Stréterovi[124] a prebojoval udatne celú vzburu.

Oddiely Rákóczovských vojov sliedily ustavične sem a tam, vzbudzujúc u ľudu obdiv i strach. Tak vyzvedači vyslaní z Detvy oznámili, že dňa 12. sept. pritiahli Kuruci pod Ladislavom Ibrányim asi 1000 chlapov k Lučencu, kde sa usadili, a odkiaľ nevedieť v ktorý smer odišli. V ten samý deň aj sám Ocskay pritiahol do Lučenca s prápormi tropiac všade nezbednosti a násilie.[125]

Z Novohradu tiahol Ocskay do Veľkého Hontu, kde Adam Dúló verboval hajdúšsky pluk. Tu sa im poddal Bzovský zámok, keďže už deň predtým (14. sept.) aj Krupina otvorila pred Kurucmi svoje brány. Pádom Krupiny pokorili sa aj baňské mestá, ktoré složily prísahu vernosti Rákóczimu. Ján Radvanský a Juro Bezegh svolali zvolenské zemanstvo a ľud do zbroje a pripojac sa k Ocskaymu tiahli pod Levice, odkiaľ robili potom nábehy k Nitre, Novým Zámkom, Beňadiku, Čabhradu, Modrému Kameňu, ba až k Ostrihomu. Iné oddiely dohrnuvšie sa od Detvy, Očovej, ba až z Liptova a z iných krajov[126] znepokojovaly zo všetkých strán a lúpily baňské okolie natoľko, že ho sám Bercsényi v svojom liste z tábora u Tokaja dňa 30. sept. obrániť musel.

Onedlho poddaly sa aj tie Novohradské a Hontianske zámky, ktoré sa ešte udržaly dosiaľ. Vynikajúci zemania novohradskí utiahli sa na haličský zámok a v ňom sa už poldruha mesiaca bránili, konečne poddali sa a pristúpili k Rákóczimu. Podobne stalo sa aj s Modrým Kameňom, Sitnom a Čabhradom.

Za tento čas bojoval Rákóczi v okolí Samoša a Maruše. Na návrh ale Bercsényiho presídlil svoj hlavný stan na Tokaj, odkiaľ mohol výdatnejšie spravovať vojenské operácie na Slovensku.

Prestrašený toľkými nezdarmi cis. dvor, zbadajúc ešte k tomu usrozumenie sa Rákócziho s nepriateľským Maximiliánom Emánuelom, bavorským volebným kniežaťom, ktorému už povstalci aj uh. korunu ponúkli boli, odhodlal sa všemožné a rázne kroky porobiť k odstráneniu nebezpečia, ktoré mu aj ináč ohroženému zo strany Rákócziho hrozilo. Preto odtrhli niekoľko tisíc regulárneho vojska z passauského tábora a vyslali pod velením grófa Schlicka do Uhier. V dvornej porade dňa 7. okt. vydržiavanej medzi iným určilo sa dať všeobecnú amnestiu všetkým, ktorí sa navrátia k predošlej poslušnosti a zanechajú odboj.

Schlick shromaždil svoje vojská u Požúňa okolo 20. okt. a síce 3600 peších, 1600 obrneného koníctva, v celku teda 5200 regulárneho nemeckého vojska a 12 diel 26. októbra spojil sa s druhými oddielmi, tak že jeho vojsko počítalo 9-10,000. Pri ostrihomskom moste malo zas pribudnúť niekoľko tisíc, celé však cisárske vojsko zísť sa malo u Levíc alebo u Krupiny, tak že ich malo byť všetkých do 15-16,000 pod velením Leopolda Schlicka.

Cisárski pohli sa zo Serede k Nitre 29. okt. a 30. pritiahli k sv. Beňadiku. Na druhý deň za rána prešli cez Hron k Levicám, kde prekvapiac Ladislava Ocskaiho, ktorý tam dľa svojho zvyku nezbedný a bezstarostný život viedol, časť jeho vojska prinútili k odovzdaniu Levíc. Zemanstvo, ktoré bolo Kurucmi prinútené k prísahe vernosti Rákóczimu, vidiac blíženie sa cisárskych, dalo sa na útek k Rimavskej Sobote. Detvania ale sponáhľali pokoriť sa víťazom, za čo potom obdržali od Schlicka so dňa 5. nov. (1703) z Levíc datovanú listinu, v ktorej tento odvolávajúc sa na tú okolnosť, že Detvania boli prví, ktorí sa navrátili k predošlej vernosti — prísne zakázal všetkým nemeckej, maďarskej a slovenskej národnosti vojakom, Detvanov znepokojovať a drancovať.[127]

Bercsényi vidiac nebezpečie, tiahol rychlo cez Gemer k Lučencu a tu spojil sa s Károlyim. Bolo tu asi 20,000 Kurucov shromaždených. Schlick medzitým zaujal baňské mestá, 11. táboril u Zvolena, 12. ale novembra prenocoval u Detvy, chystajúc sa napadnúť Bercsényiho; lež dozvedel sa skrze svojich vyzvedačov o veľkom počte Kurucov, preto cúfnul k Zvolenu, tu ale zanechajúc Forgácha, sám so 600 obrnencami tašiel do Bystrice sláviť cisárove meniny.

Halič, Diviň a Vígľaš boly už dávnejšie v moci Rákóczovcov. Pod ochranou týchto hradov použijúc neprítomnosť hlavného veliteľa a veľkej čiastky vojska cisárskych, prešiel Bercsényi 14. nov. s celou silou (25,000) cez Píľanský priesmyk a utáboril sa na detvanských lúkach. 15. novembra ráno, usporiadajúc svoje vojská, pohnul sa k Zvolenu. Tu prekvapil Forgácha na otvorenom poli. Po súboji Bottyána s Ocskaim, v ktorom obaja utrpeli značné rany, po poludní medzi 2 — 3 hodinou strhla sa medzi dvoma tábormi bitka, pri ktorej šťastie obrátilo sa k Rákóczovcom, tak že cisárski ledva stačili utiecť, zanechajúc mesto Zvolen ľubovôli povstalcov, ktorí múrom obohnané mesto dobili, cisárskych ale zatisli do zámku. Zvolenská porážka bola pre cisárskych osúdna, pod jejž vplyvom poddaly sa baňské mestá znovu strane Rákócziho. Uhorské vojsko Schlickovo zčiastky prestúpilo k víťazom, zčiastky sa úplne rozišlo. Takto sa otvorila Kurucom severno-západná časť krajiny až po moravsko-sliezke hranice.

Schlick cúfal cez Bojnice, Trenčín až k Leopoldovu, kde si odpočinul po svojich nezdaroch.

Bercsényi[128] obkolesil hrad Zvolen, ktorý sa bránil pod velením Šimona Forgácha. Tento dozvediac sa, že je bučanská úžina len slabo obsadená, v noci so svojím jazdectvom vytrhol z hradu a prenasledovaný Ocskaim, utekal k Bojnicám. Cisárski, ktorí ostali uzavretí v hrade Zvolene, po dlhom vyjednávaní len neutralitu sľubovali. Bercsényi teda zanechal zvolenskú stol. insurrekciu na blokádovanie Zvolena pod velením kapitáňov Jána Radvanskyho, Tomáša Ebeczkyho a Františka Tolvaya de Désháza, tiahol k Tek. Sv. Krížu a na druhý deň spojil sa u Bojníc s Károlyim. Takto zápasište hlavných vojov prešlo do Nitry a Prešporku, kde museli cisárski ustupovať pred válečným šťastím oduševnene bojujúcich a všade posilu a sympatie nachádzajúcich Kurucov. Začiatkom decembra ohrožovali Kuruci už samú Viedeň, kde povstávala pred nimi stála panika, následkom čoho stálymi nezdarmi Schlickovho velenia rozmrzený dvor zbavil tohoto vodcovstva, vyšlúc na jeho miesto Heistera.

7. dec. kapituloval Zvolen, vymenivší si volný odchod cis. posádky. Táto však z prevážnej čiastky prestúpila k odbojcom; medzi nimi proslulý Ján Bottyán tu sa porozumel s Rákóczovci, prestúpiac potajomky na jejích stranu, avšak ostal medzi cisárskymi aj na ďalej, dobré služby preukazujúc tamtým.

Kapitulovaním Zvolena-zámku, pripojil sa k Rákóczovcom aj majiteľ toho zámku Štefan Eszterházy starší. Knieža ale aj palatín Št. Eszterházy majiteľ vígľašského panstva ostal do konca verným privržencom kráľa a jako taký utratil na čas vígľašské svoje panstvo. Rákóczovci totiž vložili do hradu svoju posádku a držali ju tam za dva roky, panstvo ale darovali pravdepodobne čo odmenu za posolstvo do Ruska Alexandrovi Nedeczkému.[129]

Vojenské zápasište bolo v tieto časi pozdĺž moravských hraníc, bár kurucské posádky a túlajúce sa roty hajdúchov (ľud menoval ích „kuričiakmi“) šarapatily a plienily aj na území našej Detvy, tak že na opätovné stižnosti Detvanov sám Rákóczi musel pod ochranu vziať ustavičným drancovaním zúbožený ľud, vydajúc Detve, Očovej a možno aj druhým okolitým obcám ochranné listiny. Detvanská a očovská datovaná je v tábore u Köröm zo dňa 9. júna, 1707.[130][131]

Po namáhavých bojoch v jasení r. 1708 zatúžili cisárski po spokojnejšom i bezpečnejšom zimovisku, a toto najsť mienili v dobre opevnených baňských mestách. Krem toho vedeli dobre, že povstalci postrádajú ľahkej pechoty, preto tiahli k vrchami posiatemu baňskému okoliu.

Heister postupoval k Šuranom, kde sa utáboril 11. októbra, idúcky plieniac okolité obce. Zo Šurian vyslal divého Kuruca, zúrivého cisárskeho Ocskayho na plienenie Pohronia.[132]

Bercsényi zaujal 15. okt. čo stredište vojenských operácií Šahy. Pavlovi Andrássy-mu sveril velenie nad zvolenskou insurrekciou, ktorá pod Stréterom a Radvanským shromaždila sa pri Žarnovici a Sv. Kríži, jako aj nad Csajaghyho novozámskym hajdúšstvom.

17. okt. vyslal Bercsényi Csajaghyho s jeho hajdúchmi a s ostatnou pechotou za Ďurom Andrássym do Babinej, aby sa takto rozmnožil počet pechoty v týchto vrchovatých krajoch prepotrebnej. Sem pritiahol 23. od Bojníc aj Ottlyk s 300 husármi a niekoľko sto pešiakmi. Velenie prevzali Ottlyk, Stréter a Csajaghy.

Kuruci, aby Heisterovi — ktorý 24. už u Sebechlieb táboril, — prekazili jeho zámery — prezimovať totižto v baňských mestách, — pálili pred ním tieto. Tak 23. v noci vypálili Krupinu a Bzovík a neskorej aj Zvolen.

Löffelholtz odbočiac od drieku usadil sa 27. okt. v Badíne. Csajaghy prestrašený príchodom cisárskych, s 300-400 hajdúchmi pritiahnul pod Bystricu, nahováral mešťanov, aby prijmúc ho s vojskom čo posádku, uzavreli sa a bránili pred prijsť majúcimi cisárskymi. Mešťania však nechceli svoje domy vystaviť bombardovaniu a prosili Csajaghyho, aby ích od toho ušetril. Vidiac jejích neochotu, 29. okt. za rána pohnul sa k Divínu. Ešte v ten deň písal z Detvy — kam sa cieľom ostríhania Píľanského priesmiku večierkom utáboril — Bercsényimu list, ktorý ihneď oznámil jeho obsah vojvodovi Rákóczimu. Škoda, že sa mi nepodarilo zvedieť niečo z obsahu týchto písem, bolo by to zaiste zaujímavé pre náš predmet.[133] Sem čakal Csajaghy k obrane dôležitého tohoto priesmyku aj zvolenských a novohradských insurgentov.

Csajaghymu síce rozkázal Bercsényi, aby aj vígľašský zámok, toto ináč „nepatrné stračie hniezdo“ obsadil svojou posádkou, lež Löffelholtz sprísahavší Bystričanov na stranu cisára, poslal Viarda ešte v noci k Vígľašu a tento predbehnul v obsadení pevnôstky Csajagiho, tak že tento prinútený bol stále sídlo zaujať na Divíne, chrániac aspoň ako-tak úžinu túto.

Po obsadení Vígľaša vrátil sa Viard ku Zvolenu, opravil ho čo zväčša preto, aby v páde postupu Kurucov od Haliče, Divínu abo Krupiny ku Zvolenu, aspoň Bystrica krytá bola. Heister vydrancovav zaujaté čiastky stolice zvolenskej — pravdepodobne neušetril ani Detvu — s viac tisíc kusmi nazbýjaného dobytka poslal Cusániho k Nitre, sám ale obsadiac posádkami niektoré vážnejšie stanoviská, rozdelil svoje vojská na oddiely. Pálffymu, Steinvillemu a Hartlebenovi vykázal za zimovisko tvŕdze od Bojníc k Nitre ležiace, sám však zobral sa od Sv. Beňadika k Nitre. Löffelholtza zanechal s niekoľko tisícovým koníctvom a koľkosi battalionm muškatierov vo Zvolensku. Hlavný stán ostal v Bystrici, do Štiavnice usadeno 500 peších, 200 koníctva, v Kremnici jedna battalia pechoty, konečne vo Zvolene uložená väčšia, na Vígľaši, v Radvani, v Garamsegu a v Hájnikách menšie posádky.

Búrka válečných zápasov tiahla síce do severných stolíc, lež Csajaghy podržal svoju pozíciu v Divín-hrade aj na ďalej. Operačná čiara povstalcov tiahla sa cez Bátovce, Sebechleby, Senohrad, Sucháň, Turie-pole (súsedná obec Detvy) a pravdepodobne cez Detvanskú Piešť (laz tohoto mena) na Divín. Z tadiaľto dávali pozor, aby cisárski pre svoje baňsko-mestské posádky — v ten čas v núdzi postavené — od nikiaľ potravu dodávať nemohli. S velením nad touto čiarou poverený bol Bottyán.

Tento, aby napomohol v Liptove a v Orave do klepca upadnuvšie kurucské oddiely, vlastne, aby sily cisárskych odtiaľ aspoň čiastočne odtiahol, rozkázal Csajaghymu, aby svojou pechotou vtrhnul do Zvolenska, narobil tam ruchu a kriku. Týmto cieľom aj oddiely ležiace na Mýtnom, jako aj niekoľko stotín husárstva pod velením Pavla Orosza, Szalaya i Jura Mikházyho kommandoval k dispozícii Csajaghyho, tak že tento už 13. januára 1709. s 300 pešiakmi a 900 vyberaným koníctvom vtrhnul do stolice zvolenskej.

Týmto svojím vpádom narobil Csajaghy veľkého hluku po okolí baňskom, a to tým viac, že sa cisárski nazdávali, že má za sebou o mnoho početnejšie vojsko, než to bolo v skutočnosti. Aby si ale od chrbta zabezpečil Píľanský priesmyk, usadil do Detvy pechotu, potom obtočil Vígľaš i Zvolen (hrad) koníctvom, so zbývajúcim koníctvom zamieril rovno k hlavnému stanu cisárskych, k Bystrici. Túto obtočil silnou strážou a cez štyri dni blokádoval.[134]

V Detve meškajúci Kuruci patrolovali až po Hron. Csajaghy navrátiv sa od bystrickej blokády oddiely Orosz-ove, Szalay-ove a Mikházy-ho poslal do Očovej, do Detvy ale priviedol so sebou ešte regiment Bezerédy-Horváthovský.

18. jan. ktorási Szalayova patrola náhodou stretla sa u Garamsegu s cisárskymi, ktorí ich-súc vo väčšine-poriadne vytrepali a zahnali až po Zolnu. Tu však naďabili na novú kurucskú patrolu, následkom čoho šťastie sa obrátilo k odbojcom, ktorým na pomoc priskočilo streľbou upozornené a v Očovej ležiace vojsko. Takto posilnení zahnali Viarda až po Rybáre. Tu ale stretli sa nenadále s obrnencami Heisterovými, na čo, pravda, pustili sa Rákóczovci v divý útek, a cisárski im v pätách až po Detvu. Takýmto spôsobom dostali sa cisárski cez Piľanský priesmik, poneváč im to Csajaghy prekaziť už nemohol, sotva stačiac so svojim hajdúšstvom utiahnuť sa vo dve strany do hôr. Tu rozostavil si mužstvo svoje spolu s Bezerédiho husármi, udrel na Viarda a priviedol ho do veľkej tiesne, z ktorej ho zase vyslobodil Heister.

Pri kraji hory opäť napadol Csajaghy cisárskych s oboch strán, lež málo chýbälo, že sa sám do klepca nedostal, lebo jeho Kuruci rozpŕchli sa od neho a nechali samého zápasiť s Nemci. Len-len že ho neulapili. Už držali jeho koňa, mikali jeho samého chcejúc sa ho živého zmocniť-keď zrazu vytrhne pištoľ a strelí jednemu Nemcovi do pŕs, potom použijúc týmto zapríčinený zmätok, vbehne do hory, netrafený guľkami prenasledujúcich, a upŕchne šťastlive do Haličského zámku. Heister prenasledoval ho ešte po Mýtno a Diviň, pustošiac čo mu v cestu padlo, potom ale navrátil sa do Bystrice.

Csajaghy 21. jan. zaujal opäť svoje stanovisko v diviňskom kaštieli a zatarasil priesmyk, keď už prv Heister-ktorý sa neopovážil ďalej vniknúť iba po Mýtno a Divín-poplieniac obce tieto i s kostolmi, navrátil sa do Bystrice. Onedlho sveril Heister hl. veliteľstvo vo Zvolene Steinville-mu, sám ale odobral sa cez Prešporok do Viedne.

Nebude od veci pripomenúť tú zaujímavú udalosť, že L. Ocskay na rozkaz Heistera pred jeho odchodom do Viedne (asi pred 20. januárom) posháňal zemanstvo a stol. úradníkov oravskej, liptovskej a zvolenskej stolice do Bystrice, kde vynútil od nich rozličné dávky v dobro utiesnenej cis. vojenskej pokladnice. — Teraz ale k veci.

Csajaghy, aby si zabezpečil od chrbta vchod do píľanského priesmyku, usadil do Detvy pechotu, obtočil Vigľaš i Zvolen koníctvom a so zbývajúcim koníctvom zamieril rovno k hlavnému stanu cisárskych, k Bystrici. Túto obtočil silnou strážou a cez štyri dni blokádoval.[135]

Javište srážok a šarvátok prenieslo sa teraz do Liptova a Spiša. Lež bojište toto pre rozličné príčiny nebolo po vôli a v záujme Kurucov. Predne usilovali sa odrezať cisárskych a znemožniť ich spojenie sa s kniežaťom a miestodržiteľom poľským, Teodorom Lubomirskym,[136] ako aj napomôcť utiesnenú posádku oravského zámku. Pre tieto okolnosti usilovali sa pozornosť cisárskych opäť k baňskému vidieku obrátiť, a zamestnávajúc ích tuná, oslabiť ich sily vo Spiši a v Orave.

Keď sa cisárski dozvedeli, že Alex Károlyi so svojími Kurucmi prekročil už Hron a usadil sa v Nových Zámkoch, ba že jeho roty znepokojujú už Nitru a V. Topolčany, ďalej že Bottyán zrúbal pri sv. Beňadiku Nemcov: Viard-ako si to odbojci žeľali-zanechal Spiš a spiechal cez sňahom zapadlé vrchy do Bystrice. Keď si tu vypočinul z unavenia namáhavej cesty, posberal z baňských miest čosi pechoty i koníctva a s touto usadil sa dňa 20 febr. v Očovej a Slatinej, ohrožujúc takto kurucké stanice v Divíne a na Turompoli.[137]

Cieľom zatvorenia Pohronia pred Kurucmi a parallisovania ich bátovsko-divínskej čiary dali sa cisárski do opevňovania niektorých významnejších bodov. Tak opevnili dobronivský hrad oboženúc ho šiancom, opatriac ho delami a posádkou.[138] Začiatkom júna pritiahli k Zvolenu a rozkázali si shotoviť motyky a iné k robeniu násypov potrebné nástroje.[139]S týmito potom obšiancovali a posilnili celé mesto i hrad.[140] Akonáhle dokončili cisárski opravovanie zvolenského zámku, prihrnuli sa v tú stranu niektoré oddiely cis. vojska. Tak Viard usadil sa napred u Vígľaša, neskorej na zvolenských lúkach. Tu si chceli prichystať potrebné zásoby pre stravovanie vojska, ako aj válečnému dobytku potrebný krm.[141]

Medzitým Štefan Balogh obsadený držal Diviň proti cisárskym: Steinwille a Viardovi (Csajaghy v ten čas verboval a cvičil svoje vojsko okolo Ďönďöša.) Bottyán ale pre nedostatok pechoty márne sa namáhal zavčasu prekaziť dostavenie a opravovanie pevností skrze cisárskych.

Od polovice júla (1709) začali povstalci s novým plánom a s napruženými silami napádať a zamestnávať cisárskych vo zvolensku. Týmto vyrušení cisárski tiež nedívali sa s na kríž založenými rukami na operácie nepriateľské. Tak 23. júla, dozvedáme sa, že v tie dni pritiahlo k Detve 500 cisárskych.[142] Bol to zaiste manöver proti Diviňu.

Za príhodné uznávam poukázať na číselný pomer zápasiacich stránok, dľa kalkulu povstaleckého. U Zvolena stálo v tento čas asi 1260 hláv nemeckého koníctva, pešiakov 700 a s nimi Steinville a Viard generálovia. V Bystrici 40 jazdcov a 500 pechoty, v Brezne 500 peších a 40 jazdcov, na Vígľaši 40 hláv. Spolu teda s inými baňskomestskými posádkami stálo pod hlavným velitetstvom gr. Pállfyho asi 10 — 11.000 cisárskych. Oproti tomuto postavil Bercsényi asi 12.000 rozličného druhu riadnych vojakov i hajdúchov (hajdones).

Strategické rozpoloženie povstalcov bolo v ten čas nasledujúce: Dunajec — Lučivna — Telgart — Muráň — Tisovec — Diviň — Modrý Kameň — Šahy. Bočné čiary tvorily v našom kraji (v okolí Detvy): od Polonky k Breznu a k Bystrici, z Diviňu ku Zvolenu. Hlavná táto čiara tvorila akoby polmesiac. Pozície cisárskych vojov ležaly akoby vo vnútornom priemere tohoto polmesiaca. Z tohoto patrno, že rozpoloženie cisárskych bolo o mnoho výhodnejšie, poneváč títo neboli natoľko roztratení. Krem toho ich čiary husto posiate boly silnými tvŕdzami, aké sú v tomto kraji: Brezno, Bystrica, Radvaň, Garamseg, Kráľovce, Vígľaš, Zvolen a Dobronivá.

Koncom júla chceli Rákóczovci pokúsiť válečné šťastie a udrieť do Liptova. Aby ale v baňskom okolí sa zdržujúce cisárske vojská nemohli tak rýchlo a výdatne k pomoci prispäť cisárskym liptovsko-oravským, zamestnával ich za ten čas vo zvolensku sám Bercsényi. Medzi iným v ten samý čas, keď povstalci vtrhli do Liptova, Štef Balogh od Diviňa mal vtrhnúť k Zvolenu a k Bystrici rozchyrujúc, že za ním s delami a 4000 pešiakmi tiahne sám Bercsényi k dobývaniu baňských miest.[143]

Zpomedzi cisárskych Viard — snáď cieľom poskytnutia pomoci do Liptova — s polovicou svojho oddielu spiechal k Bystrici, lež pomýlený lživým chýrom o vtrhnutí Bercsényiho od Lučenca — navrátil sa 5. aug. spechom do Zvolena. Za ten čas Balogh — dľa nadeleného sebe zástoja — vtrhnul niekoľkokrát od Diviňa k Zvolenu (tu zlapal raz na Môťovských lúkach cisárskeho vojaka rekvirujúceho seno), k Dobronivej a Bystrici; Pollerecký ale napádal od Polonky Brezno.

Ani Pálffy sa nevedel vyznať v dobre kombinovaných zámeroch Kurucov, preto tiahnul napred k Bystrici, zas k Štiavnici, 5. aug. zase pritiahnul ku Zvolenu, lež hneď sa navrátil k Starému Tekovu. Konečne odhodlal sa k pochodu do Liptova, k pomoci zvlášť u Vavrišova utiesnenému Tolettovi, zanechajúc k stráži baňského vidieku Löffelholtza, sám vybral sa 7. aug. k Sv. Beňadiku a k Sv. Krížu. Tu však namyslel sa inak, zahájiť totižto ráznejšie operácie k píľanskému priesmyku proti diviňskej posádke. Preto 9. aug. pritiahol ku Zvolenu. Tu soberúc so sebou časť vo Zvolene zaostalého vojska, s asi poltreťatisícovou jazdou, 600 granatnikmi, a delami pritiahnul 10. aug. večer pod Vígľaš. (Hartleben ostal s pechotou predbežne vo Zvolene.) Medzitým neodpočívala ani diviňská posádka, lež nielen že si posilu získala, ale vysielala po okolí svoje guerilly až k Zvolenu a k Ostrožkám. — Všetkých Kurucov mohlo byť u Deviňa asi 2000. (jazdectvo).

Ocskayho vyslali ešte v noci (medzi 10 — 11. aug.) k Diviňu asi s polštvrtasto vojakmi a za ním onedlho tiahnul aj Pálffy. Ocskay našiel Balogha už prihotoveného. Kuruci vystrelili na priblíživšie sa rady cisárskych svoje pištole, obrátili sa a cválali priesmykom po Lučenec, kde sa mnohí z nich rozpŕchli domov; boli totiž zväčša z týchto strán naverbovaní.

Ocskay navrátil sa čoskoro k Diviňu do táboru Pálffiho, ktorý mu potom vyznačil stanovisko na Lovinobani čo predstráž. Balogh zas usadil sa u Tomášoviec a už 12. aug. poslal k Diviňu svoje guerilly. Nemci rozchýrili tú lživú zvesť, akoby zamýšľali cúfať k Detve a tam sa utáboriť. Naproti tomu ale udreli 14. aug. k Podrečanom a k Tomášovcám, odkiaľ vyslali k preskúmaniu haličského zámku Ocskayho, ktorý ho ihneď obliehať začal. Aby sa toto výdatnejšie prevádzať mohlo, poslal Pálffy do Bystrice pre ťažšie delá a na Vígľaš i Zvolen pre pechotu.[144] Po návrate Ocskayho od Haliče cúfal Pálffy k Lovinobani a k Diviňu, aby tu dočkal objednanú posilu.[145] Balogh utiahnul sa bez ztraty k Lučencu a neskorej k Fiľakovu.[146]

Sledujúc válečné pohyby okolia Detvy, nemožno mi pominúť nedatumovaný list Mateja Pollereckýho, písaný Bercsényimu na Jelšavu, ktorý tu v slov. preklade podávam:

„Keď sa Pállfy pohnul z Divína, súčasne kommandoval od Zvolena s Viardom do Liptova 200 jazdcov a 200 pešiakov, ktorí boli Garamsegčania, — tí navrátili sa s Viardom, ale Viard nebol ani pri Diviňe, len sa hneď ta (na Garamseg) utiahnul s tými 400 chlapmi, ako aj skutočne tam s nimi leží, Pálffyho úmysel je ten, že zrovna k Diviňu sa usadí, ktorý jestli dobyje, dočká tam Heistera, kým príde. Pre túto príčinu chodil Pálffy do Bystrice, obzrieť si municiu, ktorú už doviezli. Títo Detvani pod prísahou tvrdia, že ho (Pálffyho vojska) neni viac, ako 3000 spolu aj s tými, ktorí sú pri Garamsegu s Viardom, s 300 vojakmi Ocskayho a s trenčanskou stolicou (stoličnou totiž insurrekciou). Aj zvolenská stolica má prikázané, aby vysadla (t. j. aby vyslala ozbrojencov pre povstalcov). Najnovšie som vyslal zpomedzi Detvanov (jedneho), aby išiel zrovna na tábor (cisárskych) a vyzkúmal: kde sa nachádza tábor? koľko má diel a koľko mažiarov? majú-li mnoho púm a kedy zamýšľajú odtiaľ sa pohnúť. Jestliby tadeto sa bral, aby mi Detvani dali hneď chýr na Kokavu; ta idem preto, aby som bol bližšie k Detve.[147]

Z listu tohoto medzi iným dozvedáme sa aj o tom, čo bol vlastne za cieľ Pálffyho pochodu k Diviňu: obsadenie totižto haličského zámku, v ktorom by bezpečne mohol čakať a potom spojiť sa z Liptova prísť majúcim Heisterom.

Poznamenať však nutno, že cisárski neboli k dlhším operáciam dostatočne zásobení, v ich tábore objavovala sa núdza a to tým viac, keďže posádka haličská vysielajúc svoje guerilly pod Jánom Pongrácom, zvlášť ale slobodné hajdúšstvo Petra Gála za chrbet Pálffovského tábora-takmer znemožnila akékoľvek spojenie medzi táborom u Diviňa a medzi Zvolenom, ktorý bol zásobišťom Pálffyho, kde sa aj pece na pečenia chleba nachádzaly.

Medzitým vynasnažovali sa povstalci rozdeliť sily a pozornosť Pálffyho s tým, že s druhej strany napádali pozície cisárskych, sami však shromažďovali k Haliču potrebnú silu vojska. Súčasne operovali aj proti Ocskaymu, ktorý odlúčeno od hlavného stánu u Lovinobani meškal. Cieľ bol poraziť, alebo aspoň rozohnať jeho vojsko bez vedomia a pomoci Pálffyho. Úloha táto pripadla Ebeczkýmu, jehožto maršrutta bola: „Sakal, Rároš, Törénč, odkiaľ v prvú noc prešli trnovským prievozom cez Ipeľ na Kolondu cez Fabianovský prievoz a boľskú horu k Pincu, Garabu, Kalnému, kde si odpočinie cez deň. Odtiaľto sú na Lovinobaňu dve míle a tu leží Ocskay.[148] Plán rozmyslený bol výborne, lež akonáhle dorazil (18. aug) Ebeczký na svite k Lovinobani, náhodou stretnul sa s druhým oddielom povstaleckým. Títo, ako aj obyvatelia nazdávali sa vo tme, že sú to cisárski, z čoho povstal veľký poplach, krik a zmätok, ktorý keď sa podarilo utíšiť a omyl vysvetliť, čas postupu už prešiel a tak sa Ebeczký s neporídenou navrátil k Lučencu.

18. aug. dozvedeli sa povstalci, že Pálffy poslal svoje válečné vozy a bagážiu cez Píľanský priesmyk preč; nazdávali sa teda, že aj sám cúfne k Zvolenu. Preto na druhý deň za rána vyslali Ebeczkýho zase, aby napádal nepriateľa od chrbta. Tento doraziac pod Diviň našiel, že sa Pálffyho bagážia navrátila opäť do tábora, ktorý stál v bojovnej hotovosti. Ebeczký rozostavil tiež svoje šíky v oči šiku cisárskych, lež ostalo to len pri holej demonštrácii. Ebeczký odtiahnul dňa 21. aug. za Fiľakovo a ďalej. Po Fiľakovo pádil mu za pätami 22. aug. aj Pálffy v tom domnení, že tam zastihne samého Bercsényiho. Keď sa ale dozvedel, že tento už 21. odtiaľto odišiel, obrátil sa Pálffy a cúfal k Diviňu. Sem dorazil okolo 21. aj Viard s objednanou pechotou od Vígľaša s mažiarmi. Týmto síce cisárski získali v tábore u Divína na silách, lež — tak sa zdá — nie na smelosti. Lebo kade-náhle zbadali, že Bercsényi zamýšľa porozhadzované oddiely povstalcov posťahovať, zanechali Halič Haličom a 23. aug. poslali od Detvy nazpät aj tie mažiare, ktoré boly cieľom dobývania Haliče dopratané.[149] Napred poopravovali šiance svojho leženia, 26. aug. však so všetkým pretiahli cez priesmyk k Vígľašu. Nato rozkázal Pálffy pozatínať ku Zvolenu vedúci otvor priesmyku, cúfnul medzi Očovú a Zolnú; prenasledovaný hrozným lejakom, ktorý im keď prechodili cisárski cez vrch, sobral ich vojenské šiatre i krm, ba zabil im hrom aj niekoľko vojakov.

Prvý september našiel Pálffyho ešte u Očovej (krom koníctva, ktoré vyslal do Liptova). Bolo ich tu asi 4000, pri Divíne ale mali cisárski asi 14 stotín granátnikov.

Tak sa zdá, že Pálffy nevzdal sa celkom ani teraz plánu dobíjať Haliče, áno, ešte 1. sept. dozvedeli sa povstalci, že Pálffy k predošlým dvom ešte dva nové mažiare objednal z Bystrice. Medzitým povstalci znepokojovali tábor cisárskych u Očovej, kde títo až do 9. sept. sídlili, aby ich odtiaľ vydurili, čo sa im aj podarilo.

9. sept. posberal sa celý tábor (asi 2000 mužstva) a presídlil sa na lúky medzi Slatinou a Lieskovcom, teda na cestu, vedúcu z Diviňa popri Detve, popod Vígľaš ku Zvolenskému zámku. Týmto zamedziť chcel Ebeczkýmu cestu, ktorý opierajúc sa na tajnú nespokojnosť cis. posádky vo Zvolene — chcel udrieť na Zvolen.

Okolo 13. sept. vrátil sa celý tábor ku Slatinej a usadiac sa tam, dal dokonále zatarasiť Píľanský priesmyk od Vígľaša, lež na kurucké roty, ktoré mu takmer zpred nosa odoberali dobytok, neopovážil sa udrieť.

Vzdor tejto zdánlivej nehybnosti cisárskych, nedriemali títo úplne, lež vysielali z času na čas svoje guerilly k Budinej a k Detve proti Štefanovi Goreckýmu, strážaciemu barrikády, ktorými boly zatarasené priesmyky. Haličský kapitáň, Ebeczký, píše 17. sept. Bercsényimu:

„Dnešným dňom prišli mi dvaja ľudia; zpomedzi Nemcov asi 300 tiahlo od Detvanského mlyna k chotáru Budinskému — kade naše porty prechodiť zvykly — ešte predpoludním (od Slatinej) a ešte teraz tu sa zdržuje. Kam mieni? nevedno, ale dá sa mysleť: alebo statok chce odohnať (brať) alebo kostol vyplieniť, lebo postretnúc dve budinske deti, vyzpytoval sa ich: kde by bol kostol?…“[150] Na druhý deň zase toto oznamuje Ebeczký:

„V tú hodinu prišiel jeden môj človek, ktorý videl na vlastné oči, že sa Nemci od Detvy vrátili k Slatinej, sobrali im (Detvanom) 500 fertáľov ovsa, k budinskému chotáru ale preto išiel (Nemec), jednemu tamejšiemu gazdovi sobral 24 klátov včiel.“[151]

Na dlhšie podujatie Pálffy nateraz nemyslel, súc zoslabený na vojsku, z ktorého väčšie-menšie oddiely porozposielal do Liptova a Oravy. V tom čase nemal viac v svojom tábore aj s regrútami[152] ako 450 ozbrojencov.

So strany povstalcov vystavený bol Slatinský tábor ustavičnému prenasledovaniu a znepokojovaniu. Tento úkol viedol zvlášť Matej Pollereczký, schopný a mladý Bystričan. (Neskorej emigrujúc do Francie, povýšený bol na grófsku hodnosť.) Pálffyho sily-ako sme už pripomenuli-boly nadmier rozpoltené, kdežto jeho tábor bol ustavične napádaný od Divína, Sečian a Šiah guerillami povstalcov. V tomto položení čakal nehybne príchod Heisterov.

Kuruci v ten čas pod velením Daniela Eszterházyho mali menšie posádky v Haliči, na Novohrade (tento hrad začali práve 9. okt. rúcať), s Groczkým pri Budinských barrikádoch 50; spolu všetkého asi 1169 hláv.

Konečne spojil sa Pálffy s túžobne očakávaným Heisterom a 18. okt. už tiahnul k Nitre. Javište bojov prešlo za chvíľu v druhé strany, až 30. okt. pritiahol Heister od Hatvanu k Lučencu, odkiaľ vyslal niektoré oddiely pod Halič,[153] barikády ale na jednotlivých otvoroch priesmyku dal roztrhať a takto obnovil spojenie cisárskych vojov od Divína a Vígľaša s oddielmi v baňských mestách meškajúcimi.

2. nov. zanechajúc v Lučenci stráž, presídlil svoj hlavný stan k Tomášovcam, odkiaľ po nedlhom a zdarnom dobývaní a kapitulovaní Haličského zámku dňa 5. nov. dorazil k Detve. Odtiaľto dal sa zaviesť na vozoch do Bystrice k divadelnému predstaveniu schystanému tam v jezuitskom kláštore k pocte Pálffyho.

Ladislav Ocskay — táto jedna z najsmutnejších postáv týchto časov — zaostal v Lučenci a drancoval toľkými válkami ubiedený ľud po okolí; tak tvrdí aspoň zmienený už Ján Pollereczký.

Konečne r. 1710 padnutím Nových Zámkov do rúk cisárskych zašla Rákóczimu hviezda nádeje[154] i slávy. Slovensko vydýchlo si po toľkých búrkach, pustošiacich životy a majetky celých stolíc; i Detva požívala blahodar mieru.[155]

VI. Od časov Rákóczovských po povýšenie Detvy na mestečko

Za časov horeopísaných bojov prešlo vígľašské panstvo napred len do prenájmu, neskoršie do skutočného majetku Aleša Nedeczkého. Prenájomné celého panstva činilo vtedy 1000 prešp. meríc žita a toľko ovsa. Roku 1707 (v januári) vystavená bola menovanému darovacá (?) listina Štefanom Kručaim v mene rákóczovskej „Confederált Statusok Oeconomicum Consilium“. Avšak ku skutočnému prevzatiu panstva — tak sa zdá — nedošlo až v r. 1713. K panstvu vtedy patrily obce: Detva, Očová, Slatiná, Čerín a Čačín. Dľa výkazu v listine horespomenutej malo by sa v Detve vysiať 4814 prešp. meríc obylia.[156]

J. Wágner vo svojich príspevkoch ku dejinám nitrianskej kapitule spomína o istom Pavlovi Fejérváry, t. č. farárovi v Üreghu, že keď ho čo novovymenovaného kanonika nitr. kapitula nechcela do svojho lona prijať, pre jeho, údajne, pohanský (turecký) pôvod. On tvrdil, že pochádza z pätikostolských, neskoršie zase, že peštianskych Fejérvárovcov a tvrdil, že ho matka porodila idúcky do Detvy.[157]

Roku 1700 objavil sa tu hrozný hosť: mor. Prvého zachváti Andreja Spodniaka, za ktorým ešte šesťdesiati v ňom zahynuli.

Roku 1756 pohltil požiar, povstalý od hromobitia, 24 sedliackych domov v susedstve fary. V tom čase spomínajú sa aj verejné pobožnosti proti zemetraseniu. Či ono bolo skutočne, a či sa ho len obávali, nevedno.

Roku 1770 rychtároval Ondrej Nosáľ, pod ktorým — ako už výšspomenuto — spísaný bol nový urbariálsky štatút.

Roku 1776 zúril zas hromom zapríčinený požiar v blízkosti fary.

Roku 1779 pohltil požiar 13 domov v horních lazoch.

Roku 1805 rychtároval Martin Ostrihoň, notárom ale bol Ján Krnáč.

Rok 1811 pamätný pre veľkú neúrodu, hlad a núdzu.

Obec sa dlhšie časy domáhala o povýšenie svoje na mestečko a o obdržanie práva vydržiavania jarmakov a trhov. Proti tejto však cele spravodlivej žiadosti pozdvihla svoj hlas stolica turčanská, mesto Kremnica a diviňské panstvo, dôvodiac, že ím je Detva priblízko a tak by dovolenie jarmakov detvanských bolo na ujmu jarmakom týchto miest. Naproti tomu o dobrozdanie oslovené stolice: Zvolen, Novohrad, Gemer, Hont, Tekov, Liptov a mestá Zvolen a Štiavnica nemaly proti obmýšľanej výsade žiadnej námietky. No vyššie forum uznalo námietky predmenovaných za bezzákladné s tým, že keď Kremnica ku Štiavnici značne bližšia je a predsa na oboch miestach jarmoky vydržiavané byť môžu, tým skorej môžu sa vydržiavať v ďaľšej Detve.[158] Kráľovskú výsadnú listinu, datovanú zo dňa 12. dec. 1811, v ktorej sa Detva povyšuje na mestečko (oppidum) s udelením práva vydržiavania štyroch jarmakov a týždennými trhov,[159] uverejňujeme v Listárni aspoň vo výťahu. Ľudové podanie tvrdí, že si právo, tieto už dovolené jarmoky uviesť, vyhradzoval zemepán tak, že si obec musela obdržanú už výsadu znovu vykúpiť od svojho zemepána. Toto zaiste bola aj príčina, že výsada táto bola úradne až 25. júna r. 1813 vyhlásená, na vtedy v Detve vydržiavanom shromaždení stolice zvolenskej, a na druhý deň (16. júna) sa aj vydržiaval prvý jarmak.

Týmto činom, no zvlášte mohutným vzrastom počtu obyvateľov, stalo sa mestečko Detva, už Matejom Beliusom „chýrečným“[160] nazvané, významným emporiumom ďalekej okolice.

VII. Novšie časy

R. 1816 panoval v Detve hlad.

R. 1819 spomína sa rychtár Andrej Matúška.

R. 1821 dňa 2. mája zúril v mestečku požiar.

R. 1821 — 1829 obecným notárom bol rechtor Jozef Záborský. (V škole musel držať k pomoci kompana.) Rychtárom bol v tomže roku Matúš Malata.

V tom istom roku, 28. apríla, potom r. 1824. dňa 8. aug. a r. 1828 pustošily Detvu požiare.

R. 1829 pod rychtárom Matúša Gondu previedla sa poslednia kanonická vizitácia, t. zv. Belánskovská.

R. 1831 dňa 11. sept. objavila sa aziatická cholera. (Vidz: Ľudnatosť.)

R. 1833 dňa 14. sept. zachvátil mestečko hrozný požiar, pohltnuvší 108 domov i s hosp. stavbami, teda celú hornú časť mestečka. Aj mnohé ľudské životy padly v ten čas v obeť plameňom.[161] Požiar tento ako mnohých majetočne na vnivoč doviedol, tak zas dal cele novú tvárnosť mestečku.

Detva totiž (podobne ako Očová ešte aj teraz) bola nesporiadane, roztrateno stavaná. Kde — vraj — vyťali prví osadníci dub, tam stavali aj dom. Po tomto ohni panskí úradníci prinútili pohorelcov vystaviť si domy vo dva rady, a vtedy povstala nová ulica — Novejsa — pre tých, ktorým sa pre rozšírenie dvorov nedostávalo miesta v samom mestečku.

R. 1844 bol v Detve vyhlásený náhly súd (štatárium). Šibenice postavené na Krpeľnom vŕšku.[162] Údajne dvaja odpravení.

V búrlivých rokoch 1848 — 49 naša Detva už nezasiahla hlbšie do odohravších sa dejov. Stoliční páni (Benickovci) poslali svojich ľudí aj do Detvy. Títo polapali niekoľko súcich mladíkov, poviazali a na senných vozoch zaviezli do Bystrice. Tu ich trochu ozbrojili a vycvičili a poslali zčiastky do bojovných radov,[163] zčiastky na stráženia Šturca až k Ružomberku proti cisárskym. Doma sriadená zatým „národná garda“, ktorá strážila cestu cez Kriváň (detvanský) a polapala zvolenských vyzvedačov.

V 1849 pretiahlo aj Detvou niekoľko oddielov Rusov. Ľud so strachom utekal pred nimi, ale vojsko nerobilo nikomu krivdy a rekvirované potraviny zaplatilo dobre, ba ešte aj pohostilo niektorých smelších z obyvateľstva.

Bachovské poriadky[164] snažily sa decentralisovať administraciu i ustanovily na každom laze osobitného rychtára, na íchž čelo postavený bol čo hlavný rychtár Michal Lassovský.

Z r. 1854 spomína sa Imrom Prokopom prevedený popis chotáru Detvy.

V rokoch 1853, 1854 a 1855 brala cholera mnohé obete.

Asi v r. 1861 nahovorili stoliční páni aj Detvanov, aby odopreli platiť krajinskú daň. Bolo to pravda nezkúsenému ľudu nie málo po vôli. Takto chceli páni vymôcť ústavné práva na vláde. Renitenti dostali v mesiaci januári a februári vojsko, ktoré potom vydržiavať musel chudobný ľud dotiaľ, kým nesplatil podlžnú daň. Podobná vojenská eksekucia bola v ten istý rok ešte raz prevedená.[165]

R. 1862 rychtároval Ján Lakota.

R. 1867 spomína sa Ján Dianiška čo rychtár.

R. 1869 Esterházovci predali panstvo vígľašské Pavlovi Almášimu a spoločníkom, od ktorých si ho odkúpil dosavádny spolumajiteľ Mikuláš Kiss de Nemeskér a vládne ním až do tohoto času (teraz už jeho syn).

Svetom hýbajúce premeny devätnásteho stoletia popremieňaly aj našu Detvu. Poddanstvo dľa mena prestalo, aby prepustilo svoje miesto porobe pod krásnou viechov občianskej svobody, rovnosti a bratstva. Na detvanský ľud, predtým tak majetný, valila sa v tomto čase pohroma za pohromou. Rôzne komasácie, segregácie, stavba železnice, záplava cudzích, úžeru, alkoholismus a nemravnosť rozširujúcich živlov, nie menej aj trhanie Detvy boly osúdne rany do živého starobylého dubiska niekedy mohutnej Detvy.

Hľa, jeden obrázok z tých dejov, ktoré uvalily pliagu pauperizmu na tento lepšieho osudu hodný ľud.

Stalo sa to asi v r. 1872. Niektorí gazdovia opierajúc sa na írek, ktorý mal istý Krnáč-Borjak v rukách na psej koži vystavený, a o ktorom malo stáť, že niektoré čiastky panstvom užívaných hôr sú vlastnosťov Detvanov, poneváč im tieže ešte Čákyčka darovala, dali sa do rúbania tej hory. Panstvo pravda nepopustilo a jeho zamestnanci viedli kruté zápasy s rúbajúcimi. Konečne muselo prijsť vojsko. Krnáčovci v povedomí svojho dobrého práva nezľakli sa ani toho, lež chystali sa k obrane. Umiestnili sa na jednu výšinu v Riečke, hotový k borbe na život a smrť. Humánny veliteľ vojska poslal k ním sprostredkovateľa. Tento im s tým dôvodil, že jestli by v boji aj ovládali jednu stotinu, prijde nových desať stotín, a jestli by to nepostačilo, pritiahne celý regiment; konečne ich predsa prevládzu a ohromné trovy budú musieť chtiac-nechtiac aj tak len oni znášať. Na toto ustúpili. Za jejich stanoviskom našli viac vozov kolov a celé kopy k obrane prichystaného skáľa. Pravota sa začala, lazníci ju ovšem prehrali a museli si to odsedieť v žalároch a zaplatiť asi 3000 zl. obnášajúce trovy. Mnohí prišli o majetky.[166]

R. 1870 bola prevedená segregácia, t. j. oddelenie urbariálneho poľa od panského. Pokonanie uhodnovernené až r. 1877.

R. 1873 zúrila opäť cholera.

R. 1879 začal ľud splácať takzvané remanencie (Srv. Hospodárstvo.)

R. 1881 podarila sa dávna túžba stoličných a vígľašských pánov. Rozkrojili Detvu na dve nerovné polovice a z väčšej utvorili takzvanú Novú obec; (úradne Hriňová, pomenovaná tak od majiteľa pozemku, na ňomž vystavili pre novú túto obec notársku pisáreň, okolo ktorej sa teraz popostavovali krčmári a kupci a tvoria základ v budúcnosti tam povstať majúcej ústrednej obce hriňovskej. Maďarské meno doslala nová táto obec: „Herencsvölgy“.[167]

R. 1888 sa komassovalo urbariálne pole.

R. 1893 ale komassovali urb. pastvu.[168]

R. 1897 rychtároval Emil Prokop, pod nímž previedli sa mnohé veľadôležité zmeny v Detve.

Prítomne rychtáruje Martin Babic.

Takzvané cirkevno-politické zákony, poťažne ešte návrhy zákona, ako po celej vlasti, tak vyvolaly aj v našej Detve odsúdenie, nevôľu, áno, i vzdor ľudu, ktorý sa novými poriadkami urazeným byť cítil až do krve vo svojom náboženskom presvedčení i občianskej slobode.

Ľud štvaný cinickým a vyzývavým chovaním sa Židovstva a úradnictva, použil r. 1896. príchod istého vysokého krajinského úradníka, v ktorom on videl jedného z hlavných pôvodcov bied, ktoré sa naň v posledné časy zvalily, shŕknul sa a demonštroval proti novotárom. Nuž ale kto by zastavil prúd rozvodnenej horskej riavy? Kto by stavil medze vášňam, keď sa ony raz oddajú v službu najsvätejších ideálov? Vášne vybúšily; nasledovalo hromadné väznenie, nekonečné inkvirovanie, súdy, trovy. Ľud trpel, materiálne hynul.[169] Lež pád tento nepostráda spasiteľnej náuky na hor i na dol.

Žehnaj Bože, môjmu ľudu! Poskytni sily, aby v rozličných zvratoch časov neklesol, daj vodcov-otcov, ktorí by ho bez úrazu previedli ponad krútňavy a bralá osúdov k rozkvetu i blahu časnému i večnému!



[75] Fr. Šujanský in litteris: v Selcách, dňa 4. aug. 1901.

[76] Fr. V. Sasinek in litteris: v Mariacelle 1. III. 1801.

[77] Math. Belii: Notitia Hung. str. 505.

[78] Ľudovít Rizner in litteris 11/X. 1901.

[79] Tovaryšstvo I. str. 211. P. Tomkuljak: Detvan.

[80] J. Ferienčík: Detva. „S. Nov“.

[81] Michal Matunák: Végles vára. 2.

[82] Protocollum Parochiae Detvensis ab anno 1787.

[83] J. Škultéty v Slov. Pohľadoch, XX. 347.

[84] Orol R. VII. str. 137.

[85] Péch Aetal: Alsó magyarország bányamüvelésének története. Bp. 1887. str. 379 — 380.

[86] Péch Aetal: Alsó magyarország bányamüvelésének története. Bp. 1887. str. 379 — 380.

[87] Michal Matunak in litteris: v Krupine, 16. sept. 1900.

[88] Otto Hermanu in litteris: Pešťbudín, 19. mája, 1900.

[89] Dr. Koloman Thaly in litteris: Pešťbudín, 25. mája, 1900.

[90] Fr. V. Sasinek in litteris: v Mariacelle, 1. III. 1901.

[91] Fr. Šujanský in litteris: v Selcách. 4. aug. 1901.

[92] J. Škultéty: Detvani — Hercegovinci, v Slovenských Pohľadoch. R XX. (1900.) str. 346 — 347.

[93] Lajoš Thallóczy in litteris: Viedeň, 12/XII. 1901.

[94] Jur. Bánik: Zvolen, str. 41.

[95] Jur. Fejér: Codex diplom. VIII, 3. str. 115.

[96] Mich. Matuňák: Véghlesvára. Z tohoto čerpáme na Vigľáš a na turecké války sa vsťahujúce údaje, kde neudávame iného prameňa.

[97] Archiv sv. kráľ. b. mesta Kremnice. I. 26 i 27.

[98] Dielo vychodí v pokračovaniach v „Garamvidéke“ r. 1902 — 03, od č. 10.

[99] Fr. Sasinek: Slov. Letop. III; 285.

[100] Tamže str. 231.

[101] Pavol Jedlička: Adatok erdődi b. Pálffy Miklós… életrajza es korához. str. 435.

[102] Mat. Belii: Notit. Hung. II. 368.

[103] Matunák: Véghlesvára.

[104] Fr. Sasinek: Kirchenhistorien.

[105] Osztrák — magyar monarchia irásban és képben. Sv. VII.

[106] S. Stephani R. Decr. Libr. I, C. 4, § 3.

[107] S. Ladislai Reg. Decr.-Lib. 1, cap. 40.

[108] Srv. Sasinkov: Slov. Letopis. R. IV. 303 — 303. „Ku kriminálnej pravote Alžbety Nádaždy r. Báthory. Tiež: B. Reviczky. „Alžbeta Báthory.“ Ružomberok. 1900.

[109] Pôvodina v Archive gr. Koháryho.

[110] Údajne už r. 1713 vypracované bolo akési „Urbarialis conscriptio arcis et Dominii Véghles“, o ktorom sa nižej zmienime.

[111] Archivum Exc. Consilii R. L. Hung. v kraj. listárni.

[112] Dňa 17. nov. r. 1848 hovoril Štúr na sneme toto: „My chceme svobodu… Ale hovorí sa, že u nás svobody dosť; ano dosť, ba až mnoho je tej zemianskej svobody, no ľudskej, opravdovej niet.“ Na toto odpovedal Lud. Košuth: „… Je to raz osud, keď sa ten, čo v obci nižšej stojí, potlačí a ťarchu dane niesť musí… Národom netreba svoboda ale hybká trstenica“, atd. I Zvol. Nov. II., 2.

[113] Vidz o tomto obširnejšie K. Nagy Sándor: A jobbágyság története. N. Becskerek. 1891. zkadial sme aj my čerpali.

[114] Szv: Povesti a báje

[115] Vidz: Starožitnosti

[116] Listina č. I.

[117] Tamže.

[118] Protocollum parochiae Detvensis.

[119] Tamže pri r. 1684.

[120] Oztrak magyar monarchia irásban és képben. Sv. VI.

[121] Dr. Lajoš Merényi in litteris, dd. Kismárton, 8 I., 1902.

[122] K. Thaly: Bercsényi család sv. III. str. 163 a 171.

[123] K. Thaly: Bercsényi család, sv. III.

[124] K. Thaly v liste k pôvodcovi. Od 25. mája 1900. „Detvania boli silní kuruci a slúžili zväčša v pešom pluku Jána Strétera a v dragonskom pluku grófa Bercsényiho.“

[125] List mesta B. Bystrice ku Kremnici. Kremnický mestsky archiv. Tom III. Fons 26. Fasc. I. No. 10., dľa lask. sdelenia dp. Michala Matunáka.

[126] List B. Bistrice ku Kremnici dd. 20 sept. 1703. Tamže III, 26. 1, 12. Dľa tohože.

[127] Pôvodný — dosiaľ v lit. neznámy — list gr. Leopolda Schlicka na obecnom dome v Detve. Vidz: Listiny, č. V.

[128] Fr. V. Sasinek: „Rákócziho zbura na Slovensku. Slov. Letopis“: I. s. 3. str. 178.

[129] Dr. L. Merényi in litteris: Kis Márton, 8/I. 902.

[130] Kanonická vizit. fary detvanskej.

[131] Historia domus parochial Dettvensis. Táto čo zvláštnosť úvádza aj titulatúru Rákócziho na otáznej listine: „Franciscus Rákóczy S. R. J. et Transsylvaniae Princeps, Partium Hungariae Dominus, Siculorum Comes, Pater Patriae, pro libertate Confederatorum Regni Hugariae Statuum… Dux…“

[132] K. Thaly: Ocskay László élete. Bp 1880.

[133] List Csajaghiho nachádza sa údajne vo Vörösváre. Listy ale Bercsenyiho uverejnené sú v Archivum Rákóczyanum sv. VI. Str. 150 — 157.

[134] List Csajaghiho k P. Gyürkymu datovaný dňa 17. jan. v Detve. V pôvodine nachádza sa v sbierke K. Thalyho. Uverejnené z čiastky v K. Th.: Ocskay László élete. Str. 501 — 502.

[135] List Csajaghiho k Gyürkymu datovaný v Detve, dňa 17. jan. Pôvodina v sbierke K. Thaly-ho.

[136] Kto bol Lubomirsky vidz F. L. Rieger: Slovník Naučný (1885) sv. IV. str. 1421. K jeho charakteristike podáva niekoľko jednostranných črtov K. Th.: „Ocskay László élete str. 512 — 513.

[137] K. Thay: Bottyán élete. Str. 354 — 355.

[138] List Št. Balogh z Lučenca (z mája, 1709). K. Th.: Tamže str. 405.

[139] List tohože z Lučenca. (3. júna) Bercsényimu V listárni komory.

[140] List Botyán-a dd. 22. júna zo Sečian Rákóczimu, v sbierke K. Th.

[141] List Jura Bezegh dľa zprávy Št. Balogh, v listárni kr. komory.

[142] List Dan. Eszterhazyho k Bercsénimu vsťahujúci sa na správu Št. Balogh od Diviňa. Tamže.

[143] List Daniela Eszterházyho k Bercs. zo Siečan dňa 4. aug. 1709. Pôvodina v archíve Kr. Komory.

[144] Archiv. Rákócz. VI. 291 — 284, str.

[145] List Bercsényiho z Muráň-Podzámku dňa 16. augusta Rákóczimu. Tamže str. 286.

[146] List Csajagiho k Bercs. 16. aug. v archive kr. komory.

[147] Pôvodina v sbierke Kol. Thalyho.

[148] Pôvodina v sbierke. K. Th.

[149] Rákóczi-tár, II. str. 279.

[150] List Ebeczykýho dd. 17. sept. večer k Bercs. Pôvodina v archive kráľ. komory.

[151] List dd 18 sept. od tohože, tomuže — tamže.

[152] Regrútov nazívali Kuruci „volentér“-mi; Slovákov-povstalcov ale „ňebožťik“-mi.

[153] 1. nov. popolom ľahlo mestečko Divíň, či cisárskymi, alebo povstalci podpálené — určiť sa nedá.

[154] Fr. V. Sasinek: „Rákócziho zbúra na Slovensku. „Slovenský Letopis“ r. I., soš. 3., str. 190

[155] Kde neudávam zvláštny prameň, čo taký služily mi diela Kolomana Thalyho: „A székesi gróf Bercsényi család.“ III. sv. 1703 — 1706. Bp. 1892. — „Ocskay László és a felsömagyarországi hadjáratok. 1703 — 1710. Bp. 1880

[156] Listinu túto spomína G. Nedeczky v diele: „A Nedeczky család“ (Budapest, 1891). Na moje dotazy dostal som zo strany Esterházovskeho archivu ochotné vysvetlenie z pera p. dra. L. Merényiho (in litt. Kismárton 8. jan. 1902), z ktorého sa dozvedám, že medzi archiváliami, ktoré r. 1868 prevzal nový majiteľ panstva od Esterházovcov, dľa inventáru nachádzala sa aj „Urbarilis Conscriptio arcis et dominii Véghles“. dd. 1713. A toto bude pravdepodobne udaná listina.

[157] Wágner J. Adalékok a nyitrai káptalan történetéhez.

[158] Archivum R. L. Hnng. V kraj. listárni.

[159] Jarmoky dovolené boly štyrikrát v roku, a síce: 24. apríla, 26. júna, 26. júna, 24. sept. a 24. novembra, krom týchto každý piatok týždenný trh.

[160] M. Belii Not. Hung. p. 389: „Celebrem vicum Detwa“.

[161] „Slova utechi k bidnim farnikom svim po strašnem ohni, kteri 108 domov i ze stodolami, dňa 14. Zári 1833 v kratké dobe v popel obratil, rečené v nasledujúci den, kteri bol nedela XVI. po Sv. Duchu. V B. Bystrici, 1833.“

[162] Srv. o tom ľud. pieseň: „Na Krpeľnom vŕšku šibeničky…“

[163] Známo je, že náš slov. ľud v prevažnej väčšine nie veľmi sa oduševňoval za tieto boje. Preto slov. oddiele posielali do ohňa zväčša s heslom: „Elül dupla lénung, hátul kartács“.

[164] Vidz: Administrácia.

[165] Voj. eksekúcie této stály len obec 1121 zl. 81 kr., nepočítajúc k tomu úroky dlhu, ktorý si musela tým cieľom obec od dra Bauera vypožičať. Srv. Praeliminár.

[166] Podobný pokus samoobrany podujali z príležitosti komasácie aj susední Veľkoslatinci.

[167] Srv. „Ostr. M. Mon. irásban és képben“, kde vo zväzku VI. sa nesprávne tvrdí, že to bolo dávna túžba lazníkov. To nestojí. Ľud si toho nežiadal nikdá, a hromží proti podeleniu dosiaľ, tým viac že sa obecné prirážky a podelenia temer zdvojnásobnily.

[168] Údaje z r. 1870, 1888 a 1893 dľa láskavého sdelenia p. Gustáva Pinhácka in litteris, v Detve, dňa 2/VIII, 1901.

[169] Šľachetným ľudomilom, ktorí vtedy na pôvodcovo vyzvanie uľavili ťarchu trestu, vyslovuje v mene úbohých obetí aj na tomto mieste vrelé: Pán Boh zaplať! — Pôvodca.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.