ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovoriac o národopisných zvláštnosťach detvanských vôbec, menovite o ľud. obyčajoch v Detve, nechceme tým tvrdiť, žeby ľud obývajúci územie drievnej, tým menej terajšej Detvy tvoriť čo aj len v tomto ohľade osobitný typ. Naopak podpisujeme úsudok J. Škultétyho: „Týp ľudu (detvanského) nie je obmedzený na samú Detvu. V zvolenskej st. siaha až k B. Bystrici, k Podlaviciam, zahrňuje také pováženia hodné obce, ako je Očová, v Novohrade rozprestiera sa ešte na väčšom území, na takzvaných Vrchoch má ešte viac obcí a z ních vyniká v Turopoli a v Tisovníku. Je to jazykom, krojom, všetkými obyčajmi jednotný ľud; všetky rozdiely sú len odtienky, prirodzené pri toľkom počte a na takom priestranstve; známky, na základe ktorej možno by bolo oddeliť niečo z toho ľudu, na ňom nenájdeš.“^[261]

Keď sa však predsa chytáme opisovať ľud. zvláštnosti našej Detvy, poukázať chceme len na tú okolnosť, že sa badanie naše obmedzilo len na bezprostredné okolie administratívnej Detvy.

Ustáliac i odôvodniac takto rámec nášho pojednávania započneme napred obyčaje, ktoré sa behom kalendárskeho roku, potom tie, ktoré sa v priebehu ľudského života vyskytujú. Začíname hneď s Dohviezdnym dňom.

Je to deň prípravy k sviatkom Vianočným. V tento deň ^[262] nachystajú všetko potrebné: chlebíka, koláčov, báb, mäsa, klbás, lebo na Boženarodenia nič nerobia, ani nevaria, ani statok nečešú, z maštáľ nekydajú, iba čo ho nachovajú, ba dade v ten deň ani ohňa nekladú.

Keď gazdina piekla koláče, prvý koláč, ktorý vyhodila z pece, vezme si ten, ktorý má byť pastierom na jar. Koláč si schová do konice a potom cez Utiereň si z neho uhryzuje, čo ho nik nevidí — aby ho vraj nik nevidel, čo by mu aj statok do škody zabehol.

Celý deň sa postia, len večerajú. Keď z večera zazvonia, donesú si tekúcej vody z potoka. Mladšia čeľaď ide so šochtármi ku potoku a tam každý prosto svojho domu čaká až zazvonia. A vtedy si naberie každô z potoka vody a uteká s ňou do chyžy. Uteká preto, aby bol na celom roku rezký. Keď príde do izby, zavinšuje.

Pritom jej vinšujem, aby sliepky, husi, kačice, morky po celom roku po ulici za ňou chodily. Pochválen Ježiš Kristus!

Alebo kratšie:

Poneváč nám milý Pán Boh ráčil dati a dočekati jakožto Krista Pána narodzení, teda ja vám vinšujem zdravia dobrýho, pokoja stálýho. Nie toliko časne, ale aj večne. By sme sa mohli s týmto novonarodeným Ježiškom radovati a tieto pesničky prespievati, čo svätí anjeli prespevujú pri Betlianskych salašoch: sláva Bohu na výsosti, pokoj ľuďom na zemi. P. P. J.!

Potom sa najdrieľ otec, potom mať a potom všetka čeľaď od najstaršieho do najmladšieho z toho šochtára umyje a poutiera. Pred stolovaním nachystajú jedličku, uloženú do možiara (dreveného) a toto postavia na lavicu do kúta za stôl. Obvešajú ju ovocím a cukrovím — a to tam stojí až do Nového roku. Potom si kľaknú pod obrázky a sa pomodlia. Predmodlieva sa otec. Potom usadnú ku stolu; gazda samý prvší za vrch stola a čeľaď kolo neho. Gazdiná skoro ani miesta nemá, lebo obsluhuje všetkých. Stôl je reťazou (hamovnicou) obviazaný vôkol, ktorej sa každý opiera nohami. (Príčiny neudávajú.) Keď si raz prisadnú k vianočnej večeri ku stolu, nesmejú sa od neho pohnúť, kým sa nenajedia. Gazdiná vezme oblátky, podá každýmu jednu natretú medom a k tomu strúček cesnaku (to je vraj takuo šťastnuo, dobruo, jedno od choroby a druhuo pre šťastie). Potom porobí každýmu kríž po čele, žeby nepristúpilo k nemu zluo, Zatým jedia hrach na tuho uvarený (obarený) a z toho hádžu do povaly, že tam uvidia — vraj — hviezdu a počujú anjelov spievať. Potom dáva gazda každému jablká, vlaskie orechy, to si každý potlčie. Potom ešte ponalieva každému naprávanej (hriatej s mädom, cukrom a škoricou) pálenky. Medzitým zajedajú si chlebíka. Nasledujú opekance, ktoré jie celá čeľad z jednej misy. Sú neomastené (pre pôst). Potom jedia hrušky varenie a gríby. Konečne sa pomodlia a výndu z poza stola. Vtedy chodia pastieri aj chudobnejší ľudia po spievaní, za čo dostanú trošku pálenky alebo chlebíka. Potom ide jeden mladší pod sieňu po slamu, z ktorej donesie viazanicu, dve do izby. Potom ju porozostieľajú po izbe, aby ako tú slamu hojne rozostieľajú po zemi, tak aby Pán Boh na celom roku úrodu hojnú požehnal. Na slamu si potom postelú a políhajú. Keď počujú zvoniť, soberú sa a idú na Utiereň. Idúc z Utierne, taktiež zo služieb Božích na Boženarodenia i na Nový rok, predbehujú sa, kto prvý bude doma, aby sa za celý rok aj v práci pretekali. Tejto nesmyseľnej a škodlivej obyčaji padá ročite viac ľudských životov v obeť, lebo takí rozhorúčení pijú vodu a obaria si pľúca mnohí. Keď prídu z kostolíka domov, jedia „švaikéz“ alebo klbásy. Potom si pospia do Utierničky (inde Pastierska sv. omša) na ktorú, jestli len nebývajú priďaleko, vyberú sa tiež. Keď odtiaľ prídu, dá im gazdiná na fruštik večerné opekance, pálenky, klbásy. Na slávnostnú, veľkú omšu idú v najkrajších hábach. V ten deň nesmejú ani malé deti do cudzích izieb ísť, aby celý rok nesliedily po druhých domiech.

Chodenie „po chrene“ na Štefana. Na deň sv. Štefana prvomučedelníka ráno idú chlapci (6 — 10 roční) po šibačke. Šiesti, siedmi chlapci zaklopú na dvere a jak im povedia „voľno“, vôjdu do izby a zavinšujú zvýšudané blahopranie a potom šibú všetkých, najviac dievčatá, aby boly do roboty rezké. Potom dostanú koláčov aj pár krajciarov. Večer okolo ôsmej, deviatej idú parobci a (12 — 20 roční) deckovia po šibačke po domoch, v ktorých jesto dievčatá. Vinše tie isté. Potom ich dievka posadí a núka ích, aby „za moju šibačku i za načtívenia“ jiedli a pili. Pri šibačke potrebujú brezové mládnike (prúty), ktoré gondáš a kraviar roznášajú v Dohviezdny večer, aby mali s čím celý rok vyháňať statok na pole, za čo dostáva pálenky, ktorú si do haľbičky (hlinenej nádoby), alebo do krľhy, pľuciara, pôsku alebo do ťapoše poslieva. Tiež v tento deň chodievajú šiesti chlapci „s Kubom“ (vlastne s Betlehemom) a podajedni chlapci i s hviezdou, ktorú na palici krúťa. Pri týchto obradoch nezbadal som v Detve nič pôvodného, opakujú sa tu po celom Slovensku všeobecne známe a stejné hry.

Na Mláďatká porobí gazda z vianočnej slamy proviesla a obviaže nimi kolo domu všetky stromy asi na meter zvýše od zeme — aby bol vianočných radostí a hojností aj ten strom účastný a aby bol požehnaný, plodný. Z tej istej slamy nechávajú aj pod hydinu a pod rožný statok na postielanie — aby sa daril.

Na Starý rok (večer pred Novým) chystajú všetko práve tak, ako na Dohviezdny deň. Ráno nevaria, iba kde tu menšie váry. Popoludní na návštevy sa nechodieva. Ráno chodia 10 — 14 roční chlapci, ba poniektorí aj starší vinšovať takto:

Keď prvý, čo do domu prijde je mužského rodu, radi ho prijímajú, bo prináša šťastie; ženy ale a dievčatá vypierajú a nepúšťajú dnu, lebo to by znamenalo na celý rok nešťastie.

Na Tri krále chodia preoblečení traja parobci: kňaz, anjel a čert, ináče pšocha menovaný. So sebou nosia hviezdu z papieru na prostriedku s horiacou sviečkou. Vojdúc do izby krúťa sa okolo izby i hviezdu krúťa ťahavo rectujúc:

Trojkráľovou vodou, ktorú si z kostola v ľahvici nosia, kropia si gazdovia celé stavenie, šopy; lejú si ju aj do jiedla, aby Pán Boh požehnával a zachránil od nehody. Dvere na maštaľách značia si trojkráľovou kriedou, alebo vianočným cesnakom, aby odvrátili od statku zkazu bobonstva, lebo — vraj — pri jednej kravičke sedem ľudí by vyžilo, keby planí ľudia nebobonili. Robievajú kolo seba „kraiž“ (kráž) tou kriedou, aby ím nepoškodila moc zlého.

Hromničné sviečky pália v čas hromobitia i proti hrdlaboleniu.

Na Blažeja idú laznícki učitelia so žiakmi po domiech balážovať. Niekedy si pôjmu aj hudcou sebou, aspoň gäjdoša a chodia tak z dom do domu, kde dostávajú vajcia, strovu, múku, slaninu a peniaze. Za to povykrúcajú domáce dievky a idú ďalej.

Na Dorotku, na Luciu a na Barborku, jako aj od Nového roku do Troch kráľov ženy nepriadajú, lebo:

Ináčej predtým nepradávaly ženy aj v štvrtok večer a v sobotu popoludní — lebo je vraj tá praslica akási hriešna. Keby v tieto, zvlášť v prv spomenuté dni niektorá priadla, vykapaly by v tom dome všetky barany.

Na Fašiangy máva mládež bursy. Vydržiava po domoch aj po krčmách. Ešte prv, vo fašiangovú sobotu sa posháňali a poradili tí, čo mali tú zábavu sriadiť a vyvolili si „rychtára“, „krčmára“ a „pisára“. Poskladali sa aspoň po zlatke na ten trúnok i na chlieb. Ak bola bursa v (súkromnom) dome, sami si podonášali chleba; gazdinej zaplatia za zásluhu aj na vápno, za obrýpanie stien. V nedeľu popoludní poschádzajú sa na miesto, sjednajú hudcov, za čo ích už budú slúžiť cez poltreťa dňa. Najviac to už býva 3-4 zl. aj s opaterou. To je ešte len luon, abo závdavok; potom ešte každý zaplatí im po 40 kr., aj iné darky, ako slaniny a iné im donesú. Na tanec chodia len čo mladší, aj ženáči. Zpomedzi tancov obľúbený je takzvaný káčerový, pri ktorom „rychtár“ ide po predku a za ním deckovia, za opasky držiac jeden druhého. Predník zvŕta sa kde na ktorú stranu a bije koho začiahne s metlou. Hlavne tí, čo sú na „chvoste“ musia sa obratne vyhýbať jeho úderom a všetci musia dbať, aby sa reťaz neroztrhla, lebo odtrhnutým beda! Medzitým spieva sa:

Ďalej známy je aj šatkovec, pri ktorom za sprievodu hudby sa spieva:

Ktorý chce, zaplatí hudcom a zatancuje si pod hajdúchy, obhajduchujúc izbu so spevom:

Ráno, keď sa už vyspali, sídu sa zas a pisár vyberá od prichádzajúcich peniaze „priemenu“. Dievky, keď sa ktorá prvý raz vykrúti, vtedy ju zavedú pred stôl a tam musí splatiť čo len po 20 kr.

V Škaredú stredu chodievali bursovníci popreobliekaní za maškary „po žobraní“ a z nažobraného sa potom hostia. Kostümy: horár, pán, cigáň.

Na Kvetnú nedeľu berú si z kostola posvätené „meňušky“ (vŕbové ratolesti: v Orave: „bahniatka“, v okolí B. Bystr.: „púzalke“ pri Novej Bani: „barke“).

V Zelený štvrtok sa mnohí od zaviazania zvonov až do rozviazania (v sobotu) úplne zdržujú každého pokrmu.

Na Veľký piatok zdržujú sa úplne od roboty, iba čo ovocnie stromy štepia, obrezujú, presádzajú a obkopávajú poniektorí. Ranavý sa v ten deň vyumýva v potočnej vode. Tak tiež aj vlasy v tento deň strihajú. Hosťcavého ostrihajú, vlasy zakrúťa do handry a hodia dolu potokom, aby sa hostec oddialil od neho. Kto — vraj — na Veľký piatok medzi spvolniky prvý napojil rožný statok, ten ostatným spvolnikom poškodí; preto jaknáhle by to títo zbadali, už viac v ten deň radšej nik nenapája. V noci kúpavajú dobytok, aby bolo na celom roku veseluo i aby nemalo hrče. Vtedy šúchajú ženy domáce náčinie, mliekárske riady, aby im nezaškodilo žiadno bobonstvo, keď Kristus v hrobe spočíva. Kde sa v tento deň úplne nepostia, varia „pĺžike“ s makom; sú to na piaď dlhé šúľance.

Na mieste terajšieho mestečka stojáce dva staré duby sme už zpomenuli. Tomu, na starom cintoríne už vyschnutému pripisuje sa liečivá moc od hosťca. Preto taký priklincuje za hrsť svojich vlasov na tento dub a hostec zmizne. (Skutočne dub tento je nesčíseľnými klincami poprebíjaný, čo mohlo aj jeho vyschnutie zapríčiniť, keďže jeho rovesník vo farskej zahrade ešte zelený a zdravý.)

Na Veľkú sobotu keď zvony pustia, beží gazdina ku potoku, načrie odtiaľ vody, s ktorou obchádzajú stavenia a kropia i prežehnávajú ho, aby bolo zachránené od nešťastia. Popol z páleného „Judáša“^[263] berú a sypú po priesade i schovávajú si toho na liek proti hrdlaboleniu. Vodu v deň tento posviacanú prilievajú do jediel, zvlášť do vaječnice, bez ktorej dnes málo domov nájdeš. Odrobinky z paškálovej sviece odkladajú si tiež, ktorými kädia proti príjesti. Aj keď niekto „planými očmi zaziapa“ na druhého, keď povie: oj, či je veľkuo, či je peknuo! — a tomuto potom z toho „z očú“ prijde, musí položiť niečo zo seba (chlap ku pr. chĺpok z kabanice, žena vlas a p.) a týmto okädený vyzdravie.

Na Veľkonočný pondelok chodievajú chlapi, chlapci a deckovia po kúpačke. Poslední začínajú to už od polnoci. Deckovia oblievajú dievky „z ročky“.^[264]

V utorok chodia zas ženy a dievky zvlášť tých mužských kúpať, ktorí z nepozornosti, alebo nevšímavosti neokúpali patričné včera. Oblievajú ích z „mediána“.

Na Ďura tých, čo majú meniny, poviažu, zavinšujú im, za čo sa potom musia vymeniť. Keď kto prvému hadovi, ktorého uzrie o Ďure, zlatníkom hlavu odreže, jestli tento peniaz potom pustí do obehu vždycky sa mu — vraj — ten istý navráti.

Na prvého mája chodia deti so zelenými čačinkami, ratolesťmi po domiech s Marmurienov „za vajcí“. Dve-tri dievčatá (asi 6 — 8 ročné), jedna zavitá v kápke je Marmuriena, druhé s košíčkom na ramene, vôjde do stavenia a prerečú ťahavým hlasom:

Doniesly sme vám zeleného hájka, pod husy, pod sliepky, aby vám dobre vajcia niesly, a nám za posluhu niečo oferovali.

Na deň, na Jána (Krstiteľa) kým slnce nevýnde, treba bárs jakých zelín nasbierať — osožné budú ku akejkoľvek chorobe.

Na Turíce pred kommasáciou, keď ešte bola obecná pastvina, sišla sa mládež, najviac voliary, na druhý deň sviatku na Stávanisko, kde večer pri muzike tancovali najviac Káčerový tanec, nastiebaní za opasky na spôsob hada. Predtým preskakovali vtedy aj vatry, medzi čím spievavali tú: „Ide káčer po doline“. Pri týchto, v tomto období často opakovaných hrách mala mládež vždy svojho „rychtára“,^[265] ktorý udržoval medzi nimi poriadok, riešil spory a nezbedníkov často dosť citeľne trestal.

Cez leto, a kýmkoľvek len pastva trvala, sišli sa mestečkárske dievky na lúčke vyše horného konca mestečka, pochytaly sa za ruky a krútily sa do kola, spievajúc pieseň: „Čičence, číčence.“ Potom zaspievaly si ešte s 10-15 „starších“ (myslím, že tu myslel môj rozpravač ballady) pesničiek, jedna z dievok stala si do prostriedka. Táto si potom vyvolila spolutanečnicu, s ktorou sa vykrúcala v kolese. Vybratá si vyvolila zas druhú, až kým sa nevytancovaly všetky do štýr i piatich vrchov.“ Veľmi obľúbená pieseň pri takýchto hrách bola aj: „Zasiala som ružu.“

Na Božie Telo, prv nežby sa pohol cirk. prôvod „po kolibkách“ (oltárikoch) pozastokujú poza okná a dvere domov viešky,^[266] tiež aj po izbách kolo obrázkov. Viešky, čo boly pri kolibkách, rozchytajú potom a postavia do konopí alebo do ľanu — aby tak dlhé narástly, ako té viešky.

Na Zelnú Pannu Mariu natrhajú k cirk. požehnaniu všakové lúčne, liečivé zeliny, ktorými cez rok v čas potreby okáďajú nemocných.

Na Štefana kráľa počínajú siať jaseniny a vyberať krumple. Této sa prvý raz „hýbajú“ (v Baňskej Bystrici „šintujú“, v Liptove a v Orave: „rušajú“), druhý raz „kopcujú“ (inde: „ohrabujú“).

Na Bartolomeja kryjú sa hady do zeme. Keby v tomto čase niekoho had uštipnul, alebo už po Bartolomeju, toho hada už viac neprijme zemička do sebe, ale vykape. (Hady — vraj — nevýndu zo zeme len „o Ďuri“.)

Na Františka (4. okt.) vydržiava sa v Detve „hostina“, vlastne pamiatka zasvätenia chrámu. Vtedy už gazdovia dosiali a dnes spravia si dobrý odomáš z ratolesti z radosti).

Hlavný srok počítania času u Detvanov je od Mitra do Mitra. Vtedy totiž premieňalo sa za starodávna u gazdov celé slúžobníctvo, rátajú sa s ovcami a syrom, bača zas s valachmi a holeníkmi (miesto honelník).

Na Mitra (sv. Demetra) bačovia a valasi mitrujú, t. j. skladajú počty. V ten deň zarežú ovčičku, gazda povypláca baču a valachov, uctí ích, hostia sa a veselia. Hovorí sa, že pred kommasáciou bačovia a valasi nesúc geletky syra, oštiepky, mrváne (pletence) na kostolnú oferu hajdúchmi chodievali (hajduchujúc) okolo oltára. No zato ovčiarska ofera na Mitra býva aj dnes veľazaujímavým a typickým divadlom pre cudzinca, ktorý by zaiste už aj z ohľadu tohoto neobanoval, že do detv. kostola zavítal.

Na Vších Sviat premieňajú domáci sluhovia miesta. Odchádzajúci dostanú koledu, t. j. pletený koláč, alebo chlebík.

Na Dušičky koľko má kto v rodine zomrelých, toľko sviečok zapáli nad hrobom a druhý deň v kostole pod zádušnicami, lebo: ktorí sú v temnosťach, len vtedy sa im zasvieti svetlo božie, keď im zasvieťa priatelia na svete — tak si to aspoň vysvetluje náš detv. ľud.

Na Mikuláša chodia traja deckovia popreobliekaní: „anjel“, „kňaz“ a „čert“. Liatovčekom dávajú znamenia, že sa ku domu blíža. Vôjduc do izby, volá anjel deťom: „modli sa, budeš môj!“ Diabol všakovo pokúša domácich, kňaz ale fŕka ich vodou. Ľudia ich neradi prijímajú, nedajú im nič, ba často neobídu suchí, alebo ich aspoň vyprú.

Na Luciu jedáva sa cesnak, aby boli zachránení od zlého. Aj statku dajú zahryznúť strúčok s kúskom chleba.

Zpomenuli sme už, že na Luciu a na iné zvlášť od ženských zasvätené dni, nepradievajú. Považovali by si to za hriešne nevšímanie starootcovských zvykov. Rozprávajú si, že raz istá žena na Luciu priadla, ale tu Lucka zpustila dolu komínom za vrece vretien, ktoré si potom úbohá žena musela všetky do Vianoc napriasť.

Na Tomáša si dievky rozpúšťajú a lejú olovo, aby si zaveštili budúcnosť.^[267]

Toto by boly ľudové obyčaje viazané k istým dobám kalendárskeho roku, teraz ale prejdeme už k líčeniu zvykov pri takzvaných starosťach, t. j. rozličných svojich rodinných slávnosťach. Budeme ich pojednávať v tom poriadku, v jakom sa ony v živote jednotlivca vyskytujú.

Novonarodenému dieťaťu zakryjú hneď po narodení hlávku šatkou. Potom ho okúpu a baba pokropí ho svätenou vodou, žehnajúc ho a dľa usrozumenia rodičov dá mu niejaké meno. Potom ho podajú matke, aby ho pobozkala.

Prv, nežby dieťa zaniesli do kostola ku krstu, uviažu do handričky 2-3 struky cesnaku, kúštik chleba a jeden krajciarnik. Jestli patričnej matke už niektoré deti zomrely, toto novorodzeniatko podajú do kostola idúcim krstným rodičom cez okno, aby vyžilo a bolo zdravé. Keď prijdu z krstu, prerečie krstná mať: „vzali sme vám pohana, doniesli sme vám kresťana“ a s týmto položí na stôl. Potom sídu sa povolaní ku kršteniu. Zváčkou je baba. V samý deň pozve ešte raz každého. Pozvané ženy vezmú do košíka fizolňu alebo jačmennej kaše a na vrch 5-6 vajec. Posledné sú pre posteľkyňu čo zvláštna pochúťka. Shromaždenie býva popoludní. Na vrch stola sadne si kmotor a kmotra. Ženy usadia sa na jeden bok stola, mužskí na druhý. Tamtie pijú hriato, títo „cistuo“. Nastolia mäso a koláče. Nasleduje koláčová polievka, rezance, sekania (kyslá, pečenková polievka), kaša s kutľami a kapusta. Potom baba rozdáva výslužky, ktoré si každá v košíku sebou vezme, v ktorom bola doniesla svoj dar. Každej nadelia mäsa, koláča, do ľahvičky pálenky (ktorej množstvo stupňuje sa dľa blízkosti pokrevenstva). Medzi jedením a zdravkaním si spievajú všakové, často dosť slobodné piesne. Udáme tu aspoň jednu:

Šestonedieľke nosia priateľkyne za dva týždne „varenuo“. Je to riadne ryža s mliekom a rezance s makom. Kmotry ale a krstné nasmiažia jej pampúchov. Dary této nosievajú vo veľkých batohoch^[268] a veľký pozor na to dávajú, že koľký batoh ktorá nesie. Nesenie tohoto má akýsi slávnostný náter. O tomto povedia: „ide s rožký“, čokoľvek by ináč niesla.

Keď ide žena na vácku, rozsypú na zem žeravého uhlia, cez ktoré musí ona trikráť prekročiť. Kým z kostola prijde, odložia zásteľnú (i: zastielacú) plachtu (v Nitriansku: kútnica), aby ju už nezazrela, lebo by chytro bolo-druhuo. Keď idúc z kostola do izbových dvier vkročí, dajú sa jej napiť z kupy vody — aby mala hojne mlieka. Váckový deň šestonedieľka svätí, v ten deň nechytí sa do žiadnej práce. Kým nenie ovádzaná nešije, zvlášť nepradie — lebo by jej aj dieťa „šilo“, t. j. túlalo sa (brúsilo) sem a tam.

Malým deťom nedajú do roka červeným vyšívané šaty — pre oheň i pre to, aby jak by kedy dostalo zradcu (epylepsia) mohlo sa mu odpomôcť.

Prichytíme sa teraz dľa možnosti čím zovrubnejšie opísať svadobné obyčaje detv. zas len dľa možnosti doslovne uvádzajúc slová jedného v Detve čo najčastejšie úrad starejšieho prevádzajúceho starca.

Mládenec pošle si niejakú ženskú, jestli možno zo svojej rodinky na pytačky. Túto zovú konáčkou. Ona porozkladá v patričnom dome, akých má decký rodičov, majetok a pod. Rodičia dievčatiny sa poradia, a hútajú: „musí si len podľa seba vziať.“ Tiež hovorí sa vtedy:

Jestli sa pýtaná dievka zľakne, je to znak, že je už jeho, a vtedy s úsmevom povedia „známe — ako sa máme!“ Keď privolí aj ona, zájde konáčka pre deckýho, ktorý sa potom dostaví aj s družbom v patričnom dome, kde družba prerečie:

Načo odpovedá otec, lebo starší brat dievkin: „Neviem, či sa vám bude páčiť, či vám to draho nepadne? To koštuje tisíc zlatý.“ Na toto ponúknu pytači do 30 zl. reknúc: „ak dáte, vezmeme, ak nedáte, tak si ho sami držte. Decký si donesie^[269] na „untrholt“ (rozprávač primnoho obcoval so Židmi:) a počastuje domácich a pritom všakovuo sa smlúvajú. Keď sa dohodli, dievča dá mládencovi pekný ručník s cipkami a prsteňčok ako závdavok. Ohlášky ide zapisovať jej matka a jeho otec i obaja mladí. Po zápise sa zase niekde sídu a spravia si úctu.

Od ohlášok do sobášu sú „vo vere“ (lebo sa veria, t. j. sľubujú si vernosť). Keď stoja ostatné ohlášky v kostole, chodí mladucha do kostola v parte (ak je totiž panenská) a v hrdo vyšívanej bielej šate (fiertuške). Keď zapíšu ohlášky alebo v pol vere príde snúbenec s kamarátom a daruje 10 — 20 zl., ktorému už jako peta dochodí — na šaty, na zakúpenia pretuok (predky na kápkach, čepcoch), na košele jeho otcovi, bratom, nevestám, tak aj na brusliaky, ručníke oplecká. To sú darúnky, ktoré keď ju dovezú do nového domu, snúbencovej rodine darovať jej načim. Medzitým za 2-3 týždne ustavične šije pre seba oplecká, brusliaky, ktoré obšíva s „číkom“ (takzvaným zlatým vláknom), tak aj svoje šaty dá obštikovat; narobí si „grčkavých“, „krivých“, „pravých“ cipvok — a to všetko všakovej farby (zväčša: červenej, belasej, žltej). V oboch domiech pečú: poklony, koláče, boslany (i: bosvany)^[270] a chlieb. Na tú poklonu priprávajú, hotujú všakové cifry: vtáčkov, stehlíkov, sýkorky, ešte i Svätých.

Večer pred sobášom príde mladoženích s dvoma družbami ako na načtívenia mladuchy a prikážu jej, aby včas ráno vstala a brala sa ku sobášu a žeby mala prichystané družičky pre družbov. Vtedy oddáva mladoženíchovi pierko aj košeľu na sobáš, podobne aj dve družičky perá svojím družbom. Aj na nocľahu ostávajú tam. Okolo dvoch hodín popolnoci príde svaďba (t. j. všetka v dome mladoženíchovom shromaždená družina i hudci), aby ich zobudila. Svaďba si donesie zo sebou metka, boslančok aj pálenky. Keď si zaskočia 2-3 tance, pojedia i popijú, potom im musia v dome mladuchynom zas všetko tak vrátiť, ako si to sem doniesli, čo potom keď sa ku mladoženíchovcom navrátili, oddajú svadobnému otcu do ruky: „Čo ste nám dali, to sme vám šetko naspak doniesli a predsi sme sa aj napili aj najedli.“ Vrátia sa k mladoženíchovcom až okolo šiestej ráno, bez mladuchy a bez družíc. Tu sa už mladý pekne poobúva, čisto popreoblieka do rúcha všetkého nového.

Prv, nežby sa pohla mladucha k sobášu, jestli si žiada nemať detí — hodí do studne starú, zamknutú zámku. Tým istým cieľom zvykly niektoré aj kosu 2-3 razy prekračovať.

Ktorá ale chce žiť v plodnom manželstve, berie si so sebou ku sobášu maku, ktorý keď potom zaseje, koľko bude na jednom koreni makovičiek, toľko aby mala v manželstve detí.

Keď je už čas ísť k sv. sobášu, odkážu mladuche, aby sa už vybrala. Oblečená je do červeného rúcha, do peknej vyšívanej bielej šaty, kytle na mašine (šijacom stroji) vyšívanej a hodbábom štikovanej. Na hlave nosí partu. Podoba tejto sa behom času veľmi menila. Teraz stojí len nad čelom a siaha asi do diaľky uší. Je to červenou látkou obtiahnutý karton, na ktorom v podobe rovnobežných čiar i vlnoviek poprišívané sú rady sklenených perličiek a zlatistých, alebo striebristých vlákien. Od chrbta je stužkami stiahnutý, ktoré (3 — 6 rôznobarevných, širokých stúh) visia až niže kolien. Po nad partu nosievajú ešte umelý myrtový venček. Prez rameno nosievajú prehodený ručník, už alebo harasový alebo biely, vyšívaný alebo „olejovaný“ červený. Prv nežby sa z domu pohla, jej menom odpýta niekto múdrejší od rodičov. Niekedy príde zo „svadby“ starejší a ten odpýta slovami: „Pán Boh nám požehnal kvietok a ten kvietok riastol v panenskom veku 18… rokov. Tak teraz ten kvietoček by rád stav svoj premeniť a do stavu manž. stúpiť. Tak že sa ona odporúča a spoďakúva svojím rodičom za ich opatrovania a vychovávania, čo hu vychovali do vrchu — panenského veku, a teraz že misí od svojích rodičov sa odlúčiť a do stavu manž. stúpiť. Tak pri tom sa musím, rodičovia moji, s vami a mojím svedomím pomeriť, kedy by som vás bola rozhnevala. (Vtedy si ona kľakne na kolená.) Ňaňko, aj vy mamko, aj vy bratia, aj vy sestry, aj vy nevesty, aj vy čeliadka, kedy by som vás rozhnevala rečou, skutkom, zlým pomyšlením, aby ste mi ráčili odpustiť, lebo že idem sviatosť utárňu prijať a s vami sa rozlúčiť.“ Tu rodičia na to odvetia: „Nak ti P. Boh odpustí všetkým dušičkám na poľahčení — všetke tvoje previnosti a príjme ťa do radosti.“ Podobne odpytuje sa aj mladoženích u svojich. Potom pristúpia k sv. spovedi a k sviatosti oltárnej. Do chrámu ide družina oboch stránok osobitne. Družinu do chrámu dovedie a kolo oltára porozstavuje starejší. Pri sobáši usiluje sa mladucha stúpiť ženíchovi na nohu, aby v stave manželskom ona pánila. Po sv. sobáši ženské posadajú na vozy, pred vozmi hudci hudú, pred hudci ale mužská družina tancuje, spieva a pohvizduje. Keď pochod stretne niejakého priateľa, zastane, ženy z vozov podajú mu kus koláča a ľahvičku pálenky zapiť. Celá družina veselé spieva a výska. Divákov všade plno. Niekedy prídu hudci so staršími naproti mladoženíchovi a vtedy ako sa zídu, tam ich ten, čo je gazdom a krčmárom (na svadbe k tomu ustanovený) privíta reknúc: „Pekne vás vítame; či sa vám dobre vodilo, či zle? či dákej chyby medzi párom nebolo?“ Načo odvetí starejší: „Ďakovať P. Bohu, šťastlive sme zašli šťastlivejšie ideme do príbytku toho, z kade sme odchádzali, za to sa P. Bohu spoďakúvame, že sme naše práce šťastlive pokonali.“ Potom ich gazda poponúka, pravda len družinu; mladých nie, tí boli pri sviatosťach. Potom sa vráti každý v svoju stranu. Starejší ide vopred do príbytku a tam sa pokloní, rieknúc: „Milý náš pán svadobný otec, spolu so svadobnou matkou! Na kterej sme ceste boli vyslaní, že sme s vôle P. Boha šťastlive bez pochyby pokonali. Že náš mladoženích, který riastol v panenskom veku, že bou v chráme božom panenský vek premeniť a ako s manželkou do stavu manž. stúpiť. Pritom vás prosíme láskave a srdečne, aby ste nás za maličkú a krátičkú chvíličku pod ochranu vašu vďačne prijali. Pritom sa vám spoďakúvame a vinšujeme vám zo srdca, keruo zdravia nám aj vy prajete od P. Boha. Amen.“ Poznamenávam, že keď príde od sobáša, dávajú veľký pozor všetci, aby sa niekto nedotkol mladoženíchovho pera; preto si ho tento hneď starostlivo poprace do truhly. Jestli totiž mladoženích mal predtým inú milú, táto lebo sama, alebo jestli to sama nemôže, skrze druhých dá odtrhnúť niečo z mladoženíchovho pera, čo ona potom zubami hryzie, alebo do chlieva hodí — aby sa novomanželia tiež tak hrýzli.

Medzitým vozy sú už nachystané; všetko hotové. Družina a mladší peškom, ženy (idúce pre rúcho a pre mladú) vo voze. Mladoženích so starejším v druhom kočíku (bričke) a idú s hudbou a spevom k domu mladej. Na voze sú dve-štyri jedlice s pierím obložené^[271] a kone, na hlavách s klinovníky. Spievajú si všakové: ku pr.:

Alebo:

Alebo:

Alebo:

Vôjdu do dvora; vozy sa poobracajú k odchodu a starejší vôjde do izby privďačiť sa domácim a povie: „Vaša slovútna opatrnosť, naši vážny priatelia! že vyhľadávame manželku tú, ktorá dnešného dňa spravila sľub ako nášmu mladoženíchovi. Tak vás prosím srdečne, idem ja s mojou svadbou a s mojími príbuznými. Tak by vás prosil srdečne, že by ste nás máličko do vášho príbytku prijali, a že by ste nám aj s niečím k úžitku slúžili.“ Potom ich otec privíta slovami: „Vďačne, vďačne; prejďte si a sadnite si, ak sa budete dobre spravovať, muožte sa aj dlhšie zabaviť.“ Tu je už celá svadba shromaždená. Tí čo sú zo stránky mladuchy, sadajú k zadným stolom a tí čo príjdu (zo stránky ženícha) tí k vrchniemu stolu. Mladých dajú do komory.^[272] Vtedy aj starejší ide k mladým a týmto už nastolia lepšieho jesť a piť. Kočišom dajú vonká za tanier mäsa, koláč a páleného, koňom obroku abo mládze, jariny. Keď sa v komore uhostia, starejší vôjde zas medzí svadbu poponúka všetkých s trungom a s chlebíkom. Keď sa trošku nasýtia a potúžia, potom si už starejší začne rozprávať: Dľa jedného starého od detvanských starejších napospol užívaného rukopisu doslovne:

Čítam a nachádzam v prvej knihe Mojžišovej^[273] štvrtej a v piatej kapituli kterak onen starý Tobiáš spokolení Neftalinového mav len jedného syna menom Tobiáše a tak gdiž poznav na tele svojom, že klesá, zavolav syna svojho pred seba: idi na ulicu a pohľadaj sebe tovariša, kerý pôjde s tebou do Ragas mesta Medského, k bratovi mojmu Gabnelovi pre desať hrivieň sriebla a zlata a pre vyhľadaní manželky tvej. Poslušný syn vyšol na rozkaz otca, a hnetky sebe naššol tovariša andela menem Rafaela, kerý stojí pred trúnom Pána Boha šemohúceho. Ale on nevedev že by to bov andel, a tak keď prišiov k otci svojmu, kerý bov v temnosti postavený, tak sa ho vypytovali toho tovariša s kterého je pokolení, s kerej rodiny, on odpovedál: ja som z rodu Annáša a toho veľkého Azariaša. Tak odpovedal starý Tobiáš: že som kcel o rode a pokolení vyzvedeť, jestliby syn môj zo spravedlivým do Ragus mestu Medského šiel. A tak bov hotový na cestu. A tak rjekol svojemu synovi: vezmi zo sebou zo šetkých vecí, čo vám je potrebného. A tak si zali. Mladý Tobiáš aj z andelom čo ím potrebu bolo. A keď ich vyprával starý Tobiáš rjekol: Boh, jenž v nebi prebíva, budíž se mnov i s vami na ceste vašej, a naplní požehnání své nad vami, aby ste videli syny synov vašich, až do tretieho a štvrtého pokolení izrahelského. A tak išiel andel s Dobijášem. Keď ale prišli k potoku Tigriš rečenem, tam miseli nocovať. Tak ráno išiol sa Tobiáš umyť na tú vodu. Tak hnedky vyskočila veliká ryba, ako by ho kcele prežreť. Tak hnedky zavolav na kamaráta, čo je s ním. Tak mu pvedal: Neboj sa nič tej ryby, ale hu chyť za spodňú čeľusť a vytiahni ju na sucho. Rozpáraj hu, a vezni s nej játrá, žlč, srce, a skovaj u sebe, lebo nám tie veci budú osožné k lekárstvu. A tak keď s tade odchodjli, tak sa vypytoval Tobiáš andela, že k čomu sa tie veci osožné s tej ryby. Tak mu odpovedal andel: Čiastku srca rybího zaháňa dábelství jak od muža, tak aj od ženy, a že k ním viac nepristúpi diabel. A žič sa zhodí na oči, s pomazaním, na kerých by belno bolo, prehliadne. A tak keď sa už približovali k Ragas mestu Medskýmu, zasi sa vypytoval Tobiáš andela, že kde kce, aby prenocovali. Zas mu odpovedav andel. Jestli kde je muž s pokolení otca tvojho, kerý nemá len jednu céru, menom Sáru, a tebe sa má dostať za manželku, aj šetek statok s ňú. Pros otca Gabnela, dá ju tebe za manželku. Odpovedal Tobiáš: slyšal som, že tá mala sedem mužov, a každý zomrev. Tak sa bojím, aby sa aj mne to neprihodilo. Neboj sa, keď bude po večeri, polož čiastku srca rybího na jatrý uhlík a modli sa Pánu Bohu všemohúcemu takto: P. Bože Otče Otcov našich, Ty si stvoriv Adama z hliny a z blata, a dal si mu Pomocnicu, menom Evu. Teraz Pane Bože Všemohúci, aj ja nepojímám sestru moju pre smilstvo, ale pre samú milosť plodu požehnaného. Tak nie len Ty, ale aj Sára bude pri živote zachránená. A tak keď už prišli do Ragus mesta Medskího, k bratu svojmu Gabuelovi, a ku nej Sari, manželky jeho, tak sa ich vypytoval Gabuel, andela a Tobiáša, že skade pochádzajú a s kerej sa Rodiny? Oni odpovedali, že pochádzajú zo zajatí Nivi(?) a s pokolení Neftalinového. Tak ho políbiv s plačom a riekol: Ty si môjho brata syn. A keď sa vyrozumeli jeden druhího hnedky rozkázal Gabuel zabiti škopca, aby pripravil hody. Ale Tobiáš rjekol: ja tu nebudem ani jiesť ani piť, ale prv moju prosbu vysliš. Či mi sľúbiš dať céru tvoju Sáru za manželku, či nie? Odpovedal Gabuel: nepochybujem, že nedám céru Sáru tebe za manželku, jestli Boh všemohúci vysliší prosbu moju, a slzy moje príme pred obličaj Najvyššího. Tak ti vôľu nechcem zahubiť. A tak že Gabuel neodpieral, že nedá Sáru za manželku Tobiášovi, aj my sa úfame, že obdržíme. Tak prosíme: aby ste nám tu odevzdanú pannu v ruce ve meno Pána Boha odali.

Nato vetí Starejší a Oddávač ku „Mladej“ a „Mládencovi“ nasledovne:

No, milý Synáčku! slyšal si od týchto pánov svadobných. Sľúbiš ty, že ty budeš jej velikým zástavcom (= zástupcom?) pred všelikými uštipačí a utŕhačí? Poneváč ona otca i matku opúšťa a teba za verného manžela príma. Žeby ona nebola potlačená podošva tvoja, ani z vrch temäna tvojho, ale z pod srdca tvojho, buďto v štestí, alebo neštestí.

Vtedy pytač sa spýta:

Prečo zaňho ideš? Či pre česť, či pre bohatstvo, či pre krásu?

Ona ale odpovie:

Ani pre bohatstvo, ale pre čnosť.

A starejší, ten so stránky mladuchy, oddávač rekne:

Nak vám bude na večnosť.

A keď ich zrukuje:

P. Boh Abrahámov, P. Boh Izákov, Boh Jakubov, budiž so mnou i s vami, a naplníž požehnáni svoje nad vami, aby ste videli syny synov vaších až do štvrtého a piateho pokolenia izraelskýho. A tak, keď odvečerali, išiel Tobiáš zo Sárou do pokoja ku spaniu zo Sárou, ako chodila s prvíma manželma sjedmima, kerých ďábel zadáviv, — lebo bou už aj jemu hrob vykopau, ako predešlím manželom: tak sa rozpomenul na slová andelove, ktoré povedal Tobiášovi, aby sa modlil. Tak prichodil k nemu ďábel. Položiv čjastku srdca rybího na jatrí uheľ, okadiv sa. Tak k ním ďábel nepristúpiv, a boli oslobodení od smrti, ako tí predošlí mužja. A tak ráno, keď stav Gabuel, a videl že ostali pri živote, tak chválil P. Boha zo všetkými práteľmi. Tak potom urobiv hody za nekterje dni. A potom otvoriv poklady: hrivne sríbla a zlata a všetkých dobytkov. Pre které boli vyslaní, a prepustil ích naspät k bratru svojmu Tobiášovi, který v temnosťach sedev. A keď ích prepúšťav, rjekol: Takto Boh, ktorý v neby prebíva buď už so mnou i s vami, a naplníž požehnaní své nad vami, aby ste sa šťastne mohli navrátiť do svojej vlasti. A tak keď sa navrátili domov, mladý Tobiáš k otci svojmu starému Tobiášovi zo všetkými poklady, kerje sebov vedli a priniesli, tak zav mladý Tobiáš žlč z ryby, kerú mal skovanú u seba, a pomazal oči otci svojmu Tobiášovi. Tak prehľádol Tobiáš a taký zrak ako prvej mal. Tak potom chválev P. Boha všemohúcího nje toliko z navrácení Syna svojho a svej nevesty Sáry, ale z navrácení zraku očí svích. Tak potom učinil hody za nekterje dni, a potom zavolav tovariša, který bol s jeho synom Tobiášom. Vezmi sebe polovic zo všetkých vecí, kterje si doniesol zo synom mojím. Ale on rjekol: Ja nežádam ništ, lebo ja som zo siedmych andelov, ktorí stoja pred trúnom P. Boha. A tak zmizel, že ho vicej nevideli. Tak aj my túto mladú nevestu od jej starých priateľov, ku vám, novotným priateľom: otci, matki privádzame, a vinšujeme, aby v láski, svornosti nažívali, na Boha všemohúceho nezabívali, a vás ako otca i matku v úctivosti mali. To srdečne vinšujem. Amen.

Po týchto slovách sa pomodlia stolovú modlitbu, po ktorej zas prehovorí starejší:

Vinš pred jedlom

„Jeho slovutna opatrnosť, pán svadobný otec spolu zo svadobnú matku v mene mem všech ponižene prosi, aby ste tento obed alebo večeru vďačne, jedným úmysľom prijali. Pri tom nás aj poďalej prosí, aby sme sa ráčili kratochviliti a o dobrých vecách rozmlúvati.

A tak kdiž oči svoje do písma svatího nachyľujem, jakú radosť a veselosť v ňom spatrujem. Tam uhliadam rozličnje kvietky kerými kvietki sa ozdobuje stav manželský. Najprvnejším kvietkom sa ozdobuje stav manželský na svadbe tej, kerá sa stala v raji nášho najprvšího otca Adama. Lebo tam bov sám P. Boh Starejši, andelovia boli družbovia. Druhým kvietkom sa ozdobuje a okrašľuje stav manželský na svadbe tej, kerá stála v Ragus meste médskom, lebo tam bov andel aj s Tobiášom prítomný. Tretím kvietkom sa ozdobuje a okrašľovav stav manž. na svadbe tej, kerá sa stala v Káni Galilejskej, lebo tam bov povolaný P. Ježiš ja preblah. Panna Maria. A tú tak ozdobiv: keď sa nedostávalo vína pozvaným, tak P. Ježiš z vody víno najvýbornejšô učiniv. A tak keď zaniesli okoštovať s toho vína vrchnímu správcu toho stola, ako Starejšímu, tak rjekol: každý dobrý gazda, kerý dáva dobrý trúnok kým sa podnapijú. A tento na ostatok najvýbornejšuo zachoval.

Tak prosíme, aby aj nás P. Boh všemohúci tak ráčil ozdobovať, ako tých šetkých ozdobovav, aby sme pri pokoji dary boskie užívali. Mladým vinšujeme aby tento stav manž. bol stáli, od P. Boha požehnaný. Aby v lásky, svornosti nažívali, na Boha všemohúciho nezapomínali, a svojich starších v uctivosti mali, a po skončení života našeho aby sme sa šeci na tú svadbu Beránka Krista Ježiša dostali. To srdečne vinšujem. Amen. Pomodlite sa Otčenáš a Zdravas.

Tu už ozve sa aj hudba, ktorej každý svadobník osobitne rozkazuje do vôle. Medzitým donesú družbovia koláčovú polievku v mise. Napred si berie mladoženích aj s ňou. Po tomto nasledujú rezance, rajs, žltá kaša s kutľami, sekania v pečenkovej polievke, kapusta, boslan a mäso. Toto pokrája a každému do ruky potaluje starejší. Medzi jedením sa spieva. Po jiedle sa starejší spoďakúva za úctu, ktorú pred nich predložili, žeby ím Pán Boh vynahradil sto toľko na to miesto.

Až potom si môže posedať aj družina a muzikanti a dostanú potom jiesť, čo im patrí. Po jiedle ide starejší do komory a pýta si rúcho mladuchino reknúc: „Prišli sme ako my, naša svadba, že prosíme naše, čo nám máte dať, našej mladuchy rúcho, aby nám nahá nechodila, aby nám dakde nezamrzla.“ Matka potom s otcom oddajú rúcho slovami: „Z vďačnosti, z vďačnosti, čo sme prihotovali dáme, aby muohli s P. Bohom strvávať a aby muohli ešte aj na svojích rodičov pamätliví byť.“ Potom odovzdajú do voza ládu, plachty, periny (1-2), vankúše (6-7). Potom si odpýta mladuchu asi takto:

„Milý náš otec aj matka! že ste vychovali dcérušku do vrchu manželského stavu, že ste ju chovali 18 liet a na 19-ti vám letí preč: za to sa vám spoďakúvame, lebo ona dnešný deň panenský vek premenila a do stavu sv. manželstva stúpila. Ona už dnešný deň musí od vás odísť. Vozy sa pre ňu prichystanie, rucho je odovzdanuo. Tak sa vám, ňanko muoj, aj vy mamko moja, spoďakúvam, za vaše opatrovanie, čo ste ma opatrovali a do tochto stavu ste ma dožili. Tak vás na Boha odovzdávam a s vami sa, ňanko muoj, a mamko moja, rozlúčam a Bohu vás porúčam. Nach vám P. Boh pomáha!“ Po týchto slovách sa poodoberajú a mladoženích pôjme si mladuchu za ruku a sadnú si do vozíka. Potom sa pohne svadba do domu mladoženícha. Poriadok ako prv. Voz veľký na štyroch koňoch naložený mladuchiným rúchom a perinami. Keď periny dávajú do voza, nesmie ich nikto rukov udrieť len ich potriasajú — aby muž mladuchu nebíjal. Na voze sa vezú aj mladšie nevesty, vesele a hlučne prespevujúce a pokrikujúce. Za nimi na kočíku vezie sa mladý pár, starejší zo starejšou a jedna družička. Družbovia a mladší svatovia tancujú pred muzikou a rozkazujú si od podivu sveta. Takto sa privezú do príbytku mladoženíchovho. Prv než by mladucha zišla z voza, matka, alebo najbližšia z rodiny (mladoženíchovej) prestre šatu na zem, aby nestupila mladucha na holú zem.

Medzi dvere prijde mladoženích prvý a tam ho víta otec a matka aj mladuchu a dávajú im po lyžičke mädu — aby bol sladkí.

Keď vôjdu do domu, mladoženích chytí mladuchu za ruku, ona ale drží peceň chleba, ktorý jej podala svokra, pod pazuchou, a tak ju obvedie tri razy kolo stola — aby sa dobre šikovala. Potom ju zavedie do maštale i do komory, aby jej poukazovala gazdovstvo.

Po tomto ide starejší do izby a pripovie sa takto: „Milý svadobný otec a naša svadobná matka! Že sme boli v tej ceste, ktorá bola pred nami prestretá, čo sme mali dostať, že nám to ako mladuchiny rodičovia srdečne odovzdali; a k vám novotným priateľom hu dovádzame. Tak vás prosíme, či by ste nás z vďačnosti do príbytku tochto prijali aj s touto úfou, že sa chceme trošku zabaviť a o dobrých veciach rozmlúvať.“ Pri tom svadobný otec sa im pekne s poďakúva. Starejší rečie: „Svobodno mladoženíchovi pristúpiť ku stolu a mladuchu si neskoršie vypýtame.“ Mladoženích si vtedy prisadne za stôl, za ktorý už predtým prisadla celá svadba. Medzitým vydaté ženské v komore pri zatvorených dverách ostrihajú mladej žene do hola vlasy a založia jej kápku. Keď ju zavíjajú, daruje jej mladoženích „dar na kápku“ (asi 1 zl.), ktorý jej zavíjačky zavijú do „kotúčky“. Potom starejší káže došikovať mladuchu, lež mládež dovedie niejakú starú babu a ukáže mladému či je to ona. Ale on sa jej nechytá. On jej dá sklenku pálenky tá vypije, na čo ju mladoženích odošle — že je ožranica. Aj druhú mu predvedú a tej zas dá do hrsti chleba, a odošle ju zpátky. Po tretí raz mu dovedú už opravdivú mladuchu. Posadia ju k nemu. Nasleduje hodovanie, pri ktorom hudba hrá, spev sa ozýva a vokolite ako sedia, tak si rozkazujú. Na konci jedenia prinesú „poklonu“ a tú potalujú. Potom mladucha rozdáva darúnky. „Klinovník“, ktorý doniesla, zavesí pod obrázky na klinec, ukáže a delí iné svoje rukové práce, čo starejší s vysvetlením sprevádza, hovoriac asi takto:

Vinš pri radostníku

„Náš milý pán svadobný otec spolu zo svadobní matku!

Na kterú sme cestu vyslaní, tak sme s vôle P. Boha šťastlive obchodili. Známe prespochyby, ako niekdy Noel patriarcha, kdiž bov pritvorený v korábe zo šetkými životvorinami pri potope sveta, a tak kdiž P. Boh hnev svoj ukracoval, a vody sa umenšovaly, tak vypustiv jednu holubicu s korábu; kerá holubica, keď videla, že je ešte voda po šetkej zemi, tak sa hnedky navrátila do korábu. Tak bov čakav Noel ešte sedem dní, potom pustiv jedného krkavca s korábu. Ale ten krkavec vše vyletel, zasi sa navrátil, a nijakého posolstva neprinášal. Tak ešte potom bov tretích sedem dni trpezlivý. Tak po sjedmi dňoch pustiv tú istú holubicu s korábu. Ale tá holubica, keď videla, že už voda obskla po šetkej zemi, tak hnedky odlomila ratolesť olivovú a prinjesla v pyskoch na oblok Noelovi, že už možno vonku výnsti s korábu aj zo šetkými životvorinami. Vtedy vyšiel vonku a zhodiv drevený oltár a zapáliv na obetu P. Bohu všemohúcimu, a tak že bola milá tá obeta, že vtedy dúhu na neby ustanovil, že kým dúhu na neby vidíme, ze nikdy svet tento s potopov trestať nebude.

Tak náš milý p. svadobný otec, ako tá holubica donjesla tú ratolesť olivovú, tak aj táto mladá tieš tento radosník od jej novotných priateľov vaším slovotným opatrnosťam prináša, aby ste ho vďačne prijali. Ukazuje sa ako s plachtov, ako aj s obyčajným klinovníkom, ako zo svojov prácov, že opaterná bola. Dala mu šatečku, aby sebe mal svoju obličaj, keď bude okolo chleba pracovať, aby sa mal čím utreť, ako jej manžel. A tak šetké dary boskje, kerje pred sebov uhlídame, aby k úžitku slúžily, a mladí aby ponajprv svojích rodičov v uctivosti mali, na Boha všemohúciho nezabívali, a oni ako mladí, aby v lásky, svornosti nažívali, a po časnom živote, aby sme sa šeci na tú svadbu Beránka Krista Ježiša dostali. A tak za dary boskje hore postaňme a Očenáš, Zdravas Maria sa pomodlime. Amen.“

Potom svadobníci poodchodia zpoza stola a prisadnú zase družbovia a hudci. Mládež ostane, ak sa len dobre chová, aj do 10. večera sa zabávať; ak sa ale zle držia, tak otec vezme hudcom husle a nezbedných tanečníkov vyšle von.

Svadba trvala predtým 3-4 dni; teraz asi od 10-12 liet duchovná i svetská vrchnosť, ohľadom na desné zchudobnenie ľudu i pre ustavičné bitky i vraždy pri takýchto príležitosťach, zasadila sa za to, aby sa čas tento zkrátil, tak že teraz trvá svadba zväčša len od jedného večera do druhého.

Po čas svadby nosí niektorá mladucha vo vrecúšku nožík pri sebe. Prečo, nevedno. Sobášnu košeľu manželovu schová na spodok truhly a spraví na nej 5-6 uzlov — aby ju nebil.

Predtým robili deckovia pri svadbách rozličné nezbednosti. Tak ku pr. vyniesli na dach svadobného domu veľký rebrík a jeden ohlásil, že sa budú odpredávať všeliaké veci; tie totiž, ktoré prv od svatov (povolaných hosťov) s fígľom ukradli boli. Tie si potom museli patriční vymeniť: zisk padnul hudcom. Tak aj kropili jeden-druhého kropáčmi a metličkami. Alebo jednemu mladšiemu kázali sa na studničke umyť, a keď sa umýval, omočili ho ta celého.

Keď panna ide na sobáš, odetá je „zásteľnou plachtou“. Keď má porodiť dieťa, visí tá istá plachta pred posteľou zo stropu dolu. Na dvoch koncoch tejto plachty zaviazané sú strúčky cesnaku, uzlík obviazaný cvernou a touto je pripevnená ku stropu. Keby sa žena vtedy nezakryla tou plachtou, prišla by k nej škodná mura. Tou plachtou zavinú prvé dieťa, keď ide s ním matka k vádzkam; v tej plachte sa dá aj pochovať. Je zvlášť pekne vyšívaná.

Keď nesobášená porodí, zaviažu ju do starej kápky — aby bola starostlivá. (Vlasy jej ostrihajú už vtedy, ako sa následky hriechu už ďalej tajiť nedajú.)

Keď mladucha po prvý kráť pečie chlieb, položia jej do chleba nespozorovane peniaz, — aby v dome nechybovaly nikdy peniaze a chlieb.

Detvanky aj po vydaji menujú sa len dľa svojho rodného priezviska a neradi pristávajú, ba ani do smrti neprivyknú na mužovo priezvisko.

Keď v dome niekto umre, kým neni mrtvola zahrabaná, mužskí všetci chodia s obnaženou hlavou a to aj v treskúcej zime pri 5-6 hodinovej chôdzi. V ten čas domáci tiež nič nepracujú, ani statok nepriahajú. Smrtný pad krem úradov oznamujú skrze zvláštnych poslov aj na 5-6 míl vzdialeným priateľom.

Mrtvolu hneď po vychladnutí odmerajú palicou alebo „oštrnkom“, aby sa vedelo, jak dlhá má byť jama vykopaná, tomu hovoria, že „ide s merťúchom“.

Pri pohrabe zomrelého zvlášť veľkú váhu kladú na dlhé a časté vyzváňanie a na to, aby v odberanke nebol nikto, kto ta patrí. Nebude od veci na tomto mieste uviesť jednu takú odberanky, ktorú dľa udania toho, ktorý chodil s merťúchom napíše organista a prečíta na pohrabe kňaz.

„Pred nami na smutných márach ležiaci Ondro Suja Žiak, narodil sa s kresťansko-katolíckych rodičov Matúša Suja a Anny Šalko. Pokrstený bol v chráme tomto pod pánom farárom Jánom Štrba. Mal krstných rodičov Ondra Barjak a Katu Murín. Riastol v stave mládenskom do roku 20., potom vstúpil do stavu sv. manželstva s Katou Šulek, s ktorou za 20 liet splodili 11 detí, z ních Ondro, Ján, Martin, Mara, Kata a Anna pri živote ostavajú a smrť svojho otca žalostne oplakávajú. Po smrti tejto manželky vstúpil po druhý kráť do stavu sv. manž. s Katou Spodniak, s ktorou za 20 rokov nažívali vo svornom manželstve. Po smrti tejto manželky vstúpil po tretí kráť do stavu manželského s Madlenou Lupták Strelec, s ktorou za 6 rokov nažívali v svornom manželstve. Na posledi upadol do nemoce smrteľnej, z ktorej ani viac nepovstal, než sa musel v nedeľu večer s úprimnou manželkou, s drahými dietkami, s bratom: Matúšom, Jánom, Ďurom, Jozefom Žiak, zaťom: Ďurom Hronček, Ďurom Hanes Klecek, Matúšom Pievárčí, nevestou : Annou Trebula, Annou Hronček, Mariou Lapin, svatom: Jozefom Trebula, Ďurom Hronček, svatvami: Katou Kamensky za Ďurom Hronček. Bratrancom: Matúšom, Jánom, druhým Jánom Jozefom, Ďurom Žiak, Ondrom, Ferom Žiak, Ďurom Francisci, Jánom, Matúšom Nuota, Annou, Katou, Marou, Ilou Suja Žiak, druhou Annou, Katou a Annou Žiak. Švagrom: Ďurom Strelec, Palom Strelec, Ďurom Lapín, Jánom Kružliak, Jozefom Kmeť, Jánom Odzgan. Švagrinami: Mariou Púpava, Katou Priadka, Annou Kočalka, Ilou Kmeť, Mariou Murín. Strýkom: Jozefom Suja i so ženou. Kmotrom: Ďurom Viľhan, Ďurom Kamenský, Martinom Karásek, pánom Jánom Halai. Kmotrami: Katou Kohút, Annou Priadka, Mariou Hríň. Birmovným otcom: Palom Barjak. Duchovnými krstnými: Jánom, Ďurom, Matúšom, Martinom, Ondrom, Jánom, Palom Kamenský, Martinom Karásek. Birmovnými krstnými: Jánom, Matúšom Kamenský, Jánom Libjak. Susedmi: Martinom, Jánom, Ďurom, Ondrom, Matúšom, druhým Jánom Šulek, Jánom Paučo, Ondrom Vasíl, Matúšom Vasíl, Matúšom Vasíl, Ondrom a Jánom Príprava, Jánom Lalík, Ďurom Hronček, Jánom Marko, Palom Hronček, Jánom Hronček, Martinom Laurenčík, Jánom a Matúšom Laurenčík, Jánom Matúšom a Martinom Hronček, Jánom Trkota, Matúšom, Palom, Ondrom, Matúšom, Ďurom a Jánom Marko, Palom Púprava, Jánom a Ondrom Prepelica, Jozefom, Matúšom Pavčo, Jánom a Matúšom Kamenský, Jánom Trebula, Jánom, Matúšom, Ďurom Žilka, Martinom Budáč, Martinom, Jánom a Ondrom Fajčik, Jánom Poduška, Ďurom Malata, Jozefom a Matúšom Salva, Ďurom Humenský, Jánom, Jozefom a Ďurom Figa, Matúšom Čavoj, Palom Marcinek, Jozefom a Jánom Trebula, Ďurom Trebula, s urodzeným pánom Ďurom Husák, notárom pánom rychtárom Andrášom Chovan, s pánom Karolom Lašovský s pánom Jozefom Taiber, s výberčíkom Jánom Halaj, i so všetkými prísažnými a obecným úradom, naposledi so všetkými súsedmi i priateľmi i s týmto márnym svetom sa rozlúčiť, zaopatrený svätými sviatosťami, doplnil vek šesťdesiatyšiesty.“

Mrtvolu z lazov dovezú pravidelne na štvorke, niekedy zapriahnuté sú voly aj kone. Pri truhle a čo je nie bárs slušné, — často i na truhle sedia staršie, neduživé ženské, vezúce sa na pohrab. Truhla je nebarvená, biela a robia si ju pri pomoci susedov domáci. Odrazu vezú zo sebou aj náhrobný kríž. Tieto predtým, kým bolo dostač dubiny, zvlášte ozdobovali. Teraz shotovujú ich zväčša z jalového dreva bez akejkoľvek ozdoby. Kríž je asi na 2 1/2 metra vysoký, massívny. Na prostriedku prebitý je dvojgrošník, alebo krajciar. Meno napíšu zväčša len tužkou (pri terajších krížoch je to práca riadne lazníckeho učiteľa.)

Pohrab lazníkov odbavuje sa v kostole, kam sa dostavia aj takí, ktorí pre starobu alebo nemoc 5-10 liet chrámu nevideli. Pri pohraboch dospelého býva za každým aj kázeň.

Do truhly zomrelého položia jednu polovicu sekerou preťatého krajciarnika. Druhú polovicu zahodia do stavenia. Vyobrazujú s tým asi to, že zomrelý nesie jednu polovicu bytnosti svojej na druhý svet, druhú zanecháva pozostalým.

Po pohrabe zijdu sa doma, alebo u niektorého priateľa v mestečku, áno i v krčme na kar. Nemierne požívania pálenky, vyzlieklo už starobylú obyčaj túto z jej etnografickej zaujímavosti.

Zpomedzi rozličných výjavov ľudového života môžeme na tomto mieste spomenúť ešte ročne sa opakujúci odvod k vojsku. Detvan^[274] zriedka kedy ide rád za vojaka (rozumej tu vojaka v terajšom smysle nebojujúceho, týraného) a lúčenie trvá celý týždeň spojené s rozličnými ceremoniami. Prichod z „vojny“ býva tiež spojený s dlho trvajúcou hostinou. Na to je Detvan pyšný, že bol vojakom a pred ním nemá žiadna listina väčšej ceny jako vojenský „obšit“. Tento má obyčajne dnuká na vrchnáku ženinej truhly pribitý, kto ho chce videť, vďačne ho každému ukáže, ukazujúc na ňom zobrazené podoby, že ktorý je on.