ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pravdivá udalosť

„Šťastný detský domov.“ Tento nápis nesú veľké budovy v K. a R. S. — Domov — krásne slovo, keď povážime, že tieto domy majú nahradiť úbohým deťom to, o čo ich už pred narodením pripravil hriech rodičov, obzvlášť otcov. Ach, ale tento dom nezodpovedá svojmu názvu. Je len ako úľ pre včely, do ktorého vlastné matky ponosia novorodeniatka a z ktorého ich nevlastné matky prevezmú do opatery od správy domu za mesačný plat na neučtitý čas. Dnu a von, dnu a von, z cudziny, kde nemá to nemluvniatko prirodzené právo a zase do cudziny, kde ho tiež právo nečaká. A keby mu tam vonku bolo ako zle, nemôže a nesmie zvolať: „Ja idem domov“, veď o ňom platí: „Svet síce široký, ale nikde domova.“ Najlepší názov pre tieto úbohé tvory by bol — „ničie deti“.

Prichádzajú na svet často preklínané s pečaťou potupy a hany na čele. A keby malé ústočká vedeli hovoriť a srdiečko cítiť, s plačom by volali:

Niektoré prinesú do druhej cudziny — hoci majú ešte len niekoľko mesiacov alebo len týždňov. Iné prežili už rok, dva i tri.

Sú síce niektoré čestné výnimky, ale nie ich je mnoho. Vo všeobecnosti ocitnú sa tieto deti vo veľmi biednych rodinách. Bohatý človek nikdy si nevezme k svojim deťom ešte taký prírastok na opateru, ktorý vlastní rodičia — vlastne otcovia — nečestne odhodili. Veď prečo by mal mať cudzí muž viacej súcitu ako vlastný otec?

Nuž, tak prinesú si — česť výnimkám — chudobné ženy tento prírastok k vlastnej rodine medzi svoje deti, ktoré aj keď vlastné, behajú otrhané, neumyté, neučesané, chrastavé, s veľkými bruchami od zemiakov, kapusty a chleba. Ak je prinesené dieťa nemluvniatko, očakáva ho kolíska alebo dáky kútik, trocha vystlaný zapáchajúcimi špinavými handrami. V najlepšom prípade prikryté býva perinkou, ktorej priesyp je čierny ako zem. A taká perinka má už svoju históriu: ak ju bývalý malý majiteľ pomočil alebo zašpinil, neraz ju na potoku zaprali alebo ani nezaprali; v lete ju osušili na plote, v zime na peci a zase ju hneď upotrebili, takže v nej napoly zhnilo napoly zmoľavelo.

Platená matka, ktorú núdza dotisla, aby kvôli sto korunám mesačne „ničie“ dieťa privinula, dá mu, aby žilo, to posledné, čo má, časť vlastného života a sily, trochu vlastného mlieka, ktoré odtrhla vlastnému dieťaťu. Pravda, to je možné len začas. A tie úbožiatka majú sa pritom ešte kráľovsky v porovnaní s druhými, ktoré hneď od začiatku musia si zvykať na kravské mlieko, rascovú vodu, žemle, rožky, ba i čierny chlieb, krupicovú kašu atď. Ešte nemajú ani rok a už musia s ostatnými jesť, čo príde na chudobný stôl. Ak pritom dieťa, trápené ustavičným črevným katarom, schne, kto za to môže? Žena svoje vlastné ináč nechovala; ak vyrástli, vyrástli, ak nie — nuž, vraj „Pán Boh dal, Pán Boh vzal — lepšie mu je tam — čo by malo na tom svete okrem biedy…!“

Ale ani z tých „ničích“ detí každé nezomrie. Ó, mnoho ich behá slovenskými i českými dedinami a najmä po kopaniciach: špinavé, otrhané, s potôčkami a vyhnitými jarčekmi pod nosom, s vlasmi polepenými od vyrážok a chrást — a kde sa skrývajú kôpočky parazitov.

„Šťastný domov“ sa síce stará o tieto svoje deti: posiela im vrchné i spodné šaty dva razy do roka, tiež i obuv, určuje poručníkov, ktorí majú povinnosť dozerať. Posiela občas komisiu, aby deti prezrela. Keď komisia príde — vopred sa ohlási — nájde deti koľko-toľko v dobrom poriadku. Keby tak prišla neohlásená…?

Šaty posielajú sa podľa veku; ale že sú deti zväčša zaostalé a zakrpatené, sú im šaty priveľké. V jednej rodine si štyria chlapci mohli svoje šaty obliecť až o dva roky. V chudobných rodinách ale dva roky čakať nemôžu. Nuž tak alebo tie šaty nosí dakto iný alebo vyzerajú v nich ani vodníci. A tak i tá najlepšia snaha stretá sa s nezdarom. Ach, aká je to udalosť v chudobnej rodine, keď i dieťa dostane nový oblek! Všetci strýčkovia, tetičky, kmotričky a babičky musia o tom vedieť a spolu sa obdivovať. Niekedy síce treba ešte trochu do toho narásť, ale to nič nerobí, veď šaty rásť nebudú. Však, keď bolo dieťa vlastné, šaty mu dali merať a obstarala ich rodičovská láska; sú v nich votkané mozole a pot! Ó, tá starosť a láska tak hreje!

No, príde balík takému „ničiemu“ dieťaťu. „Ukáž, čo ti poslali?“ — Vrchné šaty, čiapka, pančuchy, dvoje spodné oblečenie — celé bohatstvo. Obyčajne oblieka tie šatôčky na dieťa závisť. A ono tu stojí, a nevie, či sa má radovať, veď nevie, kto mu to poslal. Šatôčky potom síce kryjú jeho nahotu, no nehrejú, neblažia. Všetky krásne a dobré snahy štátu, do ktorého dieťa patrí, nikdy neodčinia a nenapravia krivdy, ktoré na deťoch napáchali rodičia — predovšetkým otcovia. Dieťa celý život nosí na čele pečať hany a môže si spievať:

Dovoľte, aby som opísala životný príbeh jedného z tých znamenaných „ničích“ detí.

Chovaný v štátnom „Detskom domove“ v K. ocitol sa malý Rudko na staroturianských kopaniciach v opatere chudobných ľudí. S dlhotrvanlivým črevným katarom priniesli dieťa k lekárovi Dr. K. a odovzdali do útulne pre nemocných, kde ho na druhý deň ráno lekár chcel prezrieť. Dieťa, majúce na sebe len handry, bolo také špinavé, že muselo najprv do kúpeľa. Zďaleka bolo na ňom vidno, akým dobrodením bolo mu to umytie. Úpenlivo prosilo: „Tetička, prosím vás, dajte mi kúštik chlebíčka, som veľmi hladný!“ Pre chorobu chlieb sa mu nemohol dať, ale chlapček vďačne prijal dobrú polievku. Keď videl pripravovať peknú, čistú posteľ, uprel svoje smutné, hlboko vpadnuté oči na ňu s otázkou: „V tej postieľke budem spať ja?“ —

Ktovie kde, v akom kútiku spávalo na troche handár? Keď ho uložili, ukryli, zavrelo chlapča očká a povedalo: „No, už budem spať.“

Sestry-ošetrovateľky stáli nad posteľou so slzami v očiach.

Keď z úbohého telíčka, vyschnutého na kosť a kožu, bola odstránená špina, ukázali sa sinky, modriny, stopy bitia a trýznenia po celom tele — ešte aj na páse a na brušku úbohého dieťaťa.

Asi o desiatej hodine večer začalo chlapča chrčať. Dostavili sa kŕče a po dvanástej zastonal malý mučeník ešte raz a zaletel navždy, vyprostený z krívd sveta, medzi tisíce, rovnako ako on rozličným spôsobom umučených detí — „ničích detí“.

Pri súdnej pitve malej mŕtvoly našli lekári vo vnútornostiach dieťaťa nestrávenú kyslú kapustu a krúpy. Zistili smrť následkom nedostatočnej výživy; tých modrín si ani nevšímali. Pozostatky malého, úbohého mučeníka uložili do darovanej rakvičky a pochovali. Žiadna slza ich neskropila. Nevídali! — jedno „ničie“ dieťa! O trochu hanby a potupy menej!

Keby cudzí človek trýznil bezbranné dieťa — ak bolo z riadnej rodiny — kričalo by: „Tatíčko môj! Tatíčko môj!“ — Alebo by sa bránilo obyčajným: „Nažalujem! Poviem!“ Malý Rudko nemal právneho ochrancu, nikde nikoho, komu by sa bol mohol vyžalovať.

Kde bol jeho otec, keď dieťa v rukách spínajúc chudé ručičky prosilo a kričalo? Kde bol, keď sýtilo svoje nemocné vnútornosti kapustou a krúpami, ktoré spôsobili netakú bolesť? Kde bol, keď zvíjalo sa v špinavých handrách a vo vlastných výkaloch a keď jeho bolestný plač tíšilo surové zakriknutie? Studený pot, vyvolávaný bolestnou chorobou, žiadna ruka lásky nezotrela… Kde bol jeho otec, keď rozrezané pozostatky malej mŕtvoly bez citu a ľútosti vhodili do rakvičky?

Kde bol? Snáď sa vozil v aute, fajčiac jemnú cigaretu, snáď hovel si v kruhu svojej zákonitej rodiny, ctený svetom, zahrňovaný poctami — vrah!

Pred rokom zomieral v Turej muž na dlho trvajúcu paralýzu. Raz, ešte ani nie tridsaťročný, so smiechom sa vyslovil: „Keby za mnou všetky deti, čo som ich v P. namnožil, mali volať: „tato, tato“, to by bolo kriku!“ — Koľko z týchto jeho detí malo osud malého Rudka, ukáže večnosť.

Veľký ruský spisovateľ Gogoľ opisuje vo svojom veľkolepom diele „Taras Buľba“: „Ostap zniesol trápenie a muky ako obor. Ni hlasu ni stonu nebolo počuť ani vtedy, keď začali mu lámať kosti na rukách a nohách. No, keď vzali ho k posledným, smrtným mukám, zdalo sa, akoby začala poddávať sa jeho sila. Pozrel okom vôkol seba, chcel by teraz vidieť tvrdého muža, ktorý rozumným slovom osviežil a potešil by ho pri skonávaní. I stratil silu a vykríkol v duševnej muke: „Otec, kde si? Počuješ to všetko?“ — Ostap, hrdina v mukách smrti, túži po otcovi, volá na neho, bo vie, že ten otec, hoci tvrdý kozák, ho miluje. — A zo zástupu preoblečený ozve sa mu ten otec, ktorý, keď nemohol vyslobodiť, i život na kocku postavil, len aby syna v mukách smrti samotného nenechal. Riskujúc všetko aj sa mu ohlásil. „Počujem!“ zaznelo uprostred všeobecného ticha a celý milión ľudí razom sa zachvel.“ —

Keď maličkého Rudka na smrť bili, ten veru nemohol by volať: „Otec, počuješ to?“ Veď neznal blaženosti otcovskej záštity. On otca nemal; jemu by odpoveď „počujem“ neprišla, keby aj sinavé ústočká na otca volali.

No, majú aj také odhodené „ničie“ deti Otca na nebi, ktorý vidí i počuje; a On volá: „Počujem!“ — Taras strašne platil za muky a smrť svojho syna Ostapa. Aj tento Otec strašne bude platiť za krivdy vykonané zhavranenými otcami úbohým, nevinným deťom.

Mali sme raz veľmi krásneho psíčka. Jeho kožúšok bol ako z čierneho hodvábu, na prsiach biela náprsenka, na chvostíku a paprčiach biele miestočka — vskutku neobyčajne pekný psíček, jediný toho druhu v našej obci. O dva-tri roky behalo už viacej malých i väčších psov takisto v takých kožúškoch, s takými náprsenkami, s takým bielym miestom medzi očami — a my sme hovorievali: „Čoky, i to je tvoj syn, i to!“ Ale on sa vonkoncom o tých svojich synov nestaral.

Hlúposti! povie dakto, veď to bol pes! — No, aké meno zaslúži taký zhavranený otec, ktorý síce deti na svet dosadí, ale nikdy viacej sa o ne neobzrie?!

My, ktorým Pán Boh zo svojej veľkej milosti dal mravne čistých otcov, ktorí sme sa utiekali k ich nohám v každom zdanlivom nebezpečenstve, ktorým meno „otec“ bolo svätým pojmom prirodzenej záštity a ochrany, my plačeme najhorkejšie slzy vo svojich srdciach nad ukrivdenými obeťami zhavranených otcov, ktorí to sväté meno stiahli do bahna a tam ho svojimi nečistými nohami udupali.

Aké meno zaslúžia si všetci otcovia, ktorí tie štátne „detské domovy“ naplnili tisícami detí, ktorých bezmenné, potupené deti plnia naše dediny a kopanice, a vyrastajúc bez domova, bez teploty lásky, v nemravnosti a neresti splodené, dedične zaťažené budú raz plniť štátne väzenia, nemocnice a útulne pre bláznov?

Ako nikdy nezabudnem na malú Rudkovu mŕtvolu ani na pocit, aký zachvieval srdcom pri pohľade na toho malého mučeníka, tak nikdy nezatíchne vo mne otázka: „Kde bol jeho otec?“

Raz som mala príležitosť navštíviť rómsku kolóniu v K. V jednom domčeku sme si aj posedeli. Roky prešli od tých čias a ja ešte vždy vidím nádherne urasteného Róma, jeho krásnu, čiernookú, kučeravú ženu, ako vo svojom strede držia asi osemročného, pekného chlapca. Na oboch rodičoch vidno, akým pokladom je pre nich ten syn. Že sme chlapcovi venovali pozornosť a učili ho spievať piesne, boli by nám tí šťastní ľudia aj miesto ofúkali. Nech by sa dakto opovážil udrieť to malé Cigánča! Svalnatými päsťami bol by ho jeho otec zabil a matka bola by ho svojimi tenkými prstami uškrtila. Šťastný malý Cigán, vyrastajúci v teplom ovzduší horúcej lásky rodičovskej! Klobúk dolu pred jeho otcom! On by mal plné právo zapľuvať všetkých zhavranených otcov tých úbohých „ničích“ detí.

Pritom rozpomínam sa na istú udalosť. Po štyri týždne mali sme u nás štvorročné cigánske dievčatko. Priniesla ho bola matka; musí ho vraj ochrániť pred otcom, lebo tento veľmi pije a v opitosti ho chce zabiť. Dievčatko u nás pekne privyklo a ako taká zakrpatená kvetinka, keď ju rosa skropí, telesne i duševne okrievalo. No naraz, po štyroch týždňoch, prišiel si otec dieťa navštíviť. Najprv nechcela malá k nemu ísť, uťahovala sa, no keď začal cigánsky k nej hovoriť, ani sme sa nenazdali, už mu sedela na kolenách. Spievala i recitovala mu veršíky, ktoré sa bola naučila o Pánovi Ježišovi. Konečne chcel odísť, ťažko mu to padlo, ale javil chuť nechať dieťa u nás. Vtom začala malá tak náružio kričať, tak úzkostlive ovinula ruky okolo otcovej šije, že sme sa na tú duševnú muku dívať nemohli a povedali sme otcovi, aby si dieťa len vzal, čo on so zjavnou radosťou aj urobil. Dieťa zakrátko nato v rodičovskej búde prechladlo a o dakoľko týždňov zomrelo. Keď sme ho navštívili, ležalo na zemi veľmi chudobné, ale také spokojné a šťastné, veď bolo u svojich rodičov, ktorí ho svojím spôsobom milovali. Malo domov, i keď to bola len ošarpaná cigánska búda. Ó, aké šťastné a bohaté bolo to cigánske dieťa v porovnaní s tými „ničími“ deťmi!

Ó, vy hanebne, zbabelo poskrývaní otcovia tých „ničích“ detí! Zdá sa vám to taká malá vec, zabiť nevinné dieťa dvakrát, mravne i telesne? Zdá sa vám to taká malá vec, odsúdiť vlastnú krv k celoživotnému biedeniu bez domova, bez mena, bezo cti, bez rodinnej a rodnej lásky žiť i mrieť?!

Zdá sa vám to malá vec, priviesť deti na to, aby sa na ne museli vzťahovať slová:

Či vás nič do tej ich telesnej i duševnej biedy, nad ktorou by kameň zaplakal? — Nemýľte sa! Oči, ako plameň ohňa, vidia všetko, stopujú i vás! A raz, v deň veľkej odplaty, odplatené budú všetky tie slzy, ktoré vyplakali vaše nevinné obete! — Dnes je ešte možné získať odpustenie i za taký hrozný hriech pod krížom na Golgote, kde nevinný Boží Syn zomieral i za váš hriech. Aj taká škvrna môže byť ešte zmytá v krvi Ježiša Nazaretského, no potom bude neskoro a beda, beda vám!

A ty, široká verejnosť kresťanská, ktorá kameňuješ padlú ženu, či si už kedy pomyslela, že taký smilný otec šliape nohami tri Božie prikázania? Proti šiestemu zhrešil, keď padol, proti siedmemu, keď svoje dieťa okradol o česť, meno a domov, proti piatemu, keď ho mravne a v tisícich pádoch aj telesne zabil!

A takýmto zločincom vy, kresťanské devy, podávate ruky pred oltárom a veríte ich prísahám, ktoré vám tam skladajú!?

A vy, kresťanskí rodičia, ktorí ste sa svoje nevinné dcéry usilovali vychovať mravne, dávate najdrahšie poklady Bohom vám zverené takýmto mužom za manželky, aby museli s nimi niesť kliatbu ich zlých činov!?

Na aký nízky stupeň kleslo kresťanstvo! Beda! Beda!

(1924)