Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Július Bodnár:
Myjava
Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 73 | čitateľov |
(Podáva Janko Cádra.)
Tvorivý duch nášho ľudu najlepšie sa dokazuje v chvíliach tak radostných, ako je svadba a krštenie. Zvlášte pri tomto vynikajú ženičky, úvodnice, neuveriteľnou obrazotvornosťou, o ktorej ale musí sa ísť každý presvedčiť — osobne. Je ona tak bujná a chúlostivá, že sa do tlačiarskeho lisu nevmestí. Škoda! Tu jedine s pýchou mohol som povedať: vidzte pôvodné, rýdze myjavské piesne. Pôvod ostatných nik nemôže určiť, ale „úvodnické“ vznikajú nielen cez noc, ale takrečeno slina ich nosí na jazyk, radosťou a vinkom, či pálením rozviazaný, tak, že autori sú viac-menej známi. Z kostola vojdú úvodnice i s „deckom“ do krčmy, rozkážu si liter vína, nahádžu doňho cukru, a po chvíli rozlieha sa izbica prenikavými, často i škrekľavými hlasy. Čím diaľ, tým je v piesňach viac papriky a korenia, nestraviteľného pre každý žalúdok. Po meste, až po Horný konec, obyčajne mlčia, a rovno vykračujú. Raz dohonil som dve, ej, utešené dve žienčatá-úvodnice. Prikmotril som sa im, ony ponúkly mi syrového bialeša a z reči do reči prišli sme i na tie piesne. „Ej, duša moja, zaspieváme, thák veru, čo by sme nezaspievaly, ale čo si ešte hen u žida trochu zavdáme! Tu v meste, viete, to nejde… Pán slúžný by nás dali do háreštu,“ — pošuškala mi so smiechom. „A máte zas nejaké ve forote?“ „Chy! duša moja, tých ani nepopíšete! Ešče neni decko ani zarobené a už mu skladáme pesničky,… a ked sa narodí!?… no, šak budete videt!…“ (Vzácna veru ochota, lebo je-li kopaničiar koľko-toľko sdielny, keď má pod forgom, predsa nepochopí tak snadno, že by človek mal s jeho „úvodnickými“ úmysle počestné, a nedôverive mlčí.) Pozoruhodné je to, že sa v nich neospevuje dieťa samé, ale všetko, čo mu predchádzalo a čo s ním súvisí od požehnania manželského páru po krst. Zajímavé pole pre študia mravov. Na prvý pohľad zdá sa, že perversnejšiebo ľudu sotva najdete; no, všimnete-li si toho blíže, nevidíte hriechu bezbožnej prostopaše, odporného dráždenia mysli, zkrátka immoralitu, ale jadrné, povedal bych, zdravé nazeranie na veci, obyčajne falošným studom zhanobené. Nejedná sa tu ovšem o úplnú amoralitu, ako u divochov, ani o duchaplné narážky, ale o úprimnosť často prostú, ale väčšmi britkú, duchaplnú, zábavnú, tak, že nevychádzate z údivu, kde sa v ľude taký ostrovtip vzal. Nepochybujem ovšem, že takých piesni je plno v každej slovenskej dedine, ba presvedčil som sa, že sa i prenášajú počas spoločných žní na trnavsku alebo v Rakúsku, no, tým, že práve tie nesporne myjavské nemôžem tu podať, ztrácam najväčší „tromf“ svojho článku. Čiastočne úvodnické, ale tiež inde známe, sú nasledujúce:
Starej babe nesvedčí vyšívané na čapci: lepšiej by jej svedčelo hrubé h… na čelo. — * Nechcem syra, madu: radšjéj ženu mladú, lepšia žena mladá, než kus vinohrada. — * Slúžela som u kadleca a to neni dávno! A já som sa naučela, jak sa robí plátno. Jednu nohu hore zdvihne a s tú druhú tlačí: a pri tem si poskakuje, až mu sila stačí: fik sem, fik tam, nevylez ven, bud tam! — * Neni lepšie, jako ženka mladá, jako ked sa ona rozveselí z rána. Zrána, na poledne dá hubenku pekne, a na večer sama k nemu lehne. — * Nerada sa prisahám nerada sa duškám: namudušu, prisabohu, (namudušku, prisámbožku) to si já len šuškám! — * Už som preč, už som preč, predala som štyri volky za čapec, a kravu Belenu: kúpelach’ si na sukjénku zelenú; aj kanca, žihanca, kúpelach’ si trcifrci do čapca. * Nemám, nemám, de bych vzala, Ztratela som, ked som žala. Ked som žala čočovičku, [: ztratela som polovičku :] Nestaraj sa, milý brachu, Najdeš hu tam vedla hrachu, Vedla hrachu položenú, [: jako čerta naježenú :]. — * Bás som já drobučka dobrá, predsa som gazdinka dobrá: čo já mám v komore múky, šecko to židovka kúpi! — * Pomáličky objímaj, pomáličky šišmi, já za teba nepôjdem, ty si šuhaj pyšný. A režucha, režucha, nemá djevča kožucha, ani ho mat nebude, zakál moja nebude. — * („Na čardáš.“) Čo si v noci vyrobím, kúpim si já grinolín, ercepise grinolín!
Mater uspáva dieťatko:
Hajuše, hajuše, Pán Boch ta kolíše, ej, andelíčky hrajú, ej, že ti sníčky dajú. — * Hulaj belej, vendelinku,[180] mama s tatom sedia v šenku: kupujú ti na perinku, hu, hu, skoro-li prídu. — * Huli — leli,[181] kočky v zeli, kocúr v masi Janka straší. — * Haju, pupu, dostaneš cukru, aby si spala. tvojej manke pokoj dala! — * Spi, malinký, spi! Zavri očičky! Bude s tebú Pánboh spati, andeličky kolébati. spi, malinký, spi!
Dietky 5–6 ročné i pasáčkovia spievajú:
Márunka, runka, Daj, Bože, slnka! Jak nám ho nedáš, tak nám ho predáš! A ked nám nepredáš, potom nám ho darmo dáš! — * Neprš, neprš, déšč, Povezeme rež, na pagáčky na koláčky: tebe dáme též! — * Slnko svjéti a déšč prší a bosorka maslo mútí; daj, bosorka, teho masla, čo som ti tý kozy pásla!
Polia nie sú už tak oživené, ako čo len pred dvadsiatimi rokmi, keď i sám neraz uskočil som za dedkovými kravámi na pastvisko, a preto sa dobre pamätám, ako sme vrieskavali, a ako z druhých brehov rozliehal sa podobný spev a vyskot chlapcov i dievčeniec. Ale i teraz, idete-li veleckou (moravskou) hradskou, môžete načúvať osamelým hláskom, ktoré ako by za škorvánkom vyletely z brázdy. Často speváčik je taký malý, že medzi hrudámi, lebo pri strome ho ani nezbadáte, ale on spieva s takým presvedčením, že zabudne aj na kravy a počujete ho ešte i na pol hodiny cesty. Najobľúbenejšia pieseň, a snáď ani nie myjavská, ktorá ale priamo sriastla s jej roliami a lúkami, je:
[: Hej, pršelo, tma bolo nad našu zahrádkú :] strojeli sa chlapci, hojajá, k nášmu maderánku, duša má! atď. (Text i nápev: „Slov. Spevy,“ II., č. 444.)
Počul som ju spievať zdĺhave, melancholicky, hoci priamo až volá po rezkom 3/4 taktu a nohy samovoľne ho udávajú a telo sa potriasa. Keď pasáci ženú večer statok domov, zdá sa, akoby ovenčené, vzdušné potôčky zo všetkých strán pritiekaly do Myjavy. Skoro všetko spieva: Drobunkí „husárici“, dievčence, chlapci, sami, či spolu, keď sa im cesty sídu; jedni zachytia pieseň vzdialenú, iní vedú po svojom, bez ohľadu na to, že súseda kazia, a tak pozostáva veľká miešanina piesní veselých, tiahlych, smutných, tanenčných, výskania, ktorá uráža snáď ucho, ale pohne vás až k slze, takou dýcha nevinnou radosťou. Hľadať u naších kravárikov a vôbec u Myjavcov takzvaný vytríbený „hudobný smysel“ nesmieme: zriedka spievajú s umíleným citom, ale viac z bravury, kde treba, čo len samému seba, pochlapiť sa so silou hlasu. Kostolní mendíci bývajú vzorom „krásneho“ spevu, a toho sa chlapci i držiavajú. Tento chorobný rev, podporovaný každým učiteľom, prešiel i do poľa, ktoré ho ale práve tak očistí, ako tá detská poslušnosť. Zbadá-li malý speváčik cudzinca alebo vôbec čiernokabátnika asi na 50-100 krokov, spieva ďalej, a zamĺkne iba, keď sa mu priblíži. Daktorí spievajú tiež na „la-la-la“ valčíky, pochody, poľky, tak, ako ich počuli od cigáňa, alebo si ich pohvizdujú, čo pôsobí už smutnou komikou, ačkoľvek v poli sa obyčajne spieva taká, aká príde komu na myseľ. — Ku pr.:
Ked som já bol malý chlapec, chodjéval som djefkám na pec. Tak ma ony rady maly, až ma s pece shadzovaly. Já som čierny, jako kafka, nelúbi ma žjadná djefka, musím si já mydla kúpit, čo ma budú djefky lúbit. — * Lastovička ljétá, povedá, že svitá: Stávaj, milá, hore, veru budeš bitá! Veru budeš bitá od tvojej mamičky, že si nenažala zelenej trávičky! A já budem bitý od svojho tatíčka, že som nenapásel vraného koníčka. Vraného koníčka, aj vranú kobylku, že som nenapásel aspon za hodinku. — * Šuhaj trávu šeče, kosa mu brat nechce, Prežalostne vzdychá, a na Boha volá, skoro-li slnko zajde. Slnko je spolodna, milá, vyprevad ma prez ten zelený háj, ručenku mi podaj! Tam sa my rozlúčíme. V zeleném hájičku sadla na jedličku. Ej, hop, cup, tralala, už som ta dostala, švárný šuhajíčku. — * Hájníci, hájníci, dobre pole hájte! Ked djefča vidíte, pokoj že mu dajte! Hájníková žena bledá, jako stena, hájník je červený, lúbí cudzé ženy. * Za horu, slnečko, za horu! Nemám chlebíčka len kôru. Ked tú kôru zežereme, potom domu poženeme. * Ach, háju, háju zelený, jaký si pekný v jeseny! Príde na teba zima, mráz: potratíš krásu tvoju zas! * Podme domu, ženme domu, zabijeme kanca: tebe nohu a mne nohu a djevčencom chlapca! * Vysoko ljétá sláviček, chodže už domu Janíček. Kosy znamenajú, zory zapadajú: bež Janíčko domu, domu ta volajú! Bár by tvá rodina proti temu bola, [: predsa ma nemyneš, frajerečka moja! :]
Mládež odrostlejšia spieva si najviac po nedeliach, pri spoločných 4-5-členných prechádzkach na turolúckej hradskej. Zriedka kedy večer po rýnku, na Kopánke, lebo na mostoch, keďže to starostlivé úrady považujú za rušenie pokoja. (Preto tiež zakázaný bol i tajuplný spev hlásnika, ačkoľvek pred slúžnovským fermanom nerušil nikdy nikoho.) Spev pri práci poľnej a domácej je už tiež vzácnosťou a naše babičky lamentujú nad dnešným mdlým svetom. Devušky, ktoré spievajú, ako sa hovorí „stávajúc-liehajúc“, by spočítal na prstoch a o pár rokov ich nebude. Priam, ako by sa haňbily alebo bály. Pritom všetkom prechádzajú piesne z pokolenia na pokolenie, vďaka zvlášte deťom, pasákom, ktorí podchytia od starších i veku jejich nie práve najprimeranejšie.
V piesňach milostných nenachádzame nikdy ani jednej o láske šťastnej, ale vždy o sklamanej. Bôľ a túha prirodzene i u nás sú najsilnejšou pohnútkou tvorivou na jednej strane a na druhej istá rozjarenosť vonkajšia, nevinná prostopáš, bujnosť, humor, nemajúci s tichým blahom lásky nič spoločného. Buďto je na Myjave tedy veľa ľudí v láske spokojných a šťastných, alebo vôbec ani nevedia, čo to je. A tí šťastní, ak sú akí, iste zas nevedia spievať, i keďby chceli…
Charakteristické pre všetky skoro slovenské ľudové piesne o sklamanej láske je to, že s útechou neotálajú, že málokedy zanechajú speváka v zúfalstve. V jednom verši narieka, v druhom už krčí plecom; veď je svet veliký, a náhrada už sa len dáko nájde. Utratené panenstvo sľubuje síce dakedy pomstu, no, do piesne dostane sa ani nie stá čiastka skutočného hnevu. Najsmutnejšie sú tie, kde neverník či nevernica, chce znovu nadpriasť, kde láska zmôhla kmenovú zadubenosť.
Spieva sa vždy jednohlasne. Šuhajci majú zväčša akési „polobaritóny“, trochu drapľavé a predsa duté; dievčence a ženy tvrdé, neohrabné, piskľavé, impertinentné soprany a lahodné, vlnité alty. Dobrým spevákom je ten, kto má nie hlas šťavnatý, cituplný a jemný, ale silný; kto prekričí treba celú spoločnosť. Následkom toho ovšem soprany a vzácne tenory skoro ztratia celý svoj pôvab. To ale tiež závisí od okamžitej nálady, od okolností, a výjimky, potvrdzujúce pravidlo, najdú sa i u nás. Pri pohraboch a v kostole vládne naopak úctyhodný súlad, umiernenosť a cit, znásobený povestnou slovenskou zdĺhavosťou, pretrumfnutou vždy ešte tromi-štyrmi babičkámi, ichž naplesnivelé hlasy pokuľhávajú za sborom vždy aspoň o pol taktu. Ženy i starší mužovia, tak asi od štyridsiatich rokov nahor, spievajú i kostolné i svetské (nie pohrabné!) piesne vážne s táhlymi kudrlinkámi, akoby vlnkámi, ustavičnými vzdychy alebo honením sa za pravou notou. (Sú to triolly, meniace sa s každým spevákom.) Celý riadok vyspievaný je jedným dechom, bez prestávky čo len najmenšiej medzi slovámi. Piesne veselé alebo do tancu znejú ovšem úsečnejšie, ale kudrlinky majú tú istú povahu, ako pri vážnych.
Ballad na Myjave počul som veľmi málo, a i tie zrejme boly donesené odináľ. No, podávam ich práve tak, ako iné známejšie a neraz v iných sbierkach už odtlačené; lebo zajímavé sú práve tie jednotlivé rozdiely. Mnohé piesne sú v pravom slova smyslu sošité z troch-štyroch iných, dačo pozmenené, tak, že na prvý pohľad dajú sa považovať za pôvodné. To dokazuje ovšem, že náš ľud, keď mu struna praskne, rýchle si vie pomôcť. Máme-li podať obraz poesie v živote ľudu, nesmieme sa sháňať iba po tom, čo v tom-ktorom mieste sám vytvoril, vec to pri piesňach, hádankách, povestiach, porekadlách takmer nemožná, ale čo si osvojil a pretvoril, alebo i prijal bez zmeny. Také „pôžičky“ sú práve tak charakteristické, ako tvorba pôvodná, lebo nám zas objasňujú vkus jednotlivcov i celku.
Piesne milostné
Zanechal ma milý, a ja nebanujem, ešče mu já za to pérečko uvijem. Pérečko uvila z tŕnja a žihľavy: polož si ho, milý, trebárs na vrch hlavy. * Mala som holúbka pekného, sivého, ale mi uletel do pola širého. Do pola širého, na zelený dúbček, tam si zahrkútal môj sivý holúbček. Necukruj, necukruj, môj sivý holúbku! Nerob môjmu srdcu vačjého zármutku. Já ti ho nerobím, sama si ho robíš, ked sa každú chvílu s iným milým vodíš. * Červená rúžička príjemnú vónu má; neprišjel môj milý, volačo sa hnevá. Hnevaj že sa, hnevaj, trebár sa aj rozpuč; pôjdem za druhého, urobím ti na truc. Urob si, má milá, urob si po vôli, ved aj pre mna roste bjélá rúža v poli. Môj milý sa hnevá, do mna viny nemá. Já donho vačšú mám, predsa sa nehnevám. Urob si šuhajko, urob si po vôli, ved aj pre mna ešče kvitne rúža v poli. Ked sa máme hnevat, teda sa hnevajme; teda si, duša má, z cesty vyhýbajme! Ked sa my stretneme, čože si povjeme? Dobrý den si dáme, že sa nepoznáme. * Ach, Bože, prebože čo som urobela, ked som sa do Janka zrazu zalúbela! Zrazu zalúbenje nikdy dobré neni; lebo sa to zmení v každém okamžení. — * Dycky si mi slubôvával, že ma vezneš, ked to žitko poza humny sežneš. Už si sežal, aj si sežral, a mna smutnú, zarmútenú, si ma nevzal. — (si ma nechal) * Já do hory, já do hory, já do hory nepojdem, drevo rúbat, drevo rúbat, drevo rúbat nebudem: drevo by ma privalelo, drevo by ma zabilo, čo by moje potešenie, čo by ono robelo?! * Prídi, šuhajko, prídi k nám, [: kaderavého šalátu ti dám :] Jedna hodina s polnoci bila, [: ked ma má milá vyprevadela :] Vyprevadela tam do hájička, [: tam som slyšela spievat slávička :] A v tem hájičku moje neščestí, [: tam som stratela moje panenství :] Ty si mi, milý, ty si mi vinen, [: ty si ma opojel červeným vínem :] S červeným vínem, sladkú goralkú, [: že som mohla byt ešče panenkú :] Sama si, milá, ešče vinejší, [: tys’ ma volala do cimre vaší :] Nje tak do cimre, jak do kuchyne, [: tams’ mi dávala slová úprimné :] Slová úprimné, pravú ručičku, [: tams’ mi dávala sladkú hubičku :] * Ach, šuhaj, čo čakáš tolké dlhé roky, ked ty už nechodíš pod naše obloky?! Nie moje, aj svoje srdenko sužuješ: dyckys’ mi slubôval, že ty mna miluješ. Nečuduj sa, milá, tolké dlhé roky že já už nechodím pod vaše obloky. Tvoja láska skrytá príčina je tomu, že já už nechodím do vašjeho domu. Svjételo slnečko nad hory vysoké: ohrjévá ono tam djefča černooké. Djefča, vzpomen že si, z tých vrškôv myjavských, radšiej že bych ta mal z tých djevčenjéc českých! Naposledy, milá, pritysny ma k sebe, nech si mé srdenko spomíná na tebe. Daruj mi jeden bozk aj tvú pravú rúčku, urob mi to, milá, ako na rozlúčku! * V téj našjéj zahrádce bjélý bez, kdo mého milého videl dnes? Kdo mi ho videl, nech mi len poví, nech ma má hlavenka nebolí! V téj našjéj zahrádce tri rúže, žjaden ich odtrhnút nemôže. Jedna červená, druhá zelená, a tretja na bjelo rozkvitá. Odpádel z červenej rúže kvet, už musím opustit celý svet: Oca, mamičku, brata, sestričku, pre jednu červenú rúžičku. Šak sa mi, má milá, švárná zdáš: budešli taková až sa vdáš? Stokrát peknejší, môj najmilejší, když na mne čepeček uhlídáš. * Hora, hora, vysoká si, má panenka, zdálená si, zdálená si za horami, vadne láska medzi nami. Vadne, vadne, až uvadne, nemám v svete krom te žádné, nemám v svete potešení ach, já smutný, zarmútený! * Nechodjévaj, šuhaj, ke mne, nezarmucuj srdce ve mne: [: nemôžem ti otvorit, ani s tebú hovorit :] Manka dvere otvárala, céra svjéčku rozžihala: [: Vitaj, šuhaj, vitaj k nám, čo si prišjel, povedz nám! :] Tebe, milá, tebe povím; prišiel som si pre rozmarín! [: Pre rozmarín, pérenko, potešit mé srdenko! :] Ked som išjel okolo vás, vonalo mi pérko u vás, [: Vonalo mi vonalo, mé srdenko plakalo. :] * Javor, javor, pekné drevo, vysoko rosteš, a predsa sa do jasene zelenat nesceš! Na tem strome pekný ftáčik smutne si spjévá, a tá moja najmilejšia v hrobe spočívá. * Milý mi na dvere tlče, a mna bolí moje srce, nesmím mu íst otvorit, ani sa s ním shovorit. Id mu, cérko, otvoriti, aj ho pekne prívítati, otvor dvere od síne, privítaj ho úprimne! S levú rukú otvárala a s tú pravú ho vítala: vitaj, milý, vitaj k nám, čo nového neseš nám? Já ti, milá, pravdu povím: prišjel som si pre rozmarín; pre rozmarín, pérečko, potešit mé srdečko. De by som ho, smutná, vzala? ešče som ho nestrhala: len tú modrú fijalku, to pre teba, šuhajku. ld tam, milý, k okjénečku, máš tam modrú fijalečku; fijalku s rozmarínem, smotanú s hadbávem. A s hadbávem, s pekným, bílým, na znamenje, žes’ bol milým, žes’ k nám indaj chodjéval, a mna ze snas’ budjéval. * Zaspjévaj, slávičku, v zeleném hájičku, a já si zaspjévám, idúc na trávičku. Spjévám si já, spjévám, veselá sa byt zdám, žjaden človek nevie, jaký žial v srdci mám. Žjaden človek nevie, ani neuhádne, za kerým šuhajom moje srdce vadne. Spjévám si já, spjevám, slzami poljévám, mokré sú chodníčky, kade já chodjévám. Ústa mi spjévajú, oči sa mi smejú, ale od srdenka slzy sa mi lejú. Nje preto si spjévám, bych veselá bola, ale preto spjévám, bych žiale zabola. * Tam medy horámi, tam medy lesámi zasadela som si hrjadku s kvetinámi. Zasadela som si rozmarín zelený, a pridala k nemu tulipán červený. A prez tú zahrádku teče bystrá rjéka, tam na druhej strane šuhaj na mna čeká. Nečakaj dnes na mna, milý šuhajíčku: prišla mútna voda vzala mi lavičku. Ach, vodička bystrá, čo si tak klamlivá, ked si ma lavičky celkom pozbavela. Pozbavela si mna pokladu drahého, bo dnes neuvidím mojeho milého. Kebych mala krídlá, jako holubica, letela bych spatrit jeho milé líca. Nemám krídla, vesla, prez vodu, lavičku: dnes sa nevidíme, milý šuhajíčku! * Zakvitá, prekvitá pivonečka rúža: nedaj že mi, Bože, mrchavého muža! Račjej že ma vezmi v tem mojém panenství, jako bys mi mal dat planý stav manželský. * Hory, hory zelené. nečakajte jasene! [: Odpadnete z lístia dole, nebudete veselé :]. Darmo chodím k tým horám, darmo sa k ným utýkám: Nigde, nigde v širém svete svojej milenky nemám. Bez slnečka vadne kvet, bez milej je smutný svet: Kadeže je za nu cesta, bežel by som za nu hned. * Tá myjavská brána pekne malovaná; [: prečo ti, šuhajko, k nám chodievat bránja? :] Nebránte, nebránte! zebrat sa nám dajte! [: My dva sa lúbime, zebrat sa musíme :] * V robotný den sa priprává, jako v nedelu! očakáva si milého každú hodinu. Ach, Bože môj, prebože môj, ide šuhaj k nám: izba, pytvor, nemetená, čo ja robit mám? Idte, manko, prede dvere zhovárat sa s ním: kým já pytvor aj tú chyžu pekne vyčistím. * Jedz kašu, nedúchaj! Pod okjénkom nebúchaj! Jako by som nebúchal, ked som djevča onuchal! * Ked som bola [: maličká :] bíjali ma [: mamička :] a ked som [: už veliká :] potrebujem [: frajera :] * Láska, láska, preveliké súžení, na mém srdci tažký kameň vložený; trucuje ma moja milá, drahý kvet, nepraje mi ništ dobrého celý svet. Počkaj, milá, budeš teho banovat, nedám sa já ledakomu trucovat, tvoje oči, tvoje srdce falešné, zvábely ma v noci, ve dne darebne. Nebanujem ništ iné, len tý kroky, čo som k tebe chodjévával tri roky. Já banujem a ty zaplakat musíš, já preklnem tú zem, po keréj chodíš. Naposledy, moja milá, dobrú noc, nech ti je sám Pán Bôh z neba na pomoc! Dobrú noc ti, moja milá, vinšujem a za tvú falešnú lásku ti pekne dakujem. Nedakuj ty, môj šuhajko, za lásku, prichystám ti zajtrá večer vonačku. Já ti za tvoju vonačku dakujem a nikdaj ta já už vác nemilujem. * Nad tú našú zahrádečkú jasné slnko svjétí. Zasjala tam moja milá [: všelijaké kvjétí :] Ked zasjala, zahrabala, bjélá rúža zešla; sama si ty, moja milá, [: sama za mnú prišla. :] * Toto je tá cesta pod tý vinohrady, kde som já chodjéval k miléj na vohlady, ej, k miléj na vohlady. Ked som já chodjéval, chodjévali šeci; ked som já zanechal, zanechali šeci, ej, zanechali šeci. Ked som ja chodjéval, bol chodníček plný, ked som já zanechal, chodja po nem kravy, ej, chodja po nem kravy. Toto je ten prsten, čo mi milá dala, musím jéj ho vrátit, aby neplakala, ej, aby neplakala. Toto je ten ručník, čo mi milá dala, musím jej ho vrátit, aby neplakala, ej, aby neplakala. Vrát mi, milý, dary, čo som ti dávala, pokál nám naša verná láska trvala, ej, verná láska trvala. A já ti ich vrátim, a já ti ich nescem, šuhaj som slobodný, obrátim sa, de scem, ej, obrátim sa, de scem. * Svitaj, Bože, svitaj, aby len skôr den ból: aby som já videl, či som pri peknéj ból. Svitaj mi, zornička, do bjélého dníčka, abych nepoblúdel od milej chodníčka. * Ked já pôjdem orat na dolinku, uviažem si na bičík novú šnôrku. Ej, ked tam milej nebude, kdo mi pohánat bude? Zavrtím si koníčka, pôjdem domu. * Zarodely trnky za horámi, pôjdeme my na ne s košíkámi. Ked nebudú padat, budeme ich ránat s halúzámi, halúzámi. Nebudte, dievčence, také pyšné; lebo vám odpadnú šecký višne! Višne vám odpadnú a chlapci zabudnú k vám chodjévat, k vám chodjévat. Já by som k vám chodel, keby som smel; keby som to dostal, čo by som chcel: len to diefča švárné, čo má oči čjérné, jako jaščer, jako jaščer. * Pred Vjanočky ten týden chodjévals k nám každý den, ale včil už nechodíš, snád sá rodičov bójíš? Rodičov sa nebójím, lež o teba nestójím, malas nebyt falešna, nebola bys’ tak prešla! Falešná som nebola, samotná som ostala; sama, sama, samučká, jako v poli hrdlička. Kerá v poli hrdlička privolá si párníčka; a já smutná nemôžem privolat si Janíčka. * Na potoku šaty prala [: plakala :], Na šuhajka svoju krivdu [: skládala :] Čo tu stojíš, má panenko, [: čo robíš :]? Šaty perem, môj šuhajko, [: šak vidíš :] Keby si ty šaty prala, [: to je nic :] Ale plačeš a nariekaš [: to je víc :] Neplačem já, môj šuhajko, [: nad inším :] Len já plačem nad tvým slubom [: falešným :] Jako si mi až po včilko [: sluboval :] A včil si ma, môj šuhajko [: tak nechal :] Sluboval si, môj šuhajko, [: na duši :] Že sa naša verná láska [: nezruší :] A včil je už naša láska [: zrušená :] Už ti iná frajerenka ručníček [: vyšívá :] Vyšívá ho, môj šuhajko, [: do kola :] A na rožkoch tvoje meno [: litera :]. * Počkaj, milá, čo Ti budem hovorit: nechcelas’ mi včéra večér otvórit ani dverí, ani vrát, ani se mnú shovárat; počkaj, milá, budeš teho banovat! * V šírém poli datelinka pekná, zelená, žala hu tam moja milá svýma rukama. Ked nažala, nabrala, na šuhajka zvolala, už jéj milý pre nu ide štyrma konama. Mala som já milovnička a včil nemám nic, chodjéval on k nám začaste, už nepríde víc. Už on k nám vác nepríde, rozhneval sa on na mne, šuhajíčku, duša moja, nebráním já tebe! Letí húska chocholatá, drobného perí, už mi milá odkazuje, že mi neverí. Ked neverí, nech nechá, a já pôjdem do sveta, tam si budem namlúvati švárné diefčatá. Namluvel som si tam jednu, a to ve fáre, nemôhel som k njéj chodjévat, a to pre knaze! Ked som já k njéj chodjéval, čižmy v rukách nosjéval, polahúčky, potichúčky dvere otváral. * Chodela Anička v zeleném háji, postretla Janíčka na samém kraji. [: Kde si sa tu, Janko, vzal, čos’ ma verne miloval, čo si sa, Janíčko, na mna rozhneval!? :] Já som sa rozhneval pre ludské reči, nechcelas’ milovat mé čjérné oči! [: A já som sa též díval, ked ta iný objímal; bodaj ta, má milá, pán Bôh potrestal :] Zasjal som pšeničku, nebudem hu žat. Miloval som djefča, nebudem ho mat. [: Pšenica mi nezešla, frajerka mi odešla, ach, Bože, prebože, čože budem mat! :] * Šak je to láska zlá, ke keréj chodja trja. Ešče je to horší, kamaráde starší, [: ke keréj chodja trja. :] Jeden u komory a druhý u dverí tretý v okjénečku volá na devečku! devenko, otvor mi, srdenko, otvor mi! A já neotvórím, veru sa já bójím; lebo ten váš Jano stává skoro ráno, [: já sa teho bójím! :] * Ked som išjel šírým polom, cez hájíček zelený, stretel som tam švárné diefča pod venečkom zeleným. Stretel som ho, neznal som ho, pýtám sa ho: odkál si? A ono mi povedalo, že je smutné jakési. Já som smutný, ty si smutná, obidva sme v zármutku; keby mi to milý Bůh dal, bola bys’ mi manželkú. Tak som sa já s ním shováral až do rána bjelého; ked počalo na den svitat, išjel som preč od neho. Prišjel som k njej druhý večér, ona ma nepoznala: zaklopal som jéj na okno, ani hore nestala. Ty falešná falešnica, ty falešné srce máš; včéra si sa shovárala a dnes ma už nepoznáš! Poznám, poznám, duša moja, čo bych ta nepoznala: Za teba ma nechcú dáti; preto som ti nestala! * a) V Dolném konci bývám, v Horném frajera mám; na prostred rýnečku chodím na vodičku. Že bych vodu pila, nejdem já pre vodu: idem za šuhajkom, kde bych ho videla. Tam ma, Bože, tam ma, de by mi cvekruša nerozkazovala, ani cvekrušence, aby neščekali, jako mladé ščence. Tam ma, Bože, tam ma, do teho domečku, de je obrovnané s červenú hlinečkú. Ked sa tam dostanem, obrovnám si s modrú, budú ludja myslet, že mám manku dobrú. b) Podobná: V Horném konci bývám v Dolném frajera mám, na prostred rýnečku pre vodu chodjévám. Nejdem já pre vodu, že by som hu pila: idem pre šuhajka, kde bych ho videla. Včéra na polodne, ked som vodu brala, šuhajková manka na mna zavolala. Ked ma zavolala, tak mi povedala: aby som jéj syna domu posjélala! * Tuším ta, Anička, čerti malovali, ked do tvojich líčjék tolko krásy dali! Maloval ma Pánbôch z vysokého neba, ved on dobre vedel, že mne krásy treba. Rúža som já rúža, pokál nemám muža, ked budem mat muža, spadne se mna rúža. Fijala, fijala, aby sa prijala, aby ma moja mat, na jasen vydala. Vydám sa já, vydám prevelice rada; lebo je to pekne, ked je žena mladá. Veru by ta, djefča, tú jaseň vydali; keby si nemala prede dvermi jamy! * Malas nebyt posmevačná, malas nebyt pyšná, mala si sa zhovárati, s kým si sa ty zišla. Včil by si rada už, keby si mala už takého galána s jakýms pohrdala, (starých gací motúz). * Ach, Bože, prebože, šak sa mi zle vodí! Mal som frajerečku, iný za nú chodí. Tej našjéj lúbosti venec už uvadnul. Už som mojéj miléj ze srdca vypadnul! Ked som aj vypadnul, ved je svet široký! nájde si djevčatko šuhaj čjérnooký. * [: Už je mesíček :] [: medy horami :], [: už je môj milý :] [: medy husáry :]. [: Tancovala bych’ :], [: ale som bosá :], [: vrtela bych sa :], [: nemám kolesá :]. [: Kupte mi, manko :] [: suknu zelenú :], [: budem sa vrtit :] [: každú nedelu :]. * Holubenko sivá, ešče-li si živá, tu-li býváš? Či si sa vydala, či si v reči stála, jako se míváš? Jách sa nevydala. já som v reči stála, sivý sokol! Pre tvé hrkútanje, sladké, objímanie nemám pokoj.
Vojanské
Na koníčkach sedal, milá vodu brala: já som si zaspieval, ona zaplakala. Na koníčka sedal, on sa odprosoval: odpust mi, má milá, v čem som ta rozhneval. * Ej, hora, horička! Pod nú je skalička. Chytajú na vojnu švarného Janíčka. A ked bo chyteli, na Kačenku volal: Kačenko, dušička, zvazovat ma nedaj! Nemôžem, nemôžem! Jako ti pomôžem! Ty si zaviazaný, já ta nerozviažem! * Voľne, táhle. Nepôjdem na vojnu, mám frajerku hodnú, [: škoda by jéj bolo nechat ledakemu :]. A ked na nu pôjdem, s sebú si hu veznem; poprosím cisára, pána generála, aby jéj dal kvartýl, kde by bola sama. * (Tanec „Verbunk“.) Vojak, ked sa do svojich šjat pekne adistiruje: víde si on na ulicu, pekne si špaciruje: svoje čáko na bok dá, s boka na bok prekladá, a kde vidí švárné djefča. jak ho on oklamat má! Každá panna každá blázen, ked s vojákom shovárá: sama sebe ščastie kazí, do hanby sa donášá. Šak si hu on nevezne, ten čo dá, to vezne, ešče sa jéj naposledy za jéj lásku vysmeje. * Hora hučí, vjéter veje, de sa moja mladost deje? Moja mladost u císara, ked som slúžel za husára.
Svadobné
(Ako: Dobrú noc, má milá, dobrú noc.) Rozmarín zelený, ščjépený, v téj našjéj zahrádce vyschel mi. Vyschel mi do čista, už je naša láska neistá. Mám smutek, zármutek, velký žjal. že ma ten šuhajíček zanechal; že už k nám nepríde, že si on inšje djefča nájde. Hladaj si, bodajs’ ho nenašiel! Bodaj si kolom svet obešjel!; šak sa ty nakarháš, ešče ty prídeš pod oblok náš! Nebolo temu štyri týdne, už ten šuhajíček k nám ide. Čo tu máš, čo ideš? šak si povedal, že neprídeš! Bár som ti povedal, Anička; mal som ta já rád od malička. Nemôžem ta zabut, ani ty chodníčky odviknút! * Dolinečka moja, jak ta hory kryjú! Jako ked nevestu do venca zavijú. Ej, hora zelená, samá jedlovenka, taká mi vyzjéráš, jako z rozmarínka. Potôček bystričký, len samá čistota, veselo cez našu Myjavu hrkotá. Myjavské družičky, čo že nespjéváte?, ved vy ma spevavú též družičku máte! * (Sirote) Smutná noc, tmavá noc, ked neni mesíčka; [: ešče je smutnejšia svadba bez tatíčka :]. Smutná noc, tmavá noc, ked neni denničky; [: ešče je smutnejšja svadba bez mamičky :]. Na mojéj mamice štyry fúry hliny; [: vyrôstel mi na nich rozmarín zelený :]. Dobre je vám, manko, na Starém cinteri, [: ale mne je beda pri cudzém chlapovi :]. Vám na tem cintery ftáčky prespevujú, [: ale mne v tem dvore strely preletujú :]. * Povedz mi ty, moja milá, tento týden: pôjdeš za mna, či nepôjdeš, ked k vám prídem? Pôjdeš za mna, či nepôjdeš, o rok, o dva obanuješ! Za iného nechcem jíti, ani tebe, môj šuhajko, opustiti. Jako já mám veselá byt, už len smutná. Ked mi ten môj najmilejší nohy sputná! Jako nemám smutná býti, svú hlavenku zalomiti! Tuším já len tak od žialu mám umríti! Indaj som já hrkútala v širém poli, robela som, čo som chcela, po svéj vôli. ale už včil nebudem smet, už len musím doma sedet, čo sa v kerém kúte deje, musím vedet. Indaj som já sedávala s panenkámi, ale už včíl musím sedávati se ženámi. Páni budú špacírovat a ja musím malé kolebat, jako sa já mám od žialu na to dívat! * Svjétí mesíc nad méj manky domkom, stojí šuhaj pod naším okjénkom. [: Pustite ma, má mamenko, venká, nevydržím bolestí srdenka :]. Céro moja, mladá si milovat, skoro je to čapec uvazovat [: Céro moja, zatél ti kvitne svet, zakél ta chodja chlapci s prosbú dret :]. A ked ta ráz do pazúr dostane: bije ta až na tebe ustane. [: Manko moja, aj vás bijávali a predsa vás radi tatko mali :]. Vy ste sniesly, aj já sniesti môžem, vy ste sniesly, aj já sniesti môžem: [: Robte mi, čo chcete, predsa zaňho pôjdem :].
Ballady. Piesne, „ženčovské“, „čeladné“, „pijácke“
(Z viacerých piesní.) Ach, Janíčko, môj milý, čo sa na mna tak hneváš? Pred ludmi ma ohováráš, že ma už tak necháš! To sa môže lahko stat, že ta môžem tak nechat! Ale ti to lúto bude, ked ma vidíš s druhým stát! Šla Anička na sobáš a Janíček v okne stál, od žalosti, od tažkosti na mamičku zavolal. Ach, mamičko, manko má, bežte mi pre maljéra! Chcem si hu dat odmalovat, chcem sa na nu podívat. Maljér nemal času prist, Janíčko musel umrít: pre jednu falešnú lásku musí v čjérnej zemi hnit. Po pohrebe druhý den šla Anička na cinter, tam ho ona narjékala a rukámi lomela. Láska, láska, Bože, láska! Kde že hu ten svet bere? Na horách sa jéj nerodí, v poli nikdo neseje! Kebych já bola vedela, že je láska falešná; [: na Dunaji voda teče, do njéj by som skočela :]. * Ach, Bože, prebože z vysokého neba: [: bodaj bych nejedla služebného chleba! :] Služebný chlebíček prevelmi neslaný [: nejedna panenka slzámi ho solí :]. Ked jéj ho krájajú, nožom ho merajú, [: ked jej ho dávajú, slzy jéj padajú :]. Ach, Bože, prebože, šak je to pani zlá, [: už jéj na vrch hlavy žihlava vyrôstla :]. Keby som já mohla pani rozkazovat [: veru by musela ploty preskakoval :]. Ale já nemôžem pani rozkazovat, [: už já hu len musím dočasu poslúchat :]. Šech Svätých, Šech Svätých, skoro-li budete!? [: Skoro-li djefčence ze služby pôjdete!? :]. Kerá má mamičku, tá pôjde k mamice, [: a kerá jéj nemá, tá plače velice :]. Čjérná zem, čjérná zem, vydaj mi manku ven! [: nech sa svojej mance verne vyžalujem! :]. Ked sa svojej mance počnem žalovati [: veru tá čjérná zem musí zaplakati :]. * (Ženci s vencom.) [: Bora, bora, borovenka :] šak si pekná, vysoká! [: Povedz mi len, moja milá :] jaká si ty sirota? [: Já som sirota taková :]; nemám oca, matere, [: ale já mám podkovenky :] ej, ze saméj ocele. [: Povedz mi len, moja milá :], kdo že ti ich podkoval? [: ten šuhajko, ten volačí :], čo ma verne miloval. [: F tem myjavském kostelíčku :] f tem myjavském kostele, [: našla som tam za oltárom :] dva strjéberné prstene. [: Jeden sa mi na prst trafel :] a ten druhý milému: [: ked pôjdeme od oltára :] dáme jeden druhému! * Hora, hora rokytá (si), s bjélym kvietom rozkvitá; pod tú horú stolička, na niej sedá Anička, čo volala Janíčka. A Janíčko pribehel, porád mu pagnjét odletel, od bočenka pravého, do srdenka zdravého. Ona na to ništ nedala, len si ranu viazala, k sobášu sa chystala. A ked prišli od sobášu, kázala si lože stlat, že ona už pôjde spat A keď prišla muzika na ráno k nim hrat a Aničku z lože brat. Janíčko im hovorí: neni treba budenja, šak je ona studená. Kucharky sa pýtajú, čo jej ony dat majú: či veneček zelený, či čepeček bjélený? A Janíčko hovorí: neni treba čepečka, šak je ona poctivá devečka. * Navarel vrábel piva bez chmelu, bez obilja; všecky ftáčence svolal, len jednu sovu nechal. Sova sa dozvedela, hned k nemu priletela: sadla si na kraj pjécky, hrala mu po nemecky. Sadla si na kraj stola, hrala mu jako sova; sadla si do komínka, hrala mu jako kminka. Chytel ju vrabec v tanec, zlomel jej na nohe palec: to más ty, sova, za to, nebola si volaná na to! * (Tancujú sa na poľku.) Kerá dobrá gazdiná drží si dve djefky: jedna pase kurence, a tá druha sljépky. * Nepozjéraj na devenku, jako ona tancuje, lež sa pozri do police, jako hrnce pucuje. * Nepozjéraj na paholka, jaké on tam pérko má; lež sa pozri do maštale, jaké on tam kone má. Kone vrané, nečesané: aj by žraly, aj pily, šečka drobná, narezaná, brala by sa aj na vidly. * Páslo djefča kone, voly, pri Dunaji na úhori. Prišjel švárný hájník s pola, zajal koníčka do dvora. Donjésla mu tri tolare: jeden hrubý a dva malé: Pust mi, Janko, kone z dvora, nech sa idú pást do pola! Já ti, milá, kone pustím, ale teba neopustím! Prímeš-li ma, milá, k sebe, zajtrá ráno pridem k tebe. Moja manka čuvno spává, na frajeri pozor dává! S ostrožkámi nebrinkaj, s podkovkámi nechlopkaj! S kým sa, céro, s kým shováráš, kého ty tam pri sebe máš? Perinu, manko, perinu, čo v noci visí nade mnú! Hybaj, starý, skoč s postele, dosyk je s cérú v komore! Kým starý s postele skočel, švárný hájník ven vyskočel; tak on prevelice výskel, diefča za rúčku stýskel! * Najprv prepijem halenu, potom prepijem kabát. [: potom pôjdem za horu švárne diefča hladat :]. Čo to djefča hovorí, na šuhajka svedčí: [: že on zabil jelena v dobrovodskej seči :]. Nezabil vôn jelena, lež on zabil srnku [: tam sa on už prechádza v dobrovodském zámku :]. * Ach mužu môj milý, môj holúbko sivý, pod domu jeden ráz, šak si tu dlhý čas, ach, mužu môj milý. Ach, ženičko moja, nechaj ma len, moja! Nech sa já napijem, zakál ešče žijem, červeného vína! Ach, mužu, už máš dost, pamatuj na večnost! Ty môžeš vedeti, že más drobné deti, chalupa ti letí! Ach, ženičko moja, napi sa vínečka; ked nesceš vínečka, napi sa pivečka, ach, ženičko moja! Ked nesceš vínečka, môžeš ist aj domu; muzikanti, hrajte, ništ na nu nedajte; šenkárenka dajte! * Dobre bolo v uherskéj krajine, zakál býval Štefan král v Budíne: už Štefan král v Budíne nebýva, plače za ním uherská krajina. keby si stal Štefan král uherský, videl by si ten úrad krajinský: fiškálov máš vác, jako býreší, kde bol magnáš, tam sú árendáši. Zemskí páni z vlasti svej vandrujú, v jejích zámkoch kvartielov nemajú, z jejích zámkov apparáty robia: bráneli by sa, židov sa boja. Sedliak, rolnik zrába své vinice, nemá chleba, ani vína v pivnice: židákovi, jak z postele stává, sedliak sa mu, jako Bohu klaná. Chudobný je temu též poddaný, ráno stane, ide též do krčmy: pýta si on pol litra na veru a žid hladí na jeho halenu. Pýta si on pol litra na veru a žid hladí na jeho halenu: jestli neni velice shorená, dá mu na nu pol litra pálená. * [: Ked som išiel k svojej miléj bol mesíček vysoko :], [: ona ma z okna vyzierala :] som-li ješte daleko. [: Z okienka ma vyzierala, jako z bieléj ruže kvet :], [: očká čierné mala uplakané :] že ju mrzí celý svet. [: Čože robit, ked ta mrzí, čakaj ešče tri letá :], [: až já výjdem z tej poslednej školy :], potom budeš žena má. [: Mám-li já ta doma čakat, račjej možem s tebú jít :] [: bez teba mi, moj verný milenče :], na tomto svete nelze žit. [: Mám tatíčka, aj mamičku, ti mi bránít nebudú :] [: a čo mám ráz od Boha súdené :], zabránit mi nemožú. * Znám ja jedno diefča na tem svete, podobná je krásnej ruži v lete: čierné očká ona má, bielé líčka pod nima; tuším si jích sama malovala! Krásnejšia je, jak z biélej rúže kvet, nedal bych jej za ten široký svet: ale já o tem nevím, či to diefča obdržím, či já svoje srce umorím! Ach, Bože moj, šak ma nic nebolí, čo mi je to diefča po mej vôly: v svete radosty nemám, ked to djefča tu nemám, ach, čo si já len bez nej počat mám! Žes’ mi verná, vždy pri tebe zkusím, preto ta aj ve svém srci nosím: ty si krivdy skladala, žes’ ma vždy rada mala a že si sa fčil ve mne sklamala. Ver mi, milá, nechcem žiadnu inú za manželku, len teba jedinú: ja ta skryte milujem, len tebe sa venujem: tu máš vernost, kerú ty slubujem. * Sešli sme sa kamarádi [: čo pijeme vínko radi :]. Vínečko je boží lázen, [: kdo ho pije, neni blázen :]. A pálené to je špina, [: kdo ho pije, to je sviňa! :]. * Čo budeme robit s tymi ženámi! my do šenku, ony za nami! My si dáme naljat, ony vypijú, a ked máme platit, ony odejdú!
Rôzne
Ked som šjel do Mesta, z Mesta do Trenčína a z Trenčína do Mesta, to je jedna cesta, videl som tam, videl kamen na kameni [: a na tem kameni rozmarín zelený :]. * Kamarade, Janku, ej kamarade Janku, vjem já sedem zámkú ej vjem já sedem zámkú! O šeckých ti povím, ej o šeckých ti povím, čo sa neomýlým ej čo sa neomýlým. Prvý zámek Gýmeš ej prvý zámek Gýmeš odkél šuhaj ideš ej odkél šuhaj ideš? Druhé Nové Zámky, ej druhé Nové Zámky, idem od gálánky ej idem od gálánky. A tretý je Frašták ej a tretý je Frašták vrát sa šuhaj nazpák ej vrát sa šuhaj nazpák! Štvrtý je Debrecín ej štvrtý je Debrecín veru sa nevrácím, ej veru sa nevrácím. Pjatý je Popudím ej pjatý je Popudím veru nepoblúdim ej veru nepoblúdim A šjéstý je Nitra ej a šjéstý je Nitra šak si, milá, chytrá ej šak si, milá, chytrá! Sjédmý je Komárno, ej sjédmý je Komárno, už je, milá, darmo, ej už je, milá, darmo! Mám na krku jarmo, ej mám na krku jarmo, jarmo zajarmené, ej krky zalomené. * Ženo, ženo má maličká, [: veru ta radšjéj mám, jak husár koníčka :]. Husár má koníčka, čo ho pekne nosí. [: A ja mám ženičku, čo ma pekne prosí :].
Hudba a tance
Na cigáňsku našu „bandu“ nebudeme brať zreteľ, lebo takých je všade dosť, a všimneme si iba pôvodnej, kopaničiarskej. Tá býva obyčajne pätičlenná: primáš, dvaja kontráši, píščelista lebo trúbelista (lebo obaja) a basista (hrajúci na malú basu, o dačo väčšiu od čella). Hlavné slovo mal by tu mať ovšem primáš, nebyť onej zásady: prehluš všetko, ak môžeš! Píščelista (klarinetista), alebo trúbelista, ak sú dobrí chlapíci a chcejú ukázať, čo vedia, prehlušia každý sám, a zvlášte ovšem obaja, celú muziku. Do svojich nástrojov fúkajú, div im oči nevylezú a podchvíľa musia slinu z nich vylievať, tak, že na vzdialeného trochu posluchača pôsobia té zmeny, ako by sa dvere raz zatvorily a po druhý raz otvorenými vyrútil sa divoký prúd tónov. O dákej súhre za účelom celkového dojmu, nemôže byť reči. Dotyčný tanec lebo pieseň hrá každý z tých troch principálov na vlastnú päsť, s vlastnými cifrámi, s vlastným chápaním melodickej linie, a všetci sviazaní sú iba rythmom, neustupnými a automatickými kontráši, priam sťa pestrá, vetrom zmietaná kytica špagátom. Nedá sa vysloviť, aká z toho pozostáva kakofonia, a k zaznačeniu notovému treba by bolo odborníka s veľmi — jemným uchom. Účinok takej hudby, ktorú by Nietrsche bol nazval dionysiackou, na ľud je až čarovný, lebo ona, idúc za pudom, neobzerá sa ani v pravo, ani v ľavo, je štedrou a nevyberanou v prostriedkoch, čím v ideálnom aksi oboru uskutočňuje i nejedno utajované prostonárodné nazeranie na život. Tančiť a spievať môžeme, tak teda s celou dušou i telom do toho: Ako deti, pustené do kvetúcej lúky, horlive a dychtive trhajú iba kvietky najživších barev, tak i ľudová naša hudba, jediný nekontrollovaný útulok, schytila najvášnivejšie kvety ľudského žitia. Pre hudbu cigáňsku nemá kopaničiar smyslu: je príliš uhladená, má rukavičky, je z druhého sveta. Iba keď sa podpije, vyhoví mu i „cigáň“.
Koľko je umiernenosti, striezlivosti a evanjelickej prostoty v kroji, toľko zas jurnosti a živej strakatiny je v kopaničiarskej hudbe. Mešťan i kopaničiar je od „národa“ veselá, dobrosrdečná a pritom hlúbavá povaha. Svojim krojom a prácou v týždni plní zásady náboženské; hudbou — ľudské. Radosť, žalosť, ambícia, vášeň, hnev utápa sa v hudbe, buď úplne čistej alebo otrunčenej. Všetky jejich úvahy vyznejú asi v ten smysel, že dlhé lamentovanie nespomôže a, staň sa, čo sa staň, lepšie je si zadupať a zaskočiť pri muzike.
V každom Myjavcovi drieme veľký milovník hudby, ktorý ale vie sa na úzde držať až do chvíle, kde si ju popustí úplne. Mešťanov cigáňska, kopaničiarov sedliacka muzika dráždi síce, miksuje s nimi, ale tak snadno ich nevyprovokuje, ak to neni ovšem na svadbe lebo pri tanci. Dá-li si kto „vyhrávat“, dívajú sa naňho ostatní zdánlive netečne, ale myslia si: „Počkaj len, šak ked si aj já dám, bude to paráda!“ Iba načúvať hudbe, zvlášte na cudzie konto, neni pre Myjavca veľkým pôžitkom: ona ho, ako som vravel, dráždi, ale aby mu vyhovela úplne, aby ho opojila, tu musí platiť iba jemu jedinému. Opäť tedy kus furiantstva, majúceho prameň i v rozumnom šetrení silami, ale i, a to snáď väčšmi, v slovanskej pýche, v trucu. Na také národné protirečenie nie sme chudobní! Ty sa bavíš dnes a zajtra sa zabavím ja! V takých veciach nič polovičatého: alebo nič, alebo všetko! Bez pijatiky sa to ovšem nemine, ba usadlejší občan musí sa najprv trunkom podgurášiť, aby bez výčitky sa oddal hudobným rozkošiam.
Mládeži toho netreba, ačkoľvek tá staršia pije tiež neraz i do sytosti. Mešťanskí šuhajci z akejsi neoprávnenej pýchy neradi chcú byť zamieňaní s kopaničiarmi a svoju mešťansku urodzenosť dokazujú i pri tanečných zábavách: kopaničiara v nich neradi vidia, a kopaničiar zas nenatíska sa, tak, že baví sa každý dľa svojej chuti, drží sa tradície alebo chytá sa nového, dľa vlastného rozumu. Mládež mešťanská tančí asi od 20-tich rokov výlučne pri cigáňovi a s roka na rok zanecháva pôvodné tance, niž uvedené, honiac sa za čardáši, poľkámi, mazurkámi, valčíky, ba i šottyši, často hneď za tepla donesenými z veľkých miest na Myjavu. V mestečku býva „muzika“ priemerne asi každú druhú nedeľu lebo sviatok, buď v daktorej krčme alebo i v sade, no, obyčajne v krčme, raz v tej, indy v onej, ale vždy tak malej a dusnej, že sa v nej môže v pravom smysle slova otĺkať najviac 10-15 párov. Pozve-li si daktorý mestský krčmár kopaničiarsku hudbu, sídu sa tam paholci, služky, najviac dáky v meste usadený mladší kopaničiar, ale i ten sa málokedy z duše zabaví. Naopak starší mešťan, je-li len trochu dobrej vôle, by si hrdlo vyspieval a nohy sodral pri kopaničiarskej „muzike“. Nadutá mladosť minula, prebudila sa kmenová mliezga a poneváč sa má pri muzike tančiť, tak tančí a hlavne spieva „slovenské“ jednu za druhou, ako by chcel ukázať, že má tej „pánščiny“ dosť a dosť. Tak podobne ale i pri cigáňovi, zvlášte na svadbách, nachádza potešenie iba v piesňach a tancoch domácich. „Slovenskú“, lebo „slovenčinu“, tancujú tedy najviac v meste naši otcovia, a v kopaniciach kde-kto, ale najlepšie predsa len tí „starí“. V kopaniciach bývajú „muziky“ v každú nedeľu, vyjma adventu a pôstu, v daktorej krčme, kam sídu sa šuhajci a device z kolných dolin a vrškov. Dievčence stoja v zime pred krčmou, v lete neďaleko muzikantov. Pred týchto stane si tanečník a zaspieva na „slovenčinu“ ku pr.:
Sú, sú na dolyne raky, ú, ú, ušijeme z košielenky saky: Ušijeme sak, chytí sa nám rak. Jak sa hneváš, moja milá tak sa strat!,
zavolá si krstným menom tanečnicu, po prípade na ňu kývne prstom, tá sa pred ním zavrtí, on sdupoce, chytí ju s pravou rukou prez chrbát a s ľavou počas tancu rozkladá, lebo od radosti pľaskne sa ňou po stehne. Keď tak chvíľu vymiesili sa na mieste, vlastne rythmicky sa povytriasali, trochu si zadupali a zaspievali (dakedy i tanečnica spieva, ale zriedka), nadvihne šuhaj devicu od zeme, ona na nohy skočí, a tak sa s ňou vrtí, potom spoločne dupnú na zem — dievka musí dať pozor, aby naraz dupla s tanečníkom, — za tým sa opäť zavrtia raz-dva razy, a tak to urobia 5-6 razy; ak je tanečník silný, prehodí si tanečnicu prez hlavu ona dopadne na rovné nohy a pred tanečníkom sa ešte tri-štyri razy zavrtí — nešikovná i spadne — a tancujú z novu, pokým muzika trvá. Keď sa dievča vrtí, mládenec čapká s rukámi, a keď ju nadhodí do povetria, sám sa zohne a tiež sa zatočí.
V mestečku ani mládež, nakoľko ešte kde-tu „slovenskú“ si zatančí, ani starší podobné silácke kúsky už nestvárajú, ale hlavne starší spievajú a spievajú, až i tanec zabudnú, a len sa tak s tanečniciami potriasajú. Sú to zväčša piesne síce známe, ale spievané s vervou tým prudšou, čím bola viac zadržovaná. Keď či cigaň, či kopaničiar vpadne s husliami spevákovi „do nôty“ na:
Zavrt sa mi, djefča, urob mi kolečko: nech sa mi poteší to moje srdečko!,
alebo:
Ani to nebolo, ani to nemôž byt, že by sme nemali, Slováci, za čo pit! —
hneď hrajú všetky žilky, a kolo je hneď plné, ak si totiž dakto nezaplatil tanec výlučne pre seba. Keď sa vyspieval jedon, príde druhý a piesne sa hrnú za sebou, často i opakujú, ale bez nich by taký tanec ani nemal „soly“. Sú to krátké veršíky, opravdové epigrammy, často rodiace sa a zanikajúce v tanečnom zápalu, ale i dlhé ballady do tanečnej formy vpravené, a konečne všeobecne známe piesne, ako „Neránaj, neránaj!“, „Ach, padá, padá rosička…“, „Djevča pyšné spadlo z višne…“, „Alebo ma zamykajte…“, „Ej, na tem našiem nátoníču!…“, „Ej, frajerečky štyri, prečo ste sa bily?…“, „Ančo čierná, bud mi verná!…“, „A já som Rúžička bednár…“, „Načo že sú mi traja kováči na zimu…“. Z ďalších uvediem:
Já som masárský syn, dycky hladat musím: ve dne jalovičku, v noci frajerečku dycky hladat musím. Ve dne jalovičku, aby masa dala; v noci frajerečku, aby se mnú spala, aby se mnú spala.
*
A já ju a já ju, pôjdem na Myjavu. [: Veznem si Myjavča, sivoooké diefča :] A já bych si Brezovanky nepojal [: ej, čo by mala kasaničku za tolar! :] Radšjéj veznem Myjavanku chudobnú [: ej, čo bude mat kasaničku kúdelnú! :]
Zahrajte mi, hudci, já som šuhaj súci; ej, já vjem šečku rezat, aj s djefčatkom ležat. * Mala si za mnú nechodit, čerešne, višne nenosit. Čo si si chytela, to si drž a já sa budem ženit už. * Nedaj, Bože, abych umrel, kým nezaplatím, čo som dlžen. Ked zaplatím šecký dlhy, nech tak umrem jako druhý. * Šuhajko, čo robíš, ked ty k nám nechodíš: [: moja manka povedaly, že ty ma nelúbíš :]. Keby som nelúbel, k vám by som nechodel: [: moje štyri kone vrané hladom bych nemorel :]. * Čo sa mi stalo v pondelek ráno: [: ščjahnem do vačku, penazí málo! :] Ked je ich málo, nech je ich málo; [: nech len sa méj miléj po vôli stalo :]. * Prez Javorníčky štyri chodníčky k méj miléj. [: Bár o polnoci, bár po polnoci trafím k njéj :] Prez Javorníčky štyri chodníčky, pjatý les. [: Ešče som nemal takéj frajerky, jako dnes :] Ona sa točí, má čjerné oči, jako já. [: Daj mi hu, Bože, do mojéj lože, vedla mna! :] Prez Javorníčky štyri chodníčky, cestička. [: Už ta nechávám, aj zanechávám, Anička! :] Už ta nechávám, aj zanechávám dost nerád. [: Brání mi otec, brání mi mati teba vzjat! :] * Načo ma vábíš, ked ma nelúbíš, Anička! K tebe som prišjel, domach odešjel koníčka! * Kosí Janko, kosí trávu na zelenéj lúce; milá za ním pohrabuje, drží hrable v ruce. * Čo to tam, kde to tam v téj zahrádce píská? A to tam mladý pán kyšašonku stýská. * Tancoval tlstý s tlstú v komore za kapustú; kočka im gajdovala, slamené gajdy mala. * Manka tydlí, tatko tydlí, já som také tydloval; poslali ma do komôrky, abych diefča miloval. * Hej, husky, do kapusty, hej, husky, do viky! Lepší jeden šuhaj malý, jako štyrja velikí! * Nebudem tak robit, jako som robjéval, [: aby som svéj miléj muziku vodjéval :] Ked som jej dovjédel iných zalúbela, [: se mna chudobného posmech urobela :] * Ništ to, ništ; čerta ništ! Včera bola frajerečka a dnes ništ!
Často sa ani netančí, ale „aby mali muzikanti čo hrat“, nahádžu im rozjarení tanečníci lebo svadobníci „do huslí“ celú radu drobných pesničiek buď samostatných, alebo často i vytrhnuté a verše ojedinelé, pri čom výskajú, popíjajú, zavdávajú, dupocú a tlieskajú do dlaní:
Trebár som chudobný, nech som len chlap dobrý, ked nemám vínečka, napijem sa vody. * Ešte som maličký pacholíček, stupel mi koníček na malíček. Ach, Bože môj, šak ma bólí, tuším sa mi jakživ nezahójí! * Ked si kňaz, teda káž, čítaj páter noster; nemiluj ty ludské ženy, lež opatruj kostel! * Bože môj, Otče môj, kde sú tý ručičky, čo ma kolébaly, ked som bol maličký! * Maličký je maderánek, maličký je u zeme, maličkí sa sebereme, aj maličkí budeme. * Domine, Domine, ej, Hurban je v komíne, Hajnóci je v peci a Gálik ve vreci! * Tuším ta, má milá, hlava bolí! Privjaž si lísteček javorový, nebude ta bolet, musí sa ti zhojit [: po méj vôli. :] * (Staroturanská) Nebolo ma doma, zjedol mi vlk kona, anych’ neopáčil, až kopytá vláčil. * (Ševcovská) Čo sa stalo Vyzárovi, ukradli mu tela kmíni; a on o tem ništ nevedel, až mu ho Švancara dovjédel. * Povedala milá, že hu bolí hlava; bolely hu oči, keby bola spala. * Pekná si, pekná, aj ti to svedčí, červené líčka, čierné obočí. * Nedalas’ ty štyri groše, jako som já dala; aby si ty tancovala a já abych stála! * Kade idem sama, všade vršek, jama, a ked idem s milým, všade roveň vidím. * Videl som já parádu, čo čert babu kúpal; do vody jej hlavu tkal, do r… jéj dúchal. * Ludja povedajú, že som čarovala, Pán Bôh je svedek môj: čarôv som neznala! * Zaplač, šuhajíčku, zaplač za vodičkú, hej, čo som ti dávala v noci pri mesíčku!
„Verbunk to je památka na rok štyricátýôsmy, ked Hurban s Košutom drželi vojnu, tedy si každý rozkazoval len verbunk hrat; aj to moc roký trvalo medy mladými ludmi, ten tanec, ale včil ho ani netancujú. Ked aj začnú hrat verbunk, mládenec s panenkú chvílu ho tancujú a potom sa hned dajú do čardášu. Aj takúto si spievajú:
Švárná djefčina s čjernýma jočima, nechceli ta za mna dat, [: ale budú banovat! :] Nechceli ta za mna dati, že ta vezne Galibaldi. Galibaldi hovorí, [: že sa Nemca nebojí. :] A Nemec mu hovorí [: Galibaldi dobrý chlap. :] Čardáš, vozogán, zahraj mi cigán. na tý husle, na tý gajdy. [: čo mi nechal Galibaldi. :]“
Nuž, hľa, ako mi opísala stará jedna tetička verbunk! Dodajme že šuhaj, s plnou flašou v ruke, spieva a tančí pred muzikanti obyčajne sám, preplietajúc nohámi „všelijako divne nejináč“ a až po ďalšej chvíli zavolá si dievča a oba tancujú buď slovenskú, lebo čardáš. Verbunk je vlastne zväčša mužský tanec, ako už i nápev dokazuje, ale pri veľkej rozjarenosti obejme šuhaj dievča hneď z počiatku s ľavou rukou, aby tak bolo svedkom jeho dovednosti, a cifruje pri nej. Na verbunk spievajú sa ešte nasledujúce:
Čo sa stalo v Nove, na téj Bjeléj Hore! [: privalela zem vojáčka od infanterije :] Ked ho privalela, na Boha zavolal! [: Ach, Bože môj, prebože môj, už som dobojoval! :] Odkážte, odpíšte k mému regementu! [: nech ma vytrú, aj prepíšú, nepatrím do frontu :] Cedulenku psali pánu cisarovi [: Sedem rán v srdci mám, žjadná ma nebólí! :] Môj tatíčko starý, s robotú zedraný! [: Vychovali ste synáčka, na vojnu ho vzali :] Má mamičko stará, s robotú zedraná [: neraz ste mi za groš, za dva chleba kupovala! :] * Pri Prešporku verbunkoši stoja: moju milú namlúvat sa stroja. Počkajte vy, verbunkoši, málo, povjem já vám, čo sa mi snívalo. Sníval sa mi jeden sníček milý: že ste moju milú namlúvali. Moja milá tá za vás nepôjde, ani za vás bojovat nebude! * Hromy bijú, zbúrené sú nebesá, zem sa trase a déšč prší, leje sa. [: Otvor milá, nech nestojím pod oknem, lebo, veru, až do nitky premoknem! :] Neotvorím, len si postoj v dvjérkách, načo blúdiš aj po iných frajerkách! No, len otvor, už som šecek zmoknutý, to ta môže, veru, milá, pohnuti! — Nebudeš ma ty, šuhajko, mámit, počula som, že ma len chceš šialit! Nevytváraj tak na lahko milého, ked mna ztratíš, hned nenajdeš iného! Prespevuje v lese ftáček nejeden, nebudem já bez milého ani den, Bár by mi len milý Bôch dal takého, kerý by sa držel brehu jedného! — Zaputnal som svého kona vraného, ked nedbal ništ na slovo pána svojeho. Zaputnala moja milá též aj mna, ked už nechce vác pozret ani na mna. Už já idem preč od domu tvojého, jako v jasen list od stromu svojého. Nebanuje strom za listem, ked lítá, lebo on vje, že naroste do leta. Nebanujem len jedine tý kroky, čo som chodel za nú darmo tri roky. A já plačem, aj ona plakat musí, aj preklnem zem, čo hu telko nosí. * Anička maličká švárná si, ale, veru, šelma si! Ľúbí teba mladý pán, skočel za tebú prez parkan. Červené jabúčko v vačku mám, keho já milujem, temu ho dám! Teba já, Anička, milujem, tebe to jabúčko darujem. * Chvála Bohu, dobre mi je, bár som chudobný. Volajú ma za pisára — som otrhaný! Zbožných jamí dosti mám a chleba kúska nemám. a predsa mi ríkávajú! „Velkomožný pán!“
Keď svadobníci s hudbou odvádzajú novomanželov z kostola do krčmy alebo domov, tancujú družbovia po ulici pred muzikanti, držiac v jednej ruke flašu, v druhej družbovskú, vystužkovanú paličku. Preplietajú, výskajú, skáču, zavdávajú známim, tak, že i to je akýsi druh verbunku. Starosvetskú, dnešnou mládežou opustenú, tancujú po väčšine na svadbách lebo pri fašiangových cechových večeroch, nasledovne: chlap stane si medzi dve ženy, chytí ich pod pazuchy a všetci zvoľna a s hudbou spievajúc, „V širém poli hruška stojí“ urobia tri kroky napred a hneď tri nazad v temže tempu na slová „Obrúbaná až do vrška“; sotva ale dokročia, spustí hudba „friškú“ a oni, spievajúc „Kdo ju obrúbal? moj milý“, vrtia sa, a síce tak, že tanečník zatočí najprv pri „išjel ze šenku opilý!“ jednu a pritom druhú a tak, striedavo každú až štyri razy, po čom všetko opakujú od počiatku.
Čardáš zatláča úplne slovenské verbunky, ale iba u mladších. Tanečnica tu nadskakuje na špičkách čížem takmer s oboma nohámi naraz; šuhaj priplieta, alebo dvihá nohy jednu po druhej tak vysoko, že mu kolená tvoria až ostrý uhel, alebo odhazuje ich v taktu v pravo — v ľavo, čo robieva tiež i daktorá dievčina. Veľmi dobre a často tančia ho na našu známu! „Pod okjénkom vyskakoval“ atď, alebo
Trebár som já šuhajko chudobný, predsa idem každý den do krčmy: nepijem já na konto židovo, bo ma lúbí djefča krčmárovo?!
Melodiu úplne maďarskú má pieseň — čardáš, ktorý si obzvlášte radi spievajú podnapití lepší gazdovia.
Gajdoša máme už na Myjave iba jednoho, ale gajdy by ho neuživily. Aby na ne úplne nezabudnul, hrá vraj pokaždý raz keď mu žena hreší pre dačo, a neodpustí, kým sa mu nedá do tancu. Vo fašiangový utorok hráva školským deťom od rána do večera v izbe daktorých rodičov. Kus utešeného života, ktorý by si tá detva mohla odniesť do staroby!… Pred pár rokmi ešte tancovali i starí pri gajdošovi! Keď od popoločnej stredy muzika nesmela, vzali si ho rozvirganí členovia „poctivého cechu ševcovského“ do chalupy a tak po tri-štyri dni oslavovali koniec fašiangu. Z piesní zachovalo sa ešte sopár:
Neni lepšjéj rozkoši, jako sliepka v koši: ešče vajco v zadku má, gazdiná sa teší. Neni lepšjéj rozkoši, jako čertu v pekle: ked sa naje, napije, sedí si on v teple. * Zagajduj mi, gajdoško, pekne, už sú moje peniažky v pekle! Ale pôjdem čertovi mlátit: musí mi peniažky vrátiť! * Ani som s nú nenocoval. Ani som s nú nespal, Už mi ona odkazuje: „Kolebenku chystaj!“ Já som malý pacholíček, Já som malý pacholek, Ej, musím já študirovat, Kde má diefča riesporek. * Moja milá, netrucuj, Len sa pekne napucuj, Abys’ bola červená, Jako cesnek, cibula. * Najedel sa gajdoš slížôv, už mu idú prsty krížom; najedel sa gajdoš repy, už gajduje jako slepý. * Vydala manka céru za jednu holbu cmeru; takú jej duchnu dala, jak sljépka vole mala. * Po juhásky, po valasky stratelch’ krpce aj podvasky; do sy mi ty krpce vrátel, štyri týdne bych mu mlátel. Od nedele do nedele, šak ten mlýnček dobre mele! Čo vymele, to prepije, príde domu, ženu bije. Moja žena zlá troje detí má: jedno dala do školy, druhé šije bačkory, tretjé sedí na kamenci, drží husle na remenci, samo sebe hrá, jako sa mu zdá. * Kázal Matej Žofce, aby hnala ovce. A já ich nepoženem, nech ich žene, do chce! * Pojedel som husinu, len gágala ve mne; chyta tatko chabynu, vyhnali hu ze mne. * Jako sa ten bohatý diví, jako sa ten chudobný živí; počkaj, bohatý, budeš volati seno hrabati! * Takého som muža mala, čo sa ježa bál, po štyri nedele na kryvej kobyle do hôr utekal. Neboj sa ty, môj mužíčku, len ty se mnú lež. Polož si ručičku na moju… šak to neni jež! * Počkajte, Myjavané, prídete za ten járek; čo ste mi vytrhali mojej milej maderánek.
Valčíky vznikajú asi od pätnástich rokov hlavne prostredníctvom našich učňov a tovaryšov, prišlých z Viedne, i do zábav mešťanskej mládeže, ale tá, hoci by rada predsa ešte na ne veľmi neosmeluje. Za to mazurky a polky zaberajú v mestečku najviac miest, a kopaničiari im tiež už citeľne podliehajú. Jejích muzikanti podchytia trochu melodie a prízvuk od cigáňov a doma ich tak prepracujú, že pri trochu dobrej vôli by de ich i rozoznali. Rythm je, ako vždy, znamenitý, ale z melodie samej tu kus odhryzli, tam pridali, inde zas správne ju podali, ocifrovali, tak, že v celku je to, ako by na kostre svetáka vybudovali kopaničiara. Tak zmenia tiež pochody, na pr. „marš Rákoczyho“, a sú pritom šťastní; je v tom dôkaz tvorivej sily, ktorá neuspokojí sa slepou kopiou novoty, ale ju prispôsobí vlastným potrebám, čo má viac ceny, než seba lepšia hudba cigáňska.
*
Kopaničiarske „bandy“, ktorých máme šesť, složené sú ovšem z roľníkov, poťažne remeselníkov, z krátka z ľudí neodkázaných na svoje nástroje. Pri „muzikách“ dá im každý šuhaj 15 — 20 krajciarov a dačo trunku. Hra je im milou zábavou a preto ani nie sú priateľmi veľkej disciplíny, čo už z toho sa javí, že by každý chcel byť kapitáňom. Keď po pause znovu sa má začať hrať, chytí prímaš husle, zdvihne koleno, naladí ich, popľuje kľúčiky, napľuje si do pravej ruky, mrkne na ostatných a nečakajúc na nikoho, spustí. V polovice prípadoch vpadnú hneď i spoluhráči, ale práve toľko razy trúsia sa jedon za druhým. Najprv kontráši, basa, a „píščelista“ lebo „trúbelista“ až po hodnej chvíli. Vždy si majú ešte čo dopovedať, dopiť, neuraziť tanečníka. Títo po tanci chytia si tanečnicu za roh fertuchy, alebo za dlhý ručník, aby mu ju nik nevzal. Pri tanci si chlapci dievčiny „poščjávajú“ a kradnú. Mišo bez párnice zavolá na tancujúceho: „Štefane, poščaj mi!“ Štefan požičia buď hneď, ale obyčajne, nepovediac slova, pretančí dokola, zavrtiac sa pred Mišom, ktorý sa zohne a už drží devu pod pazuchou. Indy, keď sa pri čardášoch lebo slovenských dievča vrtí a tanečník čapká, priskočí druhý a uchytí mu ju z pod nosa. Bitky z toho zriedka povstávajú, a vôbec bitek sa u nás pri muzikách svede málo.
*
K vedeckému preštudovaniu našich piesní a hudby neprišlo teraz pre nedostatok času k notovému ich zaznačeniu. Pán Samuel Hatala má v rukopisoch celú radu notového materiálu z Myjavy a tiež v II. diele „Slovenských Spevov“ vydal tridsaťpäť na Myjave sosbieraných piesní, ale budúci zkúmateľ bude museť vedľa tejto cennej sbierky brať zreteľ i na nové záznamy variantov, hľadať priemer, lebo nielen triolly, čo nemá veľkej dôležitosti, ale prechody z jednej stupnice do druhej vždy závisia od jednotlivých speváčiek, tak, že dľa jednej nemožno súdiť na celok. Hatalové záznamy tvoria základ, bez ktorého sa u nás nik nebude môcť obísť. Sem neuviedol som ich pre hmotné príčiny a zatiaľ odkazujem čitateľa na II. sväzok „Slov. Spevov“, kde sa nachádzajú nasledovné myjavské piesne:
a) Úvodnické:
Mala som frajera aj trojakej krásy… S. S. 8. 435.; — Suseda moja suseda, môj kohút sedí u Teba… S. S 91.
b) Detské:
Hej, pršelo, tma bolo… S. S. II. 444.; — Ked som ja ból malý chlapec…; — Zájdi slnko, zájdi za ker malinovi. S. S. 190.
c) Milostné:
Škoda ta, šuhajku, škoda lúbit hrube… S. S. II. 321 a 684.; — Tý myjavské hodiny velmi sticha bijú… S. S. II. 341.; — Jaká je to hora, čo nemá javora S. S. II. 16.; — Vŕšek, dolinečka, v izbe rovjénečka… S. S. II. 426.; — Ked som išla z kostela, milého sem videla… S. S. 136.; — Voda, voda, voda mútná… S. S. II. 53.; — Pred nami je zahradenka trnim pletená… Detva str. 303.; — Sobotenka s nedelú, môže pre mna nebyt. S. S. II. 682.; — V šírém poli, hruška stojí rokytá… S. S. I. 546 a II. 87 a 127.; — Konopa, konopa, zelená konopa… S. S. I. 546 a 202.; — Želim, mamko, želim, frajer sa mi žení… S. S. 199 a 356.; — Nebolo ma doma po štyri nedele… S. S. I. 228 a Detva str. 294.; - Poď že, milá, poď že za mna… S. S. 248.; — Ked som išiel od mej milej z Očkova… S. S. I. 466, 476. II. 387, 648.; — Viem ja domeček na nem okienko: S. S. II. 682.; — Ked som išiel prez ten les, prez les malinovi S. S. I. 434. II. 356.; — Zelenaj sa zelená trávička… S. S. II. 699.; — Ked som ja k vám chodievával S. S. II. 408.; — Trávenka zelená kade ja chodievám… S. S. I. 59.; — Zasadel som čerešjenku v humne… S. S. I. 320, II. 474, 603.; — Piščelenka moja o deviati dierkach S. S. II. 451, 677. Detva str. 327.; — Povedz mi len moja milá povedz. S. S. I. 403 a II. 302.; — Manko, manko oženim sa. S. S. I. 33.; — Mysel, moja mysel, ide na dve strany, S. S. II. 544.; — Tá myjavská väža velmi vysoká. S. S. I. 494 a II. 117.; — Povedal mi sláviček, že k nám ide… S. S. II. 636.; — Keď ja smutný pôjdem na tú vojnu. S. S. II. 2l6.; — Žiaden človek neuverí… S. S. 506 v. 5.
d) Svadobné:
Škoda Teba môj vienečku zelený S. S. II. 366; — Kdes lastovienka lietala… S. S. I. 304. 596 a II. 17.; Vyrostel mi v zahrádce rozmajrin S. S. I. 107. II. 348.
e) Ballady, piesne ženčovské a pijácke:
Bola jedna stará vdova. S. S. II. 476. Detva str. 253; — Chodí… po potoce hojajá S. S. I. 307.; — Pod hájičkom pod zeleným S. S. I. 255. Detva str. 252.; — Pri myjavskej bráne štyri kone vrané. S. S. I. 388. II. 160.; — Myjava, Myjava čosi tak boľavá. S. S. I. 306 a II. 565.; — Slúželo dievča na fare. S. S. z r. 1881. 393.; — Ten senický mýtnik za tabulú sedi. S. S. I. 418. 425. II. 664; — Zakukala kukulienka v širem poli. S. S. II. 236, 360, 622.; — Viem ja jeden rechcum garda untrfajer hajiček. S. S. III. 153, 274, 277.; — Žalo dievča žalo trávu. S. S. I. 184.; — Limbora, limbora, zelená limbora. S. S. I. 460.
f) Hudba a tance:
Varela som, varela. S. S. I. 507. II. 293, 731; — Ani mi je z hora. S. S. II. 20; — Pod honi datelinka. S. S. II. 267; — Povedal mi jeden chlapec (P. Dobšinského S. N. P. z r. 1873 str. 111.); — Ej duby, duby, zelené duby. S. S. 1880. Sv. I. 44; — Sekerenka, pántok nechce rúbať duby. S. S. 300; — Šuhaju, šuhaju, ľudia ťa haňajú. (Venec Sl. N. Piesni str. 207; — Zecte ma, vlčky zecte, S. S. 1880 soš. II. 575; — Nechodil som za ňou, sama prišla za mnou.; — Bledulinká bledá. S. S. II. 454; — Nebudem tak robiť, jako som robieval. S. S. II. 610; — Vydám sa ja vydám prevelice rada. S. S. 438; — Ej, hora, hora, hájiček… S. S. II. 425; — U nás taká obyčaj. S. S. I. 361. II. 632; — Pod okienkom vyskakoval…; — Hrach sa mi neurodel, len samé lopatečky… S. S. II. 378; — Zagajduj mi gajdoš veru ti dám… S. S. II. 336; — Šiel jáger na polovačku. S. S. I. 416 a II. 660; — Na širokých lúkách našiel som ja dukát. S. S. II. 336.
Obrázok náš je neúplný, ale dúfam, že práve tie nedostatky budú vzpruhou mnohým mládencom k pilnému sbieraniu ľudovej poesie, tak, aby sme sa v krátkom čase mohli pochváliť prácou dokonalou. Už teraz mnohí radostne priložili ruky k dielu, a sám ľud ukázal sa ochotným, tak, že pôda je pripravená. Nemožno mi skončiť, aniž bych srdečne sa nepoďakoval svojim drahým pomocníkom. Predovšetkým tetičke Bete Sivákovej r. Vnúčkovej za to, že mi nadiktovala na stá piesní, sama viac, než všetci spolu — a že po viac rokov chodila so mnou do hostinných chalúp, kde rozvazovala jazyky, bohaté na piesne, rozprávky, hádanky, rozpomienky, a otvárala truhly, plné rozváňajúceho prádla a vrchného šatstva, chráneného tabákom, tak, že sa mi dostalo, hlavne od tetičiek: Kači Kokšovej, Bednáričky, Parackovej a Reptovej, veľa príspevkov najrôznejšieho a vítaného druhu. Ďalej mp. Kristinke Jankovej r. Bučencovej, Pavlovi Varsikovi st. a Jánovi Kuliškovi za „slovenské“ došlé mi v spoločnosti dra Miška Slávikových „trávnic“: p. učiteľovi Ľudevitovi Kubányimu za poznámky k tancom a írečité tri piesno-tance; sestre Olinke za listy plné pieseniek od „ženčovských“ po „gajdošské“, od „mládežských“ po „detinské“; nebohému otcovi a † Babičke Valihorke za citlivé varianty a hovorné ballady, a vôbec mnohím-mnohím na Myjave, čo v sviatočnej a bojazlivej skoro nálade prišli so slovami: „Aj já vám jednu zaspjévam, ked chcete!“ a odchádzali s žiariacimi očiami, že i jejich pesnička bude vytlačená. Bože, daj, aby náš ľud soznal, ako milujeme jeho piesne a naučil sa ich i on vedome milovať a nikdy ich mládeži nemusel pripomínať, hoc i utešenou:
Spjévajte si djefky, šak je leto na to! šak vy nestratíte poctivosti za to! A já si zaspjévám, ale nje vesele: jako to ftáčatko čo je osamelé. * Smutno slávik spjéva v kljétke ulapený, ked sa rozpomíná na hájik zelený. Veru si tak aj já nevesele spjévam, ked sa na predošlé časy rozpomínám.
Pri trochu dobrej vôli nemusíme s žiaľom sa rozpomínať na staré časy, ale po roky a roky ešte s úvodniciami si zanôtiť:
Už sme sa dost naspjévali, už nám njéčo dajte! Hubenky sa vysušely, napit sa im dajte? Dajte vína lebo piva, lebo goralenky: aby sa nám ovlažely tý naše hubenky!
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
