E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov

Národopis

Staviteľstvo

(Podáva Villiam Rither.)

Zpomedzi mladých umelcov Západu, cele presýtených krásnou naukou Ruskinovou a najnovšími pravidly, ktoré sa čím diaľ, tým väčšmi vracajú k antickému pojmu o splynutí umenia s životom, si jedon, a práve ten najzaujímavejší, nedávno u mňa pozeral sbierku fotografií a kresieb z myjavských domov a pilierov. O Slovensku, o poesii jeho krajov, o majestátnosti lebo o tisícročnom pôvabu jeho kroja nevedel naprosto ničoho, ničoho o jeho dedinkách pod slamou, milých v jejich naivite, irečitej noblesse. A za každou stránkou nevedel sa vynačudovať: „Ako múdre a mile je to stavané! Ako v tom cítiť priamy plod zeme! Tvorí to s ňou iba jediný celok! Priam sťa hríb vyrastlý z určitého nánosu! Veru, to ani inakšie byť nemohlo! Je to krásne, ako vec dokonala, lebo je to súladne rozdelené, aby vyhovovalo všetkým potrebám životným a miestnym okolnostiam!“ Doložil som k tomu: „A pri tom všetkom má to práve iba toľko fantásie, aby sa v celku jedna dedina delila od druhej, a v podrobnosti jedna rodina od druhej rodiny. Kroj, ako i dom, je v svojich veľkých slovanských čiarach jedon a ten istý, ale v strihu, vo výšivke pri jedných, vo výzdobe pri druhých je ich rad nevyčerpateľný! Myjavský dom nemôže byť v Zemanskom Podhradí, ba ani na Starej Turej, lebo Turej Lúke, a nielen to, ale i na Myjave samej môžeme pod spoločným charakterom rozoznať sopár rozhodných, určitých typov. A človek si k nim musí vždy primysleť osobitý pôvab dákej zvláštnosti: iného rozostavenia okien, iného pilieru, ba i iného plánu!“

Myjavská architektúra! Šťastné mestečko! Ono ju má, čo dokazuje, že má i svoju vlastnú existenciu a históriu rozdielnu od iných. A povieme-li slovo: myjavská architektúra, nesmieme pod nim rozumeť budovy v rinku, najnovšie stavby „pánske“ — taká architektura je, abych tak povedal, fabrický výrobok bez ceny umeleckej a hodnoty ästetickej —, ale výlučne domy slovenské, tuná jedine pôvodne myjavské. Ostatok by mohol byť odkiaľkoľvek; to sú najdrobnejšie drobné peniaze veľkých miest, to je vyrobok z tretej-štvrtej ruky, akých je všade dosť. Výnimku tvoria oba kostoly, lebo tie majú charakter doby, v ktorej úradna architektúra nebola tak priveľa zuniformovaná a sústrednená, charakter čiste vidiecky, prispôsobený istému obyvateľstvu a nesúci odznak historickej chvíle, v ktorej vládly životné náhľady, dnes už zaniklé.

Katolícky kostol, znamenite súmerný, so svojou štvorhrannou vežou a massivným pyramidionom, s veľkými žltými stenami a bielymi, plochými stĺpmi, vypadá veľmi dôstojne a, stojac na sotva znateľnej výšinke, poliatej Pánbovými koláčky, obtočenej nízkou hradbičkou, uchováva si kúštik nedôverivej povahy opevnených kostolov husitských lebo sedmihradských, a s nízkou farou, s jej zahradou, dýchajúcou v lete ružami a resedou, s jej strechami krásnych, jednoduchých linií a s rovnobežne postavenými maštaľami, tvorí dokonále sjednotený a ästeticky vzácny celok. Je to jednoduché! Všetko je tu každodenné, obyčajné. Ale celok všetkých tých čiar je utešene harmonický. Po každý raz, keď dôjdem na konec trotoiru, na roh Valáškovského domu, sa i nechtiac zastavím. Vďaka malému priestoru, na ktorom sa z času na čas rozloží zblúdilý kolotoč, môžete sa na to podívať z pozďaleč a obrázok, ktorý máte pred očami, neni, veru, ani umelecké veľadielo, ba ani dáka kuriosita, ale dačo úplne čestného a krásneho. Steny, strechy fary a nad nimi kostol a veža tvoria vydarené, lahodné sriadenie čiar a plôch jasných a tmavých. Bôh daj, aby sa nikdy dáka ctižiadosť netkla tohoto miesta, a aby nástupcovia terajšieho farára boli práve tak opatrní a zachovali si jeho dobrý konservativný vkus. Tento celok je plný poesie. Priatelia moji myjavskí, kedykoľvek ztadiaľ pôjdete, pozrite si kútik ten za mňa! Som istý, že ako ja, i vy vycítite jeho pôvab. V ten deň, v ktorý ho pochopíte, t. j. keď soznáte, prečo je taký harmonický, soznáte i celú hodnotu slova tak veľmi zneužívaného, tak často zle upotrebeného: klassický. K tomu netreba budov gréckych! — A potom starý tento kostol má ešte, vyjma svojho vnútra, dve čiastky samy o sebe utešené. Prvou je vonkajšia brána v hradbičke, s tmavou strieškou, čistúnko vybielená. I tá je dačím sedliackym, ale, čo do súmerov, prostomyseľným a čestným. Súc šikmá k plánu kostola, môže s vežou utvoriť preutešenú skupinu nepravidelných čiar. A všetky tie, nad sebou postavené biele plochy môžu, letia-li nad nimi podobne biele mraky, tvoriť motiv prekrásny. Nejedon slovanský a maďarský maliar, na miesto, aby chodil do Itálie, do Verony lebo do Assisi malovať červené kostoly pod modrým nebom, by lepšie urobil, keďby začal luštiť otázku bielej barvy pod bielou, tak častú v jeho vlasti a o koľko, veru, nesnadnejšiu! Naučili by sa veľa viac a vytvorili by dielo o veľa pôvodnejsie! Tieto biele, pod modrou oblohou oslňujúce steny bránky a kostola katolíckeho stoja za podívanie, a v našich očiach majú svoju krásu, krásu veľmi veľkú. Podobné veci najdete ovšem všade, ale veď i v takých musí predsa človek najsť svoje potešenie.

Veď i dobré jedlá, dobré pivá, vína sa tiež všade najdú! Človek sa musí naučiť sýtiť, vyživovať smysly, ktoré tvoria rozkoše ästetické, práve tak, ako živíme tie, ktoré nám pripravujú rozkoše hmotné. Ako láska neni výsadou prepychu a preberačnosti, ani krása neni obmedzená na museá a slavné mestá. Človek najde všade čo milovať a čomu sa obdivovať. A uisťujem Vás, že na Myjave obdivujem sa veciam, ktorých si nik nevšíma a ktoré sú, dľa môjho úsudku, tak krásne, ako nejedny, za ktorými ľudia chodia ďaleko, za veľké peniaze a veľkú námahu.

Druhý pekný detail je postranný, kaplnkovitý vchod, zvaný žebráčna — vždy tak milej bielosti. — To je tiež zvláštnosť toho kostola, že hlavný vchod je po strane a nie pod vežou, čo si musíme vysvetliť pomerom ku hradskej ceste, a stavou orientovanou, t. j. ako všetky staré kostoly, svojim jádrom obrátenou k východu. Táto bránka sa mi páči i pre svoje zbožňovania hodné rozmery, i preto, že v nej sladko zmiera svetlo a zelené odblesky lúky. Pri nedeľných omšách vidávam otvorenými dvermi dačo tak pôvabného a detsky čistého, že radšej o tom pomlčím, aby ste si nemysleli, že vás vychvalujem. Ešte raz vravím: naučme sa tešiť z toho, čo máme!

Čo sa týče vnútra samého, vždy s pekne vymeranou klenbou a loďou s dojmom velikosti, ktorý mal v krvi a v cite i najmenšie vidiecky starodávny architekt, nuž ten ma cele uspokojuje, lebo jeho naivnú dvoj-trojstoročnú gráciu posiaľ nič neporušilo. Tie nepoškvrnené, jasné plochy, tie barokkové oltáre z dobrého dreva, pomaľované najprudšou býčou červeňou a azurovou, ten obraz na hlavnom oltári, kde v prešporskej krajinke ohromný akýsi veľmnož divadelne venuje svoju základinu Panne Marii, o veľa bezvýznamnejšej než on sám, všetko to môže ma neobyčajne dojať. Ani jedinej nôty falošne-modernej, ani jedinej domyslivej „okrasy“, ani jedinej z tých ohavných chýb proti vkusu, pochádzajúcich z nepomeru medzi chcením a mocou, medzi dobrou vôľou vykonať dačo dobrého a nedostatočnou ästetickou výchovou. Je to také, aké to má byť; a v slovenských dolinách to nesmie byť ako vo Viedni, lebo v Pešti, ba čo len v Prešporku, lebo v Trnave.

Ale k mojim najväčším duševným vzrušeniam na Myjave patri nedele a sviatky v evanjelickom chráme, s pavlačami preplnenými kopaničiarmi, jednako oblečenými, lenže mladí sú podperení a starí nosia — Tranosciuse. Neprináleží mi hovoriť o službách Božích, o odchodu ľudu z kostola, ktorý poskytuje slavnú podívanú a je v každom ohľade najzajímavejším bodom Myjavy. Keď som toto konštatoval, neprekvapím iste nikoho, poviem-li, že evanjelický kostol neni ani zďaleka tak zajímavý, ako katolícky; lebo ten pochádza z doby, kde sa krásne tradície už začínaly tratiť. Jeho ohromná veža, s troma čudesnými baniami, najvyššia v stolici[173] — je kuriositou i sama o sebe, i pre svoje hodiny, pre cudzinca zajímavé a drahé pre každého, kto ich asi za jedon týždeň počul biť pri každej štvrti celú hodinu. Vzhľadom k dnešným stavbám má ovšem i táto budova svoj veľký pôvab dobrosrdečnosti. Ona rozpráva o zlatých časoch našich prababičiek. Ostatne, i vedľa akýchkoľvek sladkobôľnych úvah, má evanjelický kostol myjavský krásne vlastnosti; a síce je to hranatá sila jeho vnútra, jeho päť klenutých priehradok, tvoriacich kupolové oddelenie, jeho tri lodi, dve postranné, tvoriace na pevnej pavlači akúsi chodbu. I v tom videť pevnú, dobrú, čestnú a triezvu stavbu hoc i len nedávnej minulosti. Ľudia, ktorí vedeli tak dôstojne a hrde roztriediť budovu, neboli snáď príliš chytrí, ale vedeli, čo znamená vystaviť dom pre modlitby celého jednoho národa. A časom vážne, bielučké klenby kde-tu zelenkave preskočily, čo môže vypádať sťa zkrištalisované modlitby celého storočia, sťa nadpozemský dym kadidla zbožných sŕdc. Pozoruhodné sú ešte práce krovové a proste, ale dojemne vyrezávané lavice: je to solídna a úprimná práca svedomitých remeselníkov, pracujúcich dľa svojich malých, ale vlastných nápadov, ktoré už tým skutkom sú cennejšie než iné, hotove v knihách najdené.

Povšimnime si i tuná so pár drobností. Bočný vchod, žobráčňa, úplne rozdielna od katolíckej, je veľmi dobrého slohu a má i svoju eleganciu. So svojou pamätnou doskou, s triezvymi okrasami, so striedajúcimi sa barvami, bielou a zelenou, tvorí medzi hustými guľami agátov obraz veľmi vzácny. Na nízkej mreženej bránočke je tiež kúštik dobrej práce slovenskej:[174] miením onen Josefský zlatník pri kľučke, ozdobený dokola kvietkami a dvoma vtáčky. I to je prostodušné a vždy utešené. A takého dačo uspokojí nielen ľudopisca, milovníka slovenskej práce, ale práve tak i umelca lebo básnika. Všimnite si tiež prostosrdečne nemotornej, ale svedomitej ozdoby vežových okien a štvorhranného kostolného okna, smerom k synagoge: neni-li to práve dobrý ornament slovenský, je aspoň poslovenčený. A mňa teší i tá marná zelina, čo sa kdesi v okne zachytila. Len ju prosím nechte, kde je! O hodinách vám nepoviem ničoho; dobre máte, že vám na nich záleží a že ste na ne pyšní: zaslúžily by si zvláštnu kapitolu a Victor Hugo by v Morských zamestnancoch bol môhol citovať jejich pôvodcu Pavla Talu, naturalistu brezovského, vedľa svojho Gilliatta a vedľa onoho salbrisského murára, ku ktorému ho prirovnáva pre práce, vykonané v Charité na Loire. Tie dve ohromné kamenné zavážia v tmavej priepasti by mohly byť predmetom veľmi lákavého kamenotisku lebo meďorezu. A čo sa týče troch bronzových zvonov s krásnymi, zelenkavými nápisy a plným zvukom, nuž, tým som prejavil cele zvláštne priateľstvo vo vodobarevnom obrázku, ktorý nech je hoden čo chce a o ktorom, veru Bože, nehovorím pre jeho zásluhy, ale preto, že by som ho na iných, i slávnejších, domyšľavejších vežiach sotva bol maľoval. A vravel som, ako dojemný mi je jejich hlas: zvony, ktoré vyzváňaly Jánovi Cádrovi, v mojich očiach najšľachetnejšiemu Slovákovi a môjmu najistejšiemu priateľovi, nemôžu byť pre mňa nikdy také, ako iné.

Neviem, veru, ani dobre vypovedať, ako banujem za starou farou. I tá mala svoju hodnotu domu starého, tichého a pevného, a sťa zo zeme vyrastlého, do ktorej boly vbité jej nízke izbičky a širokými kameňami dláždená chodba. Pod velikou ochrannou vežiskou bola učupená sťa verný psík pri nohách pánových a so svojou plazivou révou poskytovala kolmému a vysokému budovysku potrebnú, vážnu a prostú doplňujúcu čiaru vodorovnú. A za ňou mal náš drahý pán farár utešenú zahrádku s kvetinami a zeleninami, s ringlotou a rybrzľovými kríčky, ktoré som tak často oberal! Z tejto zahrádky tvorila fara a veža motiv zcela rozdielny od skupiny katolíckej, ale mne sa jeho zriedkavosť veľmi páčila. Neprináleží mi písať o novej fare, ktorá má dobré i zlé vlastnosti každej terajšej práce, ale vzhľadom k jej rozmerom si dovolím iba vysloviť poľutovanie nad jejim umiestnením. Ona zmenšuje velikosť veže o mnoho viac, než o čo ju predošlá zväčšovala; o veľa viac, než o jedno poschodie, chcem povedať, o celý kus dávnej poesie a o kus vozdušného priestoru, ktorý akoby ozrutnej veži dodával viac slobody. Od tej chvíle mizí jej osamotenosť a jej výška sa níži. Požiadavky novodobého života sú skutočne neúprosné! Prečo výkupné nových stavéb vždy musí záležať v sborení starých, keďže je predsa miesta i inde dosť!

Keď som sa zmienil o oboch kostoloch, pustím sa konečne do môjho pravého predmetu, do miestnej architektúry myjavskej, do osobitého rázu slovenského domku. Úbohé domy slovenské! Poponáhľajme sa nakresliť a odfotografovať tie najtypickejšie, kedže sú odsúdené k zmene samým zákonom, vypovedajúcim vo všetkých zemiach, výjmuc Angliu, vojnu strechám slameným, ačkoľvek sa úradnými zkúškami a Worpswédskymi umelci dokázalo, že napustené došky vzdorujú ohňu lepšej, než najdokonalejšia strecha škridlicová. Faktum je, že kdekoľvek som videl, či vo Švajčiarsku, Nemecku lebo v Uhrách, slamenú strechu nahradenú inou, prepodivne sa tým zmenila i fysiognomia a súmernosť jednotlivých domov. Nepočítajúc v to, že po barevnom, vzácne jemnom akkordu striebornelesklého, lebo nafialového, lebo ružového, žltého, lebo hnedého (dľa osvetlenia a staroby slamy) tónu strechy s šedým lebo bielym múrom, vyrútil sa nový, k poľutovaniu tvrdý a každodenný. O tých nových domoch, pri ktorých mi pripadá, jako by kopaničiar na miesto svojho národného širiaku nosil anglický melón, lebo cilinder, sa tiež nezmienim.

Za to pokusím sa určiť dakoľko najzrejmejšich typov myjavského staviteľstva. Tým, že je už skoro mestom, a že má tedy i remesla a akýsi druh mešťanstva, Myjava má, nakoľko môžem súdiť, jediné slovenské domy na poschodie (pod výšku). Z takých najkrajšie sú na Hornom konci za katolíckou školou a na Dolnom konci bych za príklad pohodlného mešťanského stavania uviedol veľký dom na pravom brehu riečky pri moste, kde sa cesty rozchádzajú na Brezovú a na Turú Lúku (Manjačkovský) a naproti ten čačaný a tak pyšný domček Kubičkov. Prv ale, než príjdeme k tomuto typu, musíme prejsť rôznymi etapami nízkeho pôvodného domku prízemného.

Poväčšine všetky domy, bohaté, či, chudobné, zabielené či holé, sú vystavené z nepálenej, surovej, na slnku vysúšanej tehly, na ktorú je v kraji zem dosť priaznivá. Vidaváme ich celé dedinôčky dorobených pri Hornom a Dolnom cintori, alebo pri brestoveckých cigáňoch. Ästetická hodnota týchto stlačených, hranatých hlinených bochnikov záleží v tom, že dodávajú domu zemistú barvu a preto sa tým väčšmi zdajú jej bezprostredným výrobkom. Jejich barva neni nepríjemná: trochu peyneovskej šedi, smiešanej s väčšou dávkou neapolskej žlti, dáva v akvarellu dosť správne jej blatistý tón, meniaci sa ovšem či v žltosti, či v šedi, dľa stupnice 1/4 alebo 1/5 tónovej, idúcej od odtieňu obchodného papieru s pozostatky slamy po lieskovec, šedým pelom ešte pokrytý. Pospájané prostou maltou z blata, steny z takých tehel, striedavo nad sebou kladených, sú prevrtané malými okienky, častejšie štvor- než šesťtabulkovými, a dvermi, chránenými pilierom, luxusom domu tak pre jeho krásu, ako pre pekné narúžovelé, namodralé tieny, usadené pri silnom svetle na jeho zvlnenom povrchu. Jednou z myjavských známek je to, že na mnohých domoch sú vápnom pečlive zabielené iba okná a dvere, kdežto inde ostáva surová tehla úplne holá. Je to móda a jako každá móda skutočne múdra, povstala z potreby: dobre upchať diery a medzery medzi okennými rámy, dvermi u stenou, a tak zamedziť nevyhnutné inák prievany. A pri slovenskej výzdobnej obrazotvornosti z potreby skoro stala sa ctnosť, t. j. krása. Prirodzená ozdoba, vyplývajúca z potreby buď stavebnej, buď z pohodlia, vždy ostáva tou pravou, jedine oprávnenou ozdobou. Tieto myjavské domky so širokým bielučkým pruhom kolo dverí a okien, asi dva razy ročne obnovovaným, mi pripomínajú ľudí skromne síce oblečených, ale vždy nosiacich goliere i manšetky bezúhonne čisté, alebo svrchníky so sametovým golierom. Za príklad uvádzam poschodový, obdivuhodne súmerný dom Pakanský na Dolnom konci, dosť osamotený na malinkom priestore pri ceste do Surovína, alebo dom u Petráši, na rozcestí brestoveckom a kržlovskom, so stenou, chránenou radom troch-štyroch nádherných líp.

Ľudia bohatší, alebo len inak smýšľajúci, zabielia celý dom, alebo robia rozdiel stavovský, t. j. zabielia chalupu, a maštale nechajú tak. Barevné okrasy, ako na Morave, sťa by boly najprísnejšie zakázané. Dušám vážnym a husitským potomkom, evanjelickému ľudu sa takého dačo nepáči. Túto chuť po strakatine môžeme, tuším, výlučne pričítať katolíctvu, a hoci je o veľa staršia a rydzého barbarského pôvodu slovanského, predsa bola najväčšmi podporovaná architektúrou barokkovou a vnútorným zdobením kostolov vkusu jesuitského (tak kapucinský v Novom Meste n/V.)

Zvláštnosti stien sme tým ešte nevyčerpali. V meste sa buďto zabieli všetko — a to by ste mali videť slnečný jas pražiaci do stien prez slnečnice a slez — alebo široké plochy medzi oblokmi, zemou a povaľom pomažú hrbatým, lieskovcove šedým vápnom a biele ich zarámujú. Je to rýdze myjavské a veľmi chutné. Každé prúčelie má tedy 4 — 6 šedohnedých oddelení zarámovaných tak, že biele pruhy tvoria na celej stene jedon-dva kríže a na všetkých rohoch, pri zemi a streche práve tak širokú pásku. A do takej steny sa vsunú okienka, tiež s bielym okrajom, obyčajne dve dole, dve o dačo menšie hore, a tu i tam, ač zriedka, tri. Mienim tu ovšem façádu, prúčelie na šírku, nie na délku, ktorá môže mať 3 — 4 okná a pilier, umiestnený obyčajne nesúmerne, čo tiež poukazuje na pozoruhodné schopnosti k výzdobám. Pravý Slovák nikdy neotáľa. Kde prerazí svoje dvere a postaví pilier, tam je jeho najlepšie, správne miesto. A ako ostatné, i to sleduje potrebu, aby totiž kuchyňa mala svoj vchod a východ, aby dýchacie ústroje a pažerák chalupy mali ústa. Pilier je týmito ústami, ako okná očami a komín nosom domu.

Prekročme tento pilier, otvárajúci sa vždy do pitvora, kuchyne, proste a mile zariadenej. Naproti dverom je vždy ohnište, po prípade i dve proti sebe, na ľavo a na pravo, spojené mandrholcom, silnou to, čiernou hradou. V pravo obyčajne je izba na spanie i jedenie. Po pravej, či ľavej ruke, dľa toho, ako stojí ohnište, sú kachle a pec s pekelcom, zdenou to stienkou a kamlovcom, liatou nádobou na teplú vodu. Na stenách sú zbožné, lebo vlastenecké obrázky, medzi okny zrkadlo a fotografie amerických príbuzných, v rohu pri stole armárka a fogaš s tanierky, čbánky a iným porcellánovým riadom modrým, žltým, často i starým, obyčajne obstaraným p. Sadloňom, ktorý vie, odkiaľ čerpať, aby sa nevyšlo zo starých vše okrášľujúcich zvykov. Pri okne, v rohu, remeselnícke nástroje, ševcovské, krajčírske, lebo pytlikársky varštak, často i dva, a postele v rohu štvrtom a pri peci. Drevené schody vedú dakedy z pitvora na výšku, vspomínané už poschodie, slúžiace po väčšine za sušiarňu obilia a k uskovaniu ovocia, šiat a pod. V izbách je tvrdá zem, ako v iných dedinách. Jedine v posledných časoch si dávajú dlážku. Čistota myjavských sedliackych domov je prekvapujúca a videť, že v tom idú za príkladom farárov a jejich kostolov.

Krov a kubikovitá slamená strecha tvoria široký odkap (odkvap), z pod ktorého sa ide rebríkom na povaľ, so senom i obilím. Pod odkvapom sú oprené daktoré hospodárske náriadia, pri streche holubačie bane zo zeleného prútia a dole psia búda. Slamenné strechy sú nie, ako na detvanských lazoch lebo vo Velkej, schodkovité i po stranách, ale hladké! Dekoratívna dômyseľnosť Myjavca sa prezradzuje v tom, ako tie strany na rohoch a kalenici pospájal. Kalenica upevnená je oplotenými halúzami a hladká, kdežto rebrá, rohy sú schodkovité, vysoké a do užších trojuholníkových ploch prechádzajú drobnými, akoby nožniciami vystríhanými schodky. K tomu pripojí skoro príroda svoju okrasu, buclatý tmavý mach, barvy z polovice trúdovej, z polovice olivovej v lete a z jara prudko zelenej. Na kalenicu vyšvyhne sa kvetina netresk a tvorí hromosvod, ako poukazuje už i miestne meno a povera, a rozvíja tam svoje narúžovelé, šupinám podobné lístky, s jasnočervenými zkostnatelými končeky. Komíny, čo najjednoduchšie, bez akejkoľvek inej krášliacej vlastnosti, než že i na ních často vyrastie netresk sú predsa vždy tak dobre vymerané, že nikdy nerušia šťastný obrys celku.

Kde-tu cítiť vliv architektúry mestskej, a síce v daktorých okrasných čiastkach voľne a s veľkým pôvabom slovenskou rukou interpretovaných: je to vydutá čiara, obruba okien na dome Kubíčkovskom, je to renessančný vejár nad malými štvorhrannými okienočky jednoho z najkrajších a najmalebnejších domov myjavských, v sadoch pri ceste za poštou (Bachorčíkov); sú to dva lvíci, nad bránou Pakanského domu na Dolnom konci. A čo sa týče rôznych pilierov, hranatých, či oblúkovitých lebo schodkových, bez stĺpov, (tedy „odkapove“), či s nimi, neni, veru, možno všetky prehliadnuť. V nich sa javí väčsí-menší krasocitný pud majiteľov. Daktoré považujem za opravdové veľadiela, no všetky, alebo skoro všetky som i fotografoval. Až stará Myjava zahyne, najdete upomienku na ňu v sbierkach Janka Cádrových a mojich. Pri čom mi napadá, že by bolo na čase založiť na Myjave aké-také malinké museum.[175] Ale slovíčko ešte k pilieru. Povšimnite si, že či ide, samo v sebe, o viac-menej podarený, jednoduchý či složitý, predsa všetky vyplňujú vonkajšie steny domu spôsobom utešeným a dokazujú, o koľko väčším dojmom bohatosti, dekorativnosti pôsobí jediná krásna vec v holom priestoru, než celá hromada nasládlych maličkostí. To je opravdový prepych slovenského domu. Má čosi tak posvätného, ako ohnište. On víta a svojim bielym jasom sťa by návštevníka odprevádzal. Keď sa domáci synček do sveta uberá a ešte raz sa obráti, vidí svoj pilier lesknúť sa, sťa slzu, a usmievať na opätný návrat. A v cudzine najviac naň vzpomína. Majúc za účel pred dážďom chrániť denné lebo podvečerné, uklidňujúce rozhovory a dumky, zdobí, všimnite si toho, práve tak ľudí v ňom stojacich, ako samú chalupu. Dodáva im, priam, akéhosi slovenského rámu, ktorý odpovedá hranatosti kroju. Nepoznám, veru, nič krajšieho, než zastavia-li sa v pilieru dvaja chlapi v starých halenách, alebo utiera-li v ňom matka svojich kamasov, alebo hádže-li odtiaľ sliepkam žranicu. Dvere majú obyčajne dve krídla a zavierajú sa buď obe, alebo len spodné. Sú-li zatvorené úplne, má v sebe pilier čosi nemého, nepriateľského a zdá sa, že všetko bedlive pozoruje, čo veľmi dojíma. Obyčajné zatvorené dvere sú nie tak vážne a prísne. Laskavosť piliera okamžite zmizí, a ako by sa v ňom prebudila útočná povaha. On, ktorý má priťahovať, vtedy odháňa. Otvorené dvere môžu neznamenať ničoho; dvere zatvorené pod pilierom sú odmietnutím. Má to čosi úmyseľného a skoro nepriateľského. Tak sa môže stať zlomyseľnou i najutešenejšia vec na svete, je-li svedená od svojich úmysľov a koná-li opak toho, k čomu bola určená.

Typ veľkého a silného štvorhranného, obdelníkového domu stojacého v prostriedku svôjho dvoru a zahrád plných uhoriek, dýň a fazulí je vlastne dosť vzácny a pomerne novodobý. Pôvodný typ povstal zo staroslovenského fojtstva, z ktorého sa zachoval vzácny a dôležitý vzor vo Veľkých Karloviciach na moravskom Valašsku. Z týchto dávnovekých pomníkov slovenskej drevenej architektúry horskej povstal na Myjave, dosť bohatej na hlinatú zem, obdelníkový dvorec, zatvorený na jednej strane domom prízemným, či poschodovým, a na ostatných troch stranách maštaliami, chlievy, úkolom, uprostred čoho je hnoj, s povaľujúcimi sa prasčiskámi a hrabajúcimi sliepkami, oddelený od domu nálepkom, t. j. zvýšenou zemitou stienkou so schodkami, — pár to kameňov — na kraji domu a pri kuchyňských dveriach, lebo pri pilieri. To je asi najobyčajnejší typ kopanice (dokonalý príklad u Devánov na rozcestí) a tento plán sa veľmi uplatnil i v mestečku. I domy pri sebe stojáce majú svoje dvory na zadku zatvorené zo dvoch, či troch strán maštaliami a chlievy. Najstaršie a najzajímavejšie domy v mestečku, nad poštou, Bachorčíkov, Grečných a Manjačkovský, sú ale cele inak sostavené. Stojac k ulici a riečke kolmo a nie dvermi, ale okny, oddelené sú od seba krásnymi bránami (krásnymi mienim pre jejich súmer k façáde) a majú úzke, dlhé dvory až po sad. Pre jej starú zelenú bránu povšimnime si ešte starej ev. školy, v ktorej majú strýčko Sadlon sklad riadu.

Po dvoru, ohraničenom štyrmi druhy stavísk, najdeme domy, abych tak povedal, podkovové, t. j. kde troje staviská ohraničujú dvor, alebo prosté domy, tvoriace pravý uhol. Najpodarenejší príklad týchto posledných je dom Rafčíkov a Maloškov pri Dolnom stave, za obecním hostincom. Vedľa týchto povšedných, suchých opisov by sme sa ovšem mali rozhovoriť o zvláštnom pôvabu každého takého slovenského prostonárodného domu. Neni ani jednoho, že by nemal kus svojej krásy, zapríčinenej povahou stavenišťa alebo čo len dáky milý kútik, dáku maličkosť. Pečlivosť, s akou som ich kreslil, maľoval a fotografoval, hŕba dokladov, ktoré sme s priateľom o nich nasbierali, je tu na dôkaz, že sa nejedná o lásku papierovú, či bohatú na slová. Prv-neskôr to bude všetko vydané, aby i naši potomci mohli si upovedomiť, aký mala kedysi Myjava slovenský sedliacky pôvab.

Posiaľ sme hovorili výlučne o dome myjavskom. Ale vedľa tohoto sa tu najde, ostatne dosť zriedka, i typ iný, tiež čiste slovenský, ale donesený zo súsedov, povedal bych, typ staroturanský, lebo na Starej Turej je veľmi častý, ba všeobecný. Za príklad, nadobyčaj krásny, uvádzam chalúpku Bachorčíkov pri ceste za poštou a za oným domom s renessančnými, širšími, než vyššími okienky pod jejich drobným, vejarovitým čielkom dom Gálik — Vdoviakovský. (Podobný dom zaletel až na Bukovec a stojí tu podnes na ľavo pred kostolom, ideme-li od Turej Lúky.) Je to (Bachorčík) nízka široká stena pod mocnou strechou, s veľkou oblúkovitou bránou uprostred, vedúcou do dvora. V pravo bývajú ľudia, v ľavo je sýpka. Tam, kde sa obluk dotýka kolmých stien, je brána širšia, asi preto, aby sa ztadiaľ fúry so senom lebo slamou mohly lepšie pretiahnuť. A ako mnohé iné vráta, i tieto majú menšie dvierca pre ľudí.

Čiastka mestečka, idúca od veleckej hradskej po žandárov, Gegelov, a od žandárov po koleno riečky, skoro až po „Horný stav“, by si zaslúžila zmienky osobitnej. Tam sa malebné domy až roja a sú plné zvláštnosti. Dakedy pilier zmizne, to keď stena, sledujúc šikmé stavenište, tvorí dva-tri rohy, vyčnievajúce lebo vpadajúce a strechou úplne zakryté. Alebo, lepšie povedané, zmení sa v hranatý ostroh, dvermi preťatý. Za to naopak pilier, zmenený v akýsi ostrý pravouholný úkryt, nevyčnievajúci zo steny, ale do nej sťa vrytý, videť v pytlikárskej uličke, zvanej Nová Dedina na Hornom konci. Ale vrátime-li sa k mestskej štvrti žandárskej, k domom tak pekne prilepeným k výšinke, ovládajúcej katolícky kostol, budeme môcť upozorniť na to, že pri poschodových sú vždy drevené schody zriedka vnútri, ale naopak, obyčajne pristavené zvonku a predhornými dvermi tvoria malinkú pavlač. Tak je to i pri Kubíčkovom dome). Slovenské ľudové umenie je pri stavbe kamenných schodov veľmi nezručné. Poznám ich ovšem veľmi málo, a mohol bych citovať schodky pri takzvaných husitských vežiach, alebo kúštik kamenných schodov katolíckej veže myjavskej, ktorá sa tak podobá staroturanskej, že ľahko mohly mať jednoho staviteľa.

Tamže bych tiež rád poukázal na dačo zriedkave krásneho, na oblúkovitú bránu pre vozy a hneď vedľa nad nálepkom sa vznášajúci, tiež oblukovitý vchod pre ľudí v dome (Hmirákov) polovybielenom, polovymazanom a na jednom rohu o celú izbu vybiehajúcom do ulice. Je to jedon z najkrajších motivov myjavských. Za touto dvojakou bránou videť ešte biely dom s dvermi a piliery a všetko sa tak doplňuje, že umelcová fantásia si nemusí, veru, želať nič lepšieho a nič prekvapujúcejšieho.

Hovoríme-li o pôvabu Myjavy, nesmieme zabúdať na kopanice, t. j. chalupy, v ovocných sadoch, s hospodárskym náradím, buď osamelé, lebo vo väčších-menších skupinách roztrúsené po horských výšinách a idyllických dolinách, sbiehajúcich sa do doliny hlavnej s mestečkom, kľúčom celého kraju. Závidím priateľovi Šimonovičovi, že si ich všetky môže prezreť. O jejich architektúre, chyme že bych sa pustil do najmenších podrobností, v ktorých všetky prejavujú viac-menej osobitých vlastností, vo všeobecnosti neni povedať čo nového, lebo jednotlivé typy sa tu opakujú z mestečka, alebo naopak: Myjava, kedysi iste veľká kopanica, shrňuje ich všetky. Mimochodom ale chcel bych sa aspoň zmieniť o milých maličkých mlýnoch, ktoré vo všetkých stranách zamestnávajú úzke potôčky, mojich priateľov, oblečených do olší a vŕb. Povšimnutia hlavne zaslúži mlýn brestovecký z miestneho kameňa, s ohromným kolesom, vysoký ani zvonica; staromyjavský, ktorý je zaraz i pílou a stojí na dvoch silných kamenných stenách, tvoriac jednu z najzajímavejších staviteľských pamiatok okolných; konečne smetanský, ktorý si pod svojou novou strechou zachoval úctihodné, vyrezávané hrady s nápisy zakladateľov. Pre toho, kto má smyseľ a lásku pre veci slovenské, sú prvé dva pekným cieľom neďalekej prechádzky. Ako ľutujem, že nová cesta v Brestovci pošpatila istú studienočku, obloženú kameňmi a obtočenú vŕbovým plotom, aby do nej nespadli ľudia lebo dobytok! Škoda, že sa nemôžeme tiež zastaviť pri všetkých druhov plotov a ohrád, vždy popreplietaných tučnými motúzi dyní, hadovitými, nebožiecovými kmíny fazulí s kvetom žive červeným, a chránených pichľavými dekorativnými skupinami bodláčia.

Vystaviť most škaredý je dosť ťažko, chyme, že by si na tom dal človek veľmi záležať. Vidíme-li, že je to most, že bol postavený proste, len aby vyhovoval svojmu účelu, nuž i to dostačuje. Také sú dva kamenné mosty, preklenujúce riečku na Hornom a Dolnom konci. Horný, na druhom rohu potoka, medzi vysokými, živým plotom zarastenými brehy je, dívame-li sa naň od Reptov, pekný, lebo sa príjemne odráža medzi kríčky, stromi a strechami ľavého brehu. Dolný môže tvoriť zajímavé popredie domku Kubíčkovému a dvom-trom tureckým vŕbam, topoľom. Oba ovšem majú prečo byť pevné, lebo veď musia vydržať náhle a prudké rozvodnenie materskej riečky Myjavy; (tak ďaleko materskej, že babičky rozprávajú deťom, že ich kalná hrubá voda na svet doniesla). Aké-také, tieto dva úradné mosty sú najjednoduchšími exepláry stoličnej cestovnej administrácie, nuž ale, poneváč sú čiastkou pekných krajinek, alebo proste preto, že sa v nich zle nevynímajú, nežiadajme na nich viac ničoho. Všade inde riečka i mlýnsky potok, oba v lete oživené kúpajúcimi sa deťmi, koňmi, práčkami, stádami hús a kačen, preložené sú, naivnými lavičkami slovenskými, ohoblovaným stromom, dvoma-troma haluzami s došticou, pod naklonenými vŕbami lebo slivkami. Najde sa tu ešte hodne utešených motívov, hoci nie práve veľmi iných, než inde, no, to patrí do oddielu malebnosti a nie staviteľstva.

Toto sa ešte dovoláva cintorínov. Oba, Horný i dva Dolné zvlášte ale Starý Dolný majú zopár zaujímavých pomníkov. Najcharakteristickejšie sú ovšem, pre svoje nápisy, litery, pomníčky staré ľudové a tedy i najviac slovenské. Cintor židovský, osamelý na kraji mestečka, ohradený vysokými múry a vždy sťa hermeticky zatvorený, pôsobí veľkým dojmom tragiky. I tuná staré hroby s hebrejskými a veľa krajšie vystrojenými písmenami tvoria výrazný kontrast s pomníkmi novými s jejich písmom zlatom na jasnom, či tmavom mramoru. S postupom rokov tratíme vedľa iných smyslov i smyseľ vážneho i ušľachtilého oslavovania smrti. Sú-li myjavské pohraby jednou najviac vzrušujúcich podívaní, aké len poznám, nepovedal by som to o vkusu hrobov, ktorý sa na cintorínoch začína šíriť následkom tuctových, mešťáckych mramorových pomníkov, dodávaných našej intelligencii. Tisíc ráz lepšie sú skromné, drevené kríže kopaničiarskych stolárov, ktorí ich donesú až v deň pohrebu. Takto má ubohý mrtvý na svojom hrobe aspoň dačo z rodnej, vzdialenej kopanice a taký krížik nemá vo svojej podobe, ani v nápisu, ani v materiálu nič urážlivého.

Zbývajú mi stodoly. Ony tvoria okolo mestečka takrečeno hradbu a sú sedliackymi artefakty. Jejich barva pozlateného starého striebra je obdivuhodná. A jejich široké krovy, na jedon i poldruha metrovom kamennom podklade, aby sa uchránily pred vlhkosťou, vypadajú ramenate, hranate, skoro predhistoricky. Vystavené z hrád, múdre na rohoch stesaných a popreplietaných, sú silné, sťa železná pokladnica a predsa i pôvabné, sťa japonská škatulka-hračka nesčetnekráť zväčšená. Slamené strechy so štítom majú tie isté vlastnosti, ako domy so schodkovitými rohy a hladkými plochami. Štít na oboch užších koncoch je krátky pre vysoké dvere, kdežto dlhé, pobočné plochy sahajú nízko k zemi. Otvorená na oboch koncoch stodola je vlastne akýmsi jaskom, alebo chcete-li víťazným oblukom zlatej úrody, ktorú napchajú v pravo i v ľavo do kútnice a plevinca, seno na povaľ, kdežto v prostriedku, tvrde ubitom humne, stávajú vozy, mlatacie stroje, alebo hlavne sa na ňom cepami mláti v krásnom rytmu a s hbytými pohyby, ktorými sa ešte vaši maliari nevedeli inspirovať. A musíme sa veru poponáhľať: priemyselný duch a stroje skoro i tu, ako v Uhrách, nahradia tieto staré sedliacke a poesie plné spôsoby. A k poetickému okoliu patria i netopierove zbarvené stodoly v zeleni sadov a polí a drobné hranaté, územčisté plevince, ktoré sa k nim majú ako kura k sliepke. Veliký pôvab týchto spočíva v tom, že sú vždy zatvorené a tedy tajuplné. Vypadajú, ako prestaré predmety, postavené v poliach niekdajšiemi národy, alebo vzdialenými už pokoleniami. Nevie-li človek k čomu sú, ani si to hneď nevysvetlí. Nuž a preto si myslí, že ako každá v poli osamotená vec, určené sú k dákej modloslužbe, alebo bosoráctvu. Pri Smetanoch, uprostred rozkvitlej lúky a otočený olšovými klikaticami potôčka, je jedon, ktorý sa podobá dákemu barbarskému klenotu, spjatému kašmýrskym šálom všetkej tej okolnej kveteny. Druhý veľmi pekný, ale tak melancholicky osamelý medzi sady a oráčinami, je pod horným cintorínom, v pravo, ideme-li do Nového Mesta. Najutešenejší je ale povyše dvoch veľkých stodol, vyspávajúci pod kyticiami dvoch starých dubov na prehnutej, vlhkej lúčke so studienkou. Z veleckej cesty ho úplne ovládame a vtedy sa vo svojej opustenej kotlinke javí viac, než ktorý iný, akousi posvätnou stavbičkou, ku ktorej ako by sa sústreďoval všetok taj dlhých, vlnite jej obklopujúcich rolí. Kúštik dreva a kus slamy, ľudovým pudom umelecky spojených a máte toľko poesie, ako v najkrajších vašich slovenských piesňach. I tento malý plevinček si spieva: „Ja som malý, ale Slovák!…“ Milujte ho a ponechte ho jeho cudnej samote v nábožnom tienu jeho starých dubov. A nech že vás naučí, že umenie je nie tak v drahých látkach, v namyslených letohrádkoch, veľkých predmestiach, ako v najprostodušnej práci výrobenej, dľa tradície otcov, vašimi kopaničiarmi.

(Preložil Janko Cádra.)



[173] 38 siah = asi 72 m vysoká.

[174] Daniela Zemana, tunajšieho kováča, zomrevšieho 12. aug. 1911.

[175] Túto mienku p. pôvodcu aj my podporujeme a myjavským vzdelancom do zvláštnej pozornosti odporúčame, aby si tak aj školské dietky starožitnosti svojho rodiska mohly obozreť. Snáď by sa to dalo docieliť v priestrannej konventuálnej miestnosti novej fary. Sostaviteľ.




Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.