ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Podáva Pavel Lacko.)

I. Dnešné sriadenie cirkve

Na čele cirkve stoja dvaja rovnoprávni farári. Po smrti svojho farára Ladislava Vannayho cirkev na konvente dňa 10. novembra 1901., pod predsedníctvom vzn. p. seniora J. Mocku vydržiavanom, uzavrela, že — poneváč cirkev bez mála 10000 duší počituje, ktorý počet stále rastie, dľa ustanovenia synodálnych zákonov pri tejto premene farára ustáli si hneď pre dvoch farárov vokátori. A v skutku, aby sa v takej veľkej a rozsiahlej cirkvi „všecko slušně a podle řádu“ dialo, sú potrební aspoň dvaja riadni, stáli Slova B. kazatelia, ba ešte aj tretí, — kaplán — by mal čo robiť. — Prví dvaja farári, „rovní v prácach a rovní v povinnostiach“, dľa znenia vokátorov, boli zvolení dňa 2. februára 1902. v osobách Samuela Valáška, cirkevného kaplána a Igora R. Štefánika, bývalého kaplána p. farára Vannayho. Posledný ale o poldruha roka dňa 30. júna 1903 cirkev opustil, prijmúc pozvanie cirkve Palánskej v Báčke.

Po odchode farára Štefánika započala sa tá, vyššiu správu našej ev. cirkve tak charakterizujúca „myjavská otázka“.

Cirkev totiž po prevedení kandidácie a po dokončení prób chcela doplniť svoju kandidáciu a jednohlasne chcela kandidovať Milana Hlaváča, kaplána v susednej cirkvi krajňanskej. Dištriktuálne predstavenstvo ale tohoto na Myjavu dopustiť nechcelo a z kandidácie ho vytrelo. K znášaniu panskej svevole nezvyklí, povedomí Myjavci ale tým väčšou láskou a oduvševnenosťou prilnuli k svojmu miláčkovi a druhú farársku stupnicu iným zaplniť nechceli. Chodili k biskupovi, k dištriktuálnemu dozorcovi do Ďarmot, do Romháňu, chodili na dištriktuálne konventy do Prešporka domáhať sa svojho práva, ničoho nevykonali ani svojou resistenciou, svojim odporom, ani svojimi prosbami. Lásku a odpustenie hlásajúce cirkevné predstavenstvo nechcelo lásku preukázať a odpustiť nenávidenému Hlaváčovi. Cirkev ale od svojho práva tiež nechcela odstúpiť a vzdor prosbám a hrozbám biskupa a dištriktuálneho predstavenstva v svojom odpore: „iného nechceme“, vytrvala 5 rokov. Až konečne dňa 11. novembra 1908. zvolila si Pavla Lacku, vtedajšieho kaplána, za svojho farára, keď prv pokus niektorých; zrušiť nezaplnenú farársku stanicu, pre odpor dištriktuálneho predstavenstva sa nevydaril. Odtedy obidvaja usilujú sa slúžiť spoločnej cirkvi svojej obrábať vinicu Pánovu.

Aby stroj cirkve, jej administrácia riadne sa diala, podelili si medzi sebou všetky práce a povinnosti. Vedenie, administrovanie cirkve má na 6 rokov farár Valášek, riadenie škôl ale prevzal na seba farár Lacko, potom sa premenia. Funkcie a bežné kancelárske práce vybavujú týždenne striedavo. Chrámové služby B. odbavujú obidvaja, jeden slúži pred oltárom, druhý káže slovo B., v ktorých výkonoch sa tiež týždenne zamieňajú, v čas potreby ale aj mimo toho si navzájom pomáhajú. — Dôchodky farárov sú úplne jednaké a dľa vokátorov sú nasledovné: 1. 600 kor. v hotovosti; 2. 80 meríc raže (po 46 kg.); 3. 10 siah dreva; 4. úžitok z role pod 4 merice a z lúky „na Močarinách“; 5. úžitok z dolnieho Starého cintorína; 6. štóly, ktoré sú nasledovné: krst 1 kor., úvod 60 hal., sobáš (s úvodom) 2 kor. 40 hal., pohrab 1 kor. 20 hal., kázeň pohrabná 4 kor., 7. výmena matričného dôchodku: 600 kor. Poznamenať treba, že dôchodky, označené pod číslami 4, 5, 6, 7, ako i všetky iné cirkevné dôchodky (za modlenie, spovedlný peniaz, a 6 offier), sú spoločné, s tými sa na poly delia.

Kántorov má cirkev dvoch, ktorí sú spolu aj učiteľmi. Ich povinnosťou je pri službách Božích a pri pohraboch viesť cirkevný spev. Terajší kántori sú: Michal Šimonovič, učiteľ IV — VI triedy školy v mestečku, a Alexander Janko, učiteľ I. triedy v mestečku. Prvý bol zvolený 18. júl. 1909., druhý 24. okt. 1909. Vo vykonávaní funkcií sa tiež týždenne zamieňajú. Ich dôchodky viď niže.

Svetské, zovnútorné záležitosti cirkve už na základe historického vývinu riadiť, zastupovať má inšpektor, dozorca cirkve. Cirkev myjavská, poneváč v jej lone žiadnych zemských pánov nebolo, ani nateraz niet — čo jej pravdepodobne neposlúžilo ku škode v duchovnom ohľade — volila si vždy zo svojho lona, z mešťanstva vážnejších, ráznejších ľúdí. Terajší jej dozorca je Ján Valášek, pravotár, rodák myjavský, bývalý snemový vyslanec. Zvolený bol dňa 14. decembra 1902. na tri roky. V ten istý čas bol za poddozorcu zvolený Ján Durec, roľník z kopaníc na tri roky. Keď ich čas vypršal, dňa 25. februára 1906. Ján Valášek, pravotár, znova bol vyvolený za dozorcu na 6 rokov, za poddozorcu ale Štefan Durec, tiež roľník. Tento ale o krátky čas zaďakoval a od tedy hodnosť poddozorcu zaplnená nebola.

Všetky, či vnútorných, či zovnútorných záležitostí cirkve sa týkajúce veci pojednáva, pred celocirkevný konvent pripravuje presbyterium, to jest výbor vážnejších, starších — čo aj meno presbyter znamená — údov cirkve. Takéto, synodálnemu zákonu zodpovedajúce presbyterium zvolené bolo po dlhoročnej prestávke dňa 30. novembra 1902. na tri roky. Pozostávalo zo 60 údov. Po uplynutí tohoto času presbyterium sa obnovilo, doplnilo dňa 25. februára 1906. na 6 rokov.

Peňažné, ale vôbec všetky hmotné záležitosti cirkve vybavujú kurátori. Myjavská cirkev má stále dvoch kurátorov, a to z pravidla jednoho z mestečka a jednoho z kopaníc. Kurátor z mestečka opatruje aj pokladnicu cirkevnú, vôbec následkom toho, že je on v stredisku cirkve, on obstaráva skoro všetky práce, zväčša on dozerá, on vypláca, on riadi všetko. Kopaničný kurátor pomáha zvlášť pri sosype a inkassovaní reštancií a prípadne pri iných väčších prácach cirkevných. Terajší kurátori sú: z mestečka Samuel Slávik a z kopaníc Juraj Durec. Samuel Slávik za kurátora bol zvolený dna 11. marca 1894. spolu s Jánom Zemanom. Dňa 14. decembra 1902. pre svoje rodinné pomery z toho ťažkého, práce zodpovednosti plného úradu poďakoval, ale cirkev, nechcejúc úplne utratiť jeho dokázané sily, horlivosť a príčinlivosť, zvolila ho za menej obťaženého pokladníka, za kurátora ale Pavla Kyselý a terajšieho Juraja Durec. (V ten istý čas vyvolila si cirkev za kontrolorov: Emila Izák, účtovníka Myjavskej banky, Štefana Kulišek, Pavla Pavlus, Štefana Hluchý a Pavla Kolárik, roľníkov. Po zaďakovaní týchto, cirkev tento úrad viac nezaplnila). Dňa 25. februára 1906 cirkev zrušila úrad pokladníka, ako úplne zbytočný. Za kurátora si ale opäť vyvolila Samuela Slávika a Juraja Durec. Toto opätovné vyvolenie jeho je najlepšou kritikou, najlepším úsudkom a svedoctvom jeho účinkovania, úradovania. Ukázalo sa, že nie on, ktorý sa už raz toho úradu bol vzdal, potrebuje úrady cirkevné, ale že cirkev potrebuje jeho úradovanie. A skutočne, za jeho úradovania, jeho starostlivosťou, obozretnosťou, gazdovlivosťou a statočnosťou pred tym veľmi smutný hmotný stav cirkve začal sa potešiteľne vyvinovať, dvíhať. Tak že je oprávnená nádej, že cirkev pri jeho obozretnom, rozumnom šafárení bez väčších a škodných otrasov šťastne vyjde aj z terajšieho ťažkého finančného položenia, do ktorého prišla následkom stavania novej fary pre obidvoch farárov, nákladom vyše 67000 K. hotových peňazí. Je on muž telom-dušou svojej cirkvi oddaný, ktorému je na zreteli predovšetkým a nadovšetko blaho cirkve. V plnení svojich povinností je svedomitý, horlivý v hájení práv a záujmov cirkve neústupný, nepoddajný, ktorý sa od poznanej pravdy ani prosbou, ani hrozbou, ani lichotením odchýliť nedá, lebo o priazeň ľudí nestojí a ich hnevu sa nebojí.

Jeho súdruh Juraj Durec je v svojom úrade tiež svedomitý, verný a spoľahlivý.

Plat kurátorov obnáša 80 kor. ročne pre jednoho. K tomu na trovy pri sosype s kostolníkmi spoločne 80 kor dostávajú.

Ostatné cirkevné služobníctvo zastupujú dvaja kostolníci: v tejto službe zošedivelý Pavel Siváček a mladý, ochotný, úslužný Pavel Gálik. Zvonárom je Ján Maniaček. Dvaja hrobári sú Štefan Dinga a Ján Gálik. Kostolníci dostanú po 60 kor. ročne a tri offery spoločne. Plat zvonárov je 140 kor., k tomu od každého zvonenia pri pohraboch istá taxa. Hrobári majú plat od obce, a od kopania hrobov tiež istú taxu. Cirkev má až 4 mendíkov, ktorí sa vyberajú z odrastlejších školákov. Oni sú pridelení na menšie posluhovanie k farárom a dvom kántor-učiteľom. Ich úlohou je pomáhať pri speve, pri službách B. a pobraboch a taktiež pri zvonení. Plat majú 30 kor. ročne, ale bývajú a stravujú sa doma.

II. Cirkevní obrady.

1.) Chrámové služby Božie. Ako v Apoštolskej cirkvi žalmami a pesničkami duchovnými oslavovali Boha veriaci, v pokore približovali sa k nemu, ako vtedy kázaním evanjelia, a vykladaním prorockých a iných starozákonných písem sa poučovali, napomínali, vo viere J. Kr. sa utvrdzovali, ďalej svoje túžby, prosby, žiadosti a vďaku srdca svojho v modlitbách v „mluvení jazyku“ prednášali pred trón Najvyššieho, tak aj evanjelické služby Božie pozostávajú z týchto troch čiastok: nábožný spev, modlitba a zvestovanie Slova Božieho. Len pomer týchto súčiastok, ich poriadok a spojenie je miestami rozdielne, odchylné. Na to vlívaly iste popri historickom vývine zvlášť náhľady a chúťky jednotlivých správcov služieb B. Poriadok služieb Božích nedeľných na Myjave je nasledovný: 1.) Predspev, introit (pristup); 2.) Pieseň „Hospodine“; 3.) Pozdrav, modlitba a epištolický text, — všetko spievavo; 4.) Pieseň „na kázeň“; 5.) Pozdrav, evanjelický text: 6.) Pieseň „Věříme“; 7.) Kázeň so spievaním jednoho verša po úvode; 8.) Obecné rozhrešenie, modlitby, oznamy; 9.) 1. v. z pesničky; 10.) Pozdrav, modlitba a Áronovské požehnanie. Káže sa premieňavo z evanjelických a epištolických textov.

Nešporné služby B. odbavujú sa zväčša s výkladom Pisma sv.; poťažne v letnom čase s katechizáciou. Ale cirkevníci myjavskí vychovateľský, zošľachťujúci význam katechizácie nechápu, poťažne chápať nechcú, lebo ku katechizácii posielajú len menšie dietky, školákov. Odrastlejšia mládež sa už hanbí učiť sa katechismu, zaoberať sa so Slovom Božím, poťažne jej to nechutí — a rodičia nechajú im v tom po vôli. Že smutné následky zanedbávania náboženskej výchovy nevystávajú, je samozrejmé. Boly aj v sobotu popoludňajšie služby B. po patente. Ale 1836. farár pre nedostatočnú návštevu to zrušil pri kanonickej vizitácii.

Slávnostné služby Božie sa v tom delia od každonedeľných, že na prvé dni výročitých slávností sa spievajú 4 pesničky. Po prvej kňaz, k oltáru obrátený, spieva „Sláva buď na výsostech, Pánu Bohu“, potom nasleduje druhá pesnička „Sláva“, a potom v obyčajnom poriadku plynú ďalej služby Božie. Po poludní bývajú služby Božie s kázňou, po kázni pred oltárom modlitba a požehnanie. Ľud aj z kopaníc húfne ostane i na tieto. V druhú slávnosť sa odbavujú služby B. tak, ako každonedeľné.

Poznamenať treba, že na Vianoce miesto riadneho introitu (Nejsvětější a Ó Ježiši) spieva sa „Poděkujmež“ trikráť. A v nedeľu Trojice Sv. ako prvá pesnička sa spieva „Tě Boha všickní chválime“ a síce stojačky.

Iné pamätné slávnosti sú: X. ned. po Sv. Trojici, pamiatka zkazy mesta Jeruzalema, keď sa na nešporných službách Božích číta historia zkazy mesta Jeruzalema. XXIII. nedeľa po Sv. Trojici, obyčajne poďakovanie za úrody zemské. XXIV. ned. po Sv. Trojici pamiatka posvätenia chrámu. — Pamiatka reformácie svätí sa, ako aj inde v Uhorsku, v prvú nedeľu po 31. októbri. — Na kvetnú nedeľu na Veľký piatok čítajú sa Paššie, tedy liturgie niet.

Pri všetkých slávnostných a pamätných službách Božích, ako aj v I. adventnú a pôstnu nedeľu a na Nový rok pred introitom kňaz k sboru obrátený intonuje jednu, alebo pri významnejšej príležitosti až tri antifony a len potom intonuje introit. Zvyk to iste nesprávny, a rozlúštenie jeho pôvodu ponechávam našim liturgistom. Ako vidno, hodne sa delí tu uvedený poriadok od poriadku služieb Božich v Krmanovej Agende ustáleného. Ale keď pomyslíme, že po uväznení Krmana cirkev vyše 50 rokov nemala chrámu, služieb Božích, za ktorý čas staršie pokolenie pomrelo, novému farárovi ľahko bolo uvádzať samovoľne poriadky, aké on za dobré uznal.

Návšteva kostola býva dosť slabá. Možno pomerne rátať na 1/10 — 1/12 čiastku duší. Je tomu snáď príčina aj tá, že väčšina cirkevníkov (2/3) býva na kopaniciach, a odtiaľ po zlých cestách zvlášť v zime, alebo v daždi, v blate je príchod do chrámu obtížny. Potom, že je chrám k pomere počtu duší primalý, tak, že aj v obyčajnú nedeľu, keď je krajší čas, nedosať miesta, musia stáť. (Dievčence vôbec vždy stoja okolo oltára.)

Raňajšie služby Božie, modlitby, bývajú celý rok a každý deň o štvrť na 8. Ale ich veľmi málo navštevujú: 20 — 25 duší, zväčša ženičiek. V advente týždenne dvakrát o pol 6. ráno v utorok a v štvrtok, bývajú takzvané „roráty“ s výkladom Písma sv. a s predoltárnou liturgiou po výklade. Na tieto, pre ich zvláštnosť, sa dostaví hodný počet. Že nie opravdová nábožnosť vedie ta mnohých, to vidno z toho, že cestou do kostola neobídu mnohí mužskí ani šenky. Nuž a Duch Svätý (Sanctus Spiritus) a „špiritus“ sa pod Jednu čapicu nepraca. Cez pôst každý deň je na modlení výklad o umučení Pána Ježiša Krista. Návšteva tiež slabá — 40-50 žien vo väčšine.

Večernie služby Božie odbavujú sa v dvoch pádoch: na Štedrý večer, výlučne len liturgické služby Božie, dľa Krmanovej Agendy, a na Sylvestra, posledný večer v roku s kázňou. Na obidvoje dostanovia sa mnohí, zvlášť na Sylvestra prídu aj „ročiaci“. (Takí cirkevníci, čo do roka raz-dvakráť prídu do kostola.) Užíva sa Tranoscius. Večera Pána, spoveď býva každú nedeľu po službách B., taktiež aj na druhé dni výročitých slávností. Na prvé dni ale nie. Prichádzajú k Večeri Pánovej v hojnom počte zvlášť na Zelený štvrtok, pri konfirmácii, a na Veľký piatok, keď býva riadne 500 — 600 hodovníkov, aj vyše. Minulý rok bolo 5225 spovedlníkov. Dietky privádzajú ku konfirmácii aj po 11. roku, ovšem teraz sa také len výnimečne pripustia. A potom vyučovanie samé je nedostatočné. Dietky z kopaníc prichádzajú len 1-kráť do týždňa na vyučovanie! A keď ich je 150 — 180, ani ich poznať, ani dobre vypočuť, ani im vysvetliť význam Večery Pána nemôže človek. Pravda, že sa v školách učia tie „študia“, ktoré sú tiež v mnohom ohľade nedostatočné, poťažne príliš obsažné. Konfirmácia, zkúška s pristupovaním k Večeri Pánovej býva v Zelený štvrtok. Vtedy riadne prichádzajú k Večeri Pánovej aj rodičia konfirmandov. Z konfirmandov sa vedie riadna matrika. Býva ich riadne vyše 200. Minulý rok 1910 ich bolo 232. Náprava je tu v záujme cirkvi prepotrebná. Len z mestečka dietky chodia každý deň, vyjmúc stredy.

Funkcie. — Vzdor štátnym matrikám a prísnemu rozkazu o oznámení dieťaťa, dietky zväčša najprv prinesú ku krstu sv. a len potom idú ho oznámiť aj do štátnej matriky. Krst teda býva z kopaníc riadne na druhý deň. Ale z mesta obyčajne pozdejšie. Do nedávna neprichádzala len krstná matka s dieťaťom, čo aj pri poslednej kanonickej vizitácii bolo vytýkané, ale pomaly sa učia prichádzať aj krstní otcovia.

Pravda, že o význame a povinnostiach krstných rodičov jasného pochopu nemajú, a keď sa im to aj vysvetlí, málo na to dajú. Im je to starý zvyk. A takto sa aj tie najsvätejšie, najdôležitejšie výkony stanú púhou ceremoniou.

Úvody. Šestonedielky — kútnice menované — k úvodu prichádzajú už po dvoch týždňoch. S nimi prichádza okrem babice často viac žien — len z mesta nie — a dľa starodávneho zvyku potom idú do krčmy a cestou domov, súc potúžené vyspevujú si, často aj neslušné, oplzlé pesničky. Keď sa stretnú s mužským, toho povykrúcajú, či sa mu to páči a či nie. Pred pár rokmi takéto podgurážené kútnice jednoho už obstarného chlapa sotily do výmoľu, kde sa dolámal a v ranách aj umrel. Ale, vďaka Bohu, tieto zlozvyky vo väčšine už prestávajú, a onedlho snáď cele prestanú.

Sobáše sa odbavujú riadnym, starodávnym spôsobom. Cirkevným sobášom dosiaľ nepohrdol ani jedon pár. Krížnych manželství je tu málo, poneváč je aj inovercov tak tu, ako aj na okolí, málo. Počet sobášov následkom sťahovania sa mládeže do Ameriky veľmi klesol. Lebo kým po tolerančnom patente od r. 1783. júla do 1790. priemer sobášov bol 100, a od 1791. po 1800. 108, zatial od r. 1891. po 1900. priemer sobášov je len 84,5, a od 1900. po 1910. už len 62, a minulý rok 1910. počet sobášov bol len 44.

Pohraby sa odbavujú zväčša v kostole. V mestečku sa odbavuje jednoduchý pohrab pri dome, a odtiaľ sa ide zrovna na cintorín, keď je ale žalm, alebo kázeň, vtedy pri dome sa odbaví len jedna pesnička a liturgia, a ostatné v kostole. Z kopaníc sa vôbec všetky pohraby odbavujú v kostole, lebo v žiadnych kopaniciach cintorína niet. Cintoríny sú len pri mestečku, a sice tri. 1. Na Hornom konci mestečka, pri hradskej do Nového Mesta n/V. je veľký, smrčinou obsadený „horný starý cinter“, založený r. 1839. Do toho sa málo pochováva, lebo je pôda veľmi kamenistá, a za miesto v ňom platí sa 30 kor. do cirkevnej kassy. Obnáša 9 kat. jutár (24 meríc). 2. Na Dolnom konci mestečka pri hradskej na Brezovú je čerešňami obsadený „dolný starý cinter“, založený r. 1861. Za miesto do tohoto sa platí 10 kor. Obnáša 7 kat. jutár (18 a 1/2 meríc), 3. „Nový cinter“ tiež pri ceste na Brezovú, založený r. 1896. a jeho najnovšia čiastka r. 1907. Je úplne neohradený, a za miesto v ňom neplatí sa žiadna taxa.

Pri Hornom a Dolnom starom cintoríne majú aj rim. katolíci svoje vydelené cintoríny, pri Novom ale nemajú. Pri Novom cintoríne je vydelený cintorín samovrahov, ktorí sa bez zvonenia, bez riadnych obradov, len po prečítaní jednej modlitby pochovávajú.

Pri pohraboch účasť berú, zvlášť v mestečku, aj t. zv. cechy. To sú pozostatky dávnych remeselníckych cechov. Je ich 5: pytlikársky, mäsiarsky, čižmársky, blanársky a ševcovský. Tieto nesú mrtvolu a sprevádzajú ju s horiacimi fakľami, poťažne zvláštnymi petrolejovými lampami. Za svoju účasť majú ustálené taxy. Pri pohraboch v kopaniciach pred odchodom z domu odbavuje sa „odobierka“, ktorú vybavuje niektorý zbehlejší výrečný veršovník. Panuje ale aj zlozvyk karu, to jest, že po pohrabe sa rozídu po krčmách, poťažne v smútočnom dome zapíjajú svoju žalosť, ktorá sa zväčša práve nie pohrebným vyspevovaním a vykrikovaním končí. Ale tento zlozvyk pomaly hynie. Pekný zvyk je, že večer pred pohrabom sídu sa známi v smútočnom dome a tam spievajú pohrabné piesne. Iste pekný výraz sústrastí, len nech ho nekalí ešte dosť častá vínová, alebo pálenčená sklenica.

Pri všetkých cirkevných obradoch, vyjmúc raňajšie a nešporné služby Božie, ďalej úvody a sobáše nepoctivých a pohraby bez kázne, nosí sa „alba“, biela kamža, ktorú obstaráva cirkev.

III. Hmotný stav cirkve

Ev. a. v. cirkev myjavská žiadnych majetkov nemá. Ba do nedávna ani žiadnych istín, kapitálov nemala. Žilo sa len tak so dňa na deň. Na potreby budúcnosti ani len nepomysleli. Tak sa stalo, že všetky, či cirkevné, či školské potreby musia z vyvrhnutej dane zaokrývať, a že práve pre nedostatok hmotných prostriedkov v kopaniciach prepadlo 5 škôl štátu, a ešte ostalé 3 v kopaniciach a 1 s 3 učiteľmi v mestečku nemôžu sa zdokonalovať a rozmnožovať, čo by požadovala preplnenosť zvlášť kopanických škôl. Pri cirkevných budovách, pri kostole a pri veži prepotrebné opravy, taktiež slušné, zodpovedné ohrady na cintorínoch znemožňuje tiež nedostatok hmotných prostriedkov. A teraz okolnostiami vynútená stavba novej fary tak veľké ťarchy uvalila na plecia, veľké cirkevné dane platiť nezvyklých cirkevníkov, že za pár rokov cirkev nemôže podujať nákladnejších prác.

Majetok cirkve pozostáva z veľkého, ale pre tak veľkú cirkev predsa primalého kostola s krásnou, impozantnou vežou s troma s utešeným súzvukom zvučiacimi veľkými zvonmi (25; 15 a 9 starých centov vážia), ďalej z peknej a moderne vystrojenej fary s maličkou ovocnou záhradou, z takzvanej Starej školy, kde je byt kántora s peknou záhradou, a 2 do prenájmu dané miestnosti. Má cirkev 3 cintoríny a role pre farárov a 3 učiteľov spolu pod 16 meríc výsevu a 1 lúku pre farárov asi pod 6 meríc. Iných nepohnuteľných majetkov cirkev nemá, ba ani tieto sú ešte nie prepísané na cirkev, ale sú majetkom obce. Školské budovy sú vlastnosťou patričnú školu vydržiavajúceho okresu, ale s právom celej cirkve. Istiny začala sbierať cirkev len pod šafárením kurátora Slávika. Neviazané pohltila stavba fary, viazané základiny sú tiež malicherné, 5-6 tisíc korún obnášajúce, (Lutherova základina, základina na ohradu cintorínov, vklady školských okresov.)

Bežné cirkevné potreby zaokrývajú sa z cirkevnej dane. Tá obnáša riadne 10 % od cirkevnej štátnej dane, 2 kor. osobnej dane a 4 dl. raže od 1 kor. štátnej dane. Teraz, na splácanie dlžoby za novú faru vyrubená je okrem tejto osobitná daň: 2 kor. osobnej dane a 30 % od štátnej dane. Je to teda sama v sebe hodná ťarcha, a k tejto ešte príde osobitná daň na školy, ktorá je následkom výmeny učebného platu tiež hodná. — Rozpočet cirkve obnáša asi 10000 korún ročne. Ťažké roky ešte čakajú cirkev myjavskú, napruženie všetkých síl, aby sa aspoň zovnútorne do poriadku uviedla, a to tým viac, lebo ochota a obetivosť na cirkevné ciele je malicherná, vzdor tomu, že z Ameriky dochádzajú na Myjavu veľké tisice. Ale dá Pán, že sa i to napraví.

IV. Cirkevno-náboženský život

S touto otázkou sú vo všeobecnosti ľahko hotoví. Poukážu na návštevu chrámov, na pristupovanie k Večeri Pánovej, na zadržiavanie sviatkov a starodávnych zvykov a sú hotoví s úsudkom: „náš ľud je nábožný“, alebo ešte aj „veľmi nábožný“. Ja sa nemôžem uspokojiť s takýmto všeobecným úsudkom. Chcem sa veci lepšie prizreť a tak vyniesť svoj úsudok, čo snáď aj nebude taký prajný. Ale zlý lekár je ten, ktorý len povrchne prezre vred, alebo ho len hládka, potešujúc nemocného tým, že však sa to zahojí, to prejde. Ten treba prerezať a hnilobu z nebo nemilosrdne vytlačiť, čo by hneď aj veľkú boľasť zapríčinil. Tým ale priskorí dôkladné zahojenie. Tak je to aj s hnilobou života. Zlé zvyky, obyčaje, vlastnosti nesmieme zakrývať, lebo tak sa nenapravia nikdy. Treba ich odkryť, do nich silno rezať a tak ich liečiť. Tak sa majú ponímať aj tieto moje riadky. Nie tým úmyslom sú písané, aby som Myjavcov hanobil, zľahčoval, ale aby som poukázal na to, čo napraviť majú už v svojom vlastnom, a vo všeobecnom záujme.

Do chrámu chodia húfne, keď je pekný čas. Ale akonáhle je špatnejšie, už je kostol prázdny. Z kopaníc pre zlé cesty a zlé počasie nemôžu, a mešťanom, ktorí by sami mohli naplniť kostol, nechce sa ísť ta. A v kostole potom je nie „ticho, ako v kostele“ (to príslovie iste nie na Myjave povstalo), ale je stály šum, šepot, hrmot, hovor. Mladí sa tiskajú, smejú, shovárajú, deti sa hrajú, sem-tam chodia po pavlačoch a starší sa ani len neobzrú na to, ba ešte sa usmejú. Pravda sú aj výnimky. Chodia aj ku spovedi, ale mnohí len tak páchnu pálenkou, alebo Hoffmannovými kvapkami, a nedržia to za špatné hodiť zlý peniaz na offeru. Po kostole sú plné aj krčmy. Úplne sa tomu vyhnúť nedá, keď že sú mnohí z ďaleka, a musia si zajesť, ale videl som v nedeľu večer ľudí ožralých ležať v priekope, alebo tackajúc a spievajúc isť domov — a stískať pod pazuchou Tranoscius. Že by v tých bola úprimná nábožnosť, o tom pochybujem. Učia sa aj náboženstvu, aj 2. Božie prikázanie, ale nikde som nepočul tak škarede, hnusno hrešiť, a každú chvíľu bez príčiny sa zaprisahať, ako na Myjave. Dávajú sa aj modliť v chráme pri všeliakych prípadoch. Ale zato čarom, bosoráctvu najviac, viac, ako lekárovi dôverujú, za „bohom“ (bosorák, čarodejník, vlastne klamár) a „bohyňou“ (bosorka, čarodejnica, klamárka), ďaleké vidieky prejdú, tých výborne platia, že by mnohokrát viedeňskú kliniku lacnejšie odbavili. Nábožnosť väčšiny sa vyčerpáva v zovnútornostiach, v obradoch, a vnútorné, mravné požiadavky náboženstva do ohľadu neberú. Pravé náboženstvo je to, dľa apoštola Jakuba 1. 27: navštevovať vdovy a siroty v ich trápeniach, a držať sa nepoškvrneného od sveta, teda plniť to prikázanie, ktoré ako znamenie svojich nasledovníkov postavil Ježiš Kristus (Ján 13. v. 34, 35): „Přikázaní nové dám vám, aby ste se milovali vespolek; jakož já miloval sem vás, tak aby ste i vy milovali jeden druhého. Po tomť poznajú všickni, že jste moji učedlníci, budete-li míti lásku jedni k druhým.“ Ale práve tejto kresťanskej lásky nevidím. Ale opak jej dokazujú neprestajné pravoty, repozície, súdy, čím sa ničia hmotne a mravne. Nuž, darmo sa odvolávajú na nábožnosť, na vieru, keď ju životom, skutkami lásky nedokazujú.

K dvíhaniu a pestovaniu cirkevno-náboženských citov a zošľachťovaniu duše vôbec by mala slúžiť jestvujúca cirkevná knižnica. Ale málo kto vie o nej, veľmi málo ju upotrebujú. Jako aj novín sa pomerne málo číta, zväčša len mešťania, a cirkevných novín len 2-3 výtisky odberajú pospolití cirkevníci. Pravda, že je to aj s predplácaním novín ťažko, zvlášť pre kopaničiarov, lebo pošta im je ďaleko, doručuje im ju hajtman (policajt), a zväčša sa to stáva, že predplatiteľ noviny vôbec nedostane. Vysvitlo, že miznú medzi poštou (lebo reklamácie zistily, že na poštu noviny došly) a medzi obecním domom, kam listy pre kopanice dochádzajú. Pravda, že potom mnohým odíde chuť od predplatenia.

Roku 1909. sa bol založil cirkevný spevokol. Ale hneď z počiatku jedna stránka brojila proti nemu, a keď sa im dostalo verejného zavrátenia, pracovalo sa proti nemu tajne, podkopne, za chrbtom. Rozumie sa, že tým boli znechutení speváci a celé podujatie pomaly zaspalo.

Smutný je obraz tento, ale pravdivý. Neviním ale samých cirkevníkov, lebo oni šli tým smerom, ktorý im ukazovali. Jako ste vedení, tak ste chodili, platí aj tu. Keď sa im ukážu lepšie smery, aj oni, aspoň triezvejší, zanechajú to, čo je zlé a pripoja sa k tomu, čo je dobré.