ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Poznať samého seba, svôj pôvod, svojich predkov, svôj rodný kraj, je povinnosťou každého človeka, lebo na tejto známosti zakladajú sa, — a z nej prýštia sa všetky lepšie city v človeku, ktoré blažia celý život jeho. Ktorý človek svojich rodičov, svoj rodný kraj dobre ani nepoznal, ale bol hneď od útleho detinstva sem a tam prenášaný, v tom nemal sa jako vyvinúť cit lásky, cit spolupatričnosti; lebo prv, než by sa bola jeho známosť na niečom zakotvila, už musel inému navykať, tak, že prvé a najstálejšie, ba povedzme: najpožehnanejšie dojmy nemali v ňom jako utkveť. Následok toho býva obyčajne ten, že patričný človek ztratí barvu, ktorá ho mala označovať a mu jeho osobitný ráz dodávať, — a stane sa bezbarevnou, pospolitou figurkou.

Dnešný vek, následkom zimničnej borby a shonby o hmotné výhody, nepraje trvacím dojmom: neponecháva času k tichej meditácii, k vhĺbeniu sa do samého seba; neposkytuje príležitosti ku dôkladnému poznaniu všetkého toho, čo nás obkľučuje, len ak v merkantilnom smysle, vzhľadom na osoh a úžitok, čo však nevyviňuje krásu a útlocit; nepestuje toho vnútorného človeka, podľa Boha stvoreného. — Dnešný vek už aj malé dieťa prv, než by sa duchovne obrnilo, v svojskom charaktere zaocelilo, v svojich citoch ustálilo, zve do boja, — a tak nivelluje ľudí a vyzlieka zo všetkých individuálnych zvláštností. Všetci tí, ktorí niečo veľkého a originálneho chcú vytvoriť, obyčajne prinútení sú utiahnuť sa a ísť na niektorý čas do samoty.

Že je tento nivellujúci prúd pre celé človečenstvo nebezpečný, videť už aj z toho, že väčší duchovia neštítia sa aj verejne privolávať svetu: „Nazpät k prírode!“ — to jest, nazpät do toho okružia a ovzdušia, v ktorom si nás matka-príroda pestuje, lebo len na jej lone a v jej objatí môže sa tak človek stať nositeľom obrazu Božieho.

Ďakovať Pánu Bohu, náš slovenský ľud pri všetkých svojich biedach a storakých nerestiach, ktoré mu hneď z rána tisnú do ruky vandrovnú palicu, ešte nevyzliekol sa úplne zo svojho individuálneho rázu, ešte duša jeho je svieža a neotupela v borbe života, ale má smysel pre vyššie, čisté ideále. Ešte aj vtedy, keď ho súdba života zažene až za široké more medzi národy cudzé, ozýva sa v ňom cit lásky k domovine, priznáva sa k svojeti, tak, že, keď mu neni ani dopriano navrátiť sa domov, zažiada si aspoň knihu, ktorá by mu jeho rodisko opísala, pred oči predstavila, aby sa, keď aj len v mysli, avšak predsa mohol v ňom pokochať a aj svojim dietkam o ňom povyprávať.

Túto žiadosť prejavili aj do Ameriky vysťahovavší sa naši rodáci, Myjavci, ktorí si zažiadali zovrúbnejší opis svojej rodnej Myjavy, než jaký dosaváď v rukopise medzi nimi koloval, a my sme im v tom nemohli odopreť, ale poznov pristúpili sme už raz k započanému dielu, aby sme ho pri pomoci Božej aj shotovili, — a nie len našim americkým, — ale aj domácim bratom a sestrám k vzdelaniu predložili. Predkladáme tedy, Milí Krajania, v tejto knihe všetko to, čo sme v krátkom čase o veľkej Myjave, o jej prítomnosti a minulosti zvedeť mohli. — My sami najlepšie vieme, že to ešte neni všetko, ale len malá čiastočka toho, čo si ľud behom storočí vytvoril. Nie len Rím má svoje zvláštnosti, ale má ich každý kraj a národ, má ich aj Myjava a jej statný ľud. A preto platí i tu slovo chýrneho Thorwaldsena, ktoré povedal dánskemu kráľovičovi, keď sa ho opýtal, že jak dlho má pobudnúť v Ríme, aby ho dôkladne mohol poznať, odvetiac mu: „Vaša Vysosť, ráčte sa to opýtať takého, ktorý sa tu dlhšie baví, lebo ja ešte len 10 rokov bývam v Ríme!“ Nuž, dozaista ani my nemohli sme behom tak krátkeho času vystihnuť všetky zvláštnosti a krásy Myjavy a jej ľudu, položili sme na papier len to, po čo sme my prišli, — úfajúc sa, že tí, ktorí po nás príjdu, budú šťastnejší, keď sa budú mať načo opierať.

No, i v tejto podobe a v tomto sostavení prijmite, Milí Rodáci naši, túto knihu vďačne, vzdelávajte sa z nej Vy a Vaši potomci a učte sa z nej rodoláske všetci, lebo s tým prácu našu najlepšie odmeníte.

Sostaviteľ