ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď som roku 1904. vydal „Historiu cirkve ev. a v. bukovskej“, „Slovenské Pohľady“ (Roč. XXIV., str. 612.), čoho som ani neočakával, privítali ju s tou povšimnutiahodnou poznámkou: „Hodne podobných monografií a budeme viac vedieť o slovenskom národe!“ — Nie skrz to, že sa toto uznanie dostalo môjmu skromnému dielku, pripomínam tento úsudok; — ale mne sa on zapáčil, jako zbožná túžba o slovenský národ zaujatej duše, jako predpísaná všeobecná povinnosť pre všetkých dielo vedúcich našincov. — Lebo vskutku, dokiaľ si staviteľ jednotlivé, drsné tehly a iný potrebný materiál na hromadu nenanosí, darmo by chcel stavať budovu; lebo bez týchto, na oko nesličných čiastok, ani najskvelejší palác neobejde sa. Áno, tie malé, na oko nepatrné a drsné tehly dvíhajú každú budovu do výšky, rozkladajú do šírky a udržujú pohromade, tak, že to množstvo predstavuje jeden pekný, zaokrúhlený celok, na ktorom pozastaví sa každé oko. — Tak i my k celkovitej a monumentálnej budove historie slovenského národa nevyhnutne potrebujeme monografie jednotlivých našinských osád, miest a krajov, z ktorých budúci historik bude môcť utvoriť úplný a zaokrúhlený celok.

Bez toho, aby sme si nášho cieľa na tento spôsob boli bývali vedomí, ešte počas môjho myjavského kaplánovania s nebohým Samkom Smetanom, nadaným medikom, — a Michalom Šimonovičom, myjavským učiteľom, zamýšľali sme roku 1896. vydať o Myjave nejaké informatívne dielo, jakých slovenská spisba už aj dotiaľ dosť mala. Vedeli sme totiž, že náš ľud zaujíma sa o svoj osud, keďže aj na Myjave koluje dosť písaných historií o minulosti Myjavy, ktoré si z rukopisu neznámeho pôvodcu ľudia rad-radom odpisujú. A báseň nebohého Jána Trokana, rodákom Myjavca, o Myjave pod názvom: „Myjava s novým vekom“ (1851.) chvatom čítajú. — Lenže medzitým, k nemalému žiaľu, náhla a neočakávaná smrť nášho Samka Smetanu (r. 1898.) vyrvala z kruhu našeho. Keď ináč nie, aspoň týmto skromným dielom koríme sa jeho, jako aj Jana Trokana pamiatke a im toto dielo venujeme. — Nás zas životné povolanie inam odslovilo; — až sme sa potom zas navrátili do obvodu Myjavy.

Za ten čas Myjava, jako nevyčerpateľný zdroj na talenty, opäť vypestovala si mužov, ktorí poznali, čím sú zaviazaní svojej rodnej obci, totiž poslúžiť jej svojimi umami a ju osláviť. Sú to jej verní synovia: dr. Michal Slávik a Janko Cádra, ktorí s celou ochotou pridali sa k zamýšľanému podniku a s radosťou vypracovali jim pridelené odbory. Ba nielen to, ale posledný primäl aj svojho priateľa, slávneho francúzskeho spisovateľa, Viliama Rittera, aby aj on prispel k dielu nejakou úvahou. Následkom toho nemohli sme ani my ostať už naďalej pri plánoch a obmysloch, — ale boli sme nútení pristúpiť k veci, — a to tým viac, že sa našiel aj nakladateľ v osobe kníhtlačiara Daniela Pažického, tiež rodeného Myjavca, ktorý s tým svojmu rodisku chce čiastku z povinného dlhu rodolásky splatiť. Prichytili sme sa tedy k práci a pre krátkosť času požiadali sme na ostatné oddiely aj iných spolupracovníkov, menovite: Dolinského, Ostriežského, Pavla Lacku, myjavského ev. farára, Ľudevíta D. Kubányho, myjavsko-brestoveckého ev. učiteľa a Pavla Ušiaka, v Amerike sa zdržujúceho Myjavca. Keď takto úlohy boly podelené, — a každý len na svojom oddiele pracoval, dielo bolo čo chvíľa hotové, lebo spojenými silami ide všetko rýchlejšie.

Mnohý sa snáď nad týmto podelením a rýchlosťou práce pozastaví; — ale zodpovieme sa. Po prvé, ostane vždycky pravdou: viac očí viac vidí, — a nám ani jednomu nešlo presláviť sa, ale dojsť k cieľu, podať o Myjave celkovitý obraz. Po druhé, meškať nebolo radno, lebo životné povolanie deviatich ľudí v okamihu môže sa zmeniť, jako vyše podotknuto, že až po rokoch prišlo by k novému skupeniu sa. Po tretie, my naše dielo nepokladáme za dokončené, ale úfame sa, že naskoro po nás budú nasledovať šťastnejší, ktorí viac budú môcť zvedeť, menovite o minulosti, než sme my zvedeli.

Lebo bieda je to u nás s tými historiami. Hľadáš-li archív, niet ho, žiadaš-li zápisnicu, ztratila sa, chceš-li sa informovať u smerodajných ľudí, nie sú povedomí o ničom. Až zhroziť sa prichodí, keď vyslovím, že myjavská obec najstaršiu obecnú zápisnicu má len od roku 1890.; ostatné sú ztratené. V cirkvi až po Vannayho úradovanie, po rok 1861., neviedly sa žiadne zápisnice, o archíve ani reči nebolo, tak, že Myjava, bohatá na deje, nemá jednoho písemka z minulosti a nebyť Krmanových „Fata familiae Krmanianae“ (osudy rodiny Krmanovej), niektorých cechovských zápisiek, jednotlivých prôčelných nápisov a novšie novinárskych dopisov, o Myjave by sme dosť málo vedeli. Možno, že v niektorých zemanských archívoch by sa toho aj viac našlo, ale my sme ešte ďaleko od tejto pokročilosti, aby sa také archívy verejnosti otvorily, — ba len jejich jestvovanie aby sa na známosť dalo; a cenné listiny ostávajú nepovšimnuté, ba snáď nie jedna aj, ku veľkej škode, behom času sotlie, uhyne.

V minulosti všetky kultúrne snahy stretaly sa na poli cirkevnom, temer až do novších čias, — a preto nech nikomu neni divné, že dávnejšia historia Myjavy predstavená je, jako historia cirkve; lebo Myjava práve v tomto ohľade stala sa vypuklou a bez náboženských bojov by vlastne ani historie nemala, — a tak to je jej najcharakteristickejšia známka, ktorú nijako nebolo možno stenčiť, tým menej obísť. V čom ktorý vek sa vyznačil, za to ani potomstvu neprichodí sa stydeť.

Ja, jako sostaviteľ, srdečne ďakujem nie len pánom spolupracovníkom, ale aj pánovi nakladateľovi, že dielo toto umožnili, — a prepúšťam ho Ctenému Obecenstvu, Milým Čitateľom, s tou pokornou prosbou, aby milý Hospodin dielu našemu na všetky strany žehnať ráčil, žeby ono slúžilo k vzdelaniu, k povzbudeniu a k poučeniu jednomu každému čitateľovi.

Na Bukovci, dňa 1. decembra roku 1910

Julius Bodnár