E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 37 čitateľov

Zvyky a obyčaje na Myjave

Podáva Ľudevit D. Kubáni.

„Koľko krajov, toľko obyčajov.“ — toto porekadlo ma pumklo k tomu, — aby žijúc medzi a s ľudom — prizrel som sa bližšie k zvykom a obyčajom na myjavských kopaniciach. — Podávam tedy život našich Myjavčanov, menovite ale kopaničiarov tak, ako je a aký bol ešte pred nedávnom.

I. Narodenie, krštenie, úvodky

Keď naša mladá kopaničiarka pozná, že sa blíži „ku svojej hodine“ — „do kúta“, — keď sa má „čo chviľa vyležet“, pripravuje sa k udalosti radostnej, pripravuje košieľky, perinky a čo všeličo je k tomu potrebné, aby ten malý mal všetko pohotove, keď zavíta na tento špatnokrásny svet.

Susedky a príbuzné ju teraz častejšie navštevujú a radia i poučujú ju, ako si má počínať, keď sa „jej hodinka“ priblíži, a už sa ozaj približuje ten čas zavolajú babku alebo aspoň „múdru ženu“, kým si babka sama „komandu“ neprevezme. Táto si s pomocou domácich prihotuje všetko, čo k tomu potrebuje, potom sa pomodlí pri šesťstonedieľke a prezrie ju, či neni potrebné lekárskej pomoci, ak áno, tak to bezodkladne sdelí domácim, a osvedčí sa, že ona „zodpovednost na seba nebere“.

Keď sa dieťa narodí, babka ho prežehná a dá mu „meno“ aké si rodičia žiadali; okúpe ho, pri čom do kúpeľa dajú pre babku peniaze, aby to dieťa malo „ščastie“; potom mu dajú nejaké „hašvany“, totižto oblek; zavinú do perinky a dajú ku matke.

Medzitým domáci opatria „kútnicu“, ktorú predtým ohradili „pvachtou“[177] (plachtou), „prosteradlom“, tak už postele nebolo ani vidieť, — a to preto, aby ku kútnici „zvé“ (zlé) nemalo právo, aby ju nevyvolalo; niektorí dávajú kútnici pod hlavnicu do postele „skrujek chleba, cesnek i nôž“, aby to zvé nemohlo jej poškodiť. — Prosteradlo toto bolo zavesené na hradách na šnúrkach a viselo okolo postele za šesť týždňov, kým chodili ženy na „opačky“. Takéto presteradlá boly z domáceho plátna na jednej polovici so vtkanými vzorkami — niektoré aj vyšívané a na konci ozdobené s čipkami.

Ku kútnici chodia ženy „na opačky“ a vždy jej donesú „vysmažené“, alebo koláčiky, kávu atď., za čo ich ovšem vždy pohostia.

Kútnica, kým neni „zúvodená“, nesmie ísť do poľa, lebo by krúpy zbyli chotár; nesmie prejsť cez vodu, lebo by ju poškvrnila; nesmie ani von vyjsť, lebo by ju „zvé“ uchytilo; ani do cudzieho domu nesmie vnijsť, keď ide k uvádzke, lebo ju zlé sprevádza.

K úvodu s kútnicou ide viacej žien z rodiny a kmotra. Majetnejšie sa vezú na voze. Kútnica, keď sa zberá k úvodu, najprv sa pri posteli pomodlí aspoň „Otče náš“, alebo z knižky, potom si sama vezme dieťa, ale neskoršie na ceste jej ho ženy odnášajú a až v kostole ho matke zase vrátia, kde si dieťa sama drží pred oltárom. — Keď vyjdú s kostola, berú jej ho zase z rúk, aby to dieťa bolo vzácne aj iným ľuďom. Z kostola idúc, stavia sa v niektorom „šenku“ a počastujú sa.

S krstom dlho neodkladajú, ale čo najskôr, obyčajne hneď na druhý deň, nesú dieťa ku krstu.

Babka povolá kmotrov takto: „Máte skázané: dobrý ščastlivý den od vaších kmotrov, aby ste prišli na krščenie!“

Kmotrov, ktorí sú nie z rodiny, volajú „duchovnými“.

Kmotra na krštenie nesie toľko, čo sa jej do plachty zmestí, a síce: na spodok do koša prestrie čistý uterák, dá tam 2-3 litre šošovice, hrachu alebo fazule, do toho vloží masla, syra a uvarenú sliepku alebo kohúta, na vrch nakladie plný kôš koláčov („velikú nošu“) a v ruke v krčiažku nesie pálené.

Dieťa ku krstu zvlášte vyobliekajú, dajú mu čistú košieľku, kabátek a čepček, so stužtičkami a „goraličkami“ ozdobený; dieťa, zavinuté do podušky a obviazané „povijákom“, nadkryjú peknými ručníkami, na spodok „materijový“ alebo „kažmirový“ a na vrch „tyranglový“.

Krsná matka si dieťa od matky sama vezme a nepustí ho inému z ruky, až kým ho zase matke neodovzdá. Krstní rodičia z domu odchádzajú s týmito slovami, keď prah vo dverách prekračujú: „Pane Bože, daj nám dobré ščastie!“

Keď sú dve kmotry, rady by dieťa obe držať pri krste, — a preto sa niekedy aj pohnevajú, tak, že niektorá z nich sa aj domu vráti. Najčastejšie krstné mená sú pre chlapcov: „Daniš, Jano, Juro, Martin, Pavel, Samko, Štefan, Mišo“, — pre dievčence: „Anča, Beta, Kača, Kristina, Zuzka“.

Keď dieťa od Krstu donesú domu, a matka si ho odoberie, potom ho položia pred pec na zem, že: „Keď človek ze zeme vyšiel, aby sa aj na zemi trápel“, — keď je dievča, pichnú ju pod „kuteru“, aby bola dobrá „mazáčka“.

Potom je hostina, soženú súsedov a rodinu, a odbávujú „radostníka“ alebo „krščenie“. A vtedy, keď by ho nezavolali, viacej už ta ísť nechce, že: „Keď ho k hlave nevolali, k chvostu ho už nemusia“. — Na koniec hostiny navaria kaše, ktorú babka nese na stôl, pri čom druhá žena, za ňou stojáca, hodí o zem starý hrniec, na znak toho, že si babka ruku oparila, i donesú jej mužskí pálené, velice ju ľutujúc, aby si tú ruku poliala, aby sa jej, vraj, neodula,lebo, veď, čože by robili bez babky. — Za túto kašu musia prítomní skladať na tanierik tomu dieťaťu peniaze, ktoré krstní rodičia oddajú matke s vinšom, aby jich to dieťa zdravé užilo, — keď je chlapec, že mu budú na krpce, — keď je dievča, že na stužtičky, a skončia hostinu pri veselosti.

Úvodnice, keď idú domov, spievajú všeliaké „baliky“, — ovšem že sú to pesničky často všelijaké, lebo niekedy i úvodnice majú „pod čapcom“, ku pr.:

„Hore dolynečkú tychý vetrík šustý, Ej, povedala psota, ej, že nás neopustý. Nehovor to psota, neni ty to treba, Ej, dost je takých ludý, ej, čo nemajú chleba,“

alebo:

„Tu ma bolý, tu ma pichá, Tu ma šecko omíná, — Pošlite mi pre dochtora, Nech sa na mna podývá. Teho doma nebolo, Ani jeho mládenec. Pošlite mi aj pre babu, Nech mi trhá pupenec,“ —

alebo:

„Pila by som pálené, Keby bolo varené, Ej, jedla by som taký chren, Čo vyrastá z … ven.“

Predtým úvodnice, jak postretly mužského, vrtily ho niekdy až „na úmor“.

Keď prídu domu s úvodkov a idú do domu, vo dverách zaspievajú gazdovi:

„V tom … dvore, vyrostla loboda, Už ti je, mužičku, dnes večer sloboda.“

Kmotrovstvo, zvlášte „duchovné“, totiž, kde sú si rodičia obapolne svojim dietkam krstnými rodičmi, považuje sa za sväzok príbuzenský, a kmotričky a kmotrovia sa často veľmi „ráčia“.

II. Deti, panny a mládenci

Deti malé uspávajú v „kolibečkách“, pri čom im spievajú:

„Neplač, neplač, Kúpime Ty pleskač A jak budeš plakaty, Budeme Ty pleskaty“

a mnohé iné.

Kým dieťa ešte nevie chodiť, „plazí sa štvernožky“ a keď už vie samostatne stáť, povedia že „stanká pánom“.

Deti, malé „detúlence“ majú vo väčšine veľkú slobodu, aby sa, vraj, mohli dobre vyviňovať, najviacej ak v lete zapasú husy, malé „babule“ alebo ovce, v zime zase chodia do školy s hodným kusom chleba a syra, slaniny atď. Asi v 10-12 roku už začínajú rodičom pomáhať pri hospodárstve, pripravujúc sa za budúcich hospodárov, roľníkov.

V Smrtnú nedeľu nosia mladé dievčence „Morenu“, ktorú si urobia tak, že starý „došek“ napichnú na dlhú „žrdku“, a oblečú ho do dievčenských šiat, a potom chodia s tým po roliach spievajúc:

„Morena, Morena, kdes’ klúče podela? V Senici na rýnku, tam vysia na klinku. Kyselica, kyselá, štyry roky visela A na piatý odpadla, šecky deti ukradla.“

Potom ju hodia do vody.

Zkadiaľ deti s morenou po roliach pochodia, ztade krúpy v lete nepobijú.

Na Kvetnú nedeľu tiež chodia malé dievčence „pod máje“ z dom do domu, spievajú pri tom pieseň:

„Podekujmež Kristu Pánu A vzdávajme čest a chválu jemu; Neb on pro své umučení Ráčil nám dat hrichú odpuštení. Kriste, pro Tvé umučení, Dej nám našich hrichú odpuštení; At nás nezže večný plamen, Uchovej nás, Pane Kriste, Amen.“

za čo ich gazdiné obdarúvajú vajciami. — „Máj“ si urobia tak, že vezmú veľkú vŕbovú halúz, na tú krížom previažu ručník za dva konce, aby celý ručník vysel dolu a okolo neho navešajú všelijaké stužtičky a škarupiny z barevných vajec. — Deti sa zabávajú na slniečku spoločne: „na kokeša, na mrkvu, na zlaté prasa, na ovečku, na prútek, na drnbabu, na nožničky, na krivého žida, na svinu, na gombíčky“. Pri čom dosť často býva aj plač a potom už žalujú: „Ten ho chmatev, potom ho pirgev do boka až tak jágev, a ten ho zase na zem bachev, a tam ho utuchnev až ostav lehnet a tak sa mrkvaseli“.

„Na drnbabu“ sa hrajú takto: Zaviažu jednomu oči šatkou, potom ho zavrtia, a skákajúc okolo neho, mykajú ho za šaty, koho ten oslepený chytí, ten musí byť „drnbabou“.

„Na prútek“ hra deje sa takto: Deti sa postavajú do kola, dajúc si ruky nazad a jeden, chodiac okolo nich, nosí prútik, potom ho dá niektorému a uteká okolo kola, pri čom ho ten, ktorému prútik dal, naháňa, a ak ho dohoní, prv než by prišiel na miesto toho, ktorý ho naháňa, bije ho tým prútkom po chrbáte, jestli ho ale nedohoní, na mieste, keď už stojí, udrieť ho nesmie, a zase ten nosí prútik a hra sa opakuje.

Dievčence, školu zanechavšie, volajú „haštara“-mi a staršie, na vydaj súce, „haža“-mi.

Mladších mládencov volajú „šarany“ a starších vôbec „kamas“-mi.

Mládenci chodia spolu ku dievčencom v sobotu a v nedeľu večer, vyspevujúc na pr.:

„Kamarády moji nevedely o mne A ja som sa dýval na nálepku v okne,“

alebo:

„Každý káčer svú kačenu A já mám svú naznačenú, A kdo by mojej čaroval, S tým by som sa oproboval. Už ten káčer dokáčoval, Čo mi dievča očaroval,“ —

alebo:

„Taká sa mi vúby, Širokýma kúby, S čiernyma jočima: To je za dievčina!“ —

alebo:

„Nechod dievča do hájička, Poščípe ta jaščerička. Posčípe ta v obe nohy Nikdy sa ty nezahojí,“ —

alebo:

„Ked si ja zaspievam na vršku na skale, Veru ma počuje dievča do maštale.“

Dievča im vyjde oproti pred dom „na nálepek“ a uvedie ich do pitvora, tam sa shovárajú i „parádia“, — smelí vnídu aj do izby, kde domáci zažnú svetlo, a dajú im chleba odkrojiť, — keď by ich chýrnejšie pohostili, urobili by druhé dievčence posmech, že sa tam „zrádne velice“ ponúkajú. Keď sa pri jednej pobavia, odídu ku druhej dievčine, a tak chodia niekedy z kopanice na kopanicu, vyspevujú až do rána. Keď mládenci prídu k dievčaťu neskoro, a ona vie, že boli už pri druhej, neotvorí im, ale povie že: „Kde ste spáleli oščepky, tam spálte aj oharky.“ Niekedy sa mládenci na takej dievčine vypomstia, tak, že ju pri muzike niektorý zavolá tancovať, a keď sa mu zavrtí, dá jej hrať „marš“, a vyvedie ju z kola. Urazené dievča hľadá si potom ináč zadosťučinenie.

Dievča sa pôsti v Štedrý deň celý a môže jesť len, keď hviezdička vyjde, potom pozametá v izbe a zanese tie smety na prostred hnoja, tam ich vysype a zavrtí sa na nich a počúva, odkiaľ pes šteká, lebo že s tej strany príde jej ženich, potom ide ku studni, naberie vody a, nahnúc sa nad studňu, počúva, čo sa v studni robí, — keď tuče (tlče), bude mať kadleca, — keď štrnká, bude mať kováča, keď žblunká, — korheľa a keď je v studni ticho, že bude mať hospodára.

Na Štedrý večer vyjde dievča pod okno počúvať, čo v izbe hovoria. Keď povedia medzi rečou: „Id preč!“, tak v ten rok sa vydá, ale ak povedia: „Ideš sedet!“, vtedy zostane ešte v ten rok doma.

Na Štedrý večer po večeri dá si dievča do orechovej škrupiny z každého jedla „po kapke“ a položí si to do postele pod hlavu, a čo sa jej sníva, z toho si budúcnosť vykladá.

Niektoré dievčence umývajú sa mliekom, aby boly pekné, biele.

Predtým na konec „fašanku“ mládenci zavolali si muzikantov a chodili od dievčaťa ku dievčaťu aj za tri dni, — všade vyvrtili a, keď boli uhostení, tiahli ďalej.

Na Veľkú noc mládenci „šibu“ (bijú) dievčence „kocarom“, lebo že aj Krista Pána korbáčom bili. — Dievča, ktoré by neprišli vyšibať, malo by si za zle. Pri šľahaní hovoria:

„Šiby ryby, masné ryby, Kus kokoláča od korbáča Kázal kadlec aj kadlečka Abys dala tri vajíčka. Jedno bielé, druhé čierné A to tretie zabarvené. To je moje potešenie.“

(Kocar je z 8 vŕbových žltkavých prútov do štvorhrana upletený, korbáč). Pravda, že i dievčence nezostanú dlžné, lebo zase oni vo veľkonočný útorok oblievajú mládencov vodou.

Prvého mája — ešte len pred pár rokami — stavali mládenci pred okná dievčat „máje“, — teraz obyčajne postavia len jedon pred „šenkom“.

Mládenci idú do hory so spevom a výskaním, a keď strom — jedlu — dovezú na miesto, kde sa má „máj“ postaviť, očistia ho od kôry, len malý vrchovec nechajú, naviažú naň ručníkov, od dievčeniec vypožičaných a stužiek a tak ho postavia i upevnia. V polovici mája zvalia ho v noci — o čom nikto nevie, — soberú s neho ručníky a okrášlia ho poznovu i postavia zasa ako bol, a tak stojí do konca mája, keď ho pri muzike „trhajú“ alebo „válajú dolu“, vtedy všetko, staré mladé, ide sa na to dívať. — Mládenci akonáhle vrchovec môžu dostať, odlomia ho a tancujú s ním pred muzikantami, to tak pre „nádheru“. — Potom si dievčence ručníky vymieňajú.

Predtým mládenci si volili richtára a hajtmanov. Takýto rychtár mal právo aj povinnosť nezbedného mládenca pokárať a po prípade, keď neposlúchol, aj hajtmani ho dať vybiť.

Ešte nedávno aj dievčence vydržiavali „priastky“ aby sa aj mládenci dozvedeli, kde sú „zejdené“, v prvý deň večer vyšly pred dom, tam, kde sa mali sísť a spievaly pekné „baliky“ (piesničky), ku pr.:

„Uderela jedna, udrela druhá, Dycky sa šuhajko po doline túlá, Túlá sa on, túlá a pekne spievá, Čo je za šuhajka, ked k nám nechodievá“, —

alebo

Kasanička s harasem, Dývaj šuhaj, jaká sem: Či vysoká, či tenká, Ved som ešte panenka“, —

alebo:

„Čože je to za novina? Hádáš? Čo ma telko, môj šuhajko, hladáš Od bučka k bučku, Od pníčka k pníčku. Len pod ke mne, mé srdenko už máš.“

Potom si dievčence naskladaly na trovu „penyze“ a doniesly aj zbožie, ktoré daly zomleť a na druhý deň napiekly koláčov, lebo večer už očakávaly mládencov, z ktorých, keď prišli, vyvolily si dievčence „gazdu“, ktorému všetko odovzdaly do opatery a ktorý vydával všetko na hostiny potrebné, ktoré sa vždy len v sobotu večer odbávaly.

Keď sa ktorý mládenec chcel s dievčaťom o samote shovárať, urezal jej niť pri kúdele, položil si ju do vačku a vyšiel do pitvora. Dievča potom vyšlo za ním. Na priastkach sa zabávali i všelijakými spoločnými hrami, ku pr. „a vlka“ alebo „na popečka“.

Na vlka zabávali sa takto: mimo dvoch všetci stanú si do kola, pochytajúc sa jeden druhého za ruky. Zo zvyšujúcich dvoch jeden, obyčajne dievča, ide do kola a je liškou a vonku zostavší mládenec je vlkom, ktorý potom lišku chytá. Kolo mu v tom, čo možno, najviac prekáža, pri čom bola celá družina v stálom pohybe.

Na popečka hrali sa tak, že si niektorý z mládeže sadol na stolček, druhý jemu do lona, ktorému dlaniami zastrel oči ten, ktorému v lone sedel. Takto oslepeného ostatní brnkali po nose a musel hádať, kto ho brnkol. Ak uhádol, sadol si pomenovaný na jeho miesto a v hre pokračovalo sa ďalej.

Teraz, keď sa „chasa zejde“ v niektorom dome v zime, keď už okná „pérkujú“ (keď mrzne), zabávajú sa, pri čom učia sa i tancovať takto:

Jedon povie: Začnime si nejakú hádku!“

Druhý nato: „No, obracaj sa, bratku!“

— „Nemôžem.“

— Prečo?

— Hen pre to dievča, „nech ide s tým tancovať!“ a pritom ukáže na niektorého mládenca. — Jestli mládenec alebo dievča nechce ísť tancovať, nariadia mu nejakú žartovnú pokutu.

Či v lete, či v zime, v každú nedeľu po obede — mimo adventu a pôstu — zabávajú sa pri tanci a v „šenku“. Tancujú takto:

Mládenec začne si sám pred muzikou „cifrovat“, dievčence čakajú v zime pred krčmou, v lete opodiaľ od muzikantov, kým tanečník ktorúsi menom nezavolá. Dievča tanečnica — príde ku svojmu tanečníkovi, zavrtí sa pred nim a dajú sa do tanca. — Keď prestanú tancovať, tanečnica drží jeden konec svojho ručníka v ruke, tanečník ale chytí druhy konec a tak vyčkávajú zase, kým sa začne druhý tanec. Keď tanečnica nemá ručník u seba, chytí ju tanečník za konec „fertuchy“, to preto si ju tak drží, aby mu ju druhý nevzal, lebo si mládenci jeden druhému tanečnice požičiavajú a „kradnú“.

Obyčajne tancúvajú „čardáš, polku, mazúrku, slovenčinu, verbunk, starosvetskú“.

„Slovenčinu“ tancujú takto: Mládenec si stane pred muzikantov a spieva si:

„Sú, sú na dolyne raky. Ú, ú, ušijeme z košielenky saky: Ušijeme sak. Chytý sa nám rak. Jak sa hneváš, moja milá, Tak sa strat!“, —

potom si zavolá tanečnicu a tančí s ňou, ako obyčajne, keď sa ale majú zavrtiť, naddvihne ju v rukách od zeme, tanečnica nohy skrčí a tak ju tanečník vrtí do okola, točiac sa nazad, potom spoločne dupnú na zem, pri čom dievka musí si dať pozor, aby odrazu dupla s tanečníkom, — zatým sa zase zavrtia raz-dva razy, zase dupnú a tak urobia 5-6 razy, — ak je tanečník mocný, tak si tanečnicu prehodí cez hlavu, ona skočí na rovné nohy a pred tanečníkom sa ešte 3-4 razy zavrtí, — nešikovná veru aj spadne — a tanec zase ďalej opakujú, kým muzika hrá.

„Verbunk“ tancujú takto: Tanečník si vezme do ruky flašku a tancuje s ňou pred muzikou sám, prepletajúc nohámi „všelijako, divne, nejináč“, pri čom si niekdy aj zaspieva:

„Na Myjave pod lipkámi Verbujú tam zrádný pány, Verbujú tam vojáci Pýtajú sa: ,Odkád si?‘ Já som chlapec od Myjavy, Mám tam jedno potešený: Musím tam dnes večer byt, Keby som mal čo robit.“

Starosvetskú tancujú takto: Tanečník si vezme dve tanečnice, stane medzi ne do prostredku a chytí ich popod pazuchy a začne spievať:

[: „V širém poly hruška stojí, Obrúbaná až do vrška. Kdo ju obrúbal: Môj milý, Išiel ze šenku opilý“ :],

pri čom urobia dva kroky napred a dva-tri kroky nazad, potom sa najprv s jednou zatočí a zase s druhou a tak sa vrtia 3-4 razy, potom sa zase chytia poznovu popod pazuchy a opakujú tanec a spev od začiatku. Niektorí starší tancujú pri tom, keď chodia „na dupkanú“. Toto bol tichý tanec pre starších.

Kopaničiari majú pri svojich zábavách muzikantov len kopaničiarov, je ich asi 5 bandy o 4 — 6-tých muzikantoch. Títo hrajú len zato, čo od tanečníkov dostanú, tanečník im dá najmenej 20-30 halierov a počastuje ich nápojom.

Keď sa mladí ľudia nemôžu sobrať, v piesni sa shovárajú:

„V našem dvore studna murovaná, Pri nej stojí milá uplakaná. Ked z tej studne milá vodu brala, Smutným hlasem na mna zavolala; ,Milý, milý, čo za srdce Ty máš, Ked Ty inú radšej, ako mne, máš; Či si zaból, čo si mi verne sluboval, Ked si se mnú na našem prahu stál?‘ ,Nezaból som veru, drahá duša moja, A či ty už nevieš, že nesmieš byt moja? Svet ten zlý nás lúči, rodičia zbranujú, Tak tú našu vernú lásku ve svet rozhánajú. Rozhánajú velmi na obydve strany, Už je konec, milá, nášmu milováni!“

Mládenec banuje za chudobnou milou:

„Myjava, Myjava, čos’ taká bolavá, [: Ked do teba teče :] vodička krvavá. Neteče, neteče, ešče len začína. [: Utopel sa Janko :] s čiernyma jočima A ked sa už topel, kamarády zvolal: [: Kamarády moji :) už som sa vám skoval. Skovalch sa vám, skovalch pod tichú vodičku [: Podaj mi má milá :] svú pravú ručičku: Ked mu hu podala, žalostne plakala: [: Na čo si sa kúpal :], ked ta voda brala. Jách som sa nekúpal, jách len kone brodel, [: Tuším ma sám pán Boh :] do tej vody hodel. Do tej vody, do tej, do tej hubočiny, [: Že jách si nevšimal :] chudobnej dievčiny. Chudobná devečka, jako iskerečka, [: Chody po slobode :], jak rybka ve vode.“

Dievča si zaspieva, keď ju milý nechá:

„Bolý ma podešev, frajer ma odešev, Bolý ma aj pata, však On príde špata.“

Na Mikuláša preoblečú sa riadne traja mládenci „do dyvákov“ na Mikulášov, — obyčajne majú spodné šaty na vrchu, ktoré si vypchajú senom, aby sa zdali byť mohútnejšimi. Na hlavách majú rohaté čapice a pás opásaný reťazou. Nosia so sebou aj zvonec a cengajú. Jeden z nich je preoblečený za ženskú. Chodia po tých domoch, kde sú dievčata. Tam ich potom obdarujú s niečím, orechámi, peniazmi. — Nosia sebou aj černidlo, s ktorým zamažú každého, kto sa im chce priblížiť.

Na Luciu sa preoblečú do pekných ženských šiat, teraz ale chodia ako dve ženské a jeden mužský. Mužský nosí so sebou v putne vodu a ženské nosia štetky. Keď prídu do stavania, mažú so štetkámi dvere a vôbec to, čo zachopia. I títo dostanú nejaký podarúnok.

Mládenci, idúci ku odvodu (assentírke), majú v ten deň úplnú slobodu, nikto ich k práci nenúti. Pochytajú sa okolo hrdla, koľko ich je a tak idú po ceste, vyspevujúc.

Ktorého odoberú za vojaka, dá si za klobúk „sabačák“ stužku červeno-bielo-zelenú (= szabadság = sloboda), novšie i bielo-modro-červenú stužku a tú nosí, kýmkoľvek neodíde k vojsku.

Keď si vojančinu odbaví, hľadí sa čím skôr oženiť.

III. Vohľady, svadba, oddavky

Mládenec príde ku svojej vyvolenej na „vohlady“ a keď sú rodičia dievčaťa usrozumení s cieľom jeho návštevy, privítajú ho pekne, — ale keď by mu dcéru nechceli dať, nepovedia mu ani „sadni si“: nechajú ho stáť, — a dievka, keď sa jej mládenec neľúbi, povie, že sa nebude vydávať a tým je vec odbavená.

Zaspieva si niektorá:

„Ani k nám šuhajko nechod, Ani mi muziky nevod, Lebo já nebudem Tvoja: Nedá ma mamička moja. Bár som já maličká, drobná, Ale som gazdinka dobrá: Čo já mám v komore múky, Šecko to šenkárka kúpi.“

Jestli sa jej ľúbi, „spravia, dajú si slovo“ a povedia aj rodičom. — Dosť často sa stáva, že rodičia i bez vôle mladých ľudí „spravia slovo“, totiž zasnúbia ich k vôli majetku alebo iným rodinným výhodám.

Keď už má „slovo“, príde ženích aj so starým svatom „pre ručník“ (pre isté slovo), ktorý mu mladucha dá, ako i šátek tyranglový, oboje do čistého osobytného a bieleho šátka zatočené, na znamenia súhlasu. Z týchto šátek jeden si starý svat priviaže na paličku a nesie „z chýrom“, že dobre pochodili.

Keď by mladucha „zbehla“, toto všetko zostáva ženichovi, a po prípade musí mu aj trovu vynahradiť, ktorú má so starým svatom.

Po „ručníku“ idú o ohlášky na faru a „rychtujú“ potrebné veci ku svadbe obe strany.

Medzi ohláškami chodí ženích ku mladuche aspoň raz za týždeň, lebo, keď by nechodil, považovali by to, že „odbehev preč“, totiž, že ju nechce a dievča sa môže sľúbiť inému.

Pred svadbou povolajú si družbov, obyčajne z rodiny: jednoho nevesta a druhého ženich. Zatým v ushovorený deň sídu sa družbovia a ženich u mladej nevesty, kde družbovia dostanú stužky na paličky, perá za klobúk a šátek do vačku, — toto všetko musí nevesta dať.

Takto vystrojení idú volať rodinu a priateľov na svadbu, strieľajúc a vyspevujúc, čo hrdlo stačí, hore-dolu cestou. Povolajú starého svata, širokú, komoráša, kuchára, — pre nevestu perinárky, družice a mládencov. Keď by niekoho z rodiny družbovia uzvolali, mal by si to veľmi za zle, že oňho nestoja, a tak ani za „živý svet“ na svadbu nejde.

Družbovia (zváč) volajú takto, keď prídu do domu a zastanú pri dverách:

„Vznešený a chvalitebný Šalamún medzi mnohými svými sentencijami táto slová též povedal, že beda samotnému človeku, nebo jestli upadne, nemá žádného, kdo by ho pozdvihel. Reč jeho múdrú v srdci svém rozvažuje i poctivý mládenec N. N., ninejšího času nechce dále sám zustávaty, než aby mohel mity podporu života svého, umínyl si stav svúj promenity a poctivú pannu N. N. sobe za manželku pojity. Takovú pak vec nemúže sám a od sebe vykonaty, než ze svými krvnými prátely a vážnymi lydmi, —- tak tedy skrze mne prosi ponižene a žádá vaši slovútnosty, aby ste mladoženicha predne do chrámu božího, potom pak do jeho príbytku doprovodyty ráčily, bo jiste veríme, že vaše slovútné opatrnosty, jinak neučiny, než takovú vec a dobrému a spasitelnému konci dopomúže. A tak že sa vám za takovú lásku prátelskú vašú budú chcety úsilovaty se odslúžity, Amen.“ Na to obyčajne sám odpovie takto: „Pán družba! Čo nám týto nastávajúci novomanželia zkazujú, my jim tak tež to prajeme. Predne ščastie, zdravie, hojné božské požehnanie. Čo pred seba vzaly, aby v tom i sotrvaly, v lásce a svornosty živí aby boly a po smrty časné, dejž jim Buh královstvy večné. Pekne dekujeme za pozvány.“

Muzikantov si volá sám ženich.

Koho povolajú na svadbu, od toho nesú velikú nošu koláčov, kohúta alebo sliepku a nejaký nápoj. Toto nosia obyčajne chlapy na chrbte.

Svadba sa začne obyčajne „vofterek“ (v útorok). Ráno, keď sa svadobníci schádzajú, muzikanti už vyhrávajú, mládež ide tancovať a starší za stôl si posadajú, — pohostiť sa najprv nápojom (varené pálené s cukrom a maslom), — zatým dávajú „frištuky“ (mäsovú polievku a mäso z nej, pri čom je celá kopa koláčov nakrájaných na stole, obrusom prikrytom). — Po pohostení vyberajú sa pre nevestu. Ženich podá otcovi, matke aj každému z rodiny ruku, a odprosí ich:

„S Bohom tatyčko aj mamička i celá rodina, odpustyte mi!“ Rodičia, jako i ostatná svadobná družina, žehnajúc, vinšujú mu všetko dobré.

Zatým, keď svadobníci vyjdú predo dvere, volia si hajtmana, ktorý má dávať pozor na všetko. — Starý svat mu dáva naučenie, jako sa má spravovať, že, keď niekoho vidí po tajme jesť a piť, aby ho odohnal, a aby sám zjedol a vypil a aby pri všetkom poriadok držal. Potom povalia hajtmana na stolicu a bijú ho kocarom, aby vedel, jako má trestať, — kým ho niektorá žena nejde brániť, prikryjúc mu hlavu kasanicou. Potom hajtman sriadi celý svadobný sprievod a dáva na všetko pozor na celej svadobnej ceste i pri svadbe.

Medzitým dajú „širokej“ do plachty veľkú „caltu“ a družiciam do ručníkov koláčov, starému svatovi a družbom každému flašu s pálením, aby, keď koho stretnú na ceste, mohli mu dať jak „výslužky“, tak aj zapiť.

Takto vystrojení sa „zeberú“ pre mladuchu. Napred ide starý svat, široká a ženích, za nimi mládenci pred muzikanti — ktorí ustavične vyhrávajú — tancujú, výskajú a strieľajú, a kde koho na ceste popadnú, častujú s nápojom i koláčmi, — až kým prídu do domu nevesty, kde nájdu dvere zavrené.

Keď idú cez chotár pre nevestu, pretiahnu im reťaz i musia mýto platiť.

Starý svat zaklope paličkou na dvere a povie:

„Otvorte!“

Zvnútra sa ho opýtajú ženy, že: „Čo chcete, odkúd ste!“ On odpovie: „Máte tu dievča, rady by sme ho videt.“ Jemu na to: „Neny jej doma, išla na horu oplakávat panenstvo, — pozustante 14 dný, potem ju uzrite, — potem príde aj s družičkami.“

St. svat odpovedá, že jej pôjdu naproti, aby im „na chvilečku hospody poščaly“, čo si odpočinú.

Za týmto im otvoria dvere a pustia do izby. Starý svat prerečie: „Proste, dáno vám bude, — hledejte, naleznete, tlučte, — bude vám otevreno, nebo každý, kdož prosí, bere, — kdož, hledá nalezá a tomu, kdož tluče, bude otevreno, nebo který z vás jest človek, jehož kdyby prosil syn jeho za chléb, dal by mu kámen a prosil by za rybu, dal by mu hada.“

Potom si pýta na málo hospodu od oddavača.

„Medzitým prosíme, aby nám pocestným lydem, z dalekých krajin prišlým, vaše opatrnosty k malému odpočinúty hospody propujčity ráčily.“

Oddavač odpovie:

„I ovšem vašim slovútnym opatrnostem hospoda na malé zabávaný, odpočinúti se dovoluje, jen jestly se chcete s nami poctyve spravovaty.“ — Ďalej si pýta starý svat (pytač) dovolenie k mluveniu takto:

„Dále také prosíme vaše slovútné opatrnosty, aby nám reči, které by byly pánu Bohu milé a prijemné i také nám užitečné, svobodne mlúvity dopustyly.“

Oddavač odpovie:

„Áno, ovšem dovoluji se láskam vašim reči takové, které by byly pánu Bohu vzácné a príjemné a nám potrebné i užitečné, mluvity, jen toliko žaloby ninejšího času neprímáme.“

Potom starý svat takto sa prihovorí:

„Slovútný, múdrý a opatrný pány priately, nám velice považitedlný. — Muž Jeroným, učitel cirkve krestanské, slišel novinu o zdravý svých úprimných a milých priatelú, veliké z toho potešený a radost mel, podobne i my vkráčime porádne do príbytku tohoto, uhlýdajíce lásky vaše ze všemi domácimi v dobrém zdravý postavených, srdečne se z toho radujeme, prosíce pána Boha a jeho drahú božskú velebnost, aby on sám ráčil zustávaty s nami, po všetky dni života našeho, ve vecech jak duchovných, tak i telesných, dilo pak to, které jsme ve jmenu jeho začaly konaty, aby i dokonáno býty mohlo, po prácech pak zdejších, vinšujeme všechnem odpočinutý večného. Amen.“

Na toto odpovie oddavač takto:

„Slovútný a vážný prátelé, nám velice laskavý! Vydýme lásky vaše, že chvalytebným a krestanským porádkem netoliko do príbytku tohoto vcházite, ale též v pozdravený svém velyce mnoho dobrého nám vinšujete od pána Boha v prácich jak duchovných, tak telesných, jeho drahá božská velebnost ráčil nás všech posilnovaty, aby to dýlo, které začínáme, s pomoci Ducha svatého mohlo vykonáno býty. Amen.“

Za týmto starý svat pýta takto:

„Čítam a nacházim v I. Kn. Mojžišovej 1. a 2. kap., že na počátku stvoril Búh všemohúci nebe a zeme, kterúž potem ozdobil bylinámi i všelikým stromovým. Potom učinil pán Boh dve svetlá veliká na neby, slunce totižto aby osvecovalo den, a mesíc aby osvecoval noc a hvezdami také ozdobil oblohu nebeskú. Potom stvoril Buh všelijaké zvíratá a ptáctvo i vodne živočíchy. Na posledy stvoril Buh i človeka k podobenství svému a stvoril ho z hliny a vdechel v chripe jeho ducha živého do neho. I požehnal Buh všemu stvorený a rekel: ,Plodte se a množte se, naplnte zemi!‘ I uvedel Buh človeka do raje zahrady rozkošné a dovolel mu z každého stromu jisty, len toliko ze stromu vedený dobrého a zlého, nikoly mu nedovolel, ale rekel, že smrty umre, jak z teho stromu jisty bude. Rekel také P. Buh: ,Neni dobre býty človeku samotnému, učiním jemu pomoc, která by jemu podobná byla.‘ I uvedel Buh tvrdý sen na Adama a vynal mu jedno žebro z boku jeho levého a místo to vyplnil masom. Z toho žebra sformoval mu malženku jmenem Evu a uvedev ji k nemu k Adamovi a on rekel: ,Aj táto jest kost z kosti mích a telo z tela mého, táto slúti bude ,mužátka‘, nebo z muže vzatá jest,‘ a aj s té príčiny rádeji opustý človek otce i matku svú a pridržety se bude ‚malženky‘ své. — Z kterýžto slov a reči písma svatého snadno poznaty múžeme, že všemohúci pán Buh stavu malženského sám jest spúsobitelem i též ustanovitelem. — Techto pak rečí a naučený písma sv. snadno slýchaje, mnohokráte i tento náš principál, z božího slova ukázany a rozvažuje nejvíce samotnost svú, žádal a prosil Hospodina, pána Boha všemohúciho, aby jemu prostredek k vyhledávány malženky své. A tak poneváč Buh všemohúci ukázaty ráčil našemu Pánu N. N. principálovi, poctivému mládenci našému (alebo vdovci) na ten čas poctivú pannu (alebo vdovu) N. N. v príbytku tomto, prosíme tedy, aby ste nám ji již k rukám našim oddaly, a nás na dlhých rečiach nedržaly, bo už veríme, že prosbu a žádost našú vyplnity ráčite.“

Na toto mu odpovie oddavač:

„Ze strany pak toho, o čemž ste nám ríkaly, odpovime, že dobrét by bylo človeku ženy se nedotýkaty.“

A pytač zase na to: „Ale z príčiny smilstva, jeden každý malženku svú mej, a jedna každá mej muže svého,“ — k ďalej poznovu pýta takto:

„Nacházim a čítam v I. knize Mojžišovej v 24. kap., kterák Abrahám patriarcha, když se byl sestaral ve dnech svých, rekel Eleazárovi, prefiktusovi a nejstaršímu sluhovi domu svého, zavázav jej prisahú, aby nebral synovi jeho Izákovi malženku z dcér kananejských, medzi ktorými Abrahám bydlel, ale aby k pribuznosty jeho šel a odtúd pojmúl malženku jeho synovi. I pojma sebú deset velblúdu a potravy a dary všelijaké, šel do ,Mezopotánie‘, k mestu, kde býval Náchor. — A tak poneváč sa Abrahám spoléhal na Hospodina, Boha všemohúciho, že On všetko spravovaty bude, proto i dobre se zdarilo. — Nebo Eleazar, když prišel do ,Mezopotánie‘ ku mestu Náchor, zastavil se pri studničke. Nejprve se pomodlil Bohu, aby tá devečka, kterúž on usúdyty ráčil za malženku Izákovi dáty, prišla ku studny, pri které on stál, vážity vodu vedrem. Ješte pak nedokonav Eleazar modlitbu a reči své, aj hle, Rebeka vycházela z mesta s vedrem, a šla k nemu a dala pit jemu i velblúdom jeho. I rekel k ni Eleazar: „Čí si dcéra? a či jest u otce tvého místa k odpočinúty?“ Která jemu odpovedala: „Dcéra Bathujelová jsem. Slamy a potravy a miesta je dost u nás“. Tedy Eleazar poklonu učinil Hospodinovi a rekel (pokloní sa): „Požehnaný Hospodin, který ma priviedel k domu brata mého“. Tedy dal Rebeke dary a ona ho uviedla do domu otce svého. I predložen jest pred neho chléb, aby se posilnyl, ale on rekel: „Nebudem jest, dokúd nepokonám vec svoju“. I odpovedeno jest jemu, aby slobodne mluvil. A Eleazar oznámil jim všetky reči Abrahámové, potem rekel: „Chcete-ly učinyty milosrdenství s pánem mým, oznámte mi, pakli nic, také mi oznámte, a obrátym se na pravo neb na levo“. Tedy rekel Lában a Bathujel: „Od Hospodina vyšla vec táto: nemúžeme naproty vúli jeho. Aj Rebeka pred tebou, vezmiž ji a nech jest malženkú syna Pána tvého, jakož mlúvil Hospodin“. — I my podobným spúsobem na modlitbu svého principála (N. N.) syna jeho opatrnosty (M. N.), které vyléval pred velebnosty Božskú, odeslaný a zrizený sme do príbytku jeho opatrnosty (N. V.), zavazujíce se jemu, že any jisty, any píty nebudeme, dokúd se jemu, to jest našemu pánu principálovi k rukám nedá poctivá panna (Z. V.) Veríme, že jako povedel Lában a Bathujel, „aj hle pred tebú jest“, i vy nám podobnými rečmi odpovedety ráčite: „Pred vámi jest devečka, vezmite ji!“

Oddavač odpovedá:

„Z reči vaši slovútné opatrnosty vyrozumel pán Hospodár i my, jeho na ten čas zde shromaždený prátelé, kterák ste o stavu malženském pobožné reči provozovaly a mlúvily, že totižto ten stav pán Buh sám naridity, spravovaty, a osoby nekteré k nemu povolaty ráčil, čo též i mnohé a náležité príklady z písma svatého nám potvrzuji. Kterýmžto prikladem i my, jakožto krestané, místa dáváme, utvrzujice se v tem múdrú reči Bathujele a Lábana, — kteríž, když vyrozumely od Eleazara, proč k ným prišiel, a videly, že i Rebeka má náklonnost ku Izákovi, velmi prihodnú odpoved daly a rekly: „Tá vec od Hospodina vyšla, nemúžeme býty proti tomu“. — Tak tedy podobne a na ten spúsob i pán hospodár a rodičové této dcéry, kterúž svému pánu principálovi za malženku žádáte, vidúce, že vúle Boži v tem jest, nechteji božimu rízený odporovaty, ale vúly svú, vúly Boží poddávají a mlúvý k temu: „Staniž se vúle Páne!“ — A tak dcéru svú pánu ženíchovi do malženství za jeho vernú tovarišku a pomocnicu oddávají, však pritom vyhledávají, aby, jako se skrze vás zavazuje a slibuje, povinnosty dobrého syna k rodičom, tak též povinnosty dobrého manžela k budúce své malžence ochotne a verne prokazoval, totižto aby rodičov vedle prikázany božiho v poctyvosty mel, malženku pak svú uznával za své telo a svú tovarišku, a tak i k ný svú lásku úprimnú a vernost malženskú až do skonáný preukazoval, jí náležite ctel a bránel i opatroval, pokúd pan Buh jim spolu života prodlúži. — Aby pak v malženství pobožne živí byly, k tomu jim od Boha, jak rodičové, tak i my prítomný vinšujeme pritomnost ducha svatého, aby vespolek se snášejíce, stavu malženského kríže prestály ve zdraví a v pokoji pracujíce, aby hojné požehnány božské obdržely ve všech vecech duši i telu potrebných, zde časne a tam potem večne na svadbu beránkovú se dostály. A tak již na žádost vaši, náležite ji vám oddávame. Amen.“

Kým starý svat od oddavača nevypýta nevestu, všetci prítomní musia stáť, sadnúť si nesmia.

Keď si pytač už vypýtal mladú nevestu, pošlú družbov pre ňu. Týmto najprv dajú starú babku, opravenú v starých šatách, boričím ovenčenú a nese si praslicu a kúdeľ, na miesto pôlky má na pleciach staré gace. Péro donesie si tiež s boríčia a miesto šatky starú bundu. Babička sa veľmi ponúka, jak starému svatovi, tak i ženíchovi, vychvalujúc sa, ale s nejakou žartovnou poznámkou odpravia ju preč.

Za touto dovedú družbovia pekne vyobliekanú družičku a spytujú sa: „Či je to ona?“ Na čo starý svat odpovie: „I tá k temu roste, ale my žiadame tú pravú.“ — Na toto zase družička povie st. svatovi:

„Pekne vám dakujem za vašu neúctu! Šak i já budem kedisik mladú nevestu“,

alebo: „Pán starý svat, ked ste ma tak zahanbely, i já to dovedem, čo tá mladá nevesta!“

Medzitým mladú nevestu zapletajú — pri čom posadia ju na drevený mažiarek, aby ľahko rodila deti — dajú jej na hlavu partu (striebristú stužku), na ktorej je svadobný venec pripevnený a vpletajú jej do vlasov rozmarinové prútiky (bylky). Stará parta i jej „forma“ bola žltá ze „šiku“ (tenký drát). — Keď ju zapletajú, urobia vodu s cukrom alebo medom, aby vlasy dobre spolu držaly, a do pozostatku prileje matka nápoj, obyčajne víno a ten dá vypiť mladému zaťovi, aby vraj túžil za nevestou. O tom však jaké je to víno, mladý zať nesmie vedeť, až keď to vypil. Jak by skôr vedel, nemalo by to účinku.

Keď je nevesta už pripravená „jak sa patrí“, idú družbovia pre ňu, ale chcú-li ju dostať, musia zaplatiť najprv „zapletačke“ istý obnos peňazí, až tak im ju prepustí, a potom ju už vedú vážne ku oddavkom. Za mladou nevestou nesie družica na tanieriku pre ženicha pérko z rozmarínu, obviazané zelenou stužtičkou a tyranglový šátek.

Keď nevestu dovedú ku stolu, spýta sa jej oddavač, chce-li ísť s týmto mužom — a ukáže na ženicha —, na čo nevesta odpovie: „Scem“ a podá ženichovi pravú ruku. Vtedy prikročí k nim družica a vinšuje takto:

„Vitame vás, milý Páni, Pri tomto našjem veselý, Kerí ste do tehoto Nášho pribytku prišly, A čo ste od nás žiadali, Hotové ste našly, Vy od nás žiadáte Túto peknú pannu, V tem zeleném venci, Temuto mládenci. Ty, prekrásná panna, Čo to za novina, Že tvému panenství Odbila hodina. Hodina odbila Veku panenského A ty včil vstupuješ Do stavu malženského. Koruna panenská Na tvej hlave stojí, Vedú ta k sobášu, Jako krála k boji. Podaj mamce ruku, Potem tatýčkovi A tak sa jim odpros S úprimnýma slovi. Medi nimas’ rôstla, Jako kvietek v lese, Který aj z daleka Velkú vônu nese. Tak si zavonala Tomuto mládenci, Ty, prekrásná panna, V tom zeleném venci. Ty, prekrásná panna, Z božského rizený Včil je v tvém živote Velké okamžený. Včil sa máš rozlúčit S časy panenskými A objímat sa máš S časy malženskými. Včil svuj stav promeniš, Nastúpiš na jiný A tak též prichodíš Do novej rodiny. Zustanú tu sami Tatičko, mamička, Kterí ta chovaly Od tvého malička, Často si spomínaj Na rodiči svojich, Aj na naučení, Kerés’ mala od nich. Pri tem si nezlachčuj Tej novej rodiny A v dobrém prátelství Vždy sa schádzaj s nimi: Dobrú radu vdečne Prijmi od každého, Nade všetko živé Len Boha samého, Buh ta každú chvíly Smutnú tež učiný V zármutku a v kríži Radosty premeny! Tak pristúpte blíže, Podajte si ruky A Búch žehnej vaše Této ščasné kroky! Tak chodte v pokoji Buch vás láskú spojí, Klaknete k oltári A budete svoji! Amen.“

Potom ženichovi dáva dary nevestiné a vinšuje:

„A ty, mladý ženich, Túto peknú pannu Príjmi že srdečne Pod svoju ochranu. Já som požiadaná Od mladej nevesty, Ručníček bielený, Perko ti prinésty. Perko ti prinášam I šátek bielený, Príjmi ho srdečne Od poctivej panny! — Amen.“

Prišije ženichovi na klobúk pérečko a dá mu ručník za kamizol.

Zatým starý svat mladoženichom chytí spolu ruky, pomodlí sa s nimi aspoň „Otčenáš“ a potom nim prerečie: „Nu a tak milý nový manželé, ruka hospodinová, rukú mú vás spojuje, a retezi najtlstšími vás svazuje. Nejsilnejší požehnány vám vinšuje, chodte cestu rovnú, chodte cestu pravú, a Búch vám bude odplata za prácu dobrú. Co Búch spoji, človek nerozlúči. — Zustan s nami Kriste milý, neb se k svatému sobášu chýli.“

Po tomto oddavač prerečie takto:

„Medzitym, poneváč sme na počátku z rečí vašich vyrozumely, že ste z dalekých krajin prišly, aby ste na ceste nezahynuly, táto mladucha vám obetuje tento dar koláču, aby ste sa, bude-li treba, posilnyly. Áno, i že byla pracovitá, pri vyhledávány chleba svého, jak v príslových kazatel mlúvi, že zahálejíciho chleba nejedla. Také vám obetovala ponížene šatku, aby když bude manžel jeji unávený práci v potu tvári své pracujíce, mel si s čim pot svuj stýraty. Veneček, jako je v okmihlosty, aby tak nebyla roztržená láska jejich malženská, až do úplné smrty jejich. Pérečko též obetovala, jakožto znak čistoty své panenské, aby malžen jeji uznal, že si ji poctyvú a vernú sobe pojal.“

Teraz si už prisadne nevesta k ženíchovi za stôl, ako aj ostatní svadobníci a nastane hostina u nevesti.

Počas stolovania vinšuje starý svat takto:

„Múdry a opatrný, páni prítely! Stav malženský, od keho by ustanovený byl, ukazuje nám písmo svaté, že od žádného iného, jedine od samého pána Boha a to ešte v raji ustanoven byl, v kterémžto stavu malženství jako by se chovati meli tý, kterýž k temu stavu pristupují, velmi pekný príklad jim na tom mladom Tobiášovi pozustáva, kterýžto, když jemu byla zasnúbená za malženku Sára, céra Raguela, srdečne se sni pánu Bohu všemohúcimu modlel, aby jim nejmocnejšý pán Buh své požehnány daty ráčil, aby tak Jeho ve víre a v lásce chvályty a velebity mohly. Maji také vedety všickný, že ctná a pobožná žena jest dar znamenitý od pána Boha všemohúciho, dána zaiste temu, kdo se bojí Hospodina a za ten dar žádá. Protož též i my, poneváč sme v této povinnosty a povoláni naše také i od nás žádá a míti chce, aby sme temto novým manželum vinšovaly všetko dobré, aby Buh ráčil od nich všecky bídy odjaty a jich požehnaty, aby oni jsúce verný, dáblu, svetu odpíraty mohly a naplnený jsúce slovem Božím, po tomto časném živote s Kristem večne kralovaty mohly: Amen.“

Oddavač zaďakuje takto:

„Velice vdečný sme tomuto vašému peknému vinšováný, za to tedy velice dakujeme a žádáme od milého Boha, aby to ráčil pred svuj trún pripustyty, též také, čo vy nám vinšujete, ze srdca úprimného primáme, vinšujíce též, aby ste ješte na mnohé časy tento príbytek mohly navštevovaty a po tom márném živote do radosty nebeské na tú svadbu beránkovú Krista Ježiše se dostáty mohly.“

Zatým, keď je po hostine, riekne pytač:

„Propusťte nám již devečku ku pánu našému.“

Oddavač odpovie:

„Nech at pozustane devečka s nami za nekterý den, aspon za deset, potem pujdete.“

Zase pytač riekne:

„Nezdržujte nás, poneváč Hospodin ščastnú učinil cestu naši propustte nás, at jdeme.“

Oddavač odpovie:

„Zeptejme se devečky, co dí k tomu,“ a spýta sa mladej nevesti: „Chceš-li jíti s mužem týmto?“ Načo nevesta odpovie: „Scem a pujdú.“

Teraz už starý svat poďakúva sa takto:

„Veliké podekováný činýme za všetkú lásku krestanskú a prátelskú vašim slovútnym opatrnostem, že ste netoliko prosbu a žádost našého mladoženicha a principála vyslyšily a skrze to proty nám veliké dobrodyný prokázaly. Dekujeme tedy nejprvé pánu Bohu všemohúcimu, že nás chránil a bránil od všelikého neščestý, jak lidského, tak dábelského, potom též i vašim slovútnym opatrnostem za dary, které ste nám pred nás predložity ráčely, vinšujeme pri tem, aby pán Buh byl stokrát nahraditelem všech dobrých vecí, ti pak spižírne, které ste pro nás vyprázdnely, aby ste mohly hojne a bohate naplnyty, na ten čas vás všechnech v ruce a v moc pánu Bohu porúčame a s vámi se rozlúčime, tedy budte zdraví ve vašem príbytku, s pánem Bohem.“

Za týmto vinšom sberajú sa do kostola ku sobášu. Tu zase ženích poďakuje sa rodičom nevesty za vychovávanie: „Dakujem Vám za vašu dcéru, a lásku, kerú ste ju krestansky vychovávaly“ a podá jim ruku. Keď už odchádzajú od stola, chytí ženích ručník nevestin za jeden koniec (ona drží druhý konec) a vedie si ju za ten ručník von, — ručník si preto takto držia, aby pomedzi nich nikto neprešiel, a „ščastie a zvazek“ manželský nepotrhal, matka si stane ku dverom a povie ženíchovi, že: „Jách si dcéru na suchém korýtku nevykúpava“, — načo ženích dá matke istý obnos peňazí, ktoré ona dcére-neveste strčí za oplecko, že sú to — vraj — šťastné peniaze.

Vtedy aj nevesta odprosí rodičov a zaďakuje za vychovávanie, a podá jim ruku. Po vinšovaní všeho dobrého odoberú sa ku sobášu.

I teraz ide ženich so starým svatom popredku, za ním družbovia pred muzikanti cestou všade tancujú, vyskakujú, výskajú a za muzikanti ide široká s mladou nevestou a s družiciami.

Po sobáši odbaví si nevesta riadne hneď aj úvod a keď z kostola vyjdú, hľadí mladá nevesta ujsť domov — družbovia musia dať dobrý pozor na nevestu, aby jim neušla, — to preto, aby bola u rodičov ženíchových vzácna. Idúc kopaničiarska svadba domov, stavia sa v meste v niektorej krčme, široká caltu na stôl rozkrája, krčmár donesie vína, pobavia, pohostia sa a idú domov do svadby.

Medzitým, keď odídu ku sobášu, vystroja sa z oddavkov perinárky, soberú periny, dary (ručník, peniaze pre domácich a blízku rodinu), šaty domáce pre mladuchu, aby sa mala „do čeho prepravit“, preobliecť, ako aj caltu, syr, orechy, atď., kto čo má. Idú ku svadobnému domu so spevom:

„Ideme, ideme, chodnýčka nevieme. Dobrý ludia vedia a tý nám povedia“.

Tu ich pekne privítajú, a zavedú najprv do komory alebo na výšku, kde perinárky pohádžu periny na posteľ a pováľajú sa po nich, aby mladí manželia boli šťastní v nich, potom ich pekne postelú a prikryjú peknou plachtou, položia pod posteľ pántok a sekeru, aby pán Boh požehnal novomanželom chlapcov a dievčence. — Zatým ich uvedie „komoráš“, ktorý vydáva všetkú „potravu“ z komory do izby a pri hostení očakávajú príchod mladoženíchov od sobáša.

Keď pridu od sobáša, ostane mladá nevesta s celou svadobnou družinou „venku“ za prahom domu „na nálepku“ stáť, až tam dovedú družbovia ženichových „rodyčí“. — Nevesta sa opýta, či ju „primajú“ — jak ju „neprímajú“, že „pôjde, odkél prišva“, — načo jej odpovedia, že: „Vdačne ju primajú“. Potom vojde celá svadobná družina do izby, mladoženích si zase vedie za ručník nevestu až ku stolu, tam zostanú stáť, a ženích opýta sa svojich rodičov, že či ho prímajú aj so ženou? Rodičia zase povedia, že: „S radostý prímáme“ a až za týmto obradom idú si posadať za stôl ku malému občerstveniu.

Keď nevesta „neni vzácná“, totiž, keď sa syn ožení bez privolenia rodičov, nechajú ju aj hodinu stáť na nálepku, čo nevyjdú k nej, a keď i vyjdú, ani jej „ništ“ — slova — nepovedia.

Zatým „pri posedení“ podajú starému svatovi všetky dary, čo doniesly perinárky, a on to rozdáva najprv rodičom a potom i rodine takto:

„Medzitým, poneváč sme z dalekých krajín prišly, táto mladica vám obetuje tento dar koláčú, aby ste se, bude-li treba, posilnyly, áno, i že byla pracovitá pri vyhledáváný chleba svého, jak v príslových kazatel mlúvi, že zahálejíciho chleba nejedla — vám také ponížene obetuje šátku, aby, když budete unávený v práci v potu tváry své, čim pot svuj stýraty mohel. Obetuje vám též v poníženosty svuj veneček, jako je v okrúhlosty, aby tak nebyla roztržená láska jejich malženská, až do úplné jejich smrty — a pérečko též obetuje, jakožto znak čistoty své panenské, aby manžel její uznal, že si ju poctivú a vernú sobe pojal.“

Keď sú iné dary, i reči sú k tomu primerané.

Potom odbavujú večeru svadobnú, družbovia nosia na stoly, kde starý svat nad polievkou sa modlí takto:

„Oči všech tvorú v Tebe dúfají, Pane, a ty jim dáváš pokrm v čase príhodném. Otvíráš, Pane, ruku svu a naplnuješ každého živočícha požehnánim. Pane, smiluj se nad nami a usliš nás. Otče náš, jenž si v nebesich, atd. Pane Bože, Otče nebeský, požehnej nás i techto daru, které z tvé štedroty prijímaty budeme, pro Ježiše Krista Pána a Spasitela našeho naveky požehnaného. Amen“, — alebo: „Mocný Bože, večný krály, dej at k našemu pohodlý, pokrm a nápoj slúži nám, jejž z lásky zaopatril sám; ach, ráčiž nás nasýtyty, dary své v nás rozhojnyty, požehnej nám chléb vezdejší, posvetiž nám živnôstku naší, bychom byli zasýcený a vzdávali dýkú činený, zde časne tebe chválili, a potom večne v nebi s tebú slávili. Amen.“

Na večeru dávajú najprv polievku rýžovú, potom druhu so slížkami, zatým mäso z polievky, potom kapustu s mäsom, zase kyslú polievku s pokrájaným mäsom, takzvanú „hribovicu“, potom pečené mäso s chrenom a omáčkou, zase osýpane slivky s makom a cukrom, a uvarenú cvikel, k tomu koláčov na stole celé hŕby. — Počas stolovania muzikanti každému osobitne vyhrávajú, kto si akú káže a spolu s nima spieva. Za čo musí každý muzikantom sám zaplatiť.

Vtedy večer prídu aj „kohútiari“ — mladá chasa —, ktorí popod okná vyspevujú a výskajú a robia „nedobyzen“, i tým donesú koláčov a pálené, vôbec ich uhostia, lebo, ak by ich „neučastovali“, narobili by aj škody.

Po večeri starý svat sa modlí takto: „Chvála bud tobe, Bože náš, žes ted opet nasýtyl nás, pastvú duchovný, telesnú, duši i telu prospešnú. Ó, Pastiry, pas nás na ní, až do našeho skonáný. A když budeme klesaty, a ze smrtý se potýkaty, vezmi nas na své rameno, a vnes do ovčince teho, které si ve večném království pripravil svým od večnosty. Amen.“

Po modlení ďakuje starý svat za pokrmy takto: „Veliké podekováný činyme za dary pánu Bohu, které On sám ráčil pred nás predložity a z ruky svej svatej nás nasýtyty. Sama nevdečnost se pánu Bohu nelíby a nevdečný jest človek ten, který nejaké dobrodyný prímá a neumý za ný podekováný učinyty, tak se delý človek vdečný od nevdečného, ako se delý svetlo od tmy. Protož, ponevádž i my sme také dobrodyný prijali od vaší slovútné opatrnosti až dosavád, za které jest slušná vec se podekovaty. Dekujeme vám za dary vaše, kteréž ste pred nás predložity ráčili. Pán Buh, nahraditel všech dobrých vecí, ráčiž vám všetko vynahradyty v hojnej mýre a vám požehnaty, a tak Kriste, král slávy, po temto márném živote uved nás do radosty na tú svatbu beránkovú, kde neni žalosty. Amen.“

Za týmto vyženie všetkých svadobníkov i s muzikanti do „hespody“ tancovat.

„Hespodou“ volajú u niektorého súseda alebo v krčme vyprázdnenú izbu, upravenú ku tancu.

Keď všetci svadobníci odídu, perinárky vypletajú mladú nevestu z venca, pri čom družica odoberá sa od nej takto:

„Ty, mladá nevesta, v žialy postavená, Pekná tvoja hlava vencom ozdobená! Dokál si Ty venec na hlave nosela, Dotál si slobodná de scela chodela. Ale si Ty ščilek svoj vienek stratela, Ked si pred oltárem prísahu složela. A já, čo družička na to postavená, Ked sa na tvej hlave má robit premena, Aby som tvoj vienek pekne odepala A tvoju slobodu tuho zaviazala: Lúto mi je teho, že sa s tebú lúčim, Tebe i na dáleč též Bohu porúčim. Scem já byt i potem tvojú prítelkynú, Ked prebývat budeš s tvú novú rodinú. Tvoj vienek odpinám, slzami polievám A tebe zmedzy nás, slobodných, prepúščám. Jako rozvazujem tvojho venca mašle, Tak já zavazujem tvoje letá zašlé. Jako sa pridŕža stromu svého ruža, Tak sa ty pridŕžaj ščílek svého muža. Amen.“

Potom spievajú všetci prítomní najprv nábožnú pieseň: „Buh večný a nebeský Pán“, — alebo: „Šťastný jest muž bohabojný“.

Keď vyspievajú nábožnú, začnú družice „baliky“, ku pr.:

„Škoda teba, môj vienečku zelený, Už nebudeš na mej hlave nosený. Škoda teba, má partička strieberná, Už nebudeš na mej hlave nosená. Bár bych hu aj scela nosit, nemóžem, Složela sem svú prísahu pred knazem. A to šecko pre šuhajka švarného, Nebolo mu v celem svete rovného. Ešče sa vás, môj tatičko, pýtať mám: Duho-li já ešte s vami bývat mám. Nie céruško, nie srdečko, nie se mnú. Keho si si vyvolela, ten s tebú. A já som si vyvolela z ruže kvet, Lepší je môj najmilejší, než ten svet“, —

alebo:

„Parta moja, parta, zelený venec, Už je mej prekrásnej slobody konec. Stratela som partu, najst ju nemóžem, Ach, Bože, prebože, jako si pomóžem, Našiel mi ju družba, nesce mi ju dat. Za mojú slobodu musím zaplakat. A já ta, pán družba, pekne poprosim: Daj mi moju partu, rada ju nosim. Keby si ty rada svú partu nosela, Veru, by si družbu aj krajšiej prosela, Ale ty tú partu už nechceš nosit, Preto ani družbu nebudeš prosit, Aby ty ju vrátel. — Nech si ju má, Nech že ju zas inej na hlavu dá.“

Keď ju vypletú, venec, rozmarín, stužky a všetko, čím bola ozdobená, schovajú a potom ju poznovu zapletú, jako ženu, totiž „copky“ obtočia bielou šnúrkou, uviažu jej na hlavu ten ručník, čo má mladý zať pri sobáši za kamizolom, a preoblečie sa do všedných šiat, čo jej doniesly perinárky.

Potom vezmú byľku rozmarína z venca nevestinho, jako aj z pierka ženichovho z klobúka a zašijú do rožka do periny, aby mladomanželia nemali medzi sebou pohoršenie a aby sa „v lásce drželi“.

Ktorá nevesta je „šikovná“, ide poumývať riad, pri svadobnej hostine upotrebený, a keď to má hotové, ide i so ženichom ku muzike tancovať.

Na druhý deň prídu zas s oddavkou iné ženy za nevestou, a prinesú jej zase pekné rúcho aj kôš šišiek, vôbec každá niečo, aby sa maly „s čím preukázat“. I tieto uhostia štedre a po hostine tieto ženy idú mladú nevestu „čapit“. Mladá nevesta sa pekne „opraví“, vtedy zavolajú k nej ženicha, a ten jej musí dať najprv čepec na hlavu, ale ten jej ho dá „na ruby“, lebo mu ho ženy na ruby vyvrátený podajú, a že, keď to nevie, musí zaplatiť ženám „za čapenie“, ktoré peniaze ale dajú muzikantom zato, že im pri čapení vyhrávajú. Mladoženichovi ale ženičky zaspievajú:

„Smutné časy nastávajú, mládenci sú pišný, Ešče mu aj z nosa visí už sa ženit myslý“ —

a vyženú ho preč.

Potom jej uviažu čapec, „jak sa patrí“ a pri čepčení spievajú ku pr.:

„Ej, ach, škoda, preškoda, mojich pekných vlasý, Že sa mi to čapčisko už na ných honosí. Ej, ach, Bože, prebože, už som sa vydala, Ale smutná neviem ništ, čo som si dostala. Či on bude hespodár, či len rozhespodár, Pôjde-li on do šenku, či len tak na pohár, Či ma bude bijávat, alebo ma aj rád mat, Či ho to budú ludia aj na mna navádzat“, —

alebo:

„Dickych sa modlela, stávaja-lihaja, Abych len dostala takého šuhaja, Čo by ma nebijal, pálené nepijal, Tabáku nekúrel, cuzích žien nelúbel, Ale on ma bije, aj pálensko pije, Tabáčisko kúrí, ludské ženy lúbý.“

Keď ju už začapia, pohostia sa a idú do oddavkov všetci svadobníci pre skriňu, pravdaže so spevom, výskaním a muzikou. Spievajú si cestou, ku pr.:

Šibaj, šibaj, všetky štyry, Až sa nám tá cesta širy. Šibaj, šibaj, pošibávaj A té zadné povolávaj.“

V oddavkoch ich zase pohostia a po hostine svadbiari sa zase navrátia do domu mladoženicha, a tam sa zase bavia, kým „potrova“ trvá.

Svadba, jak je kto možný, tak dlho trvá, riadne aspoň dva dni (v útorok a stredu).

Niekedy si složia aj na „hejnové“ peniaze, ktoré starý svat podelí, dá čiastku muzikantom, čiastku farárovi a čiastku na „trúnek“. Jestli je svadba chudobná, dajú všetko na nápoje. — Vtedy vyčínajú všelijaké žartovné kúsky, ku pr. ženy idú holiť mužských, majúc na miesto britvy triesku, na miesto zrkadla piest, na ktorý niečo namaľujú. — Mužský zase ženy podkúvajú, tak, že im podkovičky s čižiem poodtrhávajú, začo i mužskí i ženské musia si vzájomne platiť peniaze, ktoré ale všetky muzikantom dajú. Že to všetko bez smiechu a žartov neni, samo sebou sa rozumie.

Vo štvrtok prídu zase rodičia nevesty i s novou rodinou „na popravky“, „idú sa uráčit“ a donesú zase „všeličeho“ s sebou. A zábava trvá zase až do večera, vtedy starý svat dáva výpoveď zo svadby, keď povie: „Čas zejdenú, čas rozejdenú, berte sa každý po svej práci.“

Zo svadobníkov každý si nesie domov „detem“ výslužku, najviac muzikanti, ktorí dostanú velikú caltu a kohúta, iný plat aj tak nedostanú, len čo si vyhrajú. Muzikanti každého s muzikou kúsok vyprevadia.

Naposledy vyprevadia aj muzikantov ženich a nevesta.

Keď sa „svadba utíši“, musí ísť nevesta kuchyňu a komín olíčiť, aby sa preukázala, že čistotu rada má, ale aby ju ani jedna súseda nevidela mazať, lebo by mala deti „soplavé“, až keď je hotová so všetkým, potom ju už chvália, že ráno skoro „stava“ (stala).

V nasledujúcu nedeľu je hostina u rodičov nevesty a v druhú nedeľu zase (o týždeň) je hostina u mladého zaťa.

Starému svatovi, jako družbovi, sa platí za služby vykonané obyčajne po 2 koruny.

Oblek mladej nevesty stojí do 300 korún a mlad. zaťa do 100 korún.

Keď sa mladšia sestra vydá skôr, ako staršia, hovorí staršia, že jej mak rozsypala, a „boženkuje“, že už bude museť „kvasnice“ nosiť.

IV. V dome a pri hospodárstve

Mladoženiši bývajú obyčajne spolu s rodičmi ženichovými, alebo, keď ide mužský „na priženku“, tak u nevestiných rodičov.

Matka i naďalej vedie domácnosť, nevesta jej len vypomáha. Keď matka zomre, najstaršia nevesta prevezme starosť o celú domácnosť, jestli je viacej neviest v dome a jestli je mnoho ľudí v dome, alebo sa nevesty nesnášajú, vystavia si spoločne nový dom, alebo keď je viacej synov, hľadia rodičia spojenými silami toľko domov vystaviť, alebo kúpiť, koľko potrebujú. Rodina alebo priatelia pomáhajú jeden druhému toľko surovej tehly narobiť, koľko je treba.

Pri stavaní domu, keď vykopú „grunfešt“, položia do jednoho rohu veľký základný kameň, vtedy prídu domáci všetci ku kameňu a gazda hodí naň peniaze, aby — vraj — v tom stavaní boli majetní, — ktoré keď si murársky majster sobere, pomodlia sa všetci pri tom kameni, aby v tom príbytku boli zdraví, — a zatým sa pohostia nápojom. — Keď krov zodvihnú, pribijú okrášlenú „viechu“ na krov a pod ňu si posadajú všetci pracovníci a učastujúc sa nápojom, — vyspevujú. Múry vnútry si gazdiná, ako aj zem (podlohu) sama vymaže „hladúčko pekne“, taktiež i venku okolo okien, ostatnú stenu zvonku nechávajú i roky „neometenú“ — neohádzanú. — Keď gazda prvý raz príde do nového domu, shromaždí svojich okolo stola a pomodlí sa, ba i v kostole sa dá pomodliť za požehnanie v novom príbytku.

V izbe dospelí mužskí, ale ani chlapci, neskladajú „širiaky“, ale ich vždy nosia na hlavách. Starší mužskí nosia ešte dlhé vlasy a ani za svet by si ich nedali ostrihať. Mladší sa už strihajú všetci.

Jako ženy, tak aj chlapi, nosia na chrbte batohy a ani jeden chlap na trh nejde bez plachty, ale ju nesie zatočenú a zaviazanú na uzol, prehodenú cez plece.

Keď niekto príde do cudzieho domu, pozdraví, ale nestrhne širák, lez zastane pri dverách stáť a stojí tak dlho, až sa ho opýtajú, čo prišiel.

Keď niekto príde do stavania počas jedenia, povie: „Ráč vám pán Boh frištuky — obedy, večery — požehnat!“

Odpoveď: „Pán Boh daj, pote snami!“

Na to: „Chovajte sa len s Bohom, pán Boh vám požehnaj.“

Odpoveď: „Prejdite, sadnite si!“

Na to: „Ná, eščech neustav.“

Potom podajú krájať chleba a núkajú:

„Ukrojte si, ukrojte, ukrojte si hrubý!“

„Ná, dakujem, ved sa mi nechce jest.“

„Ale len si ukrojte, ved mi máme s kohútym mliekom.“

Na to „ščipečku“ si odkrojí.

Na Štedrý deň gazda shromaždí všetkých domácich okolo stola, spievajú nábožné piesne a modlia sa spoločne, všetci kľačiac pri stole, gazda z knihy „predríka“, ostatní opakujú, pri čom jim sviečka lojová horí. Po modlitbe gazda vezme sviečku a pri svetle tej sviečky donesie s gazdinou na stôl pod plachtou zo všetkého obylia a ovocia. Keď to donesú do izby, zostanú stáť pri dverách a vinšujú vinš vianočný takto:

„Z teho se srdečne radujeme, že nám pán Boh popríty dal týto nastávajíci slavnosty, totýžto narozený Krista Pána v dobrém zdraví dočekaty, — pritom vynšuji, abychom ešče i na mnohé roky pri dobrém zdravý a v stálem pokoji to narozený Krista Pána dočekajíce svetyty mohli a po této časné smrty nékdy v království nebeském s ným se radovaty a plesajíce s húfem anjelú hlasem anjelským: „Sláva na výsosty Bohu a na zemi pokoj lidem dobrej vúle“ prospevovaty mohly. To vám srdečne vinšujeme, též i žádáme. Amen.“

Potom pokladú všetko na stôl i so sviecou. Zase vezmú iné svetlo, toľko „púčkov“, koľko má lichvy, vezme gazdiná — ktoré si pri pečení koláčov urobila a odložila — a nesie ich do maštale. Tu dá každej lichve jeden púček zožrať, aby dobre „žhrava“ (žrala). — Zatým jim predložia seno, a až potom idú k stolu spoločne večerať. Jedia oplátky s medom, aby mal každý sladkú reč, — a „cesnek“, aby neboli „jedliví“, — taktiež i všelijaké ovocie a pijú varené nápoje: pálené, slivovicu alebo víno. V Štedrý deň večer strieľajú a chodia „pod ščedráky“.

Ráno na Vianoce, keď sa idú umývať, hodia na misu do vody peniaz, a potom každý osvé vyhadzuje ten peniaz vo vode tri razy — ak sa ukáže číslo, bude šťastný na peniaze, ak ale koruna, bude šťastný na lichve.

Gazdiná urobí na dvore „zo štranka“ (z povraza) kruh a do toho nasype obylia zo stola štedrovečerného, a tak nachová hydinu, aby od stavania nikde neišla, ak má aj husy, potre jim štedrovečerným medom „zadek“, aby húser lepšie „chodev“ za níma.

Tiež na Vianoce hodia kúsok oplátky do studne, aby voda z tej studne vždy bola zdravá k jedeniu a pitiu. Aby sa vode žiadnými čarami neuškodilo, sa nesmie prv v izbe zažať svetlo, kym jeden neide na vodu a nedonesie ju do stavania. Kto ide pre vodu, kým príde ku studni, modlí sa „Otče náš“ a keď nabere, kým príde pod strechu, zase sa modlí „Otče náš“ druhý raz: potom celé stavanie i strechu „očáká“ tou vodou, pri čom hovorí „vyše voda, niže oheň“ a tak iste robí aj v izbe: strieka po hradách a stenách, to preto, aby oheň dom nezkazil.

Gazda na Vianoce ide siať mak, a keď ho rozsieva, naduje „hubu“ — tvár, — čo najväčšmi môže, aby boly makovice veliké!

Vianočné otrusiny nosia pri sebe, aby ich svetlonos „nevodev“.

Na fašianky chodia najviac sluhovia z rožňami „po čable“ a vyspevujú známu „pod šable, pod šable, aj pod obušky“, vyskakujú vysoko, aby boli konope veliké, za čo dostanú na rožeň slaniny.

Keď gazda prvý raz statok zapriaha, tedy gazdiná v maštale strhne retiazky s rohov, a uviaže na ne ručník so svojej hlavy a za ten ručník vyvedie ich von a drží ich, až kým sú neni zapriahnuté, potom im už dajú zase retiazky na rohy a vajcom popohládzajú im hlavy a chrbty, aby boly vždicky hladké.

Gazda, keď ide siať, strhne pri roli širák s hlavy a modlí sa za požehnanie aspoň „Otče náš“.

Prvého marca sbierajú rosu, ktorá je dobrá na boľavé oči.

Na Veľký piatok ženičky narobia z cesta dlhé „púčky“ — šúlance a vajciami varenými ich osypú, aby „pán Boh požehnali tak veliké klasy“.

Tiež na Veľký piatok gazdiné „do východu súnka“ (slnka) vydrhnú všetok mliečný riad drevený, aby mlieku nikto neuškodil.

Taktiež vtedy a taktiež do východu slnka idú tam, kde sa dve vody schodia, ale tak, aby jich nikto nevidel, vykopať toľko „kočúd“; koľko má lichvy. To zakopú pod prednie nohy do maštale, aby statok nepadol.

Tiež vtedy, ako kto skoro môže, ide sa na potok umývať, aby bol celý rok čerstvý.

O pol noci na Veľký piatok striehnu bosorky, ale opatrne, lebo koho tie bosorky prichytia, vrtia ho do úpadu, až kým jim neodprisahá, že o nich nikomu nič nepovie, — lebo tieto bosorky berú zpred maštale hnoj, aby mohly čarovať statku, — aj zo stromov omlady ročné trhajú pre svoje kravy, aby jim dobre dojily.

Na Veľký piatok neni, vraj, dobre zem hýbať, lebo že by bola neúroda na roli.

Na Veľkú noc ráno gazda, hneď, ako s postele stane, pozobúdza všetkých v dome, prikľaknú ku stolu a gazda „ríká“ veľkonočný vinš, a domáci hovoria za gazdom takto:

„Z toho se srdečne radují, že nám pán Buh dal tuto památku vzkríšený Krista Ježiše v dobrém zdraví a v stálém pokoji dočekaty, vinšuji také, abychom se i my s nim radovaty mohly v tom království večném a míste bezpečném, kdežto neni smrty, ani zármutku, kde jest nasýcený i Boha videný, pokoj, sloboda plná, chvála Boha večná, to vám srdečne vinšujem a prajem. Amen.“

Na Jána do východu slnka gazda vyzlečie sa do naha a tak nakosí trávy — ale potom za 7 rokov na tom mieste tráva neporaste, — s touto trávou v stodole všetky diery „vycpá“, aby sa myši len tam zdržovaly a do iného zbožia neišly. Taktiež, jak má gazda na role chábzdie, aby ho na Jána išiel vytrhať, lebo chábzdie tak isto vyhynie, vykape z roli — a aby doniesol ho domov a poukladal všade v dome i po stole, a myši odtiaľ ujdú.

Na Jána gazdiné trhajú „matkovú zelinu a balšám“, čo je veľmi dobrý liek, „keď má chlap matčisko pohlé“ — od koliky. — To treba v mlieku uvariť, alebo na masle upražiť a na lačné zjesť. V lete zase priložia sa nemocnému na boky a na brucho aj „devetsilie a lopúchy“ proti „matky pohlej“ — proti kolike.

Na Vstúpenie v predvečer idú starí a mladí von do poľa peniaze striehnuť, nanosia dreva, zapália hranicu a veselia sa pritom, že už budú bohatí.

Na Ducha ovenčia všetky príbytky, ako aj hospodárské staviská, lipovými ratolestkami, ktoré po Trojici odložia, a keď je búrka, pália pod komínom, aby sa búrka šťastne prehnala. I lopatu dávajú naopak na hnoj, totiž tým bokom, na ktorom sa nesádže chlieb do pece, aby búrka neuškodila.

Pri svážaní zbožia, keď idú prvý raz, vezmú so sebou flašu vody a prv, nežby do stodoly vtiahli, vykropia s tou vodou stodolu a vtedy, kým nedovezú a neuložia raz do stodoly, nesmia sa jeden k druhému nič prihovoriť, aby myši neposekaly otep a preto ten, ktorý skladá, vezme prvý snop a hodí do plevinca a povie: „To dávam pre vás.“

Keď je slabá úroda, gazda si hovorí:

„Krepelenka podpoluje, Svojim dietkám vypravuje: Deti, deti, bude psota, Neni chleba, ani snopa, Role zežnú, lúky skosia, Moje deti trpet musia.“

Keď kúpia malé prasce a donesú ich domov, najprv ich „tučú“ (tlčú) o pec, aby boly tak „tusté“ ako pec, potom ich dávajú zadkom do chlieva, aby ich tak ťažko odtiaľ ťahali von.

Keď by kto našiel podkovu na ceste, ale takú, ktorá má sedem dier, pribije ju do váľova prascom, lebo tam potom prasce nekapú.

Keď svine zabijú a opália, obrežú „cicíčky“ a hodia do chlieva, kde sa vychovaly, aby zase na budúce druhé tak hodné narástly.

Pri zabijačke robia „karminu“ (hostinu) a posielajú rodine a známym „mágare“.

Keď gazda vedie statok na jarmok, gazdiná hádže za nim triesky a smeti, aby mal toľko kupcov a šťastia, ako tých smetí, a keď nepredá a dovede domov, tisne statok do maštale zadkom, aby čary za nim nešly, a aby po druhej iste predal.

Keď sa krava otelí, nikomu nič gazdiná z domu nedá, ani nepredá, ani nepožičia do 9 dní, aby nikto krave neuškodil skrze mlieko, zaviažu „do handerky kúsek chleba a strúček cesneku“, a uviažu na retiazku tak, že to skoro ani nezbadať, nechajú to tam, kým sa neztratí, to preto, aby bosorka nemala „práva“. Jestli v taký čas, keď sa krava otelí, príde cudzia ženu do stavania, hovoria, že to bosorka prišla čarovať, a skoro sa ani do reči nedajú s ňou, ale hľadia, čím skôr odpraviť ju, aby z domu k čarom nič nemohla odniesť.

Keď sa prváska telí, vyvedú ju pod holé nebo, lebo takejto krave už nič neuškodí. Od prvásky hľadajú „try požitky“ v ,„cúdzovisku“ — v loži — a keď ich najdú, dajú jej to zesť, aby úžitok zostal v nej.

Malé teliatko pretiahnu cez rubač, aby mu nikto neuškodil. — Keď ho predajú mäsiarom, dávajú ho zadkom von, alebo mu vytrhne zo troch miest „chupy“ — chĺpy — a dá to krave v chlebe zožrať, preto, aby krava za nim „neručela“ a aby lepšie išlo.

Keď je statok chorý, okúria ho zelinámi a okúria aj maštaľ „dynoviščom“.

Keď statok nechce prežúvať, uvaria starú klobásu s kapusnicou, zapraženú so starým sadlom a to vlejú do lichvy. Keď toho neni, dávajú hnilé jablčko.

Keď krava alebo iný statok dostane „suchú vidlicu“, upália škarupiny z vajec a starý zamastený širák tiež, to vsypú do 2 — 3 litrov vlažného mlieka a vlejú to do lichvy.

Keď sa krava zduje, lepšieho neni, ako „kobylia matka“ so starým sadlom. Keď má statok slintavku a paprčkovú nemoc, neni — vraj — lepšieho lieku, ako keď statku ostriekajú nezdravé miesta ľudským močom.

Keď sa ovca zduje, nadrežú jej ucho, pritom ju cez to ucho pomrskajú, za chrbtovú kožu a ocas pomykajú.

Keď mlieko dávajú a má sa niesť cez medze alebo cez vodu, posypú ho soľou, alebo hodia doň spodnú kôrečku chleba a pichnú tri razi do neho, že to pichá do tej bosorky.

Malé húsence, keď sa vyliahnu, prepustí gazdiná cez rubáč, ktorý má na sebe oblečený, aby ich nikto neuriekol, — tak tiež, od „úrokov“ chránia malé húsence tak, že každému z chvosta chĺpok odstrihnú, dajú ich všetky na riečicu a okúria ich všelijakými zelinámi, na oheň hodia tie chĺpky z húseniec, aby tam shoreli „úreky“.

Keď sa niekto poreže, soškrabú kožu s lipy a tú mliezgu prikladajú na ranu.

Keď si niekto do nohy sekerou zatne, nasypú mu tam soli, polejú octom — na miesto arniky — a obviažu.

Keď má niekto koliku, vezmú kôrku chleba, nastrkajú do nej sirky, položia na holé brucho a zapália, potom prichlopia to hrncom, následkom toho mu kožu vtiahne do hrnca, — a chorému sa pomôže.

Keď niekoho hlava bolí, „hrube sa mu pri tom zjechá“ (zýva) a má „tažobu“ v údoch, povedia, že mu je „z očí“ a robia mu od „úrekov“. — Jestli nemocný zavčasu hľadá pomoc, pomôže sa mu takto: Niektorá žena chorému zpomedzi očí tri razy vylizne a na tri strany odpľuje a tri razy ho utre na ruby rubáčom, — hánky na rukách si zpak ruky nasliní a tri razy mu s týma hánkami poroztiera „čevo“ (čelo).

Keď by už ale toto nepomohlo, dajú urobiť vodu „od úrekov“, ktorú ale len niektoré ženy vedia robiť, takto: Nabere vody do „čerepanky“, vodu prežehná a šepkom si hovorí, že ide robiť vodu „od očí“, „od úrekov“ detských, od panenských, od mládenských, od mužských, od ženských a od starých a, modliac sa šepkom „Otče náš“, ide s tým ku ohňu, tam vezme zpak ruky starý nôž a tak bere na ten nôž po jednom deväť uhlíkov, pri čom čítá: „Ne devat, ne osem, ne sedom, ne šest, ne pet, ne štyry, ne tri, ne dva, ne jeden“, a hádže do vody po jednom, potom zase vezme deväť kúskov kôrečky z chleba a zase čítá: „Ne devat, ne osem“, atď. až po „ne jeden“ a tieto hádže do vody po jednom, tak, ako číta, keď je všetko hotové, „prskne“ do vody trošku soli a dá z toho chorému po tri razy vypiť a umyje ho s ňou po tri razy, a keď mu toto nepomôže, „ani desat dochtorov mu duše nedá“. Keď sa kôrečky obrátia na ruby, tedy ženská „uriekva“, a keď sa hore kôrkou, tak mužský „uriekev“.

Keď má niekto „neštovicu“, začitujú ju takto: To miesto, na ktorom sa neštovica nachádza, chytí začitovačka do ľavej ruky, vezme zpod hrdla špendlík a hovorí: „Ne devet“ a spraví kruh okolo boľavého miesta raz s tým špendlíkom, — ohradý tým tú neštovicu, aby sa ďalej nerozmáhala, potom hovorí: „Ne osem“, urobí zase druhý kruh tým špendlíkom, „ne sedem“ urobí tretí kruh, a tak začituje okola boľačky, až kým nepovie „ne jeden“ a urobiac kruh, fúkne na to miesto boľavé a hovorí: „Jak nemáš byt tolká, jako myjavský kostel, ani sa tu nestel, jak nemáš byt tolká, jako naša pec, tak id tu odty preč“ a to opakuje, „začituje“ takto tri razy od začiatku. To hneď pomôže. Toto sa preto hovorí do devät razy, lebo neštovice sú devätoraké.

Vred „trlied“ začitujú tiež asi podobne, jako neštovice, lenže kruhy opisujú uhlíkom a nie špendlíkom.

Keď je „vred pohlý“ (vnútorné kŕče) a chodí po údoch štípanie, strúhajú suchý vredový korienok do vody do kalíška a to pijú.

O chorom, ktorý dlhší čas nemôže k sebe prísť, hovoria, že je „stuchvý, chytvaný, bídný“.

O takom chorom, pri ktorom neni nádej na vyzdravenie a je slabý, hovoria, že „Skoro pôjde na Dolnú zem s deskami“ alebo, že: „Skoro pôjde morky pást“.

Keď pred „Dzurom“ vidia pri studničke „ščúra“, bežia domov pre novy hrnček, v ktorom ešte nikdy nič nebolo, a chytia do neho štúra, tak, že sám vojde do hrnca, potom ho zaviažu a nechajú tam, kým sám od seba nezahyne, potom ho zavesia na štranček na povaľ, kde ho „na kost“ nechajú vyschnúť, potom ho postrúhajú na strúžku, alebo udrvia tytcom sekery na prášek a z tohoto dajú „ščípečku“ do mlieka, aby to nemocný „na neščesty“ — kto má zlú nemoc — vypil tri alebo sedem razy. — To isté poslúži aj žaba ropucha, nájdená pred jarom, a upravená tak, ako štúr.

Jelenú hubku dávajú v mlieku pit „od chriptáka“.

Keď z malého dieťaťa vyjde prvá hlista suchá, vezme sa na paličku, a nechajú ju usušiť na kosť, potom to rozdrvia na prášek, a dajú dieťaťu ten prášek vypiť v mlieku, že nikdy nebude mať hlisty.

V. Smrt a pohrab

Keď už vidia, že človek má zomierať, postelú na zem slamy, „prestelia“ plachtou, a umierajúceho položia na to, aby ľachšie zomrel, lebo, vraj, človek v perinách ťažko zomiera, zvlášte, keď je aj niečo slepačieho peria v nich. — Hlavu — bradu — mu nepodviažu, aby duša snadnejšie mohla zanechať telo. — Keď už zomrel, oči mu zatlačia, a niekto z domácich hneď zastaví hodiny, aby nebolo veselo v dome a aby i tie smútily za mrtvým. Zrkadlo tiež hneď zakryjú, preto, aby sa tá mrtvola v nem neukazovala, — potom ho umyjú, oblečú do čistých šiat, celkom tak, ako sa za života nosil. — Keď zomre dievča, oblečú ju ako mladú nevestu, a ovenčia truhlu, lebo že je nevestou Krista Pána.

Medzitým domáci spravia ložu na prostred izby, — dajú dve dosky, ako sú treba dlhé, na stoličky, do mechov napchajú slamy, ktoré položia na dosky, tieto potom prikryjú čistými plachtami. — Slobodným a deťom robí sa loža jednako, totiž celú plachtu zakryjú ešte ručníkami ripsovými, tmavých barev, (červenej barvy nesmie byť ani bodečka), starším totiž dajú len čistú plachtu bielu, pod hlavu dávajú tiež bielu podušku. — Toto všetko zase nadkryjú bielou plachtou, ktorá má byť do zeme, — pod hlavu dajú ručník, tiež určený do hrobu — a potom na to uložia mrtvolu. Chlapcov nadkryjú „presteradlom“, ženy „materiou“, ktorá tiež sa dáva do zeme.

Niekto ide pre ohliadača mrtvol, ktorý im dá úmrtný list, s týmto idú o pohrab, pre truhlu a ku hrobárovi o vykopanie jamy, pri čom niektorí majetnejší dajú zvoniť aj na skonánie.

Keď truhlu dovezú domov, hneď mrtvolu preložia do nej a položia zase i s truhlou na ložu, dajú mu do truhly všetko, čo si ešte za života žiadal, aby mu to tam dali, alebo ak by žiadosť nevyslovil, tak mu dajú to, čo za života rád mal, ku pr. fajku, tabak, pálené, a každému aj peniaz, lebo že by si preto prišiel.

V prvý deň večer sidú sa ľudia „na spievanie“ do domu smútku a spievajú nábožné piesne, pri čom jich domáci hostia s nápojom a chlebom, syrom, slaninou, alebo tým, kde čo majú. To je „preukážka“.

Na druhý deň tiež prichystajú pálené a napečú koláčov, ktorými učastujú tých, čo prídu na pohrab — najprv obslúžia tých chlapcov, čo idú zvoniť do mesta a zase spievajú pri mrtvole neprestajne.

Keď mrtvolu majú prikrývať vrchnákom truhly, každý z domácich a z rodiny s plačom prežehná mrtvolu, pričom povie: „Odpočívaj s Kristom Pánom!“ Odkryjú s hlavy šatku, — že prečo to robia, nevedeli mi odpovedať, len že je to taký zvyk. — Keď ju už každý prežehnal, pribijú vrchnák a medzi spevom nábožným vynášajú truhlu, nohami napred na dvor. — Tam sa okolo truhly shromaždia a zaspievajú pieseň pohrabnú na odchod. Keď spev skončia, jeden na to požiadaný — tiež sedliak-kopaničiar — robí kázeň a odpytuje v mene mrtvého takto:

„Milé smutné shromaždení!

Preslište nekteré reči z písma svatého, kterými négdy ozval se sám Hospodyn skrze Jizaiáše proroka, jak tam čteme u Jizaiáše v kap. 40. ve verši 6. a 7. Slišel sem hlas řkúciho: Volej! I rekel, co mám volaty? To, že všeliké telo jest tráva a všeliká vzácnost jeho jako kvet polný. Usýcha tráva, kvet prší, jakž vítr Hospodinuv na nej povane“. V pravde sú lidé tá tráva. — U Jóba v 14. kap. ve verši 1. a 2.: „Človek narozený z ženy krátkého věku a plný lopotováný; jako kvet vycházi a podtat bývá, a utýká jako stýn a netrvá“, — u Sirácha v 41. kap. 4, verš 6. a 7.: „A proč odpíráš dobře líbezné vůli Nejvyššího? buďže deset, neb sto, neb tisíc lét máš. Nebo nebudeš při smrti vinen z toho, že si dlouho neb nedlouho živ byl.“ V Žalmu 90. ve verši 4.: „Nebo by tisíc lét přetrval, jest to před očima tvýma jako den včerejší a bdění noční“ a v 2. liste sv. Petra 3. kap. v. 8.: „Ale táto jedna věc nebuď před vámi skrytá, nejmilejší, že jeden den u Pána jest jako tisíc lét a tisíc lét jako jeden den“ a v žalmu 90. v. 10.: „Všech dnův lét naších jest lét sedemdesáte aneb jestli kdo silnějšího přirození, osmdesáte lét a i to což nejzdárnějšiho v nich jest práce a bida, a když to pomine, tož ihned rýchle zaletíme“. A u Sirácha v 14. kap. v 19. verši: „Jakož list zelený na stromě hustém jeden prší a druhý se pučí, tak také což se z těla a z krve rodí, jedno skonává a druhé se plodí“ — a u Jóba v 7. kap. v 7. 8. 9. a 10. verši: „Rozpomeň se, ó Pane!, že jako vítr jest život můj a oko mé že více neuzří dobrých věcí; aniž mne spatrí oko, jenž mne vídalo: oči tvé budou ke mně a mne již nebude. Jakož oblak hyne a mizí, tak ten, kterýž sestupuje do hrobu, nevystoupí zase; aniž se opět navrátí do domu svého, aniž ho již více pozná místo jeho.“ — U Jeremiáše v 22. kap 10 v.: „Neplačtež mrtvého, aniž ho litujte, ale ustavičně plačte príčinou toho, kterýž odcházi, neboť se nevráti více, aby pohleděl na zemi, v niž se narodil.“ V Žalme 116. v. 7. a 8.: „Navrátiž se duše má do odpočinutí svého, poněvádž Hospodin jest dobrodince tvůj. Nebo tam vytrhel duši tvou od smrti, oči tvé od sĺz, nohu tvou od poklesnútí.“ Aj u Jóba v 17. kap. vo verši 11 — 16.: „Dnové moji pomíjejí, myšleni má mizejí, premýšlovani pravím srdce mého; noc mi obrácejí v den a světla denního ukracují pro přítomnost temnosti. Abych pak čeho i očekával, hrob bude dům můj, ve tmě usteli ložce své. Jámu nazvu otcem svým, matkou pak a sestrou svou červy. Kdež jest tedy očekáváni mé, a kdo to, čím bych se potěšil, spatrí? Do skrýši hrobu sestoupí, poněvádž jest všechněm v prachu země odpočívati.“ A u Sirácha v 38. kap. v. 16 — 19. a 24.: „Synu, nad mrtvým vylévej slzy a jako by něco těžkého trpěl, začni kvíliti. Avšak jak náleži na něj, přioděj tělo jeho a nezanedbávej ho pochovati. Žalostně plač a velice se rmout a bolestně kvel, jakž sluší na něj, den jeden nebo dva, pro pomlouvání, potom potěš se ze zármutku. Nebo ze zármutku přichází smrt a zármutek srdce ujímá síly. Když odpočívá mrtvý, přestaň pamatovati na něj a potěš se nad ním pro vyjití ducha jeho.“ I v II. liste sv. Pavla ke Korintským v 5. kap. verši 10.: „Všíckni my zajiste ukázati se musíme před soudnou stolici Kristovou, aby přijal jeden každý to, což skrze tělo působil, podle toho jakž práce čí byla, buď v dobrém neb ve zlém.“ A tak jeden každý musi vydat počet pánu Bohu. — A tak, milé smutné a v Kristu prátelské shromaždeni, poneváč tento náš v Krista Pánu zesnulý prítel (prítelkyne) nemóhel sa s námi za života ze šeckými tak zejíst, aby sa ból mohel od nás odebrat z tejto časnosti do oné budúcí večnosti, — ale já budem včíl na místo neho vás prosit, ponejprv pre Boha Otce, našého stvoritele, pre Boha Syna, našého vykupitele a pre Boha Ducha, našého posvetitele, jak by vás kedy kerého v čem rozhneval, — odpustite mu!“

Na čo shromaždení všetci odrazu odpovedia:

„Nech mu pán Boh odpustý!“

Odprosovanie opakuje po druhý i po tretíkrát, načo shromaždení za každým razom odpovedia: „Nech mu p. B. odpustý!“

Za „odprosovanie“ sa platí tomu, kto odprosuje, 1 kor., alebo aspoň pálené a koláč.

Po odprosovani začnú zase spievať 3-4 verše piesne: „Jíž já jdu do hrobu“, totiž, kým truhlu naložia na voz, — vždycky tak, aby mrtvole nohy boly ku predu obrátené — do ktorého sú dva páry cudzích koní zapriahnutých. Predný záprah na „sedlovém“ koni sa nesúci mládenec riadi.

Ku truhle si sadnú na voz pozustalí domáci, na ostatné vozy, kde kto môže, a tak odprevádzajú do mesta mrtvého, a mnohí i peši idú za vozmi, shovárajúc sa jeden s druhým.

Majetnejší si zavolajú aj cechy z mestečka, ktoré jim idú oproti na konec mesta a odtiaľ s rozžatými fakľami odprevadia pohrab najprv ku kostolu, potom na cintorín.

Na cintoríne hádžu pozustalí hrudky zeme do jamy, aby nebožtíka skorej zabudli, a potom, keď je hrob zasypaný „do hláv“ postavia mu drevený pomník — obyčajne zo slivkového dreva — i s nápisom.

Po pohrabe každý ide domov.

Kto zostane doma v dome smútku, pootvára všetky obloky a dvere. Ložu neodstelú, až prídu nazad z cintorína, lebo že duša mrtvého skorej príde domov od pohrabu, ako ostatní, a keď uvidí ložu ešte pripravenú, že potom je už spokojná.

Samovraha pochovajú len v tých šatách, v ktorých ho našli mrtvého, totiž tak ho položia do truhly, do ktorej mu dajú aj nástroj, s ktorým si život odobral, ku pr. povraz, — a odvezú na cintorín bez všetkých domácich obradov. — Zvlášte obeseného sa štítia, boja sa ho i len dotknúť, nechajú ho viseť, kým „úradná komiš“ nepríde, lebo, vraj, z toho duša nevyšla, a i potom, jestli ho z najbližších pokrevných nemá kto zosňať, musí si ho sama kommissia spraviť s nim poriadok. — Ale samovražda na myjavských kopaniciach je veľmi zriedkavým zjavom.

Podal som verne, čo som dosaváď vyskúmal, ale ľud náš je a bude vždy neprebraná studnica rozličných zvykov, obyčajov a povier, ktoré s pokolenia na pokolenia prechádzajú.



[177] Toto nárečie miesto „l“ užíva „v“ vzťahuje sa len na západné kopanice Myjavy, s tým, že Myjavec mäkčeň nikde neupotrebí, vyslovuje všetko tvrdo, preto v myjavských citátoch použijem „y“ miesto „i“.




Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.