ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Podáva Janko Cádra.)

Naše mestečko s kopaniciami, s Brezovou a Krajným, je zo západoslovenského pohraničia rečove najsamostatnejšie, a s istou hrdosťou môžeme ho nazvať kolískou tvrdej, suchej slovenčiny, ktorej sa spisovný jazyk bojí (ako čert sväcenej vody). Je to naša „špecialita“, povedal bych: „atrakcia“, a naozaj by zaslúžila nielen pozornosti jazykozpytca, ale i — hudobníkov, ktorí by už z reči, barvy, z tónu a brinkotu hlasu chceli robiť štúdie o spevavosti nášho národa. Pre týchto by vlastne naše nárečie malo väčšiu cenu, než pre filologa, ktorý by s ním bol dosť skoro hotový. Uvidíme, že sa ono vlastne spisovnej slovenčine veľmi blíži, a len svojou výslovnosťou stojí cele opodiaľ. Je pozoruhodné pre historika a, smele poviem, i pre psychologa veľmi zajimavé, že češtinou, poťažne „českomoravčinou“, ktorú má za chrbtom, a poslednými baštami mäkkej slovenčiny (Stará Turá) ostala Myjava nedotknutá, alebo češtinou len sťa vzdialeným plamienkom neznateľne obliznutá. Moravu máme na 10 km., ba z kopaníc Štemberku je skoro na dohodenia kameňom; blízki Turolúčania (2 km.) sú povahou, rečove, (ba čiastočne i krojove) skôr moravskou koloniou, a to isté možno povedať o Sobotišti, Senici, a vôbec o celom tom západnom cviku slovenskom; české knihy najdeš v každom dome; od pol piata sta rokov sa Pánu Bohu nielen v kostole, ale i doma česky modlíme a spevom Mu chválu vzdávame: s Čechmi sú Myjavci od národa v obchodnom, osobnom a hospodárskom spojení (výžinky, pytlikárstvo, trhy), a napriek týmto, skutočne závažným okolnostiam, odbehla u nás čeština iba so pár výrazov, a i tým sme museli „krky povykrúcat“.

Priechodníky na -úc,-iac,-ši,-vši, sú na Myjave úplne neznáme; zato ale určitý, malý počet slovies si zkomolilo český priechodník prítomný, a dostali sme pevné, vžité, čo do počtu nezväčšiteľné formy: ida cestú videl som…; chyta ho za ruku…; skoča po nem (za nim); neprirovnávaja… a neuroku. — Slová -bída, bídný sa zamieňajú s bjédú a bjédným. Naši muzikanti sú zdejší oproti prespolným, a keď Myjavec najde v zákope pri hradskej chorého, lebo opitého Moravca, lebo cudzinca, čo je zriedka, vačím dýlom ho osloví prítelko, čo je vám. České leda tak asi päti percentne nahradzuje domáce chyma tak. Chlapci ve škole ríkajú, odríkávajú úlohu. Ledačo, ladado, ledagdo sú nadávky malého kalibru a namudušu (nie na mú dušu, ale spojene) dokladanie sa dušou. Konečne daktoré komparativy nesú stopy češtiny, ale predsa ích možno považovať za úplne samostatné.

Tento nepatrný, vôbec neznateľný vliv češtiny si vvsvetľujem vrodenou, neuvedomelou antipatiou Myjavcov k Čechom vôbec. Neohováram nikoho, nežalujem sa, ale Češi a Moravci sa voči nám nikdy nezachovali rytiersky, ba vo svojej podnikavosti obyčajne horšie, než iný národ, ktorému by sme mohli veru nechať privilegium prefikaného, „reelního“ pokračovania. Neni Myjavca, ktorý by nechválil české pohostinstvo, český záujem o slovenské „dráteníky“, český a moravský priemysel, hospodárstvo; a predsa v intimnom rozhovore málo ktorý v nich cíti brata, človeka srdca úprimného, nešpekulujúceho. V tom ohľade sa považuje Slovák za šľachetnejšieho, rydzejšieho. Keď Čech, lebo Moravec napáli kopaničiara lebo „meščana“, vybĺkne tuná storazí väčšia zášť a opovrženie, než voči židovi. A to všetko len podporuje vzpomenutú antipatiu, vzniklú snáď už vo verných stúpencoch Husových, Žižkových a či českobratrských voči bojazlivým, vypočítavým odpadlíkom. Ešte dnes sa, bohužiaľ, na politickej hranici moravskoslov. dvíha tvrdý múr slovanského, aksi „passivného“ nedorozumenia. Česká bohoslužebná reč, zanesená k nám už vojskami Jiskrovými, požíva za to tak hlbokej úcty, akú len nábožný, kedysi fanatický ľud môže vzdať náboženstvu samému, spojenému s pamiatkami až posvätnými. Reč a náboženstvo tvoria nerozlučný celok, a slovenská liturgia a kázeň preto má v sebe čosi cudzieho, nedôstojného. Francúzsky jedon spisovateľ krásne povedal a napísal, že „bibličtina je nedeľným hábom slovenčiny“. Nuž a nedeľné šaty sa predsa na robotný deň nenosia! Myslím, že by naši predkovia boli považovali za svätokrádež, z bibličtiny si dačo osvojiť. A tieto, cele subjektívne príčiny malého vlivu českého si pri povahe nášho ľudu neodporujú. Viac sme ale podľahli cudzine. To je tiež v slovanskej povahe: radšej od cudzieho, než od brata! Naši pláteníci, vojaci, služky, učni, tovaryši, remeselníci podonášali zo sveta náručie slov cudzích, pohodlných, lebo nemali pre ne svojich a keď i mali, z lenivosti podržali cudzie. Ony sú ostatne vredom celej slovenčiny, ale, tuším, nikde nie takým, ako u nás. Ako zo slovničnej časti videť — a tá veru neni úplná! — máme cudzie výrazy i inde všeobecne prijaté, ako: grunt, rychtár, plac, špagát a pod., ale i také (mašuro, goro, tárat…), kde sa človek diví, ako a kedy sa k nám dostaly a sa udomácnily. Zajímavé sú pri tom zkomoleniny slov, zvlášte nove dosťahovaných. Myjavec sa až príliš natrápi v poli, než by si ešte i jazyk lámal; keď mu povedia: inžinier, obráti on: indžynjér, hyndžynjér, hylžjér, a je po paráde. A veru by sa mu pomohlo povedať revolver, to je predsa levorver, a murár je mulár. Vôbec r má v žalúdku; teda falár, strjéblo. Z púhej komodity spraví tiež zo Samka Sanka a z mamky manku, z mlynára mynára, z pivováru pihovar, z kam ktorého kankerého, z Hodonína Hodolín a pod. Jeho jazyk je sťa horský potok: ide najpohodlnejšou cestou, či sa to už komu páči, lebo nie.

Tvrdosť nášho nárečia sa nejaví iba v tom, že nemáme mäkkých ď, ť, ň, ľ, ä; že dvojhlásky ia, ie, iu, a samohl. i, e nemäkčia predch. tvrdé spoluhl., ale že v dvoj. hl. ia, ie sa ešte i to márne i nasilu tiahne k j (príklad franc.: moyen) a tak ničí jedinú možnosť koľko-toľko mäkkého vyslovenia. Pri slovách, ako djabel, djéfča, tjén, njést musia byť prvé spoluhlásky tvrdé, ako roh a suché, ako trúd, a následujúce j musí mať len slabušký, naozaj fysicky nevyhnutý nádech i, ktoré nemá u nás nikdy svojej pravej hodnoty, ale je buď o pol stupňa hustšie (mihotat, ligotat, Mišo), alebo sa stáva ypsilonom (nyšt, nyje, nygdo,), a to i po č, š, ž, (čystota, šyroký, žyvot) a v slovesách na -it, (III. trieda 1. vzor.: platyt, robyt, trápyt…) Minulý čas týchto slovies mení sa vždy i v e: platel, skočel, lepel, deleli, robeli…, čo už samo v sebe zneje nepríjemne, skoro surove, a u nás sa ten dojem zvučným vyslovením ešte zväčší. Ono -bel, -lel, -pel v ústach až zaduní — a musí po sebe nechať akúsi ozvenu, vôňu, priam ako glg dobrého vína. A pritom nesmie byť o mäkkom konečnom l ani reči! Stredný Slovák takú reč musí počúvať ako falošnú muziku.

Druhou charakteristickou značkou je ô (-vuó), vyskytujúce sa všade na mieste spisovného ov: Sčefánôv, bratôv, gazdôv, Sčefánvôvho, bratvôvho, gazdvôvho atď.; v akusative a dative prisvojovacích prídavných mien; v mužskom množ. genitíve: dvorvôv, knazvôv, súsedvôv, mlýnvôv… Primyslíme-li si k tomu všetky ô, so spisovnou slovenčinou spoločné, na pr. kôň, môcť, môj, tvôj… začína sa nám tá suchá a planá myjavčina veľmi pekne vlniť a ohýbať. Zdôraznená 3. osoba jedn. počtu on; sa stáva vôn, čo nutno čiastočne tiež pripísať na rováš češtiny; užíva sa ale veľmi zriedka.

Dlhá výslovnosť, pripúšťajúca v jednom slove dve dlhé slabiky, je tiež obrazom nášho zdĺhavého, komótneho života spoločenského. Ku pr.: krásný, dĺhý, domácí, krásného, dĺhého, domácého atď.; dvojhlásku ie, meniac v je, dĺži v prídavnom mene, a vo všetkých jeho skl. pádoch toto é, ako ktoré iné: čjérný, čjérného, čjérnému, atď.; podobne v množnom ženskom datívu, lokálu a inštr.: vjérám, vjérách, vjérámi; djérám, -ách, -ámi; a v týchže pádoch podst. mien s kmenovou slabikou dlhou: váhám, bájkách, jásnámi, atď. — Po j strpí dlhé á: voják, buják, biják; prípona -ín prisv. príd. mena je dlhá = Ančín, matčín, vdovín, atď.; a vo všetkých skl. pádoch, výjma lokatív a inštr. Prípona -ský ostáva dlhá vo všetkých pádoch podst. mien s kmenovou slabikou dlhou: falárský, stolárský, falárskému, stolárskému atď.

Zamienanie v prvej a druhej osobe minulého času riadneho som za ch a si v s’ patrí iste k najpozoruhodnejším vlastnostiam tejto krajomluvy. Si zmenené v s’ nenie nič nového; i ch je bežné v podmieňovacom spôsobe: bych’, bys’; naša zvláštnosť je, že, opäť z komodity, za som klademe ch v minulom čase v podmieň. spôsobu, v zámenách a vo väčšine jejich pádoch skloňovaných, v príslovkách, v číslovkách, že ho prilepujeme k podmetu, predmetu, prídavnému menu, k spojkám, teda skoro ku všetkým čiastkam reči, ku ktorým sa som buď v krátkych, či dlhých vetách vzťahuje. Ale pravidlo sa ustáliť nedá; lebo pri týchto formách sú v obehu i cele riadne, striedajne a doplňujúc sa veľmi malebne a — prakticky. V mnohých prípadoch dopadne to síce až smiešne, ba, pre Stredslováka, až krkolomne, ale vo všeobecnosti je táto zkrácenina až geniálna, a pevne verím, že by do nášho spisovného jazyka, ztrácajúceho čím diaľ, tým viac slovenské svoje zbarvenie (ak sa po Kukučínovom a Hviezdoslavovom vzoru neobrodíme), priniesla nôtu veľmi originálnu. Pozrime, ako sa s ňou oháňa Myjavec: Jách (ja som), tys’, čoch? tebech’, jehoch’, juch’, jejch’, jemuch’, sebech’, násch’, vásch’, vámch’, môjhoch’, tvôjmuch’, jehoch, o nemch’, s nýmch’ (— išiel); robelch’, skákalch’, skočelch’, bolch’, plakalch’; krásných’, dobrých’, červených’; jednéhoch’ videl, dvoch som videl… pjetch’ ich videl, sedomch’ ich videl…; jednakých’, storakých’, prvých’, dvacátých’, dvarázých’, storázých’ (— stokráť som ti povedala); horech’, tuch’, dolech’, všadech’, njégdech’, okoloch’, dotalch’, potálch’, šakch’, dobrech’, smelch’, lench’, ruskych’, francúzskych’ (— mu odpovedala); pretoch’, žech’, bárch’, skoroch’, ledvajch’, horšejch’ (— to urobel než ty) múdrejšejch’; lepších’, najtažčích’, volných’, najvyšších’ (tedy obojaké komparativy); Janach’, Ančuch’ (— tam pristihnul), dvorch’, maštalch’, stromych’ (— očistil).

„Jách’ veru statečný človek. — Čoch’ tvôj blázen? Tebech’ to povedal, juch’ vzal za ruku a jemuch’ dal zaucho. Také tam bolo zrkadlo, aj násch’ v nem videl, šeckých! Z môjhoch’ mu dala a z tvojhoch’ nechcela odrezat. Éj, bólch’ já (pri zdôraznení, ako v spisovnom, sa ovšem ja pridá) červený; červených’ dycky, to je pravda, ale tedych’ bol jako pivonka. Dečoch’ (všeličo) já pokúpel! Po tmech’ išiel, za svetlach’ prišjel. Jeden dench’ prišla, druhých’ odešla. Pjet hruškjékch’ včéra zronel…; veruch’ to uhádel; povedali, žech’ tu nebol: predsach’ tu bol! Ony (povedali), žech’ somár, abych’ čučel. Jakch’ chudobný, takch’ poctivý, nigdych’ ništ neukrádel; šakch’ tu, nech ma zavrú! Veruch’ to dobre urobel; dobrech’ to veru urobel; urobelch’ to veru dobre, leboch, sa to naučel! Eščech’ já ból malý chlapec, ked…! Kedch’ vymjétel dvor, išielch’ spat. Stodoluch’ zánkel (zamknúť!), jako ste rozkázali… atď. atď.

Pri skloňovaní podstatných mien najlepšie videť náš pomer k literárnemu (spisovnému) jazyku. Jednotné nominativy stredného rodu na -ce, -ište majú -co, -iščo, a -isko: vajco, vreco, drevco (drevko), pleco, ohnyščo, plemenyščo, makovnyščo, strnysko, branborovnysko, (Vidz „Zväčšovanie a zmenšovanie“!) — Množné nominatívy mužské priberajú nepravideľne -e, -i, -ia, a -ovia, ako sa komu uzdáva, a pri králi sú i královja, muži-mužovja, knazy, knažy-knažja-knazovja, učni-učnja, meščany-meščanja atď… krestanja, — válovy, mlýny, gánky, kostely, uzle, chotáry, kalendáre, papiery…

Genitiv jedn. mužský priberá a-u: krála, klúča, vofterka, roku, ochrancu, sadu…; množný ôv (poťažne vuôv) a-ý: králôv, mužôv, súsedôv, robotnýkôv, jastrjabôv, kôlôv, strojôv, rokôv-roký, konôv--koný…; ženský mmnožný, ako v spis. nemá prípony, vsunuje sa é, ie, (nikdy ale -á a ô; vidz Czambelovu Rukovät str. 54 — 55. §. 73 — 75.) ščíc, biblíj, konôp, stodôl, vdôv, (persón-persóný), metél, vidél, sestér, fajék, klobásjék, babjék, sánék-sánjék, misék-misjék, kôpék-kôpjék…

Dativ mužský neživotný si v porekadle dovolil výnimku: „Beda temu dvorovi, kde rozkazuje krava volovi“; ženský jedn. má riadne -i, -e a -ce: krave, cérce, djefce, matce, veci, ščici…; množný -ám: knihám; stredný: -u, -iu, -ju, -i (-y): vnúčatu-vnúčaty, djevčatu-djevčaty, obilju…; množný: -om, -ám, -iám: detom, jahnencom, očom-očjám, ušom-ušjám, vajcom-vajcám, oknom-oknám…

Vokativ, ako nominativ, i v slovách muž, syn, pán (len najnovšie kde tu počuť osloviť pane — ale to je, žiaľbohu, vyčítané z časopisov. Vynimky: Pane Bože! Oče (Otče) Kriste! chlape, brate, bratku, synku, švagre; Ančo! Kačo! Pavle! Mišo! (toto je tiež nominativ.)

Lokál jedn. mužský; -ovi, -u, -e, -i: královi, o klúči, vofterku, v kráme, -u; ženský jedn. ako dativ; možný, -ách, (nikdy -iach): suknách, papučách, policách; jedn. stredný ako dativ, ale i na jazere vedľa jazeru; množný: -och, -ách, -iách: očoch-očjách, ušoch-ušjách, vajcoch-vajcách, plecom-plecách, oknoch-oknách, strnyskoch…

Inštrumentál množný mužský je veľmi nepravideľný: -i (y) -mi: sudci, s pány, pánmi, sluhy, sluhmy, zbojníci-zbojníkmi; jedn. ženský výlučne priberá -ú: s cérú, mankú, palicú, dlanú, biblijú… atď; množný -ámi, -iámi: oknámi, dlanámi, nocjámi, kostjámi; stredný množný: -i, -y, -ámi, -iami: s jahnenci, vajci-vajcámi, očjámi, djevčiskámi, strnyskámi, slovy; obilie nemá plurálu, a instr.: obilím, obiljom.

Prídavné mená mužské a stredné majú v jednotnom lokáli veľmi kapriciósne prípony -ém a -iem. Prvšú nielen pri vzoru „pekný“ (na starém cintery, pri vysokém vrchu…), ale i pri „boží“, v príd. menách majúcich c, z pred nominativnou príponou -í (rydzí, mačací…) a pri radových číslovkách a zámenách, tedy: na rydzém konovi, o mačacém chvôstku, pri kniežacém stole, pri hovadzém guláši, o cudzém pánovi, o prvém, na tretém (i tretjém), tisícém, dvacátém… každém, nejakém… Ale hneď vedľa máme: na kozjém cicku (strom), na božjém slnku! Ďalej majú -iem príd. mená s nominat. prip. -í; komparativy a superlativy, a veľmi zriedka užívané určité príčastia, na husjém trhu (ale na husacém…), ve vrabčjém hniezde, o sirotšjém majetku, na psjém brlohu, o lepšjém bratovi, po mladšjém djetaty, ve vrjacém oleji, pri horjacém divadle atď.

Ženský rod má v gen., dat. a lok. dlhé prípony -éj, a -iej: peknéj, otcovéj, božjéj; jedn. inštrumentál vždy -ú: dobrú, božú, otcovú. Jednotné nominativy pri vzoru otcov sú: otcôv, otcová, otcové a množ.: otcovi (-e), otcové, otcové.

Zámená. Ženský akusativ -hu. Množné sklon. pády od oni, ony, ony a moji, moje, moje sú dlhé. Ukazovacie ten, tento, tázacie kdo, čo v skloňovani znejú: teho, tehoto, temu, temuto… keho, čeho, o kem, čem…; číslovky jeden, jedného, jednému.

Základné číslovky znejú: …pjet, sedom, devat, dvanást, dvacat, padesát, šedesát, sedomdesát, devadesát atď., s jedinou formou pre všetky pády (ovšem až na akkus. a vokativ): pjety, sedmy, devaty… pjety chlapôv, sedmy ženám, o devaty krajoch, s padesáty detmi. Videl som pjet vlkôv, hovorelch’ o tricaty zbojníkoch… atď. majú tedy povahu mien podstatných, vyjma 1 — 4, ktoré prídavných: dvoch chlapôv, trom vlkom, se štyrmi psy.

O časovaní len to podotýkam, že formy: robjevávat, chodjévávat, bývávat sú veľmi obvyklé.

Slovesá i podst. mená s št, sa menia v -šč a, ako sme už vzpomenuli; -šte v ščo, -sko: ščeglit, púščat, ščjépat, ščebotat, ščiplavý, ščastje, ohnyščo, mraveniščo, prjepadlisko, -ščo, strnysko.

Týmto posledným sú veľmi podobné zväčšené podst. mena, ktoré priberajú prípony -isko, -iščo, -ščo, a -ále: kávisko-káviščo, kravisko-kraviščo, brežisko, nožisko, ušiská-uchále, očiská-okále, chlapščo, ženščo. Lehnyt = ležat. Veličižný (deti). Zajímavejšie sú diminutivy podst. mien, prídavných mien a slovies, ktoré sa vzťahujú najviac k deťom. Ale Myjavec, často sám dobré, úprimné dieťa, venčí a sladí svou reč utešenými zdrobnelinami, priam ako keď tvrdý bojovník po boji sadne k dieťaťu a bozkáva jeho jemné vlásky. Behat, bežkat, beženkat; búcat-buckat-bucenkat; čapkat, čapenkat, čapuškat; hačat, hačkat, hačenkat; sedet, sedkat, sedenkat; idenkat, plačenkat, spenkat; dety, detulence, deturjadká, (detyská!), jahnacko, Palenko, Mišenko, Betenka, Moravec-Moravčík, sladulinký, čačaný, čananý, bakaný; trošičenenenku; namudušku, prisámbožku! atď. —

Nádavky, dušenie a prisahanie sa zaberajú slušné percento denného zamestnania a preto ich ani nik vážne nebere. Zaprisahať sa je jako nasypať soli do polievky. Ba ešte potrebnejšie, lebo náš kopaničiar sa bez prísahy neobide. Ale opätujem, vyjma pred krucifiksom, nik na ne váhu neklade, a preto sa s nimi i tak ľahko narába. Najprostšia je Bohuprissám, potom Kristubohuprissám, a v krescendu: Večném Bohu pris…, Večnému Kristu pánu Bohu pr.…; Kristu Velebném pánu bohupr., Kristuvelebnémbohuotcuprissám, Kristunazáretskémotcivelebnémpánubohuprissám…

Zadušit sa je o dobrý stupeň slabší dokument; na namudušu nedá nikto ani za tri — páleného. A zaadanimovat sa je len pre chlapcov, ktorí svoje adanimám večném nosia ku všetkým príležitostiam; aby im ale kamarádi uverili, musia sa na to zadušiť a neraz bez prísahy to nejde; vtedy im, vo vyšších sférach ešte nezbehlým srdečko tlče, ako lapenej sýkorke. A nechsomhuncút, nech sa z teho mjesta nehnem! Nech skapem! sú cele krotké, nevinné.

Nadávky sa rodia denne nové a nové. Má kto smiešne meno, hneď vám ho prilepia; alebo z malej chyby sa spraví karrikatúra alebo vám tráfajú na všetky vlastnosti a na konec prekĺnajú a posielajú do horúceho pekla po najutešenejšej ceste. Začnime od detí: Ej, vy polomy, vy špaty, idete na pec! ty lebina, ty prašiak, ty jašo, pobehaj, ty pes, byko, junec, ty brhel, trulo, bibas, slivon, odron, chrapún; ty kôn sprostý, drevený, ty hlúb, trúd sprostý, ty ledado, ledagdo, ty skydo, ty chrúst! handrljak; ej, ty handrljak škaredý, ty halabrín! ty zguriš namletý! ty polovičiak! ty mršina! — kalafica jakási! ty heršela, ty otupa, ty zázrak naništhodný. Ztrat sa s parády! ty! ty!… zbojník; Rajnoha!

Tyssíc striel prepálených hrmených okovaných! J.b.m ti tvoje spasenie! — tvôjho Árona nazaretského! — já ti tvôjho Anciáša nepomodleného! — tvôjho hergopátra! — Ancikrista! — ancipátra! — tvôj hrob! otca! kríž! — já tej sljépce otca! Vred ta hádzal! Bodaj by ti ruka zdrevenela. — Deti, keď ich kamarád zbije: Poó-čkaj, neboó-jsa!! (Počkaj, nebojsa!)

Komparatívy príslovkové sú dôstojnými druhmi praktického myjavského -ch’. Už je tu tmjéj, (od tmy) tepljéj, mjén, hôr (horšie); v lony tu bolo hĺb, hlbe, teda včil lahčjéj prejdeme. „Dnes sa mi tu horšje sedí než včéra“… Ale čo nepovješ!, že hôr?!“ „Veru, namudušu, hôr, horšjéj!…“ „Ten šarkan letí detom vyšeč a vyšeč, ale henten ide tuším furt nyžeč a nyžeč.

Pozdravy na ulici a pri návštevách: Dobré ráno! — dopolodne! — predpolodne! — odpolodne! — den! — večér! dobrú noc! Pánbo Vám daj dobrý den! Pánbo daj aj Vám! S Bohom! S Bohom chodte!

Na kravy, ktorých mená sú lisana, (telica — telička) rúžena, stračena… sa pokrikuje pri oraní na pr.: hais! hô-hvó! hvoha, hvóha, šlak ta natáhel! Heg! čahej — hogvoheg — hegny! Nehegneš!? hrob tvôj ty jeb…! Huj! Hujta! Hujtam (aby sa uhla, v maštali). Na kone, ktoré sú dľa barvy šimle, rydzé, fukse, sa volá tiež pri oraní: Vyjo! hat! hvóhat. Prrrr! Vyjohat! Hvóprhat! prrhývóhat, (aby stál, išiel na ľavo, zas stál a potom, na pravo — ale to všetko v okamihu vraj vykonať!!) prhat, hyvópŕ-hýhat-prhat! Možno z toho urobiť celú mosaiku, žive zbarvenú najhumánnejšími nadávkami. Počúvať tak troch-štyroch blízkych oráčov, zvlášte sedíme-li učupení za kríčkom, je krajšie, musikálnejšie, poetickejšie, než nejedon recitačný večierok veľkomestský, lebo sa nám tu ukazuje kus ľudskej nevyumľkovanej prírody v spojení s prírodou samou.

Z ovocia máme: slivky, okruhlice, durandyje, belice, drýstačky, kozjé cicky, ringloty (Reine Claude), čerešne, (— ščjépené), oškoruše, drjénky; jabúčká: vonjavky, chrjašky, hrkávky, kožúšky; hrušky: plánky.

Vtáci: Pinka, sýkorka, vrabec, skalný vrabec, žltochvóst, trasorytka, blyska, krutohlav, stehlík, mutek (dudek).

Hríby: Boráky, Beláky, Dubáky, Holúbky, Goryle (veľký biely, jedovatý), Hancule lebo Václavky, Kurence, Májovky, Masláky, Osikáče, Pečjarky, Prstačky, Ríziky, Sináky, Snedvávky (od česk. snísti?), Tryple.

Psi sa volajú: Bosko, Bundáš, Očko, Pozor, Kaštan (Gaštan), Tyger, Zahraj, Neguš, Lord. —

Slovnična časť doplní koľko-toľko náš prvý pokus o sostavení myjavského nárečia, ale preto ešte ostáva kus práce k štúdii úplnej. Dnes ešte dodávame: toto suché vymenovanie zvláštností dialektických podáva snáď nie lahodný obraz o charakteru nášho ľudu. Mýlil by sa ale, kto by z toho zatváral, že Myjavec je neotesaným, nepoddajným, suchým, hranatým. Sťa dobrý majster so zlými nástroji, i on vie byť duchaplným, svižným, ironickým, tak, ako by mal k dišposícii najvycibrenejšiu reč svetovú. A dal by Bôh, aby si toto svoje nárečie podržal, pokiaľ len žiť bude. Spisovnú slovenčinu nech číta, ako čítal posiaľ češtinu, a ako sa od tejto nenakazil, tak nech si chráni svoju milú materčinu i od každej — falošnej novoty! Želajme si nielen pre Myjavcov, ale pre celý náš krásny národ Slovenský, aby, ostanúc verným svôjmu nárečiu, prijal jediný bohatý jazyk spisovný, aby ho obohacoval a dodal mu povedomia a predsa i vidieckej neumeľkovanosti a prostoty aby ho očistil od cudzích prírastkov, nedôstojných ľudu tak bystrého.

Slová cudzie

Adanimám večné = doloženie sa vierou (spôsob obľúbený zvlášte u chlapcov do 10 — 16 rokov. Smyseľ toho nevedia a zaadanimovať sa je najmenším hriechom (vidz text); — akcis = potravná a liehová daň; — akurát = práve; — alo! alovajtr! alovajty! puc! = huckanie psa. Zajímavá miešanina franč. a nemčiny: Ullons! a weiter!; — apetýk = chuť, chutnanie. „Dobrý apetýk vynšujem!“; — apelácia = odvolanie sa na vyšší súd proti sentencii; — armárka = trojhranná skryňa v kúte pri stole pre cenné papiery. (Kukučín: armárijka).

Barchan, cajch, kanafas = látky a plátna; — ciment = cínové miery na nápoj; — cuk = vlak, prievan, cúgové topánky = s pružným gumovým plátnom; — curuk, curukšten = pokryk na kone, aby cúfly (cúfúnd), do zadku potysli. (Zurück steh’n!); — cverna — špulka, hekmódla, štrikmódla, hornódla, heklovat, štrikovat, — cukrkandel = kandysov cukor; — čerep (d. Scherbe) čerepanka = kávová šialka = Schalle, čerepina; — šerbel = nočník.

Durno = diurno = denné (M. S.); — dynctovat; faširovat; prejzle (strúhané suché žemle = Semmel); rozprádel; šnycla (natúr); Karmenádla, — dľa; numenprádel; Kost,-ovat, -ýrovat sa = chôva, chovať sa dakde. Kuchárske výrazy; — demikátovica = polievka syrová.

Fajnový = jemný; — fajermúr = protiohňový múr; — fálka = rasa; — famélia = rodina; — finda = pol grajciara, halier, tiež fifka; — firhánek = záclona; firnajz, — flandra = dievča nebárs krotké, a tu i tu potulné; — flanjér = flomel; — flaša = sklenica; — flek = škvrna; — flinta; — forman = vozič, formanit, formánka = povoz; — foršpont, rošpont; — fúra; — fošna; — frajer-ka = milenka; — frajerit sa = cítiť sa už dievkou, za šuhajmi pozerať; — friško = rýchlo; — frištuk, frištuky = raňajky (až po frištukoch pôjdeme do pola); — furt = nepretržite; — futrál = (tobolka); — funebrál; — fortografovat, poltografovat; — figel, figliar = šelma človek, ktorý má za ušima.

Gajst = lieh; — gánek; — gebula = otrova na ryby; — gelatka = malá bednička na bryndzu; — gepel = žentúr; — goro = ušpinenec (franc. goret = prasiatko; si čjerný jako goro!); — grancel = rímsa; — granec = ľadová kra; — grumbuch = pozemková kniha (úrad); — grunt = základ; — gumelastika = kolomastika, tenké vlákna gumové (Gomme elastique); — gombár = ručný dorabateľ gombíkov.

Háb, háby (franc. les habits = šaty) = nedeľné šaty; — habsdýner = úradný sluha, Amtsdiener (M. S.); — hajzel = záchod (Häuslin); tiež reterád, (franc.: se retirer, utiahnuť sa); — hajtman = obecní sluha (L. K.); — hangel, hangljér, hanglovat = obchod, čara; — hánšpygel = dieťa bujné, všade sa liepajúce (Till Eulenspiegel); — hárešt, háreštant = väzenie, väzeň; — harynck = haring ryba; — hoblík; — hofer = nájemník domu; — hoferské = plat (činže); — hofera = dar do zvončeka v kostole; — holba, (mlieka i piva a vína), krýgel, piva = 1/2 litra; — hylžjér, hyndžynjér = ingénieur = merník; — habán = lobda, český míč.

Ibrhopt = überhaupt = hlavne; — inštrment = nástroj; — jarmek (Jahrmarkt), jarmečnje; — just = práve, preto (franc.: juste, vyslov žüst).

Kajdrek = posmešná nadávka deťom: „Čo ty kajdrek akýsi!“; — kapsla, na puške, lebo na vozovej ose; — kancel = kazateľna; — kapitálne = znamenite; — kapracirovať sa = kapricírovať sa, stáť na svém (franc.: capricienx = vrtkavý; tedy pravý opak!); — karmina = hostina na zabijačke; — kasír = pokladník (pokladník bol do nedávna iba v spolkoch a kasír v obci.) Kasna = skryňa; — kastról = franc. casserolle) silný, nízky, liatinový „hrnec“ kuchyňský; ale i korýtková hlinena nádoba na pečenie hydu je kastrólom! — Kepen = dlhý modrý plášť myjavský a vôbec každý dlhý zimník; — koméda, komendant; konkurácia = konkurrencia; — koštovat = ochutnávať a stáť čo; — koštúr = sklenený dlhý váleček s baňou na vrchu k ťahaniu alkohol. nápojov zo sudov = hevier; — krágel; krišpán, kriskindel = vianočný stromček; = krystjér; kšeft (tiež obchodná miestnosť); = kvartýr (-jér), kvartýrovať, na — sa; byť; umiestniť, nasťahovať sa; kelna = lopatka murárská (L. K.); — kvicht = závažie; kvirc = rôzne korenie do jatrníc a klobásek; — kysna = bedna, die Kiste; — krézlik = (kreizl) čipka na obojku (L. K.); — kálat = veľké kusy dreva rozrubovať; — kvákat = za vlasy ťahať.

Lajsna = úzky pruh dosky, tiež lata, (franc. une latte); polátat kabát = prišiť na diery kusy látky; letovat s cínom diery na plechových nádobách; — lamentovat = (franc. se lamenter), horko nariekať, žalovať sa; — lauf = rúry na puške, a pri kartách vyzvanie na komprommiss; — lata = vidz lajsna; — levorver = revorver (M. S.); — longo = podél vozu zavesená žrdka na vystupovanie. Na vozy sú ďalej lefče, grjéfy, kapsle.

Mantel = pelerína, tiež kepen; — mágare = hostina pri zabijačke; mágarové = výslužka zo zabijačky (L. K.); — marš, maširovat; mašina; maštal; — mašuro = menšie prasa; špinavým deťom: ty mašuro! (franc.: machurer vyslov mášüré) — ušpiniť, zababrať, dieťa špinavé na tvári je zamorísané; — merkovat; načo, nakeho = strážiť, pozorovať, zapamätovať si čo: „To si zamerkuj, že ked mi doma dobre nezamerkuješ, budeš videt!!!…“; — mores, moresit, vy-, = spôsob, mrav, spôsobom učiť; „Svina je aj ten, kdo ta moresu učel!… Já bych ta veru vymoresel!“; — mulár = murár (zedník); — makošky = cverenné gombíky a zapínadla; — Mikoláš, Luca = Mikuláš, Lucia; — malóvka = časť dverí zapravená do steny, tiež pôdvoje.

Napa = mappa (M. S.); — numero, lumero = číslo; — nátura = povaha; — nárožník = rohy slamenej strechy. Mešťania sa dlhovlasým kopaničiarom posmievajú, že vraj majú na hlave nárožník; — nesčastie = epylepsia. „Daniš Mihálik mal neščastie.“; — nuchat, nuchtit; — nútrové = z dobytka srdce, plúca a pečienka.

Obligácia = (dĺžobný úpis); veksel = zmenka; kvitancija (poistenka); — oldomáš; — opsec = podpätok; — obarovica = obarová polievka pri zabijačkách.

Pagnjét = bajonette (franc.); Kver; — pakel, paklík, pakovat, pakovat sa = balík atď.; pakovat sa z domu = nie po dobrém odísť; matka dotieravému decku = pakuješ sa mi preč; alebo len: pakuješ! odpakuj ho preč! (otec hovorí matke na omrzlé dieťa) (M. S.); — papula, papulovat (nem. papeln) = veľké ústa; — pár-čumpár (Umpaar) = sudé-liché; — pátričky = rúženec; — pintich = drevo vyčnievajúce od hrady pri stavaní (L. K.); — pedynovat, pedynérka, pedynter = obsluhovať…; — pelendrek = (Bärendrek) = čierny melassovitý mlsek; — penycjér = jemný vreckový nožík; — plac = miesto; — plech; — prejzle = postrúhané suché rohlíky; — preliminár = rozpočet; — próba, probovat; — protokol; — puter = (Butter); — pyglajz, pyglovat = české žehlička, žehliť; — pitelja = pijani; — plekat = dieťati pŕs dávať; — polka = plachetka, ktorou privíňajú dieťa k pestúnke.

Rajtar = ručný stroj na čistenie obilia od pliev; — rašppra, hašpra, rašpla, zahašprovat sa v izbe = zatvoriť sa; — rekurs = odvolanie sa na vyšší súd proti výroku; — rešpek = ďalekohľad; — rešpekt = úcta; — retovat, oretovať = chrániť, zachrániť, na retu kričet = o pomoc volať, veľmi prenáramne kričeť, i bez slova reta. „Ej, bili vám ho, a to chlapčisko na retu kričelo!“ (prízvuk: na retu); — ringlota = zelený cudzí druh okruhlíc zvaných Reine Clande, vyslov: Rén Klód; — rujch! = mlč! (Ruhig! Ruhe!), užívajú mäsiari; — rychtár, rychtovat, pri-, porychtovat = spravovať, rídiť, pripravovať, prichystať, pousporadovať; — rynek = námestie.

Sekatúra; sekýrovat; sekantný = podst. meno; z vrtkavosti, hnevu, zlomyseľnosti tie najukrutnejšie požiadavky klásť. „To je sekantný človek; čo ma už nasekýroval!“; — sentencija = rozsudok (itélet, oproti tomu je výrok = végzés); — servítek = servítka; — soc = upotrebená zomletá káva, kalný jej spodok; — sós = omáčka (franc. sauce, vysl. sós); — samodruhá žena = v požehnanom stavu; — sám, sámik = na šatoch.

Šáf = žber; — šanovat, šporovat; šporkasa = šetriť, sporiť, sporiteľňa; — šenk (krčma), -ovat, šenkár, -ka, -šenkýš = v rohu šenkovni latová klietka pre výmer trunku; — šífer = brydlica; šíferník; — šikovat, po-, došikovat = posielať, poradiť, zaopatriť; šikovnyca je sprostredkovateľka služby; šikovný = obratný, zručný; — šíre — postroj panských koní, oširovat kone; — šlajvoser = Scheidewaser; — šlocharna = posmešný výraz na veľkú čapicu; — šmajchlovat sa, byt šmajchlovný = zaliečať sa komu, pritúlovať sa, vychvalovať; — šnôra; šnôrka; — šnycla („řízek“); — šomlík (der Schärnel) = malá stolička pod nohy = podnožka; — špacírovat sa, íst na špacírku, na špacír = prechádzať sa; — špagát (talianske slovo); — špajdlík = drevko v jaternici; — špajza = komora pre jedlá; — špás; špásovat, našpás = žartovne; — naozaj; — špyknódla, špykovat = s veľkou mosadznou ihlou slaninu do mäsa vopchávať; — šporhel, šporhelt = „pánské“ kryté ohnište = sporák; — špryc, šprycer, šprycovat = víno so sodovkou (víno s inou vodou sa volá nálev, slovo nemyjavské (M. S.); — špulka = drevený válček s vyvýšenými okraji, pre cverny; — šrôf (Schraube), šrôfovat = skrutka, skrútiť (M. S.); — štajront = daňový úrad (Steuer-Amt); — štarc = hrmot; — štorc = tupá strana noža, sekery apod.; — štek, šteček, štečkový plot = plochý, osekaný, špicatý kus dreva (Stock) na ploty; — Štock = poschodie; — šteláž; — štempel = český „kolek“; — marka = poštová známka; — štoplcýger = nebožiec na ťahanie zátek = vyvŕtka (M. S.); — štilštych = vodový steh; štikštych = plochý steh (L. K.); — štrapácija = námaha, mrzutosť s ťažkou prácou spojená; štrapacírovat sa = veľmi sa namáhať; — šúchy, komošúchy = plátené, lebo kožené polotopánky. Pantofle nemajú päty (kominári ich nosia); — šumina = hnedá pena pri varení hovädzej polievky; — šumorvat = odstraňovať ju; — šúplata, šuplík, (truhlík) = zásuvka v kasni, v stole, (Schublade). V šuplíku môže byť viac prjéčinkov (oddelení).

Tráfat, trafit; známy smysel: „A trafelch’ tam nebyt, už by ty zvonely.“ (dľa S. S.); — tragač = sa najviac užíva k vyvážaniu hnoja z maštale; — trachtár = lievik; — tringelt = prepitné; — trucovat = vzdorovať; — trúnek = (alkohol. nápoj); — tyštuch = obrus; — tyras = zverolekár (Thierarzt); — tacle = nábera na rukávoch (L. K.).

Vangla (Wanne) = vaňa; — varovat (čo a koho pred kým, čím), vartovat, varta, varovnýk = vidz merkovat, ktoré ale nenese so sebou takú zodpovednosť; — varštak = pytlikársky stroj na dorábanie plátna; — velecipé, velicipé, veleciper = bicyklet, kolo; — verštak, verštat = dielňa; — viks, -ovat = masť, robená na leštenie obuvy (M. S.).

Pri hrách na karty, ktoré sú: Mariáš, stojeden, preferanc, ramšl, ramš, ferbla, kläber a anc (Einundzwanzig) sa vždy udržujú slová cudzie, ovšem často k nepoznaniu prekrútené a, ako to obyčajne býva, v zlom smysle užívané. Pri ancu: plot (Blatt), bank alebo hop tem šmoru! gustýrovat, fuč alebo trop (franc. trop = príliš), lauf (vyzvanie na kompromiss, na čo je záporná odpoveď: na flinte!) Intelemcija pri tarokoch: štych, pas, pagát, pagát ultimo, pagát fang, mond, škýz, holetrma = tri najdôležitejšie taroky (tous les troes, franc.) remons (vraj chyba), kompetenc = výzva na poddanie sa protivníkov, kontra, rekontra, subkontra; lažírovat, (prezreť, pridať, odhodiť dobrú kartu na znak podceňovania spoluhráča); byť v barve škart = nemať jej.

Seznam domácich výrazov

Aj = ano, a, i; na otázku: bol si tam? deti povedia aj. Starší na miesto spisovného i: aj tys’ tu?; — asnaj, azda, azdaj = snáď, možno.

Báchat = strielať; biť koho až sa rany rozliehajú; dvere hlučne zatvárať; (nebáchaj s dvermi, ty mamlas!); — bále = čerevá, črevá; („Jak ty jednu hodým, hned ty bále výdú!“); — balika = pieseň; — bezotázky = istotne (S. S.), vidz tázat sa!; — birdáš = hra na birdáša, šúlanie a rozhodenie dvoch dreviek; — bitúnek = porážka na dobytok; — brílat = tárať sa!; — brhoj = žltá ďatelina; — bobrový stroj = liečivá zelina; — brzglavý = slintavý; — bylka = dajakej zeliny jedon kúsok… („Skoč k súsedom pre bylku patružlenu!“); — buček = buk (S. S.); — budnút = zkázu brať, o mrtvole, ktorá budnie, keď sa chorý nevyležel.

Cagan = veľké, ťažké dieťa, tiež veľký človek. „Hó, ty si už celý cagan!“ Tažký jako cagan (S. S.); — carek = malá drevená ohrada, vždy v rohu maštale, pre sečku a seno; nad ňou sa vznáša palanda, pacholková, lebo kravárova posteľ; — cemelka = kúštik dreva na oboch koncoch zastrúhaného; hra na…; — cesný = tesný; („Kabát je cesný pod pažú…“); — cickavé prasa = české „sele“; asi 10-12 kilovému sa povie fršlin; — citovat = predvolať, súriť; „Čo je ty tak cito?!“; — clo, clivo = české „úzko“; tiež ľúto za čím, kým. „O polnoci na cinteri mu bolo clo, clivo.“ „Neny ty clo za rodičmi, za Myjavú? Mne bolo dycky clivo, ked som odchádzal!“; — cmer = cmar; — combylat sa = trochu posmešný výraz pre „čáčať sa“, tiež: „… ostal viset a nožiskámi combylal“; hlavne sa ale combylajú zavesené veci; — cúdyt = čistiť rieku, studňu z hmôlu, blata. Vycúdyt koho = nabiť komu; — cudar = nadávka pre nečistú osobu (M. S.); — cveker, cvekra, cvekruša = tesť, testiná. Svat, svatka, svatička = tak sa titulujú rodičia mladého párku. Synovej žene, snache, hovorí matka moja nevesta; — cvil = asi 6 cm vysoké válcovité drevko, na jednom konci zastrúhané, na druhém hladké, aby sa mohlo postaviť i na trávu; chlapci z pelokruhu hádžu doňho palice, pre ktoré si len vtedy môžu ísť, keď cvil odletí ďaleko; ale staváč môže ho rychle postaviť a zaujať miesto oneskoreného hráča.

Čajda = franc. a propos! (S. S.). Vyjadruje tiež prekvapenie a zároveň i mrzutosť, že sme dakoho nepoznali „Čajda! — to ste vy!…“; — čapatý = kto má nohy do oblúku. „Ej, ty čapák čapatý!…“; — čárat = „Ej, ten vám čáral! — veľmi rýchle kráčať za istým dosť vzdialeným cieľom; — častovat, vyčastovat koho = pohostiť, jedlámi, pijatikú uctiť; — čjar dreva = stena z polien, rôznej veľkosti, ale aspoň vozvýš chlapa; — čvachtat sa = deti obyčajne oblečené sa vo vode čvachcú, s ňou sa ihrajú a šaty si babrú; sú potom mokré jako cvach, na cvach; na cvach zmoknút = do nitky.

Dat sa čo robit, dat sa do čeho = s chuťou čo začať; — dedo, dedová stolica = štyrnohý drevený kôň na strúhanie dreva poriezom; v prostriedku do vydlabanej hlavy zapadá hlava, pripravená u samého vrchu priečnym klinom na osobitnom dreve s podstavkámi, a dolu má šlapu pre nohu. (S. S.); — delendo = kde len kto; „Kdo tam ból? Chm! delendo!…“ totiž ľudia so všetkých strán. Podobne delenjaký, delenkerý. Delenjako = všelijako, ako len možno, na všetky spôsoby; delilenčo = kde len čo (L. K.); — devla — nadávka ľahkej ženskej, nevydanej. (M. S.); — denglavý = nemotorný; ruky sú denglavé, neohebné, všetko z nich padá; — diviak = podivín (S. S.); — dopálit, dojedovat sa = dozlobiť sa; dotkýnat sa = dotýkať sa, (Potkýnat sa = od potknúť sa); — dojéždžat na koho = naliehave, ale s istou zlomyseľnosťou, hoc i v malých prestávkach dačo od koho pýtať. Odpoveď mu je: „Nedopaluj! Nedojéždžaj“. Tiež psi dojéždžajú na diviaka; — doriadyt^[178] sa = majetkove, lebo telesne do nepekného stavu sa priviesť. („No, ten sa už dorjadel!… Ej veru vám ten bol doriadený!“ Keď sa mu pritom i všakovaký malér pritrafí, vtedy je dobrhlený); — drančyt = (vzťahuje sa len k deťom) naliehave, ale skromne, s nádejou v dobrý výsledok, pýtať dajakú maličkosť, chlieb, ovocie, lebo mlsky od rodičov lebo kamarátov; drgana = neuctivý názov hlavy; tiež veľká hlava; — drglovat = drkotať; potriasať čo, koho; drgnutý = trochu opitý; — drmla = malá oceľová „lýra“ s citlivým perom, ktoré v ústoch, prstom roztrasené, vydáva samatové zvuky; ale i o staršej žene sa hovorí: „Ty stará drmla!“ = na nič upotrebiteľná; — drnbaba = dieťa so zaviaz. očami, ktoré musí chytiť jednoho z dojéždžajúcich naň spoluhráčov; — droby = kačacie lebo husie krídelka, nohy, krk, žalúdek, srdce, pečienka s rýžou; — drychmat = spať; („No, už si sa vydrychmal!?“), výraz trochu posmešný; — dúčela = dlhá palica s širokým otvorom, kosť bez špiku, detvianska fujara a pod.; — džgat = potravu do koho až násilne pchať. Krmná hus je kukuricou nadžganá; Deti sa nadžgali koláčmi.

Falár = farár. (Mulár, mynár, pyhovar,…); — falka = druh, rasa; — fatrc chleba, masa = kusisko… Slovo to užívajú nezvedené deti od 10 — 15 rokov; — flanforec, framforec = zdrap: „Ten kabát mu psy na franforce roztrhaly“; — fujavica, fuják = zimný prudký vetor so sňahom i bez neho.

Gágor = hrdlo; — galbavý, galboš = levoručiak (M. S:); — gajdy natahovat = chystať sa k plaču (české natahovat moldánky); — gánit sa = zazerať; obzvlášte byko sa vie gániť; — geckat = na jednej nohe poskakovať; — gramblavé ruky — uzimračené, k ničemu nesúce; vtedy nemôžu ani hrušku spraviť, to jest konce piatich prstov dať dohromady; — gazda — majetný človek, sedliak. (Robotník svojho gazdu osloví: „Gazdíčku!“)

Handra = rôznej kvality šata na umývanie, utieranie kuch. riadu lebo dlážky; — haštara = (dievča do 16 roku); — haža = dievča na vydaj (L. K.): — hače = chudé, slabé kone; — hánky = ohebné miesta na ruke; — hambálek = žŕdka, žrď pre sliepky; — henten, henkajten! = tam ten!; — heglovat = potriasať s dákym ťažkým predmetom. „Nehegluj s tým stolom! Podlož njéčo poden, nech sa nehegluje!; — hepa = trochu zľahčujúci, no predsa neurážlivý výraz pre vyrostlé dievča; „Ej, z téj je už porjadná (veľká) hepa!“; — hlúb = kapustný koreň (Krautstrunk, Kohlstrunk), tiež nadávka. Ty — sprostý!; — hmôl = blato v studni lebo v potoku (na Detve múl); — hniezdro = hniezdo. (Vtáci sa na strome nosia, a chlapci ich vybjérajú); — hodný = veľký… „Hodný je to človek! — Hodný kus cesty… Hodné vršisko!“; — hodonka = zimnica výlučne od nezralého ovocia, (v Hodoníne zúrila XVIII. storočiu, ale snáď z iných príčin); — holjénka = válcovitá časť čižmy; nezralé, zelené ovocie; — horovat sa = o kobyle, ktorá by rada malé hriebatko; — hrdlit, hrdlačit sa = trápiť, moriť sa s čím; — hrste = skosené hromádky obilia. Mat na hrstiach = obilie pokosené, ale neviazané. (S. S.); — hrotek = malá putienka s pyskom k dojeniu; — hrube = české „hrubě“. „Ešče som si hrube any neodpil, a už…“ — hrubý = veľký, vysoký; — hubán = mäkká hrča na tele; na strome vyrastlá huba. (S. S.); — hudlikat = na husľoch zle hrať; tupým nožom na jednom mieste dlho rezíkat. Len deti hudlikajú a fidlikujú; — hupky = rychle, okamžite. „Dones vody, hupky! Hupkom hupky utekat. Hupky sme dobehli… Tiež: vyskoky;— huškat = dráždiť a posielať psa na koho. Tiež puckat. „Až pôjdeš kolo nás, psa na teba nahuškám!“ I ľudí možno huškať, zvlášte ženy jazyčnice: — húžvat = české brotít; nové šaty sa v malom balíku zhúžvú. Milý zhúžve frajerce čisté rukávce; — hyd = drúbež; — hýkat = v prekvapeniu nad dačím mocným, neobyčajným zvolať hýí!

Chamrat = chtive čo brať; — chabovina, chabyna = tlstá, ťažká palica, skoro kôl; — chlapina = dľa prízvuku posmešný lebo rešpektu plný výraz o dakom; — chnjapat = o zvierati lebo o neslušnému človekovi, keď na miesto na roli, či na urč. mieste kdekoľvek sa vychnjapú; — chosen = osoh. „Tá vec je choslivá.“; — chechotat, chechtat, chychotat sa = divoko, nezvedene sa smiať; — chovánek = klietka pre kŕmne husy; — chrbtovina = z opáleného prasata v zime vyrezaná úzka časť od hlavy po ocas; — chudstvo, chudiatko = ubožiatko (S. S.); — chuchmat = prez nos hovoriť; — chyma tak = ak by tak; pod podmienkou, že…; len vtedy, keď… „Nejdem, chyma bys’ mi dal na cestu!“; — chýrný = znamenitý, veľmi dobrý; „Chýrnú jablon som zasadel! Chýrné víno mám ve sklepe.“; — chvistnút = elegantne streknúť.

Iijha! = výraz prekvapenia nad dačím milým, pekným. Tiež posmešné: „Iíjha, ales’ mu dal!…“ Ale i, í musia byť znateľné. Citoslovky bolesti: júj, jújda!; — Inakade,-y; -kedy, indaj = inakade; indy.

Jabúčko — jablko; — jágat = bičom hlasne plieskať (tiež zungat); jágnút = uderiť. Myjavec sa rád bije, zvlášte so slabším; rád pokúšá (zlobí) a pre rôzne stupne svojej bojovnej nálady má takéto výrazy: (nemilosrdné) bachnút, zungnút, koho s dačím, alebo o zem; očáknút, ovalit (s kôlom), opálit (s palicú), vyobšívat (s remenom, s ohlávkú); (o stupeň humánnejšie): ošinút, džachnút, švacnút, hŕknút, žvachnút, dungnút, húknút (do chrbta), šústnút, zapražit, zavdat, kemu jednu… (až sa prilepí): švacnút, hodit, dat kemu jednu za ucho (zaucho); vylátat keho (od laty); chlosknút (mala bolesť); pyrgnút kamarádky, sobálit nešetrne, paholsky dakoho sotiť; — jakorjéč = temer, takmer; — jarabatý = strakatý, okatý, pekný; — jednostajne = ustavične, tiež nástojne, a nástojne = schválne; — jedovat sa = zlobiť sa; — jedoš jedlivý = zlobivec zlobivý; — ježibaba = čarodejnica; — jéžiškovi ftáčci = lastovičky; — jójda, jújda = výraz bolesti, strachu; jéjda prekvapenia.

Kamas, -isko = chlapec do 15 rokov. Kamarátsky, pohostinný, udatný, smelý človek. Matka: „… pošlem si pre to kamasa!…“ Slovák: „Och, to je kamas, ten sa nedá!…“ — kankerý = utiekli kam ktorý; — kadas = tučný (M. S.): — kálat = polená rúbat; — kalenica — hrebeň strechy; — kandál = kam, čím diaľ (— tým horšie…); — kantryt = z bujnosti ničiť, zabíjať; — kapat, s-, od-, do- = nešetrný výraz pre: odchodiť, prichodiť; „Kde je tolké, čo už nekape?“ „Kapeš (sa) domu!!?“ „Už sa aj kap!“ „Odkapeš skôr!?“ „Nekapeš sa!?“ Nahnevaná matka: „Id! ale hned sa mi dokap!“ „Skoro-li dokape?!“ „Už sa aj kap!“; — kaplina, -nka = maľučke kvantum dačoho, mlieka, vína, vody; — kaplnka — kaplička; — karhat dakoho = napomínať, vyčítať komu čo; — katerina = jatrnica z širokého čreva, tiež krvavnica. (Jelítko je menšie a bez krve.); — kmásat = prudko čo trhať, brať; nakmásal si tam jabúčjék a utjékel; „Tý detyská mi šecký čerešne z koša rozkmásali = rozobrali. „Celého ma v tej bitke rozkmásali“ = šaty potrhali, dokmásali. Kmasnút po čem = chtive siahnuť; vykmasnút; — kmasnút (sa) = prudko koho chytiť, zdrapiť. „Kmasnite sa!“, chyťte sa do bitky. „Pes ma kmasel za nohu.“ „Už sa mi ty nevykmasneš!“; — kocinkrát — okenná zelená kvetina druhu mýrtového. V prstoch zhúžvaná silne voná; — knot = v lampe, ale i dieťaťu a slabému chlapcovi sa povie: „Ty knot.“; — koblihy = perky (štvorhranné malé, ploché cesto s lekvarom v nútri); — kocar = korbáč — (zvlášte o Veľkej noci ze žltých vrbových prútkov upletený na šibačku); — kočprd = opovržlivý výraz pre chlapca, ktorý chce vybiť silnejšieho. „Čo ty kočprd! Čo sa s.r.š!…“; — kočuda = motykou lebo rylom vyvalený kus zeme s trávou. (Chlapci robia z kamenia a kočúd stav, aby sa mali kde kúpať.); — konča = na konci čeho. Konča tej role sedí zajac. Tiež pri čem, vedla čeho. „Naše role sú jedna konča druhej“, t. j., kde sa jedna končí, tam druhá sa začína; — konope sú ploskovné a materné; — košlavý orech = zlý, horký, plesnivý; — kodkodákat, kikirikat = o sliepke, a kokútovi; — kotrbác = keď deti videli dačo lebo dakoho spadnúť, povedia, že to urobilo kotrbác. Nakotel sa = opil sa; vykotel sa = odišiel, prekotel sa — prevrátil sa (L. K.); — krajíček = (ovšem chleba; chlebíček ukrojený v prostriedku je šmytka — česky: skyva). Hlavne sa ale pod púhym slovom krajiček myslí skromný zákusok — kus, krajic chleba so syrom obyčajne —, ktorý si kravári berú, keď ráno a odpol. vyhánajú (statek = kravy do poľa); — kratyna, -ka = krátka rôlka, kratyny = malé role pri Smetanovej lúke; — kravár = pasák, opatrovateľ kráv; — krepelo = náprsný cvik kabátu s dierkou pre kvietky; — krky = krk; množný počet je užívanejší. „Krky ty vykrútim!“ „Krk ty utnem!“; — kriván — zakrpatená, zelená slivka s chorobným nasládlym výrostkom; — krpatyt sa = robiť sa smelšími, než sme. (Vidz knot.) „Čo sa krpatýš!?“ Ale zakrpatený ako v spisovnej reči; — kŕdel jarabíc, ovjéc, tiež kýbel ovjéc; — krjépopa = priekopa; mlynský potok; krutý = tvrdohlavý. „To je kruté chlapčisko.“ „Čo si len taký krutý?!“ — krušká = mastnota kolo čriev; — kubík štrku = trojuhelníkové mohylky kamenia na hradskej; — kydat = nakládať hnoj. Skydnút sa = zvaliť sa; posmešné o ťažkom, lenivom človeku, ktorý je skydo. Opitého vykydnú z táčjék; — kymet = česky pahýl; zakrpatený, zlomený kravský roh; — kynožit = ničiť; vykynožit sa = vykonať istú ľudskú povinnosť; — kyjanica = kyják; — kyptavý = s rukámi nemotorný. Ty kyptoš! Tiež denglavý; — kystka = kysť; vetvička plná kvetu lebo ovocia.

Lac, lacte = pozri, pozrite!; — Lachtykár — ľahtikár; — ledačo, ledado, ledagdo = nadávka. Decku: „Ty ledačo“, starému: „Ty jeden ledagdo“. Po hádke s mládencom lebo po rozhorlení nad deckom si zahrmíme do fúzov: „Ledado jakési!“; (je v tom zľahčovanie); — lebina = nadávka decku asi do 10 rokov; „Ty — jakýsi“ lebán! lebavý; — ledva, ledvaj = sotva, horko-ťažko; — legátka = silná stolička s vyrezávaným lenochom a rozkročenými nohami; — len = ľan; — lichva = rožný dobytok (lichvací jarmek); — ljépat sa = laziť na neprístupné miesta a stromy. „Kde sa henten zas ljépa!?“ „Už sa tam vyljépal!“; — listár = listonoš; — liška = plameň; horet liškú! (S. S.); — loptoš — huncút, naništhodník, darebák.

Madžgat, maždgorit = deti, berúc ustavične a nešetrne do rúk malé ščence a kočence, madžgajú ich; — mačací chvôstek, materina dúška, mrtvá žihlava — liečivé rastliny; — márný = podceňovací adjektiv, ubohý. „Čo si já, márná duša, počnem!“ „Nyje len kávy, ale any teho márného socu mi neponúkli!“; — manka, tatko = mamka, otec, v kopaniciach; mamenka, tatenko, v mestečku; babka, dedko tu i tam; ujco, strýko, sváko, ujčiná, stryná, tetička, strynka; — makovniščo = roľa po vytrhanom maku; — masár = mäsiar; — maškrta = mlsek; o ťažkej práci: „To veru neni maškrta!“; — metelica sňahová; — mermomocú = silou-mocou; — minár — mlynár; — mljézga = mliazga; — modlit keho = dieťaťu modlitbu predriekať (S. S.); — môj, moja = môj muž, žena. „Neny tu môjho?“ „Dal som to mojéj“; — mostyna = dlažba z drevených, silných hrád v maštali (Kukučín: pomostina); — mrežka = vyheklovaný úzky a dlhý pruh v prostried plachty; - mrzolky = cicky vysiace koze z krku; — mrkvasit = trhať sa jedon s druhým (L. K.)

Nácesta = miesto kvasnic (droždia) užívané chlebové cesto; — nacúhat = mnoho naliať. Nucúhala vody do zvaradla (S. S.); — nadabyt sa = do cesty, na um komu prísť; náhodou sa k čomu pritrafiť; — nadájat sa s čím = (od dojiť) dačoho priveľa a dychtive piť. Jedla sa nazúcháme, nadžgáme ho do seba; — nadjat sa = nádejať sa. „Kdo by sa to tu bol nadjal!“ (ťa tu očakával); nadevák = veľký plechový krystyr na plnenie jaterníc; — nadrlit uši = zbystriť; — nájme to, tak, ten = obzvlášte…; „Najeduje sa, ked to zazre… a nájme hento!; — na, nate tu máš, — máte!; — najsaméprvy, — prvky = predovšetkým; — nálepek = hlinená stena pozdĺž domu (asi 3/4 — 1 m vysoká); — nátož = tým viac; — namohnutý, namožený — úraz od dvíhania veľkej ťarchy; — naprotyven čo komu robiť (samost. podst. mena protiven u nás niet); — naništhodník; — nápoj = výlučne kravám určená miechanina vody, otrúb a kúskov chleba. Ale paholek i s čistou vodou napája statek; — narjékat = žalostne-prežalostne plakať; — nárt = vrchná časť nohy medzi čljénkami a prstámi; — náručný kôň = pravý; ľavý je sedlový; — naskutku = okamžite. „Jako dostal telegraf, naskutku aj išiel“; — navestpust = priveľa, viac než treba. „Veru ste tých jabúčjék naránali! Navestpust“; — vespustné dieťa, = roztopašné; — nemilobohu = zbytočne (S. S.); — nepredarmo, nenazdajky, z nenazdácej, z nenazdáca, = z nenazdania; — neščastie = padúcnica (M. S.); — neškodný = obstojný, dosť dobrý, pekný atď.… „Neškodne sme to prasa predali…“ neznamená že na ňom neškodovali, ale že zaň dostali slušnú cenu. Etymolog by tu ľahko zablúdil, lebo smysel toho slova nemá u nás nič spoločného so škodiť, hoc i kedysy pošiel zrejme odtiaľ; — neprirovnávaja = náš prít. priechodník. „To chlapča je nám veselé, jako neprirovnavaja, hrjébatko!“; — neuroku, neuročný, -á, -é = zvolanie pri shliadnutí pekného dieťaťa, dobytka, ktorý by sme mohli ureknút, uhranút. O peknej žene sa povie: „Ej, je tá, neúročná, švárná!“; — nešpidrný = špinavý, vôbec na tele i šatstvu nečistý; — nezadlho = zanedlho; — nožiny = spodky nôh na surovej či vyrobenej koži. (S. S.)

Obecnysko = zem, pole, patriace obci (S. S.); — obrátit čo dolu chlopom = dnom nahor; misu, (S. S.); — Obskalovat, (obskakovať?) okolo keho: motať sa v blízkosti koho za rôznych úmyslov; chceť sa komu zavďačiť a všetko mu po vôli robiť; — ocapit sa na koho = grobiansky sa oboriť, capnút dole hubú = spadnúť; nacápat jedla na tanjérek = veľa naklásť (S. S.). Nacápat kemu, vycápat keho = vybiť po hlave; — odčesnút panohu ze stromu = tak dlho ju miksovat, trhať, až sa od pňa odčesne. (Nôž pri tom byť nesmie!); — odstehnút sa kde = (odstehovať?) dostať sa kam rýchle, skoro bez vášho vedomia. Píšem vzdialenému priateľovi: „Jako si sa ty len tam odstehel?“ „Ja na Tatry nejdem, abych sa tak do nejakéj prjépasty odstehel!?“; — oflinek = česká facka na líce. Vyoflinkovat keho; — ofrkat keho s vodú = oprskat…; — ogábit sa = láskou sa opojiť, omámiť (S. S.); — ogarek = uhorka, uharka; — ohoret = od slnka zčernať (krk); — ohúret — veľký krik-štarc človeka smyslov pozbaví, ohúri; — ochmelit sa = opiť sa (od chmelu); — ochomlaný = zababúšaný = do teplých šiat až po oči zamotaný; — okatý = lakomý. Deti sú okaté, skúpe. (Starší ľudia žgrlošja a sú žgrloši). — Okaté je tiež plátno s veľkými „očjámi“, guľámi; — okjépit = očistiť šaty i seba z prachu, blata (S. S.). Tiež okyptit. Dočkajte len čo sa trochu okyptým. No, už som okyptený; ale kyptoš = nemotora; — oklesnút (odklesať) = zoslábnuť chorobou, telesnou i duševnou prácou (S. S.); — okržjélko = kolečko z mrkve, cibule a pod.; — okyptený = očistený z najväčšej špiny výzoru koľko-toľko slušného; — omelina, omrvina, odrobina, otrusina = zbytky po mletí, jedení chleba (S. S.); — opadalka = nezralé, červavé ovocie, ktoré skoro odpadne. Slovo to sa ale ujalo i pre nezralé ovocie vôbec. „Tý detyská jedja samé opadalky!“; — opantence = múčne jedlo na spôsob púčkôv pripravené kúsky cesta sa oprplú v omočenom pšene a pri miernom ohni varia. Púčky sú dlaňou šúlané (obyč. zemiakové) a až potom syrom lebo makom osypané (S. S.); — oplecko = časť šiat (ženských) na pleci; — osoh, osožný; — osúch = z cesta, ktoré zvýši od koláčov, sa upeče chrunkavý, suchý poškrabek; — osvé = osobytne, zvlášť. „Nekladme to nahromadu, nech má každý svoju porciu osvé.“ (Český vliv; o své); — otka = pri pľuhu trojhranatý kus železa na palici, k uvolňovaniu ruchadla.

Páctvit, -et = páchať dačo v opilosti, bláznostvu a pod. (České řáditi.) „Čo vám ten popáctvel!“; — pajdlit sa = o dieťati lebo o smiešnom človekovi, keď v zlosti bije okolo seba. Tiež pajedit sa; paprčit sa (zlosť úprimná, navonok komická), sa pachorit, pechorit sa sú už výrazy opovržlivé. Dajaký slaboch sa marne snaží povaliť siláka. „Eh, čo sa pachoríš!“; — pajzikovat = smiešny výraz pre utekať, zutekať; podobne dat do pát, do prščíc; — palanda = na štyroch stĺpoch v rohu maštale pribité dosky, posteľ to pahoľková. Pod ňou cárek pre sečku a seno; — pangart = (z česk. parchant, ale nie v tom smysle) = nadávka nezbednému, malému kamasyskovi i dievčatu; — panoha = silná vetev, konár; parútka, parútečka = vetvička; — papalúša, papalúšča, (-ščence) = nemluvňa (ktoré vie len papať); — parach = opovržlivý názov žida; — pásová reťaz = dlhá reťaz na pripnutie pavúza pri svážaní zbožia (S. S.); — paškala = posmech. „Na paškalu to vyvjédel:“ (Od pašvýl!; — pazúr = necht; — pelhat sa = dobre sa kŕmiť, žiť, hoveť si. Je ten v pelechu! (S. S.); — pechúrky = ručné sane pre hospodárske potreby; — pestovat = dieťa na rukách nosiť; slabá pestúnka tažkého djétata neupestuje; — pigál = čiastka ľudského tela pod chrbtom; — pirgnút = do boka udreť (L. K.); — pindrit sa = hnisať; „rana sa pindrí.“; — plesné maslo = z maselnice vytiahnuté, prirodzené, neprerobené maslo („puter“); — plevinec = drevený senník, o polovic menší, než stodola. (I ďatelina sa do nich dáva; pliev vôbec nikdy nevidí.); — plivat = plávať; — plosk, plošček = hlinená, ploskatá a pomaľovaná „flaša.“ (Nemóžem povedať žbán, lebo otvor je malý, just pre štupel.); — podpažnýk; — podrezávat včely = včeliam mäd odoberať; obsah záchodu vynášať; — pôdstolina = drevené laty, spojujúce pri zemi nohy stolu (Kukučín: stolovina.); — podšívat slamennú strechu = dochom ju kryť; — podvrhnút čo, čim = opovrhnúť čo, čím. Ale: „ten je pohrdlivý!“; — pojímat sa = keď si sliepka s kohútom lásku dosviedča; — polahostaju, -i, -ne = komótne, bez náhlenia. „Včil začneme a polahostaju to do Vjanôc dorobíme.“ „Ten si dycky tak polahostajne vykračuje.“ Tiež polahodno, -u; — pomyje = vidz nápoj; — ponknút sa = pomknúť, pošmeknúť sa o poznanie, o kúštik; — ponuk = p. meno od ponúkat, núkať, (nemecké nötigen). „Jedél bolo dost, ale ponuku málo…“; — poslúchat, byt poslušným = rozkazy plniť, byť poriadnym, dobre vychovaným, nikdy ale nie počúvat (opak češtine.) Len deti a zvieratá sú poslušné, „Veru moje dety sú poslušné.“ Keď dieťa nechce splniť rozkaz: „Posluchneš!!…“; — potknút sa čo na koho = pritrafiť sa, čo komu v nešťastí. „Keby sa to na teba potklo, ináč bys’ ty narjékal!“; — potrhat = o pol 12. dopol. všetkými zvonmi zvoniť mrtvému; ale zazvánat do kostola; vyzvánat = dlho zvoniť; zvonit na skonánie = prvé zvonenie najprv jedným zvonom, po skonáni; — pozabut sa = pozabudnúť; pozabývat sa; = považovať sa = snášať, správať sa medy sebú, Dobre, zle sa považujú! (S. S.); — pozdaleky, z = pozďaleč; — o poznánie ďalej = o kuštik… „Môhel si o poznánie vyšeč zamjérit!“; — požat sa = kosákom (srpom) sa porezať, zaťat sa (S. S.); — prjam! = baže! dotvrdenie, zdôraznenie: „Ej, je to loptoš!“ — „Veru prjam!“ „Skočím za ním, čo bych sa prjam aj utopel!“; — prašina = prašina, ale hlavne nadávka deťom asi do 10 rokov. To neznamená, že by boly prašivé, ale malé, nehodné, aby sa s nimi vážne zaoberalo; — Prehodit náturu = zmeniť charakter, povahu (S. S.); — prjéčinek = oddelenie v škryni lebo budelari; — prjéklad = v peci dve veľké polená tvoriace ostatným pri kúrení základ, (S. S.); — prierohy tlače = na zadku pluhu dve šikmé kľuky, ktorými oráč tlačí a nimi pluh riadi (S. S.); — prjéhrščje = priehrštie, obsah, ktorý roztvorené prsty môžu udržať na dlani; — prepytovat = pýtať odpustenie za neslušné slovo, ktoré má prísť: „Kydali sme, prepytujem, hnoj.“; — prešklebovat sa = plakať, aby sa plakalo, bez chuti; šklebit sa = plakať a pritom jazyk vyplazovať; vyšklebovat sa = posmech robiť z druhého; — preškrknút = perom dáky text (české přeškrknout), tiež bleskurychle prebehnúť. „Videlach’ ho, len tade preškrkel.“; — preto tak = mrzutá detská odpoveď na nemiestné prečo; — pristat si = stať s postele o veľa prv, než obyčajne; — prjéstup = rastlina zvaná „Solanum nigrum“, a inde blúšť, psie hrozno, psie víno, čierne psinky. (S. S.); — prvas prvý; pri hre na gombíky je ten prvas, čí gombík je blíž skalky, kameňa nakoľko len možno pravidelného, tuná i tehla je skalka; skala v smyslu malého kameňa sa neužíva; — purgalce, tiež žgance = tučné halušky z krupičnej múky, makom, syrom posypané. Deti sa s nimi nadžgajú. Vidz padžgor; — pyhovár = pivovár.

Rajščjaky = rajské jablká; rajščjaková poljevka, omáčka; — ríkat, úlohu odrikávat = vzťahuje sa výlučne k školskému odrecitovaniu úlohy. Žiaci sa pýtajú: „Už si ríkal?…“; — rožek = rohlík; — rozčapit = nohy roztiahnuť; — rôzdroba = cukor, káva a rôzne korenie a listia. (M. S.); — rôsol = rozpustená soľ na zanorenie (solenie) mäsa (M. S.) — rôsporek = malý otvor na sukni, kde sa zapína: — rozvirgat sa = príliš sa rozveseliť. — Keď sa ten ráz rozvirgá, len tak nepopustí, a ftedy všeličo popactví.“; — rúkat = (od ručet, ručať); byko, jelen rúká, krava ručí, mučí. Samo slovo už označuje rozdiel. Silný chlap môže s dúčelú zarúkat, ale aj inakedy rúkáva, (keď vie, že ho nik nepočúva); — rumácat, rumánat, rumílovat = v kúte dakde zlostne, dlho plakať, až to počuť do troch dvorov.

Sanko = Samko; — sedlový kôn = ľavý v páru (česky: podsední); — sitvit = hrešiť, nadávať (M. S.); — siný = modravý; skydo = vidz kydat; — slanina = (nem. Speck), ale i pruh rubáča viditeľného pod kasanicou. „Ej, má tá slaninu, neuročná!“ povie sa hoc i o chudej dievke, nech len má dlhý rubáč a krátku kasanicu; — slepačiť sa = pri malom svetle si zrak napínať. (S. S.); — slepačky, kolenačky, ležjačky; — smeknút = vášnive skočiť, na koho, po kom, čem. „Chceli ho bit, ale já som smekel na jedného. Sčefán na druhého a …“; — smýkat = pojašene skákať sem a tam, alebo prez dačo; — smoklit sa = bez chuti ticho plakať; — sobážit = nešetrne sotiť; — soplják = zľahčujúca nadávka od starších, nielen deťom ale i mladíkom, ktorí „majú ešče mokré za uši“; — snadný človek = shovorný, prostý, nenamyslený, k ľudom sa majúci. (S. S.); — spáčit sa = asi kompromiss urobiť; na žiadosť, dobrovoľne, zdarma lebo za náhradu ustúpiť od ujednanej stávky, kúpy. Má-li pri hre na anc bankár zlé karty, osloví hráča: spáč sa: (tiež nemecky lauf), a v kladnom prípade si bere každý svoje; — sporíček = spotvorené zrno v ražných klasoch (S. S.) — sr-t sa = príliš si trúfať; chváliť sa s čím; — spopácat kého = zdrapiť koho dakde a viesť ho niekam; najsť, zachopiť čo kde. Už teho notárusa zas spopácal; budú tý pit! — Len kde to chlapčisko ten nôž spopácalo?!; — srvátka = česká syrovátka; — strachoprd = bojazlivý. „Kdo strachom umjérá, prdom mu zvonja“; — strakamakatý = strakatý, krikľavý; — strebat = nesmierne, chtive piť. Pijan vystrebe aj tri poháry za sebú. (V púhem smyslu piť je strebat už v Komenského Kšaftu; — strjéblo = striebro; — strmel = zbytok ulomenej, odrezanej vetve zo stromu trčiaci. (S. S.); — styhnút, stjahnút = „Toto sloveso žiada infinitiv a nedá sa vždy preložiť slovesom, tak na pr.: stjahnu ho tam nebyt, bude chyba; naproti tomu stjahnu prist, alebo stjahnem nebyt doma.“ (S. S.) Podobne trafelch’ neprist…; — strjéžava = zdánlivá mlhavina krásnych dňov, ktorá pridŕža ostré rysy obzoru. (S. S.); — stynky = po ošklbaní hydu viditeľné korene nového peria. (S. S.); — svat, svatka, svatýčka = rodinný pomer rodičov mužových a ženiných; — svetlonos = do vyprázdnenej dyne (tekvice) sa vyrežú nos, ústa, oči, zapáli sa v nej sviečka a je svetlonos; tiež nadávka. Čo ty svetlonos jakýsi! (M. S.); — strýčko, tetyčka = oslovenie i nerodiny. (Bohužiaľ, v posledných časoch sa zakoreňuje pán, pane, pani — u mešťanov ovšem.)

Šalanda = spoločná miestnosť tovaryšov; — šaran = šuhaj asi 12 — 15-ročný, kamarádsky, dobrosrdečný. Ačkoľvek sa názvu toho egoistov, neprajníkov netýka, vžil sa skoro bez výjimky; fajn šaran pekný, dobrý šaran (šaranec), vidz kamas; — šašjé = rákos, „třtina“; — ščjahat = siahať po čem; doščjahnút s rukou jablko, strechu a pod.… ale dosáhnút u pánôv, aby mi syna pusteli…; — širjak, širačník; — škobrtnút, preškobrtnút sa = elegantne spadnúť „kotrmelec udělat“. „Jako som strelel, už sa zajačisko aj škobrtalo…; tri škobrtance urobel, a keby sa nebol hned preškobrtel, bol bych duploval…; — škobla = polkruhový tupý nôž s drevenými rúčkami na oboch koncoch, k škohlenju, čisteniu opareného prasata zo ščetin. — Škohloš = lakomec, ktorý ani sebe nedopraje, (Kukučín: skuhroš) a iných nenasytne sdiera; — škopovica = veľká, ale sprostá hlava, drgana („Má ten za drganu, tuším má otruby v njéj!); — škrjépit sa, škrjépka = hádať sa o čo, tajiť čo. „S tým sa neškrjép, lebo ten…“; — šmátrat = s rukámi po tme „tápať“; — šmrcnút = odhodiť čo s istým opovržením. „Ach! nech to, šmrcni to do vody!…“; tiež prudko čo hodiť. „Ked išjel okolo, já šmŕc po nem kamenom!…; — špelit = hrubší smysel šmrcnutia; vyšpelit dakoho z izby je ponižujúce, vyšmrcnút komické; — šugar = z kúdele lebo ľanu šnúrečka priviazaná na švihel, aby dobre jágal, zungal, plieskal; — šupaté ruky = drsné, ostré; — šústje = spadnuté, suché bukové listia dobré stelivo pre kravy; šústje je otvorené, t. j. možno ho ísť na vykázané miesta hrabať; — švácat = biť, tĺcť, udreť. „Švacni teho kamasa po prstoch!; — švyhel = kožený, ťažký bič.

Taci = ist taci, na prechádzku; hovorí sa iba deťom 1 — 2-roč. V Nemecku deťom: Gassy geh’n, gassy, gassy! (Gasse.); — tajtrlík = šuhaj lebo malý človek šelmovský, veselý, komický. Čosi ako hánšpigel; — talafatka = darebnica, daromnica, tvrdenie ľahkomyseľné, ale skôr zo zvyku, než zo zlomyseľnosti do sveta hodené. „Ach, to je taký talafatkár, temu neverte!“; — tárat, tarágat = pri veľa nepravdepodobných, vážných, zrejme chybných vecí rozprávať, v úmyslu dakomu imponovať, dakoho vychváliť lebo očerniť. „Jágerská latina“ a v prípade talafatkár nás pobaví; táranie ani nepočúvame, a môže nás i dozlobiť. Cnvastúnstvo to neni, lebo tárame i o druhých. (Franc: tarare = hlúposti rozpr., nesmysly tvrdiť, načo sa mu odpovie: ah! taratatá; tarabuster = hlasite, nešetrne protirečiť, podpichovať). Zatarat, zatarágat sa = sísť z cesty, zblúdiť (a neprísť ku pr. v čas na ustanovené miesto): „Nečakajme ho, iste sa kdesi zatarágal; som len zvedavý čo nám natára, aby sa vyhovorel, lebo ten si vie zatárat.“; — tazat sa o čo = hádať… „Já sa s ným o to veru tázat nebudem!…“ — tarit, natarit sa = naľakať sa, naplašiť (S. S.) a dávať to až príliš na javo; — tercha = ťarcha; — tĺk = pobehaj. (S. S.) „Čo, kde sa tlčeš? Kade si sa tĺkel? Há?!“ „Ty tĺk sprostý!“ (tĺk na tlčenie.); — tljapat = hlúposti, darobnice rozprávať a nedať si ich odškriepiť; musia byť ale o stupeň komickejšie než pri táraniu; — trachna, trachnavá = klebetnica, klebetná; — trdelnýk = jemné, maslové cesto spirálovite otočené kolo dreveného válca asi 1 dm širokého, tlčenými orechy, poťažne mandlámi posypané, a sťa na rožny nad uhlím pečené; — trúd sprostý = nadávka.

Úbehy = české: „dostihy“. „Podme na úbehy!“; — uhárkat sa, si = české: stěžovat si, žalovat si, se, nač, do, na koho. „Bola tu tá vdova a velice si uhárkala, že hu šeci opúščajú; a kdo by sa aj na takú rodinu neuhárkal!!?“; — úkol tiež šopa = kryté miesto pre vozy a hosp. náradie. (Kukučín cieňa.); — ukrutný = veľký, znamenitý, ozrutný. „Bol to chlap!… a ukrutné, prenáramné rečníčisko z neho bolo. Ked sa rozhovorel…!“; — ulahodyt kemu v čem = spraviť čo komu po chuti, prispôsobiť sa jeho požiadavkám, ako len najlepšie možno. „Moja žena nepresolí, tá mi dycky ulahodý.“ Keď cigáň hosťovi zahrá pieseň, akú mu na očiach vidí, vtedy mu ju ulahodý; zahrá-li okamžite neznámu, zaspievanú pieseň, tiež ju ulahodý: také cigánysko vje ulahodyt do nôty; — ulakomit sa načo = prejaviť chtivosť, hrabivosť, lakomosť až po najmalichernejšie veci. „Šecko nám zebral, aj na ten prázdný budelár sa ulakomel.“; — umravnit sa = vykonat svoju „morálnu“ povinnosť, dokázať sa šľachetným. „Tá babička na smrteľnej posteli povedaly, že by pre Boha nerady do tej vody, do dolného cintera; jeden syn robel čo môhel, desat roký ich na rukách nosel, nuž, ale ked sa tý ostatný neumravneli, musely, chuderka, teda do téj vody.“; — úrážka = urážka, (minutá = minuta); — ureknút keho = vidz neúroku; — uráčit sa = pohostiť. (L. K.); — utrhnút z ceny = skoro namoc, nasilu, v poslednom okamihu odjednať pár grajciarov z najnižšej už ceny. Obyčajne len chudobnému remeselníkovi a pod. sa utrhne, lebo obchodník neni tak nútený predať. „Ponúkne jej ten pjések za štyri šestáky; šaty, samá handra, sú jako pavučina, len v krpcoch je mu teplo. Ona mu odjedná patnást krajcarý a ked mu platý, ešče mu dva utrhne, lebo že ináč nech ide o dom dál.“

Vác = viac; — vaček = vrecko, (vrece, vreco, v smyslu mech, pytel, sa užíva len veľmi zriedka), ale vrecko = plátenný sošitý kúžel na kravský syr; — vačím dýlom = (väčším dielom); pravdepodobne, skôr ano, než nie. „Pôjdeš tam?“… „vačím dýlom!“; — valaščjak = dlhý, ťažký, pletený bič na ovce, na krátkom bičisku; — valchovat = sukno z ovčiej vlny, hunu, vo vode ranám drevených kyjaníc podrobiť; vejačka = široká drevená lopata na odhŕnanie obilia; — verit sa, za- — vierou sa dokládat; zadušit, zaprísahat, zaadanimovat sa. (Vidz text.); — vladovat = vládnuť, panovať, byť vo zvyku. „Dokál tu vladoval nebohý rychtár Valášek — ukrutne pekná chlapina! — nebolo ze slovenčiny ništ.“; — vofterek = útorok; — vôn (vuón) = on (3. os. jedn. počtu) má-li sa zdôrazniť; volačo = dačo; vole — na hrdle; — volencjér = samopašník; — vonačka = zo zahradných lebo okenných kvetín husto spletená do valčeku, asi 6 — 8 cm dlhá a 3 široká. Ojedinelé kvietky sa nosia málo; — vozelnýk = kôň ťahún. „Ej, mám já vozelnýka!! Ukrutne chýrného!…“; — vrtjélka — obyčajne drevená krychlička so značkámi X. V. a nič (desina, patka, dupa, holé) a s tenkou osou, na ktorej sa zavrtí. (Hra obľúbená na Vianoce o orechy.); — vŕzat, vrždžet zle hrať na husliach; dvere vrzajú a dvermi sa vrzáme, t. j. ustavične nimi chodíme; koleso na studni vrždží; — všelilenjaký, (ale šecko) = najrozmanitejší; — vtapyt komu zaucho = „vraziti komu pohlavek“. „Jak ty jednu (ranu) vtapím!…“; — vycjédzat = (od cedit) snažiť sa i poslednú kvapku z fľaše vypiť, vycediť, ale iba do úst; — vyhánat = stojac samo o sebe znači: hnať kravy na pašu; — výslužka = po zabijačkách sa posiela známym a rodine pár kúskov surového mäsa, vraj, výslužka; — vystret = mrtvolu, do truhly ju dať ju vystretú, aby ju ľudia videli. „Už sú strýčko vystretý.“; — vyštrknút — nevedomky čo vyzradiť; nemiestnu pieseň zaspievať; asi české vyblábolit, vybreptat; — vyščet, zvyščet = v strachu prenikave kričať, výskať. „Ked idú chlapci k frajerce, spievajú a výskajú, ale dievčence za chvílu vyščia jako by ich dral. Ked hu obejmeš, skoro každá zvyščí…“; — výžinek, výžinkár, ist na výžinek, výžinkárit = na cudzom poli, zvlášte na Morave a v Rakúsoch dlhú dobu pracovať.

Zababúšat do čeho = teple vyobliekať; — zabut = zabudnúť; zabývat, zabúdať. „Nezabudte nás zobudyt, ale iste, lebo prv ste dycky zabývali!“ „Nedaj mi zabut, že mám zajtra… “ „Nezabud svojej reči!“) — zahrjaknút = české „osopiti se na koho“ (francúzsky „brusquer“), nešetrne komu poznámku urobiť a pod. O dieťati nesmelém, smutném, ktoré bolo často bité, sa povie, že je zahriaknuté; — zachloščit = zabiť, cynický výraz; od chlosknút, udreť; — zajachtávat sa, byt jachtavý = koktať; — zajat husy, kravy = hotar (poľný hájnik) zájme husy vošlé do cudzieho; — zákalec = lepkavý pruh pod chlebovou kôrkou. Chlieb je zákalcovitý; — zamret = omdlieť; — zapotrošit = dačo odložiť z riadného miesta tak, že je to nie k najdeniu. „Kde mi len tý detyská ten svjétnýk zapotrošely!?…“ — zapražit, zasmažit komu jednu = ranu; vidz vtapit; — zapálit sa = začervenať sa v chúlostivej situácii. Iba mladí ľudia sa môžu zapálit pri pochvale, pri zmienke o jejich láske, lebo pri nepeknom slove. Starí sa začervenajú; — zašantročit = cenný predmet za babku predať a prelumpovať; — zaratit, zašarapatit = ztratiť dakomu čo bez vedomia kde a kedy; „Pred rokomch’ mu hu počšal, ale Bôh vje, kde hu zaratel; on dycky šecko zašarapatí!…“; — zástera = je z hrubšieho plátna do práce (i mäsiari), fertucha majú iba ženy a je i na nedeľu. Ale oboch slôv sa vlastne jednako užíva; — zatárat sa, si = vidz tárat; — zavdat = dať sa komu napiť zo svojho pohára; zavdať komu ranu, udreť; — závdanek = závdavok; — zatajený = preplnený. „Ked tu ból 48-ho roku Hurban, celý rýnek ból ludom zatajený“; — zatarosit dieru na slamenej streche = zatarasiť, vyplniť; — zdlže = na délku; „táto hrada má 8 metrý zdĺže, 3 dm zšíre a 3 zvýše“; — zbytky robil = kupovať, utrácať viac, než treba; — zemáky, krumple, brambore; — zgrnovatet, zhranet = o dreve, o koži; stena prestúpí, preskočí. Drevo od steny, vlhké a belasé, je preskočené; — zhakovat, zháknút = v poslednom okamžiku odhovárať, varovať koho pred uskutočnením dákeho nebezpečného úmyslu; tiež zháknút sa; — zimračit sa = schválne i z povinnosti zimu snášať, chodiť po zime. Ten sa nazimračí, než to rozpredá. Už som celý vyzimračený, dajte kapku, nech sa zehrejem; — zhurtovat (na keho) = hrube, sproste, s krikom komu čo vyčítať, koho napadnúť; zhurtovat môže ktokoľvek na kohokoľvek, zahrjaknút iba osoba bystrejšie cítiaca a rodičia. Isť na koho zhurta, s hurtom, — rázne, s krikom, bez okoľkov, — aby sa nemal ani času zpamatovať; — zjapat = kričať, plakať až v ušoch zaljehá. (V Detve zaziapať: mrzko na niekoho zazreť); — zjédat, zjédávat = dokonaný dej slovesa „jesť“. „V lete neny masla, lebo ludja v poly šecko mljéko zjédajú.“ — zjedný = človek jedlivý, jedoš; nadmieru kyslé veci, na pr. zjedné ogarky (S. S.); — zistit keho = utrafiť nadávkami na pravé vlastnosti, a vôbec vynadať komu čo sa len doňho vojde. „Ej-ha! ten ho zistel!“ Podobne uctyt keho = vynadať: „… ten ho uctel!“ „Počkaj len, ty oščinoha, nech si len trochu upijem, já ta uctým!“ Kedysi púha ironia sa dnes stala nadávkou; — zkantryt = vidz zašantročit a zmárnyt; tiež ľahkomyseľne zabiť kočku, psa, menšie zvjérence; ľudský život sa môže zkantryt v baniach a pod. a človek sa môže sám zkantryt; — zkynožit = zničiť, zhubiť v opilosti lebo v zlosti dačo pekného lebo užitočného; — zlaté prasa = hra: dieťa háda v čích rukách by mohlo byť kúštik drevka, a uhádne-li, sadne si na dotyčného miesto. Hada-hada-hadula! Kde je tvoja zlatá gula? U Marasa u Karasa. Daj sem moje zlaté prasa!; — zlezba = neporiadne decko (S. S.); — zmáhat = dorábať, robiť; „Haleny tu veru už upádajú; nevjem, či sú tu ešte dva taký, čo ich zmáhajú…“ — zmárnyt = zahubyť, zabiť zo zlosti lebo vypočítavosti, ale i z kratochvíle. Neposlušnému dieťatu: „Ked domu prídeš, ten otec ta zmárný!“ „Tý zbojnýci ich okradli a troch z ných ešče zmárneli!…“; — zmuchovatet = o hrachu, fazuli, čočovici, keď je v nich veľa mušiek; — zrábat = „salonný“ výraz pre drať kožu zo zvierata. „Masár zrábá, cigán dere.“; — zúhorit sa kemu = dobre sa poviesť. (S. S.); — zungat = vidz jágat; zvlášť valaščjak zungá, jágá, t. j. ohnive plieska, až tak šecko zuný; — zvaradlo = veľká drevená lebo plechová nádoba na vyváranie, zváranie prádla; — zvážat — obilie z poľa; — zyzat, nazýzat = všetečne sa kam dívať a pritom až krky naťahovať a oči vyvalovať. „Čo tu (sem) zyzáš! há!?“ (Na Detve zízať — do niekoho — niekomu stále priečiť, prenasledovať niekoho. Ku pr. „naveky zízate jeden do druhého.“ Šujanský: očima zízať, jako had. Vidz Detva str. 133.); — žganec = vidz purgalec; tučným deťom: ty žganec!; — žgrloš = lakomec, ktorý šetrí nielen na cudzích ľudoch, ale i na vlastnom žalúdku, ale ublížiť neublížil by nikomu. Vidz škohloš; — žigla = dlhá a asi 3/4 m zvýše kuchyňská skriňa na múku a podob.; — žltavica = nažltlá, pieskovitá, planá a neúrodná zem, ktorá ľahko sa rozpadá mrazom a pri oraní sa drží v kope; žltý prach s utlčeného koreňa (radix curcumac) dávajúci sa do syra ku koláčom, aby nahradil barvu žltkavú; — žmrychat = spať, (o deťoch); — žoch = mech, pyteľ; — žŕdka = žrď, rovná dlhá ohoblovaná palica na ťahanie vody, lebo na vešanie prádla.

*

Načrime teraz voľne do myjavského života s jeho porekadlámi, slovnými obraty, porovnaniami a pod. Nebudú ani úplne, ani riadne sostavené; účelom jejich je podať obraz dennej rozmluvy u nás.

Vozy ho odbjéhajú = chce dakde rychle dojsť (S. S.). — Ide, jako švec na jarmek = rýchle; … jako švec z jarmeku = potáca sa. — Čo ty Turek beží za patámi? = kto ide rýchle (S. S.) — Nerozumie sa flinte = do veci, nevyzná sa v tom (S. S.). — Za života sveta = nikdy, jak živ, čo svet svetom stoji (S. S.). — Pekne-rozpekne prosit; — Beda! Rozprebeda! (S. S.). — Na hubu ho je = vie papulovať (S. S.). — To mu ruky podává = chytá sa toho, čo mu netreba (S. S.). — Nevytĺkaj ludom oči! = Nebuď im na pohoršenie, nechod ich omŕzať! (S. S.). — Nerob ze seba čudáka! = obludu, oštaru (S. S.). — Nerob z opice človeka! = žartovný protest proti posmechu. — Ten nôž má brata za Váhom = je tupý (M. S.) — Byt stálým v reči = dostáť slovu (S. S.). — Búchat do sveta = trepať dve na tri; tárať (S. S.). — Nové šaty — se starými djérámi (S. S). — Prehodit vrbu = spraviť kotrmelec. — Blázen, kdo dáva, vaččí, kdo nebere (M. S). — Po staršiem do mlýna = starší (otec) nech to spraví (M. S.). — Kdo strachom umjérá, prdom mu zvonja. (M. S.) — Ked vzal čert gajdoša, nech vezne aj gajdy. (M. S.). — Je rozpálený, jako cesnek = bledý, zelený je (M. S.). — Nestúpaj mi do stremena! = nemiešaj sa mi do vecí, neubližuj mi na cti (M. S.). — Zakál mna vidíš, slepoty sa neboj! (M. S.). — Máme chljéb s kohútým mliekom! (Žartovné ponúkanie chleba, M. S.). — Strakatý kvôn neplatý mýto! (ale gazda, M. S.). — Žije ze sadla, jako jazvec = žije z úrokov, z árendy (M. S.). — Dobrých ludý sa moc zmestí — a zlych ešče vác! — Kolesá lámat = po natiahnutých rukách a nohách sa točiť ako koleso. — Nebolo už vyhnutéj = nepozostávalo iné, než to urobiť (S. S.). — Ba hrubé drevko! = trochu drastická odpoveď, keď žiadate čosi nemožného (S. S.). „Mamenko! Kupte mi flintu!“ „Ba hrubé drevko!“ — Vežové hodinky se zlatú retjazkú a slamy do čižjém bys’ nechcel?. — Hanba oči vyhárá = veru by si sa môhel hanbit! (S. S.). — Až to tak ve mne hovorí! = od radosti mi až srdce skáče (S. S.). — Aj teho odjal Pánbôh rjédkú plachtú = zle sa oženil (M. S.). — Daj sa strely, až sa ho daj! = vyslovenie úžasu, obdivu a prekvapenia (S. S.). — Idú húle = jarné, jasenné preháňky (M. S.). — Je ho malá hromádka = o nízkom, zakrpatelom, chorobou upadnutom (S. S.). — Tá má na vrch sobotu = keď má žena zle ručník (na hlave) uviazaný, keď vrchný rožek na chrbte nekryje spodný (S. S.) — Nedá mu s prsta odkapnút = nič, pranič (S. S.). — Ty kmín mi nehovor! (hra slov, dľa oddelenia) (M. S.). — S kosjérkámi ho hladali = žandári (M. S.). — Neverí sa vody napit! = nemôže sa jej dopiť (M. S.). — Kde je mnoho opychačvóv, tam je málo oleja (M. S.). — Psí hlas do neba néjde! (M. S.). — Odlep tuto, zalep tam, nech je tuto, jako tam (M. S.). — Zakál slovo, zatál človek! (M. S.) — Z Vrbového nyšt dobrého! (M. S.). — Horšje bolo, nechváleli! (M. S.). — Je červený, jako mynárové pudlo (M. S.). — Je poctyvá, jako hrach pri ceste (M. S.). — Je gulovatý, jako vŕbový listek! (M. S.). — Kulikem ho, aby nekulhal! (Kôlikom; posmech z Dolnoturancov (M. S.). — Ale je ten valovitý! = má sa ťažko k práci (M. S.). — Je tam venku ozembuch! = ľadovica (M. S.). — Každý mech latu najde! (M. S.) — My sme z jedného plota kôl = z rodiny (M. S.). — Seje sa na Môjžiša = hocikedy (M. S.). — Pánská láska na zajačjém chvôste (M. S.). — No, nygdy!! (výraz prekvapenia, údivu.). — Spust sa Boha, chyt sa vrby (M. S.). — Kotel hrnec karhá (M. S.). — Tak sa najedel, až mu tak za uchom prasklo (M. S.). — To je majster na hniličky = vie, čo je preňho dobré (M. S.). — Kdo je medzi vrany, kváka jako ony (M. S.). — Piš-nepiš, kalamár ti vyschne! (M. S.). — Tak mi môžete verit, jako v Boha veríte! (M. S.) — Ná, kdejdeš? Nále, kdes ból?! — Ten kôn, keby aj hovorel, ešče sa nepredá! — Čo strjézvý myslí, to opitý povje. — Nekázal sa Pánbôch bláznyt! (Keď je bujnosť priveliká). — Jedél bolo dost, ale ponuku málo. — Neodkládaj na zajtrá, lebo čas nepostojí! — Načo veš kašle, ked pary nemá! (O príliš ambíciosnom…); — Domaryje inderyje nostre! — Ej, ked ta chytým, budeš sa ty mat po pjety! — Až sem, a dál any hny!… — Bili sa; aj mne už len tak lipkalo, žech’ nedostal s chabynú! — Nespustým už any heble! — Na špatu sveta si to opravel! — Vám to veru nebude osožit! — Za mesjac pôjdeme na vydanú! (výžinek). — Čo chvila idem; dočkaj ma!… (hneď idem). — No, nech ho to ctý! — O strach by mu nebolo. — Za čos’ ho kúpel? Začoch’ stehel: za štyryzapadesát. — To ščenacko vám bolo milé, jako, neprirovnávaja krstu svatého, djeta! — Stupel som tu, prepytujem, do oného… — Ale vozeli sme, že som neušanoval vašjéj poctyvéj hlavy, hnoj! — Kdes to vzal? Kde páni statky berú?! — Myslel som, že je to sestra z Prešporka, vaša. — Šak vy, pán rychtár, vjete o tem, starý! — Ten chljéb sa ím kus videl. — Kerý? Hen ten, čo je spadnutý!… — Ked ta kmasnem a megnem o zem, už ty aj zvonja! — Nesmej sa starému človeku: ked ty taký budeš, any na zem nedos…š! — Je ich tam, jako hnedých hríbôv! Jako čmýru! — Šak ty veru plačeš, jako sa na Morave smejú. — Čert, jako djabel! — Kúpel dobrý od dobrého, požehnaj Pánbôh každého: vás na tem statečku, mna na tých penjažkoch! — Ej, tá veru ostane na cedzélku! (nevydá sa). — Slnce nýzko, šábes blízko! — Čučí, jak veš pod chrástom, lebo jako žaba po Jáne. — Zaból na to jako na smrt. — Sprostý je, jako loj; jako basa. Ty truhlík sprostý. — Tlstne, jako krajíček v hrsty. Pribýva ho jako krajička v hrsty. — Spí, jako pen; jako bunda. — Boli slepení, jako chrústi. Veru any vy any my nemáme tolko chleba, aby sme ludom huby zacpali! — Ales’ mu dal! (ironický obdiv). — On to len (robí), leda čo mu od ruky odpadlo. — Uč tvoje dety kašu jest, Martyn! (Keď kto poučuje rozumnejšieho). — Pomož Pánbo! Naspor Pánbo! — Daj to prasa za desat pjeték!… — Ej, keby si ty mala zjedno, zedve paparúščence (deti), nevykrúcala by si tak po rynku! — Tedy sa lepšie žinávalo! (od žať). — Čo den, čo dva, kandál je horšie! — Nedáš? Thé, veru nedám! Thé, bouprissám nyje! — Teda tam nepôjdeš? Thák, veru, bych si pomôhel! (— by sa mu chcelo!) — Nále, nále, čo robíš!! — To decko bolo mokré, jako cvach! Na cvach mi tam zmoklo! — Ból tu? Thák, veru ból, čo by robel?! — Je to horké, jako blen! — Slané, jako živica (S. S.). — Ten môj (muž) šecký krčmy vytĺká! (chodí z jednej do druhej). — Budete aj svadbu odbávat? (veselie, s hostinou). — Jako je škaredý, tak pekne pije. — Nespustým, any ked za groš krúpa bude! — On si myslel, že cena nejde do mecha. (že sa ta kupec nepozre). — Nátož ešče to!… = tým väčšmi. — Teho ony majú vyše práva.^[179]

Doplňky k nárečiu

Časť slovničná

Asnád, asnaj = snáď; — ale = asi. (Bolo nás tam ale piet).

Blajcháč = ploský kremeň, s ktorým sa po vode dobre žaby hádžú (franc. ricochet); — blyska = nemecky Die Bachstelze; vodný vtáčik s dlhým, mihotavým chvostom; — bolačka = nezhojená rana; — bojko = bojazlivec; — brco = časť vozových váh, za ktorú kôň ťahá; — brko = český brk; — bŕzgat, bŕzglavý = slintať (o deťoch), so slinou si tvár špiniť.

Capnút = nemotorne spadnúť na zem (o deťoch a opilcoch); zručne a nie prudko udrieť koho po tvári. „Ked ta capnem po papuly, hned ta krvavá poljefka obleje!“

Čáčačka = česky „houpačka“; — čechrat = na ďalšej ceste rychle vykračovat (No, kde čechreš, kde?!); vozové kolo čechre, tre o daktorú časť voza; — čerenové zuby = silné zadné stoličky; — čmel = čmelák.

Doteperit sa = ťažkopádne, obyčajne opilý prísť tam, kde ste mali už dávno byť. (No, že si sa už doteperel, ty skydo!); — drdlat = frflať; nedrdli! čo drdleš!

Fnukat = plakať, chodiť kolo matky a dačo od nej vydierať.

Galbavý, galboš = ľavoručiak; — glocek = malá, no pádna vetev, kus dreva; český „klacek“; — gramblavé ruky = od zimy skrehlé. (Taký som gramblavý, že… ).

Habán = lobda; — hladnamna = kvietok, česky „maceška“; — hnojavica, hnojávka = hnojovka; — hrúžit, po-, zahrúžit sa, lebo koho = pod vodu skovať; — hupky = rychle, útekom, (Dones mi to, ale hupky! Hupky sa rozutekali kankerý) (kam ktorý); — huspenina = uvarené sviňské uši, chvôst, paprčky v stuhnutej želatinovej „poljevce“, česky drkotina; nemecky Sulz.

Chlostat = nepekne, chtive piť. (Chloščeš jako, prepytujem, prasa!); — choch! — citoslovka údivu, s nádechom nedôvery. („V mníchovských školách musia sa skoro všetky deti každý pondelok vykúpať!“ „Choch!“; — chôva = strava. (Ten náš kravár má okrem chôvy a 15. zl. aj dvoje čižmy, a ešče frfle…); — chrbtovina = z chrbta opálenej v zime svine vyrezaný pruh asi 3 — 4 cm široký slaniny a mäsa od ocasu po hlavu.

Kandál vác, tým mjén atď. = čím diaľ, tým…; — klanica — drevo na zvone, na ktoré priviazaný je štranok; — kmín — zlodej, rasca; — krmlík = sviňský chlievik; — košlavý = prihorký, stuchnutý (orech).

Mermomocú = za každú cenu, na moc na silu, neustupne. (Mermomocú chcel ist…; mermomocú sme ho vzali.); — mudrlant = kto vysvetluje všetko v svoj prospech, alebo spôsobom nemožným.

Namudušu = žartovné zadušovanie na dotvrdenie zjavnej, no nedôležitej nepravdy; — neščastie = epilepsia a epileptický záchvat.

Odinál = odináď; — oflinek = pohlavek, správnejšie česky „poliček“; — okatý = skúpy; — okyptený, kyptavý, kyptoš = dokaličený: — ovrabčit sa = oženiť sa.

Paprčit sa = rozčuľovať sa, hnevlive kričať viac, než treba (o ľudoch slabších, postavou smiešnych). Čo sa máš čo paprčit!? Veru sa nepaprč!; — pažítka = tenká, rúrkovitá zelinka do polievky a iných jedál; — perinárky = ženy, voziace so spevom periny mladuchy po meste a do domu radosti; — pipuška = škorvánok v zime v meste žijúci; — plekat = vlastným mliekom dieťa živiť: — polka = ľahká, biela či barevná plachetka na primotanie decka k pestúnke; — polvôfka = poľovačka; — prjéčinek = tiež „šuplík“ v skrini, „armárce“, truhli; — prjéhrščje = priehrštie; (Starý Kyselý kupovali sinokvet na prjéhrščje; tri za 2 grajcare); — prepúščat = … učňa na tovaryšstvo uvádzať; pristihnutého vinníka zbiť a prenasledovať; rozostavení chlapci prepúščajú psov…

Radostnýk = komu sa narodí dieťa, má „radostníka“; tiež slávnosť s tým spojená; — rajščjaky = rajské jablká; — ručnýk — svätenie zasnúbenia; — rúčka = držadlo na pr. kladiva, noža, kosáka.

Scel = vedľa chcel často užívaný min. čas; — siholi = o jemnom pichlavom dáždiku, sťa para; — sinokvet = česky „chrpa“; — skolit = zavíjať za zverinou (o psoch); — slučka = okrýdlený, snadno rozviazateľný uzol. (Zaviaž si gace na slučku, nyje na uzel; kdo ty ich potom rozvjaže!?); — smoklit sa, usmoklený, usmoklenec = lajdácky si poplakávať a posmrkávať; — stuchlán = chudé, kostnaté a chorľavé deti, i starší ľudia drobnej postavy. S opovržením ich okrikujú: Čo ty stuchlán! ej, veru stuchlánysko!

Ščjépky = sušené štvrtky jabĺk, ktoré, uvarené so sušenými, celými hruškami a slivkami, dávajú znamenité žrádelko; — škop, škopit, oškopit koho = baran (jalový, vyrezaný); dreť koho v kartách. (Ten ho veru oškopel!); — šuchta = rana, ktorá sa iba otre o šaty, ošuchne sa o ne; ale šústat koho, vyšústat kemu = palicou rezko vybiť; — šmytka = česky „skyva“ (chleba).

Tešla = široká sekera na tesánie stavebného dreva.

Unovácia = ustávanie sa pre iného; zajímavé to podstatné meno po vzoru zkomolenín z latiny. Ako nuda i unovat a unovácia môže pochádzať z francúzskeho ennui, ennuyer quelqu’un.

Vejačka = široká drevená lopata, pôvodne na pretriasanie (ovievanie) obilia i pliev v prievanu, teraz na shrnanie zrna; — veko = okenice s hora a s dola sa zatvárajúce; vodorovné „dvere“ žigle; — vespustný = roztopašný (o deťoch a pijanoch lebo priveselých ľudoch); Natáral nám teho navespust, = vác, než bolo treba; — vodná panna = česky vážky, šidlo; nemecky Wasserjungfer, Wassernympfe, (Nevroptére); — vrabčák = kamarádske meno vrabcovi; — vyobšívat keho = s palicou lebo korbáčom nešeredne popreťahovať po celom tele.

Zapálit sa = začervenať studom; popŕlit sa = raniť sa žihľavou; zdéle, zdĺže, zhĺbe, zšíre, zvýše, ztĺšče; — žeržavy = „řeřavý“.

Cudzie slová

Apatéka, apatykár.

Bajzom = dohromady kúpené ovocie v menšom množstve; v koši na pr., „jedno s druhým“, totiž väčšie s menším, dobré s lepším. Tak, začo mi to dáte bajzom?

Cverna = niť.

Flinta = puška.

Garantírovat; dostaneš po ušoch, za to ti dobre garantirujem = ručím.

Gajst = lieh.

Jáger.

Kalup, kalupovat = tryskom na koni jachať (od franc: galoper).

Kasirovat, skasirovat = zrušiť.

Kanceláryja = úradoveň.

Konto = účet.

Kunčoft = hosť, odberateľ. (Ľudom, čo si často požičiavajú, lebo pýtajú to a to: Ej si mi ty len za kunčofta!)

Kunšt — zručnosť; kunštovat, vykunštovat, kunštovný; „Ten kamas dycky reziká, dycky čosi kunštuje až vykunštuje a ureže si prst!“

Lanfešt = drevený vodovod mlynského potôčka nad jamou pri Slávikoch.

Linaj.

Lutria.

Malta = z italčiny.

Nékys = truhlička na šijácie potreby (Nähkiste).

Pančucha.

Parazól, parazón = dáždnik.

Pašaš, pašašjér = „kunčoft“ na objednanom povozi.

Postmajster.

Regrácia = výlet po exámene (alebo exámente), „na kerém pán učitel rozdávajú detom školské formule, slepené pargamentom“.

Rajdovat = vozu, saňkám smer dávať; sánky ináč hodja šnajdrom, šlajdrom, zadná ich časť sletí k brehu.

Sekantný = snažiaci sa malichernými, titernými, podivnými požiadavky svoju moc dať na javo (sekat od lat. secare?).

Šífer = brydlica; šíferník = pokryvač.

Šlochavna = smiešná stará čapica; pôvodne a ešte i dnes ľahká čapička židovská.

Šrôf = šraub.

Šnuptychel = vreckový ručník.

Trulo = neurvalý hlupák; (italské slovo, majúce i franc. obdobu).

Varta, vartáš, byt na varte, vyhánat na vartu = nočná stráž občianska.

Varštak = tkalcovský „stav“, stroj.

Porekadlá

Vlasy mu dupkom stávaly.

V tem méne som na to zaból.

Kúpit čo za utekáč = (ukrasť a — v nohy!)

Mat čeho vyše práva = veľa.

Jaké prasa, taký kvik…

Byt, jako zarezaný = prekvapený, že slova z neho nevyjde.

Navidomoči to rozebrali; na uchvatky sa to minulo.

Ej, jaký je pyšný!… = krásne vyobliekaný (zrejmá, zajímavá zmena pojmu).

Najsaméprvých mu povedal…

Roztrhaný na cancory; na franfory; na franforce.

Sladký, jako mad; kyslý, j. ocet; horký, j. blen; slaný, j. živica; ostrý, j. meč; tlstý, j. gyco; červený, j. rak; rovný, j. svieca; tenký, j. prút; slabý, j. chrúst; tažký, j. za groš prasa…; opitý, j. čík, j. snop, j. špunt; žltý, j. vosk.

Hra na chytanku.

Je to pekné až milá vec!

Veru, mi vypadáš! na hanbu sveta!

Ani za mak-prach…

Sudy válat = s rukámi vodu okolo seba silno a dlho vlniť.

Vŕby prehadzovat = na rukách a hlave sa preškobŕtat.