ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Podáva Janko Cádra.)

O prázdninách raz, práve v stredu, trhový deň, prišli k nám traja českí turisti a pri obede nepokryte prejavili svoje veľké sklamanie nad prvým slovenským mestečkom, do ktorého ich náhoda zaviedla.

„Vždyť zde nemáte ani jediné charakteristické budovy a kroje vůbec žádného, anebo spíše šat úplne zdegenerovaný! Kde pak jsou ty slovenské výšivky, kde ty jásající barvy?! To zde ve Velké, Blatnici, toť něco jiného; až človeku duše plesá; vše jen hoří, áno, to je radost, pane, kdežto zde je vše hluché, smutné, ani by člověk nevěřil, že je na Slovensku!“

„Kedy ste sem, pánovia, prišli a čo ste videli?“

„No, my prišli tak o půl jedenácte — neniliž pravda? Prohlédli si trh, náměstí neb jak to tady nazývate, i na věž jsme vyšli, i v kostele jsme byli, a kdepak ješte…? Po obědě se vydáme na Starou Turu…“ —

Prez Myjavu prešlo už na sta takých turistov a viem z vlastnej zkúsenosti, že 95 % z nich si nezašlo ani za humná a do úzkych, zablatených uličiek, ani si nepovšimlo do očí predsa bijúcej pôvodnosti, originality kroju. Pre Pražaka je Slovensko jedinou plachtou malebných ornamentov, bujných barev, pritom nešťastného, „ubohého“ živorenia, ktoré ale predsa rodí toľko poesie, že za každou vrbou musí pieseň skrytá ležať a polia od rana do noci teteliť sa spevavým vozduchom… Pri takých predstavách musí ovšem Myjava sklamať každého obmedzeného turistu, ktorý vidí, čo neni a nevidí, čo je.

Ako naša reč, tak i kroj má principiálne svoju vlastnú drsnosť, tvrdosť, zodpovedajúcu pôvodu, životu a náboženstvu obyvateľstva. Tvrdosť rečová, biele, žlté, čierne, temnomodré barvy kroju zodpovedajú prísnym nekdajším pravidlom náboženským, nebohatému, no spokojnému, hoci trápnemu živoreniu. Myjavský kroj je skoro krojom mníšskym, nielen pre prostotu svojich foriem, striedmosť barev, ale že i pri bujnejšej fantásii vzácnych jedincov červenú barvu, čo barvu koľko-toľko prevládajúcu, vylučuje. Tým povstáva istá monotonna, zdánlivá planosť, ktorá má ale svoj veliký a tak dôležitý pôvab, ako najveselšie kroje moravské lebo slovenské.

Predovšetkým musíme mať ovšem na zreteli kroj kopaničiarsky, ako jediný smerodajný, najpôvodnejší a prevládajúci. Kroj „mešťanský“ je poučným dokladom, abych tak povedal, zdravého úpadku, zapríčineného židovským tovarom v dobe, kde ľud sám ešte mal istý, veľkomestom nesvedený, „umelecký“ pud.

Základne barvy kroju kopaničiarskeho sú tedy: biela, čierna, modrá a jejich najrôznejšie odtieni.

Kopaničiarsky kroj ženský je nasledujúci: rubáč, kasanica, fertucha, rukávce, bruclek lebo kazajka, kožuch, mentík a na hlave ručník, čapec, šátek, šatka.

Mestský kroj ženský: spodná a vrchná sukňa, fertucha, zástera, rukávce, kacabaja, kaftán, špenzel, krížom cez prse a na hlave ručník, poťažne čapec.

Kroj mužský: košeľa, gace, jankel, kazajka, kamyzol, kabát, nohavice, halena, kuba, kepen, širiak, čapica-baranica.

Rubáč je spodná „sukna“ so silného konopnobavlneného plátna s lajblíkom iba po prse, bez rukávov, visiaca na tráčkoch; kasanica, barvy od bielej po silne žltú, je z podobného, ale veľmi jemne sberaného (sbermá) plátna, s úzkym pásom (bez lajblíku), zvaným forma, haras, proste vyšitým čiernou, žltou, modrou bavlnou; na rozdiel od sukne neobepína celé telo, ale na predku, kde sa zapína šnúrou idúcou od formy, ostáva dosť široká medzera, zakrytá fertuchou; fertucha kryje predok až po boky, a býva z plátna barvy čiernej, tmavo až jasnomodrej, (u mladých neviest je z bielej materie a pečlive, ale iba pri vrchu sberaná), s pásom, liemcom, u mladých dev širokým, a stužkámi zapínajúcimi fertuchu na zadku (v nedeľu na predku), tak, že sa s rubáčom doplňujú. Fertucha býva asi o 2-3 cm dlhšia, než rubáč i kasanica. Z pravidla rubáč by nemalo byť vidieť, ale často vykukuje až nápadne, i na 5 cm zpod kasanice a o takých ženách sa žartovne povie: „Ijha, tá má veru kapitálnu slaninu“. Poneváč by sa kasanica pri sedení pokrčila, kopaničiarka ju, sťa páni frak, zručne odhrne a tomu sa hovorí opleskáč. Rukávce sú z jemného bielunkého plátna, sahajú niže prsí, sťa detvianska košeľa; a rukávy majú vyduté, sťa balóna nad loktom sviazané, širokou čipkou zakončené, ktoré volajú „tacle“. Okolo krku je úzky, zlatom, striebrom, lebo nekrikľavou bavlnou vyšitý a dosť tuhý obojok a široký krejzel z čipiek, ktorý býva prišitý na rukávce a zapína sa gombíkom v tyle, (malé dievčence to majú len na pripínanie) kdežto rukávce špendlíkom na predku, ako mužská košeľa.

Bruclek, brucel, bruclík je druh vesty, u starších žien tmavomodrý, u mladších a u dev jedovate zelený, s olovenými, poťažne striebornými gombíky. Je-li z látky kvetovanej, damaškovej, zelenej, modrej, hnedej, šedej, fialovej, je to damaška, ktorá ale už pred 20 – 30 rokmi začala odkvitať a ja sám som ju videl po prvý raz až tohoto leta, na najhlbšom dne voňavej truhle. „Prucel“ damaškový ešte často vidať v lete na kopaničiarkach, lebo veď k žltej kasanici inakšieho ani nevezme. Prucel čierny so súkna, alebo sametu, užívajú len k bielej kasanici. Dnes jej snáď nenosí ani jediná Myiavka. Od brucleku sa líšila cverenými guľatými gombíky, makoškámi, a tým, že okolo spodku mala k futru prišitú asi 4 cm. širokú plátennú stužku, na ktorú sa pripásala kasanica, „aby malo dievča peknejšie boky“. Ale boly i damašky bez tohoto prvotného „mídru“. Staršie ženy chodia v lete do kostola i v ratinových kazajkách bez golieru, s úzkymi rukávami; tá svojou špinavobielou barvou pripomína zodranú, ošúchanú baraninu.

V zime sa nosí mentík a kožuch. Mentík je zo silného tmavomodrého súkna, čiernou lebo bielou baraninou podšitý, ale iba čiernou vždy lemovaný, a sahá skoro po kolená. Na prsiach je modrým „hadbávom“ bohato a tučno vyšnorovaný a dvoma zelenými stužkami prepletený. Gombíky sú strieborné, lebo z modrého hodvábu. Podobné tlsté šnorovanie sa tiahne, sťa žily, šikmo od krížov po kyčle, kde sa končí tromi rozvochámi a modrými kystkámi. Všeobecne sa nosieval pred 40 rokmi, hoci ho ešte ani teraz nemusíme cele oplakávať: ženy, ktoré ho posiaľ majú, nevedia si ho vynachváliť, „taky je to pekný a teplý háb!“ Vrecko ma jedno, ale bezedné. Stojí ešte i dnes 70 — 90 zl. a preto si ho mohly dopriať iba bohatšie, chudobnejšie nosia kožuch, (stojí asi 30 zl.) z ovčiej kože vyrobenej myjavskými blanármi a srsťou do nútra obrátenej. Rukávy, kraje a neširoký golier sú lemované čiernym baranom. „Cifer“ na prsiach a na chrbte je málo a sú čierne, s čiernymi kvastlami, takže kožuch, so svojou šedou, naplesnivelou barvou, vypadá striezlivejšie. Jeho predné spodné rohy sú vždy vyhrnuté a pod chrbtom v krížoch zapaté, tak, že odokrývajúc fertuchu, tvoria biele, prstienkovaté trojuholníky. Kožuch sa nosí iba pri čapci ale za tuhej zimy i v robotný deň. Mentík, háb výlučne sviatočný, možno tiež tak vyhrnúť a vtedy patrí na hlavu čapec, inak šatka.

Vlasy devíc i žien sú spletené ve dva náramne tvrdé copy, s ktorými sa na celom tyle utvorí akýsi plochý štvorec, základ to pre čapec, šátky i ručníky. Čapec, jemne ušitý z „hladkej tirangle“ má podobu lebky, lne totiž úplne k hlave, len v tyle je štvorhranný, podobajúc sa účesu. Z boku vypadá ako pravouhlý trojuholník, s pravým uhlom pri temeni. Štvorhran ten sa menuje denko, husto sberané a vyšívané. K denku je prišitá prednička či náčelnik, ona hladká čiastka lnúca k vlasom na vrchu a pri sluchoch a k náčelniku široká čipka, vybiehajúca ďaleko nad čelo a pri ušiach trachtárovite zakrútená (uši). Okolo denka je poprepletaná tenká „šnôrka“, ktorou sa čapec k vlasom pritiahne. Copový štvorec je ešte zdôraznený asi 3 — 4 cm. širokou bielou stužkou, v tyle uviazanou na mašlu s konci vysiacími až na chrbát. Mladá žena, idúc k úvodu, má stušku zelenú! Čipka je na kraji zubatá, či oblúčková je cverenná a obyčajne doma robená, ačkoľvek v posledných časoch kupecký tovar i tu prevláda. Jej „formy“ sú nasledujúce: „ftáčková, holubičková, hroznová, jabúčková, halušková, retiazková, kosierková, škatulková, dvojzubková najdrahšia“. Dlhá je 80 cm., široká až 8 cm. a jej cena sa mení od 6 — 18 korún.^[176]

Staršie ženy nosia na neočipkovanom čapci z batistu miesto stužky šatku, ktorej iba konce, široké až 3 dm. a dlhé 2 rífy, splynajú po celom chrbte; alebo šátek, stužku to širokú, ale úplne krátku, v tyle na mašlu, na úška uviazanú. Ešte pred desiatimi rokmi slobodné dievčence nosily šatky, čipkou zakončené, ale ovšem iba pri ručníku, alebo strakaté stužky z „krámskeho (umelého) venčeka“, visiace až po pás. Dnes dievčence i ženy kopaničiarske i mešťanské nosia ručníky najrôznejších barev, ale vždy buď kvetové lebo dobkované. Ručník, velikosti asi 3/4 m², sa krížom preloží do trojhranu, ale tak, aby sa kraje úplne nekryly a medzi nimi aby bol pruh asi 4 centimetrový; pri uväzovaní sa prispôsobí účesu ako čapec, s tým však rozdielom, že po stranách má nevyhnutné 3 — 4 faldy, a na chrbát splynajú jeho tri krídlovité rohy, v tyle pevne, ale iba raz zauzlené. Neni-li pravý roh na vrchu, hovorí, sa, že je ručník „hore rohom“. Vedľa týchto fabrických ručníkov nosia dievčence do kostola a pri slavnostných príležitostiach ručníky tiranglové, ktorých prostredný roh je bohato ale vždy biele vyšívaný. Ručník raz uviazaný zachová svoju formu i týždne, lebo pred spánim ho ženská proste složí ako prilbu a na druhý deň si ho iba trochu pritiahne a napľuje do uzla, aby lepšej držal.

Mešťanský oblek kde-tu má miesto rubáča spodnú košeľu, miesto kasanice sukňu, spojenú s lajblíkom, zapínajúcim sa na predku, ale bez rukávov, aby bolo videť rukávce; a krížny ručník, skoro vždy biely, v robotný deň dakedy barevný totiž na prsiach a uviazaný v krížoch, tak, aby, zvlášte v nedeľu, splynuly ešte nadol oba biele vyšívané rohy, kdežto tretí kryje plecia a bohato vyšívane visí na chrbte. Pohrabná sukňa je čierna s malými bielymi dobkámi, a tak tiež ručník na hlave. Fertucha po väčšine čierna, tmavomodrá, nikdy ale jasnomodrá, ako u daktorých kopaničiarek, býva prepásaná širokými zvláštnymi stužkámi tejže barvy, visiacimi devicám vždy na zadku, ženám na predku.

V zime nosí mešťanka kacabaju z šedej látky, čierne lemovanú, a obyčajne striebornými plechy, s retiazkami i gombíky cickovej formy, na prsiach ozdobenú.

Úplne vyhynul už špenzel a zriedka vídať tiež kaftán. Špenzel vypadá skôr, ako mestská blúza: je z jemnej barevnej látky, i žltozelenej, s rukávy pri pleci širokými a husto sberanými (vlastne týmto sbermám sa hovorí špenzel, čím sa odlišuje od kaftánu) k zapästiu nápadne sa zužujúcimi a tamže zúbkovite vystrihnutými. Golier je široký asi 1 dm. a vlnite vystrihnutý. Špenzel sa zapína stužtičkou, prevlečenou v dierkach. Kaftán, šat chudobnejších, je z temno modrého lebo šedého, len nie veselého súkna, „vyfutrovaného flanierom“, a veľmi sa podobá sviatočným blúzam baníckym. Rukávy nie sú tak vzduté ako pri špenzli, zato golier je širší, spadá na plecia a na prsiach má oba konce zaokrúhlené. Stojí asi 12 zl.

Musíme ovšem podotknúť, že i v mestečku sú „kasaničiarky“, zvlášte na Hornom konci a tie si, chvala Bohu, na tom i zakladajú. A z mešťanských žien je iste tretina takých, ktoré od rubáča neupustily, treba že kasaníc nenosia. Košeľu považujú za vec „panskú“ a ovšem ani zďaleka nie tak trvanlivú ako rubáč. Prší-li, zakrýva sa mešťanka malým lebo dlhým vlnákom, kúpeným v obchode; kopaničiarka plachtou zo svojského plátna. Pri nedeliach si ju každá nese pod pazuchou so spevníkom. Od 5 — 6 rokov však i kopaničiarky začínajú nosiť fabrické vlnáky, ktoré, hoc i tmavé, sa nepríjemne vyjímajú. Príde-li dážď neočakávane, prehodí si žena sukňu cez hlavu.

Mužský oblek kopaničiarsky spodný z konopného plátna, alebo z činovate (s bavlneným útkom), vrchný z hune, t. j. z ovčiej vlny, vbitej, vevalchovanej do domáceho plátna. Košeľa sa zapínavala žinkámi, dnes po váčšine gombíčky. Gace sú vždy s klinom, aby pri práci boly volnejšie. Pri spodku sú strapaté a bez šnúrek. V lete pracuje roľník iba v košeli a gacoch, alebo si priobleče kamizol, t. j. temnomodrú vestu z valašsko-klobúckej látky so striebornými lebo cínovými gombíky až po krk. Kabát sahá skoro až po kolená, má pletené kožené gombíky, inak skoro bez okrás, len po krajoch ušité čierne šnúrky a pri zapästí rôzne kolečká a štít tmavého sukna.

Nohavice až na barvu, podobajú sa husárskym: majú podobné, ovšem čierne cifry na predku, na stehnách, dole sú na stremená (pruh látky pod podošvou) a v pásu na remeň, ktorý prí zapínaní chlopávek na predku musí pojať i trojuholníkový, ocifrovaný jazyk, idúci od rozkroku po pás a slúžiaci za vrecko pre ručník. Halena, najkrajšia časť slovenského kroju vôbec, visí na tráčkoch cez plece; jej hazucha, splynajúca skoro až po kríže, je na krajoch a na krepelách popreplietaná cifrámi, a ovešaná slížkami, visia z nej totiž sližkovité šnúrky. Rukávy máva zaviazané a v tých donáša kopaničiar z mesta fľašku vína lebo iné drobné nákupy. Od pár rokov sa im natíska kuba, zimný dlhý kabát s trojhranným mechom na hlavu, a halena pomalu odpadá, lebo, vraj, „telko tepla nevydá“. Ale nejedon kopaničiar predsa povie: „Ej, čo by nevydala, Kristubouprisám vydá; ked sa do niej takto zamotám, môže fúkat aj ze štyroch bokôv!“

Pri práci máva kopaničiar, i mešťanský roľník, tuctový, bezvýznamný jankel, totiž delšiu vestu s rukávami.

Mešťanské prádlo je o dačo jemnejšie, a šaty nie príliš rozdielne. Najpôvodnejšie sú svetlé šaty, z jasnomodrej a z tmavomodrej nafialkovej látky, vystrihnuté tak, že sa krátky kabát zapína skoro pri samom krku. Golier je úzky. Nohavice sú na predku a na stehnách modre vycifrované a majú chlopávky i jazyk ako kopaničiarske. Dnes ale svetlé šaty i kepen, až po zem dlhá modrá pelerína, skoro úplne vymizely a nosí ich iba so pár poctivých starcov. (Ba kepeňa snáď už ani na Myjave niet). Kuba býva v meste z tmavého súkna; je to šat veľmi škaredý, neforemný; pravý opak haleny.

Širiaky sú v kopaniciach kastrólovité, s úzkou, ale vysokou striežkou; (myjavský tovar), v mestečku cele obyčajné, so striežkou vodorovnou a trochu povyhrnutou. V zime nosia jedni i druhí homolovitú baranicu bez striežky.

Ženy vo sviatok sa obúvajú do kordovanských čižiem s mäkkou holienkou, muži do čižiem s holienkou tvrdšou, lebo úplne tvrdou ako roh, a so sbermámi; v kopaniciach tiež do bôt, s širokým neforemným chodidlom. Pred 40 rokmi sa nosievaly kozlové bôty, na vrch šité, s podkovičkami „ako na malé hrieba“, a čižmy na rosu šité, t. j. do nútra šité, bez klincov a s „lásty ako pálená tehla“. Krpce nosia ešte kde-tu v kopaniciach, ale hoci ich každý chváli, predsa ich o pár rokov nebude. V zime znamenitú službu konajú pletené papuče, barvy špinavo bielej. Poneváč sú na vody háklivé, dorábajú myjavskí ševci i papuče súkenné s koženou nohou. Žena či muž, dieťa či starec, všetci si do čižiem obúvajú iba onuce, onučky, t. j. okolo holej nohy ovinú kus teplej látky. Naozaj, hoci je to chvalitebný, dávny zvyk, predsa tá slavná „civilisácia“, keďže už má sožrať kvet ľudového umenia, mohla začať s onučkámi a nie s odevom vrchným.

Mal som vlastne najprv opísať decko a deti, a postupovať k starcovi. Neurobil som tak preto, abych hneď nepoukazoval na výnimku myjavského kroju, na jeho zlú stránku, a nie na jeho pôvodnosť, o ktorú nám jedine ide. Pri dieťati sa i kopaničiar i „mešťan“ úplne odchyluje od zvyku, vedúceho k barvám striedmym. Decku treba strakatiny, tebo tá ho baví, tá sa mu páči. Už keď ho nesú na krst, má aspoň fialové, rúžové, zelené stužky na tyranglových ručníkoch, kryjúcich perinku. Po roku dostane chlapec i dievča, kvetované, bodkované, zelené, rúžové, šedé, nafialovelé sukničky s rukávmi. Neskoršie je dievčatko skoro ako devica lebo žena: má rukávce, krejzlík, fertušku. Chlapcov asi v šiestom roku vopchajú do silných galôt, s vestičkou i rukávmi v jedno spojených. Zapínajú sa na zadku odkiaľ neraz vykuká zrádna košieľka („ručník“). Po šiestich rokoch sa už „nosia“ ako starí, i čižmy majú ako harmoniku. Šaty dievčatiek 3 — 5-ročných po nedeliach až kričia nezdravými barvami, (lebo ich zriedka perú, čo je tiež pochopiteľné pri šatoch málo nosených), tým viac, že takéto deti nenosia ešte bieleho ručníka, zakrývajúceho z predku lajblík skoro úplne a na zadku z veľkej čiastky. Zvláštnosť myjavského kroja mešťanského je, že i barevné sukne a ručníky sú bielymi rukávci krížnym ručníkom a modrou alebo čiernou fertuchou nielen prikryté, ale hlavne pritlumené, a nikdy nekričia. Trochu okatejšie ručníky sa nosia v robotný deň, jemne kvetované lebo bodkované, ak nie tyranglové, v nedeľu, a možno smele povedať, že kroj mešťanskej devy nikdy neuráža, hoci je zhotovený z látek výlučne fabrických. Nepoznám väčšej rozkoše, ako v nedeľu sa dívať na krásne naše ženy a devy v kostole, na kopaničiarskych šuhajov a starcov s dlhými vlasy na pavlači. Už púhy ten pohľad sa vám zdá hymnou a oslavou Boha, natož keď sa kostol rozezvučí tiahlou piesňou!…

Kto nevidí u nás, lebo na Brezovej a na Turej Lúke jedon z najpôvodnejších krojov, ten iste prichádza s predsudky. Myjavka vie vyšívať, pre výšivku má smyslu, — mienim výšivku národnú, vzorkámi pôvodne slovenskú — a vyšíva rohy svojich ručníkov, denká čapcov a niekedy kopiruje i vzory odináď donesené. Pred pár rokmi som prišiel k známej kopaničiarskej vyšivkárke a s opravdovou hrúzou som zbadal, že starenka má v kasničke a na stole celú radu tlačených, žurnálových predloh, ktoré proste na čapec prenášala. A ani sa s tým netajila, bolo jej to úplne prirodzené. Nedal som svoje prekvapenie na javo a z rozhovoru s ňou som si odniesol túto potešujúcu vetu: „Nuž viete, mladý pán, to já tak podla teho vyšívam, ale len ked to má byt nejakej bohatej, kerá si to tak rozkáže; pre chudobnú ja takých darebníc napíšem bár kolko z hlavy“. „Veru, mamka teho napísali, aj kachle by s tým podkúrel!“ dodala pyšne dcéra. Tiež umenia rezbárskeho u nás niet pre príčiny na začiatku vzpomenuté: takéto „umenie“ odporovalo duchu a zásadám Husitov, ktorí išli k Bohu cestou rovnou, prostou. V tom bola jejich velikosť a v tom je i velikosť i krása kroju ich potomkov.

Výšivkárstvo na Myjave

Podáva Ľudevít D. Kubány.

Majúc písať o výšivkách myjavských a jich vzniku, úprimne vyznám, že ani zďaleka som netušil o tej bohatosti a rozmanitosti, ktorú som našiel, sbierajúc látku ku tomuto predmetu, lebo veď len u jednej „švajdleni“ — vdovy Alžbety Vodičkovej — našiel som 60 vlastnoručne tintou kreslených vzoriek, u druhej na kopaniciach tiež 40, — dľa udania vyše 100 rokov starých vzoriek, jedna krajšia a pôvodnejšia od druhej.

A koľko je tých švajdlen na Myjave starších — „hlavných“: Bučencová, Hatalka-Bradáčová, Dugáčková-Sládková —, na kopaniciach — Zuzanna Duga Madarka, Zuzanna Remenárová Eršečka a kto by ich vyrátal, každá má iné a iné vzorky, nevpočitajúc v to mladé ešte nevyvinuté švajdleny, takzvané „prplačky“.

Výšivky myjavské sú, ako tie skromné kvetinky na ústraní, nepadnú hneď do očí, nie sú krikľavé: na bielej látke biele kvety, že ich skoro ani nezbadať, len keď sa im človek bližšie prizre, vidí ich krásu a v prevedení vyšívania zručnosť.

Na Myjave za starodávna — ako to udávajú staršie ženičky, pamätnice toho, čo jim ako mladým jejich mamičky sdelily — nevedeli o výšivkách, ani o terajšom rúchu. Vyšívania na Myjave povstalo samo sebou.

Predtým na Myjave nosily ženičky len rubáč a na ňom v drieku prepásanú, len rukami nariasenú, nesberanú kasanicu dlhšiu ako teraz z konopného, doma robeného plátna. Aby sa riasy dobre spolu držaly, začali jich naskrz prešívať, najprv len doma robenými cvernami-nitiami, ktoré si niekedy „šefranom“ barvily — a pozdejšie, aby to malo „oko“, začali vyšívať všeliaké stúpiky (stlpiky), hviezdičky (viď I. obraz.), rebričky — ovšem len tie majetnejšie — a tak povstali „furmy“, ktoré v tomto čase zväčša už len barvistou bavlnkou „harasom“ — čiernou, modrou, žltou a bielou — vyšivajú „na rozmarinové stromky, na riečičky, na kačenie šlapky, na vážky, na zlatú partu, na hodiny, na svinskú hlavu, na zmetáky, na tulipány, na moravskú, na vybijanú breskynu, na vybijané caletky, na breskynovú kôstku, na makové vršky, na ostrožky, na ružičky, na podpierané panny, na šklabinky, na orly, na stehy“ atď. Za takúto „furmu“ sa platí švajdlene asi 2 kor.

Poneváč i na rukávcoch okolo hrdla „obojček“ a „krézlik“ — ktorý bol predtým tiež z tej látky ako rukávce, teraz z čipiek vyšitých; perkami, kvetinkami, zo zúbkami atď. na „tyrangle“ — bolo tiež plátno posberané, i tam vyšívali „furmičky“ užšie: „na hladké šitie, na buchetky, na púčiky, na rebríčky, zadrhané“ atď. (viď II. obraz).

Na rukávcoch „na tacle“ vyšívali najprv na „šlingle“, neskoršie na retiazkové zúbky, a potom aj s kvietkami.

Fertuchy nosily široké, biele, — nevyšívané, — tak, že skoro okolo celého drieku občiahly, — teraz už len po „kúby“ (kĺby). Na stan si obliekaly „rohaté lajble“, ktoré boly šnúrami, zeleným a červeným „aksamitom“ ozdobené. — Teraz nosia „prucle“ damaškové, súkenné alebo aksamietové. Mladá nevesta má vždy zelený damaškový. Na hlave nosily čisto biele, z plátna ušité „čapce“ — bez čipiek a bez výšiviek, — cez tieto čapce maly previazané tiež biele šatky z tenkého plátna, ktoré si na tyle (viď III. obraz) „šnôrečkami“ zaväzovaly tak, ako ešte i teraz vídať nosiť zvlášte niektoré staršie ženičky z kopaníc.

I dievčence nosily takéto šatky, tak uviazané, že jim bolo videť vlasy v tyle, — ktoré si sväzovali rôznobarevnými stužkami, ktoré jim dolu chrbtom visely. (Viď IV. obraz).

Potom prišla nová „môda“: šatky zdĺžily, okrášlily na koncoch s čipkami a prenechaly starším ženám, mladšie začaly nosiť len čapce z plátna i s tyranglu, najprv bez výšiviek, takzvané „lopaty“ — „lopúchy“. Lopatami jich preto nazvaly, lebo vyškrobené tylo, „denko“ na čepci, do okola vyčnievalo nad hlavu a vyzeralo ozaj ako lopata, lebo toto denko bolo hladké, nesberané, a čím bola majiteľka bohatšia, tým bola i lopata väčšia. Pri týchto čapcoch prišly do úžitku i čipky okolo tvári, ktoré sa pri ušiach zatáčajú. Za týmito nosily „trúbelkové“ zo Sobotišťa, potom guľovaté z Myjavy.

Najprv na šátky a denká začaly vyšívať: kvietky, perká, ruže a stlpiky retiazkové, až zase zamenila terajšia forma čapcov staré „lopaty“.

Na Myjavu prišla, vraj, z Doliny istá Alžbeta Úradničková a to bola chýrna „švajdlena“ a „vedela ukrutne, zrádne, prenáramne chyrno, pekne, rozpekne“ vyšívať, a i sama si kreslila vzorečky na čapce, ktoré „dolinárskymi“ pomenovaly, a čapce sa ľúbily, nebolo treba myjavské švajdleny ponúkať do napodobnenia vzorov, sami si ich navymýšlaly a napísaly, nakreslily toľko, že skoro každý čapec, každá výšivka iný vzor. (Viď V. obraz.)

Motiv ku vzorkám berú zväčša z ríše rastlín, a síce majú: „tulipánový, pupčekový, lístkový, ružičkový, sinokvetový, iskerkový, zvončekový, čočovičkový, prútkový, hroznový, s révovým listom, na zimné ruže, makovičkový, na žalude, perkovaný, na listy“ atď.

Z iných vecí a zvierat: „rebričkový, rožkový, gatrovaný, venčekový, tečeno dierkový, rakový, prstečkový, trojzúbkovano dierkový, retiazkový, krútený, slimákový“ atď.

Výšivky najviacej upotrebujú na čapcoch na denká — teraz už skladané, — a na náčelniky, potom na batistové šátky pre staršie ženy, a na tyranglové šátky pre dievčence.

Vyšívajú na plátne, na batistu a na jemno-drobnéj (viď VI. ohraz) hladkej tyrangle, bielou bavlnkou „štilštichom“ (vodový alebo bežný steh) a „štikštichom“ (plochým stehom) a obľubujú dierkované vyšívanie.

Ku vyšitiu jednoho čapca potrebuje zručná švajdlena jeden i poldruha týždňa. Za vyšívanie jednoho čupca sa platí obyčajne: za gatrovaný 12 kor., za rakový a pupkový 8 kor., za ostatné vzorky 4 — 6 korún.

Výšivky takéto sú rozšírené na okolí Myjavy, na Turej Lúke, na Doline, pod Brančom, na Bukovci, na Brezovej, na Košariskách, v Krajném a v Kostolném. Bolo by veru žiaducno sobrať tieto vzorky do jednoho pre budúcnosť, koľko tu krásy a umenia ľudového!