E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov

Politicko-náboženské sriadenie

Právne postavenie jednotlivca a sriadenie obce

(Podáva dr. M. Slávik.)

I. V nedostatku prameňov právne postavenie Myjavy a počiatočné sriadenie Myjavy v staro- a stredoveku dnes už len pomocou celokrajinského stavového sriadenia zpred r. 1848 možno podať. Pred týmto rokom totiž v celom Uhorsku obyvatelia krajiny delili sa na dve triedy: na slobodných[183] a na poddaných, — berúc tento posledný pochop v širšom smysle slova: nezeman.

Slobodní[184] používali v úplnej miere osobnú, občianskú, politickú, náboženskú a majetkovú slobodu, čo sa menovite v tom javilo, že ako dr. Kmety hovorí: „Až do r. 1848 zemianstvo tvorilo národ, totiž štát tvoriaci ľud — Populus Verbőczyanus,[185] čo dr. Nagy takto vyjadruje: „Až do r. 1848 zemianstvo tvorilo národ uhorský v politickom smysle, totiž politicky oprávnený ľud uhorský“.

Poddaný — akým bol každý Myjavec — platil krajinskú daň, neskôr už aj vojenčil, vydržiaval vojsko a „kňazstvu“ dával: z úrody (žito, raž, jačmeň, ovos, pšeno, víno) desatinu (až do 1848: 13,); — za voskové pečate od suda vína 2 — 12 denárov (až do 1495); — od každého jahniatka a včiel (mimo desatiny) 2 denáre (do 1498, od tohoto času do 1836 = 1 denár); — od každého sedenia a brány po jednom kurčaty (1500: 30); — od každého kríža (mandla) 2 kr. a od zapísania každého kríža víno (až do 1574). Poneváč nemohol byť majiteľom zeme, užíval pozemok zemepána; ktorému za užívanie musel platiť isté taxy a vykonávať isté práce („robota“). Povinnosti myjavských poddaných dnes už zovrubne podať nemožno. Cieľom utvorenia pochopu o týchto zaviazanosťach, nebude od veci podotknúť tie podlžnosti, ktoré určily krajinské zákony. — Poddaný zemepánovi dával: z úrody devätinu (1351: 6.), — platil mýto, keď z druhej obci si priviedol manželku (až do 1486: 36., poťažne do 1492: 86.);[186] — ženatý a sedenie majúci platil o Sv. Jure 50 a na Sv. Michala 50 denárov, takzv. „peniaz od komína“ = füstpénz; — týždenne jeden deň slúžil zdarma (1514: 16.), ktoré obdobie r. 1553 z 52 na 40, ba r. 1554 až na 6 dní snížené bolo, ale už r. 1567 táto „robota“ povýšená bola na 12 a r. 1836 už až na 52, ak ale pracoval bez záprahu, na 104 dní (domkár cez 18, bezdomový žehliar cez 12 dní vykonával ručnú prácu); — dával mesačne 1 kura (1514: 17.) — na svätodušný sviatok 1 mladú a na Sv. Martina 1 staršiu hus (1514: 19.); na vianočný sviatok každých 10 sedení dávalo 1 vykrmenú sviňu (1514: 20.); — platil „od 1 nádoby vína 50, od strednoveľkej 25 denárov, od veľmi veľkej nádoby 1 zl. peniaz, od dačo menších nádob 75 denárov“ (1522: 2.); — „od nádoby piva 10, od strednoveľkých alebo malých nádob 5 — 5 denárov“ (1522: 3.); — „od každého vola, kravy a iného statku a koní 5 — 5 denárov“ (1522: 4.); — „od oviec, kozí, včiel a svíň osobitne 2 denáre“ (od jednoročných jalovíc, hriebat, oviec a prasiec nič neplatil, 1522: 5.); — poskytnul „znášateľnú pomoc“ pri prijatí a pri svadbe poddaného; — až do r. 1767.[187] platil taxu za popis pozostalosti a za rozdelenie tejže medzi siroty, — poddaný nesmel predávať suroviny, nemohol obchodovať, musel užívať panský mlýn a jatku, nesmel vymerávať víno, musel oddať svoj hnoj, musel dovoliť ošklbať svoje husy pre zemepána, musel prepustiť slamu na zaväzovanie panských vinohradov, musel platiť strážcov panských vinohradov, musel sa postarať o potrebné sudy a mechy (vrecá) k devätine;[188] — dľa 1836: 7. poslal od každého sedenia 1 človeka na 3 dni za honca k poľovačke; — dva dni pracoval s dvoma statky pri oráčke; — 1 prešp. siahu dreva musel doviesť, uložiť a každý domkár 1/2 siahy dreva porezať; — poddaný za krádež trestaný bol prvý raz 5 juncami alebo odrezaním nosa, druhý raz 5 juncami alebo odrezaním ucha, tretí raz smrťou (Sv. Štef. II. 39., 40.); — svedoctvo poddaného len vtedy bolo vypočuté, ak sa stal predstavením na dvore kráľa alebo župana, alebo keď zabil sluha svojho pána, poťažne zeman svojho župana (Sv. Štef.: II. 50.); — presťahovavší sa poddaný postavený bol pod cirk. kliatbu (1495: 37.); — také vdovy, ktoré nahraďovaly poddaných, bez privolenia zemepána nesmely sa odsťahovať z jeho panstva, ani vtedy, keď sa vydaly (dievčence a iné vdovy síce slobodne sa mohly odsťahovať, ale ich „ženiť sa majúci synovia“ museli sa prinavrátiť k bývalému zemepánovi ich matiek, 1514: 21.); — biskupom a arcibiskupom sedliak sa stať nemal (od 1514: 24.); — presťahovanie sa poddaných bolo zrušené (1614: 25. — 1547: 26.); poddaný mohol byť predaný (Kolom.: I. 77.); zmiznuté zlaté a strieborné veci a hotové peniaze, ak zemepán odprisahal, poddaný musel prinavrátiť (1514: 5.) — v dedenom hnuteľnom a nehnuteľnom majetku po poddanom dedili potomci (deti), ale tých nebolo, predchodcovia (rodičia), ale ani tých nebolo, bočná rodina, potom vdova, konečne zemepán; ak ale nemal potomkov poddaný, v nadobudnutom nehnuteľnom majetku z polovice dedil zemepán, tak, že poddaný len z polovice mohol spraviť testament, ohľadom hnuteľností však v páde postrádania potomkov slobodno mohol robiť testament, poddaný nesmel poľovať a vtákov chytať. (1504; 18)

Mimo pospomínaných zaviazaností zemepáni brali i také poplatky a žiadali i také roboty, ktoré zákon na nich nevyrubil, tak, že poddaní takmer výlučne na dobrodušnosť zemepánov boli ponechaní. Proti svevôli zemepánov tak sa bránili poddaní,[189] že sa presťahovali na panstvo lepšieho zemepána. Ale i toto právo zemepáni obchádzali, preto zákony ustavične prízvukujú a zabezpečujú toto právo. Keď ale smutný stav poddaných už nebol snesiteľným a keď ani zákon už nemal moci obrániť poddaných, títo r. 1514. pod vodcovstvom Juraja Dóžu povstali proti zemepánom. Po premožení takzv. „sedliackej vzbury“ zemepáni toho istého roku vyniesli takzv. „divé zákony“, následkom ktorých poddaný stal sa takmer úplne bezprávnou osobou, stal sa prikovaným k hrude, s ktorou sa razom predával, bol pozbaveným všetkého práva, natoľko, že 26. zák čl. z r. 1536, to úprimné svedoctvo vystaviť musí, že: „Mizerní obecní ľud mimo nahého a nemilosrdnými úderami zmučeného tela inšie nič nemá.“[190] Až 26. zák čl. z r. 1547. znovu prinavrátil právo slobodného sťahovania sa poddaných, ale povinnosti poddaných až 23. januára r. 1767. dala presne určiť a ťarchy poddaných zmierniť Maria Terezia (1740 — 80) v takzv. urbáriume, ktorú prácu ešte v slobodomyseľnejšom smysle previedol jej syn Jozef II. (1780 — 90), dňa 22. aug. 1785. vydaným nariadením. Bárs dľa tohto nariadenia „poddanstvo pre budúcnosť má byť úplne sotrené, meno poddaný viac užívať nechať nechceme“, — večné poddanstvo predsa až 1791. bolo sotrené.

Právny pomer, ktorý určil vzájomné práva a povinnosti zemepána a urbarialistu, menoval sa urbárom (urbarium), dľa ktorého pozemok zemepána oproti istým zaviazanosťam obrábať a úžitkovat mohol poddaný, bez toho, žeby sa bol stal majiteľom pozemku a sluhom zemepána. Ale ani zemepán nemohol odobrať[191] takýto pozemok, najviac ak dočasne mohol prevziať zanechané urbárske pozemky, (§. 2. urbar.). Urbarialista ním obrábanú pôdu, ním stavaný a obývaný dom odcudziť mohol len s privolením zemepána.

Urbalisti boli dvojakí: poddaní (jobbagiones) a želiar (incolae, seldenarii), dľa toho, či urbársky a či želiarsky pozemok užíval. — Urbársky pozemok (sessio urbarialis) pozostával z vnútornajšieho (fundus intravillanus: dom, dvor, stodola a zahrada) a z vonkajšieho sedenia[192] (fundus extravillamus: role a luky), majú intravillán najviac 1 jutro (dve prešp. merice výsevu = 1200 štvorcových siah a extravillán v roliach 16 — 40 jutár plochy (po 1100 — 2000 štvorcových siahach), v lúkach 6 — 22 „koscov“ (toľko lúk, koľko 6 — 22 koscov za jeden deň zkosiť mohlo). Intravillán mal tú výhodu, že od neho urbarialista neplatil poplatok. Poddaný mohol mať 1 — 4 poddanské sedenie (intra — a extravillán), a síce 1, ak v chotári nebolo vyše 40, — 2, ak nebolo vyše 80, — 3, ak nebolo vyše 120, — 4, ak bolo vyše 120 poddanských sedení, výjmuc tie pády, keď na verejnej licitácii kúpil takýto pozemok, keď obrábanie pozemku nik na seba nechcel prevziať, keď poddaný pre vyrasteného syna chcel zaopatriť pozemok, keď dedil takýto pozemok. — Želiarsky pozemok zpočiatku neobnášal ani 1/8 čiastku urbárskeho pozemku (malodomkársky pozemok), ale neskôr musel mať intravillán aspoň 150 štvorcových siah (1836: 5.). Želiari tiež boli dvojakí: domkári (inquilini) a hofieri (subinquilini, bezdomoví želiari, prímeno Černáka: „Hofierek“ poukazuje na bezdomového želiara. Domkári mali lebo len intravillán (dom, dvor, stodolu a zahradu), alebo mimo domu ešte aj dačo rôľ a lúk. Hofieri ale postrádali osobitný dom, zdržujúc sa na majetku a v dome zemepána, bez toho, žeby sa boli stali sluhami, nádenníkmi zemepána.

Rok 1848. zboril hrádze, medzi zemanom a nezemanom stojacé, tak, že takzvané občianske práva, aké sú: osobná, majetková, náboženská, národnostná, tlačová, učebná, shromažďovacia sloboda, právo na volenie životnej dráhy, na prosbu a ponosu, rozprestrené boly i na nezemanov. Toto bolo už na čase, lebo v právach, v majetku oplývajúca zemianska a ubiedená sedliacka trieda jedna vedľa druhej v časoch sebapoznania, bez tohoto v pokoji žiť nemohla, tak, že nie dobrá vôľa zemanov, ale duch času dal slobodu poddaným.

II. Berúc do ohľadu, že Myjava, poťažne jej priestor patril k daktorému (čachtickému, braneckému) panstvu, zrejmé je, že v tom čase, keď o Myjave, ako o obci, môže byť reč, mohla byť ona len obcou poddaných (obcou urbárnou). Kedy sa stala Myjava obcou, nevedno. To ale je isté, že r. 1611. Myjava už bola dedinou, lebo visit. zápisnica z toho roku o tunajšej ev. cirkvi takto znie: „Jest jeden Pivovar… ku oprave kostolního domu Božího. Od toho výročite dedina dáva Pánu zl. 32“, čo spolu dokazuje i poddanstvo obce. Pravdepodobné je, že prví obyvatelia Myjavy, roztrateno po horách, cez dlhé desať, — snáď i storočia žili, ako jednotlivci-poddaní, netvoriac obec, ktorí až neskôr, keď už i počtom zavážili, spojili, sriadili sa v obec, v ktorej na úrad rychtársky aspoň 3 súcich občanov zemepán kandidoval, z pomedzi ktorých občania volili rychtára, — kde prísažných občania volili bez kandidácie zemepána, — ktorej notára pri potvrdení zemepána obec slobodne najímala, v ktorej zemepán potvrdzoval budúcoročný rozpočet (präliminár), prezkúmať dal záverečné účty, riadil sirotské záležitosti, rozsudzoval sporné otázky, držal súd („panská stolica“, uri törvényszék, uri törvényhatóság, zaniknuvšia zák. čl. IX. z r. 1848.) a trestal, slovom obec, ako taká, stála pod právomocnosťou zemepána, práve tak, ako iné poddanské obce v Uhorsku.[193] I na Myjave známa bola robota (chodili Myjavci so záprahom a bez neho „na panské“ do Vrbového, do Boroviec), i tu bol známy dereš, ročitý plat. Z posledného, ako zvláštny druh, „ležúnek“[194] i dnes ešte jestvuje na Myjave.

Pozemkovo-knižný stav vykazuje na Myjave pozemky kuriálne, majerové (panské), urbárske (poddanské, sedliacke, domkárske), kopaničné (poddanské, pri ťažších zaviazanostiach, ako urbárske), ktoré sa v tom delia na jedny od druhých, že kuriálne a majerové pozemky, ako svoj súkromný majetok, zemepán dal si obrábať svojimi sluhami, pri pomoci urbarialistov („na panské chodiť“); — urbárske pozemky obrábali pre seba urbarialisti, ale z úžitku dačo museli dať zemepánovi; — kopaničné pozemky s privolením zemepána poddaní alebo aj pod právomocnosťou zemepána nestojaci slobodní vyklčovali, úrodnými spravili, ktoré ale zemepán pri vynahradení práce klčovnej (irtásdíj) mohol pre seba vymeniť. Z tohoto dá sa na to pozatvárať, že poddaný (urbarialista, domový a bezdomový želiar) okrem úžitku nimi obrábaného pozemku mal právo užitkovania i na tie pozemky zemepána, ktoré nestály pod urbárom. Toto právo záležalo v tom, že poddaný mohol si vziať zo súkromného majetku zemepána (ale len pre svoju potrebu a riadne i oproti miernemu poplatku!) ochodz (drevo na palivo), krov (drevo k stavbe), sbierať jahody, maliny, bukvu, šišky, pásť dobytok, víno merať, mäso sekať, páliť liehoviny, lámať kameň, kopať hlinu, piesok, páliť uhlie (kopanice „Uhliská“ meno vzali od pálenia dreveného uhlia) a vápno.

Tento meravý pomer (urbár) s dvíhaním sa blahobytu poddaných, vyvinovaním sa priemyslu a obchodu, so sriadením sa cechov a obdržaním výsad časom stal sa strpiteľnejším. Zámožnejší poddaní odkúpiac, poťažme vymeniac pozemok od zemepána, stali sa voči nemu samostatnejšími. Takéto vymanovanie sa zpod moci zemepána už r. 1611. bolo v plnom prúde, ako to vysvitá z visit. zápisnice: „Na konečne Visvobodzení Roli farských dal na pomoc Jirik Motuz 2 zl.“ Možné je i to, že začiatkom reformácie tunajší evanjelici veľkodušným a horlivým evanjelikom-zemepánom, Frant. Nádasdy I., obdarovaní boli od urbára ľavnejšou smluvou.[195] — Vo väčšej miere užívali samostatnosť v cechy sdružení remeselníci, lebo cechom dané artikule sú výsady (privilegium), dľa ktorých údovia cechu mali v nich zabezpečené právo skupovania a vyrábania plodín, predávania výroby, ba cech mal i isté trestné právo. — I ev. cirkev mala isté výsady: 21. jula 1646. od komissárov kráľovských v Tokaji dostala list ohľadom náboženskej slobody, ktorú jej Leopold I. (1638 — 1705) potvrdil, a ktorú r. 1731. znovu utratiac, až r. 1781. v tolerančnom patente zpät dostala; — od odobratia ev. kostola (teraz katolíckeho) po vystavenie zvonice evanjelici mali právo zvoniť odobranej (Hornej) veži; — „z každej dedinskej várky piva dostával ev. farár 24 holbý“ a s ev. rektorom, každý osobitne, dostával z ich jačmeňa „dwa saudky neb bečky piva z dedinskeho pivováru“ (visit. záp. z r. 1611.), ktorý dôchodok po odobraní Horného kostola prešiel na kat. cirkev. Preto obec za výmenu pivovára („várky“) a krčmy i dnes každoročne platí kat. cirkvi 840 korún. — Aj obec Myjava mala výsady: „Zláštni patent od Rudolfa Cisára oslobodil Mijavu od zdržovánja vojska“. (Trokan, str. 144.) Aký a z ktorého roku je ten patent od kráľa Rudolfa (1576 — 1608), Trokan nespomína. — Súdiac z ohromných obecních hôr a rozsiahlych obecních pasienkov, dá sa následkovať na významnejšie výsady obce, menovite na to, že segregácia (oddelenie obecného majetku od majetku panstva) už dávno pred r. 1840. sa tu musela previesť, lebo ináčej starší ľudia by sa pamätali na takýto veľavážny pokrok. Obec mala „na Komore“[196] štvrtročný šenk“, čo toľko znamenalo, že obec v každom roku od Michala do Vianoc (1836: VI.) bez platenia regálu mohla nápoje vymerávať. Obec s panstvom a kat. farou mala i spoločný hostinec na mieste terajšieho kr. okr. súdu, ba mala niže Dolného konca pri rieke svoju osobitú „čárdu“ (krčmu); ďalej mala právo držať jarmoky[197] a mala právo držať jatky a sekať mäso. (Ešte r. 1911. mala obec dve „obecné jatky“ = miesta na sekanie mäsa, z ktorých ale jednu, pri obecnom dome sa nachádzajúcu, obecní výbor 22. mája r. 1911. rúcať ustálil).

Tak sa zdá, že mestečkom stala sa Myjava v rokoch 1646 — 1677, lebo kým ochranný list, 21. júla 1646. v Tokaji vydaný a na strane 51. tohoto diela uverejnený (possessio = dedina, oppidum = mestečko), Myjavu dedinou (possessio), zatiaľ privilegium blanárskeho cechu z r. 1677. mestečkom sa menuje. Toto ale nie je isté, lebo ševcovské artikule z r. 1716. Myjavu označujú za obec, dedinu (possessio), čomu zas protirečí prosbopis tkalcov o privilegia z r. 1719. a mäsiarske artikule z r. 1726., ktoré Myjavu mestečkom (oppidum) menujú, ak sa nepredpokladá časté menenie stavu obce.[198] V tomto prechodnom čase musela si obec zadovážiť privilegia,[199] lebo dľa 10. a 21. art. pytlikárskeho cechu — Myjava r. 1833. sa menuje „wysadným [:Privilegialnim:] Mestečkom“, ktoré už malo svoj magistrát (radu): „Dále se vyhledáwa, aby Mjstného Magistrátu Messtanstwj wolený dosáhl“. 10. artikul dokazuje významné právo obecného predstavenstva a spolu aj samostatnosť obce, keď hovorí, že bez svedoctva vandrujúceho tovaryša prijavší majster má zaplatiť 20 zl. pokuty, ktorú „gediné mjstnj Predstawenj dle okolostogjčnosti, bud z cela, neb z částky odpustiti mohau“. Kým totiž — dľa privilegiumu z r. 1677., 1716. a 1726. — na čiastku z pokuty mal nároky i zemepán, dotiaľ. r. 1833. s pokutou už len sama obec dišponuje, čo znamená vymanenie obce zpod moci panstva. Slovom Myjava už dávno pred r. 1848. (pravdepodobne od tých čias, keď sa stala mestečkom) zaujímala slobodnému kráľovskému mestu podobné výsadné miesto („Mjstnj Magistrát“), čo sa hlavne v tom javilo, že obec už nie panstvu bola podriadená, lež stála bezprostredne pod právnomocnosťou stolice a tak Myjava bola už r. 1833. obcou so sriadeným obecním predstavenstvom („magistrát“), ktoré ako v tejto, tak aj v dobe Bachovskej („za časov nemeckých pánov“), ba až do r. 1871. pozostávalo z obecného richtára, 12 prísažných (úradných), z kassíra (pokladníka) a z notára.

Na Myjave už pred r. 1848., ba pravdepodobne už aj pred vynesením §-u 1. zák. čl. z r. 1836., ktorý v dosavádnych zvykoch ponecháva tie obce, kde notárov a obecních predstavených slobodne voliť občania bez akéhokoľvek vplyvu alebo potvrdenia, zo stránky zemepána, — občania slobodne volili si obecné predstavenstvo, ktorého vplyv zo dňa na deň rástol.

Vplyv obecného predstavenstva r. 1833. na miestne cechy sa javil v tom, že: „Každý Privilegium magjcy Cech, každého čtwrt roku, tehdy čtirikrát w roce Shromáždenj porádne držeti powynen gest, k nemuž od mjstné Wrchnosti zrjzenj Komissár wždicky se ustanowj. — Mezy rozdjlnými Cechy powstawagjcý rozepre mjstne Wrchnosti k rozsauzenj prináležj. Když pak mezy Mistri a Towaryssi tehož Cechu žaloba wznikne, tá nechť w Cechownjm Shromaždenj predewzatá, pri kteréžto prjležitosti gak žalugjcý, tak v obžalowaná Stránka, ze swých Stolýc ať powstanau, a k Cechovný Láde se postawjc, swau wec uctiwe a slussne at predložj, potom nechať Cech prednesenau Žalobu de Zákona a Sprawedlnosti rozhodne a rozsaudj, ktera Stránka na usudku Cechu neprestáwá, te swobodno zustane k mjstnému Rychtárstwj se odwolati a utjkati“ (38. a 40. art. pytlik. cechu). Teda obec dozerala na cechy („Komisár“), súdila ako prvostupnová vrchnosť nad členami rôznych cechov a bola druhostupňovým (appelačným) fórumom členov toho istého cechu.

Behom času obec väčšmi a väčšmi vymanovala sa zpod moci zemepána, čo dokazuje menovite tá okolnosť, že kandidačné a potvrdzujúce právo zemepána úplne prestalo. Pred r. 1848. a pravdepodobne už aj pred vynesením 1. §-u IX. zák. čl. z r. 1836. na úrad obecní už voličia kandidovali zpomedzi seba troch a z týchto kandidátov voličia volili jednoduchou väčšinou hlasov predstavených obce na jedon rok.

Obecné služobníctvo, ktoré na jedon rok prijímal obecni rychtár s notárom, záležalo z jednoho hajtmana, z osem pomocníkov, z inšpektora (nequalifikovany horár), z deväť hájnikov a z dvoch hlásnikov-hrobárov.

Poznamenať treba, že mimo obecného rychtára Myjava mala viac, posledný raz štýroch „panských rychtárov“, ktorých na odporúčanie notára vymenovaly jednotlivé panstva. Títo rychtári nesúdili. Ich povinnosťou bolo sobranie a oddanie „ležúnkov“ (od výsevu prešporskej merice — 600 štvorcových siah — asi dva zl. šajny = 1 kor. 60 hal.). Takýto jedonkaždý rychtár mal pri svojom boku jednoho „panského hajtmana“, ktorý sháňal ležunkom obťažených k plateniu k panskému rychtárovi. — Posledný panský rychtár bol Pavel Slávik (okolo roku 1858.).

Obecní rychtár menšie sporné záležitosti právoplatne rozsudzoval. Vážny zástoj hral pri „lapačke“ (= na silu stať sa vojakom) a neskôr pri „verbovačke“ (= dobrovoľne stať sa vojakom), v čom nápomocní mu boli, na čele s hajtmanom, pomocníci. — Odznak jeho bol rovná lieskovica (liesková palica).

Podrychtára nevolili.

Prísažní (úradní) vybavovali menovite odhadnutie poľných škôd („šacúnek“), napravenie poškodených a ustálenie nových medzí („východ“). — Ích odznakom bola rovná lieskovica. — Pred r. 1871. mala Myjava 12 prísažných, ktorý počet snížený bol potom na 11 a na miesto dvanásteho prísažného sriadený bol úrad podrychtársky.

Hajtman bol hlavou pomocníkov. On viedol stráž a bdel nad poriadkom, zvlášte nad roztopašnou mládežou, ktorá často pocítila ťažké údery odznaku jeho: z kože (remeňa) pleteného korbáča.

Pomocníci boli pomahačmi hajtmana a tymi, čím sú terajší hajtmani: obecními sluhami. — Odznakom týchto bol žltým plechom okutý čakan, ktorého rukoväť bola do končitého železa prechádzajúce kladivko.

Nad pachateľmi zločinov pred rokom 1848. každé dva týždne súdil z Vrbového[200] sem prišlý „kommissár“, ktorý obyčajne „hotovým dal vyplácat“ (palicovať). Pomocník, poťažne hajtman vo svojom processe (čiastka obce) sa nachádzajúcich takýchto priestupníkov vystopoval a sobral do svojho domu, kde ich tak „háreštoval“, že ich priviazal na pôdstolinu (na drevo, ktoré spája nohy stola) do príchodu kommissára. „Hárešt“ teda trval najviac dva týždne.

Hlavnejšie tresty mimo „dereša“, poťažne „lavice“, na ktorej vinníci palicovaní boli, sú: 1.) klebetnica (pomocníci klebetnú ženu posadili a vrtili na posmech ľudu na prostred rýnku postavenom krútiacom sa prístroji, na spôsob kolotoču; 2.) klada (na spôsob nožíka zatvárajúce sa dve drevá, v ktorých boly štyri diery pre dve osoby, do ktorých zatvorená bola previnilcova pravá ruka a noha, poťažne ľavá ruka a noha; 3.) prespanku (v nemanželskom stave porodivšú) pomocnící počas nedele alebo trhu, poťažne jarmoku „provieslom začapeli“ (hlavu miesto čepca slamou ovynuli) a po obci vodili. Pri týchto trestoch patričná osoba riadne ešte 1-2 zl. šajny pokuty zaplatiť musela.

Obec až do „nemeckých časov“ administratívne patrila najprv k Čachticiam, potom k Vrbovému. V označenom čase ale stala sa Myjava sídlom osobitného slúžnovského úradu a centrumom osobitného myjavského okresu.

Stoličná vrchnost ročne štyrikráť prezerala obecní úrad. Hlavná „kongregácia“ a držanie hlavného súdu stoličnej vrchnosti bola na Všechsvätých.

Terajšie sriadenie obce je nasledujúce:

Obec táto v smysle zák. článku XVIII. z roku 1871 sriadená je čo veľká obec a takou zostáva i dľa 1886: XXII. až po dnešné dni, lebo zákonom na ňu prenesené, samosprávne (autonomné) práva a výkony zo svojích vlastných síl je v stave prevádzať.

Obec Myjava — ktorá pozostáva z „mestečka“ (z vnútornajšej čiastky obce) a zo 114 kopaníc (vskutku je ich vyše 120) poťažne z mestečka a štyroch kopaničných processov (= okresy bez samostatnosti) — svoje zákonné práva vykonáva skrz obecní zastupiteľský sbor.

Obecní zastupiteľský sbor (výbor) pozostáva zo 40 riadnych a 10 náhradných členov, ďalej z 13 členov z úradu, a síce: a.) z 20 najviac dane platiacich riadnych a 5 náhradných údov (obecní virilisti, bez voľby); b.) z 20 riadnych a z 25 náhradných volených údov („výbor“, výborník), ktorých obecní voličia zpomedzi seba trojročne na šesť rokov volia; c.) z jednotlivých predstavených obce (z úradu, bez voľby a bez virilismu), a síce: z rychtára (ako predsedu, ktorého v jeho neprítomnosti, alebo prekážaní v predsedaní zastupuje a vtedy je i údom sboru podrychtár, z 8 (a síce z kopaníc 6 a z mestečka 2) prísažných (úradných), z pokladníka (kassíra), z notára (ale nie z podnotárov!), z okresného sirotského a z obecného lekára. (Ostatní predstavení obce, ak sú nie virilisti alebo zvolení výborníci, právo hlasovania nemajú). Polovica volených výborníkov padá každé tri roky pod voľbu, ktorá sa tajným hlasovaním prevádza v obci. Behom času uprázdnené miesto riadneho výborníka zaplní sa povolaním najviac hlasov obdržavšieho náhradníka.

Shromaždenie výboru je trojaké: volebné, riadne a mimoriadne.

Predseda výboru ma veľké právo, lebo:

„Keby daktorý člen výboru taký návrh podal, alebo takú nevlasteneckú reč držal, následkom ktorej dá sa predpokládať, že výbor môže vyniesť také uzavretie, ktoré záujmy štátu alebo dobrobyt obce ohrozuje, — obecní rychtár, ako predseda, má právo na radu a po vypočutí notára návrh z denného poriadku stiahnuť, poťažne slovo odobrať, aby sa neposkytla príležitosť na nezákonné pokračovanie“. (§. 18. g.).

Uzavretia valného shromaždenia vykonávajú tým cieľom poverené obecné medzítka a obecné predstavenstvo.

Obecné predstavenstvo pozostáva z rychtára, z podrychtára, z 8 prísažných (úradných), z pokladníka (kassíra), z notára, zo 4 podnotárov, z okr. sirotského a z obecného lekára, z ktorých notári a lekár doživotne, ostatní na tri roky sa volia v obci.

Okresného sirotského a okresného zverolekára, ktorých volí na základe kandidácie okr. hl. slúžneho (poťažne jeho námestníka) zastupiteľský sbor všetkých (10) obcí okresu myjavského, ostatných predstavených obce a obecné služobníctvo volí obec Myjava sama, poťažne jej zastupiteľský sbor.

Voliť sa môže len zpomedzi kandidovaných. Voľba sa deje výkrikom alebo hlasovaním. Hlasovanie predseda voľby môže, na žiadosť 10 voličov ale musí nariadiť. Voličia k predsedovi štyroch dôverníkov môžu pomenovať, ktoré právo nepoužijúc, dôverníkov vyznačí sám predseda. Voľba obecná a stoličná za jedon deň skončiť sa musí a trvá od raňajšej 9. hodiny do 4. popoludňajšej bez pretrhnutia. Hlasovanie sa deje tajne pri značení mena a hlasu voliča. Proti voľbe behom 15 dní appelovať možno v prvom stupni na ospravedlnujúci (verifikačný) výbor (=igazoló választmány), v druhom stupne na verejnosprávne povereníctvo (administratívny výbor = közigazgatósági bizottság), a v treťom stupne na verejnoprávny (administratívny) súd, (közigazgatósági bizottság). Vyvolený voľbu prijať nemusí, výjmuc rychára, ktorý pod pokutou 200 kor. aspoň 1 rok úrad tento zastávať musí. V páde mimoriadneho zaneprázdnenia podžupan, poťažne administratívny súd oslobodiť môže rychtára zpod úradu.

Notára, podnotárov a obecného lekára na základe kandidácie okr. hl. slúžneho, poťažne jeho námestníka volí zastupiteľský sbor.

Na rychtársky úrad — ak sa viacerí kandidáti u okr. hl. slúžneho prihlásia — okr. hl. slúžny, poťažne jeho námestník kandiduje, dľa možnosti, troch, zpomedzi ktorých rychtára obecní voličia volia absolútnou väčšinou hlasov.

Podrychtára, prísažných a pokladníka volia na základe kandidácie zastupiteľského sboru, ktorý na tieto úrady, dľa možnosti, kandiduje troch-troch, relatívnou väčšinou hlasov obecní voličia.

Kruh činnosti jednotlivých členov obecného predstavenstva, slúžobníctva a iných obecních medzítok zovrubne určujú obecné stanovy.

Medzítka a sluhovia obce pozostávajú: v mestečku zo 4 diplomovaných (2 ev., 1 kat., 1 židovka) a v kopaniciach z 8 cedulových váh, z osem obecních sluhov („hajtmanov“), z kvalifikovaného horára („jáger“), z 9 horárov („hájnik“), z obecného úradného sluhu (ktorý teraz je spolu aj hajtmanom), z dvoch hlásnikov-hájnikov, z opatrovníka obecnej nemocnice (špitálu), z 8 desiatnikov, zo zvonára, zo 4 nočných strážnikov (medzi nimi sú 2 hlásnici), zo dvoch zapaľovačov lámp,[201] ktorí sú spolu i zametačmi ulíc v mestečku, z 12 poľných hájnikov, z jednej očisťovateľky izieb, z kolajkára, z tehlárskeho majstra. Z týchto hrobári a zvonár sú spolu i cirkevnými sluhami a ťahajú plat i od ev. cirkve. — Hajtmanov, obecného sluhu, očisťovateľku, ošetrovateľa nemocnice, hrobárov, strážnikov, hájnikov, hotarov, zapaľovačov lámp, zvonára a kolajkára prijíma a prepúšťa obecné predstavenstvo.

Hlásnici sú spolu i hrobármi. Povinní sú spolu vo všetkých cintorínoch bársakého vierovyznania cirkve myjavskej hrobárske práce vykonávať, ďalej od 1. okt. do 31. marca od večernej 9. do rannej 4. hodiny a od 1. apríla do 30. septembra od večernej 10. až do rannej 3. hodiny v mestečku nočnú stráž držať a každú hodinu vypískať (predtým vyhlásať); zvona na svitanie na ev. väži.

Osnova hlásania znela — dľa udania Pavla Gálika, bývalého hlásnika — o začiatočnej (večernej 9., poťažne 10.) hodine nočnej stráže:

Opatrite svetlo, ohen, Aby nebyl lidem škoden: Odpočívejte s Pánem Bohem! Uderela deváta (desáta) hodina Chvál každý duch Hospodina!

Pred polnocou o 11., po polnoci o 1., 2., poťažne 3. hodine:

Chvál každý duch Hospodina, I Ježiše, Jeho Syna! Uderela jedenásta („z polnoci“, „druhá“, „tretá“) hodina.

O polnoci:

Jíž se noc na poli delí, Kristová reč bdeti velí; Jsúce snem po občerstvení, Probudme se i k modlení! Probud se duše ze sna težkého, Hled se postavit pred Pána svého! Uderela dvanásta hodina.

Po zakončení nočnej stráže a zvonení na svitanie (o raňajšej 3., poťažne 4. hodine);

Vstávej hore, duše verná, S pochválením Pána Boha, I Ježiše, Jeho Syna! Uderela tretá (štvrtá) hodina.

Hlásanie každej hodiny dialo sa aspoň na troch miestach mestečka, a síce na Hornom a Dolnom kamennom moste a v Rýnku (po zvonení na svitanie obyčajne zo zahrádky ev. veže, ktorá nad zvonani a pod samou baňou v prvých rokoch slúžila za byt hlásnika a vežová zahradka za pozornište).

Hlásnici nocou zamieňavo vodia a držia nočnú stráž („vartu“, jej údovia „vartáši“), ktorá sa upotrebuje v mestečku každú noc v hodinách pre hlásnikov určených. Predtým „vyháňali“ ju desiatnici po desiatkoch (menšie čiastky processov) a bol jej podrobeným každý čeľadný otec v mestečku bývajúci, teraz ale táto ťarchy vymenená je tým, že dvaja obcou platení noční strážníci („vartáši“) zamieňavo bdia nad bezpečnosťou obce vždy s jedným hlásnikom, ktorému nočný strážnik je podriadený. Nočná stráž pozostávala z 12 chlapov, teraz záleží z dvoch chlapov (hlásnik s halapartou a strážnik s kontrollnými hodinami).

Žiaducno by bolo, žeby obec miesta neprimeranej prenajatej miestnosti vystavila zdravotným požiadavkám zodpovedajúcu obecnú nemocnicu.

Manipulovanie obecních hôr deje sa pod dozorom štátu, patriac k senickému okresnému kurátorstvu hôr.

Na jarmoky a trhy dostavené zrnaté zbožie povinný je predavač na obecnej vážnici odvážiť dať a od každého metr. centa 4 hal. zaplatiť. — Taxy od mostovej váhy sú: od prázdneho voza, rožného dobytku a koňa 20, — od nakladeného voza 40, — od rastúceho statku, svini a ovci 10 hal. — Jarmokov („jarmek“) má Myjava ročne osem, a síce výkladných vždy v stredu „po obrátení Pavla, po Jozefe, po sv. Duchu, po Jáne, po Jakube, po Nar. P. Marie, po Šimone a Júdy, po Mikuláši“, a dňom pred výkladným (utorok) býva lichvací jarmok („tarmek“). Každú stredu, keď nie je výkladný jarmok, býva trh.

Reč zápisničná obce do roka 1890 bola čisto slovenská, potažne v novších časoch kde-tu stĺpcove maďarsko-slovenská. Dňa 14. marca 1890 vydržiavaného obecného výboru zápisnica v VII. bode takto znie: „Čítalo sa okresného pána hlavného slúžneho od dna 10. Ján. 1890 pod Čís. 164/890 nariadenia, v ktorem požaduje aby zápisnica z výborového zasadnutia v predpísanej magyarskej reči vedená bola. Toto nariadenia k zachovaniu sa v známosti prijalo“. Ale zápisnice i naďalej, tak, ako i táto zápisnica, vedené boly v maďarskej a slovenskej reči až do 29. dec. 1890, keď vtedy písaná je prvou čisto maďarskou osnovou zaznačená. Po tejto nasledovaly zas maďarsko-slovenské zápisnice, ba od 17. sept. 1891. sa nachádza aj viac čisto slovenských zápisníc. Až od 9. dec. 1898. všetky zápisnice sú písané len v maďarskom jazyku. K posúdeniu výšudaného „nariadenia“ nech tu stojí §. 20. zák. čl. 44. z roku 1868: „Zasadnutia obcí sami si volia reč zápisnice a vybavovania záležitosti. Zápisnica spolu i v tej reči má byť vedená, v ktorej vedenie hlas majúcich údov jedna pätina to za potrebné vidí.“ — 19. §. najnovších stanov (18. okt. 1909.) v preklade z maďarčiny takto znie: „Pojednávajúcou rečou shromaždenia môže byť reč maďarská, slovenská a nemecká, zápisničnou rečou ale výlučne len maďarská.“

Oznamy po mestečku, riadne v nedeľu, vo sviatok, alebo v jarmok, trh, v nedeľu pred ev. kostolom, vo všedný deň na viac miestach mestečka po bubnovaní hajtmani len v slovenskej reči vyhlasujú. Tie ale oznamy, ktoré na bránu obecného domu vyvesené byť majú, znejú v maďarskej a slovenskej reči, poťažne — ak nepochádzajú od obecného predstavenstva — riadne len v maďarskej reči.

Dobrovoľné hasičstvo, ktoré tu už dvakrát založené bolo, prvý raz so slovenskou, druhý raz s maďarskou rečou velenia, vzdor tomu, že obec dostatočné hasičské prístroje má — po viac ročnom zdarnom účinkovaní úplne zaniklo, a síce prvý hasičský spolok z politických pohnútok bol rozpustený, druhý sám od seba sa rozpadnul, lebo ľud chce mať svoju reč, za reč velenia.

Majitelia väčšieho priestoru poľa a borín volakedy sami si volili k hájeniu poľných úrod a pozemkov hotara (poľného hájnika), ktorého teraz s usrozumením majiteľov predstavenstvo obce prijíma, prepúšťa a ktorý pred hl. slúžnym složí prísahu. Odznakom jeho bol volakedy kocar, teraz „pliešek“ (označenie hotara a cimer krajiny) a revolver.

Zdravotné povereníctvo, ktoré sa tvorí na 3 roky, tvoria: obecní lekár, okr. uh. kr. zverolekár, lekárnik, r. kat. kňaz, ev. aug. vyz. kňazi, izr. rabin, obecní notár, správca štátnych elem. škôl, učiteľ najstarších dietok v mestskej ev. škole, štátní a ev. učitelia v kopaniciach a výborom vyvolení 3 občania. Predsedu si volí zo svojho lona samé povereníctvo.

Prezeranie mrtvol v mestečku obecní lekár, v kopaniciach 6 úradní, ako prezerači mrtvol, konajú.

III. Myjava sama volí vo svojom lone stoličných výborníkov (8) na 6 rokov, tak, že ich polovica každé 3 roky padá pod tajnú voľbu. Sbor stoličných výborníkov sa menuje právomocným povereníctvom (stoličný výbor), ktorého sídlo je Nitra. Tento pozostáva mimo úradníkov: 1.) z polovičky z najviac dane platiacich, takzvaných stoličných virilistov; 2.) z polovičky zo zvolených stoličných výborníkov. Tento medzi iným volí ústredný výbor, ktorý vysiela hlasy popisujúce, hlasy odoberajúce kommmissie a predsedov volieb.

IV. Myjava je sídlom myjavského administratívneho (slúžnovského) okresu, slúžnovského úradu, kráľ. okresného súdu, pozemkovej knihy („grunbuch“), kr. daňového úradu, poštovného úradu, ďalekopisnej (telegrafičnej) stanice, poštovej sporiteľne, knižnice tunajšej ev. cirkve, archívu nitr. seniorátu, troch peňažných ústavov, „Obzora“, „Magyar Társasköru“, dvoch lekárov, lekárne, šesť pravotárov, assentačnej kommissie, okresného exaktora, okr. zverolekára, okr. sirotského, hradskového „kommissára“ (útmester), hlavnej trafiky, financskej a žandárskej posádky, matriky, dočasne i povereníctva sostavenia nových pozemnoknižných vložiek (betétszerkesztö bizottság).

Pred rokom 1848. v sporných záležitostiach súdil slúžny; druhostupňový súd bola sedria, ktorej členami boli pod predsedníctvom podžupana: jedon magnát, jedon cirkevný muž a šesť zemanov (tabulárni sudcovia vymenovaní boli hl. županom). 1848 — 1860. na okolí Myjavy boli dve sedrie: nitrianska a trnavská; 1860 — 71. len nitrianska; 1871 — 1875. nitrianska a senická, k poslednej i pozemnoknižne patrila Myjava; od 1875. zas len nitrianska kr. súdna stolica (sedria). — Dávnejšie slúžnovský okres pomenovaný bol menom slúžneho. Obecní rychtár 1/3, zemepán 2/3, ťahal z pokuty. Súdobníctvo, administrácia a exekutívna moc nebola oddelená jedna od druhej. Oddelenie týchto moci stalo sa IV. zák. čl. z r. 1869., čoho začiatok badať už v dobe „nemeckých pánov“.

Myjava patrí k 72. spoločnému pluku, k 13. vlastibraneckému (= honvéd) pluku a k 141. okresu ľudového povstania.

Slúžnovský úrad, kr. okr. súd, pozemková kniha a kr. daňový úrad svoju činnosť rozprestiera na myjavský okres, ktorý tvoria nasledujúce obce: 1. Brezová (maď. Brezova, od r. 1911 Berezó, mala obyvateľov, dľa štatistiky z roku 1900., 5293); 2. Bukovec (Bukócz, poťažne Berencsbukócz, 761); 3. Hrachovište (Hrachovistye, poťažne Borsós, 1052); 4. Kostolné (Kosztolna, poťažne Nagyegyházas, 2289); 5. Krajné (Krajna, poťažne Karaj, 2919); 6. Myjava (Miava, 10639); 7. Podkylava (Podkilava, Szakadék, 908); 8. Turá Lúka (Turolúka, Dolná Tura, maď. Turoluka, poťažne Turréte, 2255; Starú Turu = Ótura nazýva Myjavec i „Hornou Turou“); 9. Vaďovce (Vagyócz, 1203); 10. Višňové (Visnyó, Alsóvisnyó, 371), a tak myjavský okres pozostáva z desať obcí s 27690 obyvateľmi na priestore 49039 kat. jutrov.

Bezprostredne vyššie fórum (druhostupňové) myjavského slúžnovského úradu — ktorého osobníctvo tvorí na 6 rokov stoličným výborom volený hlavný slúžny, ako okresný predstavený a hl. županom k hl. slúžnemu pridelený slúžny, hl. županom vymenovaný okresný pisár, diurnista a sluha — je nitriansky podžupan.

Pri slúžnovskom úrade účinkuje jedon obecní exaktor (účtovnik, községi számvevö).

Okr. lekára doživotne vymenuje hl. župan.

Kr. okr. súdu a pozemkovej knihy osobníctvo záleží z 3 sudcov, z 1 pozemkovú knihu vedúceho, zo 6 pisárov a 4 sluhov. Pri ňom účinkuje jedon exekútor, 6 pravotárov, 4 — 6 prav. pomocníkov a jedon povereník fiškusov. Kr. okr. súd od 1. januára 1872. a pozemková kniha, ktorá predošle v Nitre, potom v Senici bola, od r. 1890. je na Myjave. — Najbežnejšie trestné priestupky sú tu: ublíženie na cti, osočovanie, ľahké telesné ublíženie, kazenie cudzieho majetku, ale tieto sú časté: skoro polovic trestných pravôt celého okresu pripadne na Myjavu. (V r. 1909. z 525 na Myjavu padlo 230). Ťažšie prípady, ako sú: vražda, lúpež, sderstvo, klam, atď. na Myjave za viac rokov sa neudajú. Trestné žaloby najviac z nedeľňajších, zvlášte ale zo stredajších dňov sa datujú, lebo vtedy ľudia v krčmách a na rýnku najviac sa stýkajú. — Stránky pravoty su: žalobník a obžalovaný. — V občiansko-summárnych pravotách po 40 kor. súdi: 1. obecní súd (rychtár, notár a jedon prísažný); 2. okr. kr. súd. So sentenciou obecného súdu nespokojná stránka behom 8 dní môže žiadať preloženie písem k okr. kr. súdu, ktorý ako v tomto páde, tak i v súde na základe platebného nariadenia (fizetési meghagyás) povstalom, po výšku 40 kor. právoplatne vynáša rozsudok (sentenciu). — Kr. okr. súd súdi riadne po výšku 1000 kor., na základe vyviazanosti i vyše. — Proti sentencii kr. okr. súdu možno zadať: 1. revísiu (felülvizsgálat) pri 40 — 100 kor., nad ktorou právoplatne súdi nitrianska kr. súdna stolica; 2. appelláciu (felebbezés) pri 100 — 400 kor., v ktorom páde právoplatne rieši vec kr. súdna stolica. — Jestli ale sporná otázka má hodnotu vyše 400 kor., pri 400 — 2500 kor. i proti sedriálnej sentencii je ešte revisia ku prešporskej kr. tabule, poťažne pri obnose vyše 2500 kor. ku budapeštianskej kr. Kúrii. — Proti výroku (végzés) je rekurs (feltolyamodás) ku kr. súdnej stolici (sedrii). — Keď ale okr. súd účinkuje, ako pozemno-knižný úrad, možno rekurrovať na prešporskú kr. tabulu a odtiaľ na Kúriu.

Kr. daňový úrad od 1. apríla 1899 je na Myjave. Predtým v tomto ohľade Myjava pridelená bola k Senici, kde každý mesiac kassír nosieval obecné peniaze. Osobníctvo jeho pozostáva z jednoho náčelníka (tárnok), kontrollora, zo dvoch daňových úradníkov a zo sluhu. Daňový úrad už pred týmto bol na Myjave, a síce od začiatku Bachovskej doby do r. 1873 na terajšom dome J. Valášku, pravotára, ktorému domu ľud i teraz hovorí: „na štajronte“. Na tieto „nemecké časy“ poukazuje pomenovanie, pochádzajúce od pečati, platebného naloženia z daňového úradu, keď povie Myjavec: „Dostal som orlíka“.

Poštový úrad od r. 1882 spojený je s ďalekopisnou stanicou, smerom k Brezovej a Novému Mestu n./V., poštovou sporiteľňou a povozovou dopravou osôb na Brezovú a zpät. Poštu do Krajného a na Starú Turú, a zpät donáša peší posol („poštár“).

Policiálny dozor asi do r. 1861 prevádzali pomocníci, na čele s hajtmanom, potom pandúri, neskôr prísažní, pomocou obecních sluhov (hajtmanov) a desiatníkov, konečne v mestečku prísažní, poťažne len hajtmani.

Žandárska posádka pozostáva z poručíka, zo strážmajstra, vodiča oddielu a zo 4 kaprálov.

Financská posádka záleží z rešpecienta (szemlész), 2 — 3 hl. dohliadačov a 2 — 3 dohladačov (fővigyázó, vigyázó).

Najbližšia železničná stanica Myjavy je na 10 km ležiaca Brezová.

Myjava patrí ku senickému kr. verejnému notariátu. Žiaducno by bolo, aby myjavský okres mal sám kr. verejného notára so sídlom tunajším.

Myjavskí pravotári a prav. osnovníci sú zaznačení v prešporskej pravotárskej komore, — obchodníci a remeselníci sú príslušníkmi prešporskej obchodnej a priemyselnej komory a senickej okresnej robotníckej poisťovni. — Myjava soľou sa zaopatruje z novomestského skladu soli.

V. obecním voličom je ten obyvateľ (muž, žena, maloletý, pod kuratellou stojací, právne teleso, cudzinec) obce, ktorý má aspoň 20 rokov a od svojho majetku (nehnutedlného), alebo dôchodku v obci aspoň od dvoch rokov štátnu priamu daň platí. Toto právo oprávňuje k voleniu obecních výborníkov a obecních predstavených.

Za obecného výborníka voleným môže byť každý 24-ročný a plnoletý obyvateľ obec, ktorý je obecním voličom a ktorý volebné právo použiť môže. Maloletý, pod kuratellou stojací, plnoletá žena, právne teleso (spoločnosť, firma) volebné právo len cestou povereníka môže vykonávať.

Za obecného predstaveného voleným môže byť každý 24-roč. a plnoprávny uhorský občan, ktorý je obecním voličom a ktorý za obecného výborníka voleným byť môže. Za notára, lekára, zverolekára, zástupcu (fišcus), merníka, výpomocného notára a manipulanta obce môže byť voleným i taký, ktorý nie je obecním voličom.

VI. Stoličným voličom je každý obyvateľ stolice, ktorý tam v tom roku je vziaty do soznamu voličov krajinských vyslancov.

Za stoličného výborníka voleným môže byť každý 24-ročný, plnoletý, pod kuratellou, alebo konkursom nestojací, čítať, písať vediaci, uhorský občan, ktorý aspoň od dvoch rokov stále býva, alebo je majiteľom (nehnuteľnosti) na priestore stolice, tam daň platí a je oprávnený k volebnému právu na krajinského vyslanca (aj vtedy, keď je pripadne vynechaný zo soznamu, čo platí i o obecnej voľbe). Hlasuje sa tajne.

VII. Krajinského poslanca volí Myjava s viacerými obcami vo Vrbovom (vrbovský volebný okres, kde patria obce: Vrbové, Myjava, Brezová (s Košariskami), Krajné, Podkylava, Kostolné, Vadovce, Hrachovište, Vyšňové, Šípkové, Ostrov, Krakovany, Stráže, Trebatice, Borovce a Kocurice). Hlasuje sa verejne. Krajinským voličom je len ten, kto v predošlom roku do soznamu takýchto voličov vnesený bol, čoho podmienkou je, aby patričný mužského rodu uhorský občan bol 20-ročný, nestál pod otcovskou, alebo gazdovskou mocou a aby mal dostatočný hmotný, majetkový (na Myjave 8 kor. 80 hal. pozemková, 21 kor. dôchodková daň), alebo vzdelanostný (diplom) census. Takýto soznam voličov sostavuje sa na základe predošloročnej dane každý rok začiatkom marca a slúži za podklad budúcoročným voľbám. (Na príklad: soznam je sostavený r. 1910, základ tohoto sostavenia je daň z roku 1909, podľa tohoto soznamu sa hlasuje r. 1911.) Proti nesprávnemu vynechaniu zo soznamu, alebo proti nesprávnemu vneseniu do soznamu možno reklamovať[202] (felszólamlás) na ústredný výbor (központi választmány) od 5. do 15. mája a oproti odmršteniu reklamácie možno appelovať (felebbezés) na uh. kr. Kúriu od 20. do 30. júla.

Za krajinského poslanca (vyslanca) volený môže byť každý, kto je 24-ročný, je voličom (vziaty do soznamu kraj. voličov v bársktorom volebnom okrese) a vie maďarsky.

Myjava r. 1910. mala 529 voličov krajinských.



[183] Zemepán, zeman, dľa visit. zápisnice z r. 1611 „Pán“, dľa ševcovských artikul z r. 1716 „Dedičný Pán“, dľa prosbopisu tkalcov z r. 1719 „veczáti Pán“ a „Pán Irečzity“, dľa pytlikárskych art. z r. 1833 „Zemnský Pán“.

[184] Kňaz patril tiež k slobodným, ba mal i kde-tu od týchto rôzne práva, lebo ako svedok nemusel prisahať: na potvrdenie jeho svedectva dostačilo mu odvolávať sa na čistotu svedomia, — bez privolenia kráľa nesmel nadobudnúť nehnuteľný majetok („mrtvá ruka“), nemal passívne právo zmenky (1840: 15.), — nemohol byť obchodníkom (1840: 16.), — počas exekúcie z dôchodku istá čiastka preňho ponechaná byť musela (beneficium competendiae), — svedectvo svetského človeka nemalo platnosti proti nemu (Sv. Štef.: II. 3.) — svetský súd nesúdil nad ním (Kolom.: I. 14.) — Na poukázanie náboženského stanoviska vekov radno ešte pripomenúť, že židia v baňských mestách (1791: 38.), v Horvátsku, Slavonii a Dalmácii (1729: 19.) nesmeli bývať, obchodovať, kresťanov v službe držať (Koloman: I. 74., II. 1.), pri razení peňazí, v solárňach a daňových úradoch slúžiť (1224: 24.), mýto do prenájmu vziať (1630: 15.), vínom okolo Tokaju kupčiť (1741: 29.), kresťanky za manželku pojať (Sv. Lad.: I. 10.), verejným úradníkom byť ale, daň a inú ťarchu — cieľom čím skoršieho vysťahovania sa z krajiny — dvojnásobne platiť (1578: 2.) a kresťanské sviatky zadrať museli, (Sv. Lad.: I. 26.). Židovskými písmenámi napísané listiny, testamenty a podpisy na zmenke boly neplatné (nariad. dvor. kanc. zo dňa 22. okt. 1814, 1844: 6.) a obchodné knihy nesvedčily (1840: 15.), — že evanjelici mali byť spálení („lutherani comburantur“).

[185] Ľud Verbőczyho, Verbőczy totiž robil výhodné zákony len pre zemianstvo.

[186] Snáď i ten myjavský zvyk, že mládenci počas takejto svadby preťahujú „reťaz“ (stužku) a vyberajú od svadobníkov, menovite ale od mladoženícha, výmenu, pochádza ešte z tejto doby.

[187] Dľa neoceniteľnej práci: „A jobbágyság története Magyarországon, K. Nagy Sándor, 1891“.

[188] Dľa neoceniteľnej práci: „A jobbágyság története Magyarországon, K. Nagy Sándor, 1891“.

[189] Ako zvláštny druh poddaných možno pripomenúť taxalistov, ktorí oproti taxe užívali panské pozemky a ktorí slobodne mohli sa presťahovať od jednoho zemepána k druhému.

[190] Nie div, že pri takýchto pomeroch niektorí odvážlivejší a chápavejší synovia ľudu, jako náš Jánošík, Hrajnoha atď. zunovali toto otroctvo a dali sa na dobrodružný život zbojnícky. Že veškerý ľud sympatizoval s nimi, videť najlepšie z toho, že jejich zbojstvá a lúpeže vo svojich bájoch a povesťach pred potomstvom ospravedlnil — a jako šľachetné skutky predstavil a ich medzi hrdinov a osvoboditeľov národa vriadil. Aj tento kraj poskytnul takéhoto horného chlapca, verného druha Jánošíkovho, Jána Hrajnohu, pochádzajúceho z Myjavy, ktorý na Červenom Kameni vyše Modry bol väznený a dňa 7. júla 1710. v Smoleniciach odsúdený a štrankom odpravený.

[191] Vypúdenie poddaného malo miesto, keď nemohol zadosť urobiť svojim povinnosťam, keď bol veľmi mrhajúci, keď svoje povinnosti zo vzdoru na škodu panstva neplnil.

[192] V nitrianskej stolici, dľa zák. čl. V. z r. 1836., vonkajšie urbárske „grunty“ delily sa na 5 tried, majúc I. tr. 16, II. tr. 18, III. tr. 20, IV. tr. 22, V. tr. 24 jutár oráčiny a po 6, poťažne po 8 jutár lúk, kde otava kosiť sa dá, poťažne nedá.

[193] Oproti obciam poddaných stály zemianske obce, ktorých obyvatelia boli zemani, a obce so sriadeným magistrátom (radou), ktoré na základe výsad vyňaté boly zpod právomocnosti panstva a maly sriadenie slobodným kráľ. mestám podobné. Prvé preto, že zeman nad zemanom panovať nemohol, druhé preto, že bárs ich obyvatelia neboli zemani, na základe výsad bezprostredne stoličnej právomocnosti boly podrobené.

[194] Lösung, emphyteusis örökhaszoabér, dľa ktorého poddaný pozemok zemepána neobmedzene mohol nielen užívať, ale aj predať, odcudziť, testovať, dediť, ale oproti ročnému poplatku, ktorý bol mierny.

[195] Takíto poddaní v patentoch z r. 1853. sú menovaní „holdovník“-mi

[196] Na samom rohu terajšieho obec. hostinca, vedľa Starej rieky, pri Stave.

[197] Pred r. 1723. jarmoky na Myjave držaly sa v nedeľu.

[198] Dľa 4. §-u XXIII.: 1848. mestá sa delily na mestečká (niže 12000), stredné mestá (12 — 30 tisíc), veľké mestá (vyše 30000 obyvateľové). — Porovnaj Vannayho tvrdenie na str. 77. tohoto diela!

[199] Gr. J. Battányiho z r. 1788. visitačná zápisnica: „Miava est oppidum sine privilegio“ (Myjava je mestečko bez privilegium), nemôže obstáť, lebo — odhliadnuc od privilegia, ochranného listu z r. 1646. a 1690., blanárskeho cechu z r. 1677., ševcovského z r. 1716. a mäsiarskeho z r. 1726., ako i Trokanom spomínaného patentu z doby Rudolfa (1576 — 1608) — na str. 78. tohoto diela uvedený prosbopis dokazuje, že Myjava už pred r. 1723. mala právo vydržiavať jarmoky, čo — ako poddanská obec — len na základe privilegia mohla dosiahnuť.

[200] Tu platili obchodujúci zemani tridsatinu, čo dokazuje 1498: III. 34.: „Loca autem tricesimarum antiqua sunt ista: Szakolcza, Leva, Belus, Besztercze, Solna, Ujhel, Tyrnavia, Varbó, sunt filiales ad eandem“. (Staré miesta tridcatiny sú ale tieto: Trenčín je hlavné miesto tridsatiny: Skalica, Levoča, Bela, Bystryca, Žilina, Nové Mesto, Trnava, Vrbové sú filiálkami tamtoho).

[201] Ulice mestečka osvetlujú sa petrolejovými lampami, stojacimi na železných stĺpoch. Dňa 21. febr. 1911 obecní výbor jednohlasne uzavrel postarať sa pre mestečko o elektrické osvetlenie.

[202] Oproti reklamácie možno zadať poznámky (észrevétel) od 16. do 25. mája.




Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.