ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Vývin školstva

(Podáva M. Šimonovič.)

Pred reformáciou bolo v Uhorsku 102 obcí, v ktorých nachodila sa škola. Medzi týmito obcami bola i Nitra. Po bitke pri Moháči riastly protestantské školy. Okolo roku 1670. bolo v nitrianskej stolici 109 protestantských škôl. Že aj Myjava mala už vtedy svoju cirkevnú školu, vidíme pri visitácii Izáka Abrahamidesa r. 1611., keď vo visitačnom protokolle spomína školu a rechtorské dôchodky.

R. 1780. námestná rada v Prešporku súrila vystavenie školských budov po krajine, pri ktorej stavbe panstvo má dať materiál, obce robotnú silu a zápraž. Táto istá rada r. 1784. nakladá, aby sa úrad učiteľa oddelil od úradu notárskeho a kántorského, aby sa didaktrum premenilo na stály plat a vôbec aby panstvo obce hľadelo popraviť položenie učiteľa.

Nariadenia tieto nie veľmi pomkly školu napred. Páni zemania mali druhé starosti, ako školy a učiteľov. Zostalo všetko pri starom.

R. 1806. vydané sriadenie školské ustálilo vek návštevy školskej medzi 6 — 12 rokom. Rodičov telesným trestom nútili posielať dietky do školy.

Keď bola cirkev naša v rokoch 1731 — 83 bez chrámu a bez kazateľa, o riadnej výučbe nemohlo byť ani reči. Po vydaní tolerančného patentu Myjavci boli medzi prvými, ktorí si vymohli povolenie sriadiť sa v cirkev, povolať si rechtora a farára.

Ako vidno v mestečku bola riadna škola s riadnym učiteľom od prvopočiatku. Že bola škola často bez rechtora a cirkev bez farára, menovite počas prehánok, netreba dokazovať. Aké pomery školské panovaly po rozsiahlych kopaniciach? Boly tam takzvané „nutné školy s nutnými učiteľmi“. Boly to prenajaté obyčajne prázdne, neobývané izby, kde miesto lavíc boly hrady na kôloch okolo stien do zeme povtĺkané. V takejto začasto vlhkej a tmavej izbe bolo 50 — 100 detí stlačených, ktoré nutný učiteľ čítať, písať a rátať vyučoval.

Za nutných učiteľov hlásili sa v písmach zbehlí gazdovia, remeselníci, vyslúžilí vojaci, ba aj cudzinci. Taký bol istý Richter, katolík, ktorý vedel, vraj, sedem rečí a učil na St. Myjave 5 zím. Na Polianke učila raz baba.

Mnohí sa z nich dokázali. Daniel Sadlon Hundrák učil 40 rokov na Poriadí a Štefan Hradský na rôznych miestach 35 rokov. Methoda týchto nutných učiteľov záležala len v memorisácii, v učení sa nazpamäť. A poneváč učili len katechismus, piesne, evanjelia a epištoly, naučili toho veľa. Pisateľ bol prítomný týmto zkúškam a divil sa, že žiaci pekne odpovedali a mnoho vedeli z látky náboženskej.

Na otázku pisateľa, jako učí písať, odpovedal tázaný nutný učiteľ: „Keď sa naučí dieťa čítať, potom dostane odpisovať s tabule“.

Nutným učiteľom, ale i riadnym na dobrej pomoci boli rodičia, ktorí priúčali svoje dietky doma. Toto sa dalo len pri nadanejších dietkach. Slabikovacím spôsobom („učí sa poznávat“), ako učili nutní učitelia a doma otcovia, možno naučiť len staršie dieťa bystrého rozumu.

Po našich domoch v meste i v kopaniciach po večierkoch spievajú, ku čomu i dietky priťahované bývajú. V špatnom čase cirkevník v kopaniciach odbaví doma služby Božie. Tam je kancional, biblia a postylla. Že tieto knihy, ktoré sa temer v každom dome najdú, neboly od analfabetov kupované, je zrejmé.

Jozef Holuby v sborníku „Slovensko“ spomína istého Ličku z lubinských kopaníc, ktorý ani čitať, ani písať nevedel. To ho mrzelo, a preto tým horlivejšie posielal do školy svoje dietky, ktoré mu potom písmo sv. čítali. Z počúvania svojich dietok naučil sa, vraj, celú bibliu nazpamäť. Prípad tento je charakteristický, ako si náš ľud cení vzdelanie a sväté knihy.

Plat nutných učiteľov bol: pol štvrtky raži od žiaka, sabbatales 2 kr., syr, strava, múka a každé ráno polienko dreva na okurovanie.

V cirkevnej zápisnici najdeme o zkúškach nutných učiteľov od L. Vannayho, farára nasledujúce poznámky:

1. Dne 9. apr. 1865 odbývaly se v chráme Páně dvě zkoušky.

a) Zkouška z Roudníka, kde učil Jiří Šterík, měv 49 školáků. Neškodno vypadla.

b) Zkouška ze školy u Malků kde učil Martin Malek, maje, přes zimu 56 dítek. Zkouška tato k spokojnosti vypadla.

2. Dne 14. apr. zkládaly 3 školy zkoušky.

a) Škola „v St. Myjavě“, kde učil Štefan Dinga, maje přes zimu 106 dítek. Jako počátečníkovi dost dobře vypadla zkouška.

b) Škola „u Baranů“, kde učil Pavel Pakan, měv 90 školáků. Zkouška pochvalne vypadla.

c) Škola na „horní Polánce“, kde učil Štefan Hatala, maje 68 žáků. Zkouška vypadla k naší spokojenosti.

3. Dne 17. apr. zkládaly opět 3 školy zkoušky.

a) Škola ve „Svinárkach“, kde učil Štefan Žabka, měv 58 žáků přes zimu. Vyznačili se nejlépe v počtování.

b) Škola „v horním Brestovci“, kde učil Josef Nosálek, maje 84 dítky. Neškodne složil zkoušku.

c) Škola „v dolním Brestovci“, kde učil Pavel Hradský, maje 35 dítek. Zkouška zle vypadla.

4. Dne 23. apr. zkládala zkoušku škola na „Pořádí“, kde učil Dániel Sadlon, maje 125 dítek. — Zkouška chvalitebne vypadla, jen proti peroráciam vystoupeno ze strany faráře, a naříděno podučitelovi, aby se budoucně bouřlivých perorácií vystríhal.

V protokolloch nutných učiteľov „podučiteľmi“ menovali.

Na týchto nutných učiteľov bola sverená výchova dietok dvoch tretín církve myjavskej cez 300 rokov.

Roku 1882. oznámil biskup cirkvi, že minister výučby hodlá poslať na Myjavu 2 cestujúcich učiteľov, ktorí by v kopaničných školách učili a nutných učiteľov do spôsobu vyučovania uviedli. Cirkev to ponechala sen. konventu.

Nutní učitelia vyučovali po naších kopaniciach až do roku 1893., ba sporadicky až do r. 1910.

Škola v mestečku mala rechtora a pomocníka, čili „präceptora“. Školská matrika od roku 1837., Jánom Martešíkom započatá a vedená, vykazuje zkúšky starších a mladších dietok. Už roku 1843. v menšej škole bolo 188 žiakov, tento počet s roka na rok stúpal, až r. 1839. dosiahol 272 dietok. A tento neprirodzený stav trval až do r. 1877.

Ján Boor, dekan, na zkúške r. 1875. napísal do školského denníka: „Roku 1875, dne 30. mája odbývaná zkauška se školskou mládeží obojí třídy, jak se strany pr. učitelau tak i žákau přítomných dobře vypadla síce — nicméne Sl. Cirkev se uradne napomenula, aby o třetího učitele a třetí třídu čím nejskůre se postarala, ant 254 dítky v jedné škole učiti se nemohau tak, jako to pořádek a zákon vyhledáva“.

R. 1878. škôldozorca Libertényi prípisom nariaďuje v meste pre 355 dietok štyri nové priestranné učebné siene postaviť, mimo kántora, ktorý je cirkevnými funkciami hatený, ešte štyroch učiteľov do mesta a štyroch do kopaníc povolať a pre 13 — 15 ročné dietky opakovaciu školu zariadiť. Konečne zo zdravotných príčin nariaďuje slúžnovskému úradu sieň I. triedy zatvoriť.

Škôldozorca v prípise tomto odvoláva sa na horlivosť evan. predkov, ktorí s chlúbou poukazovali na svoje školy.

R. 1879. prišlo nariadenie od min. výučby, v ktorom nakladá založiť v meste ešte dve učiteľské stanice a do kopaníc miesto nutných deväť diplomovaných učiteľov povolať. Biskup vyzýva cirkev, aby tomuto nariadeniu všemožne zadosť urobila.

Svolaná cirkevná konferencie, na ktorej boly prípisy tieto čítané, uzavrela že chce postupne sriadiť svoje školy, ale nateraz pre veľké vysilenie občanov následkom úpadku remesiel a hospodárstva nenie v stave. Konferencia dáva pred konvent náradu, aby okresy školské v kopaniciach, kde ešte školskej budovy neni, takú postavily, ale potom, keď bude školstvo sriadené, aby učitelia z jednej spoločnej cirkevnej kassy platení boli.

Konvent návrh konferencie neprijal a riešenie tejto dôležitej otázky ponechal seniorálnej deputácii.

Zápisnica konventu odo dňa 16. okt 1881. o tejto záležitosti nasledovne hovorí: „Zo stránky präsídium predneseno, že prišiel na cirkev našu dopis od kráľ. škôldozorcu, v ktorom tenže miestnemu slúžnovskému úradu prísne nakladá zavreť školskú izbu na hostinci sa nachádzajúcu a behom 8 dní inú miestnosť pre školu na útraty cirkve najať: ďalej nakladá tenže pán škôldozorca, aby cirkev naša behom 30 dní plán na novú školu so 4 učebnými izbami skrze sl. slúžnovský úrad jemu predložila.

2. Keď v prvom punkte naznačený dopis pána král. škôldozorcu prečítaný a jeho do organismu našich škôl hlboko siahajúci význam objasnený bol, prehovoril dvojct. pán predseda ráznymi, autonomiu cirkve našej silne hájicimi slovmi, upomínajúc shromaždených na vznešený príklad predkov našich, ktorí pre vieru a cirkev svoju nielen majetky, ale i životy kládli na oltár Pána, a že i teraz nastáva potreba hájiť od otcov zdedenú slobodu cirkve, poneváč, jestliže by cirkev požiadavkám zákona zadosť urobiť sa zdráhala, nastúpiť môže, ba iste nastúpi ten smutný stav, žeby nám skrze vysokú vládu školy naše odňaté boly a my, všetkého práva ku školám našim pozbavení, len ťarchy snášať museli.

Keď takto stav veci vylíčený a vyobrazený bol, a keď i so stránky údov z kopaníc v tom smysle vysloveno bolo, že oni ochotne, keď sa im krivda diať nebude, tedy v pomere ich zaviazanosti, napomocní byť chcú: Konvent preniknutý potrebou stavby uzavrel jednohlasne nové školy stavať a tak i zákonným požiadavkám zadosť učiniť.

Na tomto konvente vyvolený bol aj stavebný odbor.

Na porade pred konventom vydržiavanej obetovali na stavbu novej školy Martin Jurenka, notár, 50 zl., Samuel Jurenka, inšpektor, 50 zl., Samuel Jurenka, ml., počtár, 10 zl., Michal Pakan 5 zl. a Karol Viest 25 zl.

Na konvente 6. jan. 1882 vydrživanom za stavanie novej školy hlasovalo 125 hlasov, proti stavbe však ani jedon. Vzdor tomu ale cirkevníci z kopaníc nechceli prijať za kľúč ani pomer 2 : 3, ani svoje školy odšacovať, aby tak cena už vystavených škôl z poplatku na nich pripadajúceho odrátaná byť mohla.

V tom istom konvente čítaný bol prípis slúžnovského úradu č. 2084, v ktorom sa cirkvi na známosť dáva, že poneváč cirkev neurobila zadosť stoličnému uzavretiu strany vyhotovenia plánu stavať sa majúcej školy, prinútený je dľa poverenia stoličného spravujúceho výboru dať vyhotoviť plán Jánovi Pokorný. Konvent, poneváč nebol spokojný s plánom Hollánovým, hneď poveril J. Pokorného s vyhotovením plánov.

Vzdor tomu, že konvent 6. jan. riešil v znamení bratskej lásky a svornosti medzi mestom a kopaniciami, nasledujúce porady a konventy boly už nesvorné a búrlivé. Cirkevníci z kopaníc zlým duchom poštvaní nechceli prispievať na stavbu novej školy v mestečku.

Dňa 22. jan. 1882. konvent pod predsedníctvom sen. Jána Lešku, v lone cirkve vydržiavaný, rozišiel sa bez výsledne. Cirkevníci z kopaníc vypovedali, že jestli mesto potrebuje školy, aby si ich vystavilo samo, ako si oni po kopaniciach zo svojich síl stavať museli.

Präsidium vyrieklo, že záležitosť túto predostre dištriktu.

Veľká chyba stala sa vtedy, keď cirkev nevzala do rúk stavbu škôl po kopaniciach, ale dovolila ich stavať patričným okresom.

Mnohí cirkevníci z mesta zbadali, že to nepovedie k dobrému, keď si kopanice zo svojich síl školy stavať budú. Aj, ako som počul, mešťania išli búrať základy školy na Poriadí, ale následkom neráznosti predstavenstva cirkve behom pár rokov vystavili si kopaničiari sedem škôl, a síce na Poriadí r. 1869., v St. Myjave r. 1872., na Polianke r. 1872., u Baranov r. 1872., v Brestovci r. 1875., v Rúdniku r. 1878., u Blahov r. 1888.

Nie div, že sa potom cirkevníci z kopaníc báli prispievať na školu v meste so štyrmi učebnými sieňami.

Cirkevné predstavenstvo vypracovalo „Smluvu“, v ktorej bol označený pomer medzi cirkevníkmi z kopaníc a mestečkom v otázke školstva, ktorú „Smluvu“ konvent 24. feb. 1882. pod predsedníctvom p. seniora vydržiavaný prijal. Bod 16. tejto „Smluvy“ hovorí: „Počet škôl v našej cirkvi myjavskej určuje sa na 11, a síce v mestečku 3 a na kopaniciach 8, ktoré si patričné školské okresy samy vystavia, učitelia ale zo spoločnej kassy cirkevnej vydržiavať sa budú.“

O týždeň na to konvent, ku podpisu „Smluvy“ svolaný, rozišiel sa bez výsledku. Cirkevníci z kopaníc kričali: „Poďme domov, my nič podpisovať nebudeme!“ Mešťania potom tiež nechceli podpísať.

Po takejto predohre začala sa stavba novej školy v mestečku r. 1882.

Koľko porád, konferencií, komissií a konventov zasadlo a vydržiavané bolo v tejto záležitosti! Kopanice nijak nebolo možno nakloniť, aby prispievaly na stavbu novej školy v meste.

Zo strany cirkve ponúknuto bolo patričným okresom 3000 kor. za jednu a jednu školu; keď to povereníci z kopaníc neprijali, podaný bol návrh, že mesto dá na stavbu novej školy v meste 8000 kor. a kopanice ostatných 16000 kor. a konečne, keď ani toto nechceli prijať, povereníci z mesta žiadali od fúry z kopaníc 6 kor. raz navždy: povereníci z kopaníc naproti tomu ponúkali 2 kor. raz navždy, ktorý návrh zase povereníci z mesta nemohli prijať. Až konečne po mnohom boji uzákonené bolo to potrhanie cirkve „na školské okresy“, ktorý stav až po dnes trvá.

Následkom nesriadenosti cirkevných škôl, naliehaním škôldozorcu G. Libertínyiho otvorená bola v mestečku štátna škola. Účinkovanie započala v prenajatých miestnostiach spolkového domu 27. dec. 1883. Prví jej učitelia boli: Sam. Brunovszký, Ludvik Nipel, Julia Redl a Helena Szlávi. Žiakov mala prvý rok 73 židovských a 23 kresťanských. Roku 1885 kúpil štát z pozustalosti Št. Pakana pozemok na stavbu štátnej školy za 1100 zl., na ktorý obnos dala miestna židovská obec 700 zl. Vystavenie budovy s piatimi učebnými sieňami stálo 12000 zl.

Vzdor tomu, že vokátori pri kopaničných školách vyše 800 kor. obnášaly, len tu i tu hlásil sa diplomovaný učiteľ. Kopaničné školy po mnohom napomínaní cirkevných a svetských vrchností boly konečne zákonom zodpovedne dostavené. A práve, keď boly do poriadku uvedené, musely byť štyri, a síce v St. Myjave, v Rúdniku, u Blahov a Baranov r. 1892 na základe „Smluvy“ na stránke 144, v plnom znení uvedenej štátu odovzdané. Dľa „Smluvy“, poneváč vo Svinárkach školskej budovy ešte nebolo, štát postavil r. 1895, novú budovu. Keďby sa boly menované okresy trosku napäly a vokátori povýšily, boly by dostaly diplomovaných učiteľov a školy mohly zostať pod správou cirkve. To bolo prvé ovocie roztrhania cirkve na okresy. V Brestovci, na Poriadí a na Polianke sú cirkevné školy, ktoré vydržujú a učiteľov platia patričné okresy. Len vtedy by bola Myjava opravdu „Sion na hoře svítící“, keby tak mala po kopaniciach 16 učiteľov a v meste 4.

II. Učebné predmety

Pri vyberaní učebnej látky a spôsobu vyučovania každý učiteľ pokračoval dľa svojej hlavy. Na cirkevných školách, ale i vôbec prevažovala látka náboženská. Učebných kníh okrem katechismusa, biblických historii, Tranosciusa a Zákona pred r. 1868 nebolo.

Počiatočníci nosili do školy „kohúta“, doštičku piestu podobnú, ktorá mala na jednom boku malú a veľkú abecedu a na druhom kohúta. Keď sa žiačik naučil na kohútovi litery poznávať, potom slabikoval zo Zákona. Zo Zákona učili sa jedon rok epištoly, druhý rok evanjelia a žalmy. Ako predmet učili aj cirkevný dejepis. Boly to odpisované práce, takzvané „štúdia“. Z počtov učili sa „addíciu“, „abstrakciu“, „multiplikáciu“, a „divisiu“.

Poriadok zkúšky ukáže nám najlepšie obraz tej starej školy. Ján Martešík viedol školský denník v reči latinskej. Denník, ktorý je v archíve, započatý je r. 1837. V roku 1842 najdeme už slovenský

Pořádek Skúšky

w Přítomnosti Wysoce Učeného Muže, Pána Jána Trokana Cir. Ewan. Aug. Wyznání Kostolnaňské Slowa Božího Kazatele Okolí pak Nowo-Městského wýborně zaslauženého Pána Děkana, rowněž Obojího Řádu Wysoce Wážených a zaslaužilých mužů, s wětší Mládeží Zboru Ewang. Myjawských Janem Martešchíkem tétež Cyrkwe Učitelem Roku 1842. dne 29. Kwětna držané.

Předně budau Pání, Tytulu swých nejhodnější a Rodičowé Mládeži se Spěwem a kratičkau Rečí wítaní.

2. Wětší mládež: z Katechysmu Herderowa opětowati bude, z Částky druhé, Článek 1-ní.

3. Menší: Katechysmus Luteruw Malý celý.

4. Kratička Hystorye Náboženstwí Kresťanského, od časů Krystowých po Lutera.

5. Wítach Zemepise Europy.

6. Z Umění Fizyky, Oddělení 8-mé o proměnách a Ukazých ohniwých.

7. Z Přírodopisu: O kunštowném a přirozeném budowání Stromů.

8. Řečnění.

9. Prospěch w Počtowání.

10. Prospěch w pěknopísebnosti se ukáže.

11. S maličkým Poděkowáním Zkúška Třídy Mládeži větší skončená bude.

Roku nasledujúceho najdeme v „Pořádku“ medzi učebnými predmety bod 4. „Kratičký výtach z Urbáru. 5. Hystorie Uherské: O králich z Arpádova domu pošlích. 7. Kratičkau známost národu slovenského“.

Ján Trokan, dekan, v klauzule po zkúške r. 1843 píše: „Dně 6-ho Června l. P. 1843-ho držán byl ve zdejší obojí školy, wětší y menší mládeží roční werejný Examen, na němž dítky y učitelé zaslauženau pochwalu wzali. Jen toho nám líto bylo, že lidnatá tato cyrkew w prirownání swého počtu duší málo žáčků dostanovila, což werejně rodičum na srdce položeno bylo, w té náději, že se tato budaucně naprawí“.

Roku 1846. najdeme v „Pořádku“ bod 2. „Čtení v jazyku slovenském, německém a uherském“. R. 1851. bod 4. „O povinnostech dítek na proti rodičům. 5. O Vrchnosti“. Toho istého roku písal dekan J. Trokan po zkúške: „Ostatně jako sem to s radostí slyšel, že již i w lidnatých kopanicách dítky se učit začínají, tak se i to cirkvi verejně poroučelo, aby se i kopaničná bystrá mládež prijala do rodiny a o ni všemožne postaráno bylo“.

Roku 1867. učitel D. Mandelík učil „Pravopys reči Slovenské s čítáním prác totíž listů, Obligácij, qwietancij, wysvedčení, conta“.

Krajinský snem r. 1790/1 a 1848. nariadil vyučovanie reči maďarskej. Stoličný výbor nitriansky r. 1877 uzavrel povinovaté vyučovanie maďarčiny. Karol Viest, professor, mal medzi predmety r. 1877. slovenskú mluvnicu, maďarskú reč, nemeckú reč, štepárstvo, dejepis Uhorska, prírodopis, zemepis všeobecný, počtovedu a merbu. Viest učil i telocvik.

Od 1868. kraj. zákony a ministeriálne nariadenia vždy viac a viac hodin požadovaly pre vyučovanie reči maďarskej, až zákon z r. 1907. nakladá v škole s jedným učiteľom 13 hodín týždenne vyučovať reč maďarskú, v škole s dvoma učiteľmi 21 a pol h. a v škole s troma učiteľmi 26 a pol h. Toto majúc na zreteli sen. šk. stolica sostavuje učebný plán pre cirk. školy.

Učebné knihy slovenské v ev. cirkevných školách majú už tiež svoje dejiny.

„Šlabikár“ Jánom Bežom vydaný bol pre veršík „Verný Slovák“ ministrom výučby z naších cirkevných škôl vykázaný, podobne i Bežova „Druhá čítanka“ a „Školník“ seniorátom nitr. vydaný. Nateraz nemáme slovenskej čítanky min. povolenej.

Učebné knihy v naších cirkevných školách užívané sú: Abecedár od J. Gábela, Biblické historie Jána Bežu, Groó V. Magyar Olvasókönyv, Kapi-Papp Magyar Olvasó- és Tankönyv, Učebnica Heribert Ertl.

Náš ľud v záujme svojho remesla dával a dáva dietky svoje „na trajmak“. Pred 48. dávali dietky svoje do Prešporka na nemčinu, neskôr na maďarčinu do Komárna, do Farkazsdu, do Zsigárdu, do Salib atď.

III. Žiactvo

Pred reformáciou umenie čítať a písať bolo privilegiumom kňazov a zemanov. Historia učí, že boli králi analfabeti, totiž písma neznalí. Neni divu, že ta všeobecná povinná návšteva školy ani po vydaní zákona po dnešní deň neni všade prísne prevedená. Do školy do nedávna chodily dietky len zámožnejších gazdov, aj to len dve-tri zimy. Keď sa naučil čítať, písať, viac nepotreboval.

R. 1837. starší učiteľ mal v mestečku 25 chlapcov a 19 dievčeniec, mladší 26 chl. a 20 diev. Už r. 1843. mal starší učiteľ 99 žiakov a mladší 188. Vôbec „malá škola“ bola vždy ľudnatá. Počet žiakov v menšej škole od r. 1847. prevyšoval 200, r. 1878. dosiahol 272. R. 1878. boli v mestečku traja učitelia. V I. — II. tr. bolo 158 žiakov, v III. — IV. 70 ž. a v V. — VI. tr. 69 ž.

Ako vyše stojí, škôldozorca skrze veľký počet žiakov (355) súril r. 1878. štyri učebné siene postaviť v mestečku.

Postupným prevádzaním povinnej návštevy škôl počet žiakov v cirkvi našej koncom šk. roku 1910/11 nasledovne vyzeral:

a) v mestečku

I. tr. 80, II. — III. tr. 104 žiakov, IV. — VI. 86 ž. Štátna škola v mestečku 222 žiakov (medzi nimi 147 evanjelických):

v katolíckej škole v mestečku 9 žiakov, v židovskej 32, v gazdovsko-opakovacej 100, v učňovskej 51 (medzi týmito 45 ev.). V detskej opatrovni (óvoda) v mestečku je nateraz dietok všetkých 67. Konfirmandov bolo r. 1911. počtom 232.

Školstvo cirkve našej neni ešte v tom stave, žeby si museli cirkevníci vydýchnuť a povedať: „Už máme i so školami poriadok!“ Všetky bez rozdielau cirkevné i štátne v kopaniciach sú preplnené. Štátne má na starosti štát, ale tie naše! Konvent okresu mestského r. 1906. uzavrel utvoriť štvrtú učiteľskú stanicu v mestečku. Že nebola táto štvrtá učebná sieň otvorená, to zapríčinilo vyčkávajúce stanovisko v oči prevádzaniu šk. zákonov z r. 1907. Preplnené sú naše cirkevné školy v Brestovci, na Polianke, menovite ale na Poriadí. Tuto škôldozorca ešte r. 1902. súril vystavenie druhej učebne.

Tresty v škole, jako aj vo verejnom živote, boly krutejšie. Menovite nutní učitelia uživali prísnejších trestov. Zaujímavé tresty boly takzvané „husle“, pravý postrach žiakov. Bola to taká klada, do ktorej sa jednomu žiakovi privrel krk a štyrom ruky. Keď mal ísť káranec „do huslí“, narobil vresku toľko, až pribehla žena učiteľova a vytrhla previnilca z rúk jeho so slovami: „Ja ti môjho Janíčka nedám!“ Bol „v huslách“ bola tá najväčšia hanba pre žiaka. Zvláštny trest bol i to, keď žiaka postavil učiteľ „ku katedre“ na jednu nohu a musel ustavične jedným prstom kývať. Podobne zahanbujúci trest bol drevený somár, na ktorého bol žiak úlohy neznajúci, posadený.

Aby zamedzené bolo ustavičné vrázenie sa žiakov počas vyučovania, visela pri dverách na klinci „kluka“, ktorú si vzal sebou ten žiak. ktorý išiel von na stranu. Kým kluka nevisela na svojom mieste, druhý nesmel ísť bez nej na potrebu.

V meste bola vo zvyku „signa“,^[207] ktorú dostal po ulici neslušne sa chovajúci žiak. Ktorý žiak ju ráno doniesol do školy, dostal „šesť“ na pudlo a niesol ju domov. Od žiaka so signou utekali, ako od prašivého. Kto s ňou spal, hľadel ju ráno druhému neporiadníkovi odovzdať. Zatváranie do „kamrlíka“ považovalo sa tiež za prísny trest. Ešte aj teraz spomínajú starší ľudia: „Ked nás p. rechtor do kamrlíka zavreli, pojedli sme im tam šeckú mrkev“.

Za Mandelíka boli v škole z pomedzi žiakov volený rychtár a 4 úradskí, ktorí pomáhali súdiť ťažších priestupníkov. Ale keď taký rychtár alebo „pán úradný“ nevedel svoje úlohy, 9 alebo 12 ho nechybelo.

Žiačkovia až dosiaľ nosia svoje knižky „v kabelke“ z plátenka ušitej. Za starých čias užívali žiaci perá brkové, ktoré „pán preceptor“ poprával. Dietky bývaly vtedy poriadnejšie. Nebolo ich vidno po uliciach. Zakiaľ išlo pytlikárske remeslo, dietky „čechraly vlnu“ a „svíjaly“ pradzu. Za „očechranie“ lunta vlny platilo sa 1 kr. Poneváč pri pytlikárskom remesle každý úd rodiny bol zamestnaný v jednej izbe, obyčajne sa spievaly nábožné piesne.

Zkúšky vydržiavaly sa v nutných školách hneď, ako sa „húsence“ vyliahly. Bývalo to pred Veľkou nocou na Smrtnú a Kvetnú nedeľu a na Zelený štvrtok.

Teraz vydržiavajú sa zkúšky v cirkevných kopaničných školách v druhej polovici mája, v mestečku ale v druhej polovici júna. Vyučovanie počína sa všade začiatkom septembra.

Predtým prísť do školy o Vianociach, ba vo februári bolo riadnym zvykom. Kým nenapadol prvý sňah, pasáci neprišli.

Ešte ani teraz nevedia rodičia (česť veľkej väčšine!) poslať dietky hneď pri otvorení školy a nenechajú ich tam do zkúšky. Ten zvyk, že sa konfirmáciou (na Zelený štvrtok) zakončí vyučovanie ku konfirmácii chodiacim žiakom, mal by už raz prestať. Poriadny rodič nebojí sa pokuty pre zameškávanie školy. Jemu je vzácny každý pol deň, ktoré dieťa jeho v škole stráviť môže.

Po zkúške býva „regrácia“ v Hliníkoch. Predtým bývala „pri Pihováre“, „pri tehelni“ a „pri mlyne“ v sade Jurenkovom.

Pri zkúške dobrodincovia odmieňajú pilných žiakov knižkami náboženského obsahu.

IV. Rektori, präceptori, učitelia a dekani

1. Už roku 1595. mala Myjava rektora. Meno mu neznáme. (Viď Pauliny).

2. Ondrej Saladinus do r. 1623.

3. Vavrinec Augustiny r. 1625.

4. Martin Miklášek r. 1633.

5. Adam Baroš od r. 1649. R. 1651 bol ordinovaný na Turej Lúke Danielom Dubraviusom za farára do Obsoloviec.

6. Mikuláš Liborčány 1652.

7. Ján Paulíny r. 1663.

8. Martin Kominek r. 1666.

9. Martin Sopocius r. 1670.

10. Ján Liborčány r. 1676.

11. Štefan Štepkovič r. 1682.

12. Imrich Žarnocay r. 1688.

13. Matej Silvay, bol vypúdený z Turej Lúky, prišiel r. 1688.

14. Matej Polerecký z Ivančinej r. 1700. Býval i notárom. R. 1704 odišiel do Žiliny a po štvrť roku do Frivaldu, kde stal sa farárom, ord, 3. okt. 1704 Št. Pilárikom.

15. Ján Sopocius, Myjavan. Bol r. 1701 präceptorom, potom rektorom na Myjave. Keď Myjava bola r. 1704 vypálená, odišiel r. 1705 do Žiliny, potom povolaný bol za farára do Šťavníka v trenčianskej stolici a ord. tohože roku Pilárikom.

16. Matej Boléty, predtým rektor na Bukovci, r. 1705 prešiel na Myjavu, potom po pol druha roku bol ordinovaný za farára do Vaďoviec Pilárikom.

17. Mikuláš Klačány r. 1709. R. 1724 prešiel do Prietrže.

18. Michal Krman r. 1709, potom kaplán na Myjave; pak farár v Krajnom.

19. Samuel Kolény, rod. v Dobronivej. R. 1781 bol rektorom v Pusta Fedímeši, r. 1785 prešiel na Myjavu, kde r. 1806 zomrel na horúčku.

Präceptormi uňho boli: Samuel Záhon r. 1797, Ján Fábry r. 1790, Ján Porubský r. 1800.

20. Ondrej Mišovič, rodom z Očovej vo zvol. stolici povolaný r. 1800, potom odišiel do Zeleníc, odtiaľ na Stredu a konečne zase na Myjavu, kde r. 1816. pre slabosť a nemoc zaďakoval za úrad.

21. Pavel Jakubovič, Skaličan, povolaný z Taby v šomoďskej stolici r. 1817. R. 1825 stal sa na Sarvaši levítom, potom rektorom.

22. Štefan Predmerský, povolaný z Prietrže r. 1825. Zomrel 7. sept. 1828.

23. Ján Martešík, Modran, povolaný z Hlbokého r. 1828.

Präceptormi pri ňom boli Ľudevít Rizner r. 1839 — 41; Fr. Predmerský r. 1842 — 5; Ján Martešík r. 1853 — 65, ktorý prešiel na Rusavu do Moravy. V. Bada 1864. a Karol Langhoffer r. 1866.

24. Dániel Mandelík, Popudinčan, bol najprv rektorom v Zemanskom Podhradí, potom v Hlbokom, neskôr v Sobotišti, pak na Myjave po smrti Martešíkovej. Zomrel r. 1870 na zapálenie.

25. Matej Kaňa, nar. v Sobotišti 11. apr. 1846. Študoval doma, v Modre a na präparandii v Šoprone. R. 1868. prišiel za präceptora na Myjavu, r. 1871. dostal v Nitre diplom učiteľský a po dlhom boji vyvolený bol za rektora. Zomrel r. 1886.

Präceptormi pri ňom boli: Sam. Hatala, st.; Bedrich Dérer r. 1878 — 81; Juraj Chorvát r. 1881 — 2; Ján Gálik, študovaný Myjavec; Ernest Križan a Sam. Hatala, ml.

26. Karol Viest, predtým učbár na gymnásiume veľkorevúckom. Povolaný bol z Brezovej na sriadenú tretiu učiteľskú stanicu v mestečku r. 1877. Učil V. — VI. tr. Po Kaňovej smrti r. 1886. vyvolený bol bez protikandidáta za kántora. S nim vtiahla do škôl myjavských moderná pädagogika. Zomrel 31. jan. 1903.

Präceptormi pri boku jeho boli: Ján Krman r. 1887 — 8; Sam. Hatala, ml. r. 1888 — 90; Ondrej Laco r. 1890 — 1; Ján Kŕč r. 1891 — 3; Michal Šimonovič r. 1893 — 9. a Arnold Filo r. 1899.

27. Pavel Kulišek, nar. na Vrbovciach 1859. Študoval doma, v Martine, v Prešporku. Präparandiu v Modre, v Zniove a v Prešove. Ako uč. úradoval v Nemcovciach v Šár. v Soli v Zempl. na Doline od r. 1883 — 91. Z poverenia nitrianského sen. vydal „Výklad Malého Katechismu“. „V zástavkovej pravote“ dostal pokyn „s hora“, aby žiadal pensiu. R. 1909. bol pensiovaný. Sebe sverený podrost vychovával príkladno.

28. Michal Šimonovič, narodil sa v Skalici r. 1874. Študoval doma, präparandiu odbavil v Prešove. Keď odišiel r. 1899 do Blatnice v turčianskej stolici, po ňom prišly podučiteľ Arnold Filo povolaný bol na jaseň r. 1899 do Štrby a cirkev chtiac vyhnúť častým premenám präceptorov, spoločným usrozumením cirkve a okresu v mestečku na konvente, dňa 10. dec. 1899 vydržiavanom osamostatnila präceptorskú stanicu a povolala na ňu z Blatnice M. Šimonoviča. Po Viestovej smrti zvolený bol na stanicu okresu mestského a po odchode na zaslúžený odpočinok P. Kuliška zvolený bol r. 1909. za kántora. Úraduje dosiaľ.

Učitelia okresom mestským platení: Karol Viest od r. 1877 — 86; Sam. Hatala ml., r. 1890 — 1; Pavel Kulišek r. 1891 — 903; Michal Šimonovič r. 1903 — 9. a Vladímir Lajda od r. 1909. až dosiaľ. Učí II — III. triedu.

Po osamostatnení präceptorskej stanice takzvaným „spolukántorom“ bol Michal Šimonovič od r. 1900 — 903; Vladimír Lajda, od r. 1903 — 909, narodený na Holeške r. 1882. Študoval pri nutnom učiteľovi doma, na Brezovej, na Myjave, v Prešporku a präparandiu v Modre. Konečne Alexander Janko, narodený v Modre r. 1887. Študoval doma. V rokoch 1907 — 8. bol nástupcom mestského učiteľa M. Šimonoviča, potom prešiel na Bukovec a z Bukovca nazpäť na Myjavu r. 1909. Úraduje dosiaľ, učiac I. tr.

Dekani: 1. Ján Fabricius, farár vrbovský. Dekanom bol v r. 1837. 2. Ján Trokan, farár kostolňanský r. 1841 — 851. 3. Pavel Košacký, farár vrbovský, od r. 1852 — 67. 4. Ján Boor, farár krajňanský, od r. 1868 — 79. 5. Pavel Štefánik, farár košariský, medzi r. 1880 — 903. 6. Mojmír Semian, farár turolúcky, od r. 1903 — 1910. 7. Július Bodnár, farár bukovský. Úraduje až po dnes.

Učitelia cirkevných škôl na kopaniciach:

1. V Brestovci. Pavel Hradský, nutný učiteľ, učil asi 3 roky; Jozef Nosálek, st., nutný učiteľ, učil asi 8 rokov; Jozef Nosálek, ml., nutný učiteľ, učil 3 roky. Zomrel v Púchove. Hrivnák, ordinovaný kňaz, Mošovčan, pre chorobu utiahol sa do rodiska. Karol Valach, Modran, diplomovaný učiteľ, povolaný bol r. 1892. O tri roky prešiel na Poriadie a r. 1897. do Petrovca, kde r. 1900. zomrel. Pavel Pánik Dobiáš, nutný učiteľ učil 2 roky. Béla Zorkóczi, diplomovaný, učil tam od r. 1897 — 900. Odišiel do Záhoria v Turci. Ján Gálik, nutný učiteľ, učil jednu zimu. Emil Ondrčka, rodom z Púchova, diplom obdržal v Prešove r. 1893. Učil tu r. 1900 — 902. Prešiel na štátnu školu do Prašníka. Ľudovít Kubány, syn slovenského básnika Ľud. Kubányho, nar. 27. febr. 1868 v Rimabani, v Malohonte účinkuje od r. 1903. až po dnes. Od r. 1911. vedie mliekarňu „Novou bankou“ založenú.

2. Na Poriadí. Ako nutný učiteľ dlhé roky učieval tu Daniš Sadlon Hundrák. Pavel Bagyinka, diplomovaný; Csengery; Ján Krč, narodený v Senici, študoval v Skalici a v Šoprone, mladík nádejný, zom. 1894. Ján Prokša Gazdík, nar. v Laskári v Turci r. 1849. Učil v Blatnici, v Rakši, v Mošovciach, v Zárieči, v Podhradí, v Turci a na Doline pod Brančom. Na Poriadí učil r. 1898 — 907. Bol to samouk, rezbár a knihár dobrý. Ako šafraník pochodil Rusko. Rozprával rusky a poľsky. Učiteľ pilný a svedomitý. Zomrel r. 1908. František Zauner, r. 1909 — 910. prešiel nazpät do Hrachovišťa. Alexander Vendelín, Modran. Povolaný bol r. 1910. Učí po dnes.

3. Na Polianke učili, ako nutní učitelia Štefan Habarda, Pavel Tallo Pisár, ktorý býval pisárom na obecnom dome. Štefan Hatala, Jozef Alina, r. katolík, ale prestúpil na ev. vieru, Pavel Slávik, r. 1869 — 81., Pavel Tallo, ml. Diplomovaní Julius Honéczy r. 1891 — 95; Ludevít Kubány, povolaný z Vydrnej z trenčianskej stolice, o rok vrátil sa do Vydrnej a 1903. prešiel do Brestovca; Eugen Hajts r. 1900 — 903, odišiel do svojho rodiska Spišských Vlašiek; Viliam Šimko, Modran účinkoval r. 1906 — 909, povolaný bol do Kerti; Pavel Kadanec, rodom z Padinej, účinkuje od r. 1909. Pri premenách učiteľov ako nutní učili Michal Kolárik a Štefan Tallo.

Štátni učitelia v kopaniciach. V. St. Myjave učil r. 1904. Béla Endreffy z Čaby. Potom do št. školy u Belanských na turolúckom, prišiel na jeho miesto Jan Šestina z Ratkovej. R. 1910. preložený do Senice. Teraz tam učí Julius Horváth, prišiel z Priepasného ku Košariskám patriacich kopaníc.

Do Rúdnika vymenovaný bol r. 1894. Dániel Koncz. Po ňom prišiel Samuel Czabán, Juraj Sárkány, zom. r. 1908. a od r. 1908. Ján Repka, zo Zeleníc.

K Blahom, ako prvý štátny učiteľ vymenovaný bol Ján Hollý, Skaličan. Zomrel na horúčku r. 1906. Po ňom prišiel Otto Prúnyi, potom Eugen Köpe, Karol Krutý a teraz Ján Molnár, preložený z vrbovčianského.

U Baranov, ako prvý štátny účinkoval Ferdinad Kevický, prešiel do Jazarnice v Turci. Frant. Országh, zom. 1902. Martin Darvas, po dnes.

Vo Svinárkach od r. 1895 — 1906. učil Julius Honéczy. Prešiel ta z Polianky, zom. 1906. Po ňom vymenovaná bola jeho dcéra Margita Halmos.

Na štátnej škole v mestečku účinkovali: Samuel Brunovszký, správca, Modran; Ľudevít Nipel a Gustáv Stranz, zomreli. Po Brumovszkom správcom bol Michal Michna, Vrbovan, r. 1908. preložený do Sedmohradska. Teraz účinkujú: Karol Haidler, správ., Dániel Koncz, Juliana Redl, Helena Szlávi a Berta Grega Baló, vedúca opatrovňu.

Na r. katolíckej škole v mestečku učili: Štefan Silézy, roku 1848 — 1894; Rudolf Lehotay 1894 — 6; Alois Walter, r. 1896 — 8; Jozef Kopasz 1898 — 911; a teraz Karol Lehotay od 1. sept. 1911.

Židovskí učitelia sú: Filip Deutsch a Izák Friedmann.

Platy učiteľské sú teraz v kopaniciach i v meste zákonu zodpovedne sriadené. Celá cirkev platí kántora a spolukántora. Tomuto poslednému platí mestečko 30 prešp. meríc raží a učebné. Učebné platí mestečko i kántor-učiteľovi. Školské okresy v mestečku, v Brestovci, na Poriadí a na Polianke platia si svojich učiteľov. Polianka dostala r. 1910. od štátu 197 korún podpory na výmenu školského platu.

Porub na školy r. 1911 obnášal: V mestečku 1 kor., osobnej dane 20 % od každej koruny priamej kráľ. dane, v raži 3 l osobnej dne a 0,5 l od koruny. V Brestovci 4 kor. osobitnej dane, 20 % od každej koruny priamej a 1 l raži tiež od koruny. Na Poriadí osobnej dane 2 kor., 10 % od koruny a v raži 0,8 l od koruny. Na štátne školy v kopaniciach platia patriční cirkevníci 5% prirážku.

*

Zaznačenia zásluhuje, že Brezová r. 1862. žiadala do svojho lona „reálku“, ktorú by seniorát udržoval. Keď to Ladislav Vannay, farár toho istého roku predniesol na miestnom konvente, uzavreno, že cirkev naša bude žiadať na dištriktuálnom konvente, aby reálka na Myjave založená bola. Geduly, superitendent, predniesol záležitosť túto na gem. konvente, ktorý že uzavrel, aby na Brezovej reálke a na Myjave gymnásium založené bolo. Miestný konvent vyslovil vďaku generálnemu konventu, s radosťou prijal túto zprávu a k uskutočneniu tohoto plánu všemožne podporu sľúbil.

Od tej doby vec tá zaspala.

Všetký okresné mestá v nitrianskej stolici majú nejakú tú strednú školu, alebo aspoň občiansku (polgárku) a veľká Myjava nič.

Brestovec, Poriadie, Polianka a mestečko majú svoju „okresnú školskú stolicu“, ktoré spolu tvoria „celocirkevnú školskú stolicu“. Predsedom šk. stolice je nateraz farár P. Lacko.

Štátne školy v meste i na kopaniciach spravuje kuratórium (gondnokság), z trinástich členov záležajúce, ktorého predsedom je Béla Jeszenszky, okr. sudca.