E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov

Novšie dejiny v svetle národného povedomia

(Podáva S. Ostriežsky.)

1. Cirkevné a politické veci od povstania po vyrovnanie 1867. z národného stanoviska

Národ slovenský v povstaní bojoval za kráľa a slobodu slovenského národa. Právom tedy očakával po utíchnutí búrok uznanie a odmenu od kráľovského prestolu. Zo začiatku pod desaťročnou germanizačnou, centralizačne absolutistickou vládou Bachovou, tak sa zdalo, darmo čaká, avšak v cirkevnom ohľade v roku 1859. cisárskym patentom a v politickom ohľade v roku 1868. takzv. národnostným zákonom ukázala sa nádej k lepšej budúcnosti, ukazovalo sa ovocie povstania.

Pod Bachom, aby z cirkve revolucionárne živly boly odstránené, generál Haynau roku 1850. vydal z deviatich bodov záležajúce nariadenie, dľa ktorého pri každom stupne cirkevných shromaždení mali byť vládni komissári a v cirkvách vymenovaní administrátori. Takýmto spôsobom na shromaždeniach zahatené boly politické agitácie a z cirkvi odstránení oligarchovia, páni sveta tohoto, od ktorých ani cirkev a tým menej náš národ nemohol nič dobrého očakávať.

Po malej zmene tohto nariadenia roku 1854. bolo sľúbené definitívne riešenie cirkevnej otázky. Sľub sa splnil 1. septembrom 1859. vydaním chýrečného cisárskeho patentu, ktorý mal tiež tú istú zásadu pred sebou, ako nariadenie Haynau-ovo: zlomiť moc oligarchov, zemanov v cirkvi, dať právo nižším jednotlivým cirkvám oproti centralizačnému ústroju. Táto demokratická reforma, pravdaže, ľúbila sa len demokratom, zemanom a oligarchom bola v oku. Slovenské evanjelické cirkve a jej duchovní pastieri súc demokratmi, postavili sa za patent — výjmuc, kde bola veľká moc odrodilcov a pánov — v maďarských cirkvách zo začiatku tiež tak. Aby však páni tým výhodnejšie mohli pracovať proti patentu, spravili z cirkevnej otázky politickú a dotiaľ štvali, kde len mohli — aj u kráľa — kým panovník 15. mája 1867. vyzdvihnul patent a vrátil sa na žiadosť pánov k roku 1848., totiž k autonomii, svolajúc na dňa 24. sept. tohože roku generálny konvent do Pešte.

Ako sa Myjava chovala v patentálnych bojoch? V ten čas myjavským farárom bol Pavel Hajnoczy, rodák zo Skalice. Pod Šulzom bol kaplánom a od r. 1853. farárom. Jeho výstupný život dol dobrým rúškom pánov, aby ho ako veľkého patentalistu suspendovali. Pri tomto duchovnom otcovi národná Myjava stala sa patentálnou. Netrvalo to dlho, už 12. júna r. 1860. v seniorálnom konvente za príkladom Senice, Sobotišťa, Kerti, Brezovej, Zeleníc odstúpila od patentu. Hajnóczy pridŕžajúc sa patentu, cirkev pod vodcovstvom inšpektora Samuela Valášku zažalovala ho pred autonomným seniorom, odrodilcom Teszákom. Cirkev neskôr nahliadla svoj chybný krok, chcela ho napraviť 11. júna 1865. V tom čase, od r. 1861. už bol farárom Ladislav Vannay, nepriateľ patentu. Keď cirkev v označenom čase vo verejnom konvente uzavrela prinavrátiť sa k patentu, Vannay a inšpektor S. Valášek kládli všeliaké prekážky k prevedeniu uzavretia. Cirkev bola nútená zadať prosbopis na jeho c. k. Jasnosť, aby jej bolo umožnené uzavretie previesť a prekážateľov trestať. Medzi podpismi prosbopisu vidíme Jána Valáška, Jur. Mocku, Dan. Gálika, atď. Prosbopis došiel vyslyšania natoľko, že bol vyslaný kr. komissár záležitosť vyšetriť. Tento nariadil cirk. predstavenstvu, aby svolalo konvent v tejto záležitosti. Konvent na prekvapenie 24. júna r. 1866 prihlásil sa k autonomii, lebo ani vládou vyslaný komissár nebral vec vážne.

Aby sme bližšie poznali význam patentu a s ním vzniknutých cirk. bojov z národného stanoviska, mino už výš udaných všeobecných demokratických zásad treba sa nám len prizreť na vodcov za patent a na náhončích za autonomiu, a hneď budeme na čistom. Superintendentom patentálnej superindencie bol Karol Kuzmány, pôvodca krásnej národnej piesne „Kto za pravdu horí…“, superintendentom autonomistov bol S. Stromsky, odrodilec; patentálnym seniorom Ján Trokan, sen. inšpektorom Jozef Bjely, konzistoriálni radcovia Jozef Hurban, August Roy, Pavel Pavlík a Štefan Šubert, za náhradníkov Ján Leška a Ján Semian; na tamtej strane seniorom S. Teszák, inšpektorom vrbovský vyslanec Zelenay a podobné osoby.

Aké mená, také aj počínanie. Tamtá superintendencia na dištr. konvente 27. a 28. sept. r. 1860. v Martine ustanovila sriadiť vyššie slov. gymnásium s prípravovňou učiteľskou, áno aj teologický (bohoslovecký) ústav buďto v Bystrici, alebo v Modre, Trenčíne, T. Sv. Martine. Počínanie tamtej strany charakterizuje Pauliny (II. Sv., str. 194.) so žalobou cirkve nireďházskej, dľa ktorého presbyterium svevoľne volí učiteľov bez konventu, neznajúcich reč slovenskú, pre vysokú daň habe chudobným cirkevníkom kancionále a modlitebné knižky, vytislo zo školy slov. vynaučovaciu reč a núti maďarčinu. A kto by všetky hriechy autonomistov vyrátal!

Kde smerovaly skutky autonomistov, dokázal hneď prvý generálny konvent 24. sept. 1867. Hoci z milosti bolo povedané tam, že Slovákom slobodno slov. hovoriť, predsa už r. 1874. zahriakli nitrianskeho vyslanca Ľ. Šultza, keď chcel použiť toto právo. A tak postupne to išlo ďalej, na základe nár. zákona postavené slov. gymnásia zrušil gen. konvent, verných prenasledoval pre panslavizmus. „Po ovocích poznáte je!“

Ovocie národného povedomia prejavujú aj seniorálne konventy nitrianske v tom čase. Tak Konvent 21. — 2. okt. r. 1862. v Sobotišti na základe Thunovho školského patentu z roku 1849. cirkev brezovská a myjavská opakujú svoje prosby, „aby velebný seniorát všemožnou svou snažnosť na to vynaložil, žeby v jedné, neb v druhé z těchto cirkví reálka znikla, kterou by velebný seniorát pěstoval a opatroval“ (Evanjelik, 1862., číslo 19.)

Keď odvolaním patentu nádeje národné sa zmarily na cirkevnom poli, zavítaly na politickom.

Pod Bachovým absolutizmom ako cirkevné, tak aj občianske veci viedli okresní komissári a vládou vymenovaní slúžnovci. Vliv maďarizmu ale po válke italsko-francúzsko-rakúskej oproti oslabenému Rakúsku rástol. Konečne panovník r. 1860. v októbrovom diplome prinavrátil Uhorsku ústavu z r. 1848. Nebolo to dosť, Maďari demonštráciami žiadali zákony z 1848., totiž samostatnosť Uhorska, výlučne personálnu úniu s Rakúskom. Vyrovnanie stalo sa XII. článkom z r. 1867., dľa ktorého záležitosti: zahraničné, finančné a vojenské staly sa spoločnými. Uhorsko nedostalo samostatnosti, len omrvinku práv, ako aj národnosti XLIV. článku z r. 1868., v takzvanom národnostnom zákone, vlastne ale je to zákon „o urovnoprávnení národností“, o ktorom Deák hovoril: „My chceme náš ústavný život na základe úplnej rovnosti práva vyvinovať a zabezpečiť. Chceme, žeby ohľadom užívania občianskeho práva ani náboženstvo, ani národnosť medzi občanmi vlasti žiadneho rozdielu nerobily“ a Tisza takto: „My chceme, aby každý bol rovný, žeby každý vlasť svoju rovnou mierou ľubiť mohol“. Dľa toho v obciach reč zápisničnú ustaluje si zastupiteľský sbor, v mestách a právomocnostiach národnostných zapisnice môžu byť vedené aj v materinskej reči popri maďarskej. Tiež ústupok javí sa aj v zákone školskom, dľa ktorého korporácie, i jednotlivci môžu zakladať školy a určiť si vyučovaciu reč. Štát len dozerá. Hoci malé sú to práva, predsa vie národ slovenský povďačným byť za ne a keď nám ich v živote neprisluhujú, vždy sa opierame o ne. Dnešní národnostní poslanci stoja na základe národnostného zákona. Malé práva — hovorí Maďar — aj na našej strane a preto sa boríme za úplnú samostatnosť; malé práva a keď nám ich neprisluhujú v živote — hovorí Slovák — boríme sa za prevádzanie ich. Tu zárod dnešnej celej politickej sústavy a podivné, kde slabosť v právach jim udelených, tam je sila národnosti a kde slabosť v právach národnosti, tam je sila dnešnej maďarizácie.

Vyrovnanie a národnostný zákon sú základmi dnešnej politiky. Na základe tamtoho vedie sa boj maďarizačný v nasledujúcich rokoch pod každou vládou, počnúc od Andrássyho až po dnešného Khuen-Héderváryho. Nad krajinou stojí zodpovedné ministerium, nad stolicami župani, podžupani a stoličné výbory, nad okresmi slúžnovské úrady, nad obciami notári a rychtári.

Celá táto politická sústava, celý štátny ústroj, stojac na vyrovnaní, borí sa za ďalšie práva maďarského národa a pri tom stojí v službe maďarizácii. Akým spôsobom to robí, budeme mať príležitosť videť pri hatení prejavov národného povedomia. V tomto hatení, v maďarizácie zástavu nesie najvlasteneckejšia Nitra, ktorú „Nár. Nov.“ (r. 1884., č. 117.) nazvaly „tureckým pašalikom v rámci svätoštefanskej krajiny“. Tu je boj najviac vyostrený, poneváč tu sú najkrajnejší šovinisti, ktorí pod rúškom vlastenectva každý prejav nár. žitia dusia.

Oproti nim stojí strana národnia, odvolávajúc sa na národnostný zákon, žiada rovnoprávnosť, a svoje povedomie prejavuje: v cirkvi, v škole, v spolkoch, výletoch, zábavách, v divadlách, pri voľbách na každom stupni a keď nechce ani jedna strana popustiť, tamtá v svojej úradnej moci prenasleduje, tresce, táto trpí, platí, v svätom presvedčení, že má pravdu, trpí za národ!

2. Národnia myšlienka v cirkvi a škole po vyrovnaní

Slov. ev. a katolícka církev na základe Thunovho školského patentu z roku 1849. a cisárskeho patentu z r. 1859. pristúpila k zakladaniu slov. ev. škôl. Tak založilo sa r. 1862. veľkorevúcke slov. ev. gymnásium, r. 1867. martinské slov. ev. nižšie gymnásium, r. 1868. ev. učiteľské semenisko v Revúci a r. 1869. slov. nižšie reálne gymnásium katolícke v Kláštore pod Znievom. Od vyrovnania však v politike, od odvolania patentu v cirkvi, vzmáhajúc sa maďarizačný duch, aj politika, aj generálna cirkev pracovala na zničení slov. gymnásií, čo sa aj podarilo v r. 1874/5., donášali zákony na úkor národností; tak XVIII. čl. z r. 1879. pod Trefortom nariadi povinné vyučovanie maďarčiny v ľud. školách, v 80. rokoch ukazuje sa strašiak panslavizmu, vyhadzujú slov. mladíkov z maďarských škôl, počtom asi 80 za tridsať rokov, medzi inými aj dr. J. Krnu r. 1882. z Prešporka, u nás prenasledujú sen. Trokana, Lešku, Fajnora, keď si bránia slov. stáda, príde zakladanie maďarských, soštátňovanie cirk. škôl, cirk. pol. zákony, civilné matriky, millenium, Apponyovské zákony — všetko napomáha maďarizáciu.

Oproti tomuto sa postaví vtedy ešte nepotrhaný preddunajský ev. dištr. Tento r. 1874 v svojom konvente v Kubíne ľutuje zrušenie veľkorevúckeho gymnásia, a prijíma gymn. do svojho lôna, r. 1891. bojuje proti maďarizačným snahám synody.

V tomto dištrikte veľký zástoj hrá nitr. seniorát. Aký nár. duch tu panoval, ukazuje sen. konvent, 17. aug. 1886. na Brezovej vydržiavaný.

Za sen. inšpektora takmer jednohlasne zvolili národovca: Pavla Mudroňa.

Dištr. uzavretie o slov. gymnásiume vo všetkom podporuje.

Na návrh Hurbana jednohlasne „vyslovuje svoju indignáciu (pohoršenie) nad pokračovaním ev. teol. akademie a ev. lycea v Prešporku, kde zničená bola budúcnosť toľkých mladíkov slovenských; žiada rehabilitáciu vyhodených študentov; žiada reviziu tých ustanovení, poťažne zákonov, na ktoré odvolávali sa tvrdosrdcí sudcovia mládeže našej pri vynesení a odôvodnení drakónského výroku“. Toto doplnené bolo na návrh Gustáva Piffku ešte: „Aby predstavenstvo seniorátu interpellovalo biskupa, či zaujal sa za mládež súdenú; jestli áno, akým spôsobom; jestli nie, prečo opominul dostáť povinnosti svojej.“ (Nár. Nov, 1886., č. 125.)

Zlaté, dávne časy nitr. seniorátu dnes sa kalia, posledná bašta národnia sa rúca.

Ako si počína v rámci celej cirkvi naša Myjava?

Od r. 1861. myjavským farárom bol Ladislav Vannay, ktorého jedon dopisovateľ „Nár. Novín“ (v r. 1874, číslo 27.) takto charakterizoval: „Ev. p. farár Vannay je ináč dobrý chlap, lenže tiež tú slabosť má, na ktorú nebohý Hroš trpel a na ktorú i dajední jeho kollegovia trpia, že nemá rozhodnosti; je to taký slovenský „dobrák“, ktorý by rád bol s každým za dobre a s nikým za zle, akých u nás mnoho býva“, a ktorý — ač v srdci vždy slovensky cítil, čo dokazuje „sbierka L. Vannayho z Myjavy 8 zl. 50 kr.“ na veľkorevúcke gymnasium („Pamäti slov. ev. a. v. gymn. vo V. Revúci“, str. 126.) — k vôli rodine i proti svojmu presvedčeniu v politike viackráť sa prehrešil, ku sklonku života svojho však zase sa k národu prinavrátil, na toľko, že mnohí do smrti budú pamätať jeho kázeň z posledných časov: „Prečo zahoreli Slovania nenávisťou oproti svojim utlačovateľom?“ V cirk. administrácii bol prísny a na hospodárskom poli vynikal, tak, že v tomto ohľade zanechal po sebe dobrú pamiatku.

Nešťastné bolo jeho počínanie so školami, lebo vzdor svojmu úsiliu nevedel zamedziť, aby sa cirkev nepotrhala na školské okresy. Neospravedlňuje ho ani jeho starostlivá výpoveď: „Nebudem môcť ani ľahkou smrťou so sveta sijsť, pokým nebudú v poriadku všetky myjavské školy“ (Nár. Nov. 1897., číslo 2.), lebo z jedenástych škôl jedna za druhou odpádala. Roku 1895. oddal 5 štátu, r. 1867. chcel odovzdať školu v Brestovci, ale pre odpor cirkevníkov nemohol. Nehatilo ho pri tomto ani obijdenie cirkvi. Jeho ľahostajnosť oproti cirkevným školám vysvetlí nám aj tie krivdy, ktoré sa zo strany svetských medzítok dialy buď na cirk. školách, buď na učiteľoch.

V súvise so školou tuná ešte spomenieme nedeľnú školu, ktorá pracovala na povznesení národa. Zariadil ju podučiteľ Sam. Hatala r. 1875. Mládež, ba i starší húfne navštevovali prednášky, na ktorých sa s mnohýma, do života siahajúcima vedomostiami oboznámili (Nár. N. 75. č. 82.) Pilnosť Hatalova bola chválitebná. Chodily časopisy, ako „Obzor“, „Rarach“ a iné. — Nielen soštátňovanie cirkevných škôl hatilo národniu myšlienku, lež aj štátna škola so štyrmi učiteľskými silami a s opatrovňou („óvoda“), aká je na Myjave od r. 1883. Keď sa táto otvorila, slúžnovský úrad zavrel ev. školu pre najmenšie deti, údajne preto, bo sieň nezodpovedala školským zdravotným požiadavkám, opravdu ale, aby štátna nezostala prázdna. Tohoto dôkazom je, že keď si chcela cirkev zodpovednú sieň prenajať, to nedovolil.

V prvý rok bolo v nej 14 kresť. dietok a ostatnie židovské.

Neboli spokojní s výsledkom, pokusili sa tedy ináč lákať. Zariadili hudobné hodiny a tak vábili už školu skončených, sľúbiac im všeliaké výhody. „Mladí šuhajci ale pochopili vec ceľkom z druhého stanoviska; keď tam nás, vraj, naučia hrať už akékoľvek hazafické nôty, my sa potom sami naučíme naše, ako sú „Hej, Slováci!“ A tak sa aj stalo, Myjavci počali na štátnych inštrumentoch vyhrávať: „Kto za pravdu horí“ atď. (N. Nov. 1886., č. 49.)

R. 1886. na uprázdnené miesto seniorálno-inšpektorské všetky cirkve hlasovaly na verných priateľov slov. ľudu, len „najväčšia nitr. cirkev hlasovala, dľa dávneho zvyku svojho, na osobu cudziu žitiu a bytiu slovenskému.“ (Nár. Nov. 1886., č. 125.)

Všade vidíme myjavskú cirkev, ako nositeľku národného smýšlania, len Vannay prekáža. Tak aj pri biskupskej voľbe r. 1890. Keď hlavný župan Szalavszky prišiel na Myjavu kortešovať za Trsztyénszkeho, Vannay sľúbil myjavský hlas, vzdor tomu, že si ľud spieval: „Vzdál od nás vlky hltavé a jejich pastvy nezdravé“. Aby Vannay svoj sľub mohol splniť, začal kortešačku. Dal si volať jednotlivých vplyvných kopaničiarov a už obrábal. Keď ani sľuby, ani lákanie nepomáhalo, oddal sa nezákonným prostriedkom. „Vyhlásil volebný konvent ešte skorej, ako by bol od seniora prišiel obežník a vyzvanie k voľbe, ktorý aj držal z vypočítavosti v malej školskej sieni. Keď vypočítal mnohé zásluhy Trsztyénszkeho, mimochodom spomenul, že je kandidátom i Baltík. Pri spomienke Baltíka ozval sa takmer celý konvent búrlivým volánim „sláva Baltíkovi“. Sam. Jurenka, chtiac zamedziť možný prechmat zo strany predsedníctva, žiadal hlasovanie písomne. Keď to pán farár chtiac-nechtiac nariadil, vysvitlo, že menoslov nejestvuje. Teda dľa čoho hlasovať? Farár chcel previesť voľbu aj bez toho — proti naloženiu cirk. rádu — kapacitujúc (prehovárajúc) voličov s tým, že na Horniakoch, odkiaľ je Baltík, sú samí nazaréni. Jurenka v mene Baltíkovej strany žiadal odročenie konventu, kým nesostaví sa menoslov; vyhlásil tento konvent za nezákonný a čokoľvek by sa tu uzavrelo, za neplatné. Na to strhla sa trma-vrma, celá Myjava až hučala menom Baltíka, tváre začaly byť hrozivé, ba i päste sa zatínaly. Strana Baltíkova, aby zamedzila škandál, keď že, vraj, žandárska posádka bola pohotove, opustila konvent v počte asi 300 osôb. Farár ale, keď ešte v sieni ostalo asi 30 — 40 úradných osôb, vyhlásil Trsztyénszkeho za zvoleného. Keď sa rozniesol chýr o tom, Myjava bola ako zbúrená, spievala sa všade pieseň:

„Ach Bože, Otče nebesky! Pohleď na těžké utisky…“ Kancionál, str. 914.

Výsledok voľby v Nitre bol, že z tejto strany Váhu dostal Trsztyénszky hlas len zo Sobotišťa. (Nár. Nov. 1890., č. 56.)

Roku 1896. pod vládou hrozného Bánffyho slávilo sa millenium, tisícročná pamiatka príchodu Maďarov do tejto vlasti, o čom Baltík, za ktorého sa slov. národ toľko napracoval, ako sme vyššie videli, rozposlal pastiersky list, aby sa v ev. chrámoch svätila pamiatka milleniumu. Zasvätil ju aj Vannay. Že bol nešťastný vo svojich podujatiach, aj milleniárne fiasko dokazuje. „Ako člen Femky (r. 1883. v Nitre založený maďarizačný spolok hornouhorský: „Felsőmagyarországi Közművelődési Egyesület“) pripravil sa na vlasteneckú reč, lebo očakával veľkých pánov do chrámu, ktorí ale ešte neboli v ňom, čo na Myjave bývali. A čo sa stalo? Ani jeden neprišiel, ale šli do katol. kostola, ačpráve im katolícky farár maďarskú kázeň odoprel, vraviac, že on k vôli tým káže, ktorí mu vždy chodievajú do kostola a nie čo raz v živote prídu pre demonštráciu. Mužne a smelo pozdvihol svoje slovo aj v kázni, zvlášte proti vtedajšiemu zkázonosnému prúdu.“ Pánov to rozhorčilo, a opusteného Vannayho tiež. Nebolo dosť z „hazafičenia“, aby sa lepšie zapáčil, podpísal od slúžneho mu nabídnutý prosbopis, aby „Mešťanský čitateľský spolok“ bol rozpustený.

Takéto výčiny vždy len rozhorčenie robily proti nemu. Protesty šli proti soštátňovaniu škôl, nezákonitým konventom a vôbec všetkým výčinom, kto zná administratívne pomery Uhorska, vie s akými výsledkami.

Ťažko sa bolo Vannaymu boriť s národnou cirkvou a buditeľmi, ako boli a sú: Ján Klempa, Ján Valášek a dr. Ján Krno, pravotári, Karol Viest, učbár, Pavel Kulíšek a Michal Šimonovič, učitelia, dr. Ján Slabej, lekár, Pavel Borsuk, prav. osnovník, Janko Cádra, hostinský, Sam. Jurenka a Štefan Kočvara, obchodníci, Ján Kĺč-Mikuščiak, účtovník, Sam. Smetana st. a ml., Št. Devan a iní hospodári, obchodníci a remeselníci. Títo mužovia budili dnešnú Myjavu. Viest, Kulíšek a Šimonovič vychovávali generáciu; ostatní mládež povzbudzovali k divadlu, budili, kriesili, dvíhali ľud, poučovali na cirkevnom, politickom poli; v shromaždeniach a výboroch mužne si zastali, nápory odbíjali, vydobité chránili, ľud z úžerníctva vytrhovali. Vyzdvihnúť tu musíme zvlášť J. Klempu, ktorého národniu prácu, ako predsedu strany, badáme všade a Jána Cádru, hostinského, ktorý v obci, cirkvi, pri spolkoch, pri voľbách nehynúce zásluhy si zadovážil. Jeho prácou bolo shodenie bývalého rychtára Pavla Jurenku. Súčasný dopisovateľ píše: „Túto prácu podnikol a úplne samostatne, bez akejkoľvek podpory previedol Ján Cádra, obecní výborník, ktorý svojou obľúbenosťou, počestnosťou, energickým vystupovaním, pádnym rečnením a neodtajiteľnými dôvodami a dôkazmi strhol za sebou a uchvátil nielen výbor, lež i celé obecenstvo, tak, že jeho mohutné veto prinútilo odstúpiť tohoto úradného miláčka.“ (N. N. 1901., č. 33.) Ako stol. výborník smelo sa ozýval aj v stolici. Neúnavne pracoval až do 1906. roku, keď ho nemoc odňala s poľa verejného účinkovania. Zomrel 31. aug. r. 1910., súc pochovaný do Horného starého cintorína, kde náhrobný veršík hlása programm jeho života:

„Za pravdu horels’ a za právo ľudu; odvádzals’ národ od temného bludu; dar nesviedol Ťa, hrozba nesklonila; drahá potomkom Tvoja buď mohyla!“

Oproti tejto národnej garde zo strany cirkve stál Vannay, zo strany obce rychtár Jurenka, zo strany stolice slúžny Csenkey. Ajhľa, trojlístok, ktorých náš Černokňažník nazval: Vahannaja — Jurenkulu — Čerenkulu!

Tamtí bránili cirkev, školy, títo napádali. V novších časoch v cirkvi mnoho ruchu narobilo kandidovanie Hlaváča, ktorého však biskup do kand. neprijal. 50 Myjavcov prosilo za kandidáciu na prešp. dišt. konvente. Nič nedocielili. Hľa, biskupské veto, ktoré dnes už aj konventy prijímajú a Myjava už vtedy protestovala proti tejto svevoli!

3. Národné povedomie v spolkoch

Zo slovensko-národných spolkov v prvom rade musíme pripomenúť spolok celého slov. národa, Maticu, založený r. 1862. Tento spolok za krátky čas (už r. 1875. ho zatvorili, majetok shabali), vydávaním kníh, blahodarne účinkoval na vývin národného povedomia, ako na celom Slovensku, tak aj na Myjave, čo dokazujú nasledujúce dopisy:

„Myjava, dňa 23. nov. Vrelo milovaná matka naša, Matica Slovenská! Z hlbokosti svojej duše povďačný som svojmu milému Pánu Bohu, že ač som ešte mladý, predsa osvietil ma na toľko, že svoj slovenský národ nado všetko milujem vo svete a vysoko ctím a vážim si jeho, mozoľami slovenského ľudu pozakladané ústavy. Poneváč som sám chudobný remeselník, Bohužiaľ, nie som vstave k jejich zveľadku značné obete prinášať. No, ale vštepil mi Bôh do srdca dobrú vôľu, a keď nemôžem sám mnoho dávať, s tou dobrou vôľou, chvála Bohu, môžem pomaly mnohý darček na oltár slov. osvety sosbierať, čo na budúce pri každej zavdanej príležitosti urobiť nezameškám. Takýto, hľa, darček je: prítomný, ktorý som na svadbe p. Sam. Jakubky sosbieral.

Prispeli ku nemu pt. pp. Novomanželia 60 kr., starý svat Mich. Vrana s manž. 20 kr., Ján Jakubek 20, Mich. Valihora 20, P. Janiš 20, Dan. Trlák 20, Zuz. Kubica 10, Zuz. Janiš 10, Anna Janiš 10, Št. Adamec 5, Pav. Bučenec 2, Mich. Valášek 2 kr., spolu 2 zl., ktoré vám prítomne odosielam.

Prijmite ich vďačne a odpíšte mi, či ste ich dostali. A keď stihnete, prosím vás, pošlite mi jeden obrázok toho nášho milého matičného domu, abych ho, keď mi nemožno prísť do Martina — aspoň na obrázku videl. Viem, že ma už i samé videnie toho obrázku v mojej vrelej láske k môjmu slov. národu posilní a utvrdí.

Pán Bôh požehnaj našu milú Maticu Slovenskú!

Michal Vrana, stolár.“

(Nár. Noviny, 1873., č. 141.)

Krásny prejav národného smýšľania, jednoduchého remeselníka. Maličké obete, ale vďačné!

Druhý dopis:

„Myjava 1-ho jan. C. pane Redaktor! Posielam vám 18 zl. sosbieraných od podporovateľov Matice Slov. s tou prosbou, aby, keď Maticou vydávať sa majúce ľudové spisy tunajšiemu p. jednateľovi doposlané budú, také aj podporovateľom doposlané boly. — Pri tejto príležitosti posielam vám i jednu starú knihu „Biblische Ergeztlichkeiten“, ktorú v blahej pamäti sup. slávny Daniel Krman, ako myjavský farár r. 1696. vydal. Tamtou knihou vďačí sa Matice Slov. p. Št. Hatala, pytlikár na Myjave.

Štefan Jurenka.“

(Nár. Noviny, 1874., č. 3.)

Toto sú len udané znaky horlivosti za národnú vec a koľko ich nezaznačených, nespomenutých! Koľkí ďalej obetovali, pracovali za „Národný Dom“, v Martine r. 1889. postavený; koľkí na „Muz. Slov. Spoločnosť“ tamže od r. 1895. a konečne koľkí koľko obetovali na iné národné spolky a ciele! (Všetko len Bôh dobrý vie, o mnohých dobrých skutkoch svet nevie.)

Z myjavských spolkov prvý spomína Trokan v „Mijave“ (str. 160.) už v 50. rokoch. Hovorí: „Čitárna Myjavská je znak ducha Mijavi prebudeného.“ Bližšie nevieme nič.

Časom druhý bol: hasičský spolok od r. 1881. Založenie tohoto spolku bola práca Karola Borsuka, ev. kaplána, ml. Samuela Jurenku a Karola Viesta, učiteľa. Reč kommandujúca bola slovenská. Údov výkonných hneď na začiatku mal 80, zakladateľov 25 a podporovateľov 30. (Nár. Hlásnik, 1881., číslo 5.)

Spolok nežil dlho, bo mnohé sa nepáčilo vyšším pánom: nim riadené tanečné zábavy, kde sa našsky zabávalo, hlasovanie pri vysl. voľbách na Mudroňa a nie na Ocskayho, a najväčším kameňom urážky: slovenská kommandujúca reč. Intrigy sa začaly už hneď v roku založenia, až konečne prišlo rozpustenie r. 1884. ministeriálnym výrokom pod č. (70615/VII. a.) Rozpustenie sa stalo bez všetkého vyšetrovania.

Aj toto prispelo k prebúdzaniu.

O kassíne, v r. 1875. roku založenom, z národného ohľadu nemáme moc čo hovoriť. Bolo to viac protivnej stránky, kde aj slovenské časopisy boly z milosti trpené. („Nár. Nov.“ 1875., č. 45.)

R 1891. premenené bolo „Cassíno“ na „Magyar társaskör“, ktorého je predsedom K. Kasparek, podpredsedom dr. M. Róth, tajomníkom D. Koncz, pokladníkom I. Aczél.

Spomenutia hodnejší nad kassíno je „Mešťanský čit. spolok“, ktorý sa utvoril pod predsedníctvom Jána Klempu, pravotára r. 1895. Cieľ spolku bol, dľa stanov: vzájomné vzdelávanie a spoločenská zábava. Prostriedky k dosiahnutiu tohoto cieľu: čítanie časopisov, utvorenie a riadenie spevokolu, výletov, divadelných predstavení a naučných prednášok. Údov mal vyše sto. Správa spolku bola: predseda Klempa, miestopredseda J. Valášek, pokladník P. Kulíšek, zápisník dr. J. Slabej, výborníci: J. Krno, S. Jurenka, J. Lajda, K. Viest.

Ako hasičský, tak ani čítací spolok nemal dlhého pardónu. Všeliaké muchotrávky a peštianske „šornále“ stále štvaly vládu, aby spolok rozpustila pre národnostné pletichy, pre vybíjanie oblokov slúžneho a iné vlastizradné výčiny. Vláda roku 1896. v máji vyslala Kostyála, titulárneho stol. notára, aby vyšetroval. Nenašiel nič protizákonného. Za krátky čas bolo ticho, až slúžny dal jednotlivcom prosbopis podpísať — Vannaymu tiež! — aby spolok zatvorili. Tak sa aj stalo. Na nariadenie ministra, dostavili sa 8. júna v spolkovej miestnosti: rychtár, notár, pisár slúžneho a hajtman a popísali všetko, čo našli. Na obed sluhom rozkázali, aby popísané veci sobrali. Obecní sluhovia so žiaľom chopili sa spolkovej kasne a hostínského (Cádrov) personál so slzami v očiach díval sa na túto smutnohru, kým zrazu nezavznel spev: „Hej, Slováci!…“ Spievali prítomní členovia, spieval hostinský a sluhovia, ktorí kasňu niesli, mimovoľne vpadli do všeobecného chóru a húdli si od srdca: „Hrom a peklo“. (Nár. Nov. 1896., č. 134.)

Čo boly jeho hrozné, vlastizradné výčiny? Jeden úd spolku píše: „Naše časopisy a sopár kníh, to bolo všetko, čo sme mohli dať svojim členom, poneváč divadelné predstavenie ani vtedy nebolo dovolené. Nik nevedel, či je tam dáky spolok, alebo nie. Ba v svojej skromnosti ešte aj tú potvrdenú „firmu“ spolku vyvesili sme kamsi na schody, kde len mazáčka prišla na ňu.“ (Nár. Nov. 1899., č. 139.)

Vodcovia neustávali v práci: keď zničili im spolok jedenkráť, probovali po druhej, zmariac sa aj to, probovali po tretej, až sa im podarilo.

1899. pod predsedníctvom L. Vannayho, ktorý vinu, na minulom spolku spáchanú, týmto chcel napraviť, utvoril sa „Myjavský čítací spolok“. Minister vnútra stanovy nepotvrdil nasledujúcim výrokom: „Potvrdenie stanov „Čítacieho spolku“ na Myjave odopieram, lebo vyšetrovanie nad všetku pochybnosť zistilo, že utvoriť sa chcejúci spolok nasledovať chce nie tie ciele, ktoré sú označené v stanovách, ale zakladajú ho bývalí členovia tunajším čís. 48351/96 rozpusteného „Meštianskeho čitateľského spolku“ na to, aby panslavistickému pohybu, protiviacemu sa maďarskej štátnej idei, znovu utvorili celkom separovaný kruh, aby tento pohyb v širších rozmeroch započali a aby na Myjave už skoro uspokojené mysle a zdanlivý spoločenský pokoj od koreňa pobúrili.“

R. 1903. pokusili sa zase. Za dočasného predsedu zvolili Jána Lajdu, pokladníka banky, za dočasného podpredsedu Michala Valáška, obchodníka a za dočasného zápisníka Michala Šimonoviča, učiteľa.

14. marca 1910. cieľom vidimovania doposlané boly ministerstvu vnútra stanovy „Občianskeho čítacieho spolku na Myjave“, ktoré k premeneniu zpätposlané boly 14. feb. r. 1911., ale už 10. apríla r. 1911. pod č. (47526-1941/V. a.) vidimáciu obdržaly, tak, že spolok už 21. mája t. r. sriadiac sa, za predsedu Jána Klempu, pravotára, za podpredsedu Pavla Lacku, ev. farára, za pokladníka Pavla Kováča a za zápisníka dr. Michala Slávika si zvolil.

Vodcovia usilovali sa pomáhať ľudu i na poli hospodárskom, ktorého obšírnejšie podanie sa nachádza v práci dr. M. Slávika: „Hospodárstvo, priemysel a obchod na Myjave“ v tomto diele.

Národ totiž následkom všeliakej úžery, najviac však židovskej, ochudobnel. Tak to bolo pred 48., tak dlho po 48. Kriesitelia, aby ľud z tohoto pažeráka vytrhli, za príkladom iných národov začali popri kultúrnej aj hospodársku činnosť vyvinovať. Ťažká bola to úloha, pomaly to šlo, keď chudobný ľud bol celý v rukách židovských.Z Myjavy ešte r. 1881. žaluje sa dopisovateľ: „Kedysi kvitlo u nás remeslo, menovite pytlikárske a naši otcovia mali sa všetci dobre; teraz je to remeslo v rukách štyroch židov… Práce nemáme, žobrať sa stydíme a kradnúť niet už ani čo, všetko nám pokradli isti nesvedomití písmári. Špiritusu sa varí moc a tá bystrá, čerstvá, zdravá voda zahanbená vyteká zpomedzi našich pahrbkov. Ale to je aj naša vina. Koľké tisíce ľudí pripravil už špiritus o česť, o dobré meno, o majetky, ba mnohých aj o život.“ (Nár. Nov., 1881. č. 47.)

Začala sa práca národnia aj na tomto poli, na ktorom farár L. Vannay chcel nahradiť to, čo zameškal na poli politickom. Jeho pomocou založený bol „starý spolek“ na zakupovanie a predávanie nápojov, zbožia a dávanie preddavkov, ktorého predsedom bol cez celé trvanie spolku. „Družstvo dochovavateľov dobytku vo veľkej obci Myjave“ r. 1900. Vannayho zvolilo si za predsedu a dr. Jána Krnu za zápisníka. Konkurrenčným druhom „starého spolku“ stal sa „nový spolek“, pod vedením K. Viesta. Otvoril veľký obchod s filiami Sam. Jurenka. Ľud pod heslom „svoj k svojmu“ hrnul sa k svojim a tak už za dva roky po onom žalostnom hlase chudoby počujeme radostnú zvesť, že úžerníci sa tratia (Nár. Hlásnik, 1883., č. 8.) Tak, že dnes v mestečku máme už troch obchodníkov-narodovcov, odborne vzdelaných: S. Jurenka, Mich. Valášek a Dan. Prokša. — Neišlo to tak ľahko: ťažko človek opustí, čo má. Založili si k vôli lepším obchodom r. 1886. „Šparkassu“, pritiahnutím si pár mešťanov a úradníkov. Naši r. 1893. pomocou martinskej banky Tatry a Úvernej Banky v Ružomberku založili „Myjavskú banku účastinársku spoločnosť“, pod správou: Sam. Jurenka, správca, Matej Jurenka, podsprávca, Ján Klč-Mikuščiak, účtovník, Ján Lajda, pokladník, dr. Ján Krno, pravotár spolku.

Na pozdvížení národného hospodárstva pracujú zvlášť na kopaniciach potravné spolky, ako na Poriadi, Polianke, Brestovci, ktoré zakladať pomáhali mešťania u menovite Igor Štefánik, ev. farár, dr. Gabriel Bargár, Michal Šimonovič a Miloš Izák, účtovník.

R. 1909. založená bola našími ľudmi „Nová Banka účastinná spoločnosť na Myjave“, pod správou: Ján Klempa pravotár, predseda; Sam. Valášek, ev. farár, správca; Sam. Cádra, podsprávca; Valér Kubány, účtovník; Ján Repta, pokladník; Ján Valášek, pravotár spoločnosti.

Založenie tejto druhej slovenskej banky zapríčinilo mnoho neželateľných osobných nápadov, ktoré behom času, ostrie svoje úplne stratily.

K prebudeniu mešťanskej vrstvy nemálo dopomôhlo obchodníctvo v Čechách, pytlikármi prevádzané, ktorí poznajúc tunajší a český život národný, v porovnávaní prilnuli k slobodnejšiemu vývinu a ostali povedomými národovcámi, prirodzenými hlásateľmi slobodného národného života medzi ľudom.

Tieto styky s Čechmi sa väčšmi nadpriadujú s tým, že z Myjavy mnohí študujúci navštevujú české a moravské národné školy v Prahe, v Strážnici, v Uh. Hradišti, atď.

4. Výlety, divadlá a zábavy

Nemalej národnej hodnoty boly v svojom čase výlety vo Filipove, výletníckej dolinke na hraniciach moravsko-uhorských. Stvorila ich r. 1882. „Ostrožská Beseda“ pod predsedníctvom Jozefa Vychodila, v riadení pokračovala „Beseda v Strážnici“. Bola to schôdzka, ako dr. Hurban na jednom výlete poznamenal, praktickej Moravy a ideálneho Slovenska. Nestorom, dušou výletov týchto bol náš slávny Hurban a keď on zomrel, zanikly aj chýrečné národné výlety obyvateľstva podjavorinského z oboch strán. Účastníkov bývalo okolo 600. Z našich výletníkov, mimo spomenutého už dr. Hurbana, vždy tam vidíme aj druhého nášho bojovníka Št. Fajnora, pravotára zo Senice a pekný húf účastníkov zo Slovenska, zvlášť stáreže-mládeže z Myjavy. Výletníci „zanechali tu macochu vlasť, avšak drahého otca Hurbana“ (Markovič) sebou vzali, aby vzájomným poznaním sa s bratmi Moravanmi obodrili sa k ďalším, ťažkým národným prácam z tejto strany Javoriny. Spevy, zábavka, národnie tance, toasty mnohokrát boly perlami národného povedomia, ktoré z národných úst ďalej sa niesly, aby budily národ. Dojímavá, poučná epizódka stala sa na výlete r. 1884. Keď celý zástup zaspieval nášmu veteránovi Hurbanovi: „Starý náš, starý náš…“ a dospieval:

„Dotiaľ je len dobre s nami, Dokiaľ si Ty medzi nami!“,

on skromne opravil spievajúcich:

„Dotiaľ je len dobre s vami, Dokiaľ duch môj bude s vami!“ (Nár. Nov., 1884., č. 91.)

Národnie výlety zvlášť v tom dušnom-krušnom čase boly duševnou potrebou. Ani pravého vlastenca nemohlo hatiť účasť v ních brať, bo — ako Hurban tam raz toastoval: „Srdcia nedelí žiadna hranica, bo či tá hruda, ten kameň, to bralo je vlasť? Nie, lež živé, cítiace srdcia, tie umy Bohom dané, národ!“

Po smrti Hurbanovej, po dlhej prestávke, r. 1893. „Odbor národní Jednoty“ vo Velkej pokusil sa tieto výlety vzkriesiť, avšak výlety, narobiac strachu vlastencom, úradne boly zakázané. Vzdychneme si za Hurbanom:

„Ej, škoda Tvojej šedej hlavy, Že neni viac medzi nami!“

Zatíchly výlety do Filipova, prešly na Javorinu, kde sa podobne filipovským schádzala, zabávala Slovač podjavorinská. Významným javorinským výletom bol deň 20. aug. r. 1867., kde uhorských a moravských Slovákov zápalistými rečiami — pri assistencii myjavských a novomestských pandúrov — otužoval dr. Hurban a právnik Ján Porubský. Akou nemilosrdnou rukou siahla aj do týchto úradná moc, najlepšie dokazuje zakázanie výletu 20. aug. 1907. Novomestský hl. slúžny Rákóczi, dozvediac sa o riadení výletu, dal vo všetkých podjavorinských obciach vybubnovať, že, kto sa opováži súčastniť javorinského výletu, bude pokutovaný až do 200 korún a 2 týždne áreštu. V deň výletu miesto výletníkov vyšlo na Javorinu 250 žandárov, ktorí vo veľkom lejáku vrátili sa, obrániac vlasť.

Obodrujúcimi boly i takzv. tunajšie „Jánske“ a v hore Št. Fajnora na Doline odbývavšie sa „Cyrillské“ výlety, ktoré ale už úplne zanikly. Na 25. júla 1899. J. Lajda, Ľ. Semian a S. Jurenka zariadili „na Polanu (k Brezovánkovi) Cyrillo-Methodejský celodenný výlet“, ktorý ale Csenkey pod č. 4394/99. zakázal, „lebo pomenovanie toho samo v sebe dostatočne dokazuje, že riaditeľstvo skrz zadržanie tohoto sviatku znovu tomu dobre známemu politickému smeru chce propagandu robiť, ktorého smeru cieľom je uskutočnenie takzvanej slavianskej jednoty a takto už skrz jeho cieľ je protištátnej prírody a súci na to, aby spokojné, bratské spolunažívanie jednotlivých národností, žijúcich na území uhorskej krajiny, pokalil“. — Pôvod Cyrillo-Methodejských výletov bol ten, že 12. júla 1897. v Lajdovej hore na Holeške „jednohlasne uzavreli, aby dňa 5. júla každý rok pamiatka našich apoštolov hromadným výletom bola zasvätená“. Druhý výlet bol 8. júla 1898. v hore Št. Fajnora na Doline. Tretí mal byť na myjavskej Poľane.

O výchovu študujúcej mládeže staral sa M. Šimonovič ktorý podnikal s ňou výlety na blízke hrady a významnejšie miesta. On učil v prázdninách mládež slov. pravopisu, literárnej reči k vôli čomu založený bol „Brkopis“, dľa ktorého za cudzie nesprávne povedané, tvrdo vyslovené slovo patričný zaplatiť mal 1 krajciar („brk“), venovaný na dobročinný cieľ.

Veľmi pekný, dojímavý je ten starodávny zvyk v naších niektorých cirkvách, poťažne mestečkách, že školské deti po skončení školského roku a zkúšok majú výlet spojený s maličkou zábavkou, takzvanou: regráciou. Je to aj na Myjave. Deti obyčajne o 9. hodine ráno sijdu sa v škole a odtiaľ pod zástavami, v sprievode hudby, pod vedením svojich učiteľov, idú na výletnícke miesto. Odpoludňa okolo 3. hod. prijdu za svojima dietkami aj rodičia, známi, hostia, niekedy aj z vidieku a už sa tam do večera tak familiárne zabavia. Večer zas s hudbou a spevom vracajú sa domov. Nevinná, ušľachtilá regrácia dietok! Keď už inde, aj sem siahne úradná moc.

Na regráciu r. 1891. prišiel aj hl. slúžny Adolf Csenkey. Zábava riadno tiekla pri speve a hudbe. Keď sa však začala spievať „Hej Slováci!“, nahnevano, demonštratívne odišiel. Pomstil sa v nasledujúci rok 1892. Regráciu totiž len tak povolil, keď mu sľúbili učitelia, že deťom nedovolia spievať „Hej Slováci!“ Na regráciu slúžny prišiel zas a keď deti začali si túto pieseň, rozkázal učiteľom, aby spev pretrhli.

Nápady slúžneho z roka na rok sa stupňovaly. Na nasledujúcu regráciu prišiel s farárom Vannaym na koči, práve, keď si deti tu nenávidenú spievali. „Slúžny (hl.) zblädol, očervenel, rozvzteklil sa, ztratil rozvahu i rozum a zareval, že rozpúšťa majáles a ďalšiu zábavu zakazuje. Vannay tiež hromovým, od jedu traslavým hlasom protestoval proti spevu. Sadli páni na vôz a odišli. Asi za pol hodiny prišiel slúžny Petrovič aj s dvoma žandármi, rozohnal deti a zakázal hudcom hrať“… Deti chudiatká, ako splašené poberali sa domov. Keď sa v meste o tomto bašovaní rozniesol chýr, prirodzene, veľká rozhorčenosť zavládla. Starší ale zostali na mieste regrácie ďalej až do večera. Idúc domov, „od Horného konca po Dolný celým mestom znely zvuky piesne ,Hej Slováci‘. Vracajúcich sa vítalo obecenstvo, ktorí šatkami, ktorí zaťatými päsťami“. Po utíchnutí „žandári chodili mestom a živo shovárajúcich sa mešťanov rozháňali“. (Nár. Nov. 1893., č. 72.) Viackrať sa takéto opakovalo.

Moc slúžneho ešte ďalej siaha: nepovolí výlet, zábavu, divadlo, slovom nedá sa hýbať. Tak r. 1899., keď si chceli mešťania zariadiť výlet na deň sv. Cyrilla a Methoda, slúžny ho zakázal s odôvodnením, že Cyrill a Method boli veľkí panslávi a preto výlet na ich deň by bol vlastizradou. Je to smiešne, je to žiaľne: (N. N. 1900., č. 17.)

Najkrajším prejavom národného smýšľania v našich mestečkách sú divadelné predstavenia ochotníkmi. Sú oni nielen prejavmi už jestvujúcej národnej myšlienky, ale mohutnými činiteľmi prebúdzania. Tým, že divadelný kus hriechy karhá, tresce, ctnosti odmeňuje, mravne učí, dvíha. A nášmu národu to veľmi treba. Aj v tom je veľký význam, že tú hanobenú jeho reč od lecikoho vidí na javisku v plnej svojej kráse. Zapamätá si výjavy, porekadlá a zvlášť spevy — to všetko šíri národniu myšlienku.

Na Myjave prvé divadlo, dľa Trokana („Mijava“, str. 159.), bolo v štyridsiatych rokoch, pričinením dobre nám už známeho, horlivého ev. kaplána, Ľud. Semiána.

Za dlhý čas potom zamĺkla Thalia. Až r. 1893. otvorila ústa zase, pričinením tiež horlivého mladíka dr. Slabeja. Hrala sa Kotzebueova fraška „Žiarlivá“ v miestnostiach obecného hostinca. Ochotníci boli: Irma Badova, Želka Lajdova, dr. Slabej, Pavel Kulíšek, J. Bučenec st., P. Dugáček, Samuel Smetana ml., Vladimír Fajnor, Ján Cádra a Samo Púl. Ochotníci, prvý raz vystúpivší, hrali nad očakávanie. Miestnosť zvedavým obecenstvom bola preplnená. Na tomto predstavení ešte aj slúžny sa dobre zabával (N. N. 1893., č. 119.)

Dňa 4. febr. 1894. u J. Cádru maly byť predstavené divadelné kusy: „Len nie písobne“ a „Verný sluha svojho pána“, preložené dr. J. Slabejom, ale po hlavnej próbe (3. febr.) hl. slúžný zakázal predstavenie. Hrali: P. Kulíšek, Š. Vaculova, J. Duchoň, dr. Slabej. Riaditeľom bol dr. Slabej.

R. 1895. na 15. apr. Klempom a Valáškom oznámené divadelné predstavenie pod č. 515/1895. zakázal s odôvodnením: „divadelné predstavenie vidí sa mi byť príležitosťou na to, aby medzi vzdelaným obecenstvom slovenskej a maďarskej materinskej reči na Myjave spôsobilo také citové differencie, ktoré môžu byť zárodkom treníc a ktoré môžu porušiť doteraz panujúcu pokojnú náladu mysli“. Zakázané divadlo mnohokráť viac prebudí, nez povolené. Keď zakázal verejné predstavenie, oznámili na 6. okt. 1895. len pre členov čitateľského spolku, ktoré ale, ako i na 22. sept. 1894. oznámené divadelné predstavenie, tiež zakázané bolo.

R. 1896. predstavený bol dr. Slabejom riadený divadelný kus „Bohovín Štvorrohý“.

Dňa 4. aug. r. 1901. hral sa kus Kisfaludyho „Odbojníci“, veselohra. Ochotníci: Anička Bučencova, Želka Fajnorova, Ľudmila Šimonovičova r. Valášek, Michal Šimonovič, Konštantín Fajnor, Gabriel Bargár, Ján Bučenec ml., Ján Fábry, Ján Cádra, Pavel Varsik st., Jozef Roháč, Vladimír Lajda, Ivan Beblavý a Gustav Valášek. Riaditeľom predstavenia bol M. Šimonovič. Hralo sa v Cádrovej miestnosti, ktorá nielen že bola preplnená, ale mnohí „prinúteni boli v súsedných izbách hľadať zábavu“. (Nár. Nov. 1901., č. 94.)

Dňa 9. febr. 1902. usporiadané bolo predstavenie veselohry „Noviny a karty“ a frašky „Veno“. Výnos na Myjavskú obecnú nemocnicu. Hrali u J. Cádru: dr. Slabej, E. Izáková r. Štefánik. Ľ. Kulišková, G. Bargár, M. Šimonovič, J. Cádra st., A. Slabejova r. Jurenka, Ž. Lajdova, A. Bučencova, Ž. Kuliškova, — vo „Vene“ ale: P. Kulišek, Ľ. Vaculova, A. Valáškova, J. Cádra ml., L. Paulíny-Tóth, J. Bučenec ml. Riaditeľom bol dr. Slabej.

Dna 24. aug. 1902. v miestnostiach Cádru predstavené bolo „Strýdža zpod hája“, obraz zo života so spevami v 3 dejstvách od Fr. Urbánka. (N. Nov. 1902., č. 96.) Hrali: M. Šimonovič, E. Kuliškova, Sv. Lajda, J. Bučenec, Vl. Lajda, A. Bučencova, Ž. Kuliškova, A. Valáškova. Z. Valihorova, M. Slávik, Kr. Pakanova, Z. Valáškova, A. Klč-Mikuščiakova. Z týchto zaslúži vyzdvihnutia vdova, asi 70-ročná, Z. Valihorova, ktorá výtečne, veľmi prirodzene predstavila strygu. Riadili: Vl. Lajda a M. Slávik.

Dňa 20. augusta 1903. znovu predstavená bola: „Žiarlivá“ a „Za živa v nebi“ od Urbánka. „Predstavenie bolo v myjavskom ,Prátri‘, v zahrade Sam. Slávika. Do vestibulu kolkárne postavené bolo javisko a na holohumnicu sedadlá pre obecenstvo.“ Hľa, Myjava zahanbila žalobu mnohých na nedostatok miesta! Cigáňa, Piťu nášho okolia, Baláža, Ľud. Pauliny-Tóth „vytrepal hore na hanbálky“. V tomto predstavení hral výtečne, ešte aj teraz po smiechu spomínaný st. Mišo, Paulíny. Hodno je spomenúť, ako si naši ochotníci pomáhajú s javiskom a kulisňami. „Nakúpili plátna, slečinky posošívaly a kulisne stály.“ Na hlavnú oponu krásny obraz namaľoval tam letujúci Miloš Jiránek, maliar z Prahy. (Nár. Nov. 1903., č. 105.) Hrali: A. Bučencova, A. Valášková, Ž. Kuliškova, E. Kulišková, Ľ. Pauliny-Tóth, J. Cádra ml., J. Bučenec ml.

R. 1903. M. Šimonovičom zariadené boly v miestnosti J. Cádru dve besedy s rečnovankami, spevmi a prednáškami. Prednášal M. Bodicky, krajňanský a Igor Štefánik, tunajší farár.

Dňa 4. apr. 1904. predstavený bol u J. Cádru pod riaditeľstvom M. Šimonoviča „Marnotratný syn“, dráma od Jozefa Hollého. Ochotníci: Ž. Kuliškova, A. Valáškova, B. Bradáčova, E. Kuliškova, P. Dugáček, M. Slávik, Š. Dúbrava, J. Stránsky, P. Maniaček, Š. Adamec, S. Dudík, P. Kyselý, A. Bučencova, Kr. Bučencova, Ľ. Paulíny-Tóth, Vl. Lajda, M. Šimonovič, P. Varsík st., J. Bučenec ml.

Po tomto predstavení mimo zábavy nutno pripomenúť spevokol pod riadením M. Šimonoviča a M. Izáka.

1904. júla 24. bolo u S. Slávika predstavenie „Strýka“. Pri tomto predstavení badáme tú slabosť ľudskej prírody, ktorú aj inde okusia riaditelia. Mnohokráť mnohých ochotníkov nenúti k vystúpeniu národná povinnosť, lež všeliaké osobné záujmy. (N. Nov. 1904., č. 92.) Ochotníkmi boli: L. Pauliny, Vl. Lajda, E. Izákova, Elv. Dankova, S. Dudík, J. Cádra, P. Jurenka, M. Slávik.

16. mája r. 1907. „Kubo“ a „Veľké panstvo“, predstavené boly u S. Slávika ochotníkmi M. Lajdova, Z. Dekánkova, Alž. Kohnova r. Mareček, Z. Hodulova, P. Dugáček, Sv. Lajda, S. Adamec. J. Siváček, R. Grič, J. Bradáč, z ktorých i dnes je spomínaný Kubo (S. Adamec) a cigáňka (M. Lajdova); — Z. Varsik, Z. Hodulova, I. Jurenka, J. Bradáč, J. Trslin. Ptedstavenie riadil u S. Slávika Vl. Lajda.

10. febr. 1907. u J. Cádru pod riaditeľstvom Vl. Lajdu predstavená bola „Preporodená obec“, ochotníkmi: J. Vrablica, P. Kováč, M. Vodička, P. Valášek, Z. Dekankova, P. Dugáček, Z. Hodulova, J. Lajda, Svet. Lajda, M. Lajdova, J. Trslín, J. Roháč, M. Smetana, M. Kováč.

Dňa 2. febr. 1908. v miernostiach Cádru: „Dobrá bolesť, čo dá pojesť“ a „Blázinec v prvom poschodí“. (N. Nov. 1908., č. 12.) V prvom kuse hrali; D. Pažický, Alž. Kohnova r. Mareček, Z. Varsikova, J. Siváček, P. Kováč, Št. Gálik (Danielov, z Podkylavy), Svet. Lajda, Z. Dekánkova r. Maniaček, — v druhom kuse vystúpivší ochotníci: P. Kováč, A. Bučencova, Svet. Lajda. E. Kuliškova, D. Prokša. Riadil kus Vl. Lajda.

8. nov. 1908. u J. Cádru pri riaditeľstve M. Izáka predstavený kus: „Mlynár a jeho dieťa“ s pochvalou zahrali R. Grič, E. Kuliškova, A. Staňova r. Zeman, J. Trslín (zo Skalice), Alž. Kohnova r. Mareček, E. Sitár (z Priekopy), P. Kováč, A. Pekníkova, J. Siváček, D. Pažický.

26. febr. 1911. u P. Siváka pod riadením Vl. Lajdu predstavili nám „Diablika“: R. Grič, Z. Hodulova r. Jurenka, J. Siváček, S. Vrablica, Št. Šimek, Št. Dudík, P. Maliarik, D. Juráš, Z. Dekánkova r. Maniaček, Kr. Dugáčkova, Kr. Sivákova, Alž. Sivákova, O. Kočvarova, A. Valáškova (po Štef.), A. Varsikova, z ktorých vyzdvihnutie zasluhuje „Diablik“ (Kr. Dugáčkova).

5. júna 1911. v zahrade S. Slávika pod riadením V. Kubányho predstavené boly kusy: „Roztržití“ a „On je hluchý“. V predešlom kuse herci: dr. I. Beblavý, V. Kubány, Kr. Dugáčkova, S. Vrablica, — v poslednom kuse: V. Kubány, M. Kohnova, J. Siváček, D. Prokša, J. Valášek, Št. Dudík.

Slov. príroda aj tu sa javí: najviac hercov najdeš spôsobilých jemných, žiaľných citov (slovenská melancholia), než iných, na pr. komikov. Ľudové kusy so spevom lepšie účinkujú, než bárs aj salónne frašky a najlepšie účinkuje veselý kus zo života slov. ľudu. Veľmi málo sa nájde v obecenstve, aby malo pôžitok z ťažších dramatických kusov.

K chvále Myjave tu pripomínam, že pomerne oproti druhým mestečkám, mockráť dala o sebe znať v novinách dopismi. Ak niet dopisov, či by sa dal sostaviť vývin? A aj v dopisoch javí sa povedomie. Myjava od sedemdesiatych rokov má dopisovateľov pod pseudonymami: Kapitán, Menažerist, Quartal, Argus, Slovák, Výberčí, Myjavec, Občan, Volič, Kopaničiar, Obušek, Cirkevník atď. Odborníkov v tomto kruhu na Slovensku málo, kníh historických málo, aspoň tedy v novinách značme výjavy národného života, bo keď príde historik, bez materiálu, dát, nespraví nič!

5. Prejav národného povedomia vo voľbách obecních, stoličných, krajinských a shromaždeniach

Je-li reč o voľbách, prídeme k najboľastnejším ranám a najväčším brutalitám úradných medzítok. Dosť je spomenúť, že bývame v Nitre, patríme k vrbovskému okresu, hneď má každý čistý obraz všetkých volieb naších, už po celom svete známych. Kto by neznal vrbovské tatárske pleny? Koho by neurážalo, srdco nebolelo, keď aj voľby utíchnu, keď pomyslí na tie hrozné prechmaty, klamstvá, krivdy, ktoré sa v tomto okrese na slov. ľude dejú pri každých voľbách?! Krásny, čistý slov. okres, mestá, dedinky prebudené a neslýchaným atrocitám (trýzneniam) vždy musia podľahnúť. Tu neni nič nezákonné, všetko je dovolené, stav obleženia je slabý výraz na bašovské výčiny. Počnúc od popisu voličov až po zakončenie volebného boju, všetko samý divý nápor. Niet prostriedkov, ktoré by už neboli zkúsili v tomto okrese. Sem sa poď učiť každý volebným fígľom! Tu sa vychŕli vždy celé peklo šovínov a plazí sa po dobrom ľude. Majú heslo: „Keď budeme mať len 5 hlasov a vy 1000, aj tak zvíťazíme.“ A darí sa jim. Odvrátiac sa od tohoto táboru k nášmu, musí sa kochať človek, hrdí byť a prosiť Boha, aby celé Slovensko stálo si tak pod zástavami národnými, ako tento ľud.

V tomto boji volieb najväčšiu čiastku má Myjava, ako najväčšia obec okresu.

Ľud náš najväčší záujem ukazuje oproti voľbám krajinských poslancov. Je toto nešťastná politika, by som povedal zvyk. Naprávať, vydobýjať chceme práva s hora a nie z bližšieho kruhu na vonok. Je to neprirodzené, cieľu neprimerané. Kým nebudeme mať našich rychtárov a výborníkov v obci, stoličných výborníkov našich v stolici, dotiaľ nám ani krajinskí poslanci nič nevymôžu. Ľud si musí vymôcť tým, že zvolí národovca rychtára, ktorý nebude pisárom notárovým, ale naopak, ktorému bude notár pisárom, vymôcť ďalej tým, že v obciach a stoliciach musia zasedať zastupitelia ľudu. Toto je prirodzený postup vydobíjania si práv, bo veď dľa XXXXIII. zák. čl. z roku 1874. voľby snemových vyslancov spravuje stol. výborom volený ústredný výbor, ten vysiela komissie popisovať voličov a nielen krajinským, ale i stoličným voličom je len ten, kto je vnesený do tohoto soznamu. Prečo falšovanie volebných soznamov, krivdy pri voľbe? Máme klúč s oným zákonom podaný, preto, že v stoličnom výbore nezasedajú zástupcovia ľudu. Tu prechmaty (totiž pri voľbách stol. výborníkov) zas preto, že nemáme našich, mužných, národných rychtárov. Hľa, aká je vážna voľba rychtára a na tú sa u nás posiaľ málo dalo. Nepodarí-li sa na raz zvoliť, dotiaľ neustávať, kým sa nepodarí. Na pr. v Turci v štiavnicko-sklabinskom okrese sa stalo r. 1883., že istého Slováka, zvoleného do stol. výboru, vyhodili 5-kráť, až po šiestej potvrdili.

Prví vnejší prejav — o ktorom sa dozvedáme — pri voľbe obecného predstavenstva datuje sa z r. 1873. v mesiaci januári. Dopisovateľ novín píše, že „prebudilí obyvatelia kopaníc o 6. hod. rano prišli už na voľbište, aby starý kvas vyčistili“. Za rychtára bol zvolený väčšinou hlasov Sam. Jurenka. Za úradských zväčša priatelia nár. stránky. Na notársky úrad — hoc i dľa udania slúžneho Tormayho 60 osôb sa hlásilo — volení boli dvaja! Martin Jurenka „Čačaný“, miláček stoličných pánov a Pavel Jurenka „Paprskár“, úprimný národovec (a neskôr odrodilec!). Všetok ľud bol za tohoto, Tormay, aby voľbu prekazil, odložil ju na neurčitý čas.

V stoličných a krajinských peštianskych plátkoch veľký ruch narobila voľba rychtára r. 1883. Písalo sa o panslavských pohyboch v nitrianskej stolici. Čo sa stalo? Keď slúžny vytrel z kandidácie S. Smetanu, ktorého veľká väčšina chcela, to tak rozhorčilo ľud, že ktorsi z voličov slúžnemu povybíjal obloky. Z toho spravila šovénska tlač revolúciu. Iste, svedomie maľovalo čerta na stenu. Zvolený bol Daniel Kĺč. (N. Hlásnik, 1883., číslo 11.)

Veľké násilenstvá sa dialy aj pri voľbe 10. febr. 1885. Kopaničiari boli prinútení voľbište opustiť.

Teror pri obecných voľbách dosiahol svojho vrcholu 21. dec. 1905., keď tiekla krv nevinnej obete Jána Dugáčka, zvonára, otca štyroch drobných dietok, ktorého zastrelila guľka žandára, keď sa vracal z Horného konca domov, nič nemajúc s voľbou. Prišlo vyšetrovanie, ktoré zistilo „oprávnene použitia zbrane“. Ľudomili zaviedli pre vdovu a dietky peňažnú sbierku. Pri tejto istej voľbe žandársky bodák prepichnul i prsia Št. Nemčeka, ktorý ale (chvála Bohu!) vyzdravel.

V najnovších časoch Kopaničiar Nebojsa takto sa žaluje v Týždenníku (1909., č. 5.) „Mali sme voľbu obecních výborníkov, ale vypadla pre nás veľmi smutne. Tomuto pádu sú na príčine naše rozhárané pomery. Duch svornosti bratskej a národnej u nás hynie a klesá, nedôvera jednoho oproti druhému sa zmáha a náramne trpí.“

Pri voľbách mnohokráť nielen naši nepriatelia sú vinou nášho pádu, ale aj my sami. Na pr. pri voľbách do stol. výboru r. 1886. národná strana postavila Jána Valáška, pravotára, Samuela Jurenku, kupca a Mart. Durca. Kopanice majúc 3 hlasov, víťazstvo bolo isté. Stalo sa avšak, že bez vedomia národnej strany jeden národný kandidát „paktoval s protivnou, druhý zase pracoval len za seba, ba v deň voľby direktne sa spojil s protivným rychtárom“.

Statne sa držala Myjava pri stol. voľbách r. 1901. Kandidáti z národnej strany dostali: Ján Cádra 289, dr. Ján Krno 232 a dr. Ján Slabej 282 hlasov; kdežto protivná stránka: Bela Jeszenszky, okr. sudca 73, Andrej Ponoczky, okr. podsudca 62 a Karol Kasparek, pravotár 59 hlasov.

Ako sa pomery premenily o krátke 3 roky, poukazujú voľby stol. r. 1904. v nov. Najlepší národný kandidát mal 78, a vládny najlepší 268 hlasov. Opak prvnejšich volieb. Dopisovateľ príčinu premeny tejto udáva v nasledovnom: „Rozličné prehánky a vyšetrovania po vyslaneckej voľbe a samé odsúdenie vyslanca Jána Valáška. Prihodili nám porcie, nedali nám šústia, mám process, chceme dostať licenciu, atď. boly namyslené dôvody ospravedlňujúcich sa odštiepencov.“ (N. Nov. 1904., č. 139.)

Ukrutným krajinským voľbám podobaly sa stoličné voľby r. 1907., keď v celej stolici len troch Slovákov zvolili.

Priebeh voľby na Myjave bol tiež hrozný. Hl. slúžny dr. Július Filberger nechcel v známosť vziať dôverníkov nár. strany, ktorých mu oznámili Sam. Valášek a Sam. Jurenka, vraviac, že sa sám spýta shromaždeného ľudu. Ľud na shromaždení volal: Miloš Izák a Daniel Valášek, ale poneváč z úst rychtárovych a hajtmanov počul aj protivné hlasy, vymenoval jednoducho týchto. Už bola voľba hotová. A vskutku výsledok bol: Pavel Gálik, rychtár 240 hlasov; Ľudevít Maress, notár 240; Július Jancsó, r. kath. farár 210 hlasov (protivníci) a z národných Sam. Valášek. ev. farár 98: Sam. Jurenka 70 a dr. Ján Krno 68. Vodcovia ľudu hneď po voľbe dali podpísať osvedčenie tým, ktorí na národných hlasovali. Podpisov sa nasbieralo v ten deň voľby 200. Podaný bol protest (Slov. Týžd. 1907., č. 48.)

1. dec. r. 1910. stoličná voľba vypadla pre nár. stranu veľmi zle, lebo naši kandidáti len, a síce Sam. Valášek 62, Pavel Lacko 57, Ján Valášek 57 a dr. Ján Krno 52, kdežto protivní kandidáti: Štefan Lendler, tunajší notár 163, Bela Jeszenszky, tunajší okr. sudca 160 a dvaja, Myjavcom celkom neznámi nitrianski pravotári po 154 hlasov obdržali, čoho príčinou bola naša nesriadenosť. („Slov. Denník“ 1910., č. 191.)

Vrbovský okres — ku ktorému Myjava prvý raz kandidovala národného človeka r. 1869. Jána Francisciho, avšak nedostatok nár. povedomia ešte vtedy a už vtedy panujúc nátisk vlády — znemožnil víťazstvo. Okres zastupoval Kosztolányi.

Pri nasledujúcej voľbe r. 1873. národnia strana oslovila Viliama Pauliny-Tótha, ten ale kandidáciu neprijal. Okres vtedy zvlášte pričinením ev. kňazov — Hroš, Vannay, atď. — jednohlasne zvolil Dezidera Prónayho, syna tehdajšieho ev. gener. inšpektora.

Od tohoto času národnia strana stala si do polovičnej passivity, hlasuje na vládnych, ktorí pod čestným menom sľubujú prevádzanie národnostného zákona. Tak volila r. 1875. v júli Rudolfa Ocskayho.

Keď ale Ocskay v prospech slov. ľudu ani krížom slamky nepreložil, pri budúcich voľbách r. 1881. národnia strana protestovala proti kandidácii Ocskayho a vyzvala dr. Michala Mudroňa, aby kandidáciu s národnostným programmom prijal. Mudroň prijal, držal programné reči, ktoré „z jednej strany pálily, jako oheň, ale z druhej strany, jako liečivý balsam, tak účinkovaly na obecenstvo“ (Nár. Nov. 1881., č. 78.) Prípravy na voľby boly veľké. Vládna strana Ocskayho ani za mak sa nelišila od dnešných protivných strán. Kortešačky, nátlak úradníkov, podplácanie, hrozenie, pijatika na dennom poriadku. Ba na Myjave pridala sa aj bitka skrze pandúrov na pokojných, národných voličoch. Trvaly tieto pomery za 2 týždne. Pri voľbe strana sa držala povedome, ale prepadla. Avšak vyhrala v tom, že sa okres hojne prebudil, ľud spoznal svojich priateľov a nepriateľov, ktorí do toho času farizejsky národnie porady navštevovali, ale zradu kuli.

Národ videl, že národných kandidátov nemožno zvoliť, utiekal sa k stranám iným, v celku jemu však prajným. Takáto strana sa naskytla pri nasledovných voľbách r. 1884. v strane antisemitskej, protižidovskej, ktorá má veľký podiel v prebudení vrbovského okresu. Nič nebolo prirodzenejšie, ako to, že židovským úžerníctvom zúbožený ľud húfne sa hrnul do tej strany, ktorá na celej čiare podujala boj proti úžerníkom, s dodatkom, že sa zasadí aj za národnostný zákon.

Stála tedy vládna strana s kandidátom Ocskaym a antisemitická strana s Fraňom Komlóssym, professorom, ktorého zásadní prívrženci boli: Istóczi a Zimándy. Pri voľbách Komlóssy 46-hlasovou väčšinou zvíťazil, zvlášť pričinením sa Brezovej.

Ako smýšľal a prebúdzal v ten čas ľud, akou oddanosťou sa vinul ľud k nemu, najlepšie dokazujú jeho účtujúce reči v r. 1885. V účtujúcej reči hovoril medzi iným: „Slováci sme všetci, všetci synovia jednej matky a nimi zostaneme na veky!“, alebo: „Vy ste moji a ja som váš“; — alebo: „I môj otec bol Slovák, ako vy; i ja som Slovákom a ním chcem zostať vždycky.“ Istóczi zas takto rečnil: „Maďar som, lež soznať mi prichodí, že len v rovnakom práve, svornosti a urovnoprávnení všetkých národov krajinu obývajúcich spočíva budúcnosť a sláva vlasti našej uhorskej.“

Takúto účtovnú reč držal 18. júna na Myjave, kde ho z Brezovej banderium a ľud doviedli. V ten čas stane sa vodcom nár. strany horlivý národovec, výborný radca, pravotár Ján Klempa, ešte aj do nedávna predseda nár. strany okresu vrbovského. Po zaďakovaní sa tohoto dlhoročného predsedu, jeho miesto zaujal jednohlasným výkrikom zvolený Michal Bodický, ev. farár v Krajnom, a po tomto r. 1909. Ján Valášek, tunajší pravotár. Komlóssy a Istóczi v ten čas prišli aj s húfom pred byt onoho vodcu, kde ich uvítal Sam. Jurenka, krásnou kytkou poctily panenky. Aj tu sa osvedčil, že „chce byť považovaný za syna slov. národa“. Súveky dopisovateľ o triumfálnej ceste Komlóssyho a o nadšení ľudu takto píše: „Kto videl pri tej príležitosti to nadšenie ľudu, ktoré ňádrami jeho hýbalo, kto načúval tie ohnivé prejavenia národného citu a smýšľania, ktoré z každého oka žiarily, kto pozoroval onú uradostnenú úľubu odbleskujúcu sa v nesčíselných slávo-volaniach, ten spokojne iste si zanôti „márne vaše proti nám sú vzteky“. (N. Nov. 1885., č. 73.)

Vo voľbách 1887. v júni s tým istým applaudom kandidoval zas oproti vládnemu Szúlyovszkému. Tu musíme pripomenúť, že v týchto voľbách Myjava viac náklonnosti prejavovala ku Szúlyovszkému. Áno, len o náklonnosti môže byť reč, bo voľbu prekazil oheň v deň voľby vypuknutý. Bola druhá voľba v júli. Že pri tejto príležitosti bol vydaní rozkaz od hlavného župana, že v jeho stolici nesmie prejsť žiadon protivládny, je dôkazom toho, že prvnejšiu voľbu prekazilo vlastne isté víťazstvo Komlóssyho. V tom čase ale Komlóssyho vyvolila si Senica za poslanca. Národnia strana prijala návrh Jána Klempu, že príjme za kandidáta gr. Pongrácza mimostrán, s tým dodaním, že sa zasadí za národnostný zákon. Tak bola urobená fúzia, strany sa sjednotily.

Pongrácz v svojich programných rečiach, na ktorých ho aj Komlóssy sprevádzal a odporúčal — na svoje čestné slovo osvedčil sa, že „bude pracovať na tom, aby 44. čl. z roku 1868. bol do života uvedený (národnostný zákon) a slávnostne sa osvedčil, že bude interpellovať, prečo tento zákon je vystrčený zo života“. Komlóssy ho odporúčal s dobrým svedomím, že „sa v ňom ani ako kresťania, ani ako Slováci nesklamú“. (N. Nov. 1887., č. 83.)

Voľba bola krátka, Pongrácz takmer jednohlasne zvolený. Ale s tým bol konec. Spreneveril sa o krátky čas nie len Pongrácz, ale aj Komlóssy. Sľuby sa nesplnily, za ľud nepracovali na sneme. Ako sa Komlóssy premenil, akým zradcom ostal slov. ľudu, dokazuje jeho reč, ako vyslanca stupavského v sneme r. 1897. Vtedy už nebolo programmu antisemitského, lež farizejského „mimostrán“. „Hovoril medzi iným, aby vláda na to dozerala, žeby na každom vidieku a v každej elementárnej škole naučovacou rečou maďarská reč bola“. Nehlásal už do života uvedenie národnostného zákona, lež „že treba prísne zachodiť s tými národnostnými živlami, ktoré stoja v ceste maďarskej reči“. (Nár. Nov. 1897., č. 55.)

Prečo to Komlóssy vykonal, prečo tak nehanobne zradil slov. ľud? Nuž, chcel byť biskupom za každú cenu a tak si musel získať vavríny vlastenectva odkopnutím slov. národa.

Takto sklamaný slov. ľud, preháňaný nepriateľmi, vo vrbovskom okrese na krátky čas utiahol sa do passivity, až prišla doba ľudových shromaždení.

Na Myjave takéto už na 15. marca r. 1893. dal svolať pravotár Klempa. Slúžny Csenkey shromaždenie zakázal s odôvodnením:

„Shromaždenie ľudu na Myjave nesvobodno držať, lebo spojovanie otázok: cirkevno-politickej a národnostnej, medzi ktorými niet žiadnej vecnej spojitosti, jako i to, že tieto heteregonné otázky jak v nitrianskej, tak i na viacej punktoch susedných stolíc dľa istého plánu sa pretriasajú, alebo aspoň dejú sa podobné pokusy, dopúšťa možnosť, že nie tríbenie náhľadov, ale budenie národnostných ašpirácii v ľude a robenie mienky proti jednomu, zo základných zákonov štátu, má za cieľ, čo však ohľadom nízkeho stupňa vzdelania obyvateľstva, je vec považiteľná.

Mohly by povstať aj vzbury, ktoré maly-li by sa odohrať v tak pamätný deň 15. marec, to by bolo ozaj k poľutovaniu. K tomu svolávateľ ani neponuknúl garanciu, že to shromaždenie prísno v medziach zákona pohybovať sa bude, pre ktoré príčiny, pomermi nanútený zákaz slúžnovský musel sa potvrdiť.“ (N. Nov. 1893., č. 41.)

Uviedli sme toto už druhý výrok, odôvodnenie slúžnovské, dôkaz múdrosti úradníckej. Poukážeme viac raz na naivnosť, nepravdy a urážky takýchto odôvodnení. Pokúsime sa o to na tomto základe proti nemu podanej appellácii Klempom.

„Národnostný zákon žiada urovnoprávnenie národnosti. Zákaz je proti tomuto zákonu. Zákaz myjavský ľud postavuje v svetle najnižšieho vzdelania, čo skutočnosti vôbec nezodpovedá, uráža. Ináče žiadon zákon nejestvuje, ktorý by dľa tohoto triedil občanov pri shromažďovaní, a ak by slúžnovská múdrosť obstála, nikde v krajine by sa nemohlo vydržiavať shromaždenie, bo myjavský ľud na vysokom stupni vzdelanosti stojí oproti druhým krajom. Zákaz aj to za príčinu udáva, že svolavateľ nepodal garancie. Taký zákon nejestvuje.“

Na miesto shromaždenia bolo v tenže deň na Myjave shromaždenie vyrukovaných žandárov, žeby pokojný ľud „bránili“.

Podobne bolo zakázané shromaždenie aj na 14. januára r. 1900. Jánom Lajdom, pokladníkom oznámené, ktorého programm bol nasledovný:

„1. O práve začiatkom XX. stoletia. Prednesie Ján Valášek, práv.

2., O pravde a jej pomere k zásade: audiatur et altera pars. Prednesie dr. Ján Slabej, lekár.

3., O zákone. Prednesie Štefan Fajnor, pravotár.

4., O utrhačstve, ako v politike a správe nedovolenom nástroji. Prednesie dr. Ľudevít Bazovský, pravotárský osnovník.“ (N. Nov. 1900., č. 17.) Zákaz podobný prvnejšim.

V týchto časoch passivity nár. strany vrbovský okres zastupoval G. Szúlyovszky.

Roku 1901. národná strana na celom Slovensku vystúpila pri voľbách z passivity. Tak aj volebný okres vrbovský postavil kandidáta s národným programomm myjavského pravotára Jána Valášku. Oduševnenie ľudu bolo veľké. Všetko, ako vzkriesené po dlhom spánku, nesúčastnenia sa volieb, dvíhalo hlavu a stalo si celou svojou silou do boja. To nadšenie, ktoré národ pri týchto voľbách prejavoval, ani opísať sa nedá, všetko, čo sa len hýbať vládzalo, pracovalo „za tú našu slovenčinu“. Privolávaním „slávy“ Valáškovi nebolo konca-kraja. Ľud si spieval na nápev: „Nad Tatrou sa blíska“, a síce v okolí Myjavy:

„[: Voľme, bratia, voľme do snemu Slováka, :] [: nám osvedčeného :] verného rodáka. [: Voľme si Valáška, rodu nášho syna, :] [: nebude sa hanbiť :] slovenská rodina. [: Slovenská zástava nech mu silno veje, :] [: kto s ním verne cíti, :] ten aj dobre seje. [: Sejme, bratia rodu, sejme síme čisté, :] [: tak bude aj naše :] už víťazstvo isté. [: A preto, rodáci, voľme si našeho :] [: Valáška, rodáka, :] Slováka verného;“ —

na okolí Vrbového ale:

„[: Prišly dobré chýry dolu od Myjavy, :] [: Že tam hore vejú :] slovenské zástavy. [: Keď už máme nášho vyslanca si voliť, :] [: Nebudeme voliť, :] kto nám dá jesť a piť. [: Radšej vyvolíme našeho Slováka, :] [: Z Myjavy slovenskej :] verného rodáka. [: Nech nám vydobýva v sneme naše práva :] [: A preto volajme :]: Valáškovi sláva!

Deň 2. okt. svitnul s víťazstvom slovenskej národnej strany. Všade sa ozývalo „prvé naše víťazstvo!“ Ľud ukázal krásno-velebne, že sa vie oduševniť za národ. Oduševnenosť celého okresu illustruje onen 85-ročný starec z Krajného, Martin Bielčik, na barlách chodiaci. Keď mu doniesli zvesť, že národný Valášek vystúpil, povedal: „Sedem rokov nesedel som na voze, ale keď vystúpil náš slov. vyslanec, pôjdem hlasovať!“ Nič neplatily prosby, hrozby, nahováranie, podkupovanie, národnie povedomie všetko premohlo. Pri ľude tam vidíme jeho úprimnú intelligenciu. Z Myjavy dr. Slabej zanechal stanicu mestského lekára a šiel s národom, podobne J. Cádra, ten neohrožený bojovník a kombinovaný kandidát na poslanectvo S. Jurenka, J. Lajda, pokladník, Sam. Slávik, Pavel Gálik a Daniel Valášek, obecní úradskí, M. Valášek, mäsiar, P. Pekník, D. Vdoviak, dvaja Kyselovci a Kubicovia, Bórik, Ušiak atď. Neľutovali času, peňazí, zdravia, života, ale hrdo viedli krásny slov. ľud. Mestečká so svojimi duchovnými pastiermi a učiteľmi (výjmuc dvoch) kráčaly na čele pod zástavámi.

Myjava k Valáškovmu víťazstvu prispela s 400 hlasmi. Dolné katolícke dediny držaly sa tiež statne, hlasujúc za svojho ľudového rytiera Chvalibogovského, ale, keď bolo treba, pomáhaly Valáškovej strane. Keď bolo totiž otazné, či dostane Valášek absolútnu väčšinu oproti Chvalibogovskému a vládnemu Szúlyovszkému, vypovedali: „jestli bude nová voľba, prídeme hlasovať na Valáška.“ (N. N. 1901., č. 118.) Pomohli však hneď k víťazstvu, keď posledné hlasy, zvlášť zo Straže, odovzdali na Valášku.

Valášek zvíťazil a s ním prvýkráť národná strana vo vrbovskom okrese. Aký jasot bol na strane národnej, taká zlosť, hnev, pomsta zúrila na druhej, čo viedlo k veľkej pravote oproti zvolenému Valáškovi a k petícii. Túto ale kúria v apríli r. 1902. odmrštila a tak právoplatným vyslancom pre vrbovský okres v cyklusi 1901 — 6 bol Ján Valášek.

Mimo Valášku v tieto voľby zvíťazili ešte traja Slováci: Ján Ružiak v mikulášskom, Mart. Kollár v trnavskom a Franko Veselovský v senickom okrese.

Najtvrdší ľad bol prelomený, otvorily sa brány snemu pred slovenskými poslancami a od tedy, vzdor všetkým prekážkam, násilenstvám má tam slov. národ zástupcov raz menej, druhý raz viac.

Od tohoto času sa datuje, ako na Slovensku, tak aj vo vrbovskom okrese nový, čulejší politický život. Voľby r. 1905. boly strašnou predihrou tragických volieb r. 1906. Môžeme ich nazvať politickým šudierstvom.

Aké boly voľby, najlepšie dokazuje, že slov. národ len dvoch poslancov si zvolil: Milana Hodžu v kulpinskom a Ferka Skyčáka v bobrovskom okrese. Markovič oproti Rudnyánszkému asi 600 hlasmi prepadol, vzdor tomu, že na voľbišti vo Vrbovom mali sme 1112 voličov, ktorí odhlasovali na nár. stranu, kdežto všetkých hlasov bolo v okresi 1163.

Najhroznejšie, najtatárskejšie boly voľby r. 1906. vo vrbovskom okrese po dvakráť: 2. a 17. mája. Pri týchto voľbách národní voličia spievali na nápev „Nad Tatrou sa blíska“ nasledujúcu pieseň:

„Smutné chýry letia po šírej krajine, Právo, spravodlivosť i zákon že hyne, Hor sa, bratia, k boju, Do nášho táboru! Markovič nech žije! Valášku zavreli, toho nám nedajú, To tá spravedlivosť, ktorou nám merajú. Nebojme sa, máme, Komu voto dáme, Markoviču slávu! Prešly časy, prešly, panáčkovia milí, Kde ste si sedliačka i za groš kúpili. Sklienka, groš i hrozby, Všetky vaše prosby Daremné by boly. Svobodní občania svobodného rodu, Do boja ideme smele za svobodu. Markovič zvíťazí A nech sa svet zkazí; K nemu len do radu!

Osobitná príloha „Nár. Novín“ 1906. k číslu 60. pod názvom: „Vrbovská voľba, vlastne vrbovský tatarský plen No. II.“, takto charakterizuje tieto voľby: „Zverskosť a kynoženie ľudí zo známej stupavskej voľby družily sa tu s varínskymi oplzlosťami a všakovými volebnými huncútstvami; dolno-kubínske násilničenia a ohrožovanie života voličov podávaly si ruky s chýrnymi volebnými klamstvami a zákerníckymi zbojstvami iných volieb v Skalici, na Čaci atď. Vyše všetkého tohoto vo Vrbovom bolo vymyslené a vykonané stá a stá nových volebných šudierství, ozbijanie voličov o ich ústavné práva, voliči boli katovaní, tríznení, umele štvaní atď.“ Z Myjavy zo 400 hlasov Markovičových odhodili 195. Keď nepomohlo ani odhadzovanie, ani postavenie na omyl 3 Markovičovcov za kandidátov, ani preťahovanie voľby, dňa 2. mája „pred záverečnou hodinou, dľa popredku ustáleného plánu, stolík vo volebnej miestnosti prevrhli, lampy roztĺkli a volebné zápisnice potrhali“. Voľba bola zrušená. Nár. kandidát dr. Julius Markovič zadal ponosu u ministerstva, stolice, žiadal čisté voľby. Prisľúbili. Protivný kandidát bol Jur. Rudnyánszky, vládny.

Sľub ostal sľubom a prechmaty sa dialy ďalej. „Obsadili okres vojskom a žandarmeriou od 50 — 100 chlapov. V každom notariáte bol notár vyslaný so štatariálnou mocou. Hlavný policajt nad policajtmi bol Julius Winkler, myjavský hl. slúžny, ktorý so žandármi chodil po kopaniciach nútiť voličov na Rudnyánszkeho a keď sa mu to nedarilo, stá a stá voličov predvolával do svojho úradu a pod rozličnými lichými zámienkami pokutoval voličov na 20 — 300 korún, tak, že dve advokátske kancellárie inšie nerobily ako apelláty proti takýmto pokutám. Ba tento chlap nestidil sa verejne na ulici napadnúť ani najprednejšie panie a keď náhodou tam prítomný učiteľ Vl. Lajda nad týmto pokračovaním vyslovil svoju oprávnenú nevoľu, slúžny ho za to pokutoval na 150 korún pre urážku úradnej osoby. Keď Markovič dňa 6. mája prišiel na Myjavu a sosadol vo verejnom hostinci Jána Cádru, hostinec so všetkých strán hneď obsadilo vojsko a žandarmeria, trúbili alarm, dvaja slúžnovci so žandárom vrútili sa do jedálne a vyzvali prítomných, aby za 5 minút zanechali hostinu, lebo ich dajú pochytať.“

Kandidát šiel na výsluch k ministrovi Andrássymu a predniesol, čo sa deje. Osvedčil sa minister, že voľbu chce mať čistú. Zas sľub a zostal len sľub. Programné reči Markovičovi neboly dovolené. Zas išla ponosa. Zas daromné všetko.

Na voľbu boli pripustení len voličia, vysvedčenia k tomuto však nemôhol dostať. Priechodné lístky národná strana nedostala, nebolo dôverníkov, prevadzačov. Shromažďovať sa na voľbu bolo povolené len na maličkých priestranstvách. Tak na pr. veľká Myjava aj s kopanicami musela sa sústredniť na trhovišti. Vyvolených slov. poslancov Hodžu, Jurigu, Skyčáka, Jehličku žandarmeriou odviedli z volbišťa.

Po takýchto predihrách, aká sa mohla očakávať voľba? Je jasné. Hlasovanie išlo ešte hroznejšie pri dvoch riadnych a jednej falošnej komissii. Pri tejto falošnej komissii odhlasovalo aj 150 Myjavcov. Spolu z Myjavy odhodili 282 hlasov zo všetkých 742 odhodených. Vzdor všetkým atrocitám, ktorým bol slov. ľud vystavený, na Markoviča odhlasovalo 1112 hlasov a povážiac, že okres má 1693, protivná strana mohla mať najviac 400 hlasov. Počet hlasov národných od 2. mája sa o 62 zväčšil. Markovič prepadol.

Všetky tieto hrôzy nesklátili nár. voličov, bárs každý bol nad nevídanými, neslýchanými týmito krivdámi zronení. Musíme pripomenúť pekný prejav národného povedomia v jednom osvedčení. Istí voličia podpísali osvedčenie, že od nár. kandidáta ani haliera útrat na formanky, jedenie a pitie nepríjmu, ale všetky útraty sami si platia. Toto osvedčenie z Myjavy podpísalo 163 hlasov, a síce: z Brestovca: 15; z Vršku: 11; zo Štemberku: 13; od Mizerákov: 11; od Vdoviakov: 8; z Kržlí: 8; od Ticháčkov: 9; od Svitkov: 2; zo Svinárok: 8; z Brunova: 2; zo Starej Majavy: 76 voličov. (Slov. Týžd. 1906., č. 16.)

Zadali sa petície, nič nepomôhlo, kriminálne žaloby proti jednotlivcom, krivditeľom, nič sa jim nestalo.

V týchto voľbách národ slov. vyvolil si 7 poslancov: dr. Milana Ivanku, v pezinskom, dr. Pavla Blahu v moravsko-svätojánskom, Ferdiša Jurigu v stupavskom, Martina Kollára v trnavskom, Methoda Bellu v mikulášskom a Milana Hodžu v kulpínskom okrese.

Posledné voľby sú ešte každému v živej pamäti. Pamätáme sa ešte všetci na príčiny odstúpenia Markoviča, na neskoré vystúpenie Hodžu. Rozorvanosť, neistota bola taká veľká, že okres bez boju tento raz musel padnúť do rúk protivníkov a J. Rudnyánszky 1. júna 1910. bol jednohlasne zvolený za kraj. vyslanca.

Teraz má slov. národ 3 poslancov: Ferdiš Juriga v stupavskom, dr. Pavel Blaho v moravsko-svätojánskom a Ferko Skyčák v bobrovskom okrese.

Kedy pošle zas vrbovský okres slovenského zástupcu na snem?

6. Prenasledovanie, tresty národnie

Každá sloboda musí byť ťažko vydobitá. Národ slov. od kedy žije, od tedy kladie obete a len pomaly sa blíži očakávaná sloboda. Moc trpel už slov. národ. V prenásledovaniach, v trestoch svojim národným vývinom má aj Myjava pekný podiel.

Krom udaných už prenasledovaní pri výletoch, divadlách, shromaždeniach, voľbách za národ trpeli aj mnohí jednotlivci.

O prvom prenasledovaní, bárs nie rozhodne aktívne vystupujúceho národovca myjavského poštára Sam. Jurenku, čítame už v r. 1883. Upodozrievaný s panslavizmom a agitáciou „nevlasteneckej banky Slávie“, vskutku však preto, že nedržal s „modernou intelligenciou“, uťahujúc sa od všetkých politických demonštrácií, bol bez všetkého vyšetrovania úradu pozbavený, ako zástupca spomenutej banky na 100 zl. dane posúdený. Úradníkovi svedomitému po 8-ročnej štátnej službe tak sa odplatili. (N. Nov. 1883., č. 67.)

R. 1886. rozniesol sa chýr po vlasteneckých novinách o panslavskom spyknutí v nitrianskej, ktorého hniezdom je Myjava. Stalo sa vlastne, že národ začal sa rozhodnejšie prebúdzať a zvlášť jednotlivci začali národne pracovať, na filipovských výletoch účasť brať, zabávať sa, zaspievať si po našsky. Keď ale bola reč o spyknutí, o vlastizrade, muselo byť vyšetrovanie. Posúdili prof. Viesta pre ublíženie na cti štátnemu učiteľovi. V ten čas príduc na Myjavu maľoval Úprka, „celá posádka myjavskej žandarmerie s nasadenými bajonetmi rozletela sa po meste a po kopaniciach hľadať nebezpečného človeka. Zvlášť prekutali dom Sam. Jurenku, kupca. Medzitým Úprka odišiel a obrancovia vlasti ostali smiešni“. (N. Nov. 1886., č. 153.)

Tak sa zdá najbohatší rok na inkvizície bol slavný rok milleniumu 1896.

Slúžny Csenkey v marci dostal po pošte oravskú čiapku, s prípisom ozdobenú vlasteneckou trikolorou, od neznámeho darcu. Toto zapríčinilo veľké vyšetrovanie. Telegraf a žandári začali vyšetrovať. Otázka bola: kto a odkiaľ poslal čiapku. Slúžny dal si zavolať Sam. Jurenku, správcu banky, ktorý však, usmievave, nevedel mu dať vývodu. Nemohli nič vyšetriť. Ajhľa, druhá smiešna inkvizícia. Tieto len preto spomínam, aby budúci vek vedel, jak smiešne bolo prenasledovanie. (N. Nov. 1896., č. 70.)

Veľký rozruch zapríčinila na Myjave slavnosť sadenia milleniárnych stromkov pred školou. Poneváč učiteľ Kulišek, ktorý reč držal deťom, neoslavoval millenium, príchod Maďarov a nehanobil podmanené národy, ale vo všeobecnosti vyzdvihnul význam lipky, slúžny v škole po skončení slavnosti osopil sa na neho, že demonštratívne nespomenul millenium. Po dlhšej debate slúžny rozkatovane vyhrážal sa: „uvidíte, že týmto ztratili ste chlieb“. Po obede dal si slúžny ešte zavolať Kulišku a ďalej inkviroval, vždy viac a viac inzultujúc. Ináč nedocielil nič. Vyvŕbil si na nutnom učiteľovi Štefanovi Hradskom a na druhom ev. cirkevnom, dal ich totiž vyhádzať zo školy. (N. N. 1896., č. 93.)

Že prenasledovanie neznalo hraníc, dokazuje aj nasledovný prípad. Dňa 7. sept. odpoludnia prišli na Myjavu na návštevu Pavel Mudroň, Matúš Dula z Martina a dr. Jul. Markovič z N. Mesta. Zasadli v mestskom hostinci. Večer zjavili sa žandári, Csenkeym vyslatí, tým cieľom, aby hostia totožnosť svojich osôb dokázali. Prítomní J. Valášek, J. Klempa a dr. Krno potvrdili, oznámili totožnosť. Žandári na chviľku odišli, avšak o nedlho prišli už s nasadenými bajonetami, s vyzvaním, aby ich cudzinci nasledovali k slúžnemu. Odišli tedy pod bajonettami. Slúžny sa vypýtal, kto sú, čo sú, zkadiaľ sú, prečo prišli. Žiadali vziať z výsluchu zápisnicu, čo však odoprel a upozornil ích, aby sa viac nevrátili do hostinca, lebo tam bývalo slov. kassino. Oni však tam sa vrátili. Zas prišli žandári a vyzvali ich k vzdialeniu sa. Odišli a urazenie občianskej svobody oznámili kr. fiškálovi, pravda, bezvýsledne.

R. 1897. bola voľba obecného lekára. Uchádzal sa aj národovec dr. Ján Slabej. Slúžny ho chcel dať do kandidácie, len ak podpíše revers vlastenectva. Slabej mu mužne povedal, že to neurobí, vzal svoju prosbu a odišiel. Šľachetný ten skutok ľud mu tak odplatil, že v ten deň večer sišlo sa pred jeho dom so 200 ľudí a zaspievali mu sprievodom bandy:

„koho dar nesvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní,“

a

„Nebojme sa bratia, veď sa oni ztratia, Slováci ožijú.“

Bola príčina k vyšetrovaniu a preháňaniu. Slúžny rozposlal 15 predvolaní. Títo poslali zástupcu miesto seba, ktorého slúžny neprijal, lež nariadil predvedenie žandármi. Myjava bola pobúrená. Inkvizícia dlho trvala, hladali pôvodcu „vzbury“ a akýsi spevácky spolok. (N. Hlásnik 1897., č. 14.)

V ten rok v októbri zas sa udal podobný prípad prvnejšiemu, pri návšteve Mudroňovej a Dulovej. Prišiel tiež Vl. Mudroň k rodine. Tu sijduc sa mladí ľudia, zabavili sa pri speve. Na oznámenie žandárov po krátkom vypočutí vyniesol slúžny výrok, že rozdávaním poburujúcich brožúr rušili verejný pokoj a tak odsúdil 4 občanov po 30. zl. (N. Hl. 1897., č. 17)

Dlho trvalo prenasledovanie r. 1900. Izáka, Šimonoviča a Mičáteka, ako predavačov knižočky „Zločin a pokánie“. 14. marca ich slúžny predvolal, jednomu shabal 27 výtiskov a siahal po utŕžených peniazoch za 273 výtiskov. Podobne shabal 8 výtiskov jednomu 12-ročnému chlapcovi. O nedlho odsúdil všetkých troch každého na 200 korún. Apellovali na podžupana. Podžupan výrok potvrdil, ba k tomu ešte nariadil proti Mičátkovi priestupkové pokračovanie pre urážlivý tón apellácie. Slúžny pre toto osvé odsúdil Mičatka na 100. korún peňažnej pokuty, ktorá pokuta v páde neplatenia premení sa na 5-dňový zátvor. Výrok podžupanov a slúžneho z apellovali na ministra. Ten zrušil sentenciu slúžneho aj podžupana, ale nariaduje nové vyšetrovanie proti obžalovaným pre priestupok prevádzania priemyslu bez licencie a po druhé, aby slúžny zaviedol vyšetrovanie proti panslavskému centrumu v Turč. Sv. Martine, či nevydáva knihy bez licencie“. Prvý rozkaz slúžny tak vyplnil, že odsúdil obžalovaných každého na 100 K. a v druhom inkvizíciu zastavil, „lebo vopred je známo, žeby bola bezvýslednou bývala“. (N. Nov. 1900., č. 36., 64. 1901., č. 32.)

R. 1902. prišla rozsiahlá a krutá porota vyslanca Jána Valášku. Porota zavedená, že v programmnej reči v Krakovanoch 22. sept. 1901. povedal: „Maďari nech idú do Azie a tu nech bude tak, ako bolo pred tisíc rokmi“. Toto odsvedčili 2 svedkovia: mladší učiteľ krakovanský Náhlovský János a jedon 18-ročný pisar z Nitry: Steffer Árpád. Oproti týmto 60 svedkov svedčilo, že to nepovedal, lež že: „Slováci s Maďarmi bránili vlasť proti nepriateľom a keď Tatári a Turci napadli našu vlasť, Slováci spolu s Maďarmi vyhnali Tatárov a Turkov do Azie“. (N. N. 1902., č. 7.) Žalovaný bol na základe tamtej výpovede pre poburovanie proti národnosti. Žaloba pojednávaná kráľ. sedriou v Nitre od 17. — 23. dec. Valáška uznali za vinného, odsúdili na 3. mesiace štátneho väzenia, na 300 korún peňažnej pokuty a na všetky útraty, ktoré obnášajú 2000 korún. (N. N. 1903., č. 3.) Daromná bola apelláta, vyšší prestol zvýšil trest na rok štátneho väzenia a tak už vekom dosť sošlého zničili na zdraví a na majetku. Ba po vysedení trestu advokátska komora ešte ho posúdila na 100 kor. peňažnej pokuty.

Poslednie väčšie prenasledovanie bolo r. 1907. v júni. Deti školské dľa zvyku ku zkúškam „ozdobili si učebné siene kvetami, vencami, reťazmi z barvistého papieru a zástavkámi z papieru na prútiky prilepenými“. Slúžny Filberger videl v tom vzburu, poslal hajtmanov, rychtára, slúžneho a podnotára, aby ozdoby zhabali. Stalo sa, korisť odniesli ku slúžnemu. (Slov. Týžd. 1907., č. 24.) Nebolo dosť na tom, predvolal učiteľov a po prevedenom výsluchu vyniesol výrok „I. Pavel Kulišek, 49-ročný, netrestaný, II. Vlad. Lajda, 25-ročný, netrestaný, III. Michal Šimonovič, 33-ročný, uznávajú sa za vinných v priestupku upotrebenia okrasu v škole zástav bariev cudzého národa cieľom národnostnej demonštrácie na základe minist. nariadení pod a č. 26559. z roku 1874. a 62643. z roku 1885. odsudzuje sa každý z nich na 15 dní žaláru, na svoje vlastné trovy a mimo toho každý na zaplatenie 200 korún peňažnej pokuty, alebo akby platiť nemohli, na nových 10 dní žaláru; — zástavky majú sa zničiť a proti Sam. Valáškovi, ev. farárovi, ako predsedovi škol. stolice, jako aj proti rečeným trom učiteľom nariadzuje urobiť disciplinárne oznámenie cieľom vymerenia pokuty pre útok na svrchovanosť (suverenitu) uhorského štátu, jako aj pre národnostnú demonštráciu a pre chovanie sa, ktoré nesrovnáva sa s jejich postavením.“ (Slov. Týžd, 1907., č. 26.)

Ján Prokša-Gazdík, poriadsky ev. učiteľ udatý bol Ľ. Marešom, tunajším notárom, že búri v škole proti tým deťom, ktorých rodičia hlasovali na vládneho kandidáta, ale sentenciou pod č. 658./kih. 1907. bol oslobodený. Jeho syn Daniel Prokša, tedajší obchodvedúci poriadskeho spolku, ktorý žalovaný bol „pre priestupok rozširovania Slovenského Týždenníka“ (č. pravoty 1856./kih. 1907.), tiež bol oslobodený.

Mimo udaných pádov, koľko je, ktorí pod názvom iným (nečistota vo dvore, v miestnostiach) sú pokutovaní, vlastne však pre národnie smýšľanie. Koľko korún sa už zaplatilo, koľko prehánania pretrpelo?! Ako najviac do očí bijúci prípad zpomeniem odobratie licencie Sam. Slávika, len preto, že pri poslednej voľbe neprijal plakát vládneho kandidáta. — Tiež pri poslednej kraj. voľbe sa udaly tri pády, že Št. Lendler, notár žaloval na odškodné troch formanov po 50 kor., preto, lebo písobne sa zaviazali na túto odškodnú summu, ak nepovezú voličov do Vrbového, žaloby ale odmietnuté boly.

K prenasledovaniu patrí aj osočovanie zo strany úradu. Tohoto zvláštny prípad sa stal r. 1906., keď hl. slúžny Winkler verejne osočoval tamojšieho ev. farára Sam. Valášku, hovoriac: „Aj váš farár je burič, aj s kancla búri, to je ten najväčší burič, aj toho zavrem.“ Valášek zažaloval Winklera pre osočovanie. Pri výsluchu bol zvláštny epizod s rychtárom Pavlom Gálikom,, ktorý nechcel poznať pri svedčení svojho farára. Winklera uznali za vinného a posúdili na 60 korún hlavnej a na 20 korún bočnej peňažnej pokuty, zástupcovi farárovmu 16 kor. trov. (Týžd. 1906., č. 29.) V Nitre ho ale oslobodili.

A koľko osočovania vychádza už od rokov vo všeliakých plátkoch! Koľko sa napísal dr. Szathmáry — (ktorého Miloslav Lajda, dobrovoľník 27. nov. r. 1901. v trhový deň pred zástupom vyzauškoval, tiež pôvodne pre nár. povedomie). Polgár atď. — v „Nyitramegyei Közlönye?! A vlas sa ani jednomu neskrivil na hlave.

O vytisnutí slovenskej reči z obecného domu znie práca dr. M. Slávika „Právne postavenie jednotlivca a sriadenie obce“ v tomto diele.

Že úradná moc má mnoho prostriedkov k maďarizovaniu, o tom dobre vieme. Inkvisicie — že budia odpor: národné povedomie, na nič nedbajú — tu ešte spomenieme, že slúžnovský úrad nielen passivne, ale aj aktívne pracoval pracuje na maďarčení. Myslíme na vydávanie „Obzora“, hospodárskeho a sociálneho týždenníka, alebo „hazafias tót hetilapu“, vydávaného na Myjave hlavným slúžnym drom Filberger Gyulom od 21. apríla 1907. Nebojsa v letáku „Na adressu redakcii Obzora na Myjave“ vidí jednu dobrú stránku pri vydávaní tohoto časopisu: „Keď aj inšieho úžitku nemáš — ľud môj slovenský — jedným slúžnym po slovensky vydávaného z časopisu, nech ti je obodrením a potešiteľným zjavom v tom smysle, aby si si za svoje zákonné a ľudské práva vždy mužne zastal.“

Dnešné národné pomery a závierka

S otázkou bankového sporu a vydávaním vlasteneckého časopisu „Obzora“ začreli sme už do dnešných národnostných pomerov, z ktorých len suché dáta môžme registrovať: pomenovať tých faktorov, ktorí na povznesení národa pracujú už mimo spomenutých. Vodcovia sú aj dnes takmer tí istí (výjmúc zomrelého Karola Viesta, Paľka Borsuka a Jána Cádru) a k týmto sa druží mladšia generácia, zväčša samou Myjavou vychovaná, ako sú: na cirkevnom poli S. Valášek a P. Lacko, farári; na školskom poli M. Šimonovič, Ľ. D. Kubány, Vl. Lajda, Alexander Janko a Št. Kadanec; na politickom poli advokáti: J. Klempa, Ján Valášek, dr. J. Krno, dr. J. Duchoň a prav. osnovníci: dr. P. Jurenka, dr. J. Beblavý a dr. M. Slávik; na hospodárskom poli: potravné spolky, banky a jejich predstavení, ku ktorým sa mimo spomenutých druží Miloš Izák a Valér Kubány, účtovníci. A tak aj my s Trokanom privolať môžeme:

„Mal si, máš a mať budeš, rod muoj milí! Mužov, čo ťeba vrúcno milovali, Kterí za ťeba, ťebe, s ťebú žili, Kterí sa v službe tvojej ostarali!“

Z tlačeného slovadnes sú rozšírené: Nár. Noviny a Nár. Hlásnik z Martina, Slov. Týždenník a Slov. Denník z Pešte, Ľudové Noviny z Prešporka; z odborných časopisov všetky majú odberateľov. Slovenské tlačivá ďalej šíri na Myjave jestvujúca slov. kníhtlačiareň D. Pažického.

Povedomie národné tiež šíria mnohí vrátivší sa z Ameriky, kde je Myjava viac než pol druha tisíc dušiami zastúpená.

Má Myjava účastinárov v mnohých slov. ústavoch: Muz. slov. spoločnosť, Tranoscius, slov. banky, kníhtlačiarske a nakladateľské spolky atď., prispieva s obetiami na nár. ciele.

Oproti národnej strane stoja úrady. „Vrchnosti a súdy medzi slovenským ľudom vedú všetko po maďarsky. Za sudcov posielajú nám ľudí, ktorí slovensky nevedia. Do úradu a k súdom roduverný Slovák sa nedostane. Podobne je to na železniciach. I cirkev (dištrikt) stala do služby maďarisácie. Nápor je silný, no niet obavy: čo je hnilé, odpadne, ale ľud náš, táto pevná hradba národa nášho, ten zostane nenarušený.“ (Ambro Pietor: „Nápor — odpor“.) No v novších časoch prehnané stanovisko šovinismu tratí pôdu už aj u radikálnych Maďarov, ako to vidíme z tohoto: „Maďar celým zápalom svojej duše visí na svojom plemene, na materinskej reči, natoľko, že bezpečne možno povedať, stavá tieto aj nad myšlienku štátu; aj štát len tak chce on, keď je maďarský, keď je uskutočňovateľom jeho národného snenia. Pamätné je len to, že kým Maďar žije-mre za svoju reč, riadne ani netuší, že ten istý cit môže prebývať aj v duše Slováka, Rumuna atď. a ešte ťažšie sa odhodlá, aby, priznajúc ich podobnú oprávnenosť, svoje konsekvencie úprimne prijal. Žiada, aby štát slúžil jeho národnostným nárokom, ale práve tak rozhodne odopre, keď ostatné národnosti krajiny spomínajú delenie sa v požehnaniach štátu. Dnes-zajtra, ak sa nepretrhne prítomný priebeh, ani nerozprávajúc o vyšších stupňoch výučby, sotva bude iná elementárna škola, ako maďarská; že akým červeným súknom je nemecké divadlo v očiach dobrého vlastenca, je to známe: holá hypokrisis je v takýchto pomeroch tvrdiť, že v Uhorsku niet národnostného utlačovania; v čom snáď ešte štát ako-tak je haneblivý, zaobaliac sa do vážnosti úradnej reči, s tým dôkladne sa poráta bojkot spoločnosti… vôbec ešte nemožno hovoriť o úprimnom trpení národností… národnostiam najurputnejšie odopiera sa spolčovacie právo… národný štát je utópiou… Kto za otázku moci deklaruje celé, nech sa podíva na Plzensko, kde veľká nemecká kultúra jednostajne utrpuje porážky.“ („Világ“, r. II., č. 140.)

Boj sa vedie neprestajne. Myšlienka stojí proti myšlienke, moc proti právu a tak zo stupňa na stupeň, z protivy na protivu vyvinuje sa život. Budúcnosť je v rukách Božích.

Bože spravodlivý, nie jako žalobu lež prosbu, sťa „Otče náš“ všedenný, kladieme pred teba porobu-chudobu. Viď, že dosiaľ lepšej niet premeny! Trpeli sme, a snáď — budeme zas, len nesnesiteľné nedopusť, Otče náš, dľa spravedlivosti uľav naše stesky: Nech už raz žije náš národ slovenský!




Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.