E-mail (povinné):

Július Bodnár:
Myjava

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Eva Lužáková, Dušan Kroliak, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo, Monika Kralovičová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 48 čitateľov

Hospodárstvo, priemysel a obchod na Myjave

(Podáva dr. M. Slávik.)

Motto: „Bistri je tu lud, všetko mu pristojí, Obchod, kupectvo, rolníctvo, a práce“. (Trokan)

J. M. Korabinsky vo svojom diele: „Geograpisch = Historisches und Produkten Lexikon von Ungarn“ (1786) píše o Myjave, že má mnoho ševcov, tkalcov (po myjavsky: „kadlec“), pytlikárov (80 majstrov), že sa tu rodí ľan, kukurica, melony, šafran, že Myjavci dorábajú vlnené súkno, konopné a ľanové plátno, pivo, pálené, ľanový olej, kamenné a drevené uhlie, kameň, lekvár, zo slnečníkov na oči vodičku a že Myjava má asi 30 mlýnov. Čo sa týka melonov, šafranu a kamenného uhlia, v tomto ohľade udanie Korabinského nemôže spočívať na skutočnosti, lebo studené podnebie Myjavy vytvára možnosť urodenia sa melonov a šafranu (iba v teplých hradách), a kamenné uhlie bez baní nemožno na povrch zeme vynášať.

Hlavnou výživou myjavského ľudu je „gazdovstvo“ (poľnohospodárstvo), „sedlačenie“, tak, že remeslo, priemysel, obchod prevádzajúci ľudia tvoria výnimky, ba čo viac, ešte i z týchto mnohí za hlavný prameň dôchodku držia a opatrujú roľníctvo. Ľud od skorého rána do tmavej noci, od jary do zimy na poli pracuje, z neho žije a živí; lpne vrelou láskou ku každej hrudke zeme, od ktorej keď ho na čas i odtrhnú neprajné okolnosti, znovu a znovu prinavráti sa do svojej otčiny. Myjavec tak usilovne hnojí, ore, kope, vláči a valcuje, slovom obrába vŕškovité role svoje, že prípadný nedostatok prírody nahradí svojou vytrvanlivou pilnosťou, a úroda mnohokrát vyrovná sa úrode „na Dolniakoch“ (okolie Trnavy u Hlohovca), preto ale o racionálnom obrábaní poľa sa tu nevie: Myjavec pracuje a obrába tak, ako sa naučil od predkov, s tým rozdielom, že drevený pluh zamenil železným a ku kosáku pribral kosu, čoho je ten následok, že jačmeň sa „kolenačky netrhá“, lež stojačky kosí a ostatné zbožie sa tiež riadne kosí, predtým ale — krom jačmeňa — všetko zohnuto sa žalo. Hnoj (riadne kravský) na roľu v hnojniciach sa vyváža, do kopcov kopálom shadzuje, po role rozhádže hnojnými vidlami a pluhom zaore. (Najnovšie upotrebujú už i umelé hnojivo). Roľa prvý raz plytšie, druhý raz hlbšie sa zore. Po druhom zoráni roľa semenom sa zaseje, povláči bránou, prípadne povála valcom a hrudy klčovicou (úzka, silná motyka) sa potlčú. Na zimu (koncom septembra) sa seje raž („rež“) a žito. Jarné pole ore sa koncom marca a vtedy sa seje jačmeň, ovos („oves“); polovník (hrach miešaný vikou), vika, jarná raž a jarné žito. Strova (hrach o šošovica) sa seje prostriedkom mája. Fazuľa, „brambore“ (zemiaky), kapusta, keľ, „bumburica“ (burgundia), konope, ľan („len“) a „trnisková repa“ (do trniska zasadená) pre domácu potrebu sa urodí. Fazuľa, zemiaky, kapusta, keľ, burgundia a „trnisková repa“ sa sadí, (krom fazule) ohŕna a okopáva. Fazuľa a kapusta sa slabo darí. Hrach, šošovica, polovník a zbožie sa mláti, fazuľa sa luská. Konope a ľan sa sejú koncom mája a trhajú sa začiatkom augusta. Roľa v každých 3 rokoch v nasledovnom poriadku sa obrába: prvý rok sa dobre pohnojí a zaseje sa ražou alebo žitom, na druhý rok sa zaseje jačmeňom a ďatelinou, alebo ovsom, na tretí rok sa neseje, lež sa dva razy kosí v predošlom roku zasiatu ďatelina, bôľhoj, alebo sa úhorí. Roľa riadne každé tri roky sa úhorí. Úhorov teraz ale je už málo, lebo radšej zasejú bôľhoj, čo, ako i ďatelinové zasiatie, je vlastne tiež úhorovanie. V obilí nachodiaca sa neplecha, burina volá sa kúkoľom, hôstím, ohnicou a ovsihou, ktorá sa pleje.

S kosákom sožaté alebo kosou skosené zbožie (kosák a kosa sa kujú a brúsia oslou, ktorú kosec v krble = v rohu a vo vode zamočenú pripne si „nad život“ za pás) položí sa „na hrste“, nechá sa uschnúť, potom sa viaže do „proviesel“ (= povrieslo) knutom, ktorý si viazač nad krížami krížom za pás zastrčí, konečne sa skladá — predtým do mandla (podoba trojhranu z 20 snopov) — do kríža (podoba dvojitého kríža z 20 snopov), klasom do vnútra. Po úplnom uschnutí sváža sa v rebrinových vozoch do stodoly, kde sa mláti na humne cepami, novšie ručnými a žentúrovými, najnovšie parnými mláťačkami a motorom. Po omláteni sa zrno od pliev oddelí, čo sa volakedy dialo hádzaním zrna a pliev oproti vetru („viatie, vejačka“), teraz rajtárovaním. Žatva sa začína prostriedkom júla a končí sa koncom augusta. Mlatba trvá cez celú jaseň, ba i cez zimu, lebo menší gazdovia na jar, v lete a jaseni chodia „do roboty“ (sadiť, okopávať), „do žatvy“, „na mlatbu“, „do brambôr“ a do „repy“ na „Dolniaky“.

Poľnohospodárska pláca na Myjave je takáto: kosec chôvu a 2 kor., mlatec, kopáč a iní nádenník chôvu a 1,20 kor. dostane na deň. Chôva je zdravá, záživná, mäsitá, k tomu dostane po 1 dcl. páleného pri vstúpení do roboty, na raňajky, na desiatu, na obed, na „nešpor, olevrant“ (svačina) a pri večeri.

Priemerná árenda oráčiny pod 1 prešp. mericu[208] obnáša 8 kor.

Priemerná cena jednoho kilogrammu obilia je: žito 16, raž 14, jačmeň 12, ovos 12 halierov. — Priemerná váha merice je: žito 48, raž 46, jačmeň 42, ovos 28 kg.

Seno sa kosí okolo 20. júna, „otava“ (mládza) okolo 1. sept. Lúky riadne nehnojá sa. Najlepšie seno je na Brúnove, v Pekníckej doline, na Foltýnke a u Dingov.

Z krmy sa dorába najviac ďateliny pre rožný statok, málo „tvrdej“ ďateliny (lucerna), sena a bôľhoju pre kone. Viac fúr ďateliny a sena, a ešte viac kusov rožného statku vyvezú a odvedú z Myjavy Moravci. — Slnečník len v zahradách sa pestuje, najviac pre vtákov (semenec).

V jaseni mnohí gazdovia, menovite z Horných kopaníc, jablčká a slivky na Morave a „na Uhroch“ (okolie maďarské: Žigárd Farkašd, atď.), chodiac vozmo z dediny na dedinu, predávajú, za ktoré — bárs je to jednoduchý druh ovocia — daktorý i 800 — 1000 korún utrží. Pôda u podnebie pre ovocinárstvo je na Myjave výborné a pri rozumnom pestovaní ovocinárstvo by sa tu znamenite vyplácalo. Najviac sa tu urodí rozličných sliviek a jablčiek (Kožušky, Kočice, Pagáče, Hrkávky, Voniavky, Mišianky, Jakubky, Zelienky, Horkávky, Červienky, atď.), menej hrušiek, orechov a štepených čerešieň. Marhule sa tu nedaria skrz neskoré jarné mrazy. Hrozno len kde-tu v zahrádkach sa pestuje, preto ale Myjava má lepšie vína, ako Limbach, Pezinok, Račišdolf (červené víno) a Modra, odkiaľ Myjavci víno dovážajú.

Vysťahovanie sa do Ameriky, z hospodárskeho stanoviska, má ten význam, že vklady peňažných ústavov vzrastajú, že jednotlivci jedon druhému peniaze požičiavajú i na 5 %-ov a že cena pozemkov za posledných 6 — 8 rokov — za základ berúc priemernú cenu oráčiny pod 1 prešp. mericu — z 200 — 240 kor. poskočila na 500 — 800 kor. Pridŕžanie sa zeme a „záplava amerických peňazí“ má ten následok, že kopaničiarskí hospodári bliže a bliže k mestečku zakupujú pozemky, tak, že časom mestečko prirodzeným vývinom premení sa celkom na obchodné a priemyselné stredište kopaníc.

Zo statku sa dochováva najviac rožný statok (krava, junec, byko, šúr, jalovica, teľa, kde-tu koza a veľmi zriedka vôl), menovite ale kravy (najnovšie je už dosť simenthálskych krížencov), ktoré slúžia hlavne k obrábaniu zeme a k dojivu. Myjava pomerne má málo koňov, ktoré sú nízke, širokých kostí. Najkrajšie kone majú Horné kopanice, menovite Poriadie. Poneváč zem sa najviac na kravách obrába, práve opačne Brezovej, kde zas skoro každý gazda má čo len jednoho koňa a kde ženy trávu z poľa nosia pre kravy, úslovie hovorí, že na Myjave je dobre ženám a na Brezovej kravám, alebo: že na Myjave robí krava na ženu, na Brezovej ale žena na kravu. Oviec mala Myjava, keď bolo ešte hojnosť obecních pasienkov, ktoré dnes obec rozparcellovane dáva jednotlivcom do árendy, a súkromných prielohov, úhorov, veľmi mnoho, načo poukazuje i meno honu „Pirte“ (= pirť = prť = chodník po vŕšku od oviec), — dnes ich má veľmi málo následkom nedostatku pasienkov a úhorov. Ovce nedržia pre mlieko a syr, ale hlavne pre vlnu a mäso. Ošípané (domáce prasce) a hyd (kurence, sliepky, „kačeny“, husy a zriedka morky) chovajú sa zväčša pre domácu potrebu. Vo všeobecnosti statok myjavský je pekný, ale lepšieho druhu je tu málo. Statok po jamách, brehoch, boroch, strniskoch, počas tuhých mrazov po mladých ďatelinách a ozimine sa pase (dakde na kôl priviazaný) od Sv. Ducha do sňahu, čo volakedy sa začínalo muzikou, gajdošom. — Na koňoch chodí gazda na „formánky“ najviac so zbožím a ovocím na Moravu, s ovocím na „Uhry“ a „na lahko“ na Brezovú alebo do Nového Mesta n./V. k vlaku.

Myjavci dňa 7. febr. 1900. utvorili na 50 rokov „Družstvo dochovavateľov dobytku vo veľkej obci Myjave“, — po maďarsky: „Miava nagyközség állattenyéaztőinek szövetkezete“, ktoré 1. okt. 1900. bolo zaznačené. Cieľ družstva je: pozdvihnúť chov dobytku, poistiť dobytok oproti škode u „Uhorského vzájomného, dobytok pojišťujúceho spolku, čo družstva“ („Magyar kölcsönös állatbiztosító társaság, mint szövetkezet“) a zaopatriť si na plemeno dobrých samcov. Činnosť družstva obmedzená je na myjavský slúžnovský okres, prípadne rozšírená môže byť na novomestský a senický okres, so sídlom Myjava (stanovy). Družstvo vypustilo na meno znejúce, v menovnej cene 6 kor. účastiny.

Tohoto družstva zásluhou je rozšírenie simenthalských krížencov.

So včelárstvom na Myjave sa zaoberajú mnohí (v mestečku asi 12, v kopaniciach asi 80), ale z toho veľký úžitok nemajú, lebo tunajšie podnebie pre včely je studené, a preto, že väčšina včelárov dôkladne nerozumie sa včelárstvu. Volakedy i obec dochovávala „obecné včely“ pod Kopcom, ktorá tišina i teraz nosí meno „Včelín“. „Kláty“ (úl) sú riadne dzirdzenáky, dakde dubové a vŕbové špalky.

Kopaničiari z roľníctva, hory a borov žijú. V posledných si nasbierajú suchého dreva, šišiek, hríbov, jahôd, „truskavcov“, červených a čiernych malín, narobia si pníkov, nahrabú si šúštia, urežú si prútia, vytnú buček na rebrík, zápinku atď., z ktorých veci mnohé v mestečku zpeňažia. — Obecné hory sú takmer výlučne bukové, pri čom ale sú tu duby, hraby, brezy, jelše, osyky, lipy, javore, jasene, smreky a bory.

Hory obecné boly ešte pred pár rokmi výdatnejším prameňom výživy, menovite pre kopaničiarov, lebo z ochodze (ročný podiel celého dreva, takzv. „vycajchovaného“) spravili si potrebné gazdovské náradie (sane, rôzpinku, ramene, bučky na rebrinu, longo, atď.), halúzie a tenšie drevo (vrcholce) sami spálili, za tlstejšie, nimi v zime soťaté a pokálané drevo („siahy“), ale utržili peniaz na iné výdavky. Vtedy kľúč ochodzový bol tento: od každého komína (domu) a od každých úplných 9 prešp. meríc výsevu jedna fúra (na jedny sane sa zmestiace drevo) išla, až po 11 fúr, a každých začatých 9 prešp. meríc výsevu zeme, ako i „hoterstvo“ zabezpečovalo 1/2 fúry. Vyhorenec „krov“(vyznačené drevo na krov) dostal zdarma, dnes od páru krovu istá taxa sa platí. Teraz miesto ochodze sú „siahy“, ktoré obec dá narobiť, pri čom síce chudobnejší ľudia zarobia, ale „gazdovia“ nedostanú na hospodárske náradie upotrebiteľné drevo.

Cez jaseň a zimu gazda varí zo slivák lekvár pre domácu potrebu a na predaj hľadanú slivovicu, z belíc belovicu (a ukradomky z raži „režné pálené“, ktoré i za liek oproti boleniu očí upotrebujú); robí z konôp konopné a z ľanu „lenové“ plátno, z vlny, ktorú gazdiná čechre a krampluje, „hunavé, domáce“ súkno (súkenníctvo); kúdele pletie papuče; dorába ďatelinové semeno, ďalej konopný, „lenový“ (ľanový), bukový (z bukve) a jaderkový (zo slivkových jaderiek) olej (v zábojoch olej tlači a robí kúch = pozostatky zo šupín pre statok do nápoja) a gazdiná prade na „spodné“ šaty (bielizeň).

Myjavské mlýny všetky sú vodou ťahané a dakedy nejedon následkom nedostatku vody musí zostať stáť. Najnovšie Podmajerský (Borsucký) mlýn (a s ním súvisiaca píla) v takomto páde ťahaný môže byť motorom. Mena mlýnov, ktoré vo väčšine spojené sú i pilami, sú, a síce v mestečku: 1.) Štefánický (Jurenkovský „Dolný mlýn“), 2.) Škrinársky, 3.) Kubicovský, (Jurenkovský), 4.) Podmajerský (Borsucký, Horný mlýn), 4.) Polesný; v I. processi: 1.) Bruškovský horný, 2.) Bruškovský dolný, 3.) Bachorícky, 4.) Petrášský, 5.1 Pavielkovský, 6.) Devánsky, 7.) Smetanovský, 8. Janišovský; v II. processi: 1.) Mizerácky, 2.) Pančiacký, 3.) Kováčsky, 4.) Adámkovský dolný, 5.) Adámkovský horný, 6.) Zemanský, 7.) Pavlusovský, 8.) Šlahorovský horný, 9.) Šlahorovský dolný, 10.) Ondrejčícky, 11.) Raškovský; v III. processi: 1.) Pagáčovský, 2.) Klbečkovský; spolu 25 mlýnov, z ktorých viac je prerobených „na valce“. IV. process chodí mleť zväčša do Štefánického mlýna (do mestečka).

Niže Horného cintorína niekdaj (do r. asi 1860.) ležiaci pivovar („na Pihováre“) bol majetkom obce, panstva a rim. kat. fary.

Niže Dolného starého cintorína obec udržuje tehelňu na pálenie tehly a škridlice. Surovú tehlu patričný sám si robí, alebo dá si narobiť.

Jednotliví gazdovia zapodievajú sa i lámaním kameňa a kopaním piesku. (Blažek sám spravil cestu popod Kopec: „Blažková cesta“).

Pár mešťanov skupuje „gyce“, idúc polkruhom od Miškovca cez Sedmohradsko do Srbska a k Munkáču, a predáva ich cestou, menovite v okolí Hlohovca, Žigárdu a Farkašdu.

Daktorí mešťania pečú a na rýnku v „trh, tarmek a jarmek“ predávajú chlieb, koláčky a bravčové pečienky („pečienkár“).

Viacerí mešťania sú krčmármi, kupcámi (obchodník so strižným a miešaným tovarom).

Poniektorí mešťania skupujú „škopov“ doma a v tekovskej stolici, a predávajú ich na Morave v okolí Uh. Hradišta, Prerova a Brna.

Telce a svine skupujú Myjavci doma a zabité vyvážajú do Viedne, kde vozia brezovskí priekupci („kurenčiar“) na Myjave a okolí poskupovaný syr, maslo, kurence a vajcia.

Zámožnejší gazdovia, najviac ale židia, nakúpia statku a dajú ho „na chovanie“ chudobnejším gazdom do kopaníc; na príchovku a škode rovným dielom berú účasť.

Jednotliví kopaničiari poskupujú po Orave, v Turci, po trenčianskej stolici a doma husy a vo veľkých kŕdloch do susedných obcí, do prešporskej stolice a do Dolného Rakúska ich ženú na predaj. O týchto husiaroch („husár“) i professor T. D. Florinskij („Slavianskoe plemia“, Kiev, 1907., 142.) sa zmienil: „Krestnostiach Myjavy gusiari“.

Kože, zbožie (menovite jačmeň) a vlnu skupujú a na Moravu vyvážajú tunajší židia.

Košiny na vôz, bane pre holubov, koše pre sliepky, kôlne pre kurence a metly („šuchta“ je s dlhou drevenou rúčkou metla na zametanie humna) z prútia pletú a v mestečku predávajú k horám blízki hornokopaničiari.

Pre seba a na predaj robia hornokopaničiari (Stará Myjava, Brestovec) kolovrate, praslíce, varštaky, snovadlá, fajferníky, špuliere, krucáky, stolice, stoličky (tvrdé a slamou pletené), „fogaše“ a iné izebné náradie. Kolovrate rozposielajú po súsedných stoliciach. — Tu (Brestovec, Štemberk, Pánici, Ticháčkovia, Poriadie) sa nachádzajú mnohí (asi 250) tkalci, ktorí nimi dorobené plátno (konopné, ľanové) po Morave a doma s pekným zárobkom sami predávajú (pláteníctvo).

Došky zo slamy („otep“) si robí a strechu si podšíva riadne každý gazda sám.

Zdravé Myjavky vítané sú za dojky vo Viedni, kde dostanú pekný plat a na prídavok i „výstupné“. Iné ženičky zas vezmú si na kopanice „viedenárov“ z nalezinca viedeňského, ktoré riadne stanú sa Myjavcami, len nemecké meno si podržiac z minulosti. Zlá stránka tohoto je, že následkom dojčenia dostanú sa i na Myjavu veľkomestské choroby.

Niektoré Myjavky zaoberajú sa i podomovým obchodom, predávaním šatstva. Ešte pred pár rokmi tieto chodili najviac do „Rakús“, dnes ale — následkom odanenia — už len na okolí Myjavy ich vídať.

V novších časoch mnoho výšiviek (národné košele, menovite pre sokolov) ide z Myjavy do Ameriky (výšivkárstvo).

Vôbec môže sa povedať, že Myjavec pre seba potrebné akékoľvek hospodárske náradie z dreva sám si spraví.

Najpriemyselnejšou čiastkou Myjavy je mestečko, po ňom Horné kopanice, čoho indirektným náslekom je to, že v Horných kopaniciach následkom blahobytu pozemok je asi raz tak drahý, ako v Dolných kopaniciach.

V predošlých rokoch obchod, každého výnosnejšieho odvetvia, menovite krčmárstvo, kupectvo so strižnym a miešaným tovarom, ba i rozposielanie pytlíkov (= plátenko na mlynárske pytle) von z Myjavy a predávanie „pradze“ (priadze) pytlikárom, takmer výlučne v rukách židovských ležal, a tak priekupci a nie dorabatelia ťažili z obchodu. V najnovšej dobe ale tieto obchody v mestečku vo väčšine opanovali sami dorabatelia, potažne kresťania. Sami dorabatelia obchod prevádzali nie doma, ale v Horných Uhrách, v Čechách a v Austrie, predávaním pytlikového plátenka. Teraz najviac obuvníci chodia po jarmokoch so svojim tovarom po súsedných obciach, ba i do Velkej na Moravu. Toto platí i o tkalcoch.

V rokoch 1903. a 1904. založené boly na kopaniciach potravné spolky cieľom vymanenia ľudu z rúk úžerníckych. Dokázalo sa ale, že kopaničiari vo väčšine ešte nepochopujú význam spolkov. Tejto nezralosti obchodného ducha je treba pripísať, že potravné spolky hmotne upádajú. „Členom (takéhoto) spolku môže byť každý uhorský občan a kresťan, ktorý v obci Myjave alebo na okolí býva“ (stanovy).

„Hospodársko-potravný spolok v Myjave-Brestovci; — Miava-brestoveci gazdassági és fogyasztási szövetkezet“ zaznačený je 11. júla 1903.; — poriadsky 20. februára 1904.; — poliansky 17. augusta 1904. (firma je tá istá, len sídlo je druhé: „na Myjave-Poriadi“, „na Myjave-Polianke“). Jedon podiel, ktorý zneje na meno, je 10 kor. menovnej hodnoty. Zatočené sú na neurčitý čas.

Mimo roľníctva na Myjave zamestnanie ľudí sa nasledovne delí: Je tu blanárov (20), šustrov (35 kresťanov, 1 žid), čižmárov (35), ševcov (2), obchodník s hlineným riadom („hrnčiar“, 1), mäsiarov (36 1), pytlikárov (108), bednárov (4), pekárov (3 † 1), holičov (2), kolárov (6), barveníkov (1 † 1), stolárov (4), zámočníkov (3), hodinárov (1 žid), kníhtlačiar (1), krajčírov (20 † 3), kováčov (10), mlynárov (25), kominár (1), širačníkov (2), garbiarov (4), chomutiarov (sedlárov, čalunikov, 3), gombár (1), oknár (sklenár, 1 židovka), klampiar (plechár, 1 žid), pokryvač (1), fakľár (1), strunár (1), obchodníkov (10 † 22), krčmárov (17 † 15), kaviarníkov (1 † 1), pravotárov (4 † 2), lekárov (1 † 1), lekárnik (1), zverolekár (1), veľkotrafikant (1 židovka), maliar izby (1), fotografista (l), zahradník (1), asi 140 úradníkov (súkromných a verejných, sudcov, slúžnovcov, kňazov, učiteľov), murárov (5), viac tesárov, tkalcov (asi 250), s tým poznamenaním, že mnohí Myjavci-sedliaci sú spolu aj garbiarmi, kolármi, tesármi, tkalcami, krajčírmi a mnohí, bárs sú i v spolku daktorom, nie sú vyučení tomu remeslu, ako zas mnohí, bárs remeslu sa rozumia, neprevádzajú ho. Tak menovite blanárstvo prevádzajú 6 — 8, mäsiarstvo 7 † 1. — Riadnych krčiem máme 25.

Ševcovské, čižmárske a šusterské remeslo jedno od druhého v tom sa delí, že švec „bôty“ (čižmy „na harmoniku“) šije „na dratvu“ (podošvu nepriklincuje, ale dratvou prišije), čižmár podošvu priklincuje a šuster (ináčej „nemecký švec“, lebo sa tejto robote od Nemcov podučil) robí „lepšiu robotu“ (topánky).

Z remesiel najvýznamnejšie boly blanárske, ševcovské, mäsiarske a pytlikárske, ktoré maly svoje, kráľom potvrdené výsady (privilegium), tvoriac cechy. „Privilegium, aneb Artikule Poctivébo Cechu“ blanárskeho datuje sa od r. 1677. (Leopold I.),[209] ševcovského (teraz ho tvoria čižmári a garbiari) od r. 1716. (Karol VI., u nás III.),[210] mäsiarskeho od r. 1726. (predošlý panovník)[211] a pytlikárskeho od r. 1833. (František I.)[212] „Dne 28-ho Januara 1872. nasledujuci Pani Majstri (počtom 22) poctivého Remesla Csižmarského od Cechu Ševcovskeho sa odlučeli a samostatni Spolek Čižmarski si utvoreli“, ktorý ale vrchnosťou nie je potvrdený a tak len na základe úžitku, ako súkromná spoločnosť jestvuje. Tvoria ho zväčša šustri.

Ševcovské remeslo takmer úplne zaniknúc, ševcovský cech prevzali čižmári a garbiari, ktorých jedna utvorila čižmársky spolok.

Medzi zaniknuté remeslá na Myjave patrí povrazníctvo, paprstkárstvo, remenárstvo (len prímeno Paprskár a Remenár zostalo) a zvonárstvo (liatie zvonov), lebo dľa L. Paulínyho citovanej práce (sv. III., str. 81.): „R. 1710. dali si Vrbovčania uliať zvon na Myjave“.

Privilegia jednotlivých cechov sú asi rovnaké, preto sa tu podáva len najstaršieho cechu privilegium:

„Privilegium aneb Artikule Mestečka Mygawy Poctiwého Cechu Blanárského. Od slowa do slowa opět pariowané Leta Páne 1832. Jeho Jasnost Cýsársko-Králowská, a Apoštolská Majestátnost Leopoldus I-vný s priwolenjm Rady Králowské Uherské ráčili tito Articule Mistrum Poctiwého Remesla Blanárského Mestečka Mygavi v Slawnég Stolicy Nitranskég nariditi, a potwrditi, totižto: za času Mistru Georgius Nemcsek, Michael Czadra, Paulus Czadra, Georgius Kyszelý, Mathias Pakan a Martinus Mateyak Poctiwého Mestečka Mygawi Obywatele; ktere Artikule pro zwelebenj poctiwého Cechu nassého Blanárského a pro zachowanj dobrého mezi Magstri Porádku Milostiwe confirmowane Leta Páne Tysycýho, Šestisteho Sedemdesateho Sedmého, Sedmého Mesyce Unora, kterjchžto Arlikuluw Tenor gest takowý: Articulus Primus (=1.) Predewssemi Wecini z Wůle Pána Boha, pri Nowém Roce, a na den Trech Králuw, Dwa Cechmistry Starssj a Mladssj se woliti magj, který wedle Prjsahy swég powinný budau ze swým swedectwjm Pánu Dedičnemu uprimne slaužit, a Duchodky Cechownj zhromáždowat a zachowáwat sprawedliwé podle Artykulu a sprawedlnosti Cechu widaný, tak magj čynit. Articulus Secundus (=2). Cech bude mjti Truhlu, w kterég gak Artykule tak ginssj prinaležegjcy wecy a Duchodky držane budau, a u Starssjho Cechmistra w dome stát má; Pritom obadwa Cech-Mistry pozor na nj magu dat, tak aby mladssj Cech-Mister Kluč w swég Kuce mel. Articulus Tertius (-3.). Každy Mesyc Gednu magj obegjt Starssj Mistry, který wedle Osoby swé každý gedného pul grossa ma složit, z toho a z ginssjho Duchodku powinen bude počet odewzdat Cech-Mister. Articulus Quartus (-4.). Gestli který mladssj Mister do poctiwého Cechu nasseho mezy nás chtelby se pripowedet, po negprwe powinen bude na miste pri pigeni Poháre Poctiwému Cechu Geden Dukat, k tomu wiceg dvvoch Poctiwých a Statočných Lidj Rukogemnikuw postawit, pokudby ku Koncy nepriwedel swég Wecy, Potom do Pätnásteho dne powynen bude Kunsst Remesla, a nebožto Magstrsstuk[213] učynit, Geden Ženský Kožuch, Try prstowe Rukawice, ze trech Kožj, a učinjli po Patnástem dni powynen gest Poctiwému Cechu ukázat, gestliby Poctiwý Cech neuznal za hodný Magstersstuk, žeby nebyl dobre učinený, takového mladého Mistra powynen gest Poctiwý Cech poslat dále wandrowat, pakližeby y dobre byl učinenj Magstersstuk, a dowedeloby se o nem, žeby predtým nepriporádku Cechownjm delal, prw nežliby Magstersstuk ukázal, powynen gest Poctiwému Cechu hodne Snjdanj dat, pakli dobrým spusobem bude mocy dokonat, zato powynen gest Poctiwému Cechu, Cechownj penize zložit, Pet a Dwadcet Zlatých, a Obed učynit, podle ktereho dosti Wjna dat, Pritom dwe a tridcet Cipawek takowich z kterjmaby by Cech content byl, k tomu try Chlebi Žitne, a za Patnáste grossj Massa kaupit, z kterého troge Gidlo má byt warené z Rjškassu, ostatnj warené a pečené wedle spusobu geho; Item, try Slepice warené, a pečené Lokssičkama, ossafranene, okorenene, k tomu troge Prasat, nech kaupj dwe s černau Poléwku, a tretj pečene nech gest, Šest Funtu Wepřového Massa w cele, Item weprowau Chrbtinu Kapustu uvarit, z kéreg dwoge Gjdlo má byt, gednu Hlawu Weprowu z Chrenem a z Octem, pritom Riby Čjky ma dat warit, a k nim dostatečnj Sersam dat, Orechu a k tomu Liskowcu, Precljku da za dostatek, a geden Hrnek Medenneho Wina; zatjm starssj Mistry, také powinný budau po holbe Wjna dat; Pakliže w gedneg Summe zložit chce, powynen gest Poctiwemu Cechu Padesát Zlatých položit. Articulus Quintus. (= 5.) Gestliby w tomto Mestečku Remesla nassého chtel se Učen učit, má se na try[214] Roky prigat, a na každý Rok powynen gest gemu Mystr paar biljch Šatu, a po dwa Roky Kožuch, a na tretj Rok geden Zlatj penez dat, a pripowedet ho k Poctiwému Cechu. Učen pak bude powynen Mistrum Starssjm pripowednjho, geden Zlatj penez a Funt Wosku dat, a gjdlo warené sstvero, a pečene dwoge, Zatjm Starssj Mistry po holbe Wjna powynny budau dat; Item powynen gest Učen List od Rodu swého prinésti, a dwauch Rukogemnjku postawit v Peti a Dvadceti Zlatých penez, pokudžby swé Roky Poctiwe newistál, Zatjm swé časy učenj sweho poctiwe wystogjce, powynen gest Mister geho zas pekne, krásne, wen z Cechu wypovedet, a Učen zas tjm spusobem Wjpowednjho geden Zlatj a Funt Wosku, a Gjdlo ut supra powynen bude dat, a od Cechu sobe List hned vygednat, a Poctiwému Cechu powynen bude Učen za List, Try Tolare dat. Artikulus Sextus. (= 6.). Gestliby z nekterých nassjch Mystru Remesla nasseho Blanárského chtel Synka swého k Poctiwému Cechu pripowedet, aby mel Slobodu když ho chce pripowedet, y také won z Cechu wypovodet, na Polowyc částek penez a Wosku, gak giný Učny dáwagjc. Articulus Septimus. (= 7.). Učen swého času Roky wistogjce, na Wyučence má slaužit, a zustawat u Mistra swého geden Rok, plat vižssj bude mnet Dwadcety Baranějch Kožj. Articulus Octavuss. (= 8.). Gestly neznámy Blanárský Tovaryš, do Mestečkaby prišel, a u nekterého Mystra počalby delat, po neyprw Cech = Mistr do toho domu ma gjt, a gestli mu potreba ho gest, za dwa Tjdne može u seba držet, pakly potreba neny, nech propustj wedle obcházenj Tabulky Tehodnjho Tovarysse, Gestly Tovaryš Wandrownj na sstvrt Roku prinde, powynen gest k Cech = Mistrovy gjtí, kterého hnedky vedle obchazenj Tabulky má dat do Worsstaku, sstvrt Roka stogjce a dwadcety Tjdnu, plat bude mjti, totižto: Šest a Tridcet Baranjch Kožj, gestly zaslaužj, pakly nezaslaužj, wedle Geho Zásluhy má se zaplatit gemu. Gestly také starssj Mistr z Garmaku Tovaryssa priwede, wždicky može ho držat, pokaud Tovaryssovi se ljbí Werštat na sstvrt Roka, na Tjdne pak ne, Starssj Mistr také na Wideláwanj Kožj, powynen gest gemu dwa Tjdne dat, geden w tom Štvrt Lete, a druhj po Štvrt Lete. Articulus Nonus. (= 9.). Gestliby do Poctiwého Mestečka Privilegiarnjho nekterý z Lidj Kože Barange dal priwezt, a nebo sám priwezel, aby takowé žádnj Handler aneb Žid, okrom Poctiwého Cechu kaupit nemohel a nesmel, potomne y od Massáruw zdegssjch podobne Kože Barange aby se neopowážil žádnj Handler kaupit, gedino poctiwý Cech. Potomne bez Wedomosti Cejchownj nesmý Mystr wiceg od Peti a Dwadcýti Kožj kaupit, gestlyby gjch wjc od peti a Dvadceti kaupil, takowý Mister kterjby proti urjzený Cechownjmu wjce kaupil powynen gest takový Myster Poctiwému cechu geden Dukát položiti. A pakliby nekterý z Handleru, a nebožto z Židu chtel takowe Kože wykupovat, aby Gjm byli zebrané a polowyc z njch na Pána Dedičného, polowyc pak na poctiwý Cech aby odevzdané bylí; Item u nás wyučenj Mládkowé gak w Swobodných, a Kralowských Mestech, tak také w Mestečkách bez vsselikeho Wymjtánj prjčyn, aby priganý bylí: Articulus Decimus (=10.). Aby žádný pobowat nesmel w Trhové časy, žeby Kožky z diwokeho Zwere kupowat mohel, krome z nassjch poctíwých mystruw domácých, any Lissčy Kože, any z divokej Kočky, any žádnég gine Zwjrecý, krome Jarmekowé dny, nebo gestli ktereho tahowého dostanem, poberem od neho, a gedna částka bude na Pána Dedičného, a druhá na Mestečko, tretý pak částka na poctiwý Cech bytí má. Articulus Undecimus (=11.). Gestly Cechownjch Mystru na Poctivost Cechu nekterj Mysto wedle Práva konwynkowaný bude, z každého Zlatého na Kostol urjdíly sme osmu částku geden Zlaty pokuty geho wynny pred Práwo ginssj nepredkládagjce, a gestli wjsse psanu wynnu chce dáleg dat, položjce dvanaste Penez pred Pána Dedičného prosbu wéstí može, pakly pred Práwem se spokogj, žádný pokutowan nebude. Articulus Duodecimus (=12-). Když pak Tabulka Cechownj se wysjla, gestly kdo podle nj pokračowati nebude, sstyri a dwadcet penezý pokuta má byt. Articulus Tredecimus (=13.). Žeby žádný z Kregčjrskych Mystruw, Remesla nassého Blanárskeho nemohel robit na nassu Škodu, nebo gestly se z njch nágde, polowyc na Cech, a polowyc na Pána Dedičného, pokutowan bude. Articulus Decimus Quartus (14.). Z Towaryssuw nassjch pokud se nezgedná, žádneg Kože Baranég nemože robit neb čynit, než po zgednánj, gestli se pak zgedná, pokud mu čas newinde bez Wůle Mistra swého, na swé práce nemože odegit, w Cechu wyučenj Towaryš kde prinde, a bude delat kde Cechu neny, geden Zlatý pokuty, gestli pak pri Porádku se neučil, od dwauch Tjdnu nemauže se dele držat. Articulus Decimus Quintus (=15.). Na Garmakowjch techto pred Garmakem geden den, aby swobodné prodawati mohli, a gissjch Mystru roboti aby prohlédli, kterjby nedopustil prohlednaut, osemnáste Penezy pokuty podlaužen bude. Articulus Decimus Sextus (=16.). Cechownj Mistry na Garmakoch v Mestách jeden druhého neslussnjima a nedouležitjmy slovy neuctil, a obrazil geden Tolar pokuty dá. Articulus Decimus Septimus. (= 17.). Gestliby kdo hrjchu prawe hodného se dopustil, Práwo Mestečka nad njm bude, Cech také žádného wedle Skutkuw geho, nemauže wen witisknaut z Porádku, který Práwem ginssjm prwé konwinkowaný neny, a gestli Práwo a Cyrkew Swatá ho prigme, Cech také powynen bude takowého Wjstupku upadnutého do Porádku prigjti, když neyprwé Obed učinj. Articulus Decimus Octavus. (= 18.). Že gedenkaždý Mistr Cechownj prespolnj, powynen gest od Mjsta kdež stogj prodawagjc, sstiry a dwacet Kralowských platiti, a kterýžbykoli prissel na Garmak, a w Cechu nebyl, aby any Prodagu nemohol mjt, a pakli se mu dopustj prodáwat, Geden Zlatý penez na každem Garmeku Poctiwému Cechu aby složil. Articulus Decimus Nonus. (= 19.). Že žádný Towariš, any z Mistru Prjchozých od ginád, který po Flikuwce behagu, aby nemohli nykde w Pánstwj Zdržunku mjty, a my takowých abychme meli slobodu zebrati, z nápomocy nassi Wrchnosti, a z toho polowyc na Pána Dedičneho, a polowic na poctiwý Cech; Item, any Žide aby nám nemohli w Kožuchách any v Podssjvánj handlovat, pod pokutu ut supra. Articulus Vigesimus. (= 20.). Z Misstru Cechownjch přichozýcjch kteřjby chtel poctiwe Artikule slisset, aby jednakaždá Osoba položila Poctiwému Cechu po Dukáte. Articulus Vigesimus Primus. (= 21.). Kdo ze sweg Kože Mužsky Kožuch dá robit, a od wjdelawánjby nezaplatil, pet a dwadcet grošj bude od neho, gestly od Wičinenj zaplatj sedemdesáte y pet Králowských, potom dá od Cyfrowaného kwetowaneho Kožucha geden Tolar gestly nedá od wičinenj; do Garmeku ale, žádnj kwetowanj Kožuch z našjch Mystru nesmj se opovažit prinest, pod pokutu. Articulus Vigesimus Secundus. (= 22.). Kdo z dlauhjma Rukawi Ženský Kožuch ze swej Kože dá robit, a od Wičinenj nezaplatj, dwa Zlaté za prácu, gestli zaplatj geden Tolar od neho bude, on Ženského kratkého Kožucha geden Zlatý. Articulus Vigesimus Tertius.. (= 23.). Kdo Mentjk dá podssiwat z hotowým Futrem, pet a dwacet Královských bude od neho, gestli pak každa Koža bude oswé, pul Zlatého, gestly Futro w celkom kaupj, aneb podbrušky, za prácu geden Zlatý, sedemdesáte pet penezý, gestli Kralikowým Futrem, Lissčy Futro, Zlatý a pet a dwadcet pennezý, gestly se Kože činj, bude za Prácu Try Zlaté, gednu Kunu na Klobuk pripravit, dwanáste Penez, gestly Barančj Futro k tomu da Blanár, šest a tridcet penez. Od Rukawjc z Wlčjch noh, gestly sám Blanár nedá, štiridcet penez, Od Wičinenj Lissčý Kože, Kuny, Sobola, deset penez; od Wičinenj Wlčý Kože, štiridcet penez, od Wičinenj Barančy Kože pet penez, od Zaječj Košky, try penize, od Widry osemnáste penez, od Hejusa ssest a tridcet penez, od Gazewčj, šest penez. Articukus Vigesimus Quartus. (= 24.). Od Wyprowázenj Umrlého, gestli nenj v Cechu, má byt s jedným Zlatým wiplatený. Articulus Vigesimus Quintus. (= 25.). Gestliby kdo na protiwa Cechu v Mestečku delal, kterjby v Porádku Cechownjm nebyl, gakaubykoli robotu mel, a u neho se našla má se zebrat, a polowyc s nj na Pána Dedičneho, a polowic na Cech. Nekterého pak Pána Služebnjk, kterjby pro sebe Remeslo mel, takowjm any Učne, any Towaryssa, proti Cechu nebude držat. Articulus Vigesimus Sextus. (= 26.). Gestly z Cechownjch Mystru, Kočku, nebo Psaby zabil, a doswedčiloby se na neho, Trema Zlatjma má pokutowan byti. Articulus Vigesimus Septimus. (= 27.). Gestly kdo pro Dluch, neb za Škodu činenj Kožj, nekteréhoby pred Cech-Mistry volal, a citoval, dwa Cech-Mistry žádosti dwau Zlatých powinný gsau učynit. Articulus Vigesimus Octavus. (= 28.). Gestly Blanárský Tovaryš po Blanárowi a Cechownjm Mystru pozustalau Wdovu neb Dceru za Manželku wezme, polowyc powynen bude platit, gestly pak Gednoho Cechownjho Mystra Syn, druhého Dceru sobe wezme, gen toliko Magstersstuk powynen gest zaplatiti. Articulus Vigesimus Nonus. (= 29.). Ačby žádný w Pánstvj bez poctiwého Cechu se nemohel zdržowat, any Remesla aby nemohel any nesmel robit. Articulus Trigesimus. (= 30.). Kdoby proti Cechownjm Artykulum netco mlauwil, pokuta tá mu bude Šest Zlatých, a gestliby Poctiwý Cech zatjm wjceg potrebnjch sebe Artykulu našel, kteréby proti Sprawedlnosti Kraginy a Mestečka nebyli, može predložit a pridat, a potom s dauležitau potrebu potwrdit dat. Articulus Ultimus. (= posledný). Jestliby kterj žádali od nás widánj, Cechu, abychme mohly slobodne dat, kam koliwek a do kterého mjsta by koliwek žádali mjti: Item, gestly nekterý nekdy z Mystru nassich, pro nemožnost swogu od Cechuby odstaupil, a ginssj Živnost ginde prowázel, a kdiby gemu Pán Bůh zatjm zase pomohel, žeby zase mohel Remeslo dostatečné robit, aby zase k poctiwému Cechu swobodne mohel pristaupit bez vsseligakeg autrati. (L. S.). Prjtomné Artykule sau opet pariovane, a na čisto purizowane za Steffana Kiszely Cech-Mystra starssjho, a Jana Szlaný Cechmistra mladssjho. Na Mygawe dne 16-ho Februria Roku Tysycýho, Osmystého, Trydcátého Druhého. „Pariatum per me Georgium Wallaschek Lanionem Notarium.“

K vôli poznaniu tedajších spoločenskych pomerov nech tu stojí bod 8. „Wznessenj“ cechu ševcovského:

Kteryby se koli do Poctiwého Cechu pripowedeti chtel, takowy wedle Artikulu ma f. 20. a geden Obed pro Poctiwy Cech saucy, k gakowemužto Obedu powynnen bude priprawyti dwacatery gedla, ato poradně takowéto: (1.) Hubičky sekane. (2.) Slepice z Bočporem. (3.) Pečenky s cybulu. (4.) Howezy Maso s kmínem a s cybulu. (5.) Howezy Maso s chrenom a s petruželom. (6.) Howaze Pečeňe. (7.) Maso Baranj s ostrau Polevku. (8.) Ze šunku. (9.) s sspekom ato za sekawane. (10.) Masso Brawčowe s Polewku zasekavane. (11.) s Kapustu. (12.) Brawčowé Pečene. (13.) Droby Howadze. (14.) Slepky ze sližkami. (15.) Kačeny warené. (16.) Husý droby. (17.) Husý pečene. (18.) Slimaky. (19.) Ryby, Kapri anebo sstuky. (20.) Male Prasce pečene. K tomu Cypoľ chleba, anebo gista častka s Pecna odkrogena, nastul pred každeho s Panůw Mistrů položena byti ma. K takowým gidlům Trunek, Piwo anebo Wjno, wedle narjzenj Poctiweho Cechu predstawowan byti má. Naposledy pogidle (jakž obyčeg gest,) Konfekty, Suche stressňe, gablka, Redekwa a Jahody pro zawjrku obedu takowého, predložene magj byti. Jestližeby se pak takowéto připowydanj postným dňe pritrefilo, tehdy gidlá takoweto strojiti se mužau: (1.) Kladné Huby warené. (2.) smažené. (3.) Šalať. (4.) Ssissky smažené. (5.) Hřjby. (6.) Vagca. (7.) Sucha řepa warena. (8.) Slimaky. (9.) Kapustu s gikrami rybacými. (10.) Wdolky. (11.) Jablka smažené. (12.) Tassky warené. (13.) Cwyklu. (14.) Sliwky warene nadiewané, orechowymi Jadry a omedene. (15.) Smrhy. (16.) Sližky warene a Syrom osypane. Ryby warene y smažene. (18.) Raky. (19.) Orechy, Leskowce a Jablka. Naposledy (20.) muže take y Morák pečený predložen byti.[215]

Ako zvláštnosť obrany proti kartellom a štrajku nech je tu podaný 18. art. pytlikárskeho cechu: „Gako se Mistrum zapowjdá cenu swých ručných prácy společnjm porozumenjm po swé wůli zwyssowati, tak y Towaryssum nenj swobodno z strany mzdy, která se od Mistru žádati má, wespolek se zreknauti. Takowýto Towaryssi, gako Buriči zaslauženi twrdssj pokuty neugdau“. Kým majstri medzi sebou kartell uzavierať mali len „zapovedané“, bez trestu, dotiaľ štrajk, ba len spoločné žiadanie povýšenia platu, už bolo „buričstvo“, trestané „tvrdšou pokutou“ (akou?). Ba 19. art, takto pokračuje: „Towaryssi mezy sebau zwlasstnj Smlauwy učiniti nemohau, ani společné pečeti držeti nesmegj; kdeby tedy takowá pečet gesste w obyčegj byla, k zahlazenj zlého užjwanj gj nechat od Towaryssu wzata gsauc do Cechowný Lády se zamkne. Prisne se zakazuge Towaryssum, Cechum giného mjsta se zawazowati“. Teda akékoľvek spolčovanie telesných a duševných síl tovarišov zakázané bolo — dobru majstrov.

Cechy, neskoršie spolky, vyučencom vystavujú „vyučenské listy“ a členom dávajú „vysvedčenie“, ktoré asi jednako znejúc vo všetkých spolkoch, len toto nech tu stojí, a síce: „My Cechmistr a ostatnj Cechowný ……… Mistri, we wysadným (:Privilegialnim:) Mestečku ……… prjtomným Pjsmem na Wedomj dáwáme: Že tento List náš poukazujjc ……… Towaryš, který se narodil ……… starý ……… Roku ……… Postawi ……… Wlasu u nás zde w Mestečku ……… za ……… Roky ……… Týdne pri Remesle delal, a tento čas pjlne, werne, tjsse, pokogne a poctiwe se chowal, gako na Remeselnjckého Towarysse slaussj. Čehož Wyswedčenj tedy, gemu za hodné sme saudili, společne y osobitne prosýce swých dle Remesla Bratru, aby mu podle Cechowných nassých Obyčegu napomocný byti, a na kolik se wyhledáwa podpirati geho sobe nestežowali. N. N. Cechmistr, N. N. Mistr, u nehož delal (L. S.)“ (10. artik. pytlikárskeho cechu), ďalej: „Vysvedčenie od poctivého spolku mäsiarskeho v Myjave. My dolupodpísaní predstavení poctivého spolku mäsiarskeho v Myjave, v stolici Nitrianskej, prijímame za riadneho člena do spolku nášho ……… a jemu na hodnovernosť v prítomnosti valného shromaždenia členov spolku nášho tento list s priložením našej spolkovej pečate vydávame. V Myjave, dňa ……… N. N. predseda, N. N. podpredseda (M. P.)

Ševcovské a garbiarske remeslá pôvodne spolu patrily a švec, jako i blanár, spolu bol i garbiarom, čoho dôkazom je: „Magí slobodu Migawští Poctiwého Remesla Šewcowského Mistri Cech sebe ustanowiti aneb shromaždeni držeti. Kože wyrábat, s nich obuw wyhotowenau, jak na trhoch, tak také na jarmekoch prodáwat, dostatečná nechať gim gestit Sloboda“. (Articul 1. a 3. „Privilegium a Articule Cechu ševčovského“) a vyšudané privilegium, ba i dnes ševci a garbiari tvoria jedon spolok, majú jednoho präsesa, ale dve (ševcovskú a garbiarskú) pečať.

Po zrušení cechov tieto premenily sa na podobného remesla spolky, bez cechovných, zvláštnych práv, ale zvyky („prepúščat, pohreb prepíjat, ládu prenášat, ferulu nosit, artikule čítat“, atď.) hostiny, meno („má pytlikársky cech“ = pytlikári odprevadia mrtvolu na cintor), mena hodnostárov podržaly až po dnes.

Najkvetúcejším remeslom dotiaľ, pokým neboly rozšírené „hadbávne“ (hodváb) pytle a k tomu cieľu robené a prerobené takzvané valcové (cylindrové, amerikánske, umelé) mlýny, bolo pytlikárstvo, ktorého kolískou je Augsburg (1276.), a ktoré odtiaľ prešlo do Čiech (Nová Kdyně) a z Čiech cestou husitských Čechov na Myjavu. V Novej Kdyně pytlikárstvo už takmer celkom zaniklo a u nás veľmi upadlo. Úplné zaniknutie remesla tohoto zahatia na malých potokoch postavené mlýny a potreba pytlikárskeho plátenka na iné ciele.[216] „Myjavský pytlykársky spolok“ roku 1896. na milleniumovej výstave v Budapešti na vystavené kopy (plátenko) dostal čestný diplom a výstavnú medaillu, ktorá z jednej strany znie: „1896-iki Ezredéves Országos Kiállitás“, z druhej strany: „Kiállitási Érem. Az Érdem Jutalmául. Miavai Szitakötő Egyletnek“. (Slovenský preklad: „1896. Tisícročná Krajinská Výstava“; „Výstavná medailla. Odmenou za zásluhu. Myjavskému Pytlikárskemu Spolku“). — S časom kráča Myjava i v tomto ohľade, lebo na dorábanie hodvábnych pytlíkov dielna v Uhorsku najsamprv (1900.) tu bola založená, a až roku 1908. podobná dielna bola uskutočnená v Kežmarku. Viac takýchto dielní v Uhorsku niet.

Drevený nástroj na dorábanie pytlikárskeho plátna menuje sa varštakom, ktorého opis je nasledujúci:

„Varštak“[217] (krosna) pozostáva zo 2 postranovíc (dva boky po dvoch nohách, výška asi 1,70 metra, 12), ktoré spájajú 4 rigle (križné dreva, 15). Dva preše na predných nohách (11) slúžia na regulovanie (zvyšovanie a znižovanie) nástroja. Vo vyššej polovice predných nôh je zapravený vrchný návoj (1, valec, na ktorom je otočená osnova), ktorého pravý konec zapravený je do barana (zubaté koleso). Toto posledné a s ním i osnova popúšťa sa koňom (dvojramenný sochor). V osnove (na zdĺžku bežiace niťky, z ktorých sa robí plátno) sú 4 šince (niťky oddelujúce doščičky), ktoré a s nima spolu i osnovu nazpät ťahá závažie (drevená guľa na remeni). Aby osnova v jednom smere išla, na hornom návoji sú dva kotúče (drevené taniere okolo návoja, 2), ktoré su k návoju pripevnené 8 závlačkami (2, drevené kliny). Osnova na horný návoj pripevnená, je bičíkom (palička so špagátom, ktorá pri pripevnení zostane v jarku návoja). Osnovne niťky hore-dolu preťahujúci prístroj je brdo (7), ktoré pozostáva zo 4 listov (pri robení 2 listy nahor, 2 nadol sa hýbu) a ktoré na štrančekoch a „bábatkach“ (7) po 2 škrypcoch (4) sa pohybujú. V listoch sú „hadlafy“ (vlákna) s drôtenými očima na pretiahnutie osnovy. Do pohybu prináša brdo pytlikár 2 podnožinami, ktoré pripravené sú do spodného predného rigla a ktoré asi vo 2/3 od rigla visia na 2-2 listoch. Keď pytlikár nohou jednu podnožinu ztlačí, nitky sa križujú (jednie idú nahor, druhé nadol) a vtedy medzi ne hodí člnkom (dušu = ohybké drevko, cievku v sebe nosiaca, vrchom otvorená, člnku sa podobajúca nadobka), ktorý na druhom boku varštaka druhou rukou chytí a tak v člnku sa nachádzajúci útek (niť, priadza) zamedzí osnove v predošlý stav sa prinavrátiť. Aby útek vodorovný a jednako hustý bol, pytlikár jednou rukou odsotí bidlo (3), (z vrchu varštaka visiaci rám, ktorého spodok je ťažší, má v sebe trstený alebo ocelový paprstek), ktoré svojou váhou zpät letí a bije na útek paprstkom. Tam, kde bije bidlo (na rozhraní už hotového plátenka a osnovy), v plátne sú z vrchu pichnuté, plátno rozťahujúce šperajzne (rozťahovadla). Hotové plátno ide cez vrch dreva, ležiacom na 2 káčeroch (podstavkoch, 6), o ktorý sa opiera pytlikár a preto sa menuje prsníkom. (6). Plátenko otáča sa na spodný návoj, ktorý je na spodnej čiastke varštaku tak sostavený, ako vrchný návoj. Prv, akoby plátenko zrovna išlo na spodný návoj, šmýka sa po vrchu svorky (drevo, ktoré je medzi prsníkom a spodným návojom), aby nohy (kolená) slobodno sa mohly pohybovať. Drevá, do ktorých zapravené sú návoje, menujú sa ušmi.

Keď sa celá osnova s útkom zarobí a zrobí, plátenko je hotové, ktoré sa potom na špiritusy opaluje, svíja, kefuje, na drevený valček navíja, do mydlovej vody strčí (do mandasky), rozvine, na potoku opere, po plotoch usuší, na valček nasvíja a až potom je čistá kopa (60 rífov). Z takéhoto platenka ušitý mech (vreco) je pytel.

Priadza sa dorába z vlny, ktorú volakedy v Sarvaši, vo Zvolenskej na Ostrej Lúke, v Bacúrove a v Dubovém kupovali a ktorú najprv rozčehrali, potom v kuteri (malé, v izbe stojáce, osobitné ohnisko pre drevenné uhlie) rozpálenými kramplami (dlhými zubami opatrený hrebeň) kramplovali („tahači“), v mydle oprali, krúcali („krucáky“), sušili, na praslici a kolovrate priadli („pradza“ je napriadené vlákno v pradenoch), teraz ale hotovú „mašinovú“ priadzu z Anglicka dodávajú. Pozostatky z vlny v krample menujú sa plsťou. Priadza na špuliery (9 koleso rukou točené, na železnom vretene fajfa navlečená) zo svijákov, k špulieru pristavených (10), pradena sa súka na fajfu (cievu). Nasúkané fajty dajú sa do fajfiera (stojan pre 12 fajty) a z každej fajfy jedon konec priadze pretiahne sa cez jednu-jednu dierku „deščičky“, ktorú pytlikár v jednej ruke držiac, osnovu snuje na snovadlách (okolo žrdky točiace sa dva krížne rámy, spojené vrchnými a spodnými krížami, spolu 2 kríže, na ktoré sa zapínajú konce osnovy). Volakedy osnovu „šterkovali“ (škrobili). — Hotové plátenko svinie sa do kopy (= 60 rífov = 46,65 m), ktorá sa menuje dľa chodov. Kopy sú 9 — 30 chodové (21 — 64 cm široké). Chod má 24 nitiek pri akejkoľvek kope, tak, že vyššie číslo chodov znamená jakovosť kopy.

„Mašinová pradza“ vzbudila u pytlikárov revolúciu, ako to svedčí „Protocoll Poctivého Cechu Pittlikárskeho Mijavskeho“: „Roku 1861. dne 27-ho Mája uzavrelo se, a síce: Do povahi vezmuce že nekterí Majstri našeho Poctiveho Czechu ku uškodeni Remesla našeho z Maschinovej Pradze Platenká robja, skrz čo bi Remeslo naše, cselkom pred Kupcsy potupene biti mohlo, a síce tak žebi napozatim Platenka Mijavske žádneho odbitu nemali, práve z ohledu zadržani Creditu kteri sme až posavad aj po csudzich krajinách mali nam naše Remeslo z načsne uzitky poskitovalo, tak že z Remesla našeho pár Tisics Ludy Chudobnich a ubohich Sirot, pri čsechráni, Kramplovani a Pradeni Vlny, jak z Uherskej tak z Moravskej Strany[218] svoju Živnost mávali, na spusob ale tento czelkombi jak chudobnemu Ludu tak aj Majstrom Remesla Pitlikárskeho Živnost prestala a Žebracka Palica za podíl dostala, narizuje sa tehdi a zakazuje abi sa žaden neopovažil a nedopustil Pradze Mašinovej robit, ani hotovu Mašinovu Pradzu dodávat“ (shabanie plátenka a 12 zl. rak. č. peňažná pokuta, čo vskutku i prevádzal cech.) — Priemyselný zákon, beh času, ľahšia práca a lacnosť „mašinovej“ priadli tak prelomily tento zákaz, že teraz bez výnimky každý pytlikár len dodanú a hotovú priadzu zrába.

Kým totiž z domácej priadzi dobrý pytlikár dorobil kopu pri úmornej práci (ráno od 4. do 10. večernajšej hod.) za jedon týždeň (chova a pláca 80 — 120 kr.), teraz z mašinovej priadzi spraví kopu za 2-3 dni (bez chovy pláca 3 — 5 kor.). Aká je to úmorná práca, na dôkaz toho nech slúži to, že do jednoho rífa treba hodiť člnkom najmenej 1092 razy a práve toľkokráť načim podnožnice do pohybu priviesť, a tak jedna kopa potrebuje 65 520 razy hodiť rukou člnok a tiež toľko pohybu nôh. Preto pytlikárski tovaryšia chodia na žatvu a mlatbu na „Dolniaky“, „Tahači“ od kramplovania „lunta“ (ale to bolo aj kilo! vlny) dostali pri 18-hodinovej práci 2 groše, a pradlice 20 — 50 kr. pri týždňovej práci.

Plátenko pytlikárske má barevný kraj a dakedy i prostriedok (prúžka).

Z osnovy tie niti, ktoré, súc medzi bidlom a brdom, nedajú sa zarobiť, menujú sa strapmi.

Volakedy každý majster chodil „na cestu“ (po mlýnoch rozpredával pytlíky) a donášal pekný zárobok domov. Obyčajne chodili pešo, výnimečne na vozoch. Teraz len daktorí pytlikári roznášajú plátenko, ale ani tí z výrobku mnoho odložiť si nemôžu. Najlepšie obchody prevádzajú tí, ktorí poštou rozposielajú tovar.

K pytlikárčine, poťažne k tkadlečine veľmi blízko stojí dorábanie vlneného rúcha pre židov, s čím na Myjave už od dávnych časov len jedon majster sa zapodieva. Tieto obleky sú: „tales“ a „cidákel“. Tales je 2,10 m zdĺžky a 1,70 m šírky čisto vlnená plachta, v hodnote 20 kor., ňouž pri motlitbe v synagoge židia si zahalujú hlavu a šiju. Cidákel je štvorhranný, čisto vlnený oblek židov, nosený na košeli, v hodnote 1-2 kor.

Roku 1833. pytlikárskych majstrov bolo 147, tovaryšov „na svem osobitnem Chlebe“ 40, učňov „pri Otcoch sa učicych“ 50, spolu teda mal cech 237 údov. Učňami môhli byť len takí, ktorí „necht gsau gakehokoli, Zákonem prigatého Náboženstwj“ (1. artik.) teda žid pred r. 1867. nemôhol byť údom cechu. Kým v Krupine „nedovoľovali Nemci Slovákom alebo Maďarom remeslo prevodzovať“ (Ján Slávik, Slov. Pohľady, 1909., str. 1.), zatiaľ na Myjave prevádzanie remesla nezáviselo, ako v Krupine, od národnosti, lež od kresťanského vierovyznania. („Prothocol Poctiwého Cechu Pitlikárskeho Mestečka Migawe“). Roku 1910. bolo majstrov (títo ale v ohromnej väčšine sú vlastne „na swem osobitnem Chlebe“ tovaryšia, lebo pre väčších majstrov robia) 91, v Amerike 15, 2 hrobári, spolu teda 108 údov.

Pytlikári majú pekné „pohrebné rúcho“, alebo „umrlčiu plachtu“: čierna plachta so svetlým krížom, z oboch strán ktorého sú tieto litery: R. C. — M. P. 18 — 33. Kraje z čierneho, bieleho a zeleného hodvábu robené strapce; na 4 rohoch a pri koncoch menšieho ramena kríža po jednej „kystke“ (k***ka), krajovej barvy. Podobné „rúcho“ majú i ševci, a maly i ostatné osoby. (Blanárske bolo zo žltej koži.) Tieto plachty sa už neužívajú.

O všetkých spolkoch remeselníckych to stojí, že ich údovia sú i takí, ktorí patričnému remeslu nie sú vyučení, ba viacerí sú údami viacerých spolkov.

Ako zvláštnosť Myjavy vyzdvihnúť možno — mimo početných kopaničiarskych „bandy, muzík“ — „myjavských cigáňov“, i tých, ktorí v búdach bývajú a v otrhanosti, lenivosti nahosti páru na svete nemajú, ako i tých, ktorí pod týmto menom tvoria vychýrenú slovenskú hudobnú bandu, ktorej teraz jadrom sú domorodí traja bratia pytlikári (Dutikovci, náčelník, cymbalista a basista) a jedon bednár (trubač). Títo „cigáni“ častejšie volaní bývajú do Prahy, do Brna, do Veľkej, ba boli hrať už i v Turci.

Do r. 1868 s peňažným obchodom na Myjave zaoberali sa len jednotlivci, ktorí, takmer bez výnimky, boli vykorisťovateľmi ľudu, lebo prevádzali nesvedomitú úžeru, keď od zlatky na týždeň 4 — 10 kr., od stovky na rok 15 — 30 zl. brali úroku. Len takto je pochopiteľné, že jednotlivci, ktorí s batohom na chrbte skupovať začali kožky („kožkár“), po sebe zanechali na stá tisíce majetku.

Ešte okolo r. 1850 Myjava v peňažníctve smutno musela vyzerať, keď v životopise P. Slávika sa dočítať musíme, že on ako chlapec z povereníctva do Strážnice nosil úroky tamejšiemu židákovi, a síce 10 zl. od sta. Mnohí Myjavci požičky si brali u novomestkých židov na 18 — 26 %. Teda dá sa následkovať, že Myjava nemala dosť peňazí a že na Myjave sa platilo ešte väčšie percento.

Odpomoc tohoto úžerníctva chcel docieliť pytlikársky cech, ktorý r. 1868 pod menom: „Spolek pytlikársky“ vytknul si za cieľ i dávanie peňažných preddavkov. Snaha jeho bola pekná, ale nie dostatočná, lebo malý počet členov po 50 zl. podieloch len malú, nestálu summu mohol složiť, jeho činnosť vzťahovaná bola len na členov starého spolku a složená istina neskôr nebola dostatočná ani len na prevádzanie krčmárskeho obchodu. V tomto mu pomáhal, bárs na úkor starého spolku, okolo r. 1876, založený takzv. „Nový spolek“. Ale ani oba spolky nemohly odpomôcť dražobe peňazí, najviac ju len zmiernily vo svojom kruhu.

Ľud náš v tomto čase nebol obchodným. Bárs boly na Myjave 4 cechy, ich členovia nestarali sa peňažnícky obchod, ba práve tieto cechy úžily kruh činnosti len na svojích členov. Preto je celkom pochopiteľné, že židáci cieľom zabezpečenia si moci v obchode, r. 1886. s pritiahnutím pár kresťanov založili prvý peňažný ústav na Myjave. Prvý slovensky peňažný ústav založený bol tu až r. 1893. Rozkvit obchodu, priemyslu, zásoba peňazí a domáce príčiny boly pohnútkami založenia druhého slovenského peňažného ústavu r. 1909. Týmto ústavom je čo ďakovať, že úrokomer je na Myjave 5 a 3/4 — 7 a 5/6, ba u jednotlivcov i 5 a 5/6-ový.

Keď pytlikári videli účinok sdruženia sa vo svojom blahobyte, 21. júna 1868. založili „spolek pytlíkársky“ na zukupovanie a odpredávanie vína a liehových nápojov, cieľom založenia kresťanskej krčmy. Tento spolok 26. decembra 1871., ako družstvo na 15 rokov sa sriadil a 18. októbra 1877. pod firmou: „Spolok pytlikársky na Myjave, čo družstvo, s obmedzeným zaručením“ zaznačený bol, súc jeho cieľom; spoločné zaobstarávanie surového tovaru a dávanie peňažných preddavkov: Základná istina bola: neobmedzený počet podielov, na meno a na menovnú hodnotu 50 zl. znejúcich. Medzítka družstva boly: 1.) valné shromaždenie kde sa dľa hláv hlasovalo; 2.) na tri roky volená 6-členová správa; 3.) na 3 roky volený 12-členový výbor, ktorého 4 členovia boli inkassátormi 10 kr. príplatkov; 4.) na 3 roky volení 6 revísori. Úradníci družstva boli: präses a jeho námestník, prednosta a jeho námestník, pokladník, kontrollor, značník (notár) a šafár. Toto družstvo vo svojom lone, cieľom vymanenia obchodu s obilím z rúk nekresťanských, založilo „reservno-obilný fond spolku pytlíkárskeho na Myjave“, ktorého účelom bolo: zakúpené, „skrz jednotlivých účastinárov složené obily (raž a jačmeň) požičavat na malý interess“, pri čom družstvo zo odmenu na požičku držalo i dva rajtáre. Tento takzvaný „starý spolek“, vzdor tomu, že valné shromaždenie — výjmuc troch hlasov — 7. februára 1882. na ďalších 20 rokov predĺžilo obdobie družstva, najprv 20. sept. 1892. predal svoj poschodový dom č. 299 Matejovi Jurenkovi, tento Samuelovi Jurenkovi a tento zas „Myjavskej Banke“ za 8.500 zl., potom 18. októbra 1892. likvidoval. Od utvorenia tohoto družstva až do r. 1909. v prízemných miestnostiach označeného domu bola krčma, ľudom menovaná „na spolkovém“. Spolok bol vedený L. Vannaym, ev. farárom.

Tohoto spolku konkurenčným druhom bola „Vzájomná Pomocnica a spolok pre obstarávanie a odpredávame surového tovaru na Myjave“, ktorá (všeobecne známa pod menom „nový spolek“) bola založená okolo r. 1876. a rozpadla sa asi v tom čaše, keď „starý spolek“. Sriadenosť a účel asi rovnaké maly obe spoločnosti. „Nový spolek“, ktorý ešte 29. januára 1893. držal valné shromaždenie („Nár. Nov.), zaoberal sa s kupovaním a odpredávaním vína, liehových nápojov a dosák“. Tento spolok viedol K. Viest, učbár a bol na tom mieste, kde teraz stojí dom (č. 303) Jána Siváčka.

Prvý peňažný ústav pod menom „Miavai takarékpénztár részvénytársaság; — Miavaer Sparkassa-Aktien-Gesellschaf“ založený bol 30. mája 1886. na 30 rokov (do 1916.), so základnou istinou 100.000 zl., na ktorú ale dosial je splatených len 100.000 kor. Menovaná (nominálna) základná istina obnáša 100.000 kor., v 50 zl. 1000 účastín, na meno znejúcich. — V správe sú: dr. Július Filberger (predseda), Achiba Schreiber (správca), dr. Móric Deutsch, Julius Haberfeld, Mayer Herzfeld, Pavel Jurenka, Karol Kasparek (fiškál), Štefan Lendler, Samuel B. Rosner (členovia); — dozorné povereníctvo: Eduard Kraus (predseda), Henrich Haberteld, dr. Maximilian Róth, Móric Kozma; — hl. účtovník Leopold Rosner, účtovník Móžiš Schreiber; — pokladník Herman Grűnwald.

Prvým slovenským peňažným ústavom na Myjave bola „Myjavská banka účastinný spolok; — Miavai bank részvénytársaság; — Miavaer Bank-Aktiengesellschaft“, ktorá má od r. 1910. filiálku v Novom Meste n./V., účinkovala od zaznačenia (25. apríla 1883.) do 1903. len s 30000 zl. základnou istinou, keď vtedy doplnila sa základná istina na 120,000 kor. a dočasné, 50 zl. účastiny — 600 kusov — vymenily sa novými, 200 kor. účastinami; od 1910. účinkuje, pri vypustení nových 600 účastín, s 240,000 kor. základnou istinou, ktorá pozostáva z 1200 kusov, na meno znejúcich, 200 kor. účastín. Založená bola 23. marca 1863. na 50 rokov (do 1943.). — Správa: Samuel Jurenka (správca), Ľudevít Miroslav Semian (podspráca) a 24-členový výbor: — dozorné povereníctvo: Cyrill Kresák (predseda), Samuel Gavora Janov, ml. Samuel Kubíček; — úradníci: hl. účtovník Míloš Izák, pokladník Ján Lajda a pravotár dr. Ján Krno; — účtovníci: Pavel Kulišek a Oľga Kočvara.

Druhým slovenským peňažným ústavom na Myjave je 19. septembra 1910. založená „Nová Banka učastinná spoločnosť na Myjave; Uj-bank részvénytársaság Miaván; — Neue-Bank Actiengesellschaft in Miava“, ktorá bola zaznačená 28. decembra 1909. na 50 rokov (do 1960.), so základnou istinou 150,000 kor., pozostávajúcou z 1500 kusov, na meno znejúcich, 100 kor. účastín.

Správa: Ján Klempa (predseda), Samuel Valášek (správca) Samuel Cádra (podsprávca) a 30-členový výbor; — dozorné povereníctvo: Ján Cablk (predseda), dr. Pavel Jurenka, dr. Michal Slávik; — úradníci: hl. účtovník Valér Kubány a pokladník Ján Kepta; — pravotár Ján Valášek; — účtovník ml. Pavel Varsík.

Tieto tri peňažné ústavy r. 1910 súhrnom maly: základných istín 490.000 korún, zásobných základín 169.707 korún, pensijných základín 12.226 korún, vkladov 3,787.933 korún, platov 26.305 korún, čistých ziskov 54.095 korún.

Myjava, bárs je sídlom okresu, nie je stredišťom obchodu, kupectva, čoho hlavnou príčinou je nedostatok dopravných prostriedkov, postrádanie železnice a rozloženie súsedných obcí. Brezová je sama o sebe, — Hrachovište, Kostolné, Vaďovce a Višňové, ba i mnohí z čiastky Myjavy: z Poriadia gravituju do Nového Mesta a do Vrbového, — dačo z Bukovca, Turej Lúky, Krajného a Podkylavy prípadne na Myjavu, ale i tieto nakupujú v Senici a vo Vrbovom, tak, že Myjava v kupectve ponechaná je takmer len sama na seba, a tak Myjava je stredišťom len okresného sriadenia, súdov, z čoho ale osoh majú len krčmári, peňažné ústavy a účastníci pravôt.

Z iniciatívy „Novej Banky úč. spol. na Myjave“ založená bola v júli r. 1911. „Mliekareň myjavsko-brestoveckých maloroľníkovu“ v Brestovci, s parným pohonom, cieľom výhodnejšieho speňaženie mlieka. Dľa vzoru tejto mliekarne, jestli ona prosperovať bude, založiť sa má časom po myjavských kopaniciach celý komplex mlíekarni s ústrednou mliekarňou v mestečku.

Lopotenie po svete oboznámilo a svojími prívržencami zpravilo pár (asi 3 — 5) Myjavcov so socialismom. Poneváč náš ľud v socialistovi vidí neznaboha a preto je voči nemu predpojatý, miestne bude podať hlavné zásady sociálnej demokracie, koré sú nasledujúce:

1.) Socialismus nechce zrušiť štát, ako anarchizmus a nihilizmus, ale chce v rámci štátu utvoriť nový spoločenský poriadok, lepšie sriadenie štátu, v tom smysle, aby jednotlivec svoje osobné záujmy podrobil záujmom všetkých, celku;

2.) nechce deliť majetky medzi občanov, ako kommunismus, ale chce, aby v zárobku rovným dielom každý bral účasť;

3.) náboženstvo vyhlasuje za úplne osobnú, súkromnú vec totiž, že vynaučovanie náboženstva nie je povinnosť, ale dobrovoľné pravo (teda socialista môže byť i pobožným človekom);

4.) neuznáva národnosť a pri uznávaní vlasti je všečlovečenským, medzinárodným, v tom smysle, že rassy nechce odnárodniť, ale chce, aby robotníctvo celého sveta, bez ohľadu na hranice štátov a národnosť, sa vzájemno podporovalo v dosiahnutí spoločných záujmov. Preto ale: „Slovenská sociální demokracie stojí na podkladě rodovém. Jest to především boj za všeobecné hlasovací právo v Uhrách, které musí společne bojovati s ostatními národostmi v Uhrách a které jedině může slovenský lid osvoboditi z dnešního nedůstojného ponížení, zaviněného křiklavě nespravedlivým volebním řádem nynějším. Ale ono má i úkol vštípiti lidu slovenskému sebevědomí, vlíti mu sílu oporou massy a celku, zbaviti ho nedůstojné poníženosti, resignujíci zotročilosti. Proto také myšlenka socialně demokratická a intelligence slovenské se těší větší sympatii, než u nás“. (Totiž v Čechách, Stanislav Klíma, „Slov. Čítanka“, č. 6., 1910.).

Myjava veľkého priemyslu vôbec nemá. Berúc do ohľadu, že myjavský priemysel je len domáci, že obchod je tu nevyvinutý a takmer len na Myjavu odkázaný a že, dľa štatistiky z r. 1900., Myjava mala 10639 a r. 1910. mala 10063 obyvateľov na 7516 kat. jutroch (po 1600 štvorcových siahach = asi 2 a 3/4 prešp. merice výsevu) a 572 štvorcových siah oráčiny, tak, že zem dostatočnú výživu poskytovať toľkým obyvateľom nie je vstave, — pochopiteľné je, hlavne prečo uteká ľud do Ameriky. Tu sme u cieľa: „… dovedouli Slováci ještě jednomu pramenu zla, který jim života ubírá, položiti náležité meze, totiž vylidňováni vlasti následkem ohromné emigrace, — pak budoucnost národa slovenského nebude ani v státě uherském beznadějná“. (Dr. Lubor Niederle, „Národopisná Mapa uherských Slovaků“).

Pramene: Krom na patričných miestach označených spisov látkou prispeli, a síce k obrábaniu zeme roľník Michal Kutka z Polianky a učiteľ Vladimír Lajda, k opisu pytlikárčiny obchodník st. Pavel Varsík a pytlikári Štefan Kočvara, Štefan Adamec, Ján Trgala, Pavel a Samuel Dudík, k opisu obchodu obchodník Miško Valášek, ktorým pánom i touto cestou za ochotu vďaka buď vyslovená.



[208] 1 prešp. merica = 2 metce = 4 štvrťky = 61,5 l; plocha pod výsev 1 prešp. merice = 600 štvorcových siah = 2148 štvorcových m; — 1 myjavský grunt (sedenie) je plochy zeme pod výsev 9 — 24 prešp. meríc (s lúkami a borinami spolu).

[209] Nachádza sa u cechmajstra Štefana Grečneho.

[210] Nachádza sa u cechmajstra Pavla Vrablicu.

[211] Nachádza sa u cechmajstra Daniška Valášku.

[212] Nachádza sa u pokladníka Štefana Bučencu.

[213] U pytlikárov: „Remek“; — u ševcov: „samým skutkom“.

[214] I v ostatných cechoch učňovskou dobou boly 3 roky, ktoré ale daktorí majstri predlžili i proti cechovným artikulom. Totiž učeň prijatý bol na 5 rokov, poťažne i na pol 6 roka, ale majster do cechu ho nepripovedal až po uplynutí 2 rokov, vlastne pol 3 roka, ba mnohokráť i po vyučenskej dobe aj štvrť roka musel u majstra ďalej zdarma robiť „za odhodené šaty z majstra, alebo za hrnce, čo mu majstrova varievala v ních za času učnovstva“. A keď i toto prestál, ešte štvrť roka robil majstrovi za polovičný plat (chova a týždenná pláca 40 — 60 kr.). Až potom sa stal riadnym tovaryšom. Toto sa dialo hlavne u pytlikárov, a sice preto, lebo toto remeslo malo „zlaté dno“, ktorého účastným stať sa chcejúci „venkovný“ (nepytlikársky) syn musel sa podrobiť vykorisťovaniu majstra.

[215] Takéto hostiny, bárs zmenšené, i dnes vydržiavajú spolky, z cechov povstaté, a síce zo zvýšených peňazí „cechovných“ (najviac za odprevadenie mrtvoly platená taxa) riadne na konci fašiangov, pytlikári 1. maja, kedy obyčajne i artikule sa čítajú. Ale „prípovedných a Remekových hostín“ zlé následky pytlikári už r. 1833. badať museli, lebo o týchto hostinách ich 8., 23. a 26. artikul takto znie: „Učen laussnau Wypowedný taxu složj (najviac 1 zl. 30 kr.), s odloženjm wssech posawádných zrjzenj a zlých obyčegu, kterež snád w té wecy panowali. — Cech ustawý, kde, kedy, a pod čjm dohledánj má se Remek delati. Pod zámyslem tohoto dohledánj platenj dennj mzdy anebo nakládánj na gedenj a pitj se zapowjda. — Taxa Mistra zaležj z Dwadcéti peti zlatých. Pri této prjležitosti dáwanj Obedu neb Swačiny, budto w skutečnosti, a nebo penezmi wymenene se nedowolugj“. — Na čase by bolo zanechať tieto hostiny a takto shospodárený groš upotrebiť na dobročinné ciele: na podporu chudobných a práce neschopných údov spolku a ich vdov, detí. Ba dobre by bolo spojiť sa týmto spolkom cieľom založenia mohútneho pohrabného spolku, ktorý by vydržiaval i pohrabný vôz, aby bremeno nosenia mrtvoly z ľudí prenesené bolo na vôz.

[216] To tvrdenie, že „… začiatkom druhej polovice minulého storočia na susednej Morave, a vôbec v Rakúsku, jedna za druhou zakladaly sa veľké fabriky na dorábanie pytlíkov, s ktorými naši malopriemyselníci nielen že nemohli konkurovať a tak lacno vyrábať tovar, ako tieto s veľkým kapitálom pracujúce závody — ale následkom nedostatku škôl jím úplne podláhli i čo do jakovosti a dobroty výrobku“. („Nové protiprúdy“, Slov. Týžd., č. 23 z r. 1909.) — nezodpovedá skutočnosti, lebo: 1.) na celom svete dosiaľ nenie ani len jedna dielňa na dorábanie pytlíkov, 2.) preto, že na Morave a v Rakúsku vôbec nedorábajú pytlíky a 3.) preto, lebo v „jakovosti a dobrote“ myjavské pytlíky prevyšujú české, čo dokazuje, mimo už spomenutého úpadku, menovite to, že Myjavci hlavne do Čiech, Moravy a Rakúska nosia a rozposielajú svoj pytlíkový tovar.

[217] Viď obrázok varštaku! V zátvorke sa nachádzajúce číslo značí čiastku varštaku.

[218] Moravky a Moravci najviac z Hrubej a Malej Vrbky, Kněžduba a Kuželova priadli pre Myjavcov.




Július Bodnár

— slovenský historik a spisovateľ, etnograf, publicista Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.