ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Podáva Julius Bodnár.)

Vstup

Na terajšom rím. katolíckom kostole z južnej strany pod prvým oknom od veže je v múri zapravená pamätná kamenná doska, ktorej nápis^[2] v slovenskom preklade zneje nasledovne: „Chrám Najsvätejšej Trojice, ktorý Myjava — za grófa Pavla Nádašdyho roku 1586. založená, r. 1621. od Kozákov dobíjaná, r. 1646. náboženským diplomom obdarená a r. 1660. jeho úžitku pozbavená, pre zpätvydobitie si svobody r. 1690. preháňaná — stavať započala v sobotu svätodušnú r. 1697., aby v ňom prisluhovaly sa: Zákon, Evanjelium, Krst a Večera P. a vybavovaly sa modlitby pre ubezpečených, bojazlivých, narodených a padlých: k pocte Trojjedinému svojim nákladom a pri pomoci milodarov, na prímluvu cudzozemských kráľovských poslancov, jako tiež aj svobodnej obce hollandskej u Jeho najsvät. Císarsko-kráľovskej Jasnosti, roku 1701. ďalej budovala, počas úradovania Daniela Krmana, svojho siedmeho farára. Rozpomeň sa na nás, milosrdný Bože!“

Tento nápis v krátkosti, jakoby v škarupine, podáva nám celú dávnu, dosaváď známu, históriu Myjavy a je obsažené v hlavných obrysoch takmer všetko to, čo my niže obšírnejšie rozoberať budeme. — Celá, dosiaľ známa história (dejepis) Myjavy, z predposledných dôb, točí sa okolo náboženských otázok, a v tom ohľade je Myjava jedna z najvýznamnejších obcí celého Uhorska, a zvlášte jedna najzajímavejšia cirkev evanjelická podľa augš. vyznania. — Synody, alebo cirkevné snemy, je pravda, nevydržiavaly sa v nej; ale tým viac bolo tu bojov opravdových, v níchž nie raz tiekla krv za náboženskú a občiansku slobodu.

A tieto boje nie sú u konca až do dnes, ani nebudú, dokiaľ sa na celej čiare neuskutoční heslo novej doby: „Svododa, rovnosť, bratstvo“; alebo podobné tomu: zákon, právo a spravedlnosť, čo však bez obetí neišlo, ani nepôjde.

Pôvod Myjavy

Pôvod Myjavy, jako skoro každej dávnejšej obce — a vôbec každého národa, je neznámy, v hmle zahalený. Je tomu tak, jako aj pri jednotlivom človekovi, ktorý tiež nepamätá sa na svoj samoprvý detinský vek, lebo vtedy telesnosť úplne ovládala ducha; u len svojim časom vymaní sa duch z telesnej nadvlády, — a započne nabývať vždy širšieho, jasnejšieho, a určitejšieho povedomia. Aj väčšia spoločnosť ľudí, celé národy, jako píše Palacký:^[3] „Do dejín vstúpia len vtedy, keď duchom precitnú, keď svobodnou vôľou zápasia so svojimi odpory, keď ušľachtilejšia čiastka človeka vládne nad oborom činnosti výlučne zvieracej, keď život ľudský túžbou po ideách a bohovosti nabýva významu vyššieho a duch ani v kale tupé všednosti netone, ani jedom prebrúsenej smyselnosti sa nevysiluje.“ — Avšak toto hromadné povedomie národa neprenikne hneď zpočiatku všetkých údov, ale zastúpené je len niektorými prednejšími a jasnejšími duchmi a až behom dlhšieho času prechádza do širších vrstiev.

Slovania, jako národ povedomý, v týchto stranách, v terajšom západnom Uhorsku zjavovali sa už v V. století po Kristu, ale potrvalo to, kým sa jejich povedomie vykristalizovalo, až konečne vystúpili určito, rozhodne. Svedčia o tom nie len boje, ktoré viedli tu s Rekmi a Rímanmi, — tam zase Germánmi, skrze ktoré krvou zapísali sa do dejín sveta, jako hovorí tenže Palacký, ale zvlášte pozostalé skutočné pamiatky, starobylé hrady, mestá, jako Nitra, Velehrad,^[4] ktoré hovoria nie len o dávnom, ale aj o nepretržitom obydlení tohoto kraju Slovanmi a obzvlášte Slovákmi.^[5] Spieva o tom aj prostonárodná pieseň: „Nitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra“.

Za hlavnejšími hradmi naskoro množili sa aj ostatné menšie a každému z nich pridelené bolo isté územie, nad ktorým panoval. Tieto hrady pozdejšie stali sa stredišťami celého vidieku a jejich páni vládli celým územím, ktoré k hradu pridelené bolo, dľa potreby a možnosti vydelovali prístupnejšie miesta svojim poddaným k obydleniu, — alebo obydlené sriaďovali a usadlé nažívanie umožňovali. Čím viac sa obyvateľstvo následkom stáleho obydlenia rozmnožovalo, tým bolo treba viac úrodnej pôdy, — tak, že z položitejších miest museli aj hory ustupovať ľudskej kultúre.

Keď Maďari okolo roku 896. do Uhorska došli, už tu našli viacero opevnení a, zvlášte čo sa týka Horného Uhorska, aj isté sriadenie: župy, županstva, nádvorník (palatín), továrnik, pohárnik, stolník, pivničník, ktoré slova prejšli aj do maďarskej reči: ispán, főispán, nádor, tárnok, pohárnok, asztalnok, pincemester. Toto sriadenie žúp, podľa hlavnejších hradov, aj sv. Štefan prijal a uzákonil.

Že celá rovinka moravská a podľa nej aj poriečie potoka Myjavy ešte pred pokresťanením Slovákov skrz sv. Otcov: Cyrilla a Methoda, teda ešte pred rokom 863., musely byť obydlené, keď aj nie v tých rozmeroch, jako dnes, videť z toho, že, dľa Flor. Rómerovho Starožitnickeho Vodiča“, na Myjave našla sa ešte z predhistorických dob zlatá ihla;^[6] a z pozdejších čias rímsky peniaz.^[7] Lebo veď naše kraje nie sú tak vzdialené od svetových kultúrnych ohnísk, ani nie tak neprístupné, aby sem ľudia neboli zašli. Ba naopak, že ešte v pohanskej dobe Slovače bol náš kraj zaľudnatený, svedčia o tom aj názvy dvoch súsedných obcí Myjavy: Turej Lúky a Starej Turej, ktoré musia byť pradávne. A preto, hoci v dejepise následkovanie aj nemá miesta, sotvy sa mýlime, keď vyslovíme, že to, čo prvý superintendent ev., Izák Abrahamides, vo svojej visitačnej zápisnici roku 1611. poznačil: „Myjava založená bola r. 1586.“, — nemôže sa vzťahovať na samé osídlenie nášho kraju, ani nie na prvé občianske sriadenie jeho obyvateľstva, — ale len na založenie ev. cirkve.

Hrad Branč patrí medzi tie najstaršie hrady Uhorska, lebo samé miesto, na ktorom sa nachodí, bolo už od prírody za pevnosť určené. — A prv, nežby terajší hrad bol povstal, ešte pred ním musel byť na vedľajšom kopci, ktorý ľud až po dnes „Starým hradom“ menuje, starší, z dreva stavaný zámok, kde až do dnes videť šiance a zákopy. Aj dnes poskytuje toto miesto oku majestátny výhľad po celom okolí, tak, že celú kotlinu myjavskú, poprerývanú dolinkami, vidí človek, jak na dlani; čím viac vtedy, keď ešte aj priestranné hory mu lahodili. Bezmenný (anonýmny) notár kráľa Belu IV., jednoducho len Anonymus zvaný, ačpráve nie spoľahlivý historik, tvrdí, že už počas príchodu Maďarov koncom IX. stoletia tu na západe bolo viacej zámkov, menovite Nitra, Šintava, Hlohovec, Trenčín, Bolondóc (Beckov) a Bana,^[8] a v tom ohľade srovnávajú sa s ním aj ostatní kronikári.

Maďarskí dejepisci nevedia až do dnes určiť, kde mohol byť zámok Bana^[9]. My dáme za pravdu nášmu pilnému zkúmateľovi minulosti zámku Branča, Pavlovi Beblavému, ktorý zámok Bana stotožňuje s Brančom,^[10] — a celkom správne, lebo meno Branč pochádza od slova brániť, čo má smysel, — a následkom nesprávneho písania skomolené bolo pravé meno na Bana, čo sa v minulosti často stávalo. Sám Anonymus, prvý maďarský kronikár, mnohé miestne mena až na nepoznanie skomolene podáva. Aj tu na miesto hrad Brána napísal: „Castrum Bana“, ovšem nesprávne.

Zámok Branč bez všetkej pochybnosti je jedon z najstarších zámkov Uhorska, jako Nitra, Trenčín, Beckov, a panoval nad celým okolím, menovite nad celou rovinou Záhorskou i k nej sa nakloňujúcimi údoliami, medzi ktorými najhlavnejšie je údolie potoka Myjavy. Nedá sa tedy mysleť, žeby, kde bol raz hrad, nebolo bývalo aj obyvateľov v jeho obvode, ktorí ho práve obstarávali všetkými potrebnými vecmi. Isteže so založením zámku, alebo ešte aj prv, nasledovalo aj stále obydlenie kraju, menovite položitejších miest, kde sa to bez väčšej námahy docieliť dalo, — ale vzrastom obyvateľstva v zaujímaní orácej pôdy pokračovalo sa ďalej.

Prvé historické, dosiaľ známe zaznačenie o Myjave nachádzame v tej listine, ktorou roku 1392. kráľ Žigmund (panoval r. 1385 — 1437.) daroval čachtický zámok Štiborovi a tu, jako k tomuto panstvu patriaca pustatina, je spomenutá, aj to len taká, ktorá pričinením Štiborovým povstala.^[11] — V druhej zas listine, ktorou ten istý kráľ tomu istému Štiborovi roku 1394. daroval zámok Branč, spomenutá je pod menom Meankov, jako k tomuže zámku prináležajúca osada.^[12] Sem patrily nasledujúce obce: Senic Zabatych (Sobotište), Nagy-Kovaló, Andráslehotája, Zarkafalva (Čáčov), Ripka, Bristou (Brezová), Podbranč, Kropov, Kis-Kovaló, Csatov, Vrbovicz (Vrbovce), Meankov (Myjava).

Z toho je zrejmé, že Myjava svojim ohromným chotárom patrila do obvodu oboch hradov, lebo veď myjavský chotár leží práve na rozhraní vod, patriacich k Morave a Váhu, a vtedy hranice jednotlivých území ani neboly tak presne označené, jako dnes.^[13] Následkom roztratenosti prvých osadníkov po dolinkách, úbočiach, panstvo dosť naskoro k hájeniu svojich vlastných záujmov vystavilo si aj osobitné majere. Tak ešte aj v tej listine, ktorú Fraňo Nyáry roku 1551. v Bučanoch, jako svoj testament, vystavil, Myjava pripomína sa jako k zamku Branču prináležajúca pustatina. Boly to obce: Szenic, Szobotistye, Csácsó, Kropó, Kopka(?), Zmerdak, Csaszthó. Pritrsd, Puszta-Miava a Zurovín.^[14] A keď Ján a Štefan Apponyi s Gašparom Pongrácom o to chodili, aby ich kráľ Ferdinand I. (1526 — 1564) uviedol do polovice majetku patriaceho k zámku Branču, kráľ Maximilian (1564 — 1576) vo svojej donacionálnej listine od 7. júla 1572., ktorou Branč a k nemu prináležajúce panstvo ponechal i naďalej v rukách Nyáryovcov, spomína tieto obce: Szenicze, Szobotistye, Kimó ináč Kunow, Verbócz, Rovenszka, Csatko, Rybka, Csahko, Szmerdak, Pretrstd, Kis-Kovalocz, Krapov, Podolye, Kratkov a Hratnau, Okrasno, dve Hluky, Hrovni a Puszta-Mijava, tiež pustatiny: Murka a Kopov.^[15] — Kdežto o 16 rokov, 1586. sriadená bola aj evanjelická cirkev. Ba čo viac, tieto majere spomínajú sa aj vtedy, keď o jestvovaní obce máme už isté dôkazy, jako napríklad roku 1611. pri pravote krvežižnivej Alžbety Báthoryčky, ktorá v čachtickom zámku dievčence márnila,^[16] pripomína sa jakási myjavská majorová,^[17] jako bohyňa a tiež ešte aj roku 1690. podotknuté je, že mních Abrahamfi pred rozvztekleným ľudom ušiel do Nádasdovského majera.^[18]

Z toho je patrné, že tieto majere nevytvárajú jestvovanie samej osady Myjavy, ktorá ovšem za dávnejších čias nemala a ani nemohla mať to sriadenie, čo obce dnes; ale celá správa sústredená bola v tých majeroch, poťažne v jejich úradníkoch, ktorú si páni na podmanenie tunajších, jak pôvodných, tak aj novšie dosťahovavších sa, roztratených obyvateľov vystavili. — Avšak patrné je aj to, že Myjava zpočiatku v jednotlivých čiastkach chotára patrila do obvodu oboch súsedných zámkov, čachtického a braneckého, — lež behom času, nevedeť z jakých príčin, či kúpou, či zálohom, alebo spustnutím Nyáryovského majera, pripojená bola celkom k čachtickému zámku a slúžila jeho pánom. Aj to je možné, že majer braneckého panstva bol volačo niže, a pripojený bol turolúckemu chotáru, ktorá obec aj pozdejšie patrila k zámku Branču. Jej chotár tiahne skoro až po samé mestečko Myjavu.

Jedno je isté, že stredišťom celého priestranstva stal sa ten majer, ktorý vyše terajšieho mestečka ležal a od ktorého jedna horná čiastka mestečka vzala svoje meno: „Na majeroch“ a až do dnes tam nachádzajúci sa mlýn menuje sa: „Podmajerským mlýnom“. Tu panstvo dalo vystaviť významnejšie staviská, sem nosievali poddaní svoje poplatky, tu sa usadili remeselníci, sem pritiahnutí boli obchodníci, lebo všetci prichádzajúci do majera po svojej povinnosti vybavili si aj svoje privátne kúpno-predajné záležitosti. A následok tohoto vzrastania majera bol ten, že ťažište Starej Myjavy, ktorú tradicia za pôvodnú obec pokladá, nevdojak prenesené bolo do majera a okolo neho stavajúceho sa mestečka. Medzitým, počas tureckých válok a náboženských prehánok, o čom ešte aj niže prehovoríme, vždy viac a viac Považanov, Moravcov a Čechov prisťahovalo sa, následkom čoho okolie majera úplne zaľudnatelo a povstala Nová Myjava, terajšie mestečko, ktoré stalo sa hlavou celého priestranstva a majer bol už len jeho čiastkou, jako majetok panský.

Podanie ľudu o tomto prenesení stredišťa zo Starej Myjavy^[19] do Novej udáva za príčinu vodu, ktorá tam častokráť vyliala a obyvateľstvo znepokojovala. Zprvu mestečko rozprestieralo sa viac na Hornom konci, blízko majera, čo vidieť aj z toho, že Starý (Horný) kostol tiež tam bol stavaný. A starý pivovár, o ktorom je dnes už slabá pamiatka, tiež bol pri samom Hornom konci.

Druhý pivovár, na mieste starej ev. fary bol z novších čias. V novšom čase kam ďalej, viac a viac podávalo sa mestečko na dol, skoro až po samý chotár turolúcky.

Meno Myjavy

Jako pôvod, tak ani meno Myjavy nemožno dokázať listinámi, že z čoho pošlo a jako povstalo. Ale k tomuto poslednému listiny ani nie sú potrebné, lebo záhada mena vysvetlená je samou prírodou, pomocou živej reči ľudu. Len oči treba otvoriť a hneď nám je všetko jasné. — Pekne rozlúštil záhadu mena Myjavy jej rodák a básnik: Ján Trokan, býv. farár kostolňanský a senior nitriansky, keď vo svojom veľkom básnickom diele: „Myjava“^[20] medzi iným takto spieva:

A má pravdu. Meno Myjavy pochádza od tej studienky, ktorá v úpätí vrchu: „Turecký stôl“ zvaného, vyviera a menuje sa Myjavkou, poťažne od celého potoka, ktorý z tohože pramienka vyteká.

Nie jeden prípad máme na to, že obce alebo mestá pomenované boly od vôd, tak, aby sme iné nespomenuli: Dobrávoda od dobrej, Teplice od teplej, Smrdáky od smradľavej, Bystrica od bystrej vody. A mesto Nitra tiež len od rieky menuje sa tak.^[21]

Aj meno obce Myjavy nemohlo povstať od iného, jako od spomenutého prameňa, poťažne od celého potoka. Prameň, alebo potok, dostaly svoje mena od toho, že podmýjajú breh^[22] a tak pomenovanie toto je čisto slovenské. A poneváč pochádza z koreňa „myť“, má sa s „y“-om písať.

Myjava, jako riečka, v starých listinách prvý raz prichádza do vzpomienky z roku 1262., a síce pod menom: „Majova“.^[23]

Ústne podanie ohľadom mena je iné, a síce, žeby ono pochádzalo z toho rozhovoru, ktorý udal sa medzi domorodými obyvateľmi a prisťahovalcami. Títo poslední prijdúc, vraj, do chotára, počali si na klčovisku obydlie stavať a keď boli od domorodcov tázaní, že k čomu by im to bolo, odpovedali: „My a vy budeme tu už spolu bývať“. Zo slov: „my“ a „vy“, spojeno vyslovených, povstalo, vraj, meno našej Myjavy.

Že je tento pôvod Myjavy výplodom ľudovej obrazotvornosti, netrpí pochybnosti a stretáme sa s podobným vysvetľovaním miestnych mien aj na iných stranách,^[24] čo však poukazuje na chvalitobnú snahu nášho ľudu: chceť sa dozvedeť niečoho určitejšieho o svojom pôvode a o svojej minulosti, čo keď mu nebolo poskytnuté spismi, pomáhal si ústnym podaním a obrazotvornosťou, za čím obyčajne nenie ťažko natrafiť na skutočnosť.

Vzrastanie Myjavy

Pôvod Myjavy, jako sme vyše spomenuli, spadá do neznámych dob minulosti a isteže len dlhým behom času mohla ona vzrásť natoľko, že ju Bél vo svojom geograficko-historickom diele na začiatku XVIII. stoletia nazval prvou obcou celého okolia a mestu podobnou.^[25]

Toto vzrastanie nedialo sa len prirodzeným spôsobom, ale aj prisťahovalectvom, menovite v čas husitských, pozdejšie tureckých válok a v dobe náboženských nepokojov. — Zvlášte usadilo sa tu mnoho Považanov, Moravcov a Čechov.

Po upálení slávneho reformátora, Jana Husa, v Kostnici 6. júla 1415., český národ, jak jeden chlap povstal na obranu Husovho učenia. Títo bojovníci menovali sa dľa mena svojho učiteľa Husitmi a robili zájezdy aj do cudzích krajin, tak menovite do Uhorska. V Hornom Uhorsku nebolo zámku, ktorý by sa nebol dostal do jejich rúk. Už roku 1417., navracajúc sa z Trnavy, zaujali aj Čachtice^[26] a, jako Pauliny píše, roku 1460. načisto opanovali mesto, aj zámok, tak, že osadilo sa tu viacero českých rodin; — a niet pochybnosti, že aj v okolí.

Valnejšie osadzovanie na samej Myjave udalo sa počas tureckých válok. Po zaujatí Budina roku 1541. rozliezli sa Turci po celom Uhorsku, menovite po rovnejších krajoch, kde ten jeden-jediný spôsob sebazáchrany pozostával, jak píše Mangold: „Utiecť pred vražedlným a zbojníckym národom.“^[27] — Roviny na tento spôsob následkom stáleho válčenia pustly a zaľudnaťovaly sa vršky. Tak povstaly celkom nové osady, jako Bukovec roku 1592., iné, jako Brezová,^[28] Myjava, vzrastaly následkom nových prisťahovalcov. Panstvo ochotne prepúšťalo zo svojich rozsiahlych hôr isté položitejšie částe pre osádzanie sa nových prisťahovalcov, lebo s tým pribúdalo na dôchodku. Tak povstaly naše kopanice jedna za druhou nepozorovane, odoberajúc pôdu horám vždy vyše a vyše k vrcholu, pokiaľ sa len dalo, ba na mnohých miestach, jako na vrbovčianskych kopaniciach, až po samý vrchol.

Ale ušlo sa Myjave a vôbec pohraničným mestám aj z vysťahovalcov českých a moravských, zvlášte po osudnej belohorskej bitke roku 1621. Následkom víťazstva cisárskeho vojska evanjelíci v Čechách a Morave nemali pokoja, lebo prenasledovaní boli tak tvrdo a kruto, že sa to dnes zdá byť k neuvereniu. Jejich ťažké položenie a vysťahovanie sa k nám pekne vyjadruje tá pieseň, ktorú tu pre ďalšiu pamiatku k poučeniu aj potomstvu doslovne sdeľujeme:

Že Myjava prijala hojný počet aj z pozdejších českých vysťahovalcov, o tom nám nielen mená: Hanák, Havlík, Černáček, Kubíček, Ticháček, Svítek, Vlček, Václavek, Vanek, Vaculík atď., ale aj tradicia niektorých rodín svedčí. — Pokiaľ osadníci z Považia prispeli k rozšíreniu orácej pôdy chotára napomáhali vývin poľného hospodárstva, dotiaľ českí dosťahovalci priniesli so sebou sbehlosť v remeslách, ktoré udomácnili, jak na Myjave, tak aj po celom okolí, s čím napomohli všeobecný blahobyt. Najprednejšie remeslo, ktoré tu udomácnili, bolo pytlikárske, ktoré Myjave dodávalo významu v celej krajine, a napomáhalo jej blahobyt prez storočia. Následkom týchto, pre ňu tak prajných okolností, mohla sa Myjava nad súsedné obce natoľko vyšvihnúť, že ju už v ten čas pomenoval Bél prvou obcou okolia.

Lutherova reformácia v Uhrách a páni Myjavy

Skrz Luthera prevedené obnovenie cirkve kresťanskej ujalo sa v Uhorsku v plnej miere. Temer nebolo kútika v krajine, kde by reformácia nebola našla ozveny. Videť to najlepšie z toho, že, ačpráve Luther len roku 1517. vystúpil, už r. 1525. vynesený bol zákon, čl. IV. § 4., aby všetci lutheráni boli z kráľovstva vykorenení a kdekoľvek boli by nalezení, môžu byť svobodne zlapaní a spálení. — Vzdor tejto prísnosti zákona, menovite po roku nasledovavšej bitky moháčskej (1526.), kde väčšina veľmožov, ba i kat. biskupov, na čele s kráľom Ludvíkom II. (1516 — 1526) zahynula, prestalo prenasledovanie pre vieru, lebo po takej všeobecnej pohrome nedalo sa na to ani mysleť, — vlastne nemal aj kto. Následkom týchto okolností evanjelícke učenie šírilo sa ďalej a ďalej bez prekážky, lebo ešte aj roku 1538. bol len jeden arcibiskup. Veľmožovia krajiny, ktorí medzitým zaujali aj opustené majetky biskupské, pridávali sa rad-radom k ev. učeniu, tak, že až na 3 rodiny boli všetci veľmoži evanjelíckeho vierovyznania. Tento vývin napomožený bol aj tým, že o trón uhorský domáhali sa dvaja králi, Ferdinand I. a Ján Zápoľa, — a tak, aby si privržencov neodcudzili, nechcelo sa im sahať po prísnosti zákona, namereného proti evanjelíkom. Niet sa čomu diviť, keď vidíme, že sa veľmoži nie len sami pridávali k evanj. učeniu, ale privádzali k tomu aj svojich poddaných.

Po vymretí rodu Štiborovho,^[29] ktorý od roku 1392. vládnul Čachticami a vôbec k tomu zámku patriacim územím, ku nemuž prináležala aj Myjava, pripadlo čachtické panstvo roku 1436. Michalovi Országovi.^[30] — Rodina Országovská bola medzi prvými rodinami veľmožov, ktoré prijali evanjelícku vieru.^[31] Ladislav Ország, syn palatína Mikuláša Országa, bol hlavným županom stolice novohradskej roku 1530. a jeho syn, Krištof Ország (zomr. 1567. dňa 9. okt.) vládol Čachticami a podporoval evanjelícku cirkev, ačkoľvek, dľa tvrdenia Ivana Nagya, Országovci boli kalvíni.

Na Myjave ovšem stopy tohoto pôsobenia dnes po mnohých stoletiach makateľne nebadať, jako nie rieku v širokom mori, ačpráve jej vody sú v ňom: tak aj tu duch spomenutých evanjelíckych predkov uplatňuje sa až po dnes v evanjelickej Myjave. Lebo to, čo náš pamätný nápis spomína, že Myjava bola, jako cirkev, skrz Pavla Nádasdyho roku 1586. založená, nemohlo sa stať šmahom, jedným máchnutím ruky, ale bolo pripravené. Nádasdy vlastne dal tomu verejný výraz, čo sa už dávnejšie pripravovalo.

Po vymretí Országovského rodu r. 1567.^[32] čachtické panstvo prišlo na kráľ. komoru, avšak nie na dlho ostalo v majetku koruny, lebo ho kráľ Maximilian dňa 4. apríla 1569. založil Uršuli Kanizsay, vdovy po Tomášovi Nádasdym a jej synovi Františkovi Nádasdy za 50 tisíc zl. — František Nádasdy 1602. roku zadovážil si Čachtice za dedičné panstvo od kráľa Rudolfa (1576 — 1608) pri doplatku ešte 36.085 zl. aj 58 denárov.^[33]

Tomáš Nádasdy bol evanjelicko-augšpurského vierovyznania a s Melanchtonom si aj dopisoval (Rib. I. 40 — 41). V tomto duchu vychovával aj svojho syna. Na prešporskom sneme 1554. r. bol vyvolený aj za palatína a ešte v tom roku pod jeho ochranou bola vydržiavaná aj synoda v Óváre. Zomrel v 64. roku života r. 1562.

Je nápadné, že naše pamiatky, menovite spomenutý už nápis, založenie ev. cirkve na Myjave r. 1586., pripisujú Pavlovi Nádasdymu, kdežto o tomto čase vládnul Čachticami František Nádasdy. Cieľom prehliadnutia celej rodiny podávame tu, dľa Jedlicsku, rodostrom Nádasdovskej rodiny

Jako zakladateľ cirkve spomenutý je Pavel Nádasdy, bezpochyby preto, že on bol prvým jej opravdovým organisátorom a podporcom; — a pod nim bola prevedená skrz superintendenta, Izáka Abrahamidesa, prvá kan. visitácia 1611. roku.

Založenie ev. cirkve na Myjave

Do jasného svetla dejin Myjava, jako vôbec aj iné obce, len s reformáciou vystupuje. Reformácia už aj z toho ohľadu zasluhuje uznania, že národy prebudila z mnoho storočného spánku, a, o ktorom sa predtým ani skoro nevedelo, že je na svete, i ten hlásil sa k životu. Jako vanutím jarného vetra chápe sa každý živočích zo zeme, tak aj reformácia bola tou obživujúcou vesnou v živote národov, skrze ktorú tieže duchovne precítly a do histórie celkom badateľne vystúpily. Rok Pána 1586. pokladá sa za rok, s ktorým aj Myjava, jako ev. cirkev, priazňou svojich zemepánov Nádasdyovcov, vstupuje do histórie. Ten istý rok totiž bola sriadená a pozvala si za svojho Sl. B. kazateľa Jana Plachtu z Považia. O tomto založení svedčí nie len častejšie spomínaný nápis, ale zvlášte Abrahamidesov visitačný protokoll, ktorý po tomto založení len po 25 rokoch, počas kanonickej visitácie roku 1611., bol písaný.^[34]

Či Myjava v cirkevnom ohľade aj predtým bola sriadená, jako rim. katolícka, či mala svojho kňaza, nevie sa. Tak ani o prvom kostole, kde bol stavaný, niet určitej zprávy; len to sa vie, že štvrtý jej farár Gábriel Šebovič, keď roku 1645. zomrel, pochovaný bol pred oltárom. O tomto kostole Pauliny^[35] tvrdí, že bol za farára Plachtu stavaný a že bol z dreva, jako tedy kostoly, vraj, obyčajne. Lenže potom ťažko dá sa mysleť, aby pri vpáde kozákov roku 1621. bol mohol slúžiť za pevnosť.

Cirkev evanjelická, jako samostatná krajinská cirkev, sriadená bola na synode žilinskej, vydržiavanej pod tútorstvom a predsedníctvom palatina, grófa Juraja Thurzu v dňoch 28. — 30. marca 1610. roku. Predtým tiež jestvovala ev. cirkev, ktorá pridala sa ku reformácii, lenže jej kňazia boli podriadení, podľa starého úžitku, rim. katolíckym biskupom, tak, že na vonok ona nepredstavovala osobitný celok, čo by bolo bývalo pre ňu časom svojim aj osudným. — Žilinská synoda vyňala tie cirkve, ktoré pridaly sa k reformácii, zpod právomocnosti rim. kat. biskupov a dala im samostatné sriadenie. Tým cieľom vyvolení boli na tejto synode traja superintendenti, a síce pre Liptov, Oravu a Trenčín: Eliáš Láni; pre Zvolen, Novohrad, Hont: Sámuel Melik a pre Nitru, Tekov, Prešporok: Izák Abrahamides.

Izák Abrahamides, jako superintendent, navštívil Myjavu roku 1611. a poznačil o nej toto:

1., Eccl. Mijavensis,

„Mijava fundata fuit A. 1586.

Jest tu jeden Kalich toliko Medeny, a pozláceny, bez Misky. Na Misku sa složity, a tohoto roku ji sjednati slibily.

Jsau dva Ručníky, a dve Komže. Obrusky (kramske) 4. bile, a dva obrusy (klubkárové), tri Karpity, jeden dluhy Ručnik (klubkárovy), jeden na pulpite.

Reditus Templi.

Jest jeden Pivovar (nadány) od jeho Milosti Neboštika pána Franciscuse Nadasdiho ku oprave kostelního domu Božího. Od toho výročite dedina dáva Panu ft. 32 s kteríchžto se opatruje jako dočteno Kostel, Fara a Škola.

Hotovích penez na tento čas bylo ft. 40.

Collecta menstrua (eam) hoc loco pro Templo est Instituta.

Na konečné Visvobodzení Roli farských dal na pomoc Jirik Motuz ft. 2.

Reditus Pastoris.

Každý sedlak a (hoštak) a kterykoly v dome sedy, dava jednu Čachtickú Mericy Žita, k tomu kure, syr a (d.) 4.

Kdo pak nema Žita, dá reži, anebo jačmene, ale toho tak mnoho, aby cenu Žita virovnalo.

Každý Hoffer u lidý Meškajicy dáva (d.) 8.

Od obce ma Farar hotovích Penez do roku ft. 6.

Každý Saused do roka dava jednu Fur (Irjity).

Dva váry Piva z farského jačmene a chmele svoboda jest varity Pánu Faráry, v tom slúži dedinsky Sladek. Pivo se vyšenkuje v dedinskem šenku, Penize se pak oddávaji v ruce Pána Faráre.

(Itt) Ex singulis pagi coeturis Cerevisia, dantur illi mediae 24.

Ma sve try Viročité Offery na Slavnosti običejne (Itt) dve na Hody a na Posvícení.

(Sedecima) se platí od pána Urednika hotovímy Penezmy.

Duchodky fararske dlužen jest vibiraty Kostelnik, kterýž pro tu službu jest svobodny od jistích povinnostý.

Agri et Prata.

1.) Role jest Misarovska slove u Polanky.

2.) Druha proti mlínu za Barancem. Trety za kamenímy díly. Jest jedna Luka mala na Smrdlačy slove. Druha medzi dedinskími, hore Mijavu, za brestovcem slove, ale pusta, o tu se ma pracovaly u Panuv.

Reditus Rectoris.

Každý Saused, jako na dome sedy, dava Rechtorovy čtvrt mece žita. Nemali žita, da reži aneb jačmene.

(Itt) Každy dava per (d.) 6 a hoffer per (d.) 2.

Ma stravu u Farare, k tomu čtiry meríce Žita. Ab offertoriis tertium (numun). Dávají se dva súdky aneb bečky piva Rechtorovy z dedinského Pivovare, ale Rechtor dava k tomu svuj ječmen.“

*

Z tejto listiny nadovšetko jasnejšie vysvitá, že Myjava už vtedy nebola počiatočnou obcou, ale sriadenou, ktorá mala aj svoj vlastný pivovár, z ktorého dôchodok František Nádasdy poručil k oprave kostola. V tomto čase menuje sa ešte len dedinou, ale musela mať aj kostol, keď bolo oň postarané.

V týto časy pod záštitou mocného palatína, grófa Juraja Thurzu, mala cirkev ev. v celom Uhorsku pokoj, tak, že sa mohla svobodne rozvíjať. Bolo tomu tak aj na Myjave. Prvý ev. farár, Ján Plachta, rodom z Podolia, nenarušene úradoval tu až do roku 1615., keď usnúl v Pánu a pochovaný bol v chráme. Spolu s ním započal úradovať aj rektor Ondrej Saladín, ináče Slatinsky zvaný, od roku 1586. až po rok 1623.

Myjava počas náboženských válok

Jako vôbec žiadon výdobitok duchovný, tak ani viera evanjelická neprišla vyznavačom za darmo, lebo jej svobodné vyznávanie museli si predkovia krvopotne zaslúžiť a za cenu veľkých obetí pre potomstvo zabezpečiť. XVII. stoletie je v dejinách Uhorska dobou rôznych povstaní a krutých bojov za občiansku a náboženskú slobodu. Boje tieto viedly sa zväčša medzi uhorskými kráľmi a sedmohradskými kniežatmi, ktorí poslední priznávali sa k evanjelickej viere podľa helv. vyznania. Že úbohé obyvateľstvo počas týchto bojov tak od jednej, jako aj od druhej strany mnoho trpelo, to ani pripomínať nemusíme, lebo vtedy vojsko väčším dielom udržovalo sa zo zderstva.

Prvý takýto boj započal a viedol Štefan Bocskay roku 1605., proti Rudolfovi (1576 — 1608), ktorý skončil sa s takzvaným viedeňským pokojom r. 1606. Tento pokoj je základom ev. cirkevnej rovnoprávnosti. Na základe tohoto pokoja bola svolaná aj žilinská synoda, lebo tento pokoj určuje, aby každé vierovyznanie malo svojich vlastných predstavených, alebo superintendentov.

Pod Matejom II. (1608 — 1619) utíchly náboženské nepokoje, ale tým väčšou silou a náruživosťou vypukly počas panovania Ferdinanda II. (1619 — 1637), ktorý si umienil v celom mocnárstve evanjelické náboženstvo vykoreniť. Jeho vyzývavosť vzbudila odpor na všetkých stranách, tak, že za jeho panovania strhla sa europejská, takzvaná 40-ročná náboženská vojna, z ktorej aj Myjava vzala svoj smutný, avšak vo výsledku slavný podiel.

Po smrti Plachtovej, po roku 1615., ostal farárom Pavel Augustíny až po rok 1627. Stopu po ňom nachodíme v seniorálnej zápisnici z 25. júla 1625.,^[36] v ktorej je vlastnoručne podpísaný. Za jeho úradovania stalo sa, že hneď pri prvom povstaní Bethlenovskom pre narušenie náboženskej slobody, roku 1619. aj Myjava pridala sa k povstalcom a s ostatnými vojskami Bethlenovými robila výpady do súsednej Moravy, kde s niektorými oddielmi cisárskeho vojska prišla i do krvavého potyku. Tak menovite väčším dielom sami Myjavci napadli roku 1621. u Strážnici a Rohatca jedno krýdlo, z Ukrajiny Ferdinandovi na pomoc došlých, kozákov. Keď sa o tom po tábore povesť rozniesla, na druhý deň pod vodcovstvom Krnovského kniežaťa vyslaný bol na Myjavu jeden pluk, aby jej výpad pomstil. Pluk ten pod spomenutým vodcom 24. novembra 1621. došiel na Turu Lúku. Dobrí súsedia, Turolúčania, zavčasu upovedomili Myjavcov, čo im hrozí.

Rychár myjavský hneď porobil potrebné poriadky k obrane dediny, dal sohnať v noci všetko mužstvo, ba aj ženy, aby sa ozbrojil, jak kto bude môcť a rozostavil silnú stráž koncom dediny. Kozáci, na Turej Lúke prenocovavší, pred úsvitom hrnuli sa k Myjave. Stráž myjavská, videvšia silný pluk pred sebou, cúfala do dediny, kde všetko stálo na nohách puškami, sekerami, kosami, železnými vidlami ozbrojené. Na rozkaz rychtára, ktorý nedržal za radné sotkať sa s tak silným nepriateľom na otvorenom mieste, všetko utiahlo sa do obradlia chrámu, vysokým múrom otočeného. Nepriateľ rozostavil sa vôkol múrov a dobýval ich, avšak dlho bez výsledku. Konečne predral sa prez ne. Boj nastal tuhý, lebo statní Myjavci zúfale bránili sa proti rozkatenému nepriateľovi. Keď však prevahu jeho cítili, utiahli sa do chrámu a na vežu, odkiaľ kozákov strelbami svojimi decimovali. Kozáci šturmom hnali na vežu a keď ju dobyť nemohli, podpálili zo troch strán kostol, aby tak nie len chrám a vežu, ale aj ich obrancov zničili. Strach a hrôza podjala týchto, keď videli chrám horeť, a keď dym a plameň valil sa do veže. Všetko hrnulo sa s nej do chrámu, ktorý v okamžení premenil sa na krvavý tábor. Po kamennej jeho dlažbe tiekla krv a údatní bojovníci brodili sa vo vlastnej krvi. Boj skončil sa s porážkou Myjavcov, z ktorých osemdesiati hrdinovia spolu aj so statným rychtárom jejich padli. Ale padlo aj mnoho Nemcov a kozákov s jejich veliteľom Krnovským, ktorý guľou jednoho podstreleného Myjavca bol zastrelený.^[37] — Bél vo svojom diele píše, že patričný už poslednú guľu nabil, a tak kozáckeho vodcu zastrelil. — Kozáci a s nimi došlí Nemci, nad pádom svojho veliteľa, rozzlobení, celú Myjavu vyrabovali, spustošili a na popol obrátili a nie len korisť, ale aj svojich padlých a ranených na mnohých vozoch do svojho hlavného stánu na Moravu odviezli.

Na pamiatku tejto smutnej udalosti složená bola aj pieseň, ktorá sa v Kollárových Zpiewankách v diele II. na strane 439. nachodí^[38] a ktorú tu pre obživenie podávame:

Migawa a Kozáci (r. 1621).

(J. Martešjk. D. Sloboda.)

Myjavci po tejto hroznej porážke hneď prichytili sa ku stavbe svojich, v prach a popol obrátených stavísk, jako tiež aj spustošeného chrámu, fary a školy, aby svojmu Bohu s bázňou a trasením aj naďalej slúžiť mohli.

Ostatné povstanie sedmohradských kniežat a iných povstalcov už neboly tak osudnými pre Myjavu, ačpráve účasť brala v nich aj naďalej, lebo cesta válečníkov viedla tadeto proti Viedni. Zavše ušlo sa jej aj od samých spojencov jedno-druhé pretrpeť, lebo medzi povstalcami boli aj Turci, jako na pomoc privolaní, — a v tie časy vojska neboly tak disciplinované, jako dnes. Tak pri druhom tiahnutí Bethlenovom, roku 1623., jeho spojenec Mansfeld štyri osoby dal na Myjave zavraždiť. Že prečo, dnes je ťažko uhádnuť, ale akiste len z príčin drsných válečných nemravov.

Po smrti Bethlenovej (15. nov. 1629.) Ferdinand už nemal sa tak koho obávať, lebo aj Česi boli úplne zdeptaní, následkom čoho dal svobodnú ruku jesuitom, ktorí smutné položenie evanjelikov vedeli pre svoje ciele vykoristiť.

Myjava bola skrz svojich čachtických pánov, Nádasdyovcov, horlivých v ten čas evanjelikov, v svojich právach dosť chránená, že sa i cirkevne, i občiansky mohla svobodne rozvíjať. Pavel Nádasdy so svojou manželkou boli dobrí evanjelíci a nie menej než 40 kostolov udržovali. Ale Pavel Nádasdy nielen žeby sa zovnútorne bol priznával k ev. učeniu, ale zvláštnu ľúbosť mal v slove Božom, načo poukazuje aj tá okolnosť, že roku 1625. vyhľadal v Sárváre na smrteľnej posteli ležiaceho svojho domáceho kňaza a zadunajského superintendenta, Michala Zvonariča, aby prijal so svojimi dietkami posledné jeho požehnanie. Zvonarič nepožehnal najstaršiemu synovi jeho Františkovi, lež povedal: „Tieto,“ poukazujúc na ostatné dietky jeho, „nepotrebujú môjho požehnania, lebo už sú požehnané od Boha; ale tento — totiž František — vzdor tomu, že bude dedičom otcovských statkov, zapre svoju evanjelícku vieru a stane sa prenasledovateľom ev. cirkve so všetkými jej učiteľmi, avšak, jako odbojník, bude zťatý“.

V tie časy úradoval na Myjave spomenutý už Augustiny a po jeho smrti od roku 1627. Ondrej Coroni, o ktorom povesť nesie, že „bol bič na korheľov“. Dľa tohoto podania pálenčený mor už aj vtedy kynožil národ náš. Už proti mnohým epidemiam vynašli obranné prostriedky, len proti tejto sme malomocní až do dnes.

Po Coronim nasledoval štvrtý známy kňaz, Gábriel Šebovič, ktorý tu 18 rokov úradoval. — Rektor Ondrej Saladín bol 27. júna 1623. v Bojniciach ordinovaný za farára do Krajného. Po ňom prišiel na Myjavu v tom istom povolaní Vavrinec Augustíny od r. 1613 — 1633 a po ňom Martin Mikulčík 1633 — 1649.

Ale kam ďalej, tým horšie časy nastávaly pre evanjelícku cirkev. Pri podivuhodnom úsilí jezuitov, a zvlášte pri obratnom zachádzaní a vedeckom pôsobení ostrihomského arcibiskupa, Pázmánya, vždy viac a viac veľmožov opúšťalo evanjelícku cirkev a stali si do radu jej prenasledovateľov. Následkom toho aj štátoprávne položenie cirkve sa so dňa na deň horšilo.

Po Ferdinandovi II. ešte dosť mierny panovník nasledoval v osobe Ferdinanda III. (1637 — 1657), ale preto pomery sa len horšily, lebo následkom sosilnenia rim. kat. strany ani on nemohol ináč konať, len jako ho tá nútila. — Aj pán Čachtíc, Fraňo Nádašdy, nenechal na seba dlho čakať, ale splnil na sebe smutné proroctvo Zvonaričovo, o ňom povedané. K vôli žene Anne, dcére palatína Mikuláša Esterházyho, prestúpil r. 1643. na rím. kat. vieru a dal sa to, čo jeho otcovia postavili, hubiť a ničiť. Tak roku 1645. dal na Myjave vyhnať z fary kňaza Šeboviča a umiestnil tam rim. katolíckeho plebana. Avšak nie na dlho, lebo práve vtedy bojoval proti Ferdinandovi III. Juraj Rákóczy, sedmohradské knieža, ktorý uzavrel s menovaným panovníkom v ten istý rok v Linzi pokoj. V tomto pokoji podobne viedeňskému práva evanjelikov sa znovu zabezpečily. Bolo treba len dopodrobna a v skutočnosti previesť už uzavreté články pokoja, s ktorou prácou poverená bola i s jednej, i s druhej strany vyslaná kommissia, ktorá r. 1646. v meste Tokaji zasedala.

Táto kommissia aj na Myjavu mala ohľad a na jej prosbu prinavrátila jej Nádasdym odobratý chrám a k tomu vystavila nasledujúci ochranný list,^[39] alebo diplom, — o ktorom sa aj vyše udaný nápis zmieňuje, — a ktorý v slovenskom preklade tu podávame:

„My Jeho Jasnosťou cisársko-kráľovskou pána nášho najmilostivejšieho, k vyplneniu toho, čo Osvieteným Kniežaťom Sedmohradským uzavrené je, vyslaní kommissari, prítomným písmom v známosť uvádzame, komu by záležalo vedeť, že následkom moci diplomov učinených medzi výšmenovanou Jeho Jasnosťou a Kniežaťom Sedmohradským minulého roku, nielen že sa sloboda náboženstva v kráľovstve uhorskom všade dopúšťa, ale i tie chrámy, ktoré počas krajinských nepokojov z obojich strán zaujaté boly, ako evanjelícké, tak i katolícke navrátené musia byť. Preto my sa teraz tiež spravujúc podľa obsahu diplómov a milostivého povolenia Jeho Jasnosti v tomto páde danom, uznali sme a nariadili, aby v osade Myjave, v stolici nitrianskej sa nachádzajúcej, farský chrám s prípadnosťami, evanjelikom, ktorí nim vládli, prinavrátený bol. Vedľa toho pôvodne svedoctva nášho písomného neplatný je každý odpor, alebo zákaz, ako aj akýkoľvek iný právny prostriedok.

Dané v meste Tokaji 21. júla r. 1646.

Ladislav Hosszutothi, biskup vacovský v. r. (M. P.) Gašpar Szunogh (M. P.) Ján Tőrös v. r. (M. P.) Andrej Kerekes v. r. (M. P.) Štefan Aszalai v. r. (M. P.)

Tento diplom bol ev. cirkvi myjavskej cez dlhé roky na veľkej pomoci a nie od jednej pohromy ju zachránil. Následkom neho aj odstránený Gábriel Šebovič znovu sa prinavrátil. Ale neslúžil už dlho, lebo roku 1647. zomrel a pochovaný bol v prinavrátenom chráme.

Po smrti Šebovičovej nemala cirkev myjavská za istý čas farára, nevedeť z jakých príčin, až keď si roku 1652. povolala zo Sádku Dániela Krmana I., otca poždejšieho superintendenta. V čas jeho úradovania previedla sa druhá kanonická visitácia skrz superintententa Martina Tarnoczyho dňa 20. oktobra 1658.

Krmanovská rodina na obzore dejepisnom a jej prvé vzťahy na Myjavu ^[40]

XVII. stoletie nielen u nás, ale v celej Europe bolo dobou merania síl jednotlivých duchovných prúdov, ktoré sa na ten čas v rím. katolicisme a protestantisme sústredňovaly. Nastalo mohutné vírenie, zjavily sa živelné otrasy; lebo malá duchovná iskra, zkrsnutá reformácia, behom času rozohnila mysle širokých vrstiev, ktoré, keď sa raz pohly, nedaly sa tak skoro utíšiť. Nastal boj o život a smrť, až po ťažkých bojoch obe stránky vyšly z bojišťa nepremožené, s tým naučením, že na budúce obe stránky vydobily si platnosť na jestvovanie, musia sa na vzájom trpeť, čo však bez mnohých ťažkých obetí nebolo.

Veľké doby sami vzbudia si aj veľkých mužov, ktorí za uplatňovanie svojich ideí sa všemožne zasadzujú. Cirkev ev. a. v. v Uhorsku v rodine Krmanovskej skoro prez 2 stoletia mala takých zastancov, ktorí jej len ku cti slúžia. A táto rázna, dobrá a vzletu plná rodina lúčami svojej slávy ožiarila aj Myjavu a dodala jej historickej váhy a významu, lebo práve najslavnejší poslední dvaja členovia tejto rodiny koncom XVII. a začiatkom XVIII. stoletia úradovali aj na Myjave, totiž Daniel Krman I., otec, a Daniel Krman II., syn.

O tejto rodine zovrubne pojednáva ten rukopis, ktorý sa v prešporskom lyceálnom archíve pod menom: „Fata Familiae Krmannianae“ (Osudy rodiny Krmanovskej) nachodí. Ďaleko by viedlo od našej úlohy, aby sme my všetky životné priebehy, čo jak poučné, tejto vynikajúcej rodiny pojednávali. Obmedzíme sa len na to najhlavnejšie, aj to len vzhľadom na Myjavu a k vôli lepšiemu porozumeniu celku.

Rod Krmanovcov, alebo pôvodne Grmanovcov^[41] vo svojom širšom vystupovaní datuje sa zo XVI. stoletia. Kolískou jeho bolo Nemecké Pravno.^[42] Najstarší jeho, nám známy člen bol Tomáš, ktorý koncom 16. stoletia presťahoval sa z rodiska svojho do Prievidze. Manželka jeho bola Charitas Fabri Lazanská. Tomášov syn, Ján, narodil sa už v Prievidzi, kde pozdejšie účinkoval jako učiteľ (1613 — 1615). Odtiaľto prešiel v tom istom povolaní do Zvolena, potom do Bytče, kde 8. febr. 1618. superintendentom Eliášom Lánim, bol za kňaza vysvätený. Jako taký účinkoval v Motešiciach, v Hlohovci, roku 1630. v Podolí, Čachticiach, odkiaľ ho zúrivec Nádasdy odstránil, až konečne prešiel do Drietomy, kde 7. júna 1646. v 63. roku života zomrel. Jeho náhrobný nápis dlho dal sa čítať v drietomskom chráme.

Ján Krman mal za manželku Annu Paulovnú alebo Paulini, s ktorou mal viac dietok: Barboru, Samuela, Annu, Jána †, Daniela, Esteru, Zuzannu, Jána, Juditu. — Z týchto dietok, jako ich Pán Boh dal, tak niektoré hneď i odjal. Hneď po krste sv. zomrela Barbora, potom Ján. Anna vydala sa za Martina Škultétyho, učiteľa čachtického, potom kňaza v Podolí; Estera do Beckova za Mikuláša Andrásiho, Zuzana za zemana Mikuláša Bognára v Drietome, ktorá roku 1663. dostala sa do zajatia tureckého, odkiaľ sa však šťastne vysvobodila; Judita za zemana Mikuláša Basilidesa v Turej Lúke. — Samuel bol farárom vo Vihňach, v Drietome a naposledy v Hlohovci, kde i zomrel r. 1657. Ján bol r. 1656. vysvätený superintendentom Tarnoczym v Prievidzi na Brezovú za kňaza, odkiaľ r. 1658. prešiel na Turú Lúku. Pri vpáde tureckom r. 1663. utiekol na Branč, ale, keď po odchode Turkov domov sa vrátil, našiel všetko spustošené, vybral sa do svojej filie na Bukovec, kde roku 1664.^[43] zomrel a tam bol aj pochovaný.

Udržovateľom tohoto znamenitého rodu, — a dedičom jeho výtečných duchovných vlastností ostal prostredný syn, Daniel, ktorého dejstvovanie, jako kňaza pripada aj do histórie Myjavy.

Daniel Krman, verne rodinným tradíciam, tiež vyučil sa za kňaza a jako taký od roku 1650. úradoval v cirkvi sádeckej, kam ho menovite zemskí páni Ujfalussyovci a Gasztonyovci pozvali. Poneváč mal za manželku dcéru Daniela Masniciusa, farára kostolňanského, touto cestou upozornení boli na neho po smrti Šebovičovej aj Myjavci a dňa 3. júni 1652. r. vystavili mu povolávajúci list (vokátor). Ale sotvy že prišli pre neho do Sádku, Sádačania sa zbúrili a Krmana nepustili, tak, že sa Myjavci bez kňaza prinavrátili. Celú tú vzbúru zapríčinili najviac tamojší zemani, a preto Myjavci obrátili sa k superintendentovi Dubraviusovi do Senice, ktorý napísal patričným prísny a kárajúci list, následkom ktorého Krmana bez všetkého prepustili.

Krman príjdúc na Myjavu, složil sa len v súkromnom dome, poneváč faru práve vtedy dohotúvali. O novej fare v „Osudoch“ stojí, že bola tak dlhá, jako stará, čo bolo aj potrebné, lebo Krman si dobre stál, neprišiel s malým nábytkom. Mal dve slúžky, dvoch paholkov, mnoho kráv, kŕdel oviec s pastierom a štyri kone. Vzal k sebe aj svojho brata Samuela z Drietomy a ovdovelú matku, ktorá u neho aj zomrela a v chráme pochovaná bola.

Krman počínal si na Myjave veľmi vážne, zavedujúc prísny cirkevný poriadok v každom ohľade, tak, že dobrá povesť jeho rozniesla sa na široko, na ďaleko. Už roku 1654. dostal pozvanie aj do Sobotišťa od tamojšieho patróna, Ludvika Nyáryho, ktoré však neprijal. Ale roku 1659. ten istý L. Nyáry pozval ho znovu, na ktoré pozvanie už odhodlal sa ísť, ale keď mu Myjavci polepšili s dvoma várkami piva, ktoré v čas prehánok ev. farárom boly odňaté a rim. katolíckym pridané a tiež veľkou zahradou pri samej fare, zostal len na Myjave, netušiac, čo ho očakáva. Až do konca roku 1659. žil v pokoji a účinkoval požehnane.

Avšak rok 166O. nielen pre Krmana, lež aj pre celú cirkev myjavskú stal sa osudným. Známy nám už zemský pán Myjavy, povestný Fraňo Nádasdy II., jako odpadlík od ev. viery, chcel všetkých prenasledovateľov prevýšiť, akoby na dôkaz srbského príslovia: „Poturčenec horší od Turka“. Zvlášte bola mu v očiach Myjava, jako už vtedy prednejšia a vo svojich ľudských právach povedomejšia obec, ktorá neľakala sa každého žmurknutia jeho panských očí. — No, tento raz si previedol na Myjavcoch, i na Krmanovi, čo si zaumienil, však bol mocný pán.^[44] Poslal svojho úradníka, Ondreja Bránika, aby Krmana z fary, ba vôbec z Myjavy, odstránil a kostol s majetnosťou, ktorú jeho predkovia ev. cirkvi zabezpečili, odobral. — Ba nielen to, ale novomestským evanjelikom dal skrze evanjelíckych Myjavcov chrám rozbúrať, ktorých k tomuto ohavnému skutku násilne donútil.

Krman, z fary násilne vyvedený, odišiel na Turú Lúku, kam ho Myjavci s plačom vyprevádzali. Tu mu Ludvik Nyáry vykázal domec na bývanie, poneváč vo fare na ten čas prebýval jeho brat, Ján. V tomto krušnom položení prišlo mu vhod dňa 17. aprila 1661. roku pozvanie od grófa G. Illésházyho do Babot-Lehoty, ale len na krátky čas, aby jeho verná duša zas bola zkúšaná, a prepaľovaná, jako zlato, v ohni života. Po roku spomenutý gróf na žiadosť svojej manželky Marie Forgách prestúpil na r. kat. vieru, následkom čoho mu z fary vypovedal. O rok pozdejšie šiel do Blesoviec, úfajúc sa pokojnému životu, ale sotvy že sa usiadlil, už sa rozletel chýr, že Tatari idú. Bolo to roku 1663., keď Turci tiahli proti Novým Zámkom. Vtedy veľký vezír damašského bašu Izmaela, vypravil s osem tisícami k Nitre na Považie, ba, jako niže uvidíme, až za Biele Hory, aby pustošili. Na tomto úteku Krman so svojou samodruhou manželkou ukryl sa v Mšennej pri Trenč. Tepliciach u svojho švagra, Mateja Domkoniusa, tamojšieho ev. kňaza, kde mu manželka porodila dňa 30. augusta 1663. zdravého synáčka, ktorému pri krste sv. tiež dali meno Daniel, z tohoto dieťata, vo vyhnanstve narodeného, stal sa ten slavný muž, ktorého jako Daniela Krmana superintendenta poznáme, a ktorý oslávil sa, čo mučedlník cirkve evanjelíckej v Uhorsku.

Klesanie náboženshej slobody

V druhej polovici XVII. stoletia pre evanjelíkov v Uhorsku smutné časy nastaly. Prehánok bolo aj dosiaľ dosť, ale to sa všetko nevyrovnalo dobe Leopoldovej, ktorý od roku 1655. započal svoje, pre cirkev ev. nešťastné panovanie. Kostoly sa evanjelikom rad-radom odoberaly a kňazia, učitelia von vyháňali. Vyššia šľachta pretekala sa v tejto pomýlenej práci, — a jako najnemilosrdnejší prenasledovateľ obvinený je pred spravodlivým súdom historie aj pán Čachtíc, — a zároveň i Myjavy, Fraňo Nádasdy II.

O jeho ukrutnosťach sme už jedno-druhé prehovorili, ale jako hodnoverný doklad nech tu stojí tá sťažnosť, ktorú ev. strany na prešporskom sneme roku 1662. proti nemu podaly:^[45] „Ten istý gróf (Fraňo Nádasdy) s niektorými spolumajiteľmi odobral evanjelíkom kostoly, fary, školy s jejich dôchodkami a kňazov odohnal v Kostolnom, Podolí, Čachticiach, Vrbovom, na Brezovej, v Myjave, vo Vaďovciach, v Krajnom a na Starej Turej. Ľud núti k obradom, ktoré sa s jeho náboženským citom nesrovnávajú. A nielen sám ľud, ale ešte aj zemanov prenasleduje, nedbajúc na to, že zákon panské súdne stolice (tribunal dominale) už zrušil. Žiada, aby svoje privilegia jemu predostreli a pozbavuje ich nielen pasienkov, vodného užitku, ale aj svobody náboženskej. Mimo jeho úradníkov aj novoosadení plebani trápia ľud. Z prednejších sedliakov mnohých palicujú, väznia a mučia, a dotiaľ neprepustia, kým nesľúbia, že od svojho evanjelíckeho náboženstva odstúpia. Ba inam k náboženským obradom idúcich na cestách drabanti strežia a napádajú. Na Myjave udalo sa, že keď istého sedliaka k prijímaniu nanútili a kňaz mu oblátku podával, ten z celého hrdla vykríkol: „Pater, Bohu prisahám, prst ti odhryznem, ak mi tu oblátku nanutíš!“ A čo je najhroznejšie, mnohých opilých nútili k sv. prijímaniu, ktorí, keď sa od oltára do stolíc vracali, ku všeobecnému pohoršeniu pre opilosť oblatku von vydali.“

Nádasdy po odstránení Krmana dosadil na Myjavu za kňaza istého Králika^[46] z Chynorian r. 1661., za ktorého sa vyše udané výjavy staly, čo poukazuje tehdajšie drsné zachádzanie s poddanským ľudom. Po uvedení Králika na Myjavu, za istý čas, až po rok 1690., rim. kat. farári úradovali tu, ktorých mena a roky úradovania sdeľujeme podľa udania soznamu farností a farárov uradovavších v ostrihomskom arcibiskupstve. Od. r. 1665. až po rok 1668. úradoval Ján Periszlay, ktorého naši dejepisci chybne píšu Peresterym. Za nim nasledoval Pavel Silesius (1669 — 1674), za tým Ján Silesius (1674 — 1675), potom Jur Strakovič (1675 — 1678), Martin Hajek (1679 — 1680), Michal Radossini (1680 — 1690) a Ján Pažitný (1690 — 1691), — o ktorom v tomže sozname stojí: „Non adnisus ab acatholicis“, t. j. nepodporovaný od nekatolíkov.

Avšak nebolo na tom dosť, že úbohý ľud trápený bol od svojich vlastných pánov a všelijak stíhaný a prenasledovaný; ale prišlo mu sniesť ešte aj hroznú tureckú pohromu. Turci, jako sme vyše už spomenuli, z príležitosti dobíjania Nových Zámkov, pod vodcovstvom Izmaila bašu dali sa pustošiť severo-západné kraje Uhorska. Z tejto výpravy dňa 5. septembra 1663. r. ušlo sa voľačo aj Myjave, ktorú udalosť Bohuslav Tablic^[47] takto opisuje: „Na obyvatelé mestečka Myjavy, nic zlého se nenadající, ze všech stran najednou títo zlosinové připadli. Ačkoli pak srdnatost a zmužilost tohoto slovenského lidu, kterýž i svým pěkným a vysokým zrůstem, i znamenitou silou těla, jako i ostatní Slováci nad své spoluobyvatelé tak, jako v lese dubové nad jiné stromy, vyniká, od starodávna známa jest; nicméně však předce nalezše je tehdáž nepřihotovené do 500 osôb z nich obojího pohlaví jednak zjímali, jednak pomordovali. Potom však, když odtáhli, pozůstalí v mestečku a na kopanicích srdnatější muži, sebravše se s rozličnými vražedlnými nástroji za nimi, v Branecké doline zadní zástup Tatarů zastihli a s Turolúčaný i jiných okolných vsí obyvatelí tuhý útok na ně učinivše, nemilosrdně je potloukli; ale svých zajatých prátelů, jenžto predním zástupem předkem vyslaní byli, předce z rukou tureckých vymoci nemohli.“

O tomto vpáde Turkov Trokan spieva:

Krman tiež po odchode Turkov navrátil sa do Blesoviec, ale tu všetko spustošené našiel, tak, že bolo mu vítané pozvanie gr. Františka Nyáryho po smrti jeho brata Jána roku 1664. na Turú Lúku. Tu prišiel po túžený pokoj, aspoň dočasne, lebo vtedy ani jednomu ev. kňazovi, alebo učiteľovi, nedalo sa v pokoji nažívať, tým menej, keď sa on volal Krman. Roku 1672. zavítal na Turú Lúku biskup Juraj Báršoň, aby Turolúčanom kostol odobral, — ale keď na miesto kostola prišiel o svojho brata, Jána, kráľ. notára, ktorého istý Turolúčan zastrelil, prišla hrozná pomsta, vzdor tomu, že Krman v tom vynovatý nebol. Pritom všetkom na spravodlivosť tedajších predpojatých súdov rátať sa nedalo, menovite nie voči evanjelikom, a preto aj Krman za dobré uznal vzdialiť sa. Ale to už prekaziť nemohol, aby všetko jeho imanie s peknou knižnicou zničené nebolo. A k tomu ešte práve vtedy zasedal aj ukrutný Szelepcsényiovský súd, pred ktorým tak osvedčení mužovia, jakým bol i Krman, nedošli žiadneho ospravedlnenia, ani omilostenia. Za lepšie uznal ukryť sa pred pohromou v Sádku. Medzitým zašiel i do Tisovca a Klenovca. Konečne osadil sa vo Valašskej Belej. Až po šopronskom sneme slobodnejšie mohol sa pohybovať a na pozvanie Ottlikovcov prešiel roku 1682. do Ozoroviec.

Počas 10-ročného prenasledovania evanjelikov, keď bola všetká moc daná do ruky Szelepcsényimu, ostrihomskému arcibiskupovi, ktorý z chudobného rodu vyšvihol sa na tento vysoký stupeň a volal sa pred tým Pohronc;^[48] pomery boly tak nesnesiteľné, že všeobecná nespokojnosť rástla. Len človek chyboval, ktorý by si stál na čelo nespokojných, — a ten sa aj našiel v osobe Imricha Thőkölyho. Tento r. 1678. vystúpil a čosikamsi stal sa pánom celého Horného Uhorska. V krajoch, ktoré zaujal, evanjelikom prinavrátená bola náboženská sloboda. Tak jeho kommissári aj Myjave umožnili slobodné vyznávanie viery, — a Myjavci s usrozumením Turolúčanov pozvali si Daniela Krmana z Ozoroviec, že si ho spoločne budú platiť a on obe cirkve bude zaopatrovať. Krman aj došiel a okolo 15. aug. 1683. uvedený bol Štefanom Lanczym, kastellánom braneckým, do fary; ale po zlom obrate Thőkölyho boju nemohol sa tu udržať, odobral sa na Podbranč, kde sa u istého Habána ubytoval. Odtiaľto vychádzal kázavať na Turú Lúku, Bukovec, Vrbovce, až roku 1684. presťahoval sa na Turú Lúku, kde svoju vernú drúžku života, Annu Masniciusovu, utratil.

Syn Daniel svoju matku takto charakterizuje: „S manželom žila najpobožnejšie, však nie bez kríža rozličného, byvši trápená strašnou lámkou v rukách. Modlievala sa skrúšene každé ráno i večer, riekajúc: žeby bez pomodlenia sa ani zaspať nemohla. K tomu bola tak krotkého a dobrého ducha, že sa ani hnevať neznala.“ — Starý Krman tiež neprežil dlho svoju manželku, lebo po trápenia plnom živote a po udelení svojho otcovského požehnania synovi Danielovi, dňa 3. júla 1687. roku usnul v Pánu, zanechajúc po sebe troch synov: Daniela, Eliáša^[49] a Jána. Pochovaný bol v terajšom Dolnom turolúckom (teraz už katolickom) chráme pred oltárom.

Vďačný syn Daniel aj otca svojho charakterizuje, že bol postavy strednej a plecitý. Tvár jeho bola červená, veselá a významná. Hlas mal čistý, spev príjemný, zvučný. Bol tak silný, že stromček rodiaci vytrhnul zo zeme s koreňom. Pri myjavskej fare (Hornej) stála vŕba, ktorou mládenci ani hnúť nemohli, a on ju sám z koreňa vyvrátil. Báršoňa, jako malé dieťa, vytrhnul z rúk zúriaceho ľudu a zaniesol do fary. A jako bol obrovskej telesnej sily, tak vynikal aj duchovne. Pamäť mal takú, že synovi Danielovi celú mluvnicu diktoval z pamäti, jako sa ju on ešte za mladi bol naučil. Rečník bol výtečný, tak, že bol aj seniorálnym rečníkom v čachtickom senioráte. V Písme sv. bol náramne zbehlý, tak, že ho vedel temer nazpamäť. Bol veľmi pohostinný a žartovný. Táto posledná vlastnosť ho ani v krušných chvíľach života neopustila, tak, že vedel premôcť bremeno dňa. Daj, Bože, aby jeho vďačná pamiatka v cirkvi, v ktorej toľko trpel a v jejž lone tlejú jeho kosti, s pokolenia na pokolenie pripomínaná a uctená bola!

Nebol by úplný obraz tejto smutnej doby vzhľadom na naše myjavské pomery, keby sme nepripomenuli, čo sa stalo s Nádasdym, ktorý jak na Myjavu, tak aj na jej obľúbeného kňaza, Krmana, všetku túto neresť uvalil. Ačpráve bol najvyšším krajinským, t. j. kuriálnym sudcom, ale ešte vyšší sudca, sám Bôh odsúdil aj jeho a prenasledovaním evanjelikov vydobyté zásluhy boly málo platné. Pre sprísahanie proti kráľovi, Leopoldovi, bol na smrť odsúdený a dňa 30. apríla 1671. roku vo Viedni zťatý. Pred smrťou, keď zazrel kata s vytiahnutým mečom k nemu prichodiaceho, zvolal s veľkým bôľom: „Ó Zvonarič! Zvonarič!“ Bratia, okolo stojací nemalo sa divili, mysliac, že to volá ku daktorému svätému; a neprestali sa diviť, kým im nevysvetlil, že on menoval luteránskeho superintendenta Zvonariča, ktorý mu túto nešťastnú smrť predpovedal.^[50] — Jeho statky boly fiškusom shabané, ani sa viac do rodiny Nádasdyovskej nedostaly.

Myjava trpelive snášala svoj osud, odovzdaná úplne do vôle Božej, s dúfaním očakávala vzplanutie novej zory náboženskej slobody. Ona i v týchto ťažkých časiech vzmáhala sa a zveľadovala očividome. Svedčí o tom tá okolnosť, že už v tejto dobe mala toľko remeselníkov, zvlášte blanárskych, že dospeli k samostatnému sdruženiu, kdežto brezovskí garbiari ešte aj roku 1709. privtelení boli do chtelnického garbiarskeho cechu, počtom 3 majstri.^[51] Myjavskí blanárski majstri roku 1677. založili svoj cech. Ako prednejší majstri blanárski na listine poznačeni sú: Ďorď Nemček, Michal Cádra, Pavel Cádra, Ďorď Kyselý, Matej Pakan a Martin Mateják. Stanovy jeho boly roku 1832. obnovené. — Už v prvých stanovách Myjava pomenovaná je mestečkom, čo keď aj nebereme z verejno-právneho stanoviska, istá vec je, že o tomto čase značila ona už viac, než okolité osady. Už jej poloha v tomto okolí pripravovala ju k vodcovskému zástoju, čo básnik týmito slovmi vyjadruje:

Medzitým Turá Lúka^[52] roku 1687. Pavlom Orbánom, kráľ. osobníkom trápená, na radu turolúckeho zemana, Basilidesa, obrátila sa s prosbou do Viedne, avšak nie k dvoru, lež ku vojenskej správe, pre zadováženie si, na základe kráľ. diplomu z roku 1646., ochranného listu, ktorý aj obdržala. Tento príklad Turolúčanov aj ostatné cirkvy nasledovaly a opatrily si tiež ochranné listy, medzi nimi aj Myjava, ktorými sa potom proti zemským pánom bránily, keď im chceli kostoly odjímať. Myjavci na svojom prosbopise menujú sa poddanými kráľovskými,^[53] čo netreba mysleť len vo všeobecnom smysle, ale aj vo zvláštnom, poneváč vtedy Čachtice boly kráľovským majetkom. — Tento ochranný list Myjava obdržala v apríli 1690. roku, — a preto hneď hľadela odstrániť františkánskeho mnicha, Abrahamfiho, ktorý ľud veľmi trápil a pozvali istého Mateja Sabadku, ktorý náhodou práve ta došiel. Ľudia shrnuli sa na farský dvor vo veľkom húfe a žiadali Abrahamfiho, pod vyhrážkami, aby sa vzdialil. On zdráhal sa to urobiť, poneváč sa obával, že sa mu niečo stane a preto žiadal, aby mu niekto ruku podal, — čo keď nikto nechcel urobiť, konečne ho jeden chlap chytil za pás a vyviedol. Mních potom vzdialil sa do Nádasdyovského majera.^[54]

Sabadka zaujal takto uprázdnenú faru a s veľkou pompou slávil nastalé sviatky svätodušné. — Ale následkom nešetrného odstránenia z chrámu všetkého toho, čo na rim. kat. ceremónie upomínalo, jako obrazov, monštrancií, bol od kaločského arcibiskupa Széchenyiho na zodpovednosť ťahaný, čoho sa však Sabadka naľakajúc, opustil Myjavu. — Medzitým nie zadlho naťapil sa Myjavcom istý Ján Mayer, ktorý sa za kňaza vydával. I hneď bol aj zvolený a XII. ned. po Sv. Tr. mal inštalláciu pri spoluúčinkovaní D. Krmana II., jako turolúckeho farára. Lenže milý Mayer takú biednu reč povedal, že sa jej aj sám naľakal a radšej podobrotky vzdialil sa. Konečne vysvitlo, že ani nebol za kňaza učený.

Myjavci, zunujúc po draho vydobytej nábož. slobode tieto nezdary s kňazmi, povolali konečne Daniela Krmana II. z Turej Lúky, ktorý pozvanie aj prijal.

Krmanova doba

Nasleduje pre Myjavu najslávnejšia a dosiaľ najpamätnejšia doba z minulosti, doba úradovania Daniela Krmana II., ktorú menujeme jednoducho dobou Krmanovskou. — Po Krmana II. Myjava nielen jako cirkev, ale aj jako obec, málo v čom delila sa od súsedných okolitých obcí, avšak osobnosť Krmanova dodala jej nielen chýru, ale aj dosahu, duchovnej a hmotnej možnosti a prevahy v celom okolí.

Cirkev ev. a. v. v Uhorsku málo podobne vynikajúcich a hrdinského ducha mužov je vstave preukázať, jako bol Daniel Krman II., o ktorom aj Zsilinszky píše:^[55] „Krmana jeho veliká učenosť, mohutná organizačná sila, mimoriadne pevná kňazská osobnosť, vyzdvihly medzi vodcovské postavy ev. cirkve.“ Následkom týchto pekných vlastností, literárnej činnosti,^[56] neobyčajnej podujímavosti a pracovitosti, ale zvlášte následkom jeho mučedlníckeho utrpenia, radi zaoberajú sa s jeho životopisom historikovia rôznej národnosti a rôzneho vierovyznania,^[57] lebo Krman svojim nezlomným rázom, svojou podnikavosťou, na ten čas neobyčajnou vzdelanosťou imponuje každému, jako imponoval v svojom čase aj zásadným protivníkom svojím, ktorí, keď si ho nemohli získať živého, uchvátili ho aspoň mrtvého. — Na ružomberskej synode (3. — 7. apríla 1707. roku vydržiavanej) on viedol hlavné slovo, jeho návrhy sa napospol prijímaly a dodávaly jej významu. Lebo medzi tymito návrhmi boly aj takéto: aby cieľom vydávania slovenských knih zariadená bola slovenská kníhtlačiareň; aby sa vydala slovenská agenda cirkevných prác; aby sa buď písané, buď tlačené pamiatky, po predkoch pozostalé, sosbieraly a aby usporiadané boly zvláštne archívy k jejich zachráneniu,^[58] ku čomu sa my až dnes po 200 rokoch horko-ťažko chápeme. — Nie div, že pri takýchto vynikajúcich duchovných vlastnosťach už v mladom, 45. roku života, stal sa superintendentom, a to takým, že aj dnešní superintendenti, — alebo novším menom: biskupi, môžu si ho brať za vzor. A čo je na tie časy zvláštne, že vzdor svojmu nemeckému pôvodu, — a vzdor latinismu doby, pri výlučnom opanovaní myslí náboženskými snahami, celkom jasno a určito ozvalo sa v ňom, jako pastierovi slovenského ľudu, slovensko-národné povedomie. Nielen že složil mluvnicu reči slovenskej,^[59] ale dal sa na oslavovanie samej reči v týchto veršoch: „Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní, že neklesl náš i dokonce jazyk — náš jazyk obzvláštní, starodávní dosti, slovanský, jenž jazykův plodná jest v světě mátě jiných: český, chorvátský, ruský, polský a moravský, bulgarský, srbský sou z něho, sou i jiné.“

Či div, že taká silná osobnosť nielen na Myjave, ale v celej cirkvi ev. a v. slovenskej, a menovite ním spravovanej superintendencii, natoľko vedela sa uplatniť, že stopy jeho úradovania v jednom-druhom až do dnes poznať, a Myjavu ani 50-ročná náboženská poroba nebola vstave preináčiť. Smelo mohol by rieknuť aj on s Pavlom apoštolom: „Pečet mého apoštolství vy jste v Pánu!“ (I. kor. 9. v. 2.), — ačpráve zlý svet v mnohom prekáža tomu, aby sa to dosť makavo dalo videť aj v naše dni. — Bol by zaslúžil, aby sme sa cteným čitateľom a ďalším potomkom aj jeho podobizňou boli zavďačili, ale nebolo ju možno dosiaľ vypátrať, — a preto podávame tu aspoň faksimile jeho vlastnoručného podpisu.

O Krmanovom narodení sme sa už zmienili, že sa ono stalo počas úteku rodičov pred Tatármi v Mšenej, jakoby na znamenie celého budúceho jeho života, ktorý bol neobyčajne pohyblivý, protivníkmi ustavične napádaný, tak, že veľmi zriedka ušlo sa mu pokojnej chvíle. Školy odbavil v Sobotišti, Ilave, Trenčíne, v Diviakoch. — Ďaleko by viedlo od nášho predmetu, aby sme sa so všetkými priebehmi jeho života i z tejto doby zaobierali.^[60] Pomocou ev. veľmoža, Mikuláša Osztrositha, dostal sa roku 1678. do Vratislavy na gymnásium Alžbetino („Eelisabetheum“). Teologiu študoval v Lipsku, vo Wittenberku, kde sa v ev. pravoviere úplne utvrdil, tak, že stal sa neprístupným pre každý iný smer. Jeho ráznosť aj v tomto ohľade dobre pôsobila na utvrdení jednotného učenia v cirkvi ev. v Uhorsku aj na ďalšie časy, čo docielil menovite svojou agendou.

Prvý úrad, jako 20-ročny mladík, zaujal rektorstvo v Ilave na pozvanie svojho ujca Masniciusa, odkiaľ, keď bol skrz nepriateľské vojsko vypudený, prešiel na ten istý úrad do Mošoviec, kde sa aj oženil roku 1685. s Katerinou Klaudiou, mešťankou skalickou. Ačpráve bol ešte len rektorom, už mu bola sverená úloha kázať v Blatnici nad zomrelým superintendentom, Martinom Tarnóczym, čo on vykonal ku všeobecnej spokojnosti a čo mu zadovážilo už vtedy dobrý chýr, tak, že si ho aj cirkev turolúcka pozvala ku boku jeho nemocného otca s právom nástupníctva a po smrti otcovej, roku 1687., si ho aj vyvolila.

Cirkev turolúcka následkom ustavičných prehánok, zapríčinených zvlášte usmrtením Bársonyovým, bola tak znemravnená, že Krmanovi v čas nejakého pokušenia so strany nepriateľov prišlo sa opierať len na ráznych Bukovčanov, svojich filialistov. Práve preto bol rád, keď ho cirkev myjavská, po posledných nezdaroch s naťapnuvšími sa im nespôsobnými kňazmi, pozvala do svojho lona, vyvoliac si ho dňa 3. sept. 1690. za svojho riadneho farára. Inštallovaný bol XV. ned. Jánom Michaelidesom, farárom brezovským.^[61]

S príchodom Krmanovým jakoby celá cirkev, aj obec myjavská boly oživly. Hneď nastal čulejší a rezkejší život v každom ohľade, čo zbadal aj nový zemský pán Čachtic, gr. Krištof Erdődy, a jeho účinkovanie začal bdelým okom sprevádzať, ba mu aj prekážať.

Čachtické panstvo po smrti Nádasdyho pripadlo kráľ. komore, ktorá ho za kúpnu cenu 210.000 zl. dňa 27. júna 1695. roku prepustila vyšemenovanému grófovi Krištofovi Erdődymu a túto kúpu kráť Leopold I. (1657 — 1705) s právom meča a patronátu 5. júla tohože roku aj potvrdil.^[62] Pritom Erdődy musel ešte aj 500 dukátov zaplatiť vojenskej pokladnici pod titulom taxy za zámocké kľúče (titulo taxae clavium). Sama donacionálna listina vystavená bola dňa 16. septembra 1701. roku.

Nový zemský pán pokladal si za povinnosť stať sa hodným pekného majetku, čo vtedy len na jeden spôsob dalo sa najlepšie docieliť: prenasledovať evanjelikov. Každý vek ma svoju módu, svoje duchovné prúdy a šibolety, ktoré slúžia za zámienku: utiskovať slabšieho a koristiť čím najviac pre seba. Budúci vek potom obyčajne diví sa tomu, že jak sa skrz toto alebo ono mohli ľudia nenávideť a prenasledovať, lenže je už vtedy pozde a tým, ktorí nevinne trpeli a už aj pominuli, žiadne odškodné nemôže sa dať, najviac že ich potomstvo malou žiarou slávy osvieti, ktorá však čím ďalej, tým viacej bľadne a zaniká.

Poneváč zvlášte horné osady, patriace k čachtickému panstvu, menovite Myjava, Brezová, Krajné, Kostolné, atď., boly evanjelické, Erdődy dal sa ich prenasledovať. Za základ prenasledovania slúžila mu kráľovská resolúcia, takzvaná „explanatio Leopoldiana“, ktorú ostrihomský arcibiskup v mene kráľovom, ale bez podpisu kráľovho vydal roku 1691. a dľa ktorej evanjelici v každej stolici len po dva kostoly mohli mať. — Erdődy nebral do ohľadu, že Myjava spolu s okolitými cirkvami evanjelíckymi, počtom siedmimi, mala svoje zvláštne privilegium ohľadom svobodného vyznávania náboženstva, ale, keď sa dočul, že Krman roku 1697. založil základy nového chrámu, — a že sa cirkev vzmáha, r. 1698. dal poverenie svojmu úradníkovi, Štefanovi Bedovi a r. kat. farárovi čachtickému, Thurnayovi,^[63] aby v sprievode viacerých poodberali okokolité lutheránske kostoly. Vzdor tomu, že menovaný Thurnay vo svojej zpráve tvrdí, že menovite na Myjave, Brezovej, Krajnom, Vrbovom natrafili na silný odpor,^[64] však na Myjave zprvu sa im darilo, lebo v neprítomnosti Krmana kostolník v prvom prestrašení vydal kľúče chrámu, lebo všetkým boly ešte v pamäti posledné krvavé súdy Karaffové a iné ukrutnosti, tak, že každý odpor zdal sa byť darobným. Z tej príčiny aj Thurnay celkom bezpečno slúžil omšu v odobratom chráme svojmu sprievodu a Krman prinútený bol faru opustiť. Avšak nie na dlho, lebo, dozvediac sa o veci statní a rázni kopaničiari, nepočítajúci s následky, ale pred očami majúc svoju spravodlivú vec, vtrhli do mesta a nemilých hosťov vypudili, s čim sa zemepánovi ani v najmenšom nezavďačili. Tento rozzúrený nad nezdarom prvej kommissie, vyslal poznov druhú, a síce Pavla Kertésza a Jána Vincze, podoľského r. kat. farára, Myjavcom chrám zase odobrať. Ale teraz išlo to ťažšie, lebo ľud, posmelený prvým zdarom, zprotivil sa na skutku, tak, že povereníctvo muselo sa bez úspechu navrátiť, odkiaľ bolo prišlo. — Dozvediac sa o tom Kollonič, známy ostrihomský arcibiskup a kráľ. námestník, nahovoril kráľa, aby „drzých buričov“ dal prísne potrestať. V mene kráľovom vyšlo nariadenie, ktoré, dľa Ribiniho v preklade Vannayho,^[65] tu podávame: „Z hodnovernej zprávy naších verných oddaných, zvláše Kollonicsa, primáša krajiny, porozumeli sme dôkladne, že po týto dni obyvatelia myjavskí nenávisťou a vztekom proti náboženstvu katolíckemu zahorení, keď Štefan Beda a Martin Thurnay, plebán a dekan čachtický k inštallovaniu tam doposlaného katolíckeho kňaza vyslaní boli a výkon inštallačný konať počali, povážlivú vzbúru ustrojili a inštallovaného kňaza napadli, na zem zhodili a tak tiež i čachtického kňaza Thurnayho a Štefana Bedu kamením uhádzali. Z príčiny tej Vám nielen povoľujeme, ale i prísne nakladáme, aby ste proti týmže rebellantom zaviedli ostré vyšetrovanie: Krmana odtiaľ, jako aj ostatných ev. kňazov zo súsedných obcí, odstránili a v čas potreby k prevedeniu toho i zbrojnú moc použili. Viedeň, 20. januára 1699. Leopold“. Následkom tohoto, udajne kráľ. nariadenia bol Myjavcom chrám opätne odbobraný ešte dňa 17. apríla roku 1699.

Krman počas týchto potyčiek a nápadov vychádzal do kopaníc a tam sa ukrýval a slovo Božie kázal. Pauliny tvrdí, že to boly kopanice Kržle, Menčík zas, že Polianka, ale dozaista navštívil svojich veriacich tu i tam, aby ich v boji posilňoval. Dľa udania kan. visitacionalného protokollu z roku 1876. v tieto časy utratil sa aj ten kalich, ktorý začiatkom minulého stoletia vyoraný bol v roli Samuela Jurenku a ktorého obrázok tu podávame.^[66]

Rim. kat. strana takto znovu opanovala chrám na Myjave, a nielen chrám, ale spolu aj celú cirkev a násilným spôsobom uvedený bol sem jeden nemenovaný mních, ktorého ani soznam kňazov a farností ostrihomskej diecése nepripomína. Tento s veľkou pompou vtiahol do fary, vyprevádzaný veľkým sprievodom. A keď Myjavci aj tohoto vyhnali, došlo 300 kyrísnikov na exekuciu, ktorí ľud dotial trápili, až im chrámové kľúče vydané boly.^[67]

S odobratým chrámom spoločný osud zastihol aj Krmana, lebo vzdor úkrytu bol aj on lapený a v čachtickom zámku do žalára uvrhnutý. Sám Hospodin obmäkčil srdce strážneho, Jána Mikšiča, ktorý zbadal, že jeho väzeň nevinne trpí, — a viackráť podal mu možnosť, aby sa vysvobodil. Keď Krman v povedomí svojej nevinnosti zdráhal sa prijať nabídnutie, — konečne mu Mikšič aj sedliacke šaty priniesol, aby preoblečený snadnejšie mohol sa vysvobodiť. Krman, vidiac vhodnú príležitosť, ďalej už neváhal a z väzenia sa vysvobodil.

V prvom okamihu nevedel, kam sa má obrátiť, ale mimovoľne zameril na Myjavu a nočnou hodinou prišiel ku svojemu vernému cirkevníkovi, kde sa za tri dni ukrýval. — Avšak keď to zbadali aj súsedia a ďalší priatelia, počali ho navštevovať, čo ho potom k tomu malo, aby opustil Myjavu, lebo položenie jeho bolo kam ďalej, tým viac nebezpečnejšie. Vybral sa tedy cez Sliezko, Lužicu do Nemecka a tu menovite zdržoval sa v Dražďanoch a vo Vittenberku.

Krman v Nemecku použil svoj vplyv,^[68] aby získal zakročenie evanjelických panovníkov u cisára na potvrdenie náboženskej svobody pre Myjavu a sbieral tam aj milodary pre stavbu nového chrámu, čo ináče je aj v citovanom nápise podotknuto, v ktorej stavbe po navrátení sa z Nemecka roku 1701. pokračoval. Medzitým však, súc ubezpečený o podpore a prímluve zahraničných poslov vo Viedni, vybral sa tam orodovať u kráľa za ochranu triebených cirkví evanjelíckych seniorátu branecko-čachtického.^[69] A tu vskutku aj obsiahol zabezpečenie ochrany a náboženskej svobody, ktoré mu pruský poslanec J. F. de Barthold písobne sdelil, že Jeho kráľovská Jasnosť, Leopold, vysoko si váži prímluvu pruskej kráľovskej Jasnosti, ako aj ostatných evanjelickych potentátov a jeho odhodlaná vôľa je, aby náboženská záležitosť v terajšom stave ostala a že nedopustí, aby jeho verní poddaní tým alebo iným úmyslom vo veciach viery znepokojovaní boli.^[70]

Poneváč sa deputácia známych siedmich cirkví, na jejž čele stál Krman, dlhší čas musela vo Viedni baviť, vyšly jej peniaze a z núdze vytrhol ich istý Brezovan, Juraj Bzduch, požičiac im na ten cieľ 40 zl., čo je dôkazom, že Brezovania už aj vtedy boli svetom zbehlí ľudia a vládli grošom.

Krman po obsiahnutí nábož. svobody bezpečno mohol sa navrátiť na Myjavu, kde úradoval po druhý raz od roku 1701. po 1704. Počas jeho krátkeho pobytu v Nemecku úradoval tu istý Tobiaš Peťko, došlý z Turej Lúky, ktorý však r. 1700. presťahoval sa do Sobotišťa.^[71]

Postupom a zdarom Rákóczyho povstania, vzdor tomu, že Rákóczy bol rim. kat. vierovyznania, položenie evanjelikov v krajine sa zlepšilo, tak, že 22. nov. 1705. aj žilinským evanjelikom bol prinavrátený jejich chrám a oživená cirkev ev. nemohla si súcejšieho kňaza povolať, jako Krmana, ktorý ináče medzitým bol aj za biskupa vyvolený pre cirkve prešporské, nitrianske, trenčianske a liptovské. V Žiline úradoval Krman od r. 1705. po r. 1711., kde ho došlo to vyznačenie, že 8. marca 1707. v českej reči posviacal 8 Rákóczyho zástav a rok na to vyslaný bol jako dôverník kniežaťov, v zvláštnom poselstve ku pruskému a švédskemu kráľovi, kde menovite pri poslednom Karolovi XII., prišlo mu zažiť všecky hrôzy jeho válečného ťaženia a nezdaru pri Poltave, a lenže sa živý navrátil do vlasti roku 1709.

Myjava, jako pri ostatných povstaniach, tak aj pri Rákóczyho brala účasť, pričom sa jej, jako pohraničnej a tak k Rakúsom blízkej obci, zas ušlo pomsty cisárskeho vojska, a síce dňa 10. apríla 1704. ju jeden pluk generála Ričana úplne vyraboval, pri čom odvliekli aj zvon, ktorý, udajne, až do dnes nachodí sa v Žihlaviciach na Morave.^[72] Vtedy popri Myjave vyrabované boly aj: Turá Lúka a Vrbovce. V ten istý rok na Dorotu Myjava bola znovu vyrabovaná.

Po odchode Krmanovom prišiel sem za kňaza Ján Stránsky, ktorý mimo vyšeudanej pohromy musel sa dívať aj na inú biedu počas svojho úradovania od r. 1705. po r. 1708. — Srbský básnik Zmaj Jovan Jovanovič píše, že nešťastie, keď sa rozbehne, nevie kedy má zastať. Nuž, aj s Myjavou tomu tak bolo tento raz. Dňa 6. febr. 1707. udrel na ňu cis. kráľ. plukovník Montecuccoli, ktorý celú vypálil a vyraboval, k tomu 28 osob zamordoval.^[73] Sotvy že sa úbohí obyvatelia trochu zpamätali, už 21. júla dotiahol gr. Stahremberg a poznovu nielen vnútornú obec, ale aj čiastky kopaníc vypálil a vyraboval. Ba 6. augusta 1707. Nemci aj štvrtý raz udreli na Myjavu a zachopili celé Horné kopanice, statky a ľudí zajímali, tak, že celá obec upadla do takej biedy, že ani svojho kňaza nebola vstave platiť, a preto Stránskemu vítané bolo, keď ho cirkev senická r. 1708. za svojho kňaza pozvala.

Po odchode Stránskeho roku 1708. pozvali si Myjavci Jána Peťku zo Sobotišťa, syna Tobiášovho. Tento na Myjave úradoval od roku 1708. do 1711., keď prepustil miesto Krmanovi, navrátivšiemu sa zo Žiliny, odkiaľ bol z fary grófom Erdődym násilne odstránený. Udajne o tomto čase bola sadená aj tá lipa, ktorá pri Hornom kostole až po rok 1835. stála a vtedyže sťatá bola.^[74]

S rokom 1711. nastúpila tretia a najdlhšia doba Krmanovho uradovania na Myjave, trvavšia až po rok 1729., v ktorom čase Krman odovzdal sa do tichej, kladnej práce, i jako farár, i jako superintendent, i jako literát.

Sotvy že na Myjavu prišiel, hneď počal, jako superintendent blahodarne pôsobiť. Dňa 20. jan. 1712. svolal na Myjavu kongregáciu branecko-čachtického seniorátu a uviedol v ňom zákony hornotrenčianskeho býv. seniorátu, dňa 12. febr. 1600. pod tútorstvom Juraja Thursu ustanovené. Tieto zákony každý farár, kaplán alebo učiteľ seniorátu musel podpísať a v tomto ohľade k zisteniu vtedy úradovavších osob je to kniha cenná.^[75] Z Krmanových kaplánov sú tu podpísaní: Michal Krman, jeho syn, roku 1715. až po rok 1719., keď odišiel do Krajného za farára; Samuel Krasňanský, dľa Paulinyho ordinovaný 27. júna 1720.; Ján Jonassovicz 1723.; Ondrej Boleman 1726.

Panovanie kráľa Jozefa I. (1705 — 1711.) padlo práve do pohybov Rákóczovských a ačpráve sám bol tichej povahy človek, jeho radcovia vedeli, kde majú evanjelíckej cirkvi poškodiť. Po uzavretí satmárskeho pokoja roku 1711. aj víťazná strana cisárska bola natoľko vojnami vysilená, že potrebovala času ku sosbieraniu síl. K tomu nový panovník, Karol III. (1711 — 1740), chodil zpočiatku o to, aby snem riešil dedičné panovnícke právo kráľ. domu, takzv. pragmatickú sankciu, a preto nastala úplná tišina aj vo vnútornej politike, — ačpráve úradný tichý tlak preto trval. V tomto tichom období aj Myjava pod vodcovským duchom Krmanovým sosbierala sa na podiv, tak, že roku 1717. chrám Boží (Horný) bol zovnútra vymaľovaný, roku 1723. veža dostavená a roku 1729. oltár a kazateľňa rezbárskou prácou dohotovená.^[76] Starý kostol dal Krman ešte roku 1711. rozválať.^[77] Mocko píše, že mnohí z protivníkov obdivovali elegantnú strukturu nového kostola a horeli túžbou zmocniť sa ho. O umeleckej hodnote tohto chrámu pochváľne zmieňuje sa na inom mieste nášho diela aj náš priateľ a slavný spisovateľ a umelec francúzsky, Viliam Ritter. Protivníci viackrát robili pokusy, aby ho odobrať mohli, tak menovite roku 1716. a 1723., avšak nemohli toho docieliť, pre potvrdenú náboženskú svobodu, keďže Myjavci preukázali, že od roku 1646. sú nepretržite v jej úžitku a menovite, že posledne na zakročenie cudzozemských ev. panovníkov a republiky hollandskej i sám Leopold im ju potvrdil, jako sme vyše spomenuli. Nábeh bol však tak silný, že sám podžupan, Juro Nemšovay došiel na Myjavu pátrať po tom,^[78] jako v brezovskej Krónike čítame: „Roku 1723. Jeho milosť Pán služný na ten čas Nemšovay György slav. stolice Nitranskej byl vyšel na Myjavu v tom jméně do cirkvi Evanjelíckych, aby jedna každá jemu své privilegia prokázala: než kdy se mu na Myjave za Pána superintendenta Krmana nepoštěstilo, nemohouc, co byl pred sebe vzal, vykonati, odstoupiti musel.“

V tejto dobe Krmanovho úradovania zadovážený bol aj ten zvon, ktorý sa dnes v majetku rim. kat. cirkve na Hornej veži nachodí, jako svedčí o tom nápis: „Campanam hanc fleri curavit Ecclesia Orthodoxa Miiavensis Evangelico-Lutherana in laudem sacrosanctae Triadis Anno QVO IEHOVA DA PAECEM CHRISTIANIS IN TERRA“ t. j. po slovesky: Tento zvon zadovážila si cirkev myjavská, pravoverná evanjelícko-lutheránska, ku pocte najsvätejšej Trojice roku, v ktorom Hospodin udeľ pokoja kresťanstvu na zemi. V tomto nápise skrýva sa aj letopočeť, ktorý ukazuje na 1714. Zvon je už na 4 strany vybitý.

Ale na cirkevnom poli z tohoto obdobia ostala po Krmanovi aj druhá pamiatka, a síce matrika, ktorá sa na Hornej fare nachodí a ktorá sa za jeho úradovania roku 1723. započala viesť. Matrika táto má nasledujúci nápis:

Čo by po slovensky znamenalo: Alfa a Omega. Matrika narodených, ktorých aby Bôh Otec skrze obmytie najsvätejšej a najnevinnejšej krve syna svojho jednorodeného a skrze posvätenie Ducha sv. zapísal v knihe života, pobratsky prosí zbožný duch Mateja Krmana, na ten čas rektora myjavského. — Tento Matej Krman bol synom superintendentovým, ktorý pozdejšie dostal sa do Pruska za farára. Druhý syn jeho, Michal, bol v Krajnom farárom.

Prvé, do tejto matriky poznačené dieťa dňa 3. januára 1723., bola Anna Siváček, dcéra Jána Siváček a Anny Klčíkovej. V ten istý rok všetkých narodených bolo 245 dietok a 1750. roku 296, v novších časoch: 1890. roku 396 dietok, čo je dôkazom, že Myjava už aj vtedy bola na počeť duší dosť veľká.

Krman, jako superintendent, mocnou rukou spravoval svoj diškrikt. Jeho obežníky sú plné vzletu. — Často povolal konventy na Myjavu, a taký bol aj 21. jan. 1712. vydržiavaný. To bol v tie časy jediný spôsob shromažďovania sa i nezemanov, — a prejav vôle ľudu v demokratickom smysle, čo muselo dobre vplývať na vývin povedomia mešťanského. Početnejšie schôdzky dvíhaly aj remeslá a obchody, lebo, kde je viac ľudu, sú aj väčšie potreby a požiadavky. — Nie je div tedy, že v tejto dobe sriadil sa ševcovský cech, ktorý obdržal svoje privilegia dňa 18. mája 1716. roku a zemské panstva potvrdili ich dňa 16. júla toho istého roku, ba gr. Forgách až 25. júla. Cech tento aj s notárom mal 72 majstrov, čo tiež svedčí o pokročilosti mestečka. V shromaždení zasedali za štyrmi stolmi.^[79]) — Nie dlho na to, roku 1719., aj tkáči žiadali pre seba privilegium.^[80]

Majstri cechu ševcovského za vymoženie artikul v listine, obecnou pečaťou opatrenej, takto poďakúvajú sa panstvu Erdődovskému: „My nižepodpísani moci tohoto známe činíme jednotlivým i všechněm vůbec, jichž se tyká, že obdrževše přivolením a odporučením naších Vysoceosvícených pánů hrabatů z Erdődy, od slavné kancellári Uherské Privilegium milostivé k založení u nás Cechu, chtějíce tuto zvláštní milost odmeniti zavazujeme se Vysoceosviceným Excellenciam ročite try páry mužské obuvy ušíti a dávati. Nadto pakliby nějaký námi neusporatedlný spor vyššímu soudu k řešení dán byl, offerujeme z pokuty třetí díl. Při tom ale poniženě prosíme a žádáme, aby osvícení páni Grófi Cech náš a jeho Artikuly proti všem nápadům a narušitelům zastat a hájit ráčili. Jestližeby pak ostatní místři remesla našeho z Humanayovské a Révayovské stránky zučastnit se chtěli s nami těchže naších cechovných privilegií, povinni budou s námi se pokonat a nám nějakou náhradu dáti. Pro lepší bezpečnost všeho toho tento náš závazek pečetí obce naši potvrzujeme. Učiněno na Myjave r. 1717. dne 1-ho Januára t. j. Roku Tisícího Sedmistého sedmnácteho dne prvního Januáre.

(L. S.)

Verní poddaní a služebnící Mistrové Cechu ševcovského na Myjave.

Sama listina je latinská^[81] a my podali sme ju v preklade Vannayho. Zvláštne je na listine to, že na obecnej pečati Myjava pripomenutá je, jako dedina, — kdežto na podobnom záväzku tkalcov, ktorý aj ináče je pôvodne slovensky písaný a len závierku má latinskú, Myjava menuje sa mestečkom. — Cieľom zachránenia sdeľujeme i túto listinu, dľa spomenutého rukopisu, jak nasleduje: „My nyže podepsanj obyvatjeli Pocztiveho Mestecžka Mijaví, berucze na seba Plenipotentiu Wšeckjch nassych susedow a Remesla nasseho Tkaczkeho necizich Towarissow od kterych sme co communi consensu = společným usnesením se wyslanj, že my chtějicze v Remesle nassem Tkaczkem sebe soliczituvat, ktery jinacze njemožni nam gest obdržat a dostat, ass len gejich Oswiczenostj Nassich veczitich Pánov Gratja a k temu recommendatia nam njebude vidana a preukazana. Cžo tehdj obdržicze, zawazugeme se za takowu Graczigu a recommendatiu geho Osviczenosti Panu Groff Erdődy Jozephovi ve Tenže nass buduczne uvjdjenj Czech každorocžne Jeho Osviczenosti predmenowanému panu Groffovj Gakssto Panu Irecžitému Mestecžka nasseho a Potomkom geho Osviczenosti Tritczat Rifov Platna lenowého, na geden Rit šýra platit a dávat. Kterimu na wetcžy istotu davame ze seba geho Osviezenostj tento List wlastnu ruku podepsanj. Pry pritomnostj njžedoloženího Boženníka stolicžního. Datum Tavarnok die 6. Febr. 1719. Jano Okruhlicza x Stefan Huszár x Coram me Michael Grajczár m. p. J. CMtus Nittr. Jurassore.

(L. S.)“

*

Vannay tvrdí podľa týchto listín, že Myjava medzi rokom 1717. a 1719. stala sa mestečkom, čo sa z tohoto ešte tak presne určiť nedá, lebo v minulosti pochop mestečka a dediny nebol osobitnými zákonami ohraničený. Myjava už aj na privilegiume blanárskeho cechu roku 1677. (viď niže článok dr. Slávika: Právne postavenie jednotlivca a sriadenie obce) bola menovaná mestečkom. — A že sa to aj tu opakuje, nad všetko iné svedčí, že už vtedy bola významnejšou, ba povedzme: prvou osadou v okolí.

Pred r. 1723. Myjava trhy držať mala pravo v nedeľu, ktoré právo jej zabezpečila uh. kancellária, čo ale stolica neberúc do ohľadu, deň trhov ustanovila na robotný deň, preto roku 1723. celá obec myjavská v mene svojich cechov (blanárskeho a ševcovského), jako aj vaďovského a novomestského predstúpila pred stolicu, aby sa trhy v nedeľu mohly vydržiavať, lebo že poddanský ľud v stredtýždni na trhy chodiť nemôže a ináče remeselníci nie sú vstave výplaty riadne vybavovať.^[82] Stolica odpovedala naň zo svojho zasadnutia, dňa 8. okt. 1723. vo Vrbovom vydržiavaneho, v tom smysle, že sa ševcom a iným cechom prísno zakazuje v nedeľu na jarmoky chodiť, svoj tovar prevážať alebo vykladať.

Po týchto cechoch nie zadlho, roku 1726. dňa 21. marca, občiahol aj mäsiarsky svoje povolenie,^[83] tak, že Myjava mohla sa v tieto časy považovať aj spoločensky za celkom sriadenú obec, jejž mešťanstvo na základe občiahnutých privilegii samo sa spravovalo, udržovalo dobrý poriadok a riadilo svoj osud.

Táto kladná práca, jak samého vodcu, Krmana, tak aj jeho cirkevníkov, na cirkevnom, na občianskom, aj na spoločenskom poli konaná, zavŕšena bola dôstojne dňa 11. septembra, t. j. XIII. ned. po sv. Tr. 1729. roku posviackou dovŕšeného a ozdobeného kostola, ktorú Krman pri spolupôsobení Jána Neogradyho, seniora a Jura Ambrosia, sen. notára, previedol. Toto bol jeho posledný úradný čin v tomto živote, to bola posledná radosť onoho pokolenia. Nebola to ešte milá, rozkošná vesna, ktorá sa už na poli cirkevnom a občianskom počala zjavovať, — bola to len krátka ukážka teplých, jarných chvíľ, lebo onedlho na to prišly poznov tuhé mrazy cirkevno-politických a občianskych súžieb, ktoré jak samého vodcu, tak i jeho verné stádečko zlomily a zmrazily.

Odňatie chrámu a Krmanovo utrpenie

Činnosť Krmanovu nepriatelia jeho s veľkou pozornosťou a so zatajenou zášťou sprevádzali a len na príležitosť čakali, kedy by mali k nemu prístupu a zamedzili mu ďalšie účinkovanie. Načo striehli, to aj došlo.

Roku 1728. prišiel na Myjavu ku Krmanovi istý Moravan, Václav Mlynář,^[84] z dediny Seninka, človek choromyseľný, a prosil ho, aby mu v jeho nemoci pomohol. Pospolitý ľud v ťažších chorobných pádoch i dnes hľadá aj mimoriadne prostriedky, čím viac vtedy, keď lekárov ešte ani nebolo, alebo veľmi poriedko. Krman zprvu Mlynářovi odoprel poskytnúť pomoce, ale na mnohé prosby jak jeho, tak i jeho manželkine pozvolil — a mnohými modlitbami, piesňami, slovom Božím, milého človeka vyliečil. Nielen že doma, ale aj v okolitých cirkvách, dal sa za neho modliť. — Václav z vďačnosti za to umienil si, že prestúpi na evanjelícku vieru. Krman vedel, že v tie časy prestúpenie z rim. kat. vierovyznania na evanjelícke bolo prísne trestané a preto načas odolal pokušeniu. Ale žiaľ, že na mnohé prosby Václavove ku svojej vlastnej, ba celej cirkve záhube, podľahol a Václavovi na jeho velikú žiadosť aj spoveď prislúžil, po čom keď patričný cítil obľahčenie, opakoval prisluhovanie aj viackráť. — Zvesť o tomto liečení rozniesla sa po celom okolí, a dozvedelo sa o nej aj moravské kňazstvo, ktoré nástojilo na tom, aby Václava do svojej moci dostalo. Tým cieľom prišiel raz kuželovský missionár-jezuita na Myjavu, aby sa ho zmocnil, čo sa mu však nepodarilo.

Keď sa protivníkom nedarilo súkromnou cestou, počali Václava úradne vymáhať a predniesli vec kráľovskej rade, ktorá potom v mene kráľovom nariadila nitrianskej stolici, aby Václav podrobený bol zkúške. Stolica na základe kráľovského poverenia vyslala na Myjavu začiatkom septembra 1729. Jána Hodossyho, nitrianskeho preceptora a Jána Nagy, boženíka, ktorí s Bohdánym provisorom Erdődovským v Čachticiach, prišli večernou hodinou 5. sept. na Myjavu na hospodu strážmajstra, Kubovčiaka. Sem si dali povolať rychtárov, ktorých bolo vtedy na Myjave 5 a žiadali, — aby Václava bez hluku priviedli ta a tiež aby zaopatrili povoz, na ktorom by ho k podžupanovi, Jurovi Nemšovaymu, do Vrbového odviezli. Václava Mlynářa aj doviedli, — a patriční dali ho pod stráž päti vojakom.

Avšak ich skutok predsa len nebolo možno utajiť. Dozvediac sa o tom istý Cádra, kostolník, dôverný človek Krmanov, hneď išiel ku Krmanovi, aby mu oznámil, že čo sa robí. Krman pri dohotovovaní chrámu bol trochu aj ukonaný, poneváč mal remeselníkov na starosti a preto z prvého spánku vyburcovaný, neporozumel úplne slovam Cádrovým, ale nazdal sa, že niekde horí a preto poslal kostolníka ku svojmu synovi Matejovi, rektorovi, aby dal udreť na poplach. Hodossy, vodca deputácie, keď očul zvoniť na poplach, utiahnul sa na bezpečnejšie miesto z bytu strážmajstra — medzičím obyvatelia Václava vysvobodili.

Na druhý den Hodossy prišiel do fary a ukázal Krmanovi kráľovský mandát, ktorý on prijal s najväčšou pokorou, — a vyslovil ľútosť, že nevedel o ňom, síc by sa bol Václav M. dobrovoľne dostanovil. Došli aj ostatní povereníci, — a tak sa zdalo, jakoby vec bola vyrovnaná, — čomu však nebolo tak.

Krman vedel, že nič dobrého nemá čo očakávať, chrám napochytro v spomenutý už deň posvätil. Nepriatelia jeho tiež nezaháľali, ale zažalovali ho u kráľa z buričstva, ktorý vydal na poľného maršala Jána Pálffyho list, aby vyslal na Myjavu 5 stotín vojska a dal Krmana lapiť.^[85]

Vojsko došlo na Myjavu 20. akt. 1729. Krman hol vopred upozornený o nebezpečenstve, tak, že mohol sa ukryť v kopaniciach. Na čele vojska stál kapitáň Moritz, ktorý nemohúc ho chytiť, výhražné slova napísal vo fare na stenu.

Medzitým Krmanovi doručený bol od neznámeho priateľa, udajne od Jeszenáka list, že lepšie spraví, keď sa dobrovoľne dostanoví v Prešporku aj s Václavom Mlynárom, lebo s nim mierno naloženo a že milosť obsiahne. Hovorí sa, že Jeszenák týmto chcel vyhnúť vyvráteniu Myjavy, čo by iste bolo nasledovalo. Krman na tento list sa ešte r. 1729. dostanovil aj s Mlynárom do Prešporku a složil sa v hostinci u „Červeného vola“. Sotvy však že sa uhospodil, na rozkaz grófa Kinského, miestodržiteľa, uväznený bol aj s ostatnými, ktorí s ním, ba aj po ňom, prišli.

Keď si asi pol druha roka v okovách v prešporskom zámku vysedel, na rozkaz kráľov v januári 1731. započal sa proti nemu riadny sud, ktorého predsedom bol Ján Pálffy, poľný maršall. Krmana priviedli v okovách do kaštiela Pálffyho a výsledok bol ten, že, vzdor výtečnej obrane Gabriela Gotsecza, odsúdený bol na doživotný žalár s troma dni pôstu v týždni, a síce v pondelok, stredu a piatok. Cirkev ev. na Myjave bola svobody pozbavená a zemským pánom bolo naložené, aby zadržali panskú stolicu a udajných vinníkov prísne potrestali. Následkom toho mnohí občania myjavskí vo Vrbovom a v Nitre palicovaní boli.^[86] Kráľovský mandát o tom odsudku zneje:

„Karol VI., z milosti Božej vyvolený cisár rímsky atď. Dôstojni, Dvojejctihodni, Urodzeni a Veľkomožni Pánovia atď. Akt processu proti Krmanovi nami nariadeného mimoriadnym súdom prevedený a nám spolu i s poniženým dopisom vystrojený sme 7. marca bežiaceho roku milostive prijali a vyrozumeli sme z neho, žeby sa menovaný Krman v otazné záležitosti isté bohoruhavosti bol dopustil; žeby v čas polapenia vierolomca Václava Mlynářa, osobami k tomu cieľu vyslanými, nočným časom bol rozkázal na poplach šturmovať; a žeby sa následkom toho bol shŕknul ľud so sekerami a jinými škodnými nástrojmi a bol napadnúl dom, v ktorom sa stoličná deputácia, k pomoci dané vojsko a vyše menovaný vierolomec nachádzali, z ktorých jeden stoličiar kameňom a zas jeden z vojakov iným spôsobom bol pokaličený; žeby vierolomec bol z ruk jejich požadovaný a silou mocou vydrený; a žeby ho Krman ani nasledujúceho dňa stoličným deputátom na žiadosť jejich proti zrejmému kráľovskému rozkazu nebol vydal, osvedčiac sa, že si on za všetko zodpovie: následkom čoho sme milostive usúdili, aby Krman podľa zaslúženej pokuty doživotne v zámku prešporskom uväznený bol, ale však nie v podzemnom árešte, s trojdňovým pôstom týždenným o vode a chlebe, ktorý výrok má mu byť sdelený samým delegovaným mimoriadnym súdom a hneď aj uskutočnený.

Čo sa však týče ďalej samých obyvateľov myjavských, ktorí, jak vysvitlo, nočným časom so sekerami a inými nebezpečnými nástrojmi na poplach shŕkli sa k domu, kde bol vierolomec so stoličnými pánmi a vojskom, dom ten napadli a zákonnej vrchnosti sa zprotivili, v smysle Vašeho dobrozdania milostive sme usúdili, aby Myjavci svojich náboženských privilegií, chrámu, a všetkých cirkevných majetkov a práv pozbavení boli; aby do cirkve uvedený bol katolícky kňaz; múr okolo kostola, ktorý teraz jako nejaká pevnosť vyhliada, aby sa umenšil a na spôsob príslušných cirkevných ohrad pretvorený bol; a konečne aby tí občania, ktorí dokázali sa byť náchylnými k podobným vzbúram a výtržnosťam, patričným panstvam na zastrašenie iných a ku všeobecnej výstrahe pod prísny dohľad postavení boli. Konečne toľkokrát spomenutý vierolomec Mlynář budiž až po rozhodnutie nad ním aj na ďalej väznený.

Dano v zámku Laxenburg 20. mája 1731.

Karol Adam Acsady, biskup vesprímsky.

Eliáš Vájnoczy.“

Tento kráľ. rozkaz doposlaný bol kráľovskej rade, ktorá ho dňa 12. júna 1731. odoslala stolici.

Ó, koľkej potupe, koľkej hane, koľkým mukám bol vystavený nezaslúžene, pre mýlne pochopy svojho veku, náš otec Krman, — a s ním spolu aj jemu verná Myjava! Milí rodáci, či si Vy na to spomenete kedy-tedy, — a či Vám na čisto vybľadla požehnaná pamiatka Vaších zbožných predkov z pamäti?! — Ó, vzpomniteže si na vodcov svojich, ktorí Vám svieťa príkladom viery, neohrozenosti a ráznosti!

Že celá obec nebola od základu vyvrátená, len tomu možno čo ďakovať, že jednotliví jej rázni synovia boli nadmier prísne pokutovaní a tak vlastne trest celého občianstva oni na seba prevzali a za všetkých snášali.

Manželka Krmanova — už druhá, Alžbeta Sivá — dozvediac sa o odsúdení svojho muža, skrze kaplána, Ondreja Bolemana, ďakovala 20. júna cirkvi za mnohé dobrodenia, manželovi preukázané, — prosiac, aby odpustila všetky slabosti, — a zavrela ho aj naďalej do svojich modlitieb. Nábožný ľud pustil sa do hlasitého náreku nad ťažkým utrpením svojho verného pastiera.

Stolica mandát dlho neprevádzala, lebo nevedela, z ktorého konca má si to začať, či po dobrotky, a či po zlotky, s ostrosťou meča. Konečne zvíťazil prvý spôsob, ale len zo sebeckých záujmov, lebo sa páni obávali, že sa poddaní jejich po celom svete rozpŕchnu, poneváč vtedy sa vďačne poskytovali vysťahovalcom na Dolnej zemi pri niektorých panstvách, následkom zpustošenia tureckého, pozemky, — a tak sa báli, že im nebude mať tu doma kto robiť.^[87] Následkom toho s najväčšou obozretnosťou vyslaná bola stoličná deputácia, ktorá keď 12. augusta dorazila do Vrbového, podžupan, Juro Nemšovay, upovedomil o tom rychtára — a vôbec celú obec zvláštnym listom, ktorý tu doslovne sdeľujeme:^[88]

„Pozdravení Rychtári, Urad y všecka obec Mijavská!

Pre jakové výstupky, jakové právo jeho Jasnosti Cysárskej se stalo, straniva Grman Daniel vašeho pred tým farára, to Vam bude známo.

Mezy tým z tej príležitosti jeho Jasnost Cysárska znovu mandát a rozkaz svůj milostivě vydati ráčila, skrze který sa to rozkazuje tejto sl. stolicy, aby k Vám zporádaného katolického p. farára do vašej osady odprovodila, a tam kostol, faru, školu y jiné farské a kostolné důchodky tomuže p. farárovy k rukám aby odovzdané boli, kterýžto rozkaz vykonati chtejíce Sl. stolica jistých pánuv zporádala, který se zýtra ráno sem do Vrbového spolu s jinými knězskými osobámi sejdou, a odtudto k vám půjdou. Aby ste tehdy tým lepší a obšírnejší rozkaz královský vyrozumeli, prikazujem Vám zýtra ráno všecy rychtáry, k tomu též z úradu, tak také z obce y z Kopaníc, kterí sou prednejší, tak aby vás všeckých 20 osob bylo spolu a razom se seberete, a sem ráno zýtra to jest v Nedělu každý pod pokutou hrdelného vezení se ustanovíte, kdežto vyslyšíce což Vám predloženo bude, spolu 8 pány na to zporádanými do Myjavy se navrátite, jestli pak některí, kterých na to zporádáte, nebudú chcjeť posluchnouť takových sy merkujte, abyste jich tu jmenovať mohli. Verbó die 11. Aug. 1731.

Nemšovay Georgius.“

Tento list spôsobil na Myjave veľké zdesenie, tak, že rychtár ani nevedel, čo si má počať. Prešiel večer i ráno, ale žiadaný počet ľudí ešte nebol pospolu, a rychtár sa s tým ospravedlňoval, že 20 ľudí sohnať ani nemožno, lebo je v sobotu popoludní, — a tak každý zaujatý je poľnou prácou.

Na druhý deň bola nedeľa, opravdový to deň Pána, nielen jako sviatok, ale aj jako deň zkúšovania Božieho. Poneváč sa chýr až do kopaníc rozletel, že má prijsť deputácia odobrať kostol, ešte raz prišli sa do neho pomodliť a s ním sa nielen pre seba, ale pre ďalšie potomstvo rozlúčiť. Služby Božie odbával kaplán Krmanov, Ondrej Boleman, — a započaly sa obvyklým spôsobom, lenže sa spievala aj pieseň: „Ach časové přežalostní na nás se svalili“, ktorá nielen preto, že ju organista tiež primerane sprevádzal na organe tremulou, ale zvlášte následkom ťažkého položenia cirkve všetkých účastníkov priviedla do plaču a slušné by bolo, aby si potomstvo často pripomenulo toto ťažké položenie predkov svojich a čerpalo z neho posilu v ťažkom boji života. Po skončení služieb B. kaplán, O. Boleman, v cintoríne, ktorý bol okolo chrámu, prečítal shromaždenému ľudu list podžupanov, ktorý znovu priviedol národ do plaču a nariekal nad svojim ťažkým položením, lebo cítil sa byť opusteným bez vodcu a pastiera. Radili sa nad odpoveďou, až konečne sostavený bol list, že sa kráľ. mandátu neprotivia, ale že pre súrne poľné práce žiadnych mužov nemohli nájsť s odpoveďou. Túto odpoveď poslali až v odpoludňajších hodinách.

Deputácia tvrdo čakala odpoveď vo Vrbovom, — a keď nič nechodila, napísali druhý, obšírnejší list obci. — Jako vidno, Myjava bola im tvrdým orieškom, a sami netrúfali si ju tak šmahom zaujať, a preto aby dobrovoľné poddanie sa usnadnené bolo, pridali sa k deputácii provisori všetkých zemských pánov myjavských, žeby tým lepšie mohli na svojich poddaných vplývať. Tu bol Martin Tamaškovic, kostolňanský, a Jakub Bogdány, čachtický provisor panstva Erdődovského, Fraňo Latkóczy Berényiovský, Štefan Düny Revayovský, istý Maršovsky Forgachovský a Martin Szellesay Löwenburgovský zástupca. Bol tam aj Viszolay, spolumajiteľ myjavský so svojim provisorom, Michalom Kovačovičom, a novomestský kommissár Hadík. Títo všetci prisľúbili, že budú deputácii na pomoci a išli vopred na Myjavu obrobiť pôdu, aby deputácia tým s lepším zdarom mohla previesť úlohu svoju. Dojdúc na Myjavu, složili sa v dome Mateja Sládka. — Sládkovia boli Moravčíci a rim. kat. náboženstva. Dodaní boli sem, jako pivovárnici a neskôr podľa zamestnania dostali aj meno.

Deputácia však po týchto provisoroch poslala ešte jedon list, ktorý v plnom znení tiež tu podávame.^[89]

„Pochválen buď p. Ježiš Kristus!

Jakový list p. vicišpan Nemssovay György k vám jest vyslal, tenže k rukám vašim jest oddán, y hadnaď (hejtman) zdejší, tak také y vaša jistá napredmenovanému p. vyceišpánu dana odpoved svedectví o tom vydává. A ponevadž v tom jistom liste vám to rozkázano bylo, aby ste se dnešního dne rychtari a Boženicy prední jedno dvacet osôb sem pred vyslanou vám v poslaném predmenovanem liste z vypsaných príčin tuto již prítomnou deputaciu pres všeckej výmluvy ustanovili, jako i v tej nádeji tu spolu shromaždená deputacya byla, že na ten istý rozkaz pána viceišpána se ustanoviti nezanedbáte, a jak v vašem liste dokladáte, že ve všelikých vecech jeho Jasnosti cysárskej milostivý rozkaz, a sl. stolice z toho pochádzejíci disposicie chcete vyplniti, y toto také, jako rozkázané vám bylo, vaším sem príchodem vykončíte, však nic menej ne len na ten rozkaz isti že ste se neustanovili, ale ani na list p. viceispána dostatočnou odpoveď ste nedali, pre kterou neposlušnosť y trestáni hodné mohloby vás nasledovať, prehledajíce však nic menej vašu k podobným vecám nedostatečnosť od vašého milostivého pánstva pánů oficýrů tento list se vám odsílá, skrz který napomínate se ješte nadevšecko to y tvrde prikazuje se vám podle rozkazu (jak predepsáno jest, jeho Jasnosti cýsarskej pod pokutou v pána viceišpanovom liste doloženou), aby ste se zytrejší deň tojest v pondelek z rychtárou a z Boženíkou najprednejších prinajmenej dvacet pres všeckej výmluvy ustanovili z tej príčiny, aby se vám jeho Jasnosti cýsarskej milostivý rozkaz ústne mohl predložiť, z kterého vyrozumíce vůli jeho Jasnosti cysárskej, aby ste mohli a vedeli (jak v liste vašem dokládate) vyplniti. Co y jináče učiniti nesmejíce, jestli na príklad jinších pokutu doloženou od všeckej osady vašej odvrátiti chcete, jestli pak na tento rozkaz tuto se ustanovíte, v tom mejte jistotu, vyslišíce rozkaz jeho Jasnosti cysárskej pres všeckej pokuty zase naspak poslani budete. Verbo 12. aug. 1731. Z rozkazu jeho Jasnosti cysárskej od sl. Stolice vyslaná deputacya“.

Z listu vysvitá, že deputácia s veľkou obozretnosťou pracovala, lebo v pamäti bol každému hrdinský odpor Myjavcov z nedávnej minulosti, lenže teraz už duch Myjavy, následkom krvavého premoženia a pomstenia posledného Rákóczyho povstania, — jako tiež aj následkom zo všetkých strán na ňu valiaceho sa nebezpečenstva, tak bol zlomený, že toho nebolo sa čo obávať. Predsa však, vzdor tomu, že došlí provisori všeličo možné urobili, aby obyvateľstvo nastrašili; odovzdali list rychtárovi, Jánovi Kováčovi, v prítomnosti viacerých občanov, predvolali i kaplána Bolemána, aby ľudu kráľ. mandát sdelil a ho napomenul k poslušnosti naproti nemu, ba ešte aj na svojich vlastných vplývali; — sotva sa našli 12, ktorí odhodlali sa do Vrbového ísť. Boli to nasledujúci: Gálik, Ďuroška, Matúš, Sládek, Kňazský, Sadacký, Štefan, Trgala, Juro Trgala, Rajnoha, Kodaj, Adam. — Títo 14. aug. došli do Vrbového a podžupan im prísne dohováral, že, ak by sa len o 2-3 hodiny boli opozdili, bol by išiel do Prešporka ich zažalovať pre neposlušnosť. Keď im prečítal kráľ. mandát, spýtal sa ích, že či sa mu aj v mene ostatných podrobujú, na čo oni odvetili, že čo sa ích samých týka, kráľ. mandátu neodporujú, ale za druhých sľúbiť nemôžu. Predstavil im hneď aj jejich budúceho farára, Štefana Nedeckého, z kapitule spišskej, ktorého im veľmi vychválil.

Potom už jakosi s ľahšou dušou vystrojili sa deputáti na Myjavu, — s ktorými šiel aj Martin Počuch, präfekt Erdődovský v Chtelnici, Fraňo Csapody, čachtického okresu slúžny, lebo veď veľkú rybu mali uloviť, veľkú a už slavnú Myjavu podrobiť. — Na Myjave sosadli u spomenutého už Mateja Sládka. S príchodom porobili potrebné pre nich poriadky. Povolali rychtára, aby svolal celú obec k preslyšaniu kráľ. mandátu, — a preceptora Jána Kirchmelicha, aby mandát v latinskej, i v slovenskej reči prečítal. Avšak ľud nebolo možno sohnať, lebo cieľ deputácie každému bol známy, že pre nich neprináša radostnú zvesť. Toto sebavedomé držanie občanov deputáti brali za vzdorovitosť, — avšak nemohli si ináče pomôcť, lenže deň shromaždenia určili na 15. aug., keď bol sviatok na nebevzatia Panny Marie, na 7. hodinu ranniu.

Ešte pred rannými modlitbami, ktoré vykonal kaplán Boleman, šli niektorí pred hospodu pánov, kde im Latkóczy prečítal kráľ. mandát. Potom vybavovaly sa služby B. pri valnom počte ľudu, po ktorých v cintoríne pri samom kostole ešte raz celému zástupu čítaný bol kráľ. mandát. Jeho obsah mnohých zrovna predesil a až teraz začali pociťovať, že je zle a preto sa potajobne radili, že čo by sa tu malo robiť!? Hľadali rečníka, ktorý by city celej cirkve tlumočil a takého našli v osobe staršieho kostolníka, Kováča, ktorého žiadali, aby v mene obce prosil deputátov, o 30 — 40-dňový termín, žeby sa mohli obrátiť s prosbou k Jeho Veličenstvu, kráľovi, o milosť. S touto žiadosťou šli niektorí pred hospodu pánov, v ktorej boli patriční složení, ale títo ich hneď oslovili, že či sa chcú uspokojiť s mandátom jeho Jasnosti? Keď kostolník predniesol žiadosť celej obce o povolenie 30 — 40-dňového termínu, tí na to pristať nechceli. Keď na ľud aj ďalej dotierali s otázkami, mnohí sa osvedčili, že radšej to máličko opustia, čo majú, nežli by mali utratiť náboženskú svobodu. Ba našiel sa aj taký, ktorý zakričal, že radšej život položí, nežli by mal prepustiť kostol do iných rúk. Deputáti na to sa osvedčili, že jestli občania neuposlúchnu, že sa soberú preč, — a následky potom sami uvidia. — Poneváč na seba upustený ľud nevidel žiadneho výhľadu, nemal žiadneho zástancu, lebo ešte aj kaplán Boleman, jako človek nezkúsený, vzdialil sa; — konečne aj sám rečník na viacnásobnú otázku deputácie celkom deprimovaný odpovedal: „Čo máme robiť? Nemôžeme sa protiviť vôli jeho Jasnosti a zemských pánov, radšej sa porúčame ich vôli!“^[90]

Kommissia inšieho ani nechcela, ale hneď chytila sa slov kostolníkových, a rečníkovi všetci páni gratulovali. Spýtali sa aj ostatných, že či súhlasia s rečníkom. Avšak zástupu nepáčila sa prenáhlená odpoveď kostolníkova, — ba smelší a ráznejší počali sa aj proti samému mandátu ozývať a vyjednávanie bolo by sa mohlo aj smutno skončiť, ale präfekt Erdődovský na základe kostolníkovej odpovede hneď vystrojil drába s listom do Vrbového k podžupanovi, aby ďalšie kroky porobil. — Neotáľali s vecou ani Myjavci, ale hneď, pred zaujatím kostola, ba aj potom vystrojili niektorých do Viedňa hľadať odpomoc, avšak všetko bolo marné.

Zavítal deň 16. augusta 1731., ktorý v dejinách Myjavy so stránky náboženskej patrí medzi najosudnejšie. My si to teraz po toľkých rokoch ani predstaviť nevieme, jaký duševný bôľ zaľahnul na srdcia a mysle ev. predkov, keď im odňaté bolo to, čo im jedinú radosť pôsobilo v tomto časnom živote, keď odrazu pozbavení boli jedinej útechy v ťažkých poddanských časoch, svobodného vyznávania viery. Spomenutý deň, okolo 10. hodine rannej, došli na Myjavu: Andrej Kubovič, ostrihomský kanoník, súsedný plebán staroturanský N., Štefan Nedecký, pre Myjavu ustanovený kňaz r. kat. a jeho kaplán. Zo svetských prišli: námestný podžupan Hunyady, súdnej stolice assessor Gašpar Czingel a nitrianskej stolice prísažný Ján Nagy. — Dopravili so sebou hudobníkov a pekný počet služobníkov a drábov, aby práca jejich bola istejšia a snadnejšia. Ubytovali sa v dome Štefan Blanárika. — Bez strachu ani teraz nebolo, — o čom svedčí jejich veliká prozretedlnosť.

Započaly sa poznov nové okázalosti a formality, k čomu ovšem potrebovali úbohy ľud, aby jako puhý materiál bez ducha, bez citu, tupo a nemo prisviedčal na všetko, čo sa mu povie. Lenže ten vysokými pánmi opovrhovaný ľud nebol bezcitný a bezdušný ani za starodávna, nenie ani dnes a keď aj trpí nemo na ňom páchané krivdy, predsa však myslí a zachová aj v najosudnejšú chvíľu svoju dôstojnosť. — I tu nanútili rychtárovi, aby svolal celú Myjavu, ale vzdor tomu, že mu v tom aj drábi pomáhali, a ľud k schôdzke nútili, sotvy vedeli najsť 20 osôb, ku ktorým Kubovič pred domom Blanárikovým prehovoril. Za základ svojej reči vzal si výpoveď z Plaču Jeremiáša proroka 1, 11.^[91] „Všetek ľud jej (t. j. dcéry Sionskej) vzdychajúc hľadá chlieb, vynakladajúc najdrahšie veci svoje za pokrm k občerstveniu života.“ Pribral k tomu ešte aj slova kap. 4. verša 4.: „Deti prosia za chlieb, ale nenie žiadneho, kto by lámal ím.“ A to poťahoval na Myjavcov, že aj oni potrební sú duchovného chleba, v čom keď im je Jeho Jasnosť a ostrihomský primas na pomoci, aby poskytovaný im duchovný chlieb s vďačnosťou a poníženou poslušnosťou prijímali. — Za nim prehovoril pre Myjavu určený farár, Nedecky, že neprichádza samozvane, ale riadnou zákonnou cestou a preto si žiada, aby jeho účinkovanie v cirkvi bolo požehnané.

Mimo kňazstva prehovoril ešte aj Hunyady a vyzdvihoval velikú milosť kráľovu, že nepokračoval s Myjavou tvrdšie a preto napomínal shromaždenie k poslušnosti naproti novému ích kňazovi. Na konec vyrútil sa Gašpar Czingel s rečou neukrúchanou, pripomínajúc veliké hrozby a naháňajúc strachy.

Prišlo k vybaveniu samej veci. Hunyady žiadal od obce kľúče chrámové, na čo nastalo hrobové ticho. Keď ďalej dotieral, odpovedali mu, že nevedia, kde je mladší kostolník a starší nie je tu. Na to museli osloviť jednotlivých. Tak poddaného grófa z Lőwenburgu, istého Mikuláša Ličku, spýtali sa, že kde sú kľúče, ale ten nevedel nič istého povedať. Keď nemohli nič docieliť po dobrotky, dali sa nútiť ľudí a naložili rychtárovi Jánovi Kováčovi, Dingovi, Matušíkovi a Matejovi Sládkovi, aby ich hľadali; ale tí sa zaprísahali, že nevedia, kde sú kľúče. Potom napadlo Martinovi Počúchovi, präfektovi Erdődovskému, žeby ích najskôr vypátral istý Zima, človek príchodzí na Myjave, ale ani on nedal sa na túto vec a vyhováral sa, že by mu hrozilo nebezpečenstvo života. Po ďalšom stopovaní a naťahovaní konečne ozval sa ktosi, že sú kľúče v predsieni farskej, kam sa hneď vystrojil Nagy s niektorými pre ne. Tu našli niektoré ženské a spytujúc sa na kaplána, dozvedeli sa, že ho niet doma, lebo bol odišiel do kopaníc. Nagy sa poobzeral a kľúč, ktorý manželka kostolníkova strážila, hneď zazrel. Pravdaže bola radosť veliká, — a triumfálne niesli ho deputácii.

Deputácii už nič nevadilo k prevedeniu posledného činu svojej úlohy, — k čomu tiež chceli mať ľud sohnatý. Hunyady aj prikázal rychtárovi Kováčovi, aby ľud svolal a nútil ho do kostola, ale ten nevedel, čo má robiť od duševných útrap. A preto sa radšej vzdialil s celým úradom, čo nechcel byť svedkom tejto pre Myjavu smutnej udalosti, — a ponechal tam len samého Tomáša Kubíka, rychtára Erdődovského, človeka bezbarevného.

O 2. hodine odpoludnia vybrala sa deputácia do kostola. Najsamprv išli na faru a odtiaľ ku kostolu, ktorý kolom do kola trikráť obišli a kanoník Kubovič, sprevádzaný kňazmi, v ornáte svätenou vodou ho pokropil. Vošli do nútra a tam tým istým spôsobom každú čiastku osobitne vysvätil. Konečne vstúpil do oltára, na ktorý postavil krucifix a slúžil prvú omšu, pri čom sbor spevákov spieval a hudba hrala.

Po skončení tejto ceremonii išli opäť na faru, kde Nedeckému privolávali: „Nech žije Nedecký, riadny farár cirkve myjavskej!“ Samosebou rozumie sa, že ani hostina nevystala, a síce v dome Mateja Sládka, kde uradostneným deputátom hudba až do polnoci vyhrávala. — Medzitým celá cirkev v najhlbšom smútku žialila a nariekala, nad odňatím chrámu, jako Izraelskí pri vodách babylonských a uľavenie svojho bôľu v nábožnom speve a modlitbách hľadala.

Jako prešiel chrám, tak prešiel aj jeho staviteľ, Krman, ktorý v prešporskom zámku zajatý a žalárovaný sedel, a s ním aj ostatní jeho najoddanejší privŕženci a udajní previnilci. Nič nepomáhaly prosby a prímluvy, najsamprv 29. apríla 1732. roku pruského kráľa Fridricha, ktorý medzi iným píše, že jeho spoluveriacim preukázanú milosť bude považovať, jakoby jemu samému bola udelená; nič prosbopis Krmanovej manželky Alžbety rod. Sivej roku 1735.; — nič ani prosbopis jeho samého roku 1736., v ktorom sľuboval, že ostatný čas svojho trápneho života ztrávi v úplnej utiahnutosti na modlitbách za jeho Veličenstvo: nijak nemohli mu zabudnúť posviacanie Rákóczyho zástav, jeho účinlivosť, — tak že horký kalich utrpenia musel až do dna vypiť. — Nepozostávalo mu iné, jako potešovať sa s tým, ktorý sám trpel, — a ktorý privolal nasledovníkom svojim: „Chceli kdo za mnou přijíti, zapříž sebe sám a vezmi kříž svůj a následůjž mne“ (Mat. 16. 24.). Kríž Kristov a ním vydobyté spasenie bolo jedinou útechou jeho, o čom svedčí aj to, že ku svojej poteche preložil pieseň: „Mag ich Unglück nicht wiederstehn“ do našej biblickej reči:

A inej potechy ani nemohol mať, lebo priateľom bolo zabráneno navštíviť ho v žalári, len manželke dovolili kedy-tedy prijsť. Táto mu posledne každoročne nosievala offeru prietržskej artikulárnej cirkve, ktorá sa v rokoch 1738., 1739. a 1740. na Veľký piatok skladala.^[92] Posledne však, keď dohárala svieca jeho života, stále bývala v Prešporku, čo bolo aj potrebné. Lebo ačkoľvek návšteva priateľov bola zakázaná, tým viac dobýjali na neho jezuiti, ktorí s istou vyrátanosťou chceli bezpomocný stav jeho a pred smrťou nastávajúcu agoniu využiť, aby ho úplne zlomili, — a pred spoluveriacimi jeho pamiatku potupili. Štyrma dňami pred smrťou v prítomnosti jeho manželky opätovali jezuiti svoje pokusy. Ale sotvy rozumeli po slovensky, lebo manželka mu radila, aby mlčaním premáhal jejich reči, načo on odvetil: „Pokuď budem moci tým pekelníkom odpovídať, nebudem mlčať: však mne oni již nic nemohou urobiť, nebo mne již Bůh skoro vysvobodí, ani oni Krista, ktorého mám již v srdci zapečeteného, nevytrhnou.“^[93] Menovite dobýjal na neho Jozef Weismeyer, ktorý so svojimi kollegmi troma hodinami pred skonaním aj jeho manželku, udajne na rozkaz kráľovský, zbrojnou rukou dal vyviesť a umierajúcemu 77-ročnému starcovi násilne vtisli do úst oplátku a rozhlásili, že sa odprísahal evanjelíckeho vierovyznaniu, čomu však z jeho spoluveriacich nikto neuveril. Zomrel dňa 17. septembra 1740. roku, s čím skončil jeho trápny a súženia plný život. V žalári si složil aj náhrobný nápis, v ktorom medzi iným spomína: „Natus in eccilio est, denatus in exilioque“, t. j. že sa narodil vo vyhnanstve a aj zomrel vo vyhnanstve. Ó, nešťastné a osudné vyhnanstvo! Jezuiti využitkovali nimi rozchýrenú zvesť, že Krman na rim. kat. vieru prestúpil a mrtvé telo jeho s veľkou pompou pochovali v katedrálnom chráme u Sv. Martina v Prešporku. Ešte ani len jako mrtvého nechceli ho vypustiť zo svojej moci, aby tak lós jeho bol zapečatený s lósom chrámu ním vystaveného.

Jezuiti o jeho prestupe vydali aj osobitnú zprávu, ktorú sa až do dnes vo viedeňskej dvornej knihovni pod č. 12134. ad 52. nachodí.^[94]

A tak zlomený bol mohutný dub, ktorý vzdoroval divým víchrom, násilne udusený jasný um, — a zúmyselne vyhasený pracovitý život. Jedno však stojí, že žiadon Myjavec nebude môcť čítať bez vnútorného pohnutia smutné skončenie svojho otca Krmana, lebo ono zatrase každou vernou dušou, — a zaocelí v charaktere každého citlivého človeka. — Daj, Bože, aby jeho príklad vernosti a stálosti na ceste pravdy aj ďalšiemu potomstvu svietil prez veky a veky, — aby tak jeho ťažké utrpenie stalo sa zdrojom mravného i vzdelanostného pokroku Veľkej Myjavy!

Päťdesiatročná náboženská poroba

Už aj dosiaľ sme videli, že tiché a pokojné panovanie Karola III. (1711 — 1740) v ničom neobľahčilo položenie evanjelikov v krajine, ba naopak, jeho tichý tlak osudnejšie pôsobil, jako predošlé búrlivé doby, keď si aspoň s času na čas mohla cirkev evanjelícka vydýchnuť a znovu oživnúť. — A jak bolo za Karola, tak aj za jeho dcéry a nástupkyni v panovaní, Marii Terezii (1740 — 1780): evanjelici boli namiesto zrejmých zákonov na milosť kráľovskú odkázaní, ktorá sa však k nim nijak nechcela nakloniť, následkom čoho boli vo svojich právach veľmi obmedzení. Aj Myjava od odňatia jej chrámu (16. aug. 1731.) po vydanie tolerančného patentu (13. okt. 1781.), teda prez celých 50 rokov nemohla prijsť po ev. bohoslužby.

Pred dnešným pokolením táto náboženská poroba snáď ani nepadá v takej miere na váhu, jako sa my o nej tu zmieňujeme, avšak nesmieme zabúdať, že v tie časy sa borba života práve na náboženskom poli diala, a že tí ľudia práve tak boli v svojom svedomí a presvedčení urážaní a obmedzovaní, jako dnes na poli národnom, alebo sociálnom.

Prvý, Myjave natisnutý kat. farár z tejto doby bol už spomenutý Štefan Nedecký, ktorý tu až po rok 1734 úradoval. On dosť šetrne zaobchodil s ľuďmi, lebo vedel, že ak si ich nakoľko-natoľko má získať, tak to jedine láskou a výslužnosťou môže docieliť. Prvé časy žil na fare v spoločnosti kaplána, kostolných a kuchyňských služobníkov, čo sa obával o svoju bezpečnosť. Pozdejšie však, keď sa s ľudom oboznámil a osmelil, žil si bezpečnejšie. — Nakoľko len mohol, vyhýbal tomu, aby bol ľudom na ťarchu, lebo bol napomáhaný zo spišskej kapitoly, ba i z Trnavy. I týmto spôsobom chcel si ľud privábiť. Ináče mal aj zo samej Myjavy pekný dôchodok, lebo celá poľnosť, ktorú dosiaľ ev. farári užívali, pripadla jemu, ba prešla navždy do majetku kat. cirkve, jako tiež aj užitok z pivovára a regálu, pod titulom čoho dnes táže cirkev 840 kor. bere od obce.

V cirkevných obradoch tiež musel jedno-druhé upustiť, tak menovite žiadali, aby pohraby v slovenskej reči vybavoval.

Položenie evanjelikov v ničom nepolepšilo sa ani za panovania Marie Terezie, ale tichý tlak trval ďalej. Po Nedeckom úradovali tu nasledujúci rim. kat. kňazi z tejto doby:^[95]

z ktorých pod posledným bola evanjelikom navrátená svoboda.

Z týchto kňazov Marsovszky a Šimonffy pochovaní sú v chráme. — Ale u ľudu najpamätnejším ostal pre jeho ukrutnosť, bezohľadnosť a drancírstvo Šimonffy, — ktorého sa ešte aj po smrti báli. Ba jeho meno, jako strašiaka, udržalo sa v pamäti ľudu až do dnes, a keď dieťa chcú postrašiť, tak mu len to pripomenú: „Šimonffy ide“,^[96] čo je zrejmým dôkazom jeho bývalej ukrutnosti. Za Šimonffyho prišli do zvyku aj katolícki rychtári, ktorých, keď nevedela podávať Myjava, dodával aj odinakiaľ a pomocou panstva nanucoval. Tak od roku 1764. úradovali:

Potom nasledovali zas ev. náboženstva rychtári:

Roku 1775. prišla hrozná povodeň, ktorej aj ľudské životy padly v obeť.

Jak pochodila Myjava, tak aj ostatné okolité cirkve, menovite tých sedem, náboženským diplomom opatrených, — a rad-radom aj jim odňatá bola náboženská svoboda, menovite 20. jan. 1733. Brezovej; 22. jan. Krajnému; 24. jan. Bzincom; 27. jan. Turej Lúke; 29. jan. Vrbovcom; a 31. jan. Prietrži.^[97] Prietrž však pričinením sa jej statných zemepánov, Jeszenákovcov, vymohla si ešte v ten rok namiesto obďalečných Straží právo artikulárneho miesta,^[98] kde ešte ten rok chrám B. vystavený bol. Sem obrátily sa oči verných ev. duší — a tu hľadali, čo im súdba inde odobrala. Zo všetkých ev. bohoslužby pozbavených cirkví sem prichádzali veriaci k slyšaniu slova B., následkom čoho boli tu ustanovení dvaja farári.^[99]

Myjava, jako najväčšia a najotúženejšia cirkev, tiež vzala svoj podiel v týchto návštevách, ktoré kam ďalej, tým viac povedomejšími a rozhodnejšími sa stávaly, menovite keď v druhej polovici panovania Marie Terezie, od roku 1765., jej tolerantný a nadmier osvietený syn nabýval vplyvu. Potom už nielen že k službám B. a ku zpovedi ta chodili, ale aj iné cirk. obrady podľa ev. spôsobu tam si vybavovali, o čom nás presvedčujú prietržské matriky. Tak 9. febr. 1777. krstená bola v Prietrži dcéra Martina Porubského a Alžbety Mikéch z Myjavy, menom Alžbeta. Poneváč je za babu písana Prietržanka, má sa za to, že matka došla do Prietrže porodiť. — 26. mája r. 1778. však už s privolením r. kat. farára, Červeného, krstená bola tamže Anna, dcéra Tomáša Kubicu a Anny Pecnových z Myjavy. — Prvý sobáš zaznačený bol ešte prv, a síce z roku 1742., dňa 12. nov., keď sobášený bol Štefan Kavický s Annou Joklík. — Aj pohraby sa udaly, ačpráve zprvu rodisko alebo bydlisko nebolo značené, ale pozdejšie je už aj to pripomenuté. Ešte z roku 1739. apríla 5. poznačená je Zuzanna, dcéra Jakuba Paprskára, — a roku 1746. dňa 5. nov. Martin Schvantzar Myjavský.^[100]

Posledné zápisky v matrikách prietržských o obradoch, Myjavcom poskytnuvších, pochodia z roku 1783., keď potom tolerančný patent umožnil, aby sa cirkve aj samostatne sriaďovať mohly.

Avšak okolité cirkve nielen jednotlivými údami prihlasovali sa k Prietrži, ale aj korporatívne, nie síce cestou verejnoprávnou, ale pod spôsobom danej im možnosti. Tak od 25. marca 1749. zachovala sa nám latinská zápisnica cirkve prietržskej, dľa ktorej v každej okolitej, náboženskej svobody pozbavenej, cirkví vyvolení boli osobitní kurátori, ktorých povinnosťou bolo pre potreby artik. cirkve prietržskej, jako vtedy spoločnej, sbierať príspevky buď v zboží alebo v peniazoch, a tieže odovzdať prietržským kurátorom; nie ináče aj bdieť nad dobrým poriadkom v chráme. Za takýchto v spomenutý rok z Myjavy vyvolení boli: Štefan Stranský a Štefan Gálik.^[101] A nielen to, ale aj sama myjavská obec, jako mravné teleso, behom týchto 50 rokov dávala 5 zl. ročitej podpory, na znak, že neumrela devečka, ale spí. Aj sa tak stalo, lebo neopustil Hospodin ľud svoj pre meno svoje veliké. (I. Sam. 12. 22.)

Oživotvorenie ev. cirkve

Nemilosrdné a bezcitné prenasledovanie evanjelíkov bolo osudné pre celú krajinu. Škodlivosť toho aj lepšie hlavy rim. katolícke uznávaly. Nebolo to na osoh totiž ani samej rim. kat. cirkvi, lebo v prenasledovaných vzbudzovala sa vzdorovitosť a horlivosť, — naproti tomu na jej strane nebolo času k prehlbovaniu sa v náboženských pravdách, ale uspokojilo sa so zovňajšími ceremóniami.

Spravodlivý panovník Jozef II. (1780 — 1790) dobre vycítil túto neplodnosť náboženských bojov a treníc, a poznal, že čas už úplne dozrál k tomu, aby napnutý pomer medzi jednotlivými vierovyznaniami svojim tolerančným patentom, dňa 13. okt. 1781. vydaným a t. r. 25. okt. námestnou kráľ. radou publikovaným, umiernil. A vzdor tomu, že rim. kat cirkev skrz Jozefa Battyányiho, ostrihomského biskupa, protestovala proti toler. patentu, ani sama nerátala na to, že aj jej v mnohom poslúži, jako aj poslúžil.

Tento tolerančný patent záležal z 18 bodov a 2. z nich hovorí, že, kde je 100 ev. rodín a majú spôsob vystaviť si cirk. budovy, udržať svojich farárov a učiteľov, tam si môžu kostol vystaviť a kňaza a učiteľa povolať. — Pravdaže Myjava patrila medzi tie obce, kde sa takýchto rodín nielen 100, ale aj 1000 nachádzalo, lebo ona ani následkom 50-ročnej poroby nemohla sa zpreneveriť svojej slavnej minulosti a preto bola medzi prvými, ktoré si náboženskú svobodu vymohly, a šmahom pridala sa k ev. učeniu, ku ktorému tajne sa vlastne aj dosiaľ priznávala. Myjava bola prvá v senioráte, ktorá následkom povolenia tolerančného patentu sriadila sa a povolala si ev. kňaza v osobe Jura Jozeffyho, ktorý prvé služby B. odbával dňa 20. júla 1783. roku, čo bolo V. ned. po Sv. Trojici. Tieto služby B. odbávané boly na dvore obecného domu, ktorý predtým bol na mieste terajšieho kráľ. súdu. Jako hodnovernú zprávu o tom nachádzame v tej značke, ktorú sám Jozeffy v príjmovej a výdavkovej účtovnej knihe cirkevnej vlastnoručne poznačil a zneje: „Kniha aneb Protokol přijmi a vydavek Slavné Cyrkvi Mijavské Evanjelické Augšpurského Vyznání od Roku 1783 dne 20 Července, kterého se začaly Služby Boží na dvoře Obecního Domu“. Značka je už porúchaná, ale toľko sa dá ešte vyčítať, že kurátormi vtedy boli: Samuel Stránsky a Jur Devan, kostolníkmi: Michal Kyselý a Pavel Bučenec. — Počty započali sa viesť len r. 1791. a tak nemožno vedeť, koľko chrám Boží stál.

So sriadením ev. služieb B. nastala aj potreba chrámu, pre ktorý vyznačené bolo miesto na rynku, a tak na príhodnejšom mieste, než kde je starý; lebo Myjava v novšom čase pomkla sa vo svojom vývine na dol. Nový kostol je úplne v centre mestečka, čo vo veľkej miere dvíha jeho úhľadnosť.

Túto okolnosť vyzdvihuje aj Trokan, keď píše:

Základy chrámu založené boly 21. apríla 1784. a dohotovený bol r. 1785., tak, že posviacka jeho previedla sa toho istého roku 8. nov., čo padlo na XXIV. ned. po Sv. Trojici. Jeho dĺžka obnáša 18 siah, šírka 9 siah a výška 6 siah a stavaný je v podlhovastom štvorhrane. Má štvero dverí a 19 okien, a síce vo dvoch radoch: na spodku s každého boku po 4-roch, spolu 8 a na vrchu 11. Opatrený bol s nasledujúcimi nápismi:

1. Od rynku nad takzv. žobráčňou:

2. Od Gálikovho mlyna, alebo zadných dverí k židovskej škole:

3. Od fary:

Tieto posledné dva nápisy sú už zotrené, a síce vtedy, keď sa roku 1855. chrám znovu obmietal. Odzadu ostal len rok 1785., v kameni vyrytý. Kostol má krásne oblúkové klenutie, murovaný oválny oltár a na ňom obraz ukrižovaného Krista. (Teraz starý obraz je zavesený na chrbáte oltára, lebo nový obraz zaujal jeho miesto. Nový obraz maľoval r. 1908. p. Miroslav Weiner z Radějova, z Moravy, pre tunajšiu cirkev za 633.46 korún.) Boky zôkol-vôkol obtiahnuté sú pavlačmi, na ktorých je mohutný, roku 1872. od brezovského Šašku za 5150 zl. s 25 mutáciami shotovený organ. O prvý organ ešte roku 1794. vyjednávalo sa s kremnickým organárom Januškom, ale nie s dobrým výsledkom. — Na vrchu kostola od židovskej školy je plechový pozlátený kohút, ktorý stál ešte na Hornom kostole, ale keď tenže prešiel do kat. rúk, shodili ho dolu, že aby si ho Luterani odložili na druhý kostol. Pod kohútom rozpína sa krídlatý orol, na znak vďačnosti proti Jozefovi II., s literami P. R. 1785. na jednej a P. A. 1876. na druhej strane. Pod orlom je pozlátená guľa s rokom MDCCCLVI. a literami A. P. a s druhej strany M. B.

Fara tiež hneď bola stavaná, a síce na tom mieste, kde terajšia nová, ale o dačo bliže ku kostolu, a kde dakedy stál pivovár. Od ulice mala len dve okná a stavaná bola v dĺžke k rieke. Dĺžka obnášala 21 siah, šírka 5 siah.

Prvý farár Jozeffy pochádzal z neďalekých Vrboviec, kde sa narodil dňu 23. nov. 1732. roku z otca Tomáša a matky Anny Ambrózy.

Jeho matka bola dcérou Jura Ambrózyho a tak vnučkou Daniela Krmana II. Prvé školy odbavil doma a potom od roku 1753 — 1758 v Šoprone pod vedením Jána Ribínyho. Nemajúc dostatočných prostriedkov k ďalším študiam, prijal učiteľskú stanicu v Nemes-Csóo a v Nemes-Dömölku, kde 7 rokov sotrval a až r. 1767. vyšiel do Nemecka. Tu sotrval 3 roky a potom stal sa domácim učiteľom u Pavla Prónaya. Roku 1774. prijal kňazskú stanicu v Gemerskej-Paniti, neskôr na Pondelku, odkiaľ po vydaní tolerančného patentu dňa 19. júla 1783. prešiel na Myjavu.

Tu pripadla mu ťažká, ale vďačná a slavná úloha: vzkriesiť a oživiť veľkú cirkev myjavskú úplne a cele, ktorá aj ináče už sama od seba chápala sa k životu. Jozeffy túto prácu, jako aj zovnútorné sriadenie cirkve previedol s pomocou Božou statne a dokiaľ veľký chrám myjavský stáť bude, aj jeho pamiatka trvať bude. — Už roku 1784. poctený bol od seniorátu hodnosťou konseniora. Úradoval tu až do smrti, 11. decembra 1812. roku. Vďačná cirkev pochovala ho dňa 14. dec. v chráme pod kazateľňou, kde až dosiaľ spočíva.^[103] Na jeho pohrabe kázal senior, Ján Podhradský a odparentoval ho Ján Klačány, farár vrbovčiansky. Verše držal v chráme: Andrej Žlebek, staroturanský a pri hrobe: učiteľ, Andrej Mišovic.

Kaplánmi jeho boli: Pavel Hurban, otec dr. Jozefa M. Hurbana, pochádzajúci zo Sobotišťa. Ordinovaný bol r. 1805. a odišiel do Beckova za farára. — Štefan Djuga, rodený Myjavec, ktorý dňa 4. sep. 1805. bol ordinovaný a ešte toho roku prešiel do Skalice za farára. — Michal Doleschall, ord. 26. jan. 1808. a od roku 1810. farár v Nov. Meste n/V., konečne Sam. Kolény r. 1811., ktorý potom stal sa aj jeho nástupcom.

Jako to duch cirkve ev. všade sebou donáša, že popri chráme buduje sa hneď aj škola, tak aj cirkev myjavská pri svojom novoutvorení pozvala si aj učiteľa v osobe Michala Kolényho.

Kolény narodil sa v Dobronivej dňa 28. apríla 1757.^[104] z otca Michala, tamojšieho dozorcu cirkve a rychtára obce. Na Myjavu došiel už 20. júla 1783. a úradoval tu až do smrti 1806. Hovoril štyri reči: slovensky, maďarsky, nemecky a latinsky. Bol zakladateľom rozsiahlej a slavnej rodiny Koléňovskej.

Prvá škola bola na obecnom dome, a síce vo dvoch sieňach a tak hneď od začiatku s dvoma učiteľmi. Tak to nalezla aj kanonícka visitácia roku 1803.^[105] Byt učiteľa bol v dome, ktorý tiež obci prináležal, ale ktorý si cirkev ev. s privolením stolice a panstva skrz 50 zlatovu vynáhradu, danú cirkvi katolíckej, od obce zadovážila. Ten dom stál na mieste terajšej starej školy, medzi domami Mikuleckého a Štefana Trokana. Fundus tohoto posledného domu cirkev si neskôr tiež zadovážila a na ňom povstala nová škola.

Prví pomocníci Kolényho v učiteľskom úrade boli: Samuel Záhon r. 1787., Ján Fábry r. 1790. a Ján Porubský r. 1800., o ktorých nič ďalšieho nevieme.^[106]

Sotvy že sa cirkev ev. osamostatnila a sriadila, rim. kat. cirkev, už hodne stenčenú, prišiel visitovať sám ostrihomský arcibiskup, gr. Jozef Battyányi, aby ju zachránil od ďalšieho rozpadúvania sa. Bolo to roku 1788. a jak nim sostavený visitačný protokoll svedčí, Myjava mala vtedy 8371 obyvateľov, medzi ktorými bolo len 72 židov. Podľa toho Myjava sa na počet duší veľmi nerozmáha, keďže aj dľa sčítania z r. 1900. má ich len 10639 duší. Chotár síce má dosť veľký, ale bez priemyslu viac ľudí nevyživí, následkom čoho vždy nové a nové roje vypúšťa do širokého sveta, čomu by sa už predsa malo raz odpomôcť. Veď jaká to ztrata, keď každoročne stá, ba tisíce ľudu vysťahuje sa tu na Dolniaky, — tam zas v novšom čase do Ameriky.

O meste spomenutý visitačný protokoll ešte poznamenáva: že je bez privilegium a má 300 domov: že leží s oboch strán rieky po vrškoch; obyvatelia jeho že sú väčším dielom evanjelíci a podľa pôvodu svojeho: Moravci a Česi; menovite pytlikári že sú potomci Husitov.^[107]

S týmto zavŕšené boly nešťastné náboženské boje, ktoré toľké obete vyžadovaly a celé storočia musely preisť, až sa rozbúrené vlny rôzneho náboženského presvedčenia utíšily. Stalo sa to pod krátkym síce, ale miernym a spravodlivým panovaním Leopolda II. (1790 — 1792), ktorý bol pravý opak prvého a kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jozefa II. Čo ten chcel umožniť nariadeniami, tento to isté zákonom, keď roku 1791. vynesený bol XXVI. článok, ktorým sa viedeňským a lineckým pokojom vydobyté práva, ačpráve ešte nie v plnej miere, evanjelikom zabezpečujú. V 12. bode je tento zákon za večne trvať majúci vyhlásený (lex in perpetuum duratura); následkom čoho konečne predsa len umožnené bolo pokojné spolunažívanie obyvateľov jednej vlasti z ohľadu náboženského, kým nová doba zas nové boje nevyvolala.

Požívanie náboženského pokoja

Po toľkých bojoch aj Myjava potrebná bola žiadaného pokoja. O tomto čase v západnej Europe s povstalou francúzskou revolúciou zúrily už iné boje o nové životné otázky a po Leopoldovi nasledujúci panovník, František I. (1792 — 1835), mal v prvej polovici svojho panovania aj s ostatnými panovníkmi Europy plné ruky práce s novým hnutím. — Ohlas nových myšlienok, vzbudených z tohoto hnutia tu u nás ozýval sa len v jednotlivcoch, široké davy ľudu neboly ešte nimi dotknuté, ale odovzdaly sa do úplného, a temer do bezstarostného požívania ťažko vydobytého náboženského pokoja. Hej, oddych nie len jednotlivci, ale aj celé národy potrebujú!

Myjava v tomto období vyznačuje sa zbožným patriarchálnym životom, uvedeným cirkevnými poriadkami, cechovnými predpismi a obecním prísnym dozorom. Vzdialená od hlavných krajinských ciest vypestovala si na základe bohatých tradicií celkom svojského domáceho ducha, ktorým bol preniknutý každý Myjavec. Tak, že vzdor tomu, že aj Myjavci prinútení boli chodiť do sveta, menovite pytlikári chodili s plátenkom po ďalekých krajoch, čo náš básnik takto vyslovuje:

predsa nezosvetáčili sa na ten spôsob, jako iní občania. Ba naopak, kdekoľvek prišli, predchádzali dobrým príkladom: vrúcnosťou a pobožnosťou.^[109]

Poneváč v obci nebolo, mimo obecních, žiadnych úradov, ani iného cudzého živlu, ale bola temer úplne jednoliata, vývodil cirkevný duch a uplatňoval sa jak v rodinách, tak aj v spoločnosti prísny cirkevný život a poriadok. V sobotu odpoludnia už bol polsviatok a slúžil za prípravu k nedeli. V dome započalo sa upratávanie, menovite v dielni, kde ťahač nesmel krampľou ani pohnuť. Vlna sa pekne odvážila a odpoludnia žiadon tovaryš nepracoval. Učnia v lete pozametali dvory a ulicu pred domom. V sobotu bývaly zpočiatku nešporné služby B., ktoré však už pri Martinyho kan. visitácii boly prestaly.^[110] Večer z každého domu ozýval sa spev domácej nábožnosti. — Zasvitla nedeľa a tu malé-veľké, mladé-staré hrnulo sa do chrámu, čo Trokan celkom názorne opisuje takto:

Myjava v tieto časy, aspoň čo sa samého mestečka týče, vyznačovala sa všeobecnou zámožnosťou, poneváč vtedy pytlikárske remeslo vskutku malo zlaté dno. A poneváč len na Myjave a voľačo na Vrbovcoch, dosť málo v Sobotišti a v Skalici, bolo rozšírené, hrnuly sa sem groše skoro z celej monarchii. Z výrobku ušlo sa niečo aj kopaniciam, ba aj okolitým, blízkym osadám: Turej Lúke, Bukovcu, Krajnému, Kostolnému, ba aj Kuželovu na Morave, kde si dávali pytlikárski majstri vlnu priasť, aby jejich práca bola prospešnejšia a rýchlejšia.

Vtedy pytlikárske remeslo išlo tak silno, že na inšie práce, jako na poľnosť, na okrašľovanie domov, ulíc, mestečka, nestačili ľudia ani mysleť, tak, že vonkajší výzor mesta vzdor tejto zámožnosti bol dosť starosvetský a ani najmenej nie vábny. Aj v samom Rynku nachádzaly sa tak nízke domčeky a to slamou kryté, že si človek vedľa idúci širák očechral o strechu. Taký nízky domec stál aj na mieste domu Sam. Weissa (kde je kaviareň Cádrovská). Následkom tejto zaostalosti v pokrývaní domov boly na Myjave dosť časté a veľké ohne. Z tejto doby spomína Trokan^[112] oheň z r. 1834., ktorý vzniknul na Kamenci pri vypaľovaní páleného a zničil, počnúc od Šimšálka až v Rynku po Mihálika všetko. V tento čas shorel aj Horný kostol a fara, ba aj židovský kostol. Ev. kostol so školou bol ťažko vychránený, — a jako Trokan dokladá, pomohla škridlica. Shorená čiastka mesta v obnovenom stave dala sa už pod škridlicu, ale na neobnovenú časť v Bakýtke a Gegeľove prišiel roku 1840. nový požiar, ktorý hore od Trokana zničil do 80-90 domov.

Pred domami ešte aj v Rynku bývaly zahrádky, a to hradené bez ladu a skladu, dľa ľubovôle a možnosti majiteľa domu. Popri šramkoch dal sa videť aj haluzím opletený plot. Krížom zo Škrynárovho^[113] mlýna ku Gálikovskému, ktorý stál medzi potokom, tečúcim od spomenutého mlýna, a ev. kostolom, tiekol mlynský potok. Vonkoncom hore-dolu Rynkom pýšily sa vŕby, ani na lúkach. V prostred samého mesta, kde je terajší obecní dom a na mieste stavisk vyše neho ležiacich, boly pekné konopnice. Rezký, pracovný život mestečka utiahnúl sa viac do nízkych domčekov po vŕškoch, kde všetko pracovalo a hľadalo zlaté rúno.

Jako nedbalo sa na vonkajšok stavísk, tak starala sa každá, zvlášte mešťanská, rodinka o primeraný odev a živobytie. Myjava vypestovala si svoj zvláštny mešťanský kroj, o čom na inom mieste bude reč, ktorý je prostý nejakých smiešnych prílepkov, ale tým jednoduchejší a praktickejší. Kacabaje žien zdobily aj strieborné gombíky. — Pri tvrdej práci žiadal sa aj lepší pokrm, čo si pri stálom, dobrom dôchodku ľudia aj dopriali; len chyba bola, že, keď remeslá upádaly, nároky sa u mnohých neuskromnily, s čím v poslednom čase mnohé rodiny upadly do biedy. A to tým viac, že k záchrane robotného ľudu nikto nepostaral sa dosiaľ o založenie väčšej továrne a o sdokonalenie už udomácneného priemyslu.

K pytlovému plátenku potrebná bola čistá, jemná vlna a pre takú chodili pytlikári, kde sa najsprávnejšie dostala. Na Dolnej zemi vyhľadávali mesto Sarvaš, kde pred tým mnoho oviec držiavali, a tu hore, vo zvolenskej stolici okolie Ostrej Lúky, menovite dediny: Dubové, Bacúrov. Jedlo si brávali so sebou, čo im ženy prichystaly, zvlášte „melence“ (mrvenicu) do polievky, ktoré, vraj, len tak sa žlkly od vajičiek. Kuchynské nádoby, obyčajne cinové, tiež si so sebou nosievali.

Prez tento pokojný, patriarchálny čas neudaly sa žiadne mimoriadne prípady, mimo kanoníckych visitácií biskupov jak evanjelíckych, tak r. katolíckych, ktoré dosť skoro nasledovaly jedna po druhej.

Visitáciu Daniela Crudyho z r. 1803. sme už aj podotkli. Vtedy ev. cirkev ešte nemala vystavenú školu, ale vyučovalo sa v obecnom dome vo dvoch sieňach. Učiteľom bol spomenutý už Michal Kolény a präceptor alebo podučiteľ: Andrej Mišovic, rodom z Očovej, narodený r. 1781.,^[114] ktorý od roku 1803. na Myjave úradoval. Neskôr prešiel do Zelenic, potom na Stredu, až po smrti Kolényho r. 1806. stal sa jeho nástupcom a úradoval po rok 1816., keď pre nemoc zaďakoval.^[115] Ponevač Myjava domácich ev. zemanov nemala, aspoň na poli cirkevnom zariadila sa hneď zpočiatku demokraticky, keď si za inšpektora cirkve zvolila domorodého človeka, nezemana, Štefana Mikuleckého, ktorý bol ináče notárom obecním. Jako inšpektor po boku mal 5 kurátorov a 24 pomocníkov. Bol on vlastne viac kurátorom v dnešnom smysle. — Pri tejto visitácii počet duší klade sa na 9000.

Táto visitácia jako zemských pánov spomína: v jednej polovici rodinu grófov Erdődych, jejichž čiastkou vládnul vtedy knieža Auersperg; v druhej polovici nápadníkov rodiny Homonnay, menovite: gr. Jura Csáky, gr. Mikuláša Forgách, grófov a barónov Révayovcov, baróna Zayho a Pottornyayho. Jako spravovalo vtedy panstvo Myjavu a jak bdelo nad poriadkami, o tom v inom odseku bude reč.

Nasledujúca visitácia ev. superintendenta Michala Kováča-Martinyho bola 14. aug. r. 1823., ktorá na Myjave našla už len 8000 ev. duší. Tento číseľný úpadok obyvateľstva odôvodňuje sa^[116] epidemickými nemociami a smrtnými pádmi, ktoré povstaly následkom francúzskych vojen. Menovite horúčka decimovala ľudí. Ale z druhej strany aj vysťahovalectvo zapríčinilo vtedy veľkú újmu na počte obyvateľstva, keď mnohí čeľadní otcovia v nádeji lepšieho a pohodlnejšieho živobytia vysťahovali sa na Dolnú zem, menovite do Báčky, Slavonie: v tamojších veľkých osadách slovenských, v Petrovci, v Pivnici a inde neni zriedkavé i dnes, priezvisko: „Myjavec“.

Ev. farárom bol o tomto čase Samuel Kolény, ktorý, jako Jozeffyho kaplán, hneď po tohoto smrti vstúpil do dedictva principálovho. Kolény narodil sa dňa 30. aug. r. 1788. na Myjave z otca Michala. Roku 1802. šiel na študium do Prešporka, kde skončil i theologiu. Dňa 16. mája 1811. bol ordinovaný za kaplána na Myjavu, kde po dvoch rokoch ostal aj farárom.

V tejto kan. visitacionálnej zápisnici činí sa zmienka aj o stavbe novej školy (teraz už starej) na fundusi medzi Mikuleckým a Trokanom, od obce zadováženým. Stalo sa to roku 1817. Na spodku boly dve učebné siene pre školy a na vrchu byt učiteľa. Tento čas učiteľom a spolukántorom bol Pavel Jakubovič, jako nástupca Mišovičov od r. 1817. až po rok 1825., o ktorom ešte aj niže bude reč. Jeho pomocníkom bol v tomto čase Pavel Straka a pred ním Peter Mičátek okolo r. 1816., Jur Hrdlička r. 1818. a Michal Pifko r. 1819.

Inšpektorom cirkve bol Ján Borsuk a kurátori že neboli žiadni, ale jejich povinnosť zastával inšpektor.

Zemskými pánmi boli: v jednej polovici familia Erdődych, na ten čas gr. Jozef Erdődy, kancellár (zomrel 1824. jún. 24. bez potomstva); v druhej polovici gr. Fraňo Révay, gr. Mikuláš Csáky, kapitula ostrihomská, gr. Mikuláš Forgách, nápadníci gr. Jána Révayho; baróni Aloys Mednyánsky a Karol Zay a rodina Pottornyay. Mimo posledných dvoch rodín všetci r. katolíci.

Tretia kanonícka visitácia ev. cirkevného hodnostára v tomto období bola Samuela Stromského dňa 26. mája 1836. roku, ktorá tiež len 8000 ev. obyvateľov našla, o čom sa aj zvláštne poznamenáva, že počet obyvateľov behom posledných rokov ani nezrástnul, ani neklesol. Príčinou toho mimo vysťahovania bola aj cholera roku 1831., keď naproti 364 narodeným zomrelo 687 osôb a tak bez mála raz toľko. — Epidemické nemoce riedily ľudí aj nasledujúceho 1832. roku, keď naproti 477 narodeným zomrelo 515 osôb. — Inšpektorom tento čas bol Matej Jurenka a kurátori žiadni.

Jako neriad táto kan. visitácia vyzdvihuje, že mládež v nezralom veku do stavu manželského vstupuje. Aj vskutku, tedy udaly sa pády, že ženich mal 16 rokov a nevesta 14, ako to udal už nebohý Daniel Svítek, ktorý s manželkou po sobáši o pár dní išiel „Morenu zanášať“.

Všetky tieto kan. visitácie zisťujú, že zvony na Hornej veži sú spoločné a obecné a jako také, že ich užívajú aj evanjelíci, jako k oznamovaniu služieb B., tak aj počas pohrabov. Len za sťažnosť pokladajú si evanjelíci, že tedajší r. kat. farár, Jozef Kollarik, dal si na zvon, skrz obec r. 1827. v Trnave prelievaný, bez vedomia občanov svoje meno poznačiť.

Kan. visitácie ev. biskupov z tejto doby zavrela kan. visitácia trnavského r. k. biskupského vikára r. 1837.

Táto tichá doba nebola len dobou oddychu a cirk. slavností, ale aj dobou nadobývania nových síl k ďalším bojom, dobou dozrievania nových ideí, lebo jako celé ľudstvo, tak ani jednotlivé jeho čiastky, národy, nemôžu zostať ohľadom duchovného života na jednom bode stáť. Všetko, čo žije, hýbe a vyviňuje sa. Kde vývin už či samosebou, alebo následkom neprajných okolností prestáva, tam nastáva krepenenie síl, úpadok. Národ, ktorý sa zrieka vývinu, zrieka sa života.

Napoleonové boje neboly len výkvetom jeho panovačných chúťok, ale aj plodom rozjareného národného citu „grand nationu“, jako sa národ francúzsky sám menoval. Samosebou rozumie sa, že nápor vzbudzoval všade odpor u hnietených národov, ktoré na tento spôsob prichádzaly k povedomiu svojej národnej individuality. Príznaky národného prebúdzania javily sa po celej Europe. Tu u nás, u všetkých národov monarchie začne sa pestovanie národnej reči a literatúry. Spisovatelia sa sdružujú v isté literárne družstvá, žiactvo po školách neuspokojuje sa s mrtvou latinou, ale zakladá samovzdelávacie kruhy, v ktorých pestuje sa reč národa. V celku panovanie Fraňa I. a tiež aj jeho nástupcu Ferdinanda V. (1835 — 1848) padá do doby tohoto národného vrenia. U Maďarov síce už koncom XVIII. stoletia medzi gardistami Marii Terezie utvorily sa literárne družstvá, ale tie nemaly také účinky na národ, jako vystúpenie Kazinczyho a jeho školy s čistením maďarského jazyka, čo celý rad sviežich spisovateľov vyvolalo. — Čo spisovatelia maďarskí usilovali sa docieliť teoreticky, totiž: povznesenie národa maďarského, rozšíriť jeho vplyv, utvrdiť jeho moc nad ostatnými inorečovými národmi krajiny, to zas politikovia hľadeli uskutočniť prakticky na poli krajinskej správy, cestou krajinských zákonov — a v tom im od cudzého nepriateľa hnietený kráľ krok za krokom šiel po ruke. Následkom toho maďarská reč behom päťdesiatich rokov nástojčivosťou maďarského zemanstva, ku ktorému zo stavovských záujmov pridalo sa aj slovenské,^[117] vytisla na celej čiare všeobecne zaužívanú latinčinu a vyhlásená bola za jedine úradnú reč, bez toho, aby po národnostných vidiekoch aspoň nejaké malé, krajové ústupky boly bývaly ponechané aj živým rečiam ostatných národov krajiny.

Medzi Slovákmi sa v jednotlivcoch národné povedomie javilo dosť zavčasu, jako sme videli pri Danielovi Krmanovi a ešte prv pri Danielovi Horčíkovi v XVII. storočí. Koncom XVIII. stoletia jak evanjelíci, tak aj katolíci vystupovali už rozhodne. R. 1793. Anton Bernolák založil v Trnave pre kat. učených Slovákov: „Slovenské učené Towarišstvo“ a na strane evanjelíckej povstal v Prešporku na tamojšom ev. lyceume r. 1801. „Spolek literatúry slovenske“ a o dva roky, 1803., založená bola aj „Stolice reči a literatúry slovenské“.^[118] Lenže odstúpením tak dôležitého a vtedy jedine platného faktora, slovenského zemanstva, táto buditeľská práca išla o mnoho pomalším tempom, než u Maďarov, lebo prišlo sa jej opierať len o nevoľný, hospodársky i vzdelanostne zanedbaný ľud, — a preto aj výsledky nemohla preukázať toľké. Lebo jako a v čom mohol uzákoniť slovenskú reč vtedy bez zemanstva ten ľud, ktorý ani sám žiadneho práva nemal a žil v ťažkom poddanstve?! — A preto rozdiel medzi maďarskou a slovenskou buditeľskou prácou bol ten, že tam tá išla s hora nadol, pomocou vysokej šľachty (gr. Széchenyi a iní), v známke aristokratismu, táto však z dola na hor, pomocou pospolitého ľudu, v známke demokratismu. Následkom toho táto slovenská buditeľská činnosť bola od smerodajných kruhov nielen z politických, ale aj zo stavovských, triednych príčin a pohnutok upodozrievaná a prenasledovaná. — A poneváč v tomto prvom vzrušení všetci literáti čím intensivnejšie vhĺbili sa do reči ľudu, skúmali minulosť národa, hľadali pokrevnosť jeho, jako u Maďarov zápalistý a ideálny Alexander Kőrősi-Csoma bez všetkých pomôcok vybral sa do ďalekej Asie, do neprístupného Tibetu, tak aj u Slovákov bez všetkých politických zámerov na povzbudenie seba samých a svojho národa niektorí spisovatelia, jako Ján Kollár, ospievali aj ostatné kmeny slovanské, tak, že toto slovenské buditeľské hnutie pomenované bolo bezzákladne panslavismom.

Niet príčiny pochybovať, že aj po Jozeffym nasledovavší ev. farár, Samuel Kolény, v Prešporku obsiahnul povzbudenia k pestovaniu materinskej reči a nadobudnul si jasného národného povedomia. Aspoň jeho myjavské kňazské pôsobenie svedčí o tom, lebo ono sa už dialo úplne v duchu slovensko-národnom. Najpeknejšie svedoctvo vydáva mu jeho vlastný žiak a duchovný odchovanec, Ján Trokan, keď píše^[119] o ňom: „Koleni Samuel bívalí kňaz Mijavskí, na Mijave zroďení a pochovaní, slúžil dvacat tri roki, jako muž učení a príkladní, kazatel víborni a majster v katechismovém vynaučování… Študentov mijavskích miloval jako otec — jeho reči boli pre nás manna života, a národa svého bol znatel a ctitel úprimní.“

K nemu družil sa v slovensko-národnom cítení aj učiteľ Pavel Jakubovič,^[120] rodom Skaličan, ktorý tiež na prešporskom ústave bol k rodoľubstvu povzbudený. Trokan aj o tomto mužovi vyslovuje sa uznanlive, keď na strane 149. svojho diela o ňom takto píše: „Tento učení a šlechetní muž, básnik a Slovák víborní, pilní a svedomití, bol ozdoba úradu učitelského. Ten aj s Kolénim boli původci toho, že som to, čo som.“ Peknejšieho svedoctva uznanlivosti nemôže dať učeník svojmu učiteľovi nad toto a pre nás ono úplne dostačuje za dôkaz, že i v tejto tichej dobe diala sa účinlivá a povedomá práca so strany myjavských činiteľov na poli slovensko-národného prebúdzania. Práve preto len ľutovať prichodí, že Jakubovič, udajne pre hlavatosť niektorých údov cirkve, musel r. 1825. Myjavu opustiť.

Národná práca týchto dvoch mužov, jakú vidíme, nebola bezúspešná a marná, lebo mimo Trokana odchovali pekný krúžok národných činiteľov a pracovníkov. Tak spomenutia hodní sú: Štefan Caltík, Samuel Kokeš, Jur Kulišek, Ján Matička, Samuel Jurenka, notár turolúcky, Ján Mockovčiak, Samuel Jurenka, farár na Vsetíne, Daniel Vrablica, oficier v povstaní, atď., s čím práca upovedomenia národného tak bola do popredu sotená, že sa nedala viac zahatiť. — Štefan Caltík, jak Francisci vo svojom životopise pripomína, bol údom aj slovenského spolku v Prešporku a Jan Mockovčiak istý čas aj jeho správcom.

Najviac vyniknul z tohoto krúžku Ján Trokan, syn Štefana Trokana a Judity Šimečkovej, narodený na Myjave 25. febr. 1810. R. 1831. stal sa kaplánom na Myjave, odkiaľ bol zvolený za farára toho istého roku do Kostolného, kde r. 1840 sa stal dekanom okresu novomestského, ktorý úrad tak horlive zastupoval že jeho návody na poli učebnom i dnes môžu slúžiť za príklady. Po desaťročnom dekanstve nitriansky seniorát zvolil ho za seniora, ktorý úrad zastupoval dva razy, a síce v rokoch 1851 — 1861. a 1873 — 1880. Starobou nútený, najprv zložil úrad seniora a o 3 roky neskôr aj úrad kňazský. Po práceplnej, požehnanej službe žil na odpočinku u syna Alexandra, farára kostolňanského až do smrti, ktorá 5. júla r. 1894. vyrvala ho z radu živých.

Tlačou vydal 180 stranovú prácu: „Mijawa s novým vekom. Básen ve čtirech zpevoch. Od Jána Trokana, rodom Mijavana. V Skalici, písmom a tlačivom Fr. X. Škarnicla a. Sinov. 1851.“, o ktorej M. Dohnány („Slovenskje Pohladi“, 1851., sv. I., diel II., str. 19 — 21.) medziiným takto píše: „V básňi tejto nachoďíme množstvo rozmaňitích mišljenok, úvah, reflexií, napomínaňí, káraňín, ďejou a obrazou… Mnoho peknjeho a dobrjeho sa vo spisku tomto nachodí: a najme naučeňja, napomínaňja a veďeňja ludu pospolitjeho k životu viššjemu, národňjemu, peknuo naučeňja o svornosťi kresťanskích vjer: na str. 61. p. púv. o cirkvi so zápalom píše, ako napospol celou knižkou touto náboženskuo nadšenja prevjeva. Utešenje mjesta nachoďíme najme v „Novom veku“. Na str. 70. stav krajiňi uhorskej pred samou zburou krásne opisuje. S nadšeňím opisuje najme Večer príchodu Národňej Radi Slovenskej. Pripojenú pjeseň na hroboch „mučeníkou slovenskích“ precitlejší Slovák ťjež len s pohnutím čítať bude.“ „Slov. Pohl.“ (1851., sv. IV., diel I., str. 143.) písaly, že „medzi najznameniťejších Nosičou novej literatúri slovenskej a povedomja národňjeho v ňej vivinutjeho náležja nasledujúci čelňejší spisovatelja: Štúr, Hodža, Kalinčjak, Lichard, Sladkovič, Hroboň, Král, Hostinskí, Radlinskí, Rimavskí, Chalupka, Dohnány, Škultety, Ján Trokan, Paulíny, Jureckí a iňí. Dajedňí z ťíchto ako znamo premeňili svoju mjenku strani reči spisovnej.“ K týmto patril aj Trokan, o ktorom Dohnány v označenom už „posudku“, takto píše: „P. púvodca zaňechajúc spuosob písaňja v česko-staro- alebo v čisto-novo-slovenčiňe, nastupuje cestu písaňja dla osobnjeho zdaňja a lúbosťi.“ — Ako cítil Trokan s ľudom, ako ho poznal a akým ho chcel mať, badať z týchto veršov (str. 126. a 127.):

Trokan bol demokratického smýšľania človek, čo dokazuje tento verš (str. 133.):

Smýšľanie Trokana on sám na str. 136. takto opisuje:

Význam Trokanovej „Mijawy“ z dejepisného, opisovacieho, miestneho, folkloristického a národného stanoviska pre pracovníkov tohoto diela je neoceniteľný, ako aj každý Myjavec len s pôžitkom môže čítať tento pravý obraz jeho rodiska.

Odchod Jakubovičov preto nenechal po sebe v národnej práci medzeru, lebo Kolényho duch vedel privábiť sebe rovných duchov, jak v kaplánoch, tak v učiteľoch. Kapláni: Ján Vidovský,^[121] Daniel Kolény,^[122] brat Samuelov, Matej Svatý,^[123] Ján Schulz^[124] v tomto ohľade menej vynikali, aspoň nenechali po sebe viditeľných stôp, ale tým viac zápalistý a básnického nadania mladík, kaplán Daniel Sloboda,^[125] ktorý na Myjave pobudnúl od r. 1833. až po r. 1837. Jeho básne, väčším dielom v antických formách písané, vychádzali v Kuzmányho „Hronke“ a v Ottmayerovom almanachu „Zore“. Dosvedčil sa aj jako sberateľ ľudových piesní, ktoré spolu so zápalistým učiteľom Martešíkom podávali do Kollárových „Zpiewaniek“.

Zpomedzi učiteľov zvlášte Ján Martešík, o ktorom ináče aj ďalej bude reč, zasluhuje, aby sme ho už tu vyzdvihli, lebo hneď za mladi vzal svoju čiastku z buditeľskej práce. Ideálne smýšľajúci Sloboda našiel v ňom sebe hodného súdruha a už r. 1834. spolu podali Kollárovi do Zpiewaniek vyše doslovne sdelenú historickú báseň: Myjava a Kozáci. — Kolény tiež s nadejeplnou mysľou mohol pozierať do budúcnosti pri takomto učiteľovi.

Ján Martešík došiel na Myjavu 1828. dňa 7. dec. Pred ním úradoval tu jako učiteľ Štefan Predmerský od r. 1825. po r. 1828. — Narodil sa v Modre dňa 4. mája 1800. roku z otca Jána Martešíka, mešťana a matky Judity Hlavaček. Školy odbavil doma, až ho r. 1820. cirkev skalická povolala za učiteľa, kde pobudnul 2 roky a r. 1822. prešiel do Hlbokého. Vyše spomenutý rok konečne presťahoval sa na Myjavu, kde je jeho 38-ročné, neunavné, k dobru cirkvi i národa smerujúce účinkovanie zlatými literámi zaznačené do histórie cirkve myjavskej. Odchoval celé pokolenie, z ktorého aj dnes ešte žijúci niektorí starci s vďačnosťou rozpomínajú sa na svojho učiteľa. Pekný pamätník postavil mu aj Ján Trokan vo svojom básnickom diele, keď na str. 161. o ňom píše: „Ján Martešík učiteľ, hojnú familiu majúci otec, známi od pohostinstva. Slováci v jeho dome sú jako doma. Tento muž pri divadlách bíval príčinliví a obetovaví. V škole bere zvláštni ohlad na národnost.“

A tak sa pri Martešíkovi popri výchove mládeže s novou buditeľskou prácou stretáme: s divadlami, ktoré menovite pričinením sa prešporskej mládeže v štyridciatich rokoch započal usporadovať. Škoda, že nám o týchto divadlách bližšie zprávy nezostaly, lebo v mnohom boly by poslúžili k objasneniu prvého slovenského národného vzrušenia na Myjave. Jednu však vzácnu notízku o týchto divadlách nachádzame vo Francisciho vlastnom životopise poznačenú,^[126] kde tenže autobiograph píše: „Za mojich žiackych časov v Prešporku hral som štyri razy divadlo, predstavujúc na Myjave v Divotvornom Klobúku myslivca Karla, tiež na Myjave v Beňovskom kozáka Štefanova, v Sobotišti v smutnohre Isidor a Oľga Isidora a v Lipt. Sv. Mikuláši tiež tú istú úlohu.“

Dňa 17. jan. 1837. aj šľachetný Kolény odobral sa k otcom a jeho nástupcom stal sa bývalý jeho kaplán a na ten čas už prietržský farár, Ján Schulz, ktorý sem ešte ten rok prešiel. Schulz mohol byť pilný a snaživý farár, o čom svedčia pod ním nadobudnuté 3 veľké zvony, ale v národnom ohľade nekráčal v šľapajach Kolényho. Aspoň na to poukazuje, že ho známy slovenský spisovateľ, Jozef Podhradský, v dramatickom svojom diele: „Holuby a Šulek“, v osobe Jána Kaifáša predstavuje, jako protivníka literárnej slovenčiny a hrubého materialistu. — Po boku jeho stáli, jako kapláni tento čas: Pavel Košacký (1837 — 1840), Ladislav Pauliny r. 1840., neskôr farár v Prietrži, Karol Pauliny tiež r. 1840., potom odišlý za farára do Mokrej a Ľudevít Semian^[127] od r. 1841. Aj následkom dlhšieho pobytu na Myjave, ale zvlášte následkom národne činnej práce, zpomedzi týchto kaplánov najpožehnanejšiu pamiatku vydobyl si v histórii Myjavy posledný, totiž Ľ. Semian, ktorú za hodné držal zvečniť aj básnik Myjavy, keď na strane 159 — 160. píše: „Národného ducha zkrjesilo na Mijave divadlo, mládež Mijavská horlivá a známi Semian.“ — Semian kráčal úplne v šľapajách peknoduchého Daniela Slobodu a ruka v ruke so zápalistým učiteľom Martešíkom, ktorého neskôr stal sa aj zaťom a onoho švagrom.

Za úradovania Schulzovho vymeraný bol v máji 1839. roku Horný starý cintor pod Sovincom, čo poznačil na pamiatku do matriky zomrelých.^[128] Pred tým sa mrtvé tela pochovávaly do sadov na Hoštákoch od Fakovho domu až po Smetanu, o čom dnes už len starší vedia.

Schulz musel byť ináče punktovný a pedantný človek. Hneď pri svojom príchode spočítal všetky duše ev. Myjavy a vyšiel nasledujúci počet:

Zapodieval sa aj s históriou Myjavy a, jako Pauliny udáva, aj ju sostavil, len že sa, vraj, rukopis ztratil. Nebodaj tie početné rukopisy, ktoré medzi ľudom kolujú, budú odpisy Schulzovho diela, s čím by jeho práca i tak bola odmenená.

Ale nie menej trvácu pamiatku zadovážil si ku koncu tohoto obdobia, r. 1847., s novými troma zvonmi, ktoré si cirkev ev. myjavská, udajne následkom stáleho prekážania r. kat. farára Jozefa Kollárika, z Viedne zadovážila. Jejich dovoz od dráhy z Písku podobal sa opravdovému triumfálnemu pochodu, a na dopodrobný, znázorňujúci opis Trokanov človek pred sebou vidí tie zástupy, ktoré sa valia i za nimi, i pred nimi, — a vítajú si miláčkov svojich. „Ňikdi tá hradská z Lješčia do Mijavi, — Nebola ludom tolkim obstúpená. Ňikdi Surovín ňeviďel tej slávi, Ňikdi Polana, hrdá povíšená; Borini vence v ústret zvonom stlali, Dolini, vrchi s ludstvom zaplesali.“^[129] Sama posviacka zvonov previedla sa v XVIII. ned. po Sv. Tr., t. j. 3. okt. 1847. v prítomnosti domáceho kaplána Ľud. Semiana.

Nové zvony postavené boly pred kostolom na rynku na drevenej zvonici a, načo nikto, tým menej Schulz, ani nemyslel, dovolávaly sa novej doby, staly sa zvestovateľmi nových časov, čo duch básnikov jemne vycítil, keď vyslovil: „Bije zvon svobody, čujte ho národy!“

Prejav národného povedomia

Vlády po pokorení Napoleona nehľadely dobrým okom na živšie dýchanie národov, na svobodomyseľnejšie snahy jednotlivých tried, na pohyby, smerujúce k uľaveniu hmotného i duševného položenia spoločenských vrstiev, ale striehlo sa na každé tlačené i živé slovo. Predsa však, čo sa raz vykľulo v dušiach millionov: ľudské a národné povedomie, to nebolo možno viac už ničím zatlačiť, alebo udusiť. Tu len jedna dobre pochopená úloha pozostávala so strany vlád: pripravovať pomaly národy a spoločenské triedy k nastávajúcim nevyhnutným premenám, čoho keď nebolo, dozraly veci k veľkým otrasom a ku krvavým bojom v rokoch 1848. a 1849.

Maďarsko-národnú politiku zprvu obozretne viedol gróf Štefan Széchenyi. Aj on bol za to, aby štátny ústroj zabezpečil pre záujmy maďarstva,^[130] predsa však mal srdce aj pre nemaďarské národnosti. Jeho na zasadnutí maďarskej akademie dňa 24. nov. 1842. roku vystríhal pred násilnou maďarisáciou. Lenže jeho vplyv kam ďalej, viac a viac tratil sa a rástnul vplyv Ľudevíta Kossutha, potomka stredoslovenského zemianskeho rodu z turčianskych Košútov, ktorý najprv len jako novinár a stoličný vyborník peštianskej stolice pôsobil, — a v tomto období na generálnych konventoch silno zamiešoval sa aj do záležitostí ev. cirkve, keď menovite proti niektorým slovenským mužom, jako proti superintendentovi Pavlovi Jozeffymu, vystupoval; ale od 17. októbra 1847. roku započal vývodiť aj na krajinskom sneme, kde si utvoril silnú a rozhodujúcu stranu zo živlov v maďarsko-národnom ohľade najkrajnejších. On svojim temperamentom, rečníckym talentom, svojou odvážlivosťou a neústupnosťou vedel strhnúť za sebou celú verejnú mienku, ktorú v ten čas väčším dielom zastupovalo len zemianstvo. Snem s najväčšou akklamáciou prijímal jeho návrhy a stolice sa učupily pred jeho rozkazmi, ktoré smerovali na zveľadenie maďarstva na úkor iných národností. Za krátky čas stal sa pánom situácie, tak, že aj kráľ Ferdinand V. musel sa v jednom-druhom prispôsobňovať, až sa pomery tak vyostrily, že to došlo ku srážke.

Slovenské zemianstvo v tejto dobe, keď sa rečové otázky a práva usporadovaly a kodifikovaly, nebolo si povedomé svojej slovensko-národnej individuality, následkom čoho sa na sneme za slovenskú reč ani neozvalo. Ba naopak, keď sa ktorý z nich aj ozval, ešte tupil samého seba. Tak na príklad Pavel Kubicza, trenčiansky vyslanec, v zasadnutí 18. dec. 1847. vyslovil svoju ľútosť nad tým, že národná (maďarská) reč nie aj jeho materinskou,^[131] ale chce, aby národná (t. j. maďarská) reč bola všade uvedená; preto žiada doniesť zákon: 1. aby sa kráľ. kniežatá maďarskej reči vynaučovaly, 2. aby vo všetkých školách a ústavoch rečou naukosdelnou bola reč maďarská a že aj úradníci v Horvatsku povinni sú vedieť maďarsky.

Pri takýchto okolnosťach, pri takýchto reprezentantoch slovenského ľudu, aj mladé slovenské hnutie, udržované a utužované v školských literárnych krúžkoch, muselo vystúpiť von do života a hľadať oporu v samom ľude, pôsobiť spoločensky i politicky, pripravovať ľud ku nastávajúcim premenám. Žiaci takzv. Štúrovej školy rozpŕchli sa, jak dospelí mužovia, po celom Slovensku a zahájili činnosť, o jakej predtým nebolo chýrovať. „Na Slovensku zkrsol dovtedy nevídaný ruch spolkový, píše Botto,^[132] povstalo 500 spolkov miernosti, povstaly gazdovské jednoty, nedeľné školy, verejné knižnice a z týchto rozširovalo sa národné povedomie v miere netušenej.“ Konečne niekdajšiemu vodcovi mládeže, Ľudovítovi Štúrovi, podarilo sa, jako zástupcovi mesta Zvolena, dostať sa 7. nov. 1847. roku do snemu, kde sa mocne ozval za práva ľudu slovenského. Keď v zasadnutí, dňa 21. dec. 1847., aj sám Kossuth osvedčoval sa ešte za poddanstvo, tvrdiac, že „poddanstvo a robota sú osudom pospolitého ľudu“, tedy nenašiel sa nikto, kto by mu bol na to odpovedal, len Slovák, Ľudovít Štúr, ktorý smele odvetil už vtedy vplyvnému Kossuthovi: „Poddanstvo a robota nie sú osudom pospolitého ľudu, ale ľudskou inštitúciou.“

Avšak vzdor tomuto ráznemu vystupovaniu slovenského vyslanca na sneme každý vedel, že jeho činnosť je osihotená a preto so strany prednejších mužov slovenských pomýšľalo sa účinkovať aj mimo snemu, dať výraz národnému smýšľaniu, národným žiadosťam a potrebám na verejných schôdzkach a shromaždeniach, lebo nemému decku ani vlastná matka nerozumie. Všade, kde sa slovensko-národní mužovia zdržovali, dialy sa prejavy národnej upovedomelosti.

V Nitriansku takúto národnú činnosť zahájil Jozef M. Hurban, farár v Hlbokom. Stalo sa to dňa 25. apríla 1848. na Brezovej^[133] počas divadelného predstavenia a zábavy. Túto príležitosť použil Hurban k rozvinutiu slovensko-národného programmu. V dlhšej reči poukázal na dlhovekú nečinnosť a na nové nastávajúce povinnosti v záujme zachovania svojej národnosti. — Reč táto tak presvedčivo účinkovala na celé shromaždenie, že jak Dohnány píše: „Za krátky čas bolo celé okolie zanesené národnými kokardami; dievčatá plietly vence a šili červeno-biele zástavy, a sviatočné obleky si videl po dedinách a kopaniciach i krom sviatku a nedele.“

Na tomto shromaždení uzavrelo sa, aby sa súsednému veľkému mestu, Myjave, poslala zástava s národnými barvami, ako znak národného smýšľania. Najprv však vyslalo sa vyslanstvo, že čo ona na to povie. — Vodcom a rečníkom výpravy bol sám Hurban a jej priebeh Dohnány^[134] takto opisuje: „Pohľad na Myjavu bol strašno velebný. Desaťtisíc ľudu bolo tu shromaždeno bez istého pochopu. Po obidvoch stranách cesty stoja stromy a toho času stály hromady nakladeného dreva; ale i drevo i stromy boly pokryté zvedavou chasou, mužmi, i ženami a reťaz z množstva sostavená, prestierala sa hore hlavným rynkom až k neprehľadnutiu. Pohľad to bol dojímavý, ale mal i dač hrozného v sebe. Jednotlivé tváre až veľmi podozrivo, ba môže sa povedať, že strašlivo vyzeraly. Takýchto pohľadov sa nenazdali údovia vyslanstva. Pri tvári pokojnej, osvietenej nadejou, černala sa ako oblak zkazou a hromom naplnený, tvár zakabonená, opilstvom zpotvorená a zlými úmysly zdivočená! Pod bránou domu Mikuleckjeho stály dve postavy potmešilé, ich malé, blískavé, ako sklo matné, biele oči sa vyvracaly a zdaly sa hľadať svoj predmet medzi blížiacimi sa vyslanci národnými. Z mestského domu gánili potuteľné, posmešné tváre úradných osôb. — Takýchto pohľadov veru a takých výjavov žiadon z vyslancov nečakal. Všetkých oči a strnuté mysle boly obrátené na vodcu a rečníka. Množstvo sa podobalo rozbúreným vodám — a beda, ak nenajde rečník slovo, ktorým by každá vlna do koryta svojho mohla byť uvedená.

„No, len poďte, veď vás hneď poznáme, s kým držíte!“ ozval sa takto netrpelivý jeden z množstva. Hneď za tým smelcom vypínala sa postava plecitá s kyjom v žilovatej pästi, tento chlapisko točiac kyjom svojim nad hlavami dokladal: „ale že pravdu hovorte, ináče…“

Hurban stanúc si do stremeňov, aby ho všetci lepšie počuli, začal: „Jeden z vás, priatelia a rodáci! — chce nás zkusovať, či sme my priatelia Vaši; druhý nám hrozí — ak nebudeme pravdu hovoriť. Dobre; to máte zvedeť. Trebas vám vyznám, že som si Vás tak nepredstavoval, a my sme ani inším cieľom sem neprišli, iba žeby sme obci myjavskej, národného smýšľania obce brezovskej znak, zástavu s národnými farbami v dar ponúkli a jej priateľstvo súsedské osvedčili. Na otázku, s kým by sme držali? odpovedám, že s tým, kto drží s národom naším slovenským! Ale iba hlúpy človek môže to nevedeť, s kým bych ja a títo moji priatelia držal! (Sláva, sláva mu, ozvalo sa po celej Myjave.) — A čo sa druhého týka, spytujem sa Vás sám, či naozaj chcete pravdu počuť? (Pravdu — pravdu chceme! zahrmelo tisíc hlasov.) Nuž teda počujte tú pravdu! Slováci sú v tejto krajine najstarší obyvatelia, odjakživa bojujú za ňu, splácajú daň, a predsa sú v nej iba ako v klietke vtáci, nevoľní, potlačení, opovržení! Tak to bolo; ale my teraz hovoríme, že to tak nemá byť. Či tomu nie je tak? Pravda-li je to, a či nie? (Áno, pravda, pravdu! hrmelo na novo.) Túto národnú pravdu musíme najprv dosiahnuť, teraz sa iba o túto máme starať! („A hory naše čo? ktoré nám páni pobrali!“ volal jeden hlas). Starali ste sa od viacej storokov o hory a role, hnoj a dobytok, Slováci! a čo ste vystarali bez života národného? (Tak je, tak je! volali jedni a smiech sa tu i tu zjavil.) Hlavná teda je predsa vec národnosť, t. j. právo to, aby sme toľko platili v krajine, ako ktorýkoľvek iný národ!“

Takto poučoval rečník okolostojací ľud ešte pol druhej hodiny bez najmenšej prekážky, keď po dokončení reči bol účastný najväčších ovácií so strany shromaždenia. — Konečne predstúpili aj úradné osobnosti myjavské pred deputáciu a vítali ju. Celé shromaždenie jednomyseľne uzavrelo; vďačne prijať národnú zástavu a vystaviť ju na zvonicu vedľa kostola, jako tiež vysloviť súsednej obci brezovskej spoločné slovensko-národné cítenie.

Myjava, odhliadnuc od niektorých úradných osob, ostala si dôslednou tomuto osvedčeniu aj neskôr. Avšak zvláštne vyznačili sa pri usporiadaní shromaždenia: Ľ. Semian, kaplán, dom pani Kolényčky, vdovy po prvom kriesiteľovi Myjavy Samuelovi Kolénym, Ján Martešík, Ján Valášek, brat Samuela, neskoršieho rychtára a Ján Vdoviak, o ktorých Dohnány píše, že boli stĺpami Myjavy, o ktoré sa tisíce myjavského slovenského obyvateľstva opieraly.

Je podivné, že ani o jednom myjavskom kňazovi pramene naše sa nezmieňujú, aby do udalostí týchto zasiahli. Rim. kat. farár Jozef Kollárik už dozrieval, lebo ešte toho roku 21. júna zomrel; ale Schulz, jako sme z charakteristiky Podhradského vyše videli, nebol priateľom tohoto hnutia. — No, vzdor tomu nebol vstave udusiť ani on, ani nikto, čo sa raz vzbudilo v dušiach tisícov. Tým viac vyznačil sa v tomto ohľade kaplán Ľ. Semian, ktorý, jako prv D. Sloboda, otužovaný súc národne rezkým a sviežim domom Martešíkovým, konal platné služby národnej veci.

Shromaždenie rozišlo sa v najväčšom poriadku a radosti, tak, že ľudia jeden druhého objímali; následkom čoho ani tí dvaja najatí pod bránou Mikuleckého domu nemohli pristúpiť k dielu. Medzi ľudom rozdával sa prvý príhlas: „Braťja Slováci!“

Nie o dlho nato, dňa 28. apríla, vydržiavala sa národná schôdzka aj na Brezovej, na ktorej prítomno bolo viac tisíc ľudu, počnúc od Šaštína až po Vrbovce a Myjavu. Tu v 12. bodoch sostavily sa žiadosti slovenského národa v stolici nitrianskej.

Avšak ešte významnejšia a dôležitejšia národná schôdzka vydržiavala sa dňa 10. mája 1848. roku v Liptovskom Sv. Mikuláši, na ktorej účasť brali všetci slovenskí poprednejší mužovia. Hurban vystrojil sa ta so šabľou, bielym perom a slovenskou kokárdou. Štúr došiel až z Prahy. Na tejto schôdzke v 14. bodoch boly stipulované žiadosti slovenského národa.

Lenže už o tomto čase čierne mračná kabonily sa na blízkom obzore politickom. Chladná rozvaha ustupovala náruživej rozdráždenosti a každý prejav národnej upovedomelosti nemaďarských národností bol so strany Kossutovho ministeriumu podozrivým okom sprevádzaný. Tak hneď po mikulášskom shromaždení vyšiel od vlády rozkaz, aby slovenskí náčelní mužovia boli zlapaní, následkom čoho museli sa všetci skrývať, poťažne za hranice utekať. Štúr odišiel do Prahy^[135] a Hurban na čas utiahol sa v Rusave na Morave u Daniela Slobodu, tamojšieho ev. farára a neskôr vybral sa do Horvatska a k Srbom do býv. Vojenskej Hranice, kde bedlivým okom sprevádzal jejich národné povstanie, ba vymôhol od nich mravnú i hmotnú podporu pre svoje plány.

Pomery v Uhorsku sa medzitým nič nezlepšili, ba naopak horšily sa so dňa na deň, lebo chybovalo silnej ruky kráľovskej, ktorá by nite všetkých udalostí bola mohla v hrsti udržať. Namiesto toho bolo badať samé hapkanie, nedorozumenia, klátivosť. Mohlo by sa povedať, že každý robil, čo chcel; lebo aj rozkazy kráľovské ostávaly nepovšimnuté. Ani v samom vojsku nebolo jednoty, lebo jedni išli bojovať s povstalcami, ani nie tak s presvedčenia, jako viac z nedorozumenia; iní zas proti povstalcom a neboli na čistom, či za kráľa a či za krajinu majú bojovať. Keď horvatský bán Jelačič prestúpil Drávu 11. septembra, už panovala v krajine úplná rozháranosť.

Slovenskí vodcovia neostali nečinnými, ale za príkladom druhých tiež zamýšľali na zbrannú moc. Hurban ešte počas prvej cesty svojej po Morave, roku 1839., bol sa soznámil v Brne kadétmi: Bloudekom a Zachom. S týmito sdružil sa aj Janeček. Podľa starej známosti oduševnil týchto mladých mužov za vec slovenskú a primal ich za vodcov slovenskej výpravy. Zach a Janeček vybrali sa najsamprv prezrieť si terrain k nastávajúcim bojom. Po jejich návrate na čele so Štúrom, Hurbanom a Hodžom sriadila sa: „Slovenska Národnja Rada“,^[136] ktorá mala riadiť a spravovať ďalšiu činnosť, konanú za práva slovenského ľudu.

Do 17. septembra bolo už pohromade vo Viedni do 500 dobrovoľníkov a vodcovia s týmito odhodlali sa prestúpiť hranice. Muníciu mali tú, ktorú Hurban priniesol od Srbov z Karloviec; ostatné veci zaopatrili vo Viedni. Všetko sa popakovalo a dňa 17. sept. večer o 10. hodine 1848. roku na osobitnom vlaku pohlo sa smelé junáctvo ku pohraničnej stanici do Piesku. Príchod jejich, jako aj ďalší pochod opisuje sám Dohnány^[137] takto: „Svitlo krásne ráno; den 18. sept. Výprava slovenská s veselým spevom dorazila do Piesku, práve, keď blesky rannej zory zpoza hôr sa vykrádaly. V Piesku stály na pohotove vozy zčiastky zo Slovenska od Vrbovčanov a verných Hlbočanov vystrojené, z čiastky z Moravy: na ktoré sa zaraz všetky prípravy poprekladaly a celý ťah sa pohol v tú stranu Nitrianskej, kde leží Javorina.“

Bolo už večer, keď došli na Poľanu a vzdor tomu, že bola tma a dáždivo, ozbrojencom zjavil sa čarokrásny pohľad. Na každých 200 krokov po vlnovatých vrškoch kraja až po samú Myjavu plápolaly rozložené vatry, čo poskytovalo oku čarokrásny, až fantastický obraz. Mešťanstvo myjavské vyšlo bojovníkom s horiacimi fakľami naproti s veľkým zástupom ľudu a slávnostne ich privítalo. Na ceste hádzaly ženy a panny chlieb, koláče do vozov. V meste zas pripravený bol pre všetkých príjemný nocľah. V dome pani Kolenyčky složili sa čelnejší mužovia, tu bývali členovia Národnej Rady Slovenskej a tu prijímaly sa vyslanstvá okolitých obcí.

Vojenská posádka, ktorá na Myjave ležala, očakávala, že čo sa bude robiť a poneváč cítila svoje nerovné, jej veliteľ odpovedal, že on nezavdá príčinu k boju, ale aby ani strana národná dnes nič nezačínala. Podané mu talianské proklamácie prijal so sľúbom, že ich sdelí aj svojim vojakom.

Na druhý deň, l9. sept., bolo celé mesto plné štrngotu šablí a inej zbroje. Po uliciach dali sa videť ozbrojenci. Národná Rada nevedela, čo zamýšľa ministerská posádka na Myjave, jedna stotina Ceccopieriho regimentu, majúc pod svojou ochranou kommisára Maršu. Vyslal sa na novo rečník k veliteľstvu, aby určite odpovedal, že za koho bojuje. Tento dnes už zpúrnejšiu odpoveď dal, než včera, hovoriac, že nemá úpravu od ministerstva a preto že sa chce pokojne držať, ale jako dostane nejaký rozkaz, že ho na vlas splní. A keď bol znovu otázaný, že od ktorého ministerstva, či od kráľovho a či od Kossuthovho, odpovedal, že od krajinského ministerstva z Budína. Kapitán stotiny bol Sósai.

Sotvy že sa vyjednávanie toto dokončilo, mesto stalo sa javišťom nového krásneho prejavu národného. Pred obecním domom tiahlo asi 500 ozbrojených Brezovanov, jako jedle štíhlych, hore k Hornému koncu. Zo všetkých strán hrnuli sa zas hrdinského ducha majúci kopaničiari, tak, že čo chvíľa do 1500 bojovníkov bolo pohromade. Toto už ani posádka nebrala na žart a postarala sa o svoju bezpečnosť. Z Dolného konca priletel chýr, že posádka uteká. Sósai so svojou stotinou tiahol cez Brezovú do Vrbového.

Národná Rada cítiac sa byť, aspoň na čas, v bezpečnosti, započala organisovať svoje sily. Dňa 19. sept. zadržalo sa zas veľké shromaždenie, kde uzavrely sa nové protesty, vyslovily nové proklamácie. — Starý obecní úrad, s ktorým národ nebol spokojný, sa shodil a na miesto neho vyvolený bol za rychtára J. Vdoviak a za notára J. Semian namiesto Mikuleckého. Štúr celý národ vyzval do boja, načo mu Sam. Valášek,^[138] neskorší povestný rychtár, odvetil, že: „Keď je tak znamenitá príležitosť dokázať lásku k svojmu národu, aby jeden každý hospodár i s tými, ktorí z jeho domu vystať môžu, sa ozbrojil a k vodcom národným sa pripojil; kto to neurobí, aby sa mu dom zváľal.“ — Následkom takejto nálady Národná Rada 21. septembra už mala k dišposícii vyše 3000 mobilných povstalcov a posádky, na Myjave ponechanej, do 1000 mužov. Tu založil sa aj magazín na muníciu. Za veliteľa posádky poverený bol Ľud. Semian, ktorý, jako Dohnány píše, tu výborné služby konal nielen obraňovaním, ale aj pilnou starosťou o magazín. — Stotiny za stotinami akoby zo zeme boly povstávaly.

Dňa 21. septembra pohlo sa sorganizované mužstvo k Brezovej pri hukotu bubnov s rozviatymi zástavámi. Tu verejno vyhlásilo sa slovenské povstanie a povolaly sa aj okolité obce pod rozvynuté zástavy. Peštianska vláda tiež neostala dlho nečinnou, ale dala rozkaz svojim gardám, aby slovenské povstanie potlačily. Viedenská vláda, zľaknúc sa neočakávaného slovenského ruchu, podporovala Maďarov.^[139] Prvá srážka bola 22. septembra pri Brezovej. V ten deň slovenské dobrovoľníctvo už zrastlo na 8000 mužov, z ktorých však len asi 1000 mužov malo riadnu streľnú zbraň, ostatní boli len sedliackou zbraňou ozbrojení. Proti dobrovoľníkom stáli nielen maďarskí gardisti, ale aj riadne cisárske vojsko. Tieto vojská útočily proti Brezovej zo troch strán, ale útok bol všade odrazený, tak, že gardy, 400 Valmodenovských kyrasierov a jedna čiastka pluku Ceccopieriho odtiahli s nezdarom. Slovenskí vodcovia, aby mužstvo privykali na válečné pochody, tiahli 26. sept. na Senicu, kde gardisti sosbierali nové posily. Dobrovoľníci prišli až na návršie prietržské, vyše majera Brestového, odkiaľ postupovali v troch vojoch ku Senici, ale v tom povedomí, že ľudstva síce mnoho, ale streľnej zbrane málo, nechceli sa pustiť na otvorené senické pole; preto vrátili sa na Brezovú, ktorá je so strategického ohľadu pre guerillov veľmi výhodná. Na druhý deň rozprášili na Starej Turej cisársky pluk „kráľa pruského“ a početné gardy. Odtiaľ vrátili sa ku Myjave. Gardisti už aj od Vrbového tiahli proti povstalcom a bitka vyvinula sa dňa 28. sept. na myjavských kopaniciach pri Poriadí u Klasovitych, v ktorej, jako Botto píše:^[140] „Údatnosť slovenských dobrovoľníkov podľahla vojenskej disciplíne a presile nepriateľov.“ V tejto bitke, jak Trokan^[141] udáva, z vodcov prítomní boli: „Hurban, Štúr, udatní Bórici, Polesnjaci Moravani, Semian, Sucháč, Novotný, Štefanovič, Huluk, Abaffi, Ďurkovič, Štúr Janko, Dohnáni Lajko, Valáškovja Ján a Michal, Veštík, Vrablica, Krupec atď.“ Národná Rada následkom tohoto nezdaru s pozostatkami utiahla sa na Moravu, do blízkych Lhotiek.

Keď maďarskí gardisti zapálili Klasovitych, mešťania z „Vrchovej cesty“ a z „Hoštákov“ dívali sa na to a hneď cennejšie veci zakopávali do zeme; sami však utiekli do borov Surovín. — O tomto boji aj Trokan spieva:

Mikuláš Dohnány v svojom denníku od 7. okt. 1850.^[142] poznačil mená aspoň tých hrdinov, ktorí na Brezovej padli v boji, a dľa neho aj my ich tu sdeľujeme. Boli to nasledujúci: Ján Jurkovič, z Brezovej, 22-ročný; Martin Potúček, Brezovan, 26-ročný; Ján Vician, Brezovan, 26-ročný; Štefan Fuska, z Košarísk, 56-ročný; Štefan Minárčini, z Košarísk; Juro Krchniak, z Myjavy; Daniel Pítek, z Myjavy; Tomáš Hanák, z Myjavy.

So strany víťazných gardistov retorsia nevystala, následkom čoho početné rodiny slovenské sa na Moravu vysťahovaly. Obsadené boly všetky mestečká a dediny a tu prevádzané boly náhle súdy, ktoré dajedných na smrť, iných do žalára odsúdili. Menovite veľký počet občanov zajali z Myjavy,^[143] Brezovej, Vrboviec, Hlbokého, Čáčova, Podkylavej. Len z Krajného do 80 osob bolo odvedeno, tak, že žaláre vo Fraštáku, v Leopoldove, v Nitre, v Senici boly preplnené. K myjavským odvedencom dostal sa aj známy Ján Valášek, mydlár, ktorý na ceste z Turca v Púchove bol lapený a v Trenčíne a Nitre, — posledne však v Komárne väznený. Úplných 10 mesiacov si vysedel a bol by býval istotne aj odpravený, keby sa nebol zaňho zaujal hl. župan, barón Jeszenák.^[144]

Štatariálne súdy zasedaly v Senici, vo Fraštáku a v Nitre pod predsedníctvom baróna Jeszenáka. V Senici na smrť odsúdili Martina Bartoňa, rychtára z Čáčova a Svatíka, ktorí aj odvisli na šibenici neďaleko majera Surovín.^[145] — Vo Fraštáku a v Nitre odsúdení boli dvaja kňazskí synovia: Viliam Holuby z Lubinej a Ľudevit Šulek zo Sobotišťa. Šulek bol odpravený dňa 20. októbra a Holuby o dakoľko dní neskôr. Tamtoho posledné slovo bolo: „S Bohom národe! pozdravuj moju rodinu…“; a tohoto: „Vedľa Šuleka ma pochovajte!“ Myjavci si na týchto mučedlníkov aj neskôr vzpomneli, lebo roku 1851. „priateľja umučeních na Mijave“ obetovali na „pomník vďačnosti“ 30 zl.^[146] a Martin Kiška, r. kat. farár 1 zl.

V bojoch povstaleckých roku 1848., mimo spomenutého Jána Valášku, vyznačili sa ešte: Michal Valášek,^[147] syn Jozefa, ktorý pri Senici bol aj ranený, pri Klasovitých v nebezpečenstve postavený a ktorý sa z bitky od Budatina domov vrátil; rod Vdoviacky, „ktorý veľké obete prinášal, v sbierani dobrovoľníkov mnoho robil, ale aj mnoho trpel“.^[148] Z tohoto rodu vyznačil sa Ján Vdoviak, rychtár v povstaní a Pavel.

Tento smutný konec boju za národ Trokan takto opisuje:

Nemecké časy

Po utlačení maďarskej revolúcie pomocou ruských vojsk pri Világoši dňa 13. augusta 1849. viedeňská vláda zaviedla v celom Uhorsku mimoriadne poriadky, odchýlne od dosavádneho zemansko-stoličného vladárenia, pri ktorom pred rokom 1848. výlučné právo malo len zemianstvo. Teraz na celej čiare uvedený bol centralismus. Nový, ačpráve ešte nekorunovaný panovník, František Jozef I. (1848. — ešte) 1. nov. 1849. dal vyhlásiť aj pre Uhorsko kromerížsku ústavu, ktorú on samochtiac vyniesol. Celé Uhorsko podelené bolo na 5 gubernií (Šopron, Prešporok, Košice, V. Varadin a Pešť). Uradníctvo väčším dielom dopravené bolo z druhej polovice ríše, so služobnou rečou nemeckou, následkom čoho aj táto doba od roku 1849. až po rok 1867. menuje sa nemeckou dobou.

V tejto dobe aj pre Slovákov nastalo isté obľahčenie, ale naskrze nie také, jaké sami občakávali, alebo by si boli zaslúžili, poneváč do vyšších úradov vtisla sa starokonzervatívna strana maďarská, ktorá, čo protikossuthovska, predstavovala sa za loyálnu a mala aj vo Viedni veľké slovo. Preto však práve tak bola predpojatá proti slovensko-národným snahám, jako aj tamtá, a keď im aj neprekážala s takou prudkosťou, ale ani nepriala, ba, kde mohla, v postupe hatila. No, vzdor tomuto umelému hamovaniu slovensko-národných snáh, už samé modernejšie zariadenie štátneho útvaru, jako tiež aj šetrnejšie zachádzanie s ľudmi, dobre vplývalo na prebúdzanie národa. Veď v tejto dobe, jak na poli hospodárskom, pravosúdnom, administratívnom, finančnom, tak zvlášte na vzdelanostnom staly sa veľké premeny, čo samo v sebe malo veľkú vychovávateľskú silu pre zaostalé národy. Svedčí o tom tá okolnosť, že niektoré výrazy nových ustanovizní, jako pozemná kniha = „Grundbuch“, daňový úrad = „Steieramt“, pozemok, sedenie = „grunt“, atď. udržali sa v reči ľudu až do dnes. — Pravda sami učitelia, a to zvlášte aj pre natískanie nemčiny, nestali sa týmito novotami obľúbenými, lebo väčšina obyvateľstva bola vo svojom mnohostoročnom zaostalom spôsobe žitia tak usadlá a uknísaná, že význam nových poriadkov ani nechápala. — Len tak možno si predstaviť, že zemiansko-panský vplyv nie žeby bol soslábol, ale ešte zmocnel, čo zrejme môžeme videť aj pri Myjave, zvlášte v patentálnych bojoch a pozatým.

Ináče Myjava, z ohľadu svojho vývinu, tejto dobe má mnoho čo ďakovať, lebo jej moderný mestský výzor datuje sa z nemeckých časov, poneváč vtedy bola povýšená na okresné mesto s usídlením v nej slúžnovského úradu. Bolo to síce predurčené, jako sme spomenuli, aj samou polohou, historickým vývinom; ale predsa dosiaľ administratívne pridelená bola k sídlu zemského panstva, k Čachticiam, poťažne k Vrbovému. Obec spravoval síce rychtár s notárom, jako dnes, dosť samostatne, ale ťažšie prečiny rozsudzoval a hneď aj hotovým trestom, obyčajne palicovaním, vybavoval každé dva týždne z Čachtic, neskôr z Vrbového sem došlý panský „kommissár“.

Stoličná vrchnosť štyrikráť ročne prezierala obecní úrad, a hlavný súd vybavovala na Všechsvätých, o čom niže, v článku dra Michala Slávika: „Právne postavenie jednotlivca a sriadenie obce“, obšírnejšie bude reč.

Viedenská nemecká vláda upozornená na doterajšie dejstvovanie Myjavy, zariadila tu osobitný slúžnovský úrad so zaokrúhlením osobitného okresu myjavského, ktorého Myjava stala sa sídlom a je tým až do dnes. Jako prví, tu úradovavší, slúžnovci spomínajú sa: Krajčovič, Ignác Kučera, Ševčík, Zalka, ktorí rýchlo jeden po druhom zamieňali sa, tak, že neponechali po sebe žiadnej badateľnej stopy.

Zpočiatku sem došlý nový úrad a jeho osobníctvo nebolo ani kde umiestniť, poneváč obec ešte nebola tak zariadená. Nikdo nestaval na prenájom domy, keď ich nemal komu do prenájmu dávať. Slúžnovský úrad najsamprv umiestnený bol v takzvanej „Klietke“, v domku veľmi divnej architektúry, naproti terajšej pošty a tiež aj v dome Jána Borsuka za riekou. Potom v dome Samuela Valáška (teraz vdovy po Martinovi Jurenkovi); Samuela Weissa, kde je Cádrova kaviareň.

Trvácejšej pamiatky nechal po sebe hlavný slúžny Vilhelm Bauman, ktorý došiel sem z okolia Hodonína roku 1853. a pobudnul tu až po rok 1861. Možno povedať, že vnútornému mestečku k terajšej tvarnosti on dopomohol. Lebo keď na Myjavu došiel, hneď zbadal jej velikú zaostalosť dotýčne výstavnosti. Lebo nielen že výzor mesta nebol novému veku zodpovedný, ale ani prístup snadný. Hradských ciest k Novému Mestu, na Brezovú, k Senici nebolo. Posledná pošta bola v Novom Meste n/V., kam trikrát do týždňa chodil pre poštové zásielky posol, istý Pražienka, ale po 7 týždňoch pre vrškovaté cesty vypovedal zo služby. Zatým chodil osobitný posol tiež toľkokrát týždenne do Senice na poštu, a keď došly väčšie zásielky, bol mu pridelený obecní pomocník a spolu vliekli to na chrbte.

Prvý poschodový dom, nie podľa starého, zaužitého spôsobu: na výšku; ale na bývanie vystavil vedľa domu Jána Trokana roku 1851. Daniel Fixel namiesto domčoka od Pavla Havlíka odkúpeného, kde je terajšia hlavná trafika č. 324. (nové 392.).

Za ním nasledoval dom Štefana Klč-Mikuščiaka, ktorý namiesto nizkého domčoka Kateriny Krč vybudoval zo samého kameňa veľký poschodový dom, prešlý neskôr do rúk S. Weissa. — Nemeškal ani rychtár Samuel Valášek, ktorý tiež započal prerábať svoje domy, terajší poschodový dom vdovy po Martinovi Jurenkovi, kam sa aj slúžnovský úrad presťahoval a neskorší dom Jána Valáška, kde bol umiestnený nemecký daňový úrad (Steieramt).

Takto sa došlým úradom a úradníkom dopomohlo k pohodlnejším a primeranejším bytom a s tým utvrdzoval sa aj zovnajší mestský ráz Myjavy.

Avšak k mestskému rázu prináleží, aby aj o zdravotné pomery bolo postarané, v čom Myjava dosiaľ tiež bola v pozadu. Lekársku prax zastával nie síce odborne celkom doučený, ale veľmi zkúsený, na podobu naších starých felčiarov, v liečení domácimi liekami veľmi sbehlý, starý Gábriel Kohn, ktorý s obyvateľstvom duševne na toľko srástnul, že, jako niže uvidíme, stúpil aj za člena Matice Slovenskej. Predsa však s pokročilejším vekom bez lekárne nemohlo byť, následkom čoho dovolaný bol r. 1854. odborný lekárnik z Trenčína v osobe Karola Nemeca, neskôr Németa, ktorý vystavil si vyše obecného domu aj svoj vlastný dom a umiestnil tam novú lekáreň, kde je až do dnes. Predtým, keď jaký-taký liek bol potrebný aj z lekárne, chodilo sa preň až do Nového Mesta, alebo do Senice.

Hl. slúžny Bauman po tomto počiatku rad radom uskutočňoval svoje reformy. Poneváč, jako sme spomenuli, v samom vnútri mestečka niže Valáškovského domu boly pusté miesta, prímal obec, aby na mieste zahrady, kde bolo asi 32 čiastkarov, vystavila nový poschodový obecní dom, čo sa roku 1856. aj stalo. Starý obecní dom poníže fary, na mieste terajšieho kr. súdu premenený bol na obecní hostinec, aby Myjava aj v tom ohľade vyhovela požiadavkám času. Ostatné domy v tom rade, namieste bývalých konopníc tiež čoskoro boly povystavované, — a tak dvíhaly úroveň mesta.

Vedľa mlýnskeho potoka, tečúceho zo Škrynárskeho, veľmi starého mlýna^[150] ku Gálikovskému mlýnu, boly vŕby a v preddomových zahrádkach stromy. Bauman, aby odpomohol úzkym uliciam, nesmiernemu blatu, rozkázal stromy povytínať, zahrádky odstrániť a každému majiteľovi domu naložil, aby si dal chodbu pred svojim domom kameňom vydláždiť. Kto sa tomuto rozkazu zprotivil, tomu to dal vrchnostenskou mocou na jeho vlastnú trovu previesť.

Myjava mnoho trpela aj ohľadom nesnadnej a neriadnej poštovej dopravy. S došlými úradmi poštových zásielok pribúdalo, tak, že muselo sa zamýšľať na zariadenie riadneho poštovného úradu. Na to pozvolil sa Eduard Valášek, ktorý po trojtýždňovom učebnom kurse v Prešporku zariadil r. 1855. vo vlastnom dome (kde je terajší znovu vybudovaný dom Jána Siváčka) prvú poštu smerom k Senici. Poneváč vtedy ešte hradskej cesty dolu dolinou na Turú Lúku, Sobotište nebolo, ale chodilo sa väčším dielom len potokami a obyčajnými poľnými cestami, pošta bola expedovaná vozmo moravskou hradskou cez Vrbovce, čo bolo nielen obďalečné a namáhavé, ale, zvlášte zimného času, keď celú poštu na Poľane sňahy zavialy, aj neschodné. Bauman rozhodnúl sa, že dolu dolinou na Turú Lúku, Sobotište dá spraviť riadnu hradskú cestu, čo sa roku 1855. aj stalo, s čím sa obchod a premávka mesta v nemalej miere zdvihly, menovite so zbožím a potravnými článkami. Aby táto zvýšená premávka aj vo vnútri mesta mohla byť riadne a bez prekážky prevádzaná, Bauman dal mokrasté čiastky odvodniť, cestu dobre vyštrkovať, s čím bolo velikému blatu odpomožené. Slovom, za krátkych 10 rokov Myjava dostala celkom mestský výzor a len ľutovať prichodilo, že zvlášte o ňu zaujatý Bauman roku 1860. preložený bol do Čadce.

Obecní rychtársky úrad zastával v tomto čase ambiciósny a vládobažný Samuel Valášek, brat v 48. roku vyznačeného Janka Valáška. Je pravda, že boli bratia na rôzno matkami,^[151] ale boli aj pravý opak jeden druhému. Tento bol rázny, tvrdý Slovák, jak kremeň, ktorý od svojeho presvedčenia neodstúpil: onen zas vypočítavý, na hor podľa úradnej moci sa prispôsobiaci a na dol panovitý. Jak sme vyše videli, v 48. roku po reči Štúrovej odporúčal odporníkom domy zváľať, — slúžil Nemcom a neskôr stal sa najväčšou oporou stoličných pánov maďarských a, kde jako mohol, hatil slovensko-národné hnutie, natoľko, že Myjava na istý čas ztratila na vonok v úradnej repräsentácii, či cirkevnej, či v mestskej alebo politickej, svoj slovensko-národný ráz, ktorý 48. roku bola dosiahla. — Ináče Valášek bol človek nevšedného nadania, peknej, imposantnej postavy a mal isté počiatky^[152] vzdelania, ktoré za Nemcov dopĺňal. Zaobídením si úradných medzítok, menovite neskôr stoličných kruhov, stal sa neobmedzeným pánom a samovladárom Myjavy, čo sa vtedy pri veľkej vzdialenosti stoličného sídla a nesnadnej dopravy pri takýchto vlastnosťach snadno dalo docieliť. Ľud si jeho niektoré bašovské kúsky a výčiny až do dnes pripomína, pravda, už nie s tou príkrosťou, jako ony vtedy na mysle pôsobily.

Z tejto doby, mimo už spomenutých, dve hlavné udalosti staly sa vypuklými, a síce stavba novej veže (Dolnej) a patentálne boje.

Už vyše spomenuli sme, že cirkev ev. následkom nešetrného zachádzania rím. kat. farára Kollarika upustila od úžitku spoločných zvonov na Hornej veži a zadovážila si roku 1847. od Bartolomeja Kaffela z Viedne sama tri veľké zvony za 3596 zl. Nápisy majú rovnaké, a síce od vrchu: „Cirkew Ew. A. W. Myjawská uleti dala MDCCCXLVII“ a od spodku: „Mich. Goss. Bartolomae Kaffel K. K. Hofglockengiesser in Wien“. Na každom je kríž s umučením. Najväčší z nich nosí meno: „Median“, prostredný: „Sv. Ján“, najmenší: „Burjan“. Platilo sa na ne od fúry dreva, ktoré ľudia, jako výdelok z obecních hôr dostávali, poneváč tento výdelok slúžil dlhé roky za kľúč cirkevnej dane, 26 groší šajnových, čo bolo asi 32 kr. Najväčší váži 25 centov 25 funtov, prostredný 15 centov 40 funtov, a najmenší 9 centov 5 funtov. Dočasne boly umiestnené len na jednoduchej drevenej zvonici pri kostole na rynku; ale dôstojnosť velikej cirkve, majestátny chrám v prostred mesta, požadovaly pre ne príbytok stálejší, zodpovednejší: peknú, vysokému kostolu prístojnú vežu, aby jejich hlas rozliehal sa na široko-ďaleko po obrovskom chotári myjavskom, a budil v srdciach všetkých Myjavcov city vrúcej nábožnosti a rodinnej spolupatričnosti. — K tejto práci na pomoc prišla aj obec, ktorá nielen že materiálom ochotne poslúžila, ale aj rôzne peňažité pokuty na tento cieľ obetovala. Oduševnenie za stavbu bolo tak veľké, že cirkevníci už vopred zvážali potrebný materiál, ktorého r. 1853. už bolo hodne navozeného. Každý cirkevník od fúry dreva musel doviezť pol siahy kameňa. Potrebné vápno tiež si sami v chotári vypálili pod Kopcom, vyše 100 pecí, ktoré bolo trochu sivé, ale zodpovedalo.

Úloha stavby pripadla mladému farárovi, Pavlovi Hajnóczymu,^[153] ktorý po smrti Schulzovej (zomr. 21. júna 1853.) jednohlasne bol 24. júla za jeho nástupcu vyvolený, keď prv, jako kaplán od r. 1850., už tu účinkoval. Bezpochyby, jako človek peknej postavy, — a k tomu rodinnými páskami s viacerými mešťanskými rodinami spojený, na toľko okúzlil cirkevníkov, že ešte za života Schulzovho chceli utvoriť aj druhú kňazskú stanicu, proti čomu sa Schulz v liste na seniora písanom bránil, s tým dôvodením, že pri dvoch farároch by prestala subordinácia (podriadenosť), ktorá je pri farárovi a kaplánovi nevyhnutná. A to by bolo, vraj, na úkor cirkve.

Avšak táto obľúbenosť Hajnóczyho neskôr následkom jeho prílišného rodinkárenia a bonvivantského života rapidne klesala na úkor samej národnej veci, ktorej bol stálym prívržencom, menovite v patentálnych bojoch. Jeho ztratenú popularitu viac ani také imposantné dielo, jako stavba veže, nevedelo už pozdvihnúť, až hviezda jeho na Myjave úplne zapadla, s čím protivná strana bola nielen posmelená, ale mravne posilnená.

Na vežu podáno bolo viac plánov, ktoré sa v archíve opatrujú, menovite: od Ferdinanda Janošku, inžiniera a Karola May, staviteľa; od Jána Pokorného, staviteľa v Rohove; od neznámeho s dvoma vežičkami. Prednosť obdržal plán trnavského staviteľa Voglera a hodonínskeho tesára Františka Hollana. Pokryvačskú prácu meďou obdržal hodoninsky kotlár: Engelhardt a vežové hodiny sostavil naturalista Pavel Talo, tak, že aj v kostole ukazovaly. — Výška veže obsahuje 38 siah a len sám kríž je štyrisiahový. Guľa, na ktorej je kríž osadený, obsahuje dva okovnáky. Kríž sa osádzal 1. októbra 1855.^[154] a posviacka celej veže previedla sa dňa 8. novembra 1856., čo padlo na XXIV. ned. po Sv. Tr. Koľko stála, nevie sa, poneváč sa účty z nej ztratili; ale ľud si povráva, že mohla byť zo samých dukátov vystavená, čo je trochu smelé a prehnané tvrdenie. My dnes nemôžeme riešiť, v čom je pravda; len podotýkame, že hlavná vec je, že veža stojí a slúži k okrase Myjavy.

Sotvy že toto monumentálne dielo dokončené bolo, o krátke 4 roky pokoj nielen Myjavy, ale vôbec celej krajiny vyrušený bol takzvanými patentálnymi bojami, ktoré nie jednomu človekovi, menovite ev. kňazovi, strpčili život, pripravili ho o chlieb i o zdravie, jako sa práve stalo aj na Myjave.

Nemecká vláda hneď za horúca po utlačení revolúcie, ešte roku 1850., vyzdvihla cirk. ústavu oboch protestantských cirkví a namiesto úradovavších superintendentov, ktorí prechovávali sympatie k revolučnému hnutiu, vymenovala osobitných administrátorov nad superintendenciami, ažby cirk. otázka úplne a celkovite riešená bola. Tiež obmedzené bolo právo svobodného shromažďovania v cirkvi, tak, že aj domáce konventy mohli byť vydržiavané len pri policajnom dozore, aby tak zemansko-panská agitácia aj na tomto poli obmedzená bola. Už roku 1854. sľúbené bolo konečné riešenie cirk. otázky, ale vyšlo ono len dňa 1. sept. 1859. v takzvanom cisárskom patente cirkevnom. Na základe cisárskeho patentu vyšlo na druhý deň 2. sept. aj ministeriálne nariadenie.

Cisársky patent cirkevný väčším dielom vypracoval náš oslávenec Karol Kuzmány a mienilo sa s tým usporiadanie cirk. záležitosti uhorských evanjelikov, tak, aby zemansko-inšpektorský vplyv v cirkvi bol znemožnený; aby zabezpečené boly práva jednotlivcov. Pritom prisľúbená bola cirkvám aj štátna podpora, ktorá sa i dnes dáva od uhorských vlád. Lenže patent, jako Botto dobre poznamenáva,^[155] nemohol byť v nepríhodnejšom čase vydaný, než po porážkach rakúskeho vojska v Taliansku; keď sa v Uhorsku rozprúdila celkom bezuzdná politická agitácia a všetko to, čo za 10 rokov bolo v dušiach udusované a tlumené, začínalo sa ozývať hlasne a mocne. A tu nespokojným živlom každá príležitosť bola vítaná, kde by sa nemeckej vláde nejaké nepríjemnosti a ťažkosti mohly robiť. Netvorila výminku ani cirkev. Výsadných práv a moci pozbavené zemianstvo vrhlo sa s takou silou na patent, že už raz sriadené cirkve počaly sa od patentu odtrhovať. Medzi agitáciami boly aj také strašidlá:^[156] „Bude-li patent, budú veľké porcie, drahá soľ, štemple, trafiky, rekrutácia, boj o vieru, poneváč je cisár katolík, chce aby sme všetci boli katolíci… Nebudeme si smeť kňazov a učiteľov voliť… Nebudeme smeť ani knižiek našich dávať si tlačiť a kupovať“, atď. Ľud pri takýchto štvaniciach nevedel, čoho sa držať. Kde mal ostražitých kňazov, ešte len sotrval pri zásade, ale kde toho nebolo, podľahnúl vonkajšej agitácii. A nie div, lebo veď Nemci po mnohostoročnej duševnej lieni, istej lebavej uspoliehavosti v navyknutom ľude svojimi novotami, modernými ustanovizňami, (žandármi, financmi, prísnym úradným apparátom) vzbudili nevôľu, tak, že bol náklonný skôr veriť svojim bývalym pánom, od ktorých podľa predošlých sväzkov cítil sa byť ešte vždy odvislým. Len tak môžeme si vysvetliť to hapkanie, že na jednom konvente osvedčí sa cirkev za patent, — a už na druhom za autonómiu, jako bolo aj na Myjave. Nový system nevedel sa stať dosť populárnym. K tomu, naši starí zemani neboli s ľudom na toľko duševne rozpadnutí, jako dnes; ale i sami s Tranosciusom pod pazuchou navštevovali služby Božie, následkom čoho stáli ľudu bližšie, než cudzí, inej viery, iného svetového názoru sem dopravení úradníci. Skoro rad-radom, ešte aj v takých cirkvách, jako Lipt. Sv. Mikuláš, kde Hodžovi za celý rok zadržala cirkev plat,^[157] ľud šiel za popudzovateľmi, ktorí mu sľubovali lepší, pohodlnejší život. A menovite, keď viedeňská vláda stala sa vždy ústupčivejšou voči požiadavkám maďarskej aristokracie, po vydaní 20. okt. 1860. takzvaného októbrového diplomu, ktorým sa nazpak uviedla ústava zpred roku 1848, agitácia panská neznala hraníc. Možno povedať, že búrilo sa verejno proti dosavádnemu vladáreniu, následkom čoho vyšší úradníci nemeckí dali sa preložiť inam, — a nižší octli sa v položení clivom.

Táto agitácia stoličnej panskej strany pod heslom uhorského vlastenectva započala sa aj na Myjave. Cirkev myjavská vplyvom farára Hajnóczyho 27. februára 1860. sriadila sa dľa patentu. Ale nie na dlho, lebo vzdor všetkému úsiliu Hajnóczyho už 12. júna toho istého roku aj odstúpila od neho. V obci zjavili sa panskí popudzovatelia. Zelenay, Tormay, ktorí ľud všemožne strašili, plašili a mu všeličo sľubovali. Jur Tormay, práve keď ľud z kostola vychádzal, so stoličky rečnil a nevyberanými slovami hromžil na panujúci nemecký režim a na jeho úradníctvo. Medzi iným vyzýval ľud, aby vypovedal poslušnosť, neplatil daň; — na druhej strane však sľuboval, že oni, uhorskí páni, budú krajine zadarmo slúžiť, jak to pred tým robili „honoris causa“ (pre česť).

Výsledky tejto agitácie, ktorá sa ináče od zemianskej pánskej triedy a jej privŕžencov po celej krajine diala,^[158] nevystaly ani na Myjave a stoliční páni dostali oddaného privŕženca zvlášte vo Valáškovi, rychtárovi, ktorý tiež skoro vycítil premenu času, vedel, jak sa má svojim budúcim pánom zalichotiť, ktorých podporu si ziskať držal za potrebné, aby tak mohol svoje panovité chúťky svobodne prevádzať. Ačpráve bol človek v úrade postavený, predsa dal sa prenasledovať ešte tu prítomných nemeckých durnistov: jednoho z nich aj telesne urazil. Ba čo viac dopustil sa v jednom páde aj urazenia Jeho Veličenstva, — ale prv nežby bol dočkal rozkaz zlapania, ztratil sa z Myjavy a pomocou maďarskej, u dvoru vplyvnej aristokracie vychodil si omilostnenie. Povesť hovorí, žeby sama kráľovna bola povedala, že tak pekného chlapa škoda by bolo zmárniť.

Získať si v ten čas rychtára Valáška, znamenalo mať za sebou celú Myjavu, lebo proti nemu neopovážil sa nikto ani muknúť. Mal vždy pohotove svojich ľudí, ktorými terrorizoval ostatných a keď dal rozkaz, aby niekoho do potoka hodili, stalo sa. Túto svoju velikú moc najosudnejšie previedol proti farárovi Hajnóczymu, o ktorého voľbu a inštalláciu pred tým sám chodil; — a teraz, keď už Hajnóczy bol usadlý, v riadnom manželskom stave nažíval, stál srdito na tom, aby bol z fary odstranený, len preto, že sa jejich politické presvedčenie rozišlo. Valášek síce dal celej záležitosti mravný podklad, čo by bolo bývalo na mieste, nie už keď sa veci lepšily, ale ešte prv, keď sa zlo započínalo. Pri tomto odsúdení v 80 % hrala rollu politika, ktorú Valášek k upevneniu svojho panstva vedel využitkovať. Poneváč Hajnóczy aj po odstúpení cirkve myjavskej od patentu ostal osobne privŕžencom patentu, na návrh Valáškov podala cirkev myjavská na sen. konvent autonomických cirkví, dňa 27. sept. 1860. v Senici vydržiavaný, žalobu, že dopisy autonomickej vrchnosti zatajuje a patentálne oznamuje, že medzi sebou a cirkvou rozkol rozduchuje. Následkom všetkého toho žiadajú, aby H. pod ztratou úradu bol napomenutý. Autonomisti s radosťou ujali sa tejto obžaloby a jejich konvent seniorálny uzavrel, aby farár Hajnóczy žiadne dopisy, pochádzajúce od superintendenta Karola Kuzmányho a seniora Jána Trokana, neprijímal a jich oznamovať sa neopovážil. Cieľom však utvrdenia cirkve myjavskej v autonomii a obhájenia jej práv vyslaná bola na Myjavu deputácia, záležajúca z nasledujúcich údov: S. Teszáka, seniora: Jána Klszáka, konseniora; Tomáša Hroša, senior. zápisníka; Gedeona Zelenaya, sen. inšpektora; Štefana Šuberta a Michala Conrada. Táto deputácia došla na Myjavu 29. nov. a na základe predošlého, jako aj medzi časom od dňa 24. októbra skrz Valáška a jeho privŕžencov poznov podaného a ešte ostrejšieho oznámenia, započala proti Hajnóczymu vyšetrovanie a hneď ho aj vyzvala, či sa chce vzdať dobrovoľne úradu. Dali mu jednu hodinu času na rozmyslenie, a keď sa Hajnóczy nemohol za hodinu rozhodnúť, poneváč mu manželka ležala nemocná, — a otec tiež, dali mu 14-dňový srok, — avšak 14. dec. pri novom sejdení sa ho z úradu bezohľadne aj vyzdvihli. V matrike o tomto vyzdvihnutí nachodí sa nasledujúca notizka: „Ve smyslu consistoriálneho úsudku od 14. Dec. 1860. jest táto matrika v prítomnosti p. Inšpektora Sam. Valášek a Pavla Repty kurátora skrz niže doloženého odebraná, dňa 2. Ledna 1861. T. Hroš, consistoriálního soudce a uskutečnovatele.“ Za administrátora cirkve vymenovali Martina Škodáčka, bývalého turolúckeho farára. Škodáček, jak na Turej Lúke, tak ani tu sa nedosvedčil, a preto na žiadosť inšpektora Valáška, rychtára 23. januára 1861. r. vymenovaný bol nový administrátor v osobe Ladislava Vannaya, krajňanského kaplána, ktorého 24. januára aj sám doviezol a vo svojom dome ubytoval, poneváč sa Hajnóczy ešte vždy vo fare zdržoval. Vyšetrujúci súd nenechal otázku túto dlho neriešenou, ale vyše spomenutá deputácia, už jako senior. konsistorium, znovu sišla sa na Myjave 28. februára a donútila Hajnóczyho, aby sa zriekol kňazského úradu nielen na Myjave, ale aj v celom senioráte nitrianskom. Táto okolnosť ho tak zronila, že aj sám ochorel a skoro jeden rok žil ešte na Myjave v úplnej opustenosti z dobročinnosti svojich priateľov. Cirkev mu síce z platu poskytla dočasne istú čiastku, ale to nedostačovalo.^[159] Niektorí jeho zásadní priatelia a privŕženci, menovite patentalisti, vynasnažovali sa protiakciou mierniť výrok konsistoriálneho súdu, ale Valášek nástojčivo stál na jeho odstranení. — Pri boku Hajnóczyho, jako kapláni účinkovali: Ján Leška, roku 1855.; Samuel Jurenka, rodom Myjavec a neskôr farár na Vsetíne r. 1856. a Michal Boor, neskôr farár na Bukovci a v Skalici roku 1859.

Odsúdenie Hajnóczyho bolo pre vyviňujúcu sa stranu slovensko-národnú veľkou mravnou porážkou, tak, že ani tá okolnosť, že po smrti r. kat. farára Kollárika od roku 1848. aj na Hornej fare úradoval úprimný rodoľub, Martin Kýška, rodom Staroturan, — neskôr úd Matice Slovenskej, nezmenila situáciu, lebo mesto v prevažnej väčšine nasledovalo politiku Valáškovu. — Už aj vyše spomenuli sme, jako konal tento človek všetko na svoju päsť bez studu a bázne, čím viac, keď mu nemal kto protirečiť, ani sa mu kto naproti postaviť, tak, že na Myjave zvládla opravdivá hrúzovláda. Menovite, keď od roku 1861. aj slúžnovský úrad prevzal známy už Jur Tormay (predtým Chrenka), a po tichých usadlých notároch Jánovi Semianovi a Jánovi Schmidtovi, prišiel na duchu potrhlý Martin Jankovich; na Myjave v slovensko-národnom ohľade en masse nastal úpadok a slovenskú myšlienku len jednotlivci pestovali utiahnuto, ukryto. Veľká massa ľudu nebola ešte na toľko dozretá, aby vplyv takých nástojčivých a energie plných mužov, jako Valášek, Tormay, bola mohla stroviť, paralisovať. Nová, čerstvá, sila, Ladislav Vannay,^[160] ktorý po vyše polročnom administrovaní bol vplyvom inšpektora, S. Valáška, na konvente dňa 22. sept., t. j. XVII. ned. po Sv. Tr. 1861. jednohlasne vyvolený, tiež neprispela k utúženiu slovenskej strany, jakoby sa podľa jeho mladých ideálov bolo dalo očakávať, a čo sa pri sklonku jeho života aj stalo; lebo jeho príchod na Myjavu nedial sa v znamení slovensko-národnom, s čím mal ruky hneď od začiatku poviazané, a zachytený bol do víru protinárodného, k čomu ho ináče aj jeho veliká ambicia pobádala. Jeho inštallácia previedla sa pri spoluúčinkovaní Teszáka, seniora dňa 20. októbra, t. j. XXI. ned. po Sv. Tr. 1861., pri ktorej príležitosti odpoludnia posviacaný bol aj nový (teraz už starý) Dolný cintor, medzi hradskou a polianskou cestou.^[161] Pri posviacke cintora držal verše Ján Trokan, z ktorých vynímame aspoň tento:

Ani tieto cirk. slavnosti neodviedly predákov Myjavy od prílišného vlastenčenia, ba naopak: s každým postupom maďarskej národnej veci, nie ku svojej osobnej škode, ešte sa v ňom utvrdzovali, tak, že Myjava ku koncu nemeckej doby dávala vo vlastenectve tón. Pre viedeňskú politiku neprajnými okolnosťami posmelené a aj samou Viedňou popúšťané maďarské strany vystupovaly vždy odhodlanejšie a intolerantnejšie, čo malo veľký diffikultujúci účinok aj na ostatnú, nemaďarskú časť obyvateľstva. K tomu Valáškovci postarali sa o predmet i príležitosť, jak by oči ľudu zaslepili a svoju moc a slávu napomáhali. Tým cieľom, aby cirkev myjavskú ohúrili, pozvali do jej lona dňa 7. aug. 1862. dištriktuálny konvent pod predsedníctvom autonomického superintendenta Ludvika Gedulyho a inšpektora Martina Szentiványiho. Prípravy k tomu trvaly celých 14 dní, na čo sa aj sbieralo a čo chybovalo, doložil Gedeon Zelenay. Tento aj ináče odmeňoval „vlastenecké“ snahy peniazmi, tak menovite 8. aug. 1861. daroval pre školské dietky 5 kremnických dukátov. Učinil to aj po iných cirkvách, s čím dokázal, že za svoje zásady nielen rečniť, ale aj obetovať vie. — Ešte aj židia dostali rozkaz^[162] od Valáška, aby robili víťaznú bránu.

Ešte makavejšie, a pre slovenskú národnú vec osudnejšie ukázal moc svoju despotický Valášek so svojimi druhmi, ku ktorým už aj nový farár Vannay sa družil, roku 1865. počas snemových volieb. Vystúpilo 14 slovenských kandidátov^[163] a medzi nimi vo vrbovskom okrese Vilam Pauliny-Tóth. Proti nemu stál Ladislav Zerdahelyi. Kopaničiari myjavskí, kam Valáškov vplyv tak nesahal, boli skoro všetci na Paulinyho; mestečko však držal v moci on. Keď sa šlo k voľbe, ktorej predsedal Vannay, kopaničiari tiahli mestom cez Brezovú. Túto príležitosť použil násilnický Valášek, aby sa vyvŕšil na nich a dal sa ich skrze svojich náhončích biť, vodou oblievať, do potoka hádzať. Ale vyvŕšil sa na nich aj iným spôsobom. Dal odhlasovať najsamprv mešťanom, a to aj dva-trikráť a keď absolútna väčšina bola dosiahnutá, ostatných nepripustil ani k voľbe, lež jednoducho oznámil, že je už po voľbe.

Že pri takomto a podobnom násilničení, pri neprajnom pre slovenskú vec obrate s hora, už-už rozhodujúca slovenská národná strana, ktorá i tak nemala dosť času zaoceliť sa a utrpela k tomu s Hajnóczym i mravný úder, scvrkla sa len na malý krúžok, ktorý sa shromažďoval tu okolo už spomenutého r. kat. farára Kýšku, tu zas okolo až do smrti verného a nadšeného učiteľa Martešíka, netreba sa ani diviť. — Oba domy týchto mužov vynikali pohostinnosťou a národovci slovenskí, cestujúci cez Myjavu, ani jedon neobišli. Buď jeden, alebo druhý slúžil aj za miesto občerstvenia, čo aj Trokan vyzdvihuje o Martešíkovi.^[164]

Martešík až do posledku vždy verne a svedomite zastával svoj úrad a svojim charakterom vzbudzoval úctu u každého, ešte aj u protivníka. Valášek síce aj proti nemu zadal obžalobu, že sa 1., „rečí a účinkov takých dopustil, ktoré by pridržania sa patentu zretedlné znaky dávaly“, 2., „že hreší i jako občan krajiny tejto, že búri ľud tým, že manifestom od 20. októbra 1860. obsiahlo zemianstvo predošlé privilegia ku potlačovaniu obecného ľudu a pritiahnutiu roboty“; v celku sa mu však nič nestalo, — lebo nebolo k nemu prístupu a preto neľakal sa ani Valáška. — Preceptormi jeho o tomto čase boli: po roku 1848. jeho syn Ján, po roku 1864. Viliam Bada, neskôr učiteľ na Turej Lúke. — Na kopaniciach ešte len nutní učitelia, obyčajne vyslúžili vojaci vyučovali, a síce: v Starej Myjave František Navrátil; na Poriadi vo dvoch školách: Ján Fajnor a Daniel Sadlon; v Rúdniku Ján Bašnár; u Jakubcov Pavel Malek; u Baranov Pavel Pakan; v Hornej Polianke Pavel Talo.

Slovenská národná strana ešte raz probovala sa zorganizovať v cirkvi pomocou patentu, keď 11. júna 1865. roku na cirkevnom konvente uzavrela navrátiť sa k patentu, ale Valášek s Vannaym všemožne prekážali, aby sa ono aj previedlo, následkom čoho 30. júna toho istého roku zadali žalobu a žiadali vyslať na miesto osobitného kommissára. Lenže už vtedy patent bol tak prekonaný, že dobrý výsledok sa očakávať nedal a ostalo všetko pri starom a to tým viac, že nie o dlho, 15. mája 1867., aj sám panovník odvolal patent.

S došlými úradmi pribúdalo na Myjave aj takzv. vzdelanej triedy. Prvú pravotársku činnosť zahájil tu ešte za Nemcov istý Ján Hosszú, syn bývalého turolúckeho notára. Rodina táto pochádzala z Turej Lúky a menovala sa Hosaj. Neskôr už aj sama Myjava vychovala si svojho vlastného syna na pravotárstvo v osobe Gustava Valáška, ktorý tu zahájil peknú činnosť a konal platné služby národu. — Poštársku stanicu po Eduardovi Valáškovi zaujal Lajo Suchánek.

Toto zvláštne obdobie, jako sa v rokoch 1848/9. smrťou mnohých rodilo; tak sa aj končilo. Zavrela ho veľká všeobecná cholera roku 1866., ktorá vyrvala z počtu živých aj znamenitého učiteľa Jána Martešíka dňa 24. aug. 1866. Následkom veľkej úmrtnosti, aby sa obyvateľstvo neplašilo, — a vlastne by ani neboli vystačili, bolo zabráneno zvoniť. Z toho však nenasledovalo, aby pri takomto vynikajúcom človekovi výnimka nebola učinená. Valáškovi, rychtárovi, nebolo po vôli, že sa jeho zásadnému protivníkovi zvoní, udajne šiel až na vežu zvonárov biť s korbáčom. Nie o dlho na to, 4. okt. 1866., v 46. ruku života, hrozný mor aj jeho zmrvil, na dôkaz slov Písma sv., že: „všeliké tělo jest tráva, a všeliká vzácnost jeho, jako květ polní“. (Iz. 40. 6.) V matrike zomrelých je poznačené o ňom: „Byl dlouhé roky richtárem a inšpektorem cirkve. V St. Cintori leží.“ V tento rok dohromady zomrelo 652 osôb, kdežto narodených bolo len 437. Len na samú choleru, ktorá trvala od 20. aug. do 27. okt. 1866., zomrelo ích 343. tak, že denne zomrelo priemerne asi 5 ľudí na choleru. — A tak vidíme, kde sa končí každý boj!? Čierna zem vyrovná všetky protivy patričného veku a plnia sa slova básnikove: „Cesta křivá lidí jen, člověčenstvo svésti nemůže, a zmatenost jedněch často celosti hoví.“ (Kollár.)

Od vyrovnania po naše dni

Nemeckú dobu zavrelo takzvané vyrovnanie kráľa s krajinou roku 1867., čo znamenalo: navráteniu ústavy z roku 1848. a korunovanie kráľa Františka Jozefa I. dňa 8. júna 1867. S týmto vyrovnaním zvlášte maďarský národ, jako taký, vyhral mnoho, lebo dostal nazpak nielen úplnu občiansku svobodu, ale aj správu celej krajiny. Ďalší ideový rozvoj Myjavy, zvlášte v národnom ohľade, podávame niže v osobitnom článku S. Ostriežskeho pod názvom: „Novšie dejiny v svetle národného povedomia“ a preto sa my tu už na túto stránku novšieho vývinu rozprestierať nebudeme, len cieľom podržania historickej niti a porozumenia celku podáme niektoré vážnejšie udalosti až po naše dni.

Myjavu, jako sme videli, už posledné roky nemeckého panovania náležite pripravili pre novú dobu istí vlasteneckí horlivci, tak, že aspoň na čas mohla byť spokojná s ňou aj stolica. V celku Myjava vo svojich slovenských ideáloch tak bola upadla, že svoje sily marila v darobných domácich búrkach a roztržitosťach skoro pri každej voľbe cirkevných činiteľov, menovite učiteľov, pri usporiaďovaní školstva atď. Stalo sa, že za osobu nič neznačiacu, nesúcu, viedli boje roky a roky a pohýbali počnúc od nepočetných domácich konventov až po generálny konvent a ministerium všetky fora; kdežto ďalšia skutočnosť ukázala, že patričný ničim neprispel k pozdviženiu ani školstva, ani vôbec cirkevného života.

Hneď po smrti Martešíkovej pri voľbe učiteľa Daniela Mandelíka,^[165] vyvoleného dňa 11. nov. 1866. povstala roztržitosť. Jedni, na čele s Jánom Valáškom, podali proti jeho voľbe žalobu, jako tiež aj proti farárovi Vannaymu, že konvent nezadržal na riadny čas, ktorá však s obecním svedoctvom, vyhlasujúcim patričných za buričov, jednoducho umlčaná bola.

Ešte väčšia roztržitosť vznikla po smrti Mandelíkovej pri voľbe učiteľa Mateja Kaňu,^[166] rodom zo Sobotišťa, ktorý už od roku 1868. jako präceptor tu účinkoval. Poneváč diplomu nemal, seniorát ho nechcel dopustiť voliť. Lenže Kaňa sa postaral o seba a získal si notára Martina Jankovicha, ktorý už potom až na malú výminku sverboval celú Myjavu. Tri seniorálne konventy a 5 deputácií vynieslo výrok, že Kaňa na žiadon pád nemôže byť na Myjave učiteľom, ale jeho stránka všetko možné podnikla za neho až po gener. konvent, ktorý, chtiac nemilú spornú záležitosť ukončiť a Myjave pokoj prinavrátiť, vyriekol, aby si Kaňa diplom zadovážil a potom môže byť vyvolený, čo sa aj stalo. Kaňa úradoval tu až do smrti, 29.júna 1886. Pri ňom, jako pomocník, účinkoval Samuel Hatala st. a Ján Gálik, nediplomovaní myjavskí mešťania. — Predošlý prišiel r. 1876. na Bukovec.

Roku 1876. zas po veľkom boji, menovite so strany kopaničiarov, ktorí ostentatívne opustili konvent, vyvolený bol Karol Viest^[167] z Brezovej, ktorého mali len srdečne vítať, lebo s jeho príchodom prišlo myjavské školstvo do lepšieho rozkvetu. Sriadená bola aj tretia stanica v meste a jako výpomocní učitelia pôsobili za Kaňu a Viesta: Fridrich Dérer, Jur Chorvát a r. 1885. Sámuel Hatala ml., posledný ešte len jako študent.

Horší konec vzala búrka, ktorá vznikla roku 1882. skrz stavbu novej školy v meste a trvala až po rok 1890. Táto stavba pobúrila mysle celého chotára, lebo povstal z toho dlhoročný spor a pravota mesta s kopaniciami. Kopanice sa zopreli proti tomu, aby na túto školu museli prispievať. Vyhlásili to za vnútornú vec mesta. Vannay, jako predseda konventu, všeliak hľadel nakloniť kopaničných cirkevníkov, aby sa neodťahovali od spoločného diela, proboval aj pekným slovom a nahováraním, aj ostrejšie, hrozbami, ale nič sa docieliť nedalo, lebo boli aj od štátnych medzítok, menovite od školdozorcu, posmelovaní. Chyba bola tá, že nechali niektorým kopaničným kruhom samým povystavovať si školy a nestavala ich všade celá cirkev, jako je to na Békešskej Čabe, následkom čoho v zásade už bolo dopustené isté trhanie sa, tak, že viac nechceli uznať vnútornomestskú školu za spoločnú pre celú cirkev. Nechceli pristať ani na pomer 2 : 3 ohľadom platu; a aj ten ponuknutý im spôsob zavrhli, aby jejich školy boly odšacované zvláštnou kommissiou, — a šacovná summa aby sa s jejich príspevku stiahla. Mysle boly už tak rozhárané, že sa tu spoločné spoluúčinkovanie docieliť nedalo. Kopaničiari, k tomu ešte posmelení stoličnými pánmi, že v páde odovzdania škol. stavísk, sám štát bude im platiť učiteľov, bláhali si to najlepšie, že načo by sa oni pozvolili na školu platiť, keď im to štát zadarmo dá. — Aj vskutku, po takomto nezdare celá cirkev bola prinútená podeliť sa na školské okresy, z ktorých niektoré menovite: Stará Myjava, Rúdnik, Blahovia, Barania, odovzdali roku 1892. svoje štátu.^[168]

V Svinárkach pozvolil sa štát vystaviť sám budovu.

Lenže odstúpenie kopaničiarov od stavby školy ešte nebolo vrcholom neresti, lebo aj v samom meste nastal odboj, a síce zprotivil sa istý Samuel Kovarčik, ináče Bednárik zvaný, ktorý so svojimi prívržencami tiež dal sa do processu a stal sa aj baptistom. Vec bola dosť povážlivá, lebo štát so školou súril a následkom vnútornych bojov stavba zasekla. Odkiaľ dul vietor, videť z toho, že kr. škôldozorca, Libertényi, od 12. marca 1884. písanom úradnom liste podal návrh cirkvi, že, poneváč je výsledok bojov neistý — a dlho môže to potrvať, — a poneváč usporiadanie školských otázok nemožno činiť odvislým od súdobného pokračovania cirkevníkov, navrhuje, aby sa v stavbe pretrhnuté školské stavisko prepustilo štátu pre umiestnenie štátnych škôl s náhradou dosavádnych útrat, s čím sa cirkev osvobodí od nepokojov, ktoré práve následkom tejto stavby povstaly v jej lone. No, dobrý duch dávnej Myjavy strážil aj nad novou a nedopustil zvíťaziť odstriedavým živlom; škola bola k sláve Božej aj dokončená a posvätená. Stála 18 tisíc zl. a r. 1892. pristavený bol aj učiteľský byt s nákladom 1495 zl. — Tu pripomeneme, že keď kr. škôldozorca nedocielil odovzdanie vnútornomestských škôl štátu, aj v samom meste bola sriadená r. 1883. a vystavená štátna škola r. 1885. — Ostatné pomery v osobníctve učiteľov, jako aj vývin školstva, viď niže v osobitnom článku Michala Šimonoviča pod názvom: „Školstvo na Myjave“.

Cirkev spravoval spomenutý už Vannay až do smrti 17. júla 1901. Za mladi silno zasahoval aj do politiky v smere maďarsko-vlasteneckom, následkom čoho prichádzal často s národne prebúdzajúcou sa cirkvou svojou do ostrého sporu, až konečne niekoľkými rokmi pred smrťou i sám poddal sa slovenskému národnému prúdu, ba stal si mu do popredia, s čím si na konci života vydobil, čo prez celý život postrádal: všeobecnú popularitu a obľúbenosť. Túto okolnosť vyzdvihol aj rečník pri jeho pohrabe, Ján Leška, hovoriac, že na starosť omládnul. — Počas jeho úradovania visitoval cirkev dňa 10. sept. r. 1876., t. j. XIII. ned. po Sv. Tr. biskup Ludvik Geduly, ktorého s veľkou pompou uvítal. Z tejto príležitosti obnovený bol aj chrám s vežou v obnose 13548 zl. 35 kr.

Vannay, ako administrátor cirkve bol presný a prísny a vynikal zvlášte na hospodárskom poli, lebo jeho pričinením a pod jeho predsedníctvom bol založený pytlikársky spolok roku 1868.

Pri Vannayovom boku kaplánovalo celý rad mladých delníkov na vinici Božej, ktorí odniesli si do života vzácne zkusenosti. Ešte r. 1861 — 1863. kaplánoval tu Gustáv Husár, ktorý zodpovedne tej exaltovanej dobe v attile rečnil pri politických službách B. vlastenecké básne pred shromaždeným obecním zastupiteľstvom. Po ňom prišiel Eugen Schulz (r. 1863 — 1865), ktorý prešiel za farára do Gyomy v békešskej stolici; Štefan Bálent (r. 1865 — 1866), prešlý za farára do Beckova; Ľudevít Nehyba (r. 1866 — 68), neskôr farár v Sáku (komárňanská stol.); Pavel Štefánik (1868 — 70). Tento posledný bol pre jednu kázeň, jako protivlasteneckú, aj stíhaný. Neskôr prešiel na Košariská, kde novoutvorenú cirkev úplne sriadil a ostal jej prvým farárom. Nasledujúci kapláni boli: Anton Bogyay (1871 — 74), ktorý odišiel za farára do Nitr. Stredy; Karol Borsuk (1874 — 81) stal sa farárom v Bzinciach, kde i zomrel; Michal Košacký (1881 — 82), neskôr farár na Lucíne v Novohrade; Pavel Sekerka (r. 1888 — 91), ktorý jako zať Vannayov občiahol titul mladšieho farára. Neskôr prešiel za farára do Hlbokého, stal sa konseniorom i seniorom nitrianskym. Po ňom prišiel Karol Knihár, r. 1892., ktorého ľudia pre jeho kázne až do dnes spomínajú a málo chybelo, že si ho po smrti Vannayovej aj nevyvolili za farára. Keď prešiel na Čabu, jeho nástupcom stal sa Ján Koričánsky, r. 1892., ktorý k duchovnému stavu žiadnej pomazanosti necítil v sebe a preto po dvoch mesiacoch odišiel k vojsku, stal sa dôstojníkom. Na Myjave zamenil ho Martin Koreň (r. 1893 — 95), dnes už farár v Malom Kereši. Po ňom došiel Teodor Bálent r. 1895. a ešte ten rok aj odišiel do Veľ. Prietrže za farára. Na čas bolo bez kaplána, až na jar r. 1896. došiel Julius Bodnár, teraz farár na Bukovci. Už počas svojho krátkeho, polročného, kaplánovania na Myjave odovzdal sa do sbierania dát o Myjave a vtedy vyznačil si dáta z písemností na Hornej (rim. kat.) fare. Jeho miesto zaujal Ľudevít Hrdlička (1896 — 98), prešlý za farára do Turan, neskôr na Tót-Komlóš. Takto uprázdnenú stanicu kaplánsku zaujal r. 1898. v apríli Samuel Valášek, rodák myjavský — a keď Vannay choravel, r. 1900. pozvaný bol zo strany farára aj Igor Štefánik. Po smrti Vannayovej cirkev uzavrela, že chce mať dvoch farárov, na čo aj vyššie cirk. vrchnosti pristali a dňa 2. febr. r. 1902. obaja kapláni: Samuel Valášek^[169] a Igor Štefánik,^[170] vyvolení boli za riadnych farárov. Ešte ten rok (1902) augusta 30. a 31. prevedená bola biskupom drom Fridrichom Baltikom kanonická visitácia.

Štefánik nebavil sa dlho na Myjave, lebo už na druhý rok (dňa 29. júna 1903.) opustil cirkev myjavskú, súc vyvolený v Báčke v Palánke za farára. Jeho miesto roky a roky nebolo zaplnené, poneváč si cirkev dľa svojeho autonomného práva chcela vyvoliť Milana Hlaváča, krajňanského kaplána, ktorého však dištriktuálne predsedníctvo, poneváč seniorát nitriansky nezakročil dosť energične k uhájeniu práva cirkve, nijakým spôsobom nedopustilo voliť. Marné boly apelláty a monstre deputácie, jako aj 1904. r. 50 vyslancov na dištr. konvent do Prešporku. Cirkev týmto nezdarom znechutená, nechcela voliť na druhé miesto nikoho, — ani za administrátora nehlásil sa nikto, tak, že celú cirkev spravoval jeden farár, S. Valášek, ktorý však od 1. júla 1907. vzal si ku boku kaplána Pavla Lacku. Cirkev počala už navykať na starý stav, aby bol len jeden farár s kaplánom a dňa 4. marca 1908. roku shromaždený celocirkevný konvent uzavrel: požiadať vyššie cirk. medzítka, aby druhá kňazská stanica na Myjave bola zrušená. — Avšak tie to nepovolily, následkom čoho po toľkých nezdaroch pristúpilo sa k voľbe druhého farára a za takého vyvolený bol dňa 11. nov. 1908. dosavádny kaplán Pavel Lacko,^[171] ktorý bol dňa 16. mája. t. j. V. ned. po Vel. noci roku 1909. aj inštallovaný.

Inšpektorom cirkve od 14. dec. 1902., práve keď bol súdený v Nitre, stal sa Ján Valášek, pravotár a kurátormi: Samuel Slávik a Juraj Durec. Menovite Samuel Slávik zasluhuje uznania, ktorý tento úrad ku všeobecnej spokojnosti už po druhýkrát zastáva. Prvý raz úradoval od r. 1894. s Jánom Zemanom. Po ňom nasledovali: Pavel Kyselý a Juraj Durec, od r. 1906. poznov on úraduje. Kostolníkmi sú nateraz: Pavel Siváček a Pavel Gálik.

Ešte posledná kanonícka visitácia z r. 1902. (14. bod zápisnice) nariadila, aby pre dvoch farárov primeraný príbytok bol vystavený, lebo že stará fara pre dvoch nie je dostatočná a že „zakrýva veľkolepú vežu a dôstojný chrám“, následkom čoho cirkev roku 1910. pridala sa k stavbe novej fary, ktorú prácu pochvalne previedol staviteľ Milan Harminc v cene 73.625 kor. 06 h. Veža sa síce neodkryla, lebo nedovolil to započatý už rad domov a poschodová výška; ináče však slúži k okrase mesta, ovšem že na úkor starobylosti, ktorá nielen na Myjave, ale všeobecne sa tratí.

Pri rim. kat. cirkvi tiež stala sa premena, lebo horlivý národovec slovenský, Martin Kýška, 11. júla 1885. sa pominul a jeho miesto nastúpil Julius Jancso, ktorý až do dnes úraduje. — Za jeho úradovania roku 1897. obnovovaný bol Horný kostol.

Židovskú náb. obec spravuje samostatný rabin orthodoxný, na tento čas Jozef Bróda.

V politickom ohľade Myjava aj po vyrovnaní ostala okresným mestom. Hlavným slúžnym až po rok 1872. bol známy už Juraj Tormay. V jeho časoch zastupiteľom slovensko-národných snáh na Myjave bol Martin Kýška, rim. kat. kňaz, ktorý spolu s Gabrielom Kohnom, lekárom bol členom aj Matice Slovenskej.^[172] Popri nich ešte nasledujúci rodení Myjavci boli členami tohoto literárneho spolku: Michal Valášek, slúžny v Hlovovci, Ján Trokan, ev. farár v Kostolnom; Samuel Jurenka, notár na Brezovej; Karol Martešík, ev. učiteľ na Rusave; Daniel Kolény, ev. farár v Beckove a Samuel Kokeš, ev. farár a senior na Laze. Roku 1872. prišiel na Myjavu aj pravotár Ján Klempa, ktorý v národnom ohľade rozprúdil nový život. On bol ešte v Prešporku podpredsedom poučno-zábavného spolku „Napreja“ r. 1868. Po Tormaym ostal hlavným slúžnym Jozef Šaško, človek mierny a pokojamilovný. Pod jeho režimom nastaly opravdové patriarchálne časy pre Myjavu, v ktorých celé mesto jako jedna rodina nažívalo. Národná upovedomelosť sa bez prekážiek šírila, na čom sa zvlášte došlé nové sily pričinili, jako učiteľ Karol Viest a pravotár Ján Klempa, ktorý neskôr stal sa aj predsedom národnej strany slovenskej. K ním družil sa mladý, ambiciósny poštár a obchodník myjavský, Samuel Jurenka ml., neskôr Karol Borsuk, kaplán a tiež r. 1874. osadivši sa Janko Valášek, pravotár. Títo spolu založili r. 1881. aj hasičsky spolok so slovenským velením. Celý výstroj zadovážili si sami bez obecnej podpory. Najlepšie charakterizuje pomery, že za predsedu vyvolený bol hl. slúžny, potom podsudca Horváth, za veliteľa Karol Viest, za podveliteľa Ján Klempa a za zápisníka Ján Valášek. No, vzdor tomu sa spolku nedarilo, lebo bol už roku 1884. ministeriálnym výrokom rozpustený a celý majetok konfiškovaný; poneváč Šaško mal po boku aj podslúžneho Lipovnického, ktorý práve takúto harmonickú činnosť myjavskej spoločnosti sprevádzal neprajným okom. — Konečne stolici sa aj sám Šaško zdal byť prislabým a roku 1889. vyslaný bol za hlavného slúžneho Adolf Csenkey. Tento nemal žiadnej juridickej kvalifikácie, a práve preto aj spôsob jeho úradovania bol bezohľadný, jakoby sa bol vždy obával, že stolica nebude s nim spokojná. S obyvateľstvom prichádzal často do kollisie i v maličkých, nič neznačiacich veciach, jako pri majálesoch („regráciach“), o čom niže bude reč. — No, na podiv, tým viac smyslu mal pre pozdvihnutie mesta, ktoré mu dotýčne zovňajška tak na srdci ležalo, ani čoby bolo bývalo jeho rodiskom. Od Baumana nikto sa toľko nepriami na okrášlení Myjavy, jako on. — Jeho pričinením obecní výbor dňa 14. marca 1890. roku uzavrel, aby sa na mieste, kde predtým bol bitúnok a prázdne miesto pre komediantov, vystavil mestský, poschodový hostinec, poneváč starý hostinec niže fary prepustený bol pre došlý pozemko-knižný úrad. A v súvislosti s tým 28. júla t. r. výbor uzavrel nielen vystaviť mest. hostinec v hodnote 20.343 zl., ale zaokryť mlynský potok za 2.041 zl., vystaviť kanál nadol mestom, počnúc od ev. školy, za 1.200 zl., a nadstaviť vo dvore obecní dom pre slúžnovské kancellárie za 6.482 zl. A nielen to, ale previedol, aby sa Gálikovský mlýn za ev. kostolom v obnose 9.932 zl. 89 kr. odkúpil a bývalý hostinec aby sa prerobil pre umiestnenie zo Senice došlej pozemkovej knihy. Na tieto stavby vyzdvihnutá bola 40.000 zl. pôžička v uhorskom pozemko-úverkovom ústave na 41 rokov. Avšak trovy tento obnos prevyšovaly, lebo počas stavania sa nové a nové práce ukázaly, tak, že na zaokrytie nedostatku z regálových úpisov použité bolo 18.000 zl. Všetkým držiteľom za výmenu regálu ušlo sa 81.765 zl. 61 kr., z čoho si obec vymohla s hrozbou pravoty 50.000 zl. Z tohoto obnosu stiahlo sa ono zaokrytie.

Csenkey svoje reformy s týmto nevidel ešte uskutočnené. Podžupanským prípisom previedol, aby trhovište pre dobytok z Horného konca („Kamenec“), kde je teraz trhovište pre ošípané, preložené bolo na iné miesto, poneváč tam hatená bola premávka. To sa aj stalo a preložilo sa na Dolný konec, kde je terajší bitúnok, na miesto niekdajšej Borsukovej zahrady s odškodnením majiteľa. — Ten istý rok pre vyhorencov vymohol 800 zl. kráľovský dar a sám nasbieral 564 zl. 89 kr., ba ešte aj ďalej sbieral. Neskôr previedol, aby bol vyvolený mesto okrášľujúci výbor a 23. jan. 1894. obecním výborom bolo uzavreté, aby noví predstavení svojich honorárov 20 %-ov dali na okrášlenie mesta. Roku 1900. na jeho naliehanie bola robená betónova preddomová dlažba, mesto povysádzané agátmi a zadovážené nové pouličné lampy na železných podstavcoch.

No, vzdor tomuto ctihodnému úsiliu nevedel sa stať populárnym, práve preto, že prirodzené city obyvateľstva nešetril v ničom, ani len vo veciach drobných, nemajúcich s krajinskou politikou ničoho.

Na konci svojho úradovania dožil sa toho, že roku 1901. za snemového poslanca vyvolený bol Ján Valášek, pravotár, hodný syn Myjavy, s národným programmom.

Stolica tieto výsledky slovenskej-národnostnej pripisovala nesúcosti Csenkeyovej a preto na jeho miesto roku 1902. stoličný výbor vyvolil Juliusa Winklera, ktorého úradovanie padlo do najťažších borieb politických, tak, že aj sám bol žiadostivý, aby z čuvy rozčulujúcej práce preložený bol do úradu pokojnejšieho, ktorý sa mu za podiel dostal v predsedníctve sirotskej sedrie. Jeho úradovanie pamätným ostalo zvlášte tým, že v tumulte počas voľby obecních výborníkov 21. dec. 1905. roku zastrelený bol žandármi Ján Dugáček, zvonár, otec 4 dietok. Jako podslúžnovci pri ňom úradovali: Juraj Rudnyánszky, ktorý stal sa aj snemovým vyslancom, dr. Julius Krascsenits. — Po Winklerovi došiel dr. Julius Filberger, z Prievidze za hlavného slúžneho a Jozef Kubinyi za podslúžneho. Predošlý popri úradných prácach a povinnosťach dal sa aj na literárnu činnosť, keď od roku vydáva v maďarsko-vlasteneckom duchu v slovenskej reči tlačený časopis: „Obzor“, s označením: „Hazafias tót hetilap“ = (Vlastenecký slovenský týždenník.)

Pri slúžnovskom úrade účinkuje niekoľko pobočných úradníkov, menovite: Štefan Durszák, cestovný kommissár a Ján Halmos, okresný účtovník. Od roku 1884. nachodí sa tu aj žandárska posádka na čele s poručíkom Kolomanom Kossuthom.

Pravosúdie od administrácii oddelené bolo zákonom 4. čl. z r. 1869. Na Myjave však juridický súd bol zariadený až r. 1872. Prvým sudcom bol Alois Kosztolányi, ktorého zamenil Julius Lőrinczy, potom Schurmann a Prónay. — Posledne tento súd spravuje Béla Jeszenszky, ktorý si svojou pedantnosťou a sudcovskou nestrannosťou vyzískal u ľudu veľkú úctu. Pri jeho boku účinkujú dvaja sudcovia, na tento čas: Ernest Krenedits, okr. podsudca, Eugen Gaal, okr. sudca. — Roku 1890. dopravená bola aj pozemková kniha a roku 1899. s veľkými obeťami obce aj daňový úrad. Pri pozemkovej knihe, ako šéfovia, úradovali: Jozef Simonyi, Ján Pazár, Daniel Kreszan a Móric Kozma. Pri daňovom úrade, ako šéfovia, úradovali: Viliam Grooss, Ludvik Trncsík, František Karell.

Aby došlé úrady, jako aj finančno-dohľadačský, v primeranom byte boly umiestnené, na miesto starého domu, kde bol okresný súd, vybudovaný bol terajší palác, staviteľom Milanom Harmincom v cene 60.000 zl.

So zariadením kráľ. súdu a pozemko-knižného úradu pribúdalo aj advokátov a mimo už spomenutých osadili sa tu: Karol Kašparek, dr. Ján Krno r. 1890., ktorý sa dokázal národným bojovníkom a od vzniku „Myjavskej Banky“ je jej pravotárom, Štefan Csemez, dr. Móric Deutsch a najnovšie dr. Jozef Nádas.

Obecní úrad od dávna zastupovaný bol rychtármi a notármi. Popri obecních rychtároch po rok 1848. boli aj takzv. panskí rychtári, o ktorých viac bude niže v článku dra Michala Slávika: „Právne postavenie jednotlivca atď.“ Od roku 1831. obecní rychtársky úrad zastávali: Ján Valášek r. 1831., Šfefan Šaško r. 1832., Ján Valášek r. 1833 — 1834., Štefan Bičian r. 1835., Ondrej Malík r. 1836., Ján Valášek r. 1837., Štefan Šaško r. 1838 — 1839., Sam. Jurenka r. 1840 — 1841., Pavel Hmirák r. 1842 — 1844., Jozef Valášek r. 1845 — 1846. nov. 6., Samuel Pull r. 1846 — 1847., Sam. Jurenka r. 1848. do 28. dec., Ján Vdoviak r. 1848. dec. 28. — 1849., Daniel Gálik r. 185 — 1852., Sam. Valášek r. 1853 — 1855., Pavel Repta r. 1856., Samuel Valášek r. 1857 — 1866., Michal Borsuk r. 1867 — 1872., Samuel Jurenka, Brezovan r. 1873 — 1882., Daniel Klč, kopaničiar r. 1882 — 1883., Pavel Jurenka r. 1883 — 1893., Matej Jurenka r. 1893 — 1899. Na krátky čas rychtársky stolec zase zaujal Pavel Jurenka r. 1899 — 1901., ale následkom proti nemu zavedenej disciplinárky prinútený bol zaďakovať a zamenil ho v úrade podrychtár: Samuel Smetana r. 1901 — 1905., Pavel Gálik r. 1906.

Z týchto rychtárov bývali aj inšpektormi cirkve Samuel Valášek a Matej Jurenka.

Notársky úrad zastávali od roku 1790.: Pavel Zatkalík (1790 — 1808); Štefan Mikulecký (1808 — 1848), člen zámožnej domorodej pytlikárskej rodiny, ktorý bol aj inšpektorom cirkve a jako taký veľký protivník Jozeffyho a neskôr Hurbanov. Po ňom nasledoval Ján Semian (1848 — 1856), ktorého, jak sme videli na str. 123., v tých búrlivých časoch vyvolil si národ sám. Roku 1857. zamenil ho Ján Schmidt a potom istý Král. Roku 1861. nastúpil Martin Jankovich (1961 — 1873), rodom zo Starej Turej, ktorý so svojimi výtržnosťami mnohé nepokoje a pohoršenia zapríčinil, až konečne zošalel. Neznámy dopisovateľ Nár. Novín (1873. č. 9.) píše, že mnohých pripravil o česť a v č. 93. menuje ho hornonitrianskym bašom. Mal sa pri kom učiť bašovať, lebo aj spolurychtára mal takého vo Valáškovi. — Po ňom 60. hlásili sa na úrad notársky, ale hl. slúžny Tormay len dvoch rodených Myjavcov dal do kandidácie: Pavla Jurenku („Paprskára“), za ktorého bola slovenská strana a Martina Jurenku („Čačaného“), ktorého zas podporovala stolica. Zvíťazil pri podpore slúžneho, vzdor tomu, že ľud kričal: „nechceme Martina po Martinovi, ani jačmeň po jačmeni nebýva dobrý“, tento posledný. No, Myjava nemala čo banovať a to, čo rečník M. Bodický, farár krajňanský v pohrabnej kázni jeho vyzdvihnúl, že bárby Myjava nikdy horších notárov nemala, to aj my tvrdíme. Jurenka úradoval od roku 1873. až do smrti dňa 16. mája 1903. Jeho náhla a neočakávaná smrť vzbudila všeobecnú sústrasť, a aj obecní výbor pod týmto dojmom 17. mája 1903. uzavrel, že pohrebné trovy snáša obec, vzhľadom na jeho veľké zásluhy. Po Jurenkovi úradoval Ľudevit Mareš (1903 — 1909) a teraz Štefan Lendler (1909). Poneváč zvlášte v novšom čase pribudlo práce, už roku 1898. zadala sa prosba ku stolici, aby sriadený bol osobitný civilno-matrikársky úrad, ktorý zprvu zastával Ludvik Nagy, sem dopravený rod. Maďar z Veľkého Kérešu, ináče pensiovaný učiteľ a dnes jedon z podnotárov. Tiež zariadeno bolo viacero podnotárskych staníc.

Roku 1901. a 1902. skrz katastrálnych inžinierov meral sa celý chotár a za nimi došli na viac rokov šacovníci, pozemno-knižní úradníci cieľom sostavenia nového katastru a novej pozemkovej krihy a vyhotovenia pozemnoknižých vložiek; a preto musel byť obecní dom rozšírený a aj nad ohňohasičským skladom vybudovalo sa nové poschodie.

Zdravotnícke potreby obyvateľstva a okresu malo nielen mesto, ale aj stolica na starosti. Po nebohom Gabrielovi Kohnovi sriadené boly dve úradného rázu lekárske stanice: okresno-stoličná a obecná. Zprvu zastával obe stanice E. Kohn (neskôr prijal ev. vieru a meno Kende), potom stal sa len stoličným lekárom až do smrti a po ňom zaujal ju na ten čas obecní lekár Maximilian Roth. — Prvú stanicu obecného lekára zaujal Trnkóczy, potom Mittak, dr. Julius Markovič, ktorý následkom samostatnej povahy necítiac sa dobre v zaviazanom úrade, prešiel do Nov. Mesta n./V. na samostatnú prax. Jeho miesto zaujal istý Aron Wellner, po ňom M. Roth a od 25. febr. 1901. s viacerým pretrhnutím zastáva ju dr. Ján Slabej, došlý na Myjavu r. 1893. Dr. Slabej zpočiatku pôsobil, jako samostatný lekár a jeden čas bol aj podsprávcom Myjavskej Banky.

Prvým stoličným zverolekárom bol Nemak, neskôr Stanek a po ňom prišiel Armin Heller. Zák. čl. 17, z r. 1900. zverolekársky úrad bol soštátnený. Jako taký pôsobil tu Alex. Rózsa a dnes Viliam Tihanyi.

Poštu po nebohom Ľudevítovi Suchánkovi prevzal dňa 22. júla 1873. Samuel Jurenka ml., ktorý ku všeobecnej spokojnosti viedol ju až po rok 1882., keď mu pre udajný panslavizmus odobraná bola. Jeho nástupcom stal sa Gejza Žentál r. 1882., ktorý odtedy tu účinkuje. Ten istý rok zariadený bol aj telegraf smerom k Brezovej do Jablonice a na nové Mesto. Direktné spojenie má s Trenčínom a Prešporkom. Mesačne asi 200 telegrammov dôjde a toľko je aj odovzdaných. Celoročný obrat pošty obnáša nateraz 1,200.000 zásieliek.

Dopravu osob a zbožia prostredkoval smerom k Piesku na Moravu Štefan a Ján Jurkovič so „štelvonkom“ (dostavníkom) dvakráť týždenne, v pondelok a vo štvrtok.

Hospodársky stav Myjavy bude v inom článku uvážený, tu len toľko, že obchody s miešaným tovarom, so zbožím mali a v istej miere aj majú v rukách židia. V novšom čase zmôhol sa aj kresťanský živel obchodnícky. Už dávnejšie má pekný obchod Samuel Jurenka, ktorý bol aj v spoločenských pohyboch vždy účinlivý. Menovite vyznačil sa pri zakladaní Myj. Banky, ktorej ostal i správcom. — K nemu sa družil z mladších zápalistý a rázny Janko Cádra, hostinský, v ktorého hosťovských miestnosťach sa slovenská spoločnosť roky a roky schádzavala a dobre cítila. Mimo týchto celý rad obchodov a hostinských miestností povstalo. Z obchodov môžeme pripomenúť: obchod Michala Valášku, Daniela Prokšu, Daniel Púla, Pavla Svikruhu, Štefana Bučencu, Jána Sadlona, Štefana Sadlona a Pavla Varsíka so strižným tovarom. Po kopaniciach zas menovite v Brestovci, na Poriadí a na Polianke r. 1903. pozakladali potravné spolky. — Najnovšie zariadili si pekné sklady na stavebný material: Štefan Adamec, Pavel Vrana a S. Rosner.

Účinkuje tu aj viac peňažných ústavov, menovite r. 1886. založená bola: „Myjavska Sparkassa“, r. 1893. „Myjavská Banka“ a v r. 1909. „Nová Banka“, v ktorých pôsobí viacej súkromných úradníkov, menovite: v Sparkasse Leopold Rosner, účtovník a Herman Grünwald, pokladník, — v Myj. Banke: Ján Lajda, pokladník a Miloš Izák, účtovník, — v Novej Banke: Valér Kubány, účtovník a Ján Repta, pokladník.

Avšak aby nielen o hmotné a telesné záujmy obyvateľstva bolo postarané, ale aj o duševné, bez ktorých opravdový pokrok je nemožný, r. 1906. založená bola knihtlačiareň Daniela Pažického, ktorá i vydanie tohoto diela umožnila.

V spoločenskom ohľade už roku 1876. založené bolo kassino, t. j. čítací spolok, ktorý mal ten istý rok 11. apríla shromaždenie. V tomto spolku sústrednená bola celá myjavská spoločnosť a predplácalo sa aj na slovenské časopisy. Neskôr však to prestalo, s čím aj slovensky smýšľajúci údovia vystali. Slovenská strana roku 1895. s povolením ministra vnútra založila si nový čítací spolok, ktorý však r. 1896. bol rozpustený. Tohoto roku 21. mája na základe povolenia ministra vnútra pod č. 47326. utvoril sa zas nový „občiansky čítací spolok“, v ktorom sa slovenská intelligencia a mešťanstvo schádza. Obe kassina účinkujú dosiaľ jeden vedľa druhého v úplnej tolerantnosti. Lepšie je nažívať osobitne dobre, než spolu zle.

A s tým zovnútorný stav Myjavy bol by nastínený. I z tohoto vidíme, že Myjava predstavuje pekné, sriadené, ďalšieho pokroku schopné mesto. Chybuje jej len železnica, ktorá by ju do bližšieho styku priviedla s kultúrnymi centrami, aby časom pri toľkej pracovnej sile, ktorá rok po rok sa podarobne po svete tratí, mohlo sa v nej zmôcť aj továrnictvo. Kroky o železnicu boly už viackráť robené, ale bezvýsledne. Tak roku 1894. firma Gregersen J. a syn pri pláne levicko-holíčskej železnici žiadala od Myjavy ročne 3000 zl. na 50 rokov, čo výbor 9. júla zavrhnúl. Roku 1896. dňa 17. júla cieľom spojenia Myjavy so zamýšľanou brezovskou železnicou zvolený bol osobitný železničný odbor, ktorý pustil sa do vyjednávania so zástupcom firmy Auspitz a spol. s Adolfom Fekete dňa 30. sept. 1897. Firma pýtala od Myjavy 150 tisíc zl., odbor sľúbil 60 tisíc. Roku 1899. dňa 7. marca pojednával obecní výbor cieľom spojenia s Brezovou s Gregersenom, staviteľom brezovskej železnice, ktorý žiadal 35 % investovanej istiny a na trovy predprác 6000 zl. Obec s istými podmienkami nato pristala, avšak 1. mája musela už s ľútosťou v známosť vziať, že Gregersen stavať nebude. — V okt. r. 1899. vyvolil sa nový železničný odbor, ktorý by otázku železničnú stále na zreteli mal. Tento odbor dňa 18. júna 1903. roku referoval, že za najlepší uznáva návrh viedeňskej firmy Horschitz F., ktorá by bola ochotná stavať z Nového Mesta n./V. po moravské hranice, lenže obce nemôžu dostať povolenie na predprácu a preto navrhuje, aby sa o to v mene interessovaných uchádzali: Sam. Jurenka, Nátan Weiss a Ján Cádra. Na predpráce menovaná firma dá 10.000 kor., Myjava 5000 kor. a Stará Turá 5000 kor. — No, zo železnice i tak nebolo nič až do dnes, vzdor tomu, že sa o to aj snemový poslanec, Juraj Rudnyánsky, zaujímal. Preto však nádeja na železnicu ešte neni ztratená, lebo tak slávnej minulosti obec, s tak životaschopným, produktívnym občianstvom, nemôže byť dlho ukrytá, ale jako brala účasť v kultúrnej práci ľudskej v minulosti, tak, pevne veríme, bude i v budúcnosti.

A tak behom viac storočí skrze mnohé boje a vernú prácu vymanila sa Myjava z hmlistej bezdejateľnosti a zabezpečila si čestné miesto v dejinách celého národa. Jestliže jej občianstvo bude si vždy s vďačnosťou pripomínať vysoké osnovy, hrdinské skutky a svedomitú neunavnú prácu svojich ráznych predkov, tak jej ďalší postup je už zabezpečený. A preto privolávame celému potomstvu s básnikom Sládkovičom: