Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľubomír Feldek:
Dlhý, Široký a Bystrozraký alebo keď má bača šťastie na zázraky
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 41 | čitateľov |
- . . . spolu 16 kapitol
- 14. Jano ustráži aj tretí raz už vôbec nie túlavú princeznú
- 15. Na grúni
- Zmenšiť
(Z postele s baldachýnom sa znova stala koliba s kopou sena.)
OVEČKA (šťastne zabľačí). Bééé.
JANO (prebúdza sa na kope sena, zase bozkáva Ovečku). Si moja! Si moja! Si moja!… A zas nie? Zas ovečka? (Odoženie ju.) Choď si kamsi! Kto by to povedal, že človek si môže ovčiu papuľu pomýliť s rybacou. Zase sa mi to všetko len snívalo? Ach, ja nešťastník! Nijaký kráľovič Jano, ale znova len Jano Kráľovič. Nijaký šťastný princ, ale len nešťastný bača. O to nešťastnejší, že ten trojdňový rozprávkový sen sa práve skončil a už sa asi nikdy viac nevráti. (Spieva.)
JANOVA PIESEŇ Ja som bača veľmi mladý, v obyčajnom košiari. Nemám šťastie na zázraky — ženiť sa mi nedarí. A s kým aj, keď mám okolo seba ustavične len ovečky? Keby aspoň niektorá z nich vedela variť. Ráno vyjdem pred kolibu — z hory vyjde slniečko. Pozriem naň a ono na mňa — zosmutnie mi srdiečko.
Slniečko je boží zázrak. Ale tým slniečkom na nebi akoby si Pánboh zázraky vyčerpal a nijaký už neurobil pre mňa, na zemi. (Prihovára sa divákom.)
Ej, pomaly, ovečky, na grúni sa paste — nemá bača Jano na zázraky šťastie.
A to je koniec celej krásnej rozprávky aj celého môjho sna.
PRINCEZNÁ (vyhrabe sa z kopy sena). Aký koniec? Počkaj! Ešte som tu ja.
JANO. Ty? Ktože? Hádam len nie princezná Marienka — a u mňa v kope sena. Ako to, že si tu? Ako to a ako čo?
MARIENKA. Na zelenej lúke kopa sena, včera nevesta — a dnes žena. Ako, ako — som tu ako tvoja žena.
JANO. Vari som ešte stále opitý, či čo? Kde si sa tu mohla vziať z rozprávky? A zo sna! Veď to by sa mi musel stať zázrak. A mne sa zázraky nestávajú.
PRINCEZNÁ. No vidíš. Ale tento jeden sa ti stal. Veď už sa len toľko nečuduj, bača Jano Kráľovič. Veď sa ti stal naozaj len ten jeden, iný sa ti už v živote nestane. A aj tento jeden, čo sa ti stal, je len ten najobyčajnejší.
JANO. Jaj tak, to je len ten najobyčajnejší zázrak. Tak potom sa už nejdem čudovať. Ani niet času na čudovanie. Robota čaká, princezná — pôjdeš podojiť. Ale najprv mi ešte povedz, čo si to vlastne mala na mysli. Ako sa volá ten najobyčajnejší zázrak?
MARIENKA. Nuž, aj sa volá len tak obyčajne… Zázrak lásky. (Zabľačí.) Bééé.
VŠETKY POSTAVY (prichádzajú a spievajú).
ĽÚBIŤ A BYŤ MILOVANÝ Radujte sa všade, kde pieseň lásky zahudie! Kto ju spieva, každý vie, že najkrajší osud je ľúbiť — a byť milovaný. Začni s láskou zamladi, miluj dnes a miluj vždy, neprestávaj v milovaní — snaž sa o rok ako vlani. ľúbiť — a byť milovaný! Človek, čo sa láske bráni, nikdy vedieť nebude, aká sladká je, keď zraní. A predsa a práve preto — radujte sa všade, kde pieseň lásky zahudie! Kto ju spieva, každý vie, že najkrajší osud je ľúbiť — a byť milovaný!
KONIEC
VŠETKY POSTAVY (spievajú ešte jednu pieseň ako bonus, počas klaňačky).
PIESEŇ O STRÁCANÍ HLAVY Áno, aj keď vyzerá to čudne dosť, stáva sa tá rozprávková skutočnosť, že aj hlavy s telom pevne zrastené strácame aj v živote aj na scéne. Krk, ten na jej udržanie nestačí. Bác! — a už sa hlava váľa v bodľačí. Hlavu stratí, aj kto za to nemohol. Na príčine môže byť aj alkohol. Hlavu môže človek stratiť zo stresu — ako dáždnik, ako starú adresu. Najčastejšia je však jedna príčina — že sa v hlave — láska začína. Všetci, keď sa zaľúbite, zistíte, ako hravo hlavu z lásky stratíte. Našťastie ju z lásky znova nájdete. A preto nech láska vládne na svete!