ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

OVEČKA (zabľačí). Bééé.

JANO (budí sa). Kto ma to budí?

DLHÝ. Nikto ťa nebudí.

JANO. Mám vstať?

DLHÝ. Vstať môžeš. Ale to sa ti iba sníva, že vstávaš.

JANO. Jaj sníva. Nuž, keď sníva, tak potom sníva. (Znova zaspáva.)

DLHÝ. Hej! No tak. Nežartuj! Hádam by si neprespal vlastný sen?

JANO (znova sa budí). Aký sen?

DLHÝ. Veď ti vravím — sníva sa ti, že si vstal. Tak vstaň a môžeme ísť ďalej.

JANO (vstáva). Ísť ďalej? A kam?

DLHÝ. Tam, kam už hodnú chvíľu ideme — len si na to zabudol, lebo si si cestou trošku zdriemol. Ideme do susedného kráľovstva.

JANO. A načo?

DLHÝ. Strážiť princeznú Marienku. Tú, čo ju chodia strážiť princi z celého sveta.

JANO. A prečo ju chodia strážiť?

DLHÝ. Pretože je túlavá. Každú noc sa na dačo premení a celé noci sa túla.

JANO. Je slobodná?

DLHÝ. Je.

JANO. Tak nech sa túla, keď ju to baví.

DLHÝ. Veď to, že ju to už nebaví — a rada by sa vydala. Ale chce sa vydať iba za princa, o ktorom si bude istá, že ju udrží doma. A toho správneho princa si hľadá tak, že princov skúša. Je ochotná vydať sa iba za toho, čo ju ešte pred svadbou dokáže ustrážiť tri noci.

JANO. Hračka.

DLHÝ. Hračka, vravíš? Ešte nijakému princovi sa to nepodarilo. Ale tebe, keď vravíš, že je to hračka, sa to možno podarí. A práve preto tam ideme.

JANO. Počkaj, počkaj — ale veď ja nie som princ.

DLHÝ. Akože nie? Nie si azda kráľovič?

JANO. Kráľovič som.

DLHÝ. Kde je potom chyba? Kráľovič a princ, to je to isté.

JANO. Lenže ja sa iba volám Kráľovič, no inak som obyčajný bača. Bača Jano Kráľovič. Nijaký princ.

DLHÝ. Ach, ty tuším ani netušíš, ako veľmi sa mýliš. To, že si obyčajný bača Jano Kráľovič, sa ti iba snívalo. Ale teraz si sa prebudil — a nie si Jano Kráľovič, ale kráľovič Jano. Nie bača, ale princ.

JANO. A nesníva sa mi to náhodou teraz?

DLHÝ. Nie, nie, nie. Vravím ti — teraz si prebudený. To predtým sa ti snívalo.

JANO. Že som bol obyčajný bača, sa mi snívalo — a rozprávkový kráľovič som naozaj? To je čudné.

DLHÝ. Aj čudné veci sa stávajú.

JANO (hvízdne si). Tak dobre. Keď som Kráľovič, tak som kráľovič. A ty si kto?

DLHÝ. Som Dlhý. Tvoj priateľ a pomocník.

JANO. A ako som k tebe prišiel?

DLHÝ. Nuž — šiel si, šiel, kým si ku mne neprišiel. Spriatelili sme sa — a vzal si si ma za pomocníka.

JANO. Pomocníka na čo?

DLHÝ. Už som ti povedal — ideš do susedného kráľovstva strážiť túlavú princeznú Marienku. Pomocník sa ti pri tom zíde.

JANO. A čo vieš robiť?

DLHÝ. Som dlhý.

JANO. To, ako sa voláš, si mi už povedal. Viem, že si Dlhý. Ale teraz sa ťa pýtam na

tvoje remeslo.

DLHÝ. Som dlhý Dlhý. Moje meno je aj moje remeslo. (Spieva.)

JANO. Prečo ostala tma?

DLHÝ. Lebo som zakryl slnko. Chceš, aby svietilo?

JANO. Pravdaže. Keď nespím, nech svieti.

(Svetlo.)

DLHÝ. Stalo sa. Svieti. Už vidíš, akého máš dobrého pomocníka?

JANO. Vidím. A mám z toho radosť. Toľko ľudí na svete vraví, že si nevedia dať rady s časom. Žiaci hundrú, že im školský rok ubieha priveľmi pomaly a prázdniny zas prirýchlo, milenci nariekajú, že sú noci krátke, a osamelí ľudia zas vravia, že sú dlhé, úradníci majú času vždy málo a väzni v žalároch ho vždy majú priveľa, tí, čo umierajú, nevedia dňa ani hodiny, a zas tí, čo sú priveľmi živí, nevedia, ako zabiť čas. Ale iba ten môže byť pánom svojich dní a nocí, kto sa spoľahne na teba, Dlhý — lebo ty zakrývaš čapicou raz slnko a raz mesiac, a najlepšie vieš, kedy má byť noc a kedy deň. A ja, Jano Kráľovič…

DLHÝ. Kráľovič Jano!

JANO. A ja, kráľovič Jano mám to šťastie, že si sa rozhodol stať sa práve mojím pomocníkom? No hurá! Tak potom vykročme spolu do toho susedného kráľovstva, nech si tam čím skôr vystrážim túlavú princeznú!

DLHÝ. Ešte vydrž! Ukáž mi najprv hlavu!

JANO (ukazuje mu hlavu). Čo na nej vidíš?

DLHÝ (prezerá si Janovu hlavu). Oči guľaté. Uši ušaté. Pekná hlavička, múdra hlavička — škoda, že ju stratíš.

JANO. Prečo by som ju mal strácať?

DLHÝ. Pre tú túlavú princeznú Marienku. Zabudol som ti povedať, že ak ju tri noci neustrážiš, nielenže sa nestane tvojou ona, ale nebude viac tvojou ani tvoja hlava.

JANO. A to už prečo?

DLHÝ. A prečo sa pýtaš? Sme v rozprávke. Aj susedné kráľovstvo, do ktorého ideme, je rozprávkové. Aj túlavá princezná Marienka, čo sa na kadečo premieňa, je rozprávková. Nuž nečuduj sa, že každého z tých pytačov, čo ju doteraz neustrážili, čakala rozprávková smrť: doteraz každý z nich po neúspešnom nočnom strážení stratil ráno hlavu.

JANO. Ale prečo, prečo?

DLHÝ. A čo ja viem, prečo, prečo? Možno ju zo zúfalstva stratil on sám — a možno hlúpa hlava stratila jeho. Nevedno prečo. Ale stratil ju. Kväc — a bola odkväcnutá.

JANO. A čo s tými hlavami bolo potom?

DLHÝ. Kráľovná každú napichla na kôl. Má už tých odkväcnutých hláv plný plot.

Takže som povinný varovať ťa: ak by sa náhodou nepodarilo túlavú princeznú Marienku ustrážiť ani tebe, stratíš hlavu aj ty.

JANO. Aj keď mám takého priateľa a pomocníka, ako si ty?

DLHÝ. Nepreceňuj ma. Budem ti pomáhať, ako budem vládať — no keď túlavú princeznú Marienku neustrážiš, nestratíš hlavu len ty, ale stratím ju i ja.

JANO. Keď aj tebe hrozí strata hlavy, prečo tam chceš ísť so mnou?

DLHÝ. A čo tam po mojej hlave. Hlavne o tvoju hlavu ide. Ty rozhodni, či tam pôjdeme, alebo necháme rozprávku nedorozprávanú.

JANO. Nechať nedorozprávanú rozprávku? Čo by na to povedali deti v hľadisku? Dostal som nápad. Mám dukát. Aj dukát má hlavu — nech dukát rozhodne. Vyhodím ho — a ak padne hlava, pôjdeme do susedného kráľovstva. Ak padne znak — nepôjdeme nikam, ale nebude to už naša zbabelosť, bude to zbabelosť toho dukáta. (Vyhodí dukát. Pozrie sa naň a zašepká do hľadiska.) Nedá sa nič robiť, deti, padol znak. Dukát je zbabelec a vraví, že to máme vzdať. Alebo chcete, aby sme rozprávku predsa len dorozprávali?

DETI (budú kričať, že chcú). Áno! Chceme!

DLHÝ. Nepovedal si mi ešte, čo padlo.

JANO (obráti dukát). Hlava. Ideme do susedného kráľovstva.

DLHÝ. Ejha, kráľovič Jano! Vidím, že si väčší dobrodruh, než som si myslel. Ty nepotrebuješ jedného pomocníka, ale najmenej troch.

JANO. A kde budem hľadať ďalších dvoch?

DLHÝ. Netreba hľadať — sami sa našli. (Obráti sa na Širokého.) Šišoší!

ŠIROKÝ (predstúpi).

DLHÝ (obráti sa na Bystrozrakého). Bibobabý!

BYSTROZRAKÝ (predstúpi).

JANO. Šišoší a Bibobabý?

DLHÝ. Sú zďaleka, nuž majú aj cudzokrajne znejúce mená. Po slovensky ich mená znamenajú Široký a Bystrozraký.

JANO. Široký a Bystrozraký? Krásne mená. A kde sa tí mládenci vzali?

DLHÝ. Takisto si ich stretol cestou ako mňa. Takisto si sa s nimi spriatelil.

JANO. Výborne. Mám teda ďalších dvoch pomocníkov. Vy čo viete, chlapci?

DLHÝ. Netráp sa, sú to cudzinci. Našťastie ja sa s nimi dorozumiem. (Obráti sa k Širokému a Bystrozrakému.) Di do dede, Šišoší a Bibobabý?

BYSTROZRAKÝ. Babebo! Bubu bebiba, bebo bo Bibobabý.

ŠIROKÝ. Šašoše šušu, šešo šo Šišoší.

DLHÝ. Je to s nimi podobne ako so mnou. Ich mená sú aj ich remeslami.

JANO. Mohol som sa dovtípiť. Ani oni sa neboja o svoje hlavy?

DLHÝ. Didudi dad, Šišoší a Bibobabý?

ŠIROKÝ. Šišaše, Šiší.

BYSTROZRAKÝ. Bi babu, Bibí.

DLHÝ. Nie. Ani im nezáleží na vlastných hlavách. Iba na tvojej.

JANO. A mne zase záleží na tých vašich. Nebojte sa, chlapci, nesklamem vás. Vykročme teda smelo všetci štyria do susedného kráľovstva!

VŠETCI (vykročia a spievajú, Široký a Bystrozraký prispôsobene svojej reči).

DLHÝ. Čo má byť teraz?

JANO. Teraz? Teraz nech je tma! Potme sa lepšie putuje. A keď tam doputujeme, nech zase svitne.

(Dlhý ľavou rukou zakryje čapicou slnko. Tma. Hudba.)