ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

PRINCEZNÁ (ide si ľahnúť pod baldachýn Líha si oblečená. Mlčky pozoruje Jana a jeho Pomocníkov).

JANO (takisto mlčky pozoruje Princeznú a vymieňa si významné pohľady so svojimi Pomocníkmi, ktorých umiestňuje na správne miesta. Tentoraz všetko prebehne rýchlo — veď už majú skúsenosť z predchádzajúceho dňa). Tak — a stráže sú na svojich miestach. Dobrú noc, túlavá princezná Marienka… Je noc… Si oblečená … (Zamáva remeňom.) Môj remeň ti odkazuje, že ak máš chuť túlať sa a tárať aj tejto noci, nech sa páči — môžeš to skúsiť zas.

PRINCEZNÁ. Pch. Hlúpy je tvoj remeň, keď si myslí, že mám na to chuť každú noc.

JANO. Hádam som zle rozumel tvojej piesni, keď si si včera spievala (spieva) tárara tárara ram, tárara tárara ram?

PRINCEZNÁ. Mojej piesni si rozumel možno dobre — ale zle si porozumel mne. Keď princezná spieva (spieva) tárara tárara ram, tárara tárara ram, tak to vôbec neznamená (spieva) tárara tárara ram, tárara tárara ram.

JANO. A čo to znamená?

PRINCEZNÁ. Znamená to presný opak. Keď princezná spieva (spieva) tárara tárara ram, tárara tárara ram, tak to znamená (spieva) tárara tárara ram, tárara tárara ram. Ešte sa budeš musieť veľa učiť, kráľovič Jano, kým sa naučíš porozumieť túlavej princeznej. Nejdem sa túlať, dnes idem naozaj spať. (Zatiahne záves. Znova ho roztiahne.) A určite nie oblečená. Takže spokojne nechaj spať svojho Dlhého, aj svojho Širokého, aj svojho Bystrozrakého. Spokojne nechaj dnes visieť aj svoj remeň, kráľovič Jano — dnes nebude mať robotu. (Zatiahne záves. Spoza závesu sa ozve hudba a zasvieti sa tam modré svetlo. V modrom svetle vidíme na závese tieňohru, ktorá nám prezradí, že Princezná naozaj nejde spať oblečená. Po chvíli sa ozve aj spev Princeznej.)

(Keď dospieva, zavolá.) Dlhý, môžeš mi zhasnúť.

DLHÝ. Ale veď… Ale veď to som nezasvietil ja.

PRINCEZNÁ (chichoce sa, vystrčí na okamih hlavu spoza závesu, dosť neopatrne na to, aby sme tušili, že je za závesom nahá). Ale hádam si dosť Dlhý na to, aby si mi dokázal zhasnúť, aj keď si nezasvietil?

DLHÝ (poslušne ide a zhasne).

PRINCEZNÁ (zase zmizne za závesom, spoza závesu počujeme ešte chvíľu jej chichot, potom je za závesom ticho).

JANO (po chvíli). A čo teraz, priatelia?

ŠIROKÝ (šeptom). Šišišušo.

BYSTROZRAKÝ (šeptom). Bibibab, bubibu bob.

DLHÝ (šeptom). Didodud? Dado. (K Janovi.) Aj ja si myslím, že je to lesť.

JANO (šeptom). Aj ja si to myslím. (Nahlas.) Nuž, ja si myslím, že si teraz môžeme ľahnúť a vyspať sa. Dobrú noc, priatelia.

BYSTROZRAKÝ. Bobú bob!

ŠIROKÝ. Šošú šoš!

DLHÝ. Dodú dod! Aj tebe, kráľovič Jano — dobrú noc.

PRINCEZNÁ (po chvíli vystrčí hlavu spoza závesu). Viem, že nespíte, mládenci. Viem, že aj od vás je to iba lesť. A tak teraz pôjde už iba o to, ktorá lesť prekabáti tú druhú lesť. Ale to sa ukáže až o chvíľku. Zatiaľ dobrú noc, kráľovič Jano. Si naozaj neuveriteľne prešibaný.

JANO. Aj ty budeš, keď ťa ešte raz poriadne prešibem. Zatiaľ dobrú noc, túlavá princezná Marienka.

(Chvíľu sa nič nedeje. Potom sa spoza závesu vygúľa jabĺčko.)

JANO. Pozor! Už ide. Zase sa premenila na jabĺčko.

ŠIROKÝ (chytí jabĺčko). Šašišo. Šaš šo.

(Spoza závesu sa vygúľa druhé jabĺčko.)

JANO. Aha ju, robí si z nás žarty.

BYSTROZRAKÝ (chytí druhé jabĺčko). Bube babibo. Bab bo.

(Spoza závesu sa vygúľa tretie jabĺčko.)

JANO. A je čoraz vtipnejšia.

DLHÝ (chytí tretie jabĺčko). Dede dadido. Dad do.

(Spoza závesu sa vygúľa množstvo jabĺčok.)

JANO. Tuším je tých jabĺčok celé vrece — myslí si, že neprídeme na to, ktoré z nich je ona. Musíme sa do nich pustiť — nech sa naľaká. Schrúmame všetky — a keď zahryzneme do nej, zaskuvíňa a premení sa znova na princeznú.

(Spoza závesu sa gúľajú ďalšie a ďalšie jabĺčka, popritom vyletí aj sivá holubička, ktorú si nikto z nich nevšíma.)

TRAJA POMOCNÍCI aj JANO (pustia sa do jabĺk, ale ani jedno sa nepremení na Princeznú).

JANO. Lenže akosi sa ani jedno nepremieňa na princeznú.

DLHÝ. A ja už nevládzem. Zduje ma z tých jabĺk.

BYSTROZRAKÝ. Ba ba babeb.

JANO. Aj Bystrozraký sa bojí, že ho zduje. Široký — na tebe to ostáva.

ŠIROKÝ (odstrkuje jablká). Aši ša uš šešašaš.

JANO. Ani Široký už nevládze.

DLHÝ. On je už dávno zdutý.

JANO. A túlavej princeznej nikde. Strácam z toho hlavu.

DLHÝ. Aj ja. Tuším sa môžeme všetci rozlúčiť so svojimi hlavami.

JANO. Ale na rozlúčku s nimi si aspoň zaspievajme.

DLHÝ. Nejakú veselú?

JANO. Dosť si ešte užijeme veselých piesní v pekle — na rozlúčku s týmto svetom si zaspievajme nejakú smutnú.

DLHÝ. Najsmutnejšie piesne sú slovenské.

JANO. A zo slovenských sú najsmutnejšie oravské.

DLHÝ. Alebo kysucké.

JANO. Môže byť aj kysucká.

VŠETCI ŠTYRIA (spievajú).

(Sivá holubička odletí.)

JANO (vyskočí). Mám to! Ona sa tentoraz nepremenila na jabĺčko, ale na sivú holubičku. To bola ona. Doteraz sedela hentam. Kde je?

BYSTROZRAKÝ (vyskočí a svieti očami na všetky strany). Be be? Be be?

ŠIROKÝ (vyskočí, gúľa sa na všetky strany, potom ukazuje do výšky). Bab be!

BYSTROZRAKÝ (svieti očami do výšky).

VŠETCI. Bab be! Šaš še! Dad de! Tam je!

DLHÝ (načiahne sa a chytí sivú holubičku). Mám ju! (Podáva sivú holubičku Janovi.)

JANO. Ale je to vôbec ona?

DLHÝ. Vytrhni jej pierko z chvosta a uvidíš.

JANO. Radšej ju pobozkám na zobáčik. (Pobozká holubičku na zobáčik.)

PRINCEZNÁ (náhle sa objavuje v Janovom náručí namiesto holubičky).

JANO (kladie Princeznú na posteľ a naznačuje Dlhému, aby zatiahol záves).

DLHÝ (zaťahuje záves). A ešte lepšie urobím, keď teraz urobím aj tmu. Ale takú tmu, ako keby bola Veľká noc aj Vianoce odrazu!

(Tma.)

HLAS PRINCEZNEJ (prebúdza sa). Čo sa to robí?

JANOV HLAS. Nič sa nerobí, princeznička, iba ťa pred chvíľou vietor chcel uchytiť z postele, nuž som ťa v poslednej chvíli stiahol späť na posteľ.

HLAS PRINCEZNEJ. Ale čo sa to robí teraz?

JANOV HLAS. Teraz? Jaj, teraz! Nuž — teraz hrá hudba. (Hudba.)