Zlatý fond > Diela > Vítězslav Nezval: Manon Lescaut


E-mail (povinné):

Ľubomír Feldek:
Vítězslav Nezval: Manon Lescaut

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 16 čitateľov

Nezvalova Manon Lescaut v slovenčine

1)

Hra Manon Lescaut vznikla v roku 1940 a v tom istom roku ju aj uviedlo pražské D 40 (divadlo E. F. Buriana). Bolo to v čase po zániku prvej Československej republiky, keď sa jej česká časť zmenila na nemecký protektorát, do ktorého ponurej atmosféry patril aj pocit ohrozenia českej národnej kultúry a jazyka. Vítězslav Nezval vtedy svojou virtuózne napísanou hrou zložil hold češtine ako okupáciou nezničiteľnému básnickému nástroju. (A stal sa z nej aj hold Francúzsku, na ktoré Hitler zaútočil v máji 1940.)

Hodnota a význam hry Manon Lescaut však presahuje rámec jednej historickej situácie. Divadlá ju uvádzajú znova a znova, a niet hádam Čecha, ktorý by z nej nevedel niekoľko veršov alebo dokonca celé dlhé pasáže naspamäť.

Divadelnú hru si každý pozrie najradšej v divadle. Nezvalova Manon Lescaut však patrí medzi tie zriedkavé prípady, keď si hru obľúbili aj čitatelia. Manon Lescaut sa dožila veľkého množstva knižných vydaní, často krásne ilustrovaných, ako sa patrí na básnický klenot českej literatúry.

A dokonca sa o nej občas tvrdí — s poukazom na to, ako sa v nej objavujú, opakujú a obmieňajú motívy — že je to vlastne, svojím spôsobom, aj krásna hudobná skladba.

2)

Vítězslav Nezval napísal Manon Lescaut podľa rovnomenného francúzskeho románu, ktorého autorom bol Antoine François Prévost (1697 — 1763). Ten román vyšiel v Haagu v roku 1731 a stal sa svetoznámym dielom, preloženým do mnohých jazykov, vrátane češtiny a slovenčiny. Pošťastilo sa mi, ešte ako stredoškolákovi, kúpiť si v žilinskom antikvariáte nielen Nezvalou Manon Lescaut, ale aj tú Prévostovu. Bolo to jej prvé české vydanie z roku 1898 (v preklade Antonína Váňu), ktoré pri písaní svojej divadelnej hry používal aj Nezval, a tak som mal príležitosť oba tie texty porovnávať a dospieť k zaujímavým poznatkom o Nezvalovej pracovnej metóde.

Bola to metóda prekvapujúco jednoduchá. Nezval vždy časť vety alebo súvetia odcitoval z prekladu prózy — a zvyšok dobásnil. Pod dobásnením mám na mysli to, že nechal naskakovať rýmy na koncové slová citátov z Prévosta, a tak musel, v rámci rýmovania, pridávať k Prévostovmu textu aj vlastné nápady. Keďže bol básnik, jeho nápad mal takmer vždy podobu metafory.

A neboli to len nejaké samoúčelné metafory. Vítězslav Nezval rozumel svojmu remeslu, jeho talent bol mnohotvárny, a tak rýmy mu neomylne pomáhali uvoľňovať nielen básnickú ale aj dramatickú energiu, vďaka ktorej sa dostával postavám tohto príbehu ešte hlbšie pod kožu, než to dokázal Prévostov originál.

Rým diktoval Nezvalovi nové nápady v modernom básnickom jazyku. Prévosta však Nezval — často od slova do slova — citoval v tom galantnom slohu, aký používal starší český prekladateľ románu, vedený galantným slohom francúzskej pôvodiny. Tak vznikol v hre Manon Lescaut pôvabný kontrast. Reč postáv tejto hry ustavične osciluje medzi spomenutými dvoma polohami. Osobitnou podobou tejto oscilácie je aj to, že postavy kolíšu medzi vykaním a tykaním. Aj takúto podobu mohli teda dostať „krátke spojenia“, ktoré Nezval vždy vyhlasoval za základ svojej asociatívnej poetiky.

3)

Vítězslava Nezvala (narodil sa 26. mája 1900 v Biskoupkách a zomrel 6. apríla 1958 v Prahe) som zaradil už ako gymnazista medzi svojich najobľúbenejších básnikov. Mal som ho rád nielen ako autora básnických kníh (Abeceda, Básně noci, Sbohem a šáteček, Pantomima, Edison…) Mal som ho rád aj ako vynikajúceho prekladateľa poézie a nie náhodou sa neskôr aj medzi mojimi prekladmi objavili diela básnikov, ktorých som už od puberty obdivoval v jeho majstrovských českých prekladoch. (Rimbaud, Baudelaire, E. A. Poe, Havran, A. S. Puškin, Domček v Kolomne, Iljás bin Júsuf Nizámí, Cesta lásky — báseň, ktorej dal Nezval v českom preklade lákavejší názov Příběh panice…) Mal som rád aj jeho prózu, a bodaj by nie, veď jeho kniha Jak vejce vejci sa odohrávala v Bratislave! Mal som rád jeho esejistiku — knihy Pražský chodec, Ulice Gît-le-coeur, Moderní básnické směry, Z mého života — a osobitne sa mi vryla do pamäti jeho už v roku 1955 (teda ešte skôr ako Chruščov odsúdil Stalinov kult osobnosti) v Literárních novinách publikovaná esej Guillaume Apollinaire. Vraj nebola až taká prelomová, píšu dnes niektorí Nezvalovi malicherní kritici. No ja sa dodnes pamätám na tú chvíľu, keď som ju ako devätnásťročný študent čítal a mal som pocit, akoby ma ovial čerstvý jarný vietor. Nezval tou esejou vyslobodzoval celú českú aj slovenskú kultúru spod chomúta socialistického realizmu. Žiaľ, hoci som dúfal, že Nezvala niekedy aj osobne stretnem, nestalo sa to. Práve vo chvíli, keď nastupovala moja generácia, Nezval zomrel. Nekrológ za ním bol posledným textom, ktorý som napísal a ešte na poslednú chvíľu stihol vsunúť do aprílového čísla Mladej tvorby (4/1958), v ktorom sa chystala vystúpiť Trnavská skupina, no ktoré zadržala a iba torzo z neho dovolila publikovať cenzúra. Náhodou aj môj nekrológ za Nezvalom sa zachoval v tom ponechanom torze (aj keď tlačiarenský škriatok zmenil môj podpis pod ním na Ž. F.):

Počuli sme to možno v električke. Alebo sme prechádzali okolo novinového stánku, kde fosforeskovala prekvapujúca asociácia jeho fotografie a černe smútočnej. Pokúsili sme sa to potom vysloviť, len tak pre seba. Nezval zomrel. Vôbec to neznelo. Prvý raz to neznie o nikom. Ale na desiaty, na päťdesiaty raz to už znie. Človek je taký, človek si zvykne. Vyslovili sme si to pätnásťtisíc ráz. Ne-zval zo-mrel. Vôbec to neznelo. Predsa práve teraz sme ho začínali nazývať svojím súčasníkom a jeho poetika sa znova stáva revolúciou. Našli sme jeho kúzelnícky klobúk. ,Nezval zomrel?´ To naozaj vôbec neznie!

Mal som, pravdaže, rád aj Nezvalove knižky pre deti Anička Skřítek a Slaměný Hubert a Věci, květiny, zvířatka a lidé pro děti — nečudo, že som tú druhú aj preložil a z tej prvej nájde čitateľ ukážku v mojom výbere z Nezvala Zázrak dúhy… A nečudo, že som v Zelenej knihe rozprávok napísal o Nezvalovi aj svoju vlastnú Rozprávku o Vítězslavovi Nezvalovi, do ktorej sú vložené rozprávky podobné Nezvalovým.

No zo všetkých Nezvalových diel som mal vždy najradšej hru Manon Lescaut. Mal som ju rád nielen ako čitateľ. Mal som ju rád aj ako divák. Čitatelia mojej knihy O nákazlivosti šťastia (Ikar 2009) sa o tom dočítali v kapitolke

O Manon Lescaut a šťavnatých párkoch

Po vojne, keď som bol ešte chlapec, chodievali sme v lete do Prahy navštíviť babičku z otcovej strany. Taká výprava zanechá v pubertálnej duši vždy nejaký trvalý zážitok — tým mojím je predstavenie Manon Lescaut pod hviezdnatou oblohou v Ledeburských záhradách. Vybral som sa tam sám, a úzkosť, že cestou späť netrafím do Vršovíc, sa v mojej duši navždy zmiešala s krásou javiskovej Manon, a, pravdaže, aj s krásou Nezvalových veršov:

Hodiny bijí, bijí čtvrt a moje ruce zebou… Odbijí půl a přijde smrt a vezme si mě s sebou…

Mojím ďalším nesmrteľným pražským zážitkom boli párky. Dávali sme si ich s otcom vždy ráno, na stojáka, v automate Koruna na konci Václaváku — a keď sme do nich zahryzli, vždy sme sa celí postriekali ich šťavou. Odvtedy som bol presvedčený, že nijaké párky na svete nestriekajú tak úžasne ako pražské…

… až som v roku 1995 dočasne presídlil do Prahy a zistil som, že pražské párky, ako na potvoru, práve prestali striekať. Vraj — ako som sa dočítal v novinách — je to „daň za svobodu — párky může dnes vyrábět kdokoliv, i profesor sanskrtu“. Nuž, keď môže, tak môže — ibaže všetky pražské párky sú dnes ako z gumy, bez šťavy aj bez chuti. Ani automat Koruna už nejestvuje, ani Manon Lescaut sa už v Prahe nehrá, pretože Nezval je vraj prekonaný básnik.

To posledné však určite neplatí — prebásňoval som Manon Lescaut nedávno do slovenčiny a zistil som, že Nezvalove verše sú naďalej nádherné:

Hodiny bijú, bijú štvrť, na ruky mi je zima… Odbijú pol a príde smrť, so sebou vezme si ma…

A hoci aj tá javisková Manon, ktorú som kedysi obdivoval, už zostarla alebo už ani nežije, slovenská Manon bude ďalej mladá, pretože jej úlohu práve v SND študuje Táňa Pauhofová, ktorú si — pre zmenu — chodia obzerať Česi, keď hľadajú princezné do svojich rozprávkových filmov, lebo oni ich (na rozdiel od nás) veselo nakrúcajú.

Je to, akoby tomu ktosi počaril! Ako sa to vlastne stalo, že i ja som dnes iba na návšteve tam, kde som býval doma? Práve zabodávam vidličku do bratislavského párku a jeho šťava ma postriekala tak nádherne, že som sa od nepochopiteľnosti života skoro rozplakal…

4)

A tak som sa dostal až k informácii, že svoju obľúbenú Nezvalovu básnickú hru som napokon prebásnil aj do slovenčiny a že ju na svojej Malej scéne uviedlo v dramaturgii Martina Porubjaka a v réžii Juraja Nvotu Slovenské národné divadlo. Premiéra bola 8. a 9. apríla 2006 a obsadenie takéto:

Manon — Táňa Pauhofová. Des Grieux — Ľubo Kostelný. Tiberge — Richard Stanke. Duval — Maroš Kramár, Ján Gallovič. Duval syn — Ondrej Kovaľ. Modesta — Ivana Kuxová.

Za výborné výkony som sa im poďakoval nielen na javisku, ale aj mediálne. (V denníku Pravda z 28. apríla 2006 sú zaznamenané moje slová, že „toto predstavenie sa do dejín slovenského divadla zapíše ako malý zázrak“.)

Moje vtedajšie prebásnenie bolo nanajvýš verné, iba (s ohľadom na to, že vznikalo vyše polstoročia po vzniku hry), galantnú vetnú konštrukciu Nezvalových replík som tu a tam zjednodušil — no dbal som, aby to kontrastnej povahe Nezvalovho štýlu neublížilo.

Keď som sa však teraz, po rokoch, k prebásneniu hry Manon Lescaut vrátil, zišlo mi na um i pár nových otázok. Najmä tá, ktorú som si pracovne nazval „dostavníkový problém“.

Nezval zrejme rátal s tým, že diváci pražskej premiéry jeho hry čítali aj Prévostov román, a tak im nebolo treba vysvetľovať, že každý poštový dostavník z Arrasu mal v Amiense iba zastávku, po ktorej pokračoval v ceste do Paríža. Dnešný čitateľ si to však už nemusí uvedomovať — to bol dôvod, prečo som túto informáciu v revidovanej verzii zdôraznil. Čitateľa by mohla znervózniť aj okolnosť, že u Nezvala — v 9. scéne I. obrazu — povie Des Grieux najprv: „Najmu drožkáře, zastavím se v Amiensu pro své zavazadlo a pojedeme rovnou do Paříže.“ Kde sa tam vzal ten budúci čas „zastavím se v Amiensu“, keď sú všetci stále v Amiense? Prezieravejšie bolo Amiens z tejto repliky vypustiť. Drožkár sa vyskytne aj v ďalšej rytierovej replike: „Ale teď musím zavolat drožkáře a přivézti své zavazadlo.“ Potom Des Grieux odíde, a keď sa v 12. scéne I. obrazu vracia, Nezval nám to oznamuje režijnou poznámkou: „Dostavník s Des Grieuxem přijíždí.“ Pôsobí to čudne. Ako keby dnes niekto odbehol zavolať taxík a vrátil by sa na lokomotíve. Navyše to v nasledujúcej replike komentuje Hostinský takto: „Dostavník už přijel z Arrasu.“ A to je už dvojnásobne mätúce. Pýtame sa, prečo bolo treba zdôrazniť, že až dva dostavníky prichádzajú z Arrasu? Chápeme, že ten prvý priviezol z Arrasu Manon. No aký význam má zdôrazňovať Arras aj pri tom druhom? Alebo azda neboli tie dostavníky dva? Azda to bol stále jeden a ten istý? Ale veď ten prvý dávno odišiel, už v 5. scéne I. obrazu to konštatuje Manon: „Dostavník odjel… “ Poprosil som o radu univerzitého profesora, pána PhDr Štefana Povchaniča, a ten mi pomohol vniesť do toho jasno, keď mi napísal: „V Prévostovom origináli hostinský neohlasuje druhý dostavník z Arrasu, ale Des Grieux pod rúškom noci dohodne odvoz dvojice do Paríža… Nezval si to upravil.“ K tomu už treba len dodať, že Nezvalova úprava mala svoje pozadie. Hoci som v pôvodnej verzii prebásnenia jeho verziu rešpektoval do bodky, tentoraz mi svitlo, že Nezval použil Arras dvakrát hlavne kvôli rýmu a kvôli tomu slávnemu veršu „Manon je moje umřít pro krásu“. To je skôr zábavné než záväzné, a tak som si teraz, v revidovanom texte, dovolil voľnejšie riešenie. Aby tu ani náhodou nevzniklo nedorozumenie, obohatil som ten druhý dostavník prívlastkom „ďalší“ a usúdil som, že situácia bude ešte zrozumiteľnejšia, keď sa rytier Des Grieux dostaví k dostavníku so svojou batožinou peši.

Nový prístup si vypýtal aj záver hry. Des Grieux sa na jej konci lúči s mŕtvou Manon veršom „Manon, chci k tobě mezi stíny…“, ktorý sa v jeho predchádzajúcej replike rýmuje so slovom „viny“. Hľadaniu slovenského ekvivalentu toho verša som už pred rokmi venoval viac času než celému poslednému obrazu — a teraz sa to hľadanie zopakovalo. Vo verzii z roku 2005 som sa totiž rozhodol pre riešenie „Manon, chcem s tebou, do tej hliny…“, no z odstupu času som si uvedomil, že v porovnaní s Nezvalovým odkazom na starovekú mytológiu bolo moje vtedajšie riešenie priveľmi realistické. Verím, že nové riešenie „Manon, chcem s tebou na svet iný…“ čitatelia revidovaného prebásnenia uvítajú.

Mierne, no naozaj len veľmi mierne, som už aj v tej staršej verzii zvýšil podiel tykania medzi hlavnými postavami. Veď to, že si u Prévosta aj Nezvala milenci vykajú, je pôvabné aj pre nás, pre ktorých je rečou lásky tykanie. A takisto iba zdržanlivo som dával pri voľbe slov a syntaktických spojení prednosť takým, ktoré budú nahrávať čo najcivilnejšiemu a dnes najvhodnejšiemu javiskovému účinku. Nič na tom nemením ani dnes.

Ak totiž Nezvalovu Manon Lescaut radi nazývame aj javiskovou básňou či dokonca hudobnou kompozícou, treba pripomenúť, že tieto komplimenty nesú so sebou aj inscenačné riziko — ľahko sa môže stať, že inscenácia bude premelodizovaná. Postavám v premelodizovanej inscenácii potom hrozí, že prídu o svoju bohatú psychologickú štruktúru — najmä ak sa herci budú usilovať, aby vystihli to množstvo trojbodiek, ktorými hýri Nezvalova interpunkcia. A pritom tie trojbodky v prvej verzii hry ani neboli — nebola v nej interpunkcia vôbec.

Keď sa však hra inscenuje bez lyrických predsudkov, veľmi rýchlo zistíme, že Des Grieux nie je len naivný utrápený milenec, ale chvíľami možno aj ktosi, kto veľmi dobre vie, čo sa odohráva za jeho chrbtom. Nie je to azda poriadny beťár aj vtedy, keď — hoci v slzách — na chvíľu pripúšťa, že by ho mohla utešiť Modesta? A čo sa týka Manon — je to taká bohatá a protikladov plná postava, že musíme iba žasnúť, ako každá z jej vlastností protirečí všetkým ostatným, a pritom sú všetky rovnako úprimné.

Všetky tieto protiklady mala v sebe aj postava Manon, ako ju pochopila a vytvorila aj Vanda Bernátová v predstavení, ktoré v réžii Marty Vilhanovej malo premiéru v roku 2017

v Košiciach. Hoci ho hrali veľmi mladí herci (vzniklo na pôde košického Konzervatória), bolo nezabudnuteľné. Košickí konzervatoristi s ním vyhrali aj Poděbradské dni poézie — a bola by to škoda, keby sa Vanda Bernátová k tejto postave už nikdy nevrátila.

5)

Čo ešte dodať pri tejto príležitosti?

Azda ešte to, že neobanuje, kto siahne aj po knižnom vydaní môjho prebásnenia. Vydal ho v roku 2005 môj dnes už nebohý priateľ Ivan Panenka vo svojom vydavateľstve Ex Tempore a ilustroval knihu fotografiami Anny Lara z výstavy Akty / Nudes. Zhodou okolností — podobne ako v hre postava Manon — mala starosti s moralizátormi aj tá výstava. Konala sa v bratislavskej Perugia Gallery, ktorú vtedy viedla pani Zora Carrier, a napriek výtvarnej aj ľudskej cudnosti a čistote vystavených aktov vyvolala malý škandál. Akísi podnikatelia, ktorí si prenajali priestory galérie na pracovný obed, si vynútili, aby fotografie šli počas obeda dole zo stien.

Tí pokryteckí podnikatelia možno už dávno dopodnikali, ale slovenské umenie, či výtvarné, či básnické, či divadelné, zaplaťpánboh ďalej žije. Verím, že aj teraz, keď sa krásna Nezvalova hra Manon Lescaut v mojom slovenskom prebásnení stáva (vďaka digitalizátorke pani Vierke Studeničovej) súčasťou Zlatého fondu denníka Sme, prinesie radosť každému, kto si ju tam vyhľadá.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.