Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľubomír Feldek:
Vítězslav Nezval: Manon Lescaut
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 23 | čitateľov |
Nádvorie cestovného hostinca v Amiense. Vľavo pod terasovou strieškou dva alebo tri okrúhle stolíky, aké bývajú vo francúzskych kaviarničkách. Nad strieškou dvojkrídlové dvere so stiahnutými žalúziami, ktoré vedú na balkón. Keď sa tieto dvere otvoria, vidno časť hotelovej izby, kúsok postele, zrkadlo a otapetovanú stenu. Vpravo stanica, kam prichádzajú dostavníky. Táto stanica je za múrikom, takže z prichádzajúcich a odchádzajúcich dostavníkov vidíme len ich hornú časť a temená konských hláv. Na nádvorí je niekoľko súdkov a plechové reklamy na aperitívy.
Prvá scéna
Des Grieux, Tiberge a niekoľko študentov, hostinský, odchádzajúci ľudia.
(Keď sa otvorí opona, spoza múrika práve odchádza dostavník s niekoľkými cestujúcimi. Študenti, Des Grieux a Tiberge sedia pod terasou pri okrúhlych stolíkoch. Hostinský priniesol pollitrové džbánky vína a odchádza. Študenti si nalievajú. Sedia hlava pri hlave, len Des Grieux a Tiberge sa držia trochu bokom. Na rozdiel od študentov nemajú cestovnú batožinu. Prvý študent zacenganím na pohár sústredí na seba pozornosť ostatných. Zdvihne sa a vidíme, že sa chystá povedať prípitok.)
PRVÝ ŠTUDENT.
Kým odídeme z Amiensu, kým vyrazíme na prázdniny – každý z nás v inú sveta stranu – napijeme sa medoviny. Študenti, každý z nás je iný. Nie každý sa hneď opije. (Tibergeovi.) Pi, svätuškár! Aj ty si z hliny. (Vyčítavo potrasie hlavou.) Ach, Tiberge! Ach, náš Des Grieux!
DRUHÝ ŠTUDENT.
Kašleme na bázeň aj hanu. Nech žijú sladké Jacqueliny!
PRVÝ ŠTUDENT.
Tiberge chce teda slúžiť Pánu. (S prehnaným súcitom.) Žiť bez detí, žiť bez rodiny.
TRETÍ ŠTUDENT.
Bude nám chodiť na krstiny.
ŠTUDENTI.
Nech žije, kto si užije!
PRVÝ ŠTUDENT.
Nech ten má synov, kto sa činí!
ŠTUDENTI (vyčítavo).
Ach, Tiberge! Ach, náš Des Grieux!
PRVÝ ŠTUDENT (rytierovi Des Grieux).
Keď zvedieš, chlapče, prvú pannu,
DRUHÝ ŠTUDENT.
ó, keď ťa zvedú krinolíny,
PRVÝ ŠTUDENT.
prelezieš cez kláštornú bránu – a potom „odpusťnaševiny“. Máš predsavzatia?
ŠTUDENTI.
Na črepiny poriadny čin ich rozbije.
TIBERGE.
Boh netrestá hriech bez príčiny.
ŠTUDENTI.
Ach, Tiberge! Ach, náš Des Grieux!
TIBERGE.
Len nezmeňte sa na trstiny!
ŠTUDENTI (dopíjajú).
Do videnia!
TIBERGE (melancholicky).
Nie!… Adié!…
PRVÝ ŠTUDENT (dopije do dna).
Nech žije džbánček pohostinný!
(Práve prišiel dostavník, študenti berú svoju batožinu a ešte sa vyobjímajú na rozlúčku s Tibergeom a rytierom Des Grieux.)
ŠTUDENTI (vrúcne).
Ach, Tiberge! Ach, náš Des Grieux!
(Študenti bežia k dostavníku. Tiberge a Des Grieux ich vyprevádzajú po múrik. Keď študenti nasadnú, dostavník za múrikom sa dá do pohybu.)
TIBERGE (starostlivo).
Len nezmeňte sa na trstiny!
ŠTUDENTI (z dostavníka).
Do videnia!
TIBERGE.
Nie!… Adié!…
PRVÝ ŠTUDENT (opito).
Nech žije džbánček pohostinný!
ŠTUDENTI (z dostavníka).
Ach, Tiberge! Ach, náš Des Grieux!
TIBERGE (nakloní sa cez múrik).
Len nezmeňte sa na trstiny!
ŠTUDENTI (z diaľky).
Do videnia!
TIBERGE (akoby pre seba).
Nie!… Adié!…
PRVÝ ŠTUDENT (z diaľky).
Nech žije džbánček pohostinný!
ŠTUDENTI (z dostavníka, ktorý mizne).
Ach, Tiberge! Ach, náš Des Grieux!
(Tiberge odchádza od múrika.)
DES GRIEUX (vzrušene).
Ach, Tiberge!
TIBERGE (nežne ho odvádza).
Ach môj Des Grieux…
Druhá scéna
Des Grieux, Tiberge.
DES GRIEUX (ide skormútene s Tibergeom. Zrazu sa vzchopí).
Napokon, za čím by som banoval?… Cnie sa ti chvíľu — o chvíľu už nie.
TIBERGE.
A tamtým život neraz prsty spáli…
DES GRIEUX.
Predsa však — pre čosi ma ľutovali…
TIBERGE.
Pre malé zvodné nič, čo vždy sa rozplynie…
DES GRIEUX.
Ste starší, ja som neskúsený, tamtí už milovali ženy, kým ja som sa len držal kníh – ako ten malý chlapec, ako starý mních. V maltézskom ráde, ktorého kríž nosím, ja, mladý rytier Des Grieux, v súbojoch ľahko by som sa stal krivonosým. (Naivne.) Rytier je rytier. Vzbĺkne, zabije… Oveľa krajší je duchovný stav než šabľa, večne krátka a vždy znova tupá. V ornáte kňaz je krajší ako páv. Azda to dotiahnem raz na biskupa.
TIBERGE.
V modlitbách treba pred oltárom kľačať…
DES GRIEUX.
Tým treba začať.
TIBERGE.
Bez hriechov, najmä bez smrteľných… žitím kráčať.
DES GRIEUX.
Tým treba začať.
TIBERGE.
Žiť podľa božej vôle, správne…
DES GRIEUX.
A hlavne mať vedľa seba v chráme pevné priateľské ramä, ako je to vaše, Tiberge. (Prozaicky.) Bez vášho vplyvu, môj milý, neboli by ma dávali učitelia za vzor celej škole. Zatiaľ čo iných stihla neraz potupa, ja som bol miláčikom biskupa. Aj to bol pre mňa prameň vzpruhy. Som cnostný takmer bez zásluhy…
TIBERGE.
Iný muž, čo by bol z takého rodu, z akého pochádzate vy, môj Des Grieux, len premýšľal by, ako si kde užije, márnivý by bol, pestoval by módu, hazardoval by s odvahou, zo silných pováh túžil spraviť slabé… Vy, vy ste cnostný celou povahou. Bude z vás najvľúdnejší abbé.
DES GRIEUX. Vy by ste boli taký aj bez sutany, môj milý… Ťažko sa budem s vami lúčiť… Už teraz sa teším, ako po prázdninách vkročím do seminára v Saint-Sulpice — a vy ma tam budete očakávať.
Do čiernej brány keď ma posotí kľúč, ktorý odomyká seminár, podoprite ma, vykročte mi oproti. Pohladiť príďte moju tvár. Už lopta detstva padá za ploty. Zbohom, ty prvá z krásnych svätožiar! Podoprite ma, vykročte mi oproti. Pohladiť príďte moju tvár. Možno sa Pánboh so mnou zapotí a budem plakať v kútoch fár. Podoprite ma, vykročte mi oproti. Pohladiť príďte moju tvár…
TIBERGE.
Ste citlivý, ste nežný, bohatý. Mne sa vždy smútok lepil na päty. Naša rodina žila v núdzi. Ani tá nuda nebývala naporúdzi. Radosti ani zdravia som nikdy nemal priveľa. Tak čo som mohol? Šiel som za kazateľa. Ľahko si cnostný, keď ti chýba mužná sila. Sutana sa mi už od detstva zapáčila. Ten čierny odev sa mi podobá. Na zemi nečakala nič tá moja krehká nádoba. Takému ako ja sa nebo priamo núka. Ste horúci, no skúste! Mrazí moja ruka. Ste krásny, ale pozrite, mne fyzický šarm chýba. Spolieham sa … na svoju dušu iba. Prečo som vás len nútil do zbožnosti ja, čo som neokúsil čaro bezbožnosti, ja, čo som ako žihľavu žal svoju cnosť…
DES GRIEUX.
Rozplačete ma… Prosím, nie… Už dosť…
TIBERGE.
Cnie sa ti chvíľu — o chvíľu už nie…
DES GRIEUX.
A tamtým život neraz prsty spáli…
TIBERGE.
Predsa však — pre čosi vás ľutovali…
DES GRIEUX. Pre malé zvodné nič, čo vždy sa rozplynie. Ech, bodaj by som v živote vždy dal na vaše rady! Bude mi clivo, môj drahý, môj horlivý priateľ…
TIBERGE. Máte pevnú vôľu, nebojím sa o vás, rytier Des Grieux.
DES GRIEUX.
Neviem, čo je to pevná vôľa. Nasledujem vás dobrovoľne, rád. Nemusíte sa o mňa báť. Ale ak predsa sa to vôľa volá, tak na nej pracovali celé storočia.
Rád sa zriekam svetských radostí, čo aj tak človeka len zotročia — no mám k vám malú prosbu.
TIBERGE. Len malú? Škoda.
DES GRIEUX. Veľkú malú prosbu, priateľ môj. Zabudol som si vyzdvihnúť u hodinára v Amiense šperk. Je to talizman, ktorý nosím už od detstva. Dal som ho do opravy k hodinárovi, ktorého poznáte.
TIBERGE. Aká drobná službička a koľko slov potrebuje môj nežný priateľ, keď ma o ňu
žiada. Už idem, milý Des Grieux, a vrátim sa s vaším talizmanom.
No verte, rýchlo príde deň, keď prestanete potrebovať talizmany a vaším šperkom bude prebodnuté srdce Panny, čo po krížovej ceste povedie vás len. Budete pod ochranou aureol a kríža, choroby a vášne vám už neublížia, pozemskú ťarchu zhodíte a k nebesám budete stúpať ako duch vy sám. Zájdem vám po tú malú vec, čo chránila vás ako svätožiara.
DES GRIEUX.Ďakujem. Pozdravujte hodinára. A nech vás neoklame! Je to lakomec.
(Tiberge má ešte čosi na jazyku, ale prehltne to a odíde.)
Tretia scéna
Des Grieux, hostinský, Manon, Pierre.
DES GRIEUX (ide k stolu a privolá zacenganím na pohárik hostinského). Zaplatím! Za seba aj za svojich priateľov. A inak, ako sa vám darí?
HOSTINSKÝ.
Raz neveselo a raz veselo, nalievam víno, moja žena varí, zväčša som odkázaný na stravníkov idúcich na dostavníky či z dostavníkov, no hoci nemôžem sa sťažovať, spomínam často a spomínam rád na časy, keď som slúžil u vás. Vozil som vás v koči. Boli ste taký malý… Musel som si pretrieť oči, keď zrazu som dnes uzrel rytiera. (Prichádza dostavník.) Čas beží, človek sa len pozerá.
DES GRIEUX.
Už za krátky čas bude zo mňa abbé…
HOSTINSKÝ.
Abbé? Ach, abbé? To je pre vás trochu slabé.
DES GRIEUX.
Povedzte, aká bola moja útrata?
HOSTINSKÝ.
Abbé? Ach, abbé? To je pre vás veru slabé. Kto potom popreháňa dievčatá, keď fešák ako vy svet za komôrku zamení?
DES GRIEUX.
Túžim sa zbaviť všetkých svetských mámení.
HOSTINSKÝ.
Neverím. Krv vám vypustili z ciev? Raz prebehne vám mačka cez cestu a dáte celý život za úsmev…
DES GRIEUX.
Môj účet počká. Dostavník je tu!
HOSTINSKÝ (odcháda k dostavníku).
A dáte celý život za krásu…
(Manon sa objaví na scéne, sprevádza ju Pierre s košíkmi.)
DES GRIEUX.
Hľaďme, nejaká kráska z Arrasu…
MANON (Pierrovi nežne a trochu spevavo).
Pierre, Pierre, ešte košík, ešte jeden košíček, ten maľovaný, s uchom, sú tam moje… (Šepká mu do ucha.) a moje… (Šepká mu do ucha.) a moje… (Šepká mu do ucha.) Pierre!
(Pierre odchádza.)
Štvrtá scéna
Des Grieux, Manon.
DES GRIEUX (očarene sa díva na Manon, ktorá nehybne stojí a usmieva sa naňho. Je v rozpakoch. Náhle k nej pristúpi). Slečna…
MANON. Som Manon…
DES GRIEUX. Manon…
MANON. Som Manon Lescaut.
DES GRIEUX. Manon Lescaut…
MANON. To je Pierre, nesie moje košíčky.
DES GRIEUX. Pierre… Košíčky… Klaniam sa vám.
(Zaspieva si nenápadne bokom.)
Ach, umrieť pre krásu… (Normálym tónom, smerom k Manon.) Čo vás privádza z Arrasu?
MANON.
Poslali ma sem — aj otec, aj mama. Mám tu vyhľadať ctihodnú sestru Františku. Vraj u nej sa má prihlásiť dievča, ktoré ide za mníšku. Do večera som voľná stvora — a večer vstúpim do kláštora.
DES GRIEUX.
Dnes večer? Čo tak v noci? Netreba všetko spraviť hneď a celé.
MANON.
Dnes v noci budem zaspávať už v cele.
DES GRIEUX.
Až do šera sa vnorí Amiens a zavoňajú v parkoch ruže… Bože, mne už viac nikto nepomôže — ani Ty, ani svätý Damián.
MANON.Ďakujem vám za galantnosť, pane.
DES GRIEUX.Hovoril som galantne?
MANON.Z galantnosti ste vzývali svätého Damiána.
DES GRIEUX.Nie som taký galantný. Naopak. To sa vo mne otvorila rana.
MANON.Nie som taká neskúsená, aby som nevedela, že ma ľutujete.
DES GRIEUX.
Manon… Manon… Som ako podnapitý. Chápete moje city?
MANON.
Ako by som ich nechápala… Už dávno, dávno nie som malá. (Smeje sa.)
DES GRIEUX.
Ach, Manon Lescaut…
MANON.
Začína mi byť ľúto toho mena. Už nebudem viac Manon, tá Manon pojašená, tá Manon nezbedná, tá Manon z Arrasu.
DES GRIEUX.
Ach, umrieť, umrieť, umrieť pre krásu…
MANON.
Páči sa mi, pane, že ma ľutujete. I ja sa ľutujem — hej, je to tak. Tešil ma svet, čo na jar celý býva v kvete, každý puk, každý kvietok, každý vlčí mak. Nezbedná Manon, všetkým čertom milá, má teraz inak žiť, žiť inak ako žila, Manon, čo žila voľne ako vták, inak má teraz žiť… A musí to byť tak?
DES GRIEUX.
Manon, krásna Manon…
MANON.
Krásna? Ešte dnes krásna… nesmierne… A zajtra už len pekná… pomerne. Pozajtra… Akou stanem sa ja?
DES GRIEUX.
Ja… vy… Tiberge… My dvaja… Všetci traja…
MANON.
Nie, nejdem dobrovoľne do kláštora. Dobrovoľne tam ide máloktorá. Rodičom na rozum to zišlo nejako… Doma som mala troje šperhákov a ľahko som vždy večer zmizla z priedomia. Neviete, aká je to pre mňa pohroma, keď ma namiesto Pierra bude strážiť žena, ktorá má hodnosť matka predstavená. Rodičia zachrániť chcú moju cnosť. A prečo vlastne? Prečo? Mám príšernú zlosť.
DES GRIEUX.
Tyrani!
MANON.
Žila som tak šťastne…
DES GRIEUX.
Čo si myslia vlastne? Poviem im to, zdvorilosť ťažko mi v tom zabráni.
MANON.
Kde na to prišli, aká mám byť?
DES GRIEUX.
Veru hej! Mali by sa hanbiť. Manon, Manon, aký žiaľ! Manon, čo by som za to dal, keby som vás bol stretol včera. Rozmyslite si ten kláštor do večera!
MANON.
Viem, že budem plakať, keď uväzní ma cela. Nesmiete ma lákať, Boh si to tak želá.
DES GRIEUX.
Spoľahnite sa na moju česť a na nežnosť, čo vnukli ste mi, že stihne spravodlivý trest kohokoľvek na tejto zemi, čo by len steblo vám dal krížom cez cestu. A nech sa čo aj stokrát v krvi brodím, nenechám vaše utrpenie bez trestu, ach, Manon Lescaut, ja vás vyslobodím!
MANON.
Vo vašom veku človek činmi potvrdzuje slová. Dúfam, že stretneme sa ešte znova. Keby ste mi tak pomohli zas na slobodu, hoci som iba jednoduché dievča z meštianskeho rodu, bola by moja vďačnosť trvalá a povinná.
DES GRIEUX.
Manon! Krásna. Sladká. Nežná. Nevinná… V maltézskom ráde, ktorého kríž nosím, ja, mladý rytier Des Grieux, stanem sa pre vás v súbojoch krivonosým. Rytier, keď treba zabiť, zabije.
MANON.
Som rada, ach, som rada, že som taká mladá. Všetko sa zmení hádam, keď rytier, ach, keď rytier poklony mi skladá — a do oka mu padám.
(Objaví sa Pierre.)
Piata scéna
Des Grieux, Manon, Pierre, hostinský.
MANON.
Pierre, Pierre, môj košíček, môj košíček, ten maľovaný, s uchom, sú tam moje… (Šepká mu do ucha.) a moje… (Šepká mu do ucha.) a moje… Pierre —
(Predstavuje rytiera Des Grieux.) Môj bratanec! Som šťastná, že som ho stretla v Amiense. Odložím svoj vstup do kláštora na zajtra, aby som si mohla dožičiť potešenie ísť na večeru s ním…
PIERRE.
Zato ja nesním…
MANON.
Pierre, moje košíčky! Veď sním len o tom, že niečo zjem si s ním…
DES GRIEUX.
A potom sa ubytujete v hostinci, moja milá sesternica. Je čistý, ani stopy po plošticiach. Krčmár bol naším pohoničom kedysi… (Pierrovi.)Tu sesternička dobre pospí si…
PIERRE.
A kláštor teda padá…
MANON.
Bodaj by spadol, bodaj by aj zhorel! Veď je to naposledy, čo som taká rada. Pierre, prečo máte v tvári nával krvi? Je to dnes posledný raz…
DES GRIEUX (pre seba). Nie posledný. Prvý…
PIERRE.
Som, slečna, v peknej kaši. Čo na to povedia vaši, čo na to povie matka predstavená? Ste, slečna Manon, roztomilá žena, no vaším strážcom byť je nevďačné.
DES GRIEUX.
Nemajte strach. Nič zlé sa nezačne. Len pokojne sa vráťte do Arrasu, Manon má ešte veľmi veľa času. Vyprevadím ju sám až po kláštornú bránu. Je, chúďa, ustatá — len pozrite sa na ňu!
PIERRE.
Ste, slečna, hrozná ľahkomyseľníčka…
DES GRIEUX (dáva mu peniaze).
Vypite si a pozdravujte strýčka.
MANON.
Pierre, Pierre, moje košíčky… tam, tam nahor… do nejakej peknej izbičky… a zbohom, Pierre, a odovzdajte pozdrav Arrasu!
DES GRIEUX.
Ach, umrieť, umrieť, umrieť pre krásu… (Zatiaľ čo Pierre odchádza.) Amiens, Amiens, ďakujem ti, svätý Damián.
MANON.
Zbohom, umrlčia komora! Ďakujem ti, svätá Barbora…
HOSTINSKÝ.
Účet je pripravený. Želali ste si platiť?
DES GRIEUX.
Práve som sa rozhodol k vám vrátiť. (Objednáva.) Večeru pred dvoch. Dáma prespí tu.
HOSTINSKÝ (zohne sa a zdvihne slimáka).
Slimáčik zistil, že má tesnú ulitu… (Na odchode.) Tak predsa krv mu nevytiekla z ciev.
MANON.
Pozrite! Mačka prebehúva dvor.
DES GRIEUX.
Dať celý život za úsmev…
MANON.
Dostavník odišiel…
HOSTINSKÝ (kým odíde, ešte sa obráti).
A účet odložíme na neskôr.
MANON.
Ach, rytier môj, som šťastná opäť. Chválim tú milú náhodu. O deň ste predĺžili moju slobodu.
DES GRIEUX.
Len o deň? A prečo nie o päť?
MANON.
Ach, rytier môj, som šťastná opäť. Vďaka vám za tú pomoc! Predĺžili ste moju slobodu aj o noc.
DES GRIEUX.
Len o noc? A prečo nie o päť?
(Pierre prichádza.)
MANON.
Pierre, Pierre! Myslím, že odišiel už dostavník do Arrasu. Chcete ísť ďalším?
PIERRE.
Slečna, mám fúru času. Načo sa náhliť, slečna. Času dosť… Viem, čo je moja povinnosť. Odviesť vás ráno k matke predstavenej…
MANON.
Až toľko starostí je so mnou? Robte si ich menej!
PIERRE.
Čo po starostiach! Sú môj chlebíček. Veď kto vám ráno vyčistí pár črievičiek…? Ja viem, čo viem. Ja nie som ľahkovážny.
MANON.
Pierre, vy ste skutočne môj anjel strážny… Príďte, keď bude sedem… Nie… Radšej osem… Ešte lepšie deväť. Pierre, vy ste predsa starý vševed. Vy viete o mne všetko… Videli ste ma rásť… Viete čo? Príďte, až keď bude jedenásť!
PIERRE.
Desať! Už o desiatej. Aká rozmarná ste…
MANON.
Dobre, Pierre… presne o pol jedenástej.
PIERRE.
Dobrú noc, slečna Manon. Zbohom, mladý pán…
MANON.
O jedenástej!
PIERRE.
O pol…
DES GRIEUX (vzdychne si).Svätý Damián…
MANON.
Idem do svojej izby, rytier Des Grieux. Je tamto okno so záclonou moje? Asi je. Keď odhrniem v ňom záclonu, príďte mi zložiť poklonu… (Zasmeje sa a odbehne.)
DES GRIEUX (sám).
Amiens, Amiens, ďakujem ti, svätý Damián. Pán abbé Des Grieux zabudol spievať kyrie. Kyrie, ki-kyrie, ki-kyrie…
Šiesta scéna
Des Grieux a Tiberge.
TIBERGE. Skúšate, môj milý, gregoriánsky chorál?
DES GRIEUX. Zakikiríkal som si trošku, milý Tiberge.
TIBERGE. Môj milý priateľ, vari ste si nevypili?
DES GRIEUX. Nevypil. Opitý som však až beda.
TIBERGE.
Ako to? Nerozumiem vám…
DES GRIEUX.
Nerozumiem si ani sám. Búši to zrazu v každej z mojich žíl a nosiť maltézsky kríž odrazu ma baví. A mečom by som zrazu mával, zrazu s chuťou žil! A všetky dobré predsavzatia púšťam z hlavy…
TIBERGE. Som si istý, že máte nejaký zámer, ktorý chcete predo mnou skryť, vidím to na vás.
DES GRIEUX. Som azda povinný skladať vám účty zo svojich zámerov?
TIBERGE. Nie, ale vždy ste sa správali ku mne ako k priateľovi a ako priateľa by ste ma mali poctiť priamosťou a dôverou.
DES GRIEUX.
Neskrýval som vám nikdy nič. Ach, áno, aj teraz by som sa vám ochotne rád zveril. Šťastie mi na pol cesty vyšlo v ústrety dnes ráno. Chcete, aby som sa mu spreneveril? Aj keby chceli ste, už nemôžem.
Nemôžem, Tiberge, nemôžem, nemôžem, za nič na svete nemôžem…
TIBERGE. Čo nemôžete, Des Grieux?
DES GRIEUX. Nemôžem sa spreneveriť svojmu šťastiu…
TIBERGE. Akému šťastiu?
DES GRIEUX. Nemôžem vám povedať, akému šťastiu sa nemôžem spreneveriť, ale nemôžem sa mu spreneveriť a nemôžem vám to povedať.
TIBERGE.
Tu máte talizman, azda vám pomôže. DES GRIEUX. Nemôže, nemôže, nemôže, nemôže…
(Schováva si talizman.) Povedali ste mi dnes, Tiberge, že som pekný. Som pekný? Naozaj?
TIBERGE. Som zarmútený, Des Grieux…
DES GRIEUX. Odpustite, ja som veselý. Ale vy ste zarmútený ako zahmlené zrkadlo a nedozviem sa od vás, či sa naozaj môžem páčiť…
TIBERGE. Teraz sa mi nepáčite — a isto ani Bohu.
DES GRIEUX. Vám nie a isto ani Bohu, ale rád by som vedel, či sa môžem naozaj páčiť… Manon.
TIBERGE. Manon… Kto je Manon?…
DES GRIEUX. Zázrak!
TIBERGE. Keby ste aspoň ľahkomyseľne nepoužívali teologické výrazy, bolí ma to.
DES GRIEUX.
Manon je môj osud. Manon je môj ošiaľ. Manon je všetko, čo nepoznal som dosiaľ. Manon je prvý aj posledný môj hriech. Nespoznal by som bez nej lásku, slnko ani sneh. Manon je motýľ. Manon je včela. Manon je ruža pod krížom Spasiteľa. Manon je všetko, čo nestratí nikdy svoj peľ. Manon jej rozum, ktorý mi uletel. Manon je dieťa. Manon je plavovláska. Manon je prvá aj posledná moja láska. Manon, ach, Manon, Manon z Arrasu! Manon je moje umrieť pre krásu…
TIBERGE. Podľa toho je Manon diabol v podobe nejakej peknej potvory.
DES GRIEUX. Dobre, že nie ste rytier. Už by ste nežili.
TIBERGE. Aspoň by som sa nedožil vášho nešťastia…
DES GRIEUX.
Šťastie mi na pol cesty vyšlo v ústrety dnes ráno, nuž ako neísť za ním, slepo za ním. Keď zasväcujem vás do svojich plánov, viem isto, že sa zľaknete a že vás raním. Ale nech! Milý priateľ… Zbohom. Majte sa. Opúšťam kňazský stav a nebesá. Neurobte mi, prosím, scénu. Rozhodol som sa — unesiem tú ženu…
TIBERGE. Prosím vás, aby ste sa umúdrili a odcestovali ihneď k svojmu otcovi. Ak je však moja rada slabá na to, aby vás odvrátila od vášho hanebného rozhodnutia, upozorním na váš čin ľudí, ktorí už budú vedieť, ako vás zadržať.
DES GRIEUX. Myslel som si až do tejto chvíle, že ste môj priateľ, a chcel som vás vyskúšať svojím vyznaním. Je pravda, že som sa zaľúbil, neklamal som vás, ale môj plán na útek sa nedá uskutočniť zas tak rýchlo. Príďte po mňa zajtra o deviatej, a až keď uvidíte Manon, potom povedzte, či si nezaslúži, aby som kvôli nej podnikol ten krok…
TIBERGE. Prídem k vám zajtra o deviatej, úbohý Des Grieux… (Okno sa otvorí a na balkóne sa objaví Manon, hneď však zase zmizne.)
DES GRIEUX.
Manon podobná anjelom, Manon, pre ktorú zlorečím dnes priateľom. Ach, Manon! Milenka. Ach, Manon! Dieťa… Manon, ach, Manon, Manon! Milujem ťa.
TIBERGE. Prídem k vám zajtra o deviatej, úbohý Des Grieux. A keby ste neboli doma, viem, kde vás mám hľadať… (Odíde.)
DES GRIEUX.
Amiens, Amiens. ďakujem ti, svätý Damián. Modlím sa k svätej Barbore, nech prosí za mňa v pokore… (Odíde do hostinca.)
Siedma scéna
Des Grieux, Manon.
MANON (znova na balkóne).
Prečo mám ja, Manon, zas šťastný deň? Prečo sa ja, Manon, tak páčiť viem? Čo na mne muži majú? Mňa nezaujímajú, len jeden, len jeden, len jeden… Prečo chcem ja, Manon, aj viacerých? Prečo sa ja, Manon, hrám s každým z nich? Starší ma chcú aj mladší, mne sa však, mne sa páči len jeden, len jeden, len jeden… Prečo, keď ja, Manon, mám šestnásť liet, prečo už ja, Manon, mám stratiť svet? Život je taký krátky! Ach, veď ten život sladký je jeden, len jeden, len jeden…
DES GRIEUX (vojde, pokľakne). Manon…
MANON.Posaďte sa, môj milý, nebudete predsa kľačať ako za trest.
DES GRIEUX (bozkáva jej črievičky). Manon…
MANON.Moje črievičky nemajú ústa…
DES GRIEUX (vstane a objíme Manon, hneď však od nej odstúpi). Manon! Čo to bolo?…
MANON.
Bozk. Božtek. Pobozkali ste ma, vy môj malý.
DES GRIEUX.
My sme sa pobozkali…
MANON.
Takmer. Byľku…. (Des Grieux ju znova zľahka pobozká.) A teraz viacej… O máčik.
DES GRIEUX.
Chcem vašu ruku hladiť chvíľku…
MANON.
Čo ešte?
DES GRIEUX.
Už nič, miláčik. Bodaj tak vaša ruka patriť by mi chcela! Spútal by som ju zlatým prsteňom. Potom by ste mi azda patrili vy celá. Srdce mi pre vás horí plameňom. Ach, Manon Lescaut, ja sa nespoznávam. Čo bolo včera, nie je, nie je už. Šibú mi fúzy. Čím sa zrazu stávam? Ach, Manon Lescaut, Manon! Ja som muž…! (Cúvne s Manon do izby a spustia záclony.) Nech zdrapy stanú sa zo všetkých roliet! Prekážajú mi ako kňazský šat. Ach, srdce, nesmieš, nesmieš ma tak bolieť. Ja vás mám, Manon, rád… Mám vás, Manon, rád!
Ôsma scéna
Duval, hostinský.
(Duval vojde a sadne si pod striešku.)
HOSTINSKÝ.
Pán Duval! Aká česť! Čo robí Paríž a aký vám mám naliať aperitív?
DUVAL.
Chcem pernot ako vždy. A izbu číslo šesť.
HOSTINSKÝ.
Je obsadená, mám voľnú deviatku, spali ste tam v piatok.
DUVAL.
Nie, v stredu. Zobuďte ma skoro ráno. Odchádzam na svoj veľkostatok. Čo poviete na túto parádu? Náhrdelník — vnútil mi ho klenotník.
HOSTINSKÝ.
Stál päťstotridsať podľa môjho odhadu. Za menej taký nepredá vám nik.
DUVAL.
Stál tristodvadsať.
HOSTINSKÝ.
Ten má väčšiu cenu.
DUVAL.
Možno ním obdarujem dcéru, možno ženu.
HOSTINSKÝ.
Vy máte dcéru?
DUVAL.
Totiž… syna mám.
HOSTINSKÝ.
Viem, pane, syna. Schovajte si ten klenot — zíde sa aj vám. (Odíde.)
Deviata scéna
Des Grieux, Manon, Duval.
DES GRIEUX (vytiahne roletu, vedľa neho sa objaví aj Manon).
Manon, ja za nič nemôžem. To láska! Láska ma zviedla.
MANON.
Láska? Ja nie?
DES GRIEUX.
Vy, Manon? Vy nie. A predsa vy. Vy, Manon! C’est la vie! Kto iný mohol by ma zviesť – len Manon. Šťastie, čo mi spadlo z hviezd. Manon, Manon, sladká huncútka, kto iný mohol by to byť? Ach, dni a noci, večnosť, minútka… Nemôžem bez vás žiť. Manon, Manon, krásna amfora, kto iny mohol by to byť? Ach, rozlúčte sa s múrmi kláštora, nemôžem bez vás žiť.
MANON.
Vy nie. A predsa vy. Vy, rytier! C’est la vie! Kto iný mohol by ma zviesť? Len rytier Des Grieux. To šťastie z hviezd. Hriešna Manon, Manon huncútka, kto iný mohol by to byť? Ach, dni a noci, večnosť, minútka, nemôžem bez vás žiť. Som iba vaša krásna amfora. Kto iný mohol by to byť? Nevkročím medzi múry kláštora, nemôžem bez vás žiť.
DES GRIEUX.
Vy nie. A predsa vy. Vy, Manon! C’est la vie! Už nezvoní vám umieráčik. Ste moja. Ste môj jedináčik… Manon, prisahám vám na svoj rod – kto iný mohol by to byť? Ste moja žena. Navždy! Na život! Nemôžem bez vás žiť. Manon, ste mojou sladkou nevestou – kto iný mohol by ňou byť? Ujdeme spolu kamsi za mesto, nemôžem bez vás žiť.
MANON. Vy si teda myslíte, že sme svoji?
DES GRIEUX. Sme svoji, Manon.
MANON. Pierre už teda nie je mojím strážcom?
DES GRIEUX. Nie, drahá Manon, už nie je…
MANON. Ani predstavená kláštora?
DES GRIEUX. Nie, Manon, ani predstavená klášora.
MANON. A vy, môj rytier Des Grieux?
DES GRIEUX. Som váš milenec, Manon…
MANON. To je pekné… Mám milenca… Rytier Des Grieux, môj milenec… A mojím strážcom vari nie ste?
DES GRIEUX. Ako by som ním nebol, Manon Lescaut…
MANON. A ani na chvíľku odo mňa neodídete?
DES GRIEUX. Ani na chvíľku, Manon.
MANON. Strážte si ma, rytier Des Grieux. Strážte si svoju malú Manon. Ešte to neskúsila — byť bez dozoru. Ľudia, mám rytiera… A stráži ma. To je pekné…
DES GRIEUX. Ak máme však byť svoji, neostáva nám nič iné, iba útek.
MANON. Zajtra, ešte skôr ako príde Pierre, sa vydáme na cestu.
DES GRIEUX. Ešte dnes, Manon. Idem po svoju batožinu a najbližším dostavníkom vyrazíme rovno do Paríža. A hneď ako ta prídeme — zosobášime sa.
MANON. Veď už sme svoji, rytier Des Grieux!
DES GRIEUX. Už sme svoji, Manon… A v Paríži budeme svoji navždy… Mám päťdesiat toliarov. Našetril som si ich drobnými úsporami. Za ne si prenajmeme peknú izbičku.
MANON. Mám takmer dvakrát toľko. Len si pomyslite, máme dokopy stopäťdesiat toliarov.
DES GRIEUX. To je naozaj pekná suma… Budeme žiť v úplnom prepychu… Som šťastný, Manon… Ale teraz už musím ísť po svoju batožinu.
MANON. Sľúbili ste mi, že ani na chvíľku odo mňa neodídete.
DES GRIEUX. Teraz len na chvíľku a potom… už ani na chvíľku…
Manon, Manon, sladká huncútka — kto iný mohol by to byť? Ach, dni a noci, večnosť, minútka. Nemôžem bez vás žiť. Som šťastný. Môj plán nič už neskríži. Kto šťastnejší by mohol byť? Budeme spolu, spolu v Paríži. Nemôžem bez vás žiť. (Pobozká ju a odíde.)
MANON (sama).
Prečo mám ja, Manon, vždy šťastný deň? Prečo sa ja, Manon, tak páčiť viem? Čo na mne muži majú? Mňa nezaujímajú, len jeden, len jeden, len jeden…
(Zamáva rytierovi Des Grieux, ktorý vyšiel na dvor, hlboko sa jej ukláňa a odchádza.)
Desiata scéna
Des Grieux, Manon, Duval, Tiberge.
(Duval si myslí, že Des Grieux zdravil jeho, zamáva smerom k nemu klobúkom a je prekvapený, že Des Grieux vzápätí odchádza. Urobí za ním pár krokov, zrazu však zazrie Manon, sníme klobúk a ukloní sa jej. Aj Manon sa vľúdne ukloní, akoby videla známeho.)
DUVAL (pozdraví znova). Dovoľte, slečna, aby som sa vám predstavil.
Som váš sused, pán Duval, veľkostatkár a prokurátor súdneho dvora.
MANON (zľahka sa ukloní). Nútite ľudí ísť do väzenia ako do kláštora?
DUVAL. Kto ste vy, slečna? Ste krásna nevídane. Nikdy som ešte nevidel taký zázrak v Amiense.
MANON. Som Manon…
DUVAL (s pôžitkom). Manon…
MANON. Manon Lescaut…
DUVAL. Manon Lescaut…
MANON. Z Arrasu…
DUVAL. Z Arrasu…
MANON. Toto je moja izbička.
DUVAL. Vaša izbička…
Smiem k vám vstúpiť, aby som vám zložil poklonu?
MANON.Prečo nie?
DUVAL.Len na slovíčko…
MANON.Prosím…
DUVAL (vzrušene sa poberie nahor).
MANON (sama).
Prečo chcem ja, Manon, aj viacerých? Prečo sa ja, Manon, hrám s každým z nich? Starší ma chcú aj mladší, mne sa však, mne sa páči len jeden, len jeden, len jeden…
DUVAL (vyjde na balkón).
Škoda, že mi chýba kytica, aby som vám ju podal. Ste očarujúca. A keby som dodal, že ste najkrajšie dievča na svete, nebola by tá veta vôbec klamná. (Ukazuje šperk.) Hľa, čo som zdedil po tete! Šperk… Podľa mňa je nádherný.
MANON.
Nádherne pôsobí aj na mňa.
DUVAL.
Smiem skúsiť, ako by vám pristal, slečna?
MANON.
Ale prosím… Klenoty rada nosím. Čo vám to však napadlo?
DUVAL (zavesil jej šperk).
Pozrite, tam je zrkadlo…
MANON.
Vidím sa v ňom dokonale.
DUVAL.
Ten náhrdelník — chceli by ste nosiť stále?
MANON.
Prečo nie?
DUVAL.
Či uhádnete, koľko som zaň dal?
MANON.
Neviem…
DUVAL.
Viac ako päťsto toliarov.
MANON.
A vy ste mi ho dali, aj keď toľko stál?
DUVAL.
Ani sám neviem…
MANON.
Tu ho máte teda…
DUVAL.
Ak som vás urazil, mi beda…
MANON.
Nie… Prečo… Vôbec nie, pán Duval…
(Tiberge vojde na dvor.)
DUVAL.
Ste krásna, slečna. Len by som sa díval. S náhrdelníkom sa zatiaľ tešte, podvečer sa sem vrátim ešte…
(Tiberge počúva.)
DUVAL.Smiem sa sem podvečer vrátiť?
MANON.Prečo nie?
DUVAL (ukloní sa).Slečna…
MANON.Pán Duval…
(Duval odíde.)
MANON (sama).
Prečo, keď ja, Manon, mám šestnásť liet, prečo už ja, Manon, mám stratiť svet? Život je taký krátky! Ach, veď ten život sladký je jeden, len jeden, len jeden… (Odíde.)
Jedenásta scéna
Duval, Tiberge.
TIBERGE (Duvalovi).
Ach, pane, prosím vás, ak máte chvíľku čas, dovoľte, aby som vám ju skrátil, kým príde priateľ, ktorého som stratil. Vy ste ten, kto mi vráti priateľa. Kto iný by to mohol urobiť? Len diabol smeje sa tak zvesela… Nemôžem bez neho žiť. Pane, ste ten, kto voľačo s tým urobí. Kto iný by to mohol urobiť? Môj priateľ padol do smrteľnej choroby, nemôžem bez neho žiť…
DUVAL.
Ja nie som, pane, ránhojič. Bežím a neurobím nič. Mám porátané svoje kroky. Ste mladý, mne však bežia roky. Manon, Manon, sladká huncútka!
TIBERGE.
Vo mne sa hnevom búri cit…
DUVAL.
Ach, dni a noci! Večnosť, minútka…
TIBERGE.
Bez neho nemôžem žiť…
DUVAL.
Manon, Manon, krásna náhoda…
TIBERGE.
Vo mne sa hnevom búri cit…
DUVAL.
No čo keď, čo keď sa mi neoddá?
TIBERGE.
Oddá. Mám vám to vymodliť? Ach, pane, prosím vás, ak máte chvíľku čas, dovoľte mi, aby som vám ju skrátil, kým príde priateľ, ktorého som stratil.
DUVAL.
Bývam v Paríži, rue Vivienne. Prepáčte, už som mal niekde byť… (Odchádza.)
TIBERGE.
Len chvíľku! Na chvíľočku len! Aj s ním keby ste stihli hovoriť… (Odchádza za ním.)
DUVAL (na odchode).
Bývam v Paríži, rue Vivienne.
TIBERGE.
Poďme za mojím priateľom!
DUVAL.
Dobre. No na chvíľočku len.
TIBERGE.
Uľaví sa nám všetkým trom… (Odídu.)
Dvanásta scéna
Manon, hostinský, Des Grieux, Tiberge.
MANON (vojde na scénu sprevádzaná hostinským).
Pane, pane, ešte košík, ešte jeden košíček, ten maľovaný, s uchom, sú tam moje… (Šepká mu do ucha.) a moje… (Šepká mu do ucha.) a moje… (Šepká mu do ucha.) Pane…!
A pripravte účet pre mňa a pre pána rytiera Des Grieux…
HOSTINSKÝ.
Pan Duval si želal, aby som všetko, čo súvisí s vami, napísal na jeho účet.
MANON.
A prečo nie?
HOSTINSKÝ.
Inými slovami, urobil som súčet. Je zaplatené.
MANON.
Sme teda vyrovnaní?
HOSTINSKÝ.
Áno, slečna… Áno, pani… (Prichádza dostavník.) Už prišiel ďalší dostavník z Arrasu.
MANON.
Kto iný by v ňom mohol byť?
DES GRIEUX (vojde s batožinou).
Ach, umrieť, umrieť, umrieť pre krásu!
MANON.
Nemôžem bez vás žiť…
HOSTINSKÝ (pomáha im obom s batožinou).
Už prišiel ďalší dostavník z Arrasu.
MANON.
Kto iný by v ňom mohol byť?
DES GRIEUX.
Ach, umrieť, umrieť, umrieť pre krásu!
MANON.
Nemôžem bez vás žiť…
DES GRIEUX. Manon, sladká Manon, budeme v ňom my, odchádzame v tom dostavníku do Paríža…
MANON. Som pripravená, rytier Des Grieux…
DES GRIEUX. Skôr ako nastúpime na dostavník, Manon, dovoľte, aby som vám zavesil talizman pre šťastie… Nosil som ho už ako dieťa, Manon, chránil ma od všetkého zlého… a teraz sa ho zriekam kvôli vám, Manon Lescaut… (Chce talizman zavesiť Manon na hrdlo.)
MANON. Rytier Des Grieux, bojím sa, že zavrhnete svojho miláčika…
DES GRIEUX. Ako by som mohol… Vari nie ste celý môj život?
MANON. Uvidíme, rytier Des Grieux…
DES GRIEUX (spozoruje, že Manon má náhrdelník). Láska moja… Tak sa zdá, že môj medailónik nenájde azyl na vašom hrdle… Manon Lescaut, netušil som, že vaše šperky sa poponáhľali zahanbiť môj dobrý úmysel… Môj detský medailónik sa nehodí pre vašu krásu… Škoda, že rytier Des Grieux sa musel blamovať, keď vám prinášal, Manon, svoj prvý smiešny darček… Prečo som si dosiaľ nevšimol váš klenot… Ach, ako som si mohol nevšimnúť váš drahocenný šperk. Naozaj som ho nevidel, Manon…
MANON. Nemohli ste si ho všimnúť, miláčik môj… Ach, prečo som prijala šperk, čo zabral na mojom hrdle všetko miesto, takže teraz sa cítim pred našou láskou zahanbene…
DES GRIEUX. Manon, božská Manon, je mi do plaču…
MANON. Nezradila som vás, môj miláčik, nezradila som vás, rytier Des Grieux, aj keď teraz všetko bude hovoriť proti mne…
DES GRIEUX. Len sa mi úprimne vyznajte, moja jediná…
MANON.
Prišiel sem jeden pán, núkal mi talizman. Ja, ktorá rada šperky nosím, som povedala — prečo nie? Prosím…! Nepočul však moje ďakujem, nemusí na nič pyšný byť. Veď predsa viete, že vás milujem, že bez vás nemôžem žiť… Nepočul však moje ďakujem, nemusí na nič pyšný byť, veď predsa viete, že vás milujem, že bez vás nemôžem žiť…
DES GRIEUX.
Čo si to spravila!… Ty si ma zradila… Načo prijímať, Manon, dary.
MANON.
Miláčik môj, ach, veď bol starý…
DES GRIEUX.
Hriešna Manon. Manon ukrutná. Druhý raz nesmie sa to prihodiť. Vaš rytier — ako sliepka zmoknutá. On bez vás nemôže žiť… Hriešna Manon, Manon nevinná, druhý raz nesmie sa to stať. Ja plačem. Manon…! Trápny hrdina… Ja vás mám šialene rád…
MANON.
A čo ak v Paríži sa niekto priblíži? Strážte ma! Musíte si zvykať… Nie! Už sa s nikým nechcem stýkať…
DES GRIEUX.
Manon, náš dostavník už čaká. Ach, aké šťastie. Aký žiaľ… Ach, hriešna Manon, buď vám vďaka… Veď život by som za vás dal…
MANON.
Moja láska, rytier Des Grieux, aj priestor preklenie aj čas. Nech radšej hriešna Manon nežije, než aby podvádzala vás…
DES GRIEUX. Odpúšťam vám, Manon, a plačem… Odpúšťam vám, Manon, a som šťastný… Ľúbim vás, Manon Lescaut… No aby nám neušiel ostavník…
Poďte, moja drahá Manon z Arrasu… Ach, umrieť, umrieť, umrieť pre krásu…
(Obaja utekajú k dostavníku. Práve keď nastupujú, vojde na scénu Tiberge. Manon a Des Grieux sa usádzajú v dostavníku. Hostinský, ktorý im pomohol naložiť batožinu, sa vracia na dvor.)
DES GRIEUX (náhle si spomenie). A účet! Ešte som nevyrovnal účet… (Volá za hostinským.) Platím svoju útratu, pane…
HOSTINSKÝ.
Už je zaplatená.
DES GRIEUX.
Zázračná Manon… Zradná žena… Moja útrata, pane!…
HOSTINSKÝ.
Už je zaplatená.
DES GRIEUX.
Zázračná Manon… Zradná žena… (Uvidí priateľa.) Ach, Tiberge!
TIBERGE (zazrie priateľa).
Ach, Des Grieux!… Vráťte sa! Vráťte sa! Vráťte sa…
DES GRIEUX (pohoničovi). Odchádzame. Kým som nažive… Preč, preč, preč…!
(Dostavník odchádza.)
TIBERGE (za rytierom Des Grieux).
Ó, Bože, odpusti mu viny! Do videnia…
DES GRIEUX.
Nie… Adié…
HOSTINSKÝ.
Nech žije džbánček pohostinný!
DES GRIEUX (pri odchode).
Ach, Tiberge!…
TIBERGE (zúfalo).
Ach, môj Des Grieux!… Ó, Bože, odpusti mu viny! Do videnia…
DES GRIEUX (z diaľky).
Nie… Adié…
HOSTINSKÝ (uvzato).
Nech žije džbánček pohostinný!
DES GRIEUX (z diaľky).
Ach, Tiberge!…
TIBERGE (zúfalo).
Ach, môj Des Grieux!… Ó, Bože, odpusti mu viny! Do videnia…
DES GRIEUX (z diaľky).
Nie… Adié…
HOSTINSKÝ.
Nech žije džbánček pohostinný!
DES GRIEUX (z veľkej diaľky).
Ach, Tiberge!…
TIBERGE (veľmi zúfalo).
Ach, môj Des Grieux!… (Vzlyká.)
Padá opona.
Ľubomír Feldek
— slovenský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, publicista, organizátor literárneho života Viac o autorovi.
- 105 Sofokles: Antigona
- 98 Smrť v ružovom
- 87 Ašma
- 85 Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča
- 77 Perinbaba
- 71 Nepolepšený svätec
- 56 Horor v horárni
- 56 Van Stiphout
- 54 Stalin v našom meste
- 51 Karolova teta
- 51 Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj!
- 51 Dan Goggin a jeho kláštorné muzikály
- 50 Hra o Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi
- 44 Na skle maľované — Z dreva vyrezané
- 43 Botafogo
- 41 Dlhý, Široký a Bystrozraký alebo keď má bača šťastie na zázraky
- 39 Cyrano
- 39 Rozlúčka s klobúkom
- 37 Rozšklbaný škovránok
- 35 Mahujá, krásna Cigánka
- 33 Vaudeville Mandeville
- 31 Deduškov oknovízor
- 29 Bratia Čapkovci: Lásky hra osudná
- 28 Carlo Goldoni: Škriepky v Chiozze
- 23 Ako sa Lomidrevo stal kráľom
- 22 Edgar Allan Poe: Havran
- 21 Kiss me, Kate!
- 15 Leť, vietor, na Ukrajinu!
- 13 Metafora
- 12 Popolušky a šampanskoje
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
