Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV
RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)
Ľubomír Feldek:
Vítězslav Nezval: Manon Lescaut
Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
| Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 23 | čitateľov |
Byt Manon Lescaut a rytiera Des Grieux. Patrí k tomu druhu parížskych „bytov so zariadením“, ktoré si ľudia prenajímajú na obmedzený čas. Nepôsobí novo, zato však veselo. Troje dverí. Jednými sa vchádza zvonku, druhými do kabinetu Manon Lescaut, tretími na zadné schodisko. V atmosfére izby je čosi bohémske.
Prvá scéna
Des Grieux, Manon.
DES GRIEUX (píše list a zároveň to, čo píše, hovorí si nahlas).
Odpustite mi, otec! Ja vám píšem, no domov neprídem. Tretí raz vám už píšem ten list, v ktorom sa len zamotávam… A ani teraz nevyhrávam nad vetou, s ktorou zápasím, nedokončím, čo rozrozprávam. S láskou vás objíma váš syn… (Manon potichu vojde a dojato počúva.) Uchýlil som sa za paravan bibliotéky — študujem. Uverte mi, že deň čo deň sa čoraz morálnejšie správam. Celibát ešte neuznávam a za mnícha sa nehlásim. No nad pohárom nesedávam… S láskou vás objíma váš syn… Viem, z vašich očí chladný závan sem vanie, nie váš záujem. Možno ma preklínate len. Kristovi aj tak vďaku vzdávam. No za čo, to vám zatajím. Na Boha všetko ponechávam. S láskou vás objíma váš syn… Vzdialený bližším sa vám stávam a nemusím sa kajať z vín. Čo ešte dodať k týmto správam? S láskou vás objíma váš syn.
MANON. S čím si to lámete hlavu, môj milý? Veď už piaty raz prepisujete svoj list…
DES GRIEUX. A ani raz sa mi nepodarilo vysvetliť otcovi, čo mi leží na srdci. Rozhodol som sa totiž, že sa s ním zmierim.
MANON. Dobrý chlapček, trápi vás zlé svedomie?
DES GRIEUX. To nie, Manon…
MANON. A predsa azda… trošku…
DES GRIEUX. Nie, Manon! Ste roztomilá a nepochybujem, že sa zapáčite môjmu otcovi, keď spozná váš rozvážny um a dobré srdce. Pozrite, Manon, obišli sme cirkevné zákony a stali sa manželmi bez toho, aby sme to dôkladnejšie domysleli…
MANON.
A vari nie sme svoji? Kedy sa ten môj rytier uspokojí s tým, čo je…?
DES GRIEUX. Manon, moja duša nebude mať pokoj, kým sa s vami normálne neožením. Dúfam, že na to dostanem otcovský súhlas.
MANON.
Len si robíte starosti. No prečo? Život je taký krátky! Ach, veď ten život sladký je jeden, len jeden, len jeden…
DES GRIEUX.
Peniaze sa nám rozkotúľali. Manon, ja neviem, či to viete. Možno mi veriť nebudete. Ja som však z toho zúfalý…
Ešte niekoľko týždňov máme z čoho žiť. Potom napíšem na vidiek svojim príbuzným a tí nám pomôžu.
MANON. Len sa neprenáhlite, môj rytier Des Grieux, a neprezrádzajte svojmu otcovi miesto nášho pobytu, a vonkoncom už nie úmysly, ktoré so mnou máte.
Chcem od vás veľa? Veď chcem iba vašu sladkú nehu. Prečo mám viacej chcieť? Veď život je len vločka snehu. Čo také môžete mi dať, čo nad životom stojí? Majte ma jednoducho rád a buďme iba svoji.
DES GRIEUX.
Manon, váš jemnocit až k slzám dojíma ma. Chcem s vami navždy žiť – a keď to aj vy sama chcete — viac nežiadam. Už nič viac od večnosti. A keď mám vás, tak mám všetko, mám všetky skvosty…
Napokon, všimol som si, Manon, že od chvíle, čo som vám zveril vládu nad našou peňaženkou aj nad našimi účtami, náš stôl je čoraz bohatší.
MANON (so smiechom). No vidíte, nerobte si starosti. Vždy, keď nám bude chýbať, dám si s tým rady. Vari som vás o tom neubezpečila?
Je na tom dáka chyba — vedieť si poradiť?
DES GRIEUX.
Ach, prostá neha! Už iba horkosť z nej osladiť…
MANON.
Je na tom dáka chyba — niekoho presvedčiť?
DES GRIEUX.
Ach, prostá neha! Už iba vedieť ju vyliečiť.
MANON.
Je na tom dáka chyba — mať trochu v moci svet?
DES GRIEUX.
Ach, prostá neha! To iba zdá sa. Tej moci niet.
A predsa i ja verím v tú moc, o ktorej hovorí Manon.
MANON (zavzlyká).
DES GRIEUX. Ach, Manon, vari len neplačete?… Verím vám, Manon, neplačte, verím vám Manon, ako verím rozprávkam. Ach, porozprávajte svojmu rytierovi nejakú starú rozprávku!
MANON. Ktorú rozprávku by ste si chceli vypočuť, môj drahý?
DES GRIEUX. Ktorúkoľvek, Manon… Veď viete, že ich mám rád všetky rovnako. Najmä keď pri nich môžem zaspávať vo vašom náručí.
MANON. Ale teraz nie je noc a vy ste sa chystali niekam odísť…
DES GRIEUX. Len krátku rozprávku… Potom pôjdem a hneď mi bude veselšie.
MANON. Dobre teda… Pritúľte sa ku mne a porozprávam vám rozprávku o kráľovi a ose, súhlasíte?
DES GRIEUX. Rozprávajte, Manon, počúvam ticho, už som zavrel oči, rozprávajte…
MANON. Už ste zavreli oči, môj miláčik? Nechajte ich zavreté… Pôjdem po prstoch stiahnuť trochu žalúziu…
(Manon pristúpi k oknu, po chvíli sa ukloní, je zrejmé, že dole ktosi čaká. Znova sa ukloní a vracia sa k rytierovi Des Grieux.)
DES GRIEUX. Choďte, Manon, choďte po prstoch, aby ste neprebudili svojho rytiera. Ach, Manon, ako vás mám rád… Ako šťastne zaspávam pri vašich rozprávkach. Nežná Manon, však vaše želanie, aby sme ostali utajení pred otcom, pramení z vášho jemného citu a z obavy, že by ste ma stratili, Manon?
MANON (pribehne k nemu). Nikdy vás nesmiem stratiť, môj rytier Des Grieux. Však vás nikdy nestratím? Nikdy, ale naozaj nikdy… Zomrela by som, môj miláčik…´Však vás nikdy, nikdy nestratím?
DES GRIEUX. Nikdy, Manon… Nikdy… Nikdy… No oči mám stále zatvorené a rozprávky nikde. Plačete, Manon? Kvapla mi na tvár vaša slza… Chcel som, aby ste mi rozprávali rozprávku, a vy plačete? Porozprávam ju teda sám…
MANON. Nie, nie, nie… Veď sa smejem!… A chcela by som byľku rozosmiať aj vás. Len byľku, byľôčku! Len tak vás pohladkať smiechom… Len vám dať taký veselý božtekna rozlúčku, keď odchádzate… Ste dobrý… A teraz už pekne mlčte a ticho počúvajte…
DES GRIEUX. Tak je to krásne… Tak… Tak…
MANON.
Bol jeden kráľ, bol starý, už netešil ho svet. Netešili ho dary. Ten kráľ rád jedol med. Rád vyjedal ho z misky, do medu strkal nos. Mal medu plné pysky a trón mal plný ôs. Keď jedol med, trón žiaril, keď prestal, zmizol jas. Ten kráľ sa šťastne tváril a tak mu bežal čas. Na jeho sladkom nose, čo trčal ako zbraň, sa zapáčilo ose. Sadla si ona naň. Kráľ nebol nahnevaný. Ten starý kráľ bol rád. Mädlil si bradu v dlani a chcelo sa mu spať. Ten kráľ hral na mandore… Čo mu to napadlo, že dôveroval stvore, ktorá má žihadlo? Raz, keď už zotmilo sa a sneh mal prvý bál, povedal „Pardón, osa!“ a trikrát kýchol kráľ. Tá osa bola podlá a nevďačná až strach. Tá osa kráľa bodla – a kráľ bol na márach…
(Des Grieux sa prebudí.)
DES GRIEUX. Manon, ďakujem, ďakujem… Nepošlem list otcovi. Nebudem si robiť starosti. Nie je mi smutno. Do videnia, Manon! (Objíme ju a odchádza.)
Druhá scéna
Manon, slúžka, Duval.
MANON (sama, upravuje si vlasy, šaty a dáva do poriadku drobnosti v izbe).
Na jeho sladkom nose, čo svietil ako báň, sa zapáčilo ose. Sadla si ona naň. Kráľ nebol nahnevaný. Ten starý kráľ bol rád. Mädlil si bradu v dlani a chcelo sa mu spať. (Ide k oknu, pozrie sa štrbinou žalúzie von, ustúpi a nechá prudko vyletieť roletu.) Ten kráľ hral na mandore… Čo mu to napadlo, že dôveroval stvore, ktorá má žihadlo? (Manon si vešia náhrdelník.) Raz, keď už zotmilo sa a sneh mal prvý bál, povedal „Pardón, osa!“ a trikrát kýchol kráľ.
(Zaklopanie.)
SLÚŽKA (vojde). Pán Duval prosí… či by smel vstúpiť.
MANON. Prečo nie?
SLÚŽKA. Pán Duval zmokol…
MANON. Zmokol? (Smeje sa.)
SLÚŽKA. Čakal vraj dlho pred vchodom do domu…
MANON. Dokiaľ pán Duval neodíde, neotvárajte nikomu!
SLÚŽKA (ukloní sa). Spoľahnite sa, madame! (Ukloní sa a odíde.)
MANON.
Tá osa bola podlá a nevďačná až strach. Tá osa kráľa bodla – a kráľ bol na márach…
DUVAL (vojde). Premokol som, Manon, až na kožu.
MANON. Úbohý pán Duval… Myslela som, že sedíte v krytom koči, ktorý som zazrela na rohu ulice Vivienne.
DUVAL. Kým som čakal na dohovorené znamenie, ktoré ste mi mali dať roletou, vyšiel z tohto domu nejaký muž, nasadol do môjho koča, vyzval pohoniča, aby šibol do koní — a koč uháňal preč. Darmo som za ním kričal a nadával.
MANON. Takáto nehoda vás postihla? Cítim s vami. No uznajte, že to nie je moja vina. Pán Des Grieux bol u mňa na návšteve a nemohla som vás pozvať, kým neodišiel. Pán Des Grieux má na mňa totiž akýsi nárok, pán Duval, a vo svojom rytierskom zápale by vám mohol ublížiť horšie než letný dáždik.
DUVAL. Mrzí ma, Manon, že nepoznám pána Des Grieux. Takto ho nemôžem ani osloviť, ani sa mu vyhnúť…
MANON. Videli ste ho predsa v Amiense.
DUVAL. Iba úchytkom. Napokon, ani vaše pôvaby som nevidel ešte inak ako úchytkom, Manon Lescaut. Keby nie pána Tibergea, nikdy by som sa nedozvedel meno vášho priateľa a nikdy by som nemal príležitosť darovať vám tento náhrdelník, Manon Lescaut. Spomínate si predsa, že som vám ho v Amiense len zavesil na hrdlo, iba som ho skúšal… a neubránil som sa prekvapeniu, keď som zistil, že ste odišli a že ste nútená opatrovať môj predmet, ktorý už dávno mohol byť vaším predmetom…
MANON. Máte pravdu, pán Duval, váš klenot mi spôsobil veľa starostí. Uznajte však, že ste mi ho zavesili na krk z vlastného rozhodnutia a že môj odchod z Amiensu nezávisel celkom odo mňa.
DUVAL. Pán Tiberge mi pomohol vypátrať vaše bydlisko, nuž som vám, našťastie, mohol poslať niekoľko ráz istú sumu peňazí. Tak som sa usiloval odmeniť vás za láskavú opateru klenotu, ktorý už dávno mohol byť váš, keby ste mi dožičili potešenie z krátkej návštevy.
MANON. Teším sa, pán Duval, že sa tá návšteva predsa len uskutočnila.
DUVAL. Verte mi, Manon Lescaut, že by mi nebolo ľúto obetovať polovičku svojho imania, aby som sa vám zapáčil…
MANON. Ste veľmi galantný, pán Duval, a vaša galantnosť mi veľmi lichotí… Vášnivosť vášho úsilia a vaša pekná reč nemôže nechať ženu ľahostajnú. Rada sa s vami ukážem v parížskej opere, pán Duval.
DUVAL. Rád by som vám ukázal starobylý dom na rue Rivoli neďaleko Louvru, kde si vás predstavujem, ako čítate galantný román.
MANON. Vaša roztomilá predstava sa mi páči ako tento šperk, musím vám ju však vrátiť zároveň s ním, pretože moje srdce mi patrí práve tak málo ako váš náhrdelník.
DUVAL. Predsa vás len prosím, aby ste ho ešte chvíľu opatrovali tak ako doteraz a aby ste sa aj vy trošku zasnívali nad mojou predstavou. Alebo vám je to proti mysli?
MANON.Nie je…
DUVAL.Ak by tá predstava vás azda strhla viac zajtra či o týždeň či o mesiac,
nezabudnite, že vedie ku mne alej…
MANON.
Ste roztomilý, pane… (Zaklopanie.) Ďalej…!
(Zbadá sa.)
Preboha, nie! Preriekla som sa iba.
DUVAL.
Vy ste sa zľakli, Manon! Kde je chyba?
MANON.
Bože! Môj priateľ! On sa asi vracia…
DUVAL.
Situácia nič dobré pre mňa neveštiaca.
MANON.
Chápem, že nie je vám to celkom vhod. Našťastie je tu, pane, druhý vchod.
DUVAL.
Ach, to je nepríjemné prekvapenie! Mám odísť?
MANON.
Iná pomoc nie je…
DUVAL.
Krátke rande. Ako keď ľudia nevidia sa radi.
MANON.
Nech tento bozk vám rande vynahradí! (Pošle Duvalovi vzdušný bozk rukou.)
DUVAL.
Nech je to, Manon, ktokoľvek, aj tak…
MANON.
Kto iný mohol by to byť? (Vystrkuje Duvala.)
DUVAL.
Vracia sa ako dáky záškolák. Prečo len nechcete bez neho žiť? Manon, lúčim sa s vami s poklonou. Vzdušný bozk… Na jazyku tisíc viet… A keď mi dáte signál záclonou, vrátim sa, Manon, zase späť… (Odíde zadným vchodom.)
MANON.
Tá osa bola podlá a nevďačná až strach. Tá osa kráľa bodla – a kráľ bol na márach… (Odíde do svojho kabinetu.)
Tretia scéna
Slúžka, Des Grieux.
(Slúžka ide otvoriť.)
DES GRIEUX. Prečo vám to tak dlho trvalo?
SLÚŽKA. Nepočula som vás klopať, pane…
DES GRIEUX. Keď ste ma nepočuli klopať, prečo mi prichádzate otvoriť?
SLÚŽKA.
Nie je to moja vina. Slúžim tu len tak ako každá iná dvadsiaty deň.
DES GRIEUX.
Pristihol som vás pri klamaní.
SLÚŽKA.
Počúvla som len svoju pani…
DES GRIEUX.
Pristihol som vás pri klamaní. Lož vôbec nemám rád. Kto klame, kradne — napokon aj visí. Kto klame — ten vždy ublíži si. Lož je šminka, čo tvár zohaví, lož je účes, ktorý nesvedčí. Nech klamár k zrkadlu sa postaví, nech sám sa o tom presvedčí! Klamstvo je maskovaná ohava. Luhár sa najviac oklame vždy sám. Sám sebe keď sa pekný pozdáva, je to len dojem, zas je to len klam. Vy ste si trúfli na klamanie.
SLÚŽKA.
Želala si to pani, pane… Prišiel sem akýsi pán Duval z ulice, odkiaľ na ňu kýval. Neviem, pane, čo tu vlastne chcel.
DES GRIEUX.
Ach, čo by to mohlo asi byť?
SLÚŽKA.
Keď ste zaklopali, rýcho odišiel. Rozbehla som sa vám otvoriť, nedovolila mi to pani však, ten pán Duval sa musel najskôr skryť, nuž klamala som…
DES GRIEUX.
Keď to bolo tak, už choďte… Nemusíte viacej hovoriť.
A ešte niečo — prikazujem vám, aby ste povedali svojej panej, že som sa vrátil. Musíte jej však zatajiť, čo ste mi práve prezradili o pánovi Duvalovi. Prísne vám to prikazujem.
SLÚŽKA (viac pre seba ako pre rytiera Des Grieux).
Ak je kráse beda-prebeda, ak má ozaj lož tú hroznú moc, čoskoro už budem škaredá, budem taká hnusná ako noc.
(Rytierovi Des Grieux.) Odkážem, pane, svojej panej, že ste sa vrátili, a zamlčím jej, čo som vám prezradila o pánovi Duvalovi… (Odíde.)
DES GRIEUX (sám).
Manon, teraz túžim odtiaľto byť sto míľ, Manon, bodaj by to bola len krivda, len omyl. Kým pred vami na kolená klesnem, verná Manon, nech je noc a nech to všetko je len snom a mamom. Moja strašná nedočkavosť do plameňa dýcha. Manon, preč je moja hrdosť, preč je moja pýcha. Čujem v diaľke víriť bubny, sem ten rachot mieri. Vy pred mojím srdcom nie ste nikdy na pranieri. Poviem sudcom, a môžu ma vziať aj pod prísahu, že to nie je spravodlivé, keď vás vláčia nahú, že ste obeť svedkov, ktorí krivo prisahali, nebojte sa, že vás oheň a žihľava spáli… Prečo, Manon, zrazu plačem pri tej obhajobe a vidím vás na pranieri a vidím vás v hrobe? Prečo ošiaľ, prečo tmu mám pred očami zrazu? Prečo som sa sudcom stal? Čo čakám od dôkazu? Moja strašná láska, Manon, dráždi ma aj krotí. Manon, som na oboch stranách, som za a som proti. Čo som na vás zbožňoval, mám všetko prekliať razom? Manon, vzali ste mi pokoj. Stal sa zo mňa blázon. (S plačom.) Čo si to spravila? Ty si ma zradila. Načo prijímať, Manon, dary? Môj miláčik, aj keď bol starý… Hriešna Manon. Manon ukrutná. Druhý raz nesmie sa to prihodiť. Vaš rytier — ako sliepka zmoknutá. On bez vás nemôže žiť… Hriešna Manon, Manon nevinná. Pod trestom smrti nesmie sa to stať. Plačem, Manon. Som trápny hrdina… Ja vás mám šialene rád…
(Rytier Des Grieux vrhne pohľad na dvere kabinetu, upokojí sa, alebo sa o to aspoň usiluje, premôže sa.)
Štvrtá scéna
Des Grieux, Manon.
MANON (vojde).
Hádam ste mi tam nezmokli? Na vašej tvári sú tri kvapky dažďa. Poďte sem, bozkom osuším vám tvár!
DES GRIEUX (objíme ju).
Neprší už a nezmokol som… Napokon, natrafil som na kočiar – za rohom práve čakal na kohosi.
MANON.
Dobre ste spravili, dobre ste spravili, nech peši šliape si ten ktosi… Poďte sem ku kozubu a sadnite si do kresla. Zmráka sa, zapálim sviecu a stiahnem rolety tam vpredu – (Zapáli sviecu a stiahne rolety.) v oknách, čo do ulice vedú. Tak… (Posadí sa oproti rytierovi Des Grieux.) Hodiny letia ako vták a už sa zase zmráka. Hodiny letia ako vták až za oblak, až za oblak… Kto chytí toho vtáka? Kto chytí toho vtáka… Ach, kedy nájdem si ťa zas, ty moja láska pravá? Ach, kedy nájdem si ťa zas? Labute hodín iba mráz a vesmír pochováva. Len mráz ich pochováva… Hodiny zas už bijú štvrť, chlad smrti ruky cítia… Hodiny zas už bijú štvrť, odbijú pol a príde smrť, so sebou vezme si ťa! So sebou vezme si ťa…
DES GRIEUX (nežne). Manon, zdá sa mi, že mi chcete niečo povedať…
MANON. Nič, nič, môj milý…
DES GRIEUX. A predsa cítim, že sa na mňa dívate inak ako inokedy. Nie som si istý, Manon, či sa to teraz na mňa pozerá vaša láska alebo váš súcit…
MANON (do očí sa jej tlačia slzy).
DES GRIEUX. Ach, Bože, vy plačete, drahá Manon, akýsi zármutok vás núti plakať — a ani slovko mi nepoviete o svojom trápení.
MANON (zavzlyká). Ach, ach!
DES GRIEUX. Zaprisahám vás, Manon, pri všetkom, čo vám je drahé — musíte mi prezradiť,prečo plačete. Zaprisahám vás. Nech vás obmäkčí moja bolesť, Manon! Utíšte moje obavy, upokojte môj nepokoj…
(Ozve sa klopanie na dvere.)
MANON (vstáva). Niekto klope… Otvorte…
(Objíme rytiera Des Grieux a odíde do kabinetu.)
Piata scéna
Des Grieux, Tiberge.
(Tiberge vojde, keď Des Grieux otvorí.)
DES GRIEUX. Tiberge! Kde sa tu beriete…
TIBERGE. Prichádzam vás zachrániť, rytier Des Grieux.
DES GRIEUX. Ani som netušil, že mi hrozí nejaké nebezpečenstvo. Alebo sa azda sám vrhám do nejakej priepasti a potrebujem vašu záchranu…
TIBERGE. Najprv vám musím dať surovú otázku…
DES GRIEUX. Kam som to až klesol, ak priateľ pokladá za svoju povinnosť hovoriť so mnou surovo?
TIBERGE. Ste naozaj taký naivný a myslíte si, že vás vaša milenka ľúbi?
DES GRIEUX. Hoci sa nepatrí, aby som to tvrdil — som si tým istý. Nič nemôže podkopať moju dôveru.
TIBERGE. To je výborné! Pekne ste naleteli. Takto sa mi páčite… Škoda, veľká škoda, úbohý rytier, že som vám radil ísť do seminára, keď sa tak dobre hodíte za pohodlného a zhovievavého manžela. Manon Lesacut vás milovala akurát hodinu… Viem, kedy ste sa s ňou zoznámili v Amiense, a viem aj presne, kedy sa s ňou zoznámil pán Duval. Vari netušíte, že pán Duval si získal srdce vašej princeznej takmer v tej istej chvíli ako vy?
DES GRIEUX. Odkiaľ viete jeho meno?
TIBERGE. Pristihol som pána Duvala dobre že nie in flagranti s vašou milenkou. A už v Amiense, môj drahý. To on mi prezradil, kde a v akom rozklade teraz žijete.
DES GRIEUX (zatacká sa a kŕčovito objíma Tibergea). Zaprisahám vás, aby ste ma zaviedli k pánovi Duvalovi. Na mieste ho prebodnem. Nezískal si jej srdce — on sajej zmocnil iba násilím, zviedol ju čarami alebo jedom, možno sa dopustil voči nejaj nejakej surovosti. Je mi to jasné, vyhrážal sa jej s dýkou v ruke, chcel ju prinútiť, aby ma opustila. Čo by ten nepodnikol, aby mi ukradol takú krásnu milenku. Och, preboha, bolo by možné, že by ma Manon zradila a že by ma prestala ľúbiť?
TIBERGE. Zradila vás, ale upokojte sa. Lepšie je, že som vám musel urobiť bolesť teraz,
keď nie je ešte neskoro, a že som neprišiel za vami s týmto odhalením neskôr, keby ste boli už celkom presiaknutý jedom tej ženy. Spamätajte sa… Spamätajte sa… Rytier Des Grieux! Spamätajte sa…
DES GRIEUX. Nech teda viem všetko! Vravte! Naučte ma opovrhovať nevernou Manon! Po tom, čo ste mi povedali, ťažko k nej môžem cítiť úctu. Mohol by som umrieť, ba mal by som umrieť po toľkej bolesti a hanbe — ale aj keby som podstúpil tisíc smrtí, nedokážem zabudnúť na nevďačnú Manon.
TIBERGE. Rytier Des Grieux, až dosiaľ som mal v úmysle radiť vám to, čo prv — aby ste si vybrali duchovný stav. Teraz však vidím, že vás to neťahá tým smerom. Máte rád pekné ženy… Nájdite si teda medzi nimi takú, ktorá sa vám bude páčiť a ktorá bude hodna vašej lásky viac než Manon.
DES GRIEUX. Nerobím rozdiel medzi ženami a po nešťastí, ktoré na mňa doľahlo, ich nenávidím všetky rovnako!… Ale nie, ubezpečujem vás, priateľ môj, že ma Manon nezradila… Nie je schopná takej čiernej a krutej zrady. Ten podliak Duval vás klame. Keby ste vedeli, aká nežná a úprimná je Manon, keby ste ju poznali, aj vy by ste sa do nej zaľúbili…
TIBERGE. Nebuďte malý! Po tom všetkom, čo som vám o nej porozprával, by ste mali vypustiť z hlavy i jej meno…
DES GRIEUX. Máte pravdu. Áno, viem dobre, že sa správam ako dieťa. Som taký ľahkoverný, že to nestojí ani za lož… Ale viem, čo mám spraviť, ak sa chcem pomstiť. Podpálim pánovi Duvalovi dom — nech v ňom zhorí zaživa aj s nevernou Manon…
TIBERGE. Poznám rýdzosť vášho srdca aj ducha a viem, že nejestvuje šľachetný čin, ktorého by ste neboli schopný. To vás iba jed rozkoše zviedol z cesty…
DES GRIEUX. Myslíte si, že nie som ešte celkom skazený?
TIBERGE. Ach, nie… Ste len veľmi omámený…
DES GRIEUX. Ak sa musím zrieknuť Manon, zrieknem sa rád všetkých svetských radostí a vstúpim do duchovného stavu…
TIBERGE. Zvoľte si slobodne svoje povolanie, priateľ môj — a akokoľvek sa rozhodnete, moja rada vám bude naporúdzi…
DES GRIEUX. Rozhodol som sa. Práve sa začína školský rok. Ešte dnes vstúpim s vami do seminára Saint-Sulpice. Oznámte to Manon a vráťte jej prstienok, ktorý mi darovala… Sám nemám odvahu ešte raz ju vidieť. Podľahol by som znova, Tiberge, viem to naisto. Počkám vás v kaviarničke pri Pont Saint Michel…
Do čiernej brány keď ma posotí kľúč, ktorý odomyká seminár, podoprite ma, vykročte mi oproti. Pohladiť príďte moju tvár. Už lopta lásky padá za ploty. Zbohom, ty svätožiara svätožiar. Podoprite ma, vykročte mi oproti. Pohladiť príďte moju tvár. Možno sa Pánboh so mnou zapotí a budem plakať v kútoch fár. Podoprite ma, vykročte mi oproti. Pohladiť príďte moju tvár…
(Objíme Tibergea a odíde. Tiberge chvíľu bezradne stojí. Potom vykročí a zaklope na dvere kabinetu Manon Lescaut.)
Šiesta scéna
Tiberge, Manon.
(Manon vyjde a je prekvapená, že vidí Tibergea namiesto rytiera Des Grieux.)
TIBERGE.
Som Tiberge… Čiže muž, čo Bohu patrí už, muž, ktorý zobďaleč sa díval a videl, kto ste vy a kto pán Duval. Prišiel som dnes k rytierovi Des Grieux – zdrviť aj zachrániť si priateľa. On tú vašu zradu prežije… Prstienok späť vám posiela… Za krátky čas bude z neho kňaz, vaša nevera ho prebolí, zabudne na svet, na svoj smútok z vás, na to, že blúdil po slzavom údolí…
MANON.
Odbilo šesť a štvrť, ach, nie ste vy tá smrť, čo chamtivo nám všetko berie a spieva pri tom miserere? Ako vy dýchate, ja hreším zas. Pozor, aj vás by som mohla zviesť… Akosi naťahujete tu čas. Ešte vám poškvrním česť. Pane, pane, pamätajte si – a to by moje zbohom mohlo byť – jeho vždy moja láska nájde si. Nemôžem bez neho žiť…
TIBERGE.
Odkazať niečo túžite mu iste.
MANON.
Počuli ste. To, čo som povedala, pane, platí. Nech príde, nech sa ku mne vráti…
TIBERGE.
Nikdy, slečna. Nikdy! Nikdy už… Zničilo by ho to — i jeho povesť.
MANON.
Bol to chlapec — no predsa už muž. Ako by som ho mohla podviesť?
TIBERGE.
On je slabý, aj keď statočný. Bol vám dobrý na flirt. Na zmenu.
MANON.
Pane, aj keď vy ste svätec skutočný, nedvíhajte kameň na ženu…
(Ukloní sa Tibergeovi, ktorý odchádza. Potom si sťažka sadne do kresla. Nechápavo sa obzerá po miestnosti. Zrazu jej padne pohľad na list, ktorý písal Des Grieux otcovi, a útržkovito si ho číta.)
Odpustite mi, otec! Ja vámpíšem, no domov neprídem… Uchýlil som sa za paravan bibliotéky — študujem… Viem, z vašich očí chladný závan sem vanie, nie váš záujem… (Manon klesne na kolená a zúfalo zvolá.) Vzdialená… bližšou sa vám stávam…? Nemám sa z akých kajať vín. Na Boha všetko ponechávam. Vráť sa a ku mne sa zas viň!
(Manon horko plače. Potom sa utíši, zažne všetky svetlá, upravuje si pred zrkadlom účes a šaty. Obráti sa k oknu a zadíva sa na stiahnuté žalúzie… Pomaly kráča k oknu, stojí pri okne, zaváha, no zrazu vytiahne roletu. Potom ide otvoriť dvere, čo vedú na zadné schodisko, vracia sa k stolu, sadá si do kresla.)
Padá opona.
Ľubomír Feldek
— slovenský básnik, prozaik, dramatik, prekladateľ, publicista, organizátor literárneho života Viac o autorovi.
- 105 Sofokles: Antigona
- 98 Smrť v ružovom
- 87 Ašma
- 85 Ťahák z dejín slovenskej literatúry alebo Od Lomidreva po Malkáča
- 77 Perinbaba
- 71 Nepolepšený svätec
- 56 Van Stiphout
- 56 Horor v horárni
- 54 Stalin v našom meste
- 51 Karolova teta
- 51 Hraj, noha, a ty, druhá, tancuj!
- 51 Dan Goggin a jeho kláštorné muzikály
- 50 Hra o Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi
- 44 Na skle maľované — Z dreva vyrezané
- 43 Botafogo
- 41 Dlhý, Široký a Bystrozraký alebo keď má bača šťastie na zázraky
- 39 Cyrano
- 39 Rozlúčka s klobúkom
- 37 Rozšklbaný škovránok
- 35 Mahujá, krásna Cigánka
- 33 Vaudeville Mandeville
- 31 Deduškov oknovízor
- 29 Bratia Čapkovci: Lásky hra osudná
- 28 Carlo Goldoni: Škriepky v Chiozze
- 23 Ako sa Lomidrevo stal kráľom
- 22 Edgar Allan Poe: Havran
- 21 Kiss me, Kate!
- 15 Leť, vietor, na Ukrajinu!
- 13 Metafora
- 12 Popolušky a šampanskoje
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.
